PRĽA – Stará Hora (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry)
GPS: 48.281583, 18.913223 [48° 16' 53.7'', 18° 54' 47.6'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry
Kontakt: Sebechleby č.10, E-mail: ozsebechleby@yahoo.com / starahora@gmail.com
V prekrásnom prostredí na južnom okraji Štiavnických vrchov sa nachádza unikátna vinohradnícka osada Stará Hora (časť obce Sebechleby). Pôvodne predstavovala zoskupenie vínnych pivníc ručne tesaných do tufových svahov. Nad tieto pivnice boli neskôr nadstavané malé jedno a dvojpriestorové murované vinohradnícke domčeky. S niečím podobným sa v tak veľkej koncentrácií nikde inde na Slovensku nestretneme, preto nečudo, že celá osada bola v roku 1981 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. V súčasnosti Stará Hora nemá nijakých trvalých obyvateľov. Pravidelne sa v nej však usporadúvajú rôzne folklórne slávnosti a kultúrne akcie, ktoré sa tešia mimoriadnej obľube návštevníkov. Pamiatkovú rezerváciu si možno prehliadnuť i mimo slávností. Malebné chalúpky a asi štrnásť desiatok vínnych pivníc, to všetko v obklopení lesov, sľubuje krásny zážitok, ktorý možno navyše spestriť i návštevou miestneho Národopisného múzea s pivnicou núkajúcou zavítavším možnosť ochutnávky jedinečných starohorských vín. (POZNÁMKA: V prípade záujmu o návštevu múzea treba kontaktovať pani Máriu Cipcerovú: +421 910 265 528.)
PAMIATKOVÁ REZERVÁCIA ĽUDOVEJ ARCHITEKTÚRY STARÁ HORA
– bola vyhlásená uznesením vlády SR č. 22/81 z 21. 1. 1981.
Uznesením Rady ONV vo Zvolene č. 105/83 z 8. 7. 1983 bolo schválených do ÚZKP 83 objektov z Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry Stará Hora a súčasne boli schválené aj Zásady pamiatkovej starostlivosti pre rezerváciu. Aktuálne boli v roku 1998 spracované Opatrenia na záchranu s obnovou Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry Stará Hora – Sebechleby, ktoré boli záväzným podkladom pre vypracovanie územného plánu sídelného útvaru s pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry – Sebechleby. V opatreniach bol stanovený spôsob ochrany a režim povolených činností v území pamiatkovej rezervácie a jej ochrannom pásme na základe poznania lokality Pamiatkovej rezervácie ľudovej architektúry. V extraviláne obce sa nachádzajú vinohradnícke pivnice s nadzemnou stavbou. Tie svojím stavebným materiálom, dispozíciou kontinujú archaické prvky účelových objektov charakteristických pre túto lokalitu. Vznik sústredených vinohradníckych pivníc na jednom mieste si vynútili špecifické okolnosti historického vývoja, ku ktorému sa pridružuje i vhodné geografické prostredie s možnosťou hĺbenia pivníc v tufovom podloží. Posledných rokoch sa využívajú objkety na rekreačné účely a agroturistiku. Niekoľko objektov je pripravených ubytovať svojich hostí, ponúknuť doplnkové služby a program na voľný čas.
Dedičná štôlňa Glanzenberg
GPS: 48.457498, 18.899268 [48° 27' 26.99'', 18° 53' 57.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Odvodňovala banské diela pod Glanzenbergom. Najstaršia zmienka o nej je z r. 1560, no štôlňa je staršia. Štôlňa sa tiahne popod mesto v línii hlavnej ulice. Pod Radničným námestím sa rozvetvuje. V štôlni sú tzv. cisárske schody, ktoré vedú do pamätného priestoru na úrovni Hornej Svätotrojičnej štôlne. Tu sú pamätné tabule, osadené na pamiatku návštevy cisára Františka Lotrinského a ďalších príslušníkov panovníckeho rodu z obdobia rokov 1751 - 1852, ale tiež významých osobností súčasnosti. Ústie dedičnej štôlne je NKP lokality zapísanej na listine UNESCO. Dedičná štôlňa Glanzenberg je jednou z expozícií Slovenského banského múzea a sfáraním do nej má návštevník jedinečnú možnosť zažiť atmosféru podzemia.
Arborétum Kysihýbel
GPS: 48.451285, 18.929914 [48° 27' 4.63'', 18° 55' 47.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Ochrana jedného z najcennejších dendrologických objektov Slovenska, dôležitého z vedeckovýskumného (štúdium cudzokrajných drevín), náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Založené bolo J. Tuzsonom, asistentom lesn. akadémii v B. Štiavnici v r. 1900.
Banskoštiavnická botanická záhrada (horná)
GPS: 48.460620, 18.899240 [48° 27' 38.23'', 18° 53' 57.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
V roku 1854 Banícka a lesnícka akadémia s povolením ministerstva financií odkúpila pozemok susediaci s botanickou záhradou, v ktorej mala byť postavená nová, celoškolská budova Akadémie. Keďže sa zo stavbou nezačalo, ministerstvo financií v roku 1860 povolilo premeniť plochu na botanickú záhradu. Tak vznikla botanická záhrada známa ako Horná botanická záhrada. Pôvodná botanická záhrada odvtedy nesie meno Dolná botanická záhrada. Obe záhrady susedili, oddeľovala ich iba cesta (dnes Akademická ulica) a mali i spoločného správcu.
Na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia pribudla do Hornej botanickej záhrady nová budova Lesníckeho odboru Akadémie. Už od svojho založenia v roku 1763 bojovala Akadémia s nedostatkom priestorov, bola umiestnená v siedmich málo vyhovujúcich budovách rozptýlených po celej Banskej Štiavnici. Preto sa dospelo k rozhodnutiu postaviť podľa návrhu z roku 1854 na celoškolskú budovu pre Lesnícky odbor novú budovu a umiestniť ju do Hornej botanickej záhrady.
Začali na jar v roku 1888 a už na jeseň v roku 1890 sa v novostavbe prednášalo. V priebehu nasledujúceho roku sa do nej nasťahovali všetky katedry Lesníckeho odboru. Lesnícky odbor zotrval v budove až do roku 1918, kedy sa celá, vtedy už Vysoká škola banícka a lesnícka presťahovala do Budapešti a rok na to do Šoprone. V máji 1919 bola v Banskej Štiavnici ustanovená Československá stredná lesnícka škola, ktorá prevzala budovy Lesníckeho odboru i obe botanické záhrady. Jej prvým riaditeľom sa stal Dr. Ing. Rudolf Haša. Musel vyriešiť množstvo problémov s fungovaním novej školy - medziiným i získať nový mobiliár budovy, keďže pôvodný bol pri náhlom odchode vysokej školy odvezený, zničený, alebo sa stratil.
K väčším stavebným úpravám budovy došlo až počas generálnej opravy v rokoch 1951 až 1958. V rámci generálnej opravy budovy bol roku 1956 zrekonštruovaný i obvodový múr Hornej botanickej záhrady a všetky vstupné brány, ktorých väčšina bola zničená počas druhej svetovej vojny.
V súčasnosti obe časti Botanickej záhrady obsahujú 285 druhov drevín a krov z eurosibírskej, stredoázijskej, východoázijskej a severoamerickej floristickej oblasti a z lesníckeho i historického pohľadu predstavujú mimoriadne zaujímavé a hodnotné dendrologické objekty.
František (Ferencz) štôlňa – (Antolská dedičná štôlňa)
GPS: 48.406174, 18.933047 [48° 24' 22.23'', 18° 55' 58.97'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Vďaka bohatej baníckej minulosti sú v banskoštiavnickom regióne zachované početné technické pamiatky, ktoré sú súčasťou zápisu na listinu UNESCO. Najstaršími technickými pamiatkami sú povrchové dobývky. Vznikali na rudných žilách Špitáler, Terézia a na Hlavnej žile. O čosi neskôr vznikali štôlne, horizontálne banské diela, ktoré slúžili na dopravu rúd alebo baníkov. Osobitnú pozornosť si zasluhujú tzv. dedičné štôlne, slúžiace na odvodňovanie banských diel. Za obcou Svätý Anton sa nachádza František (Ferencz) štôlňa.
Štôlňa František bola pôvodne razená ako odvodňovacia dedičná štôlňa, avšak skôr ako bola dokončená v celom svojom profile, narazila na tvrdé horniny, ktoré predĺžili čas jej razenia a tým, že bola na Štiavnické Bane medzitým prerazená Voznická dedičná štôlňa (Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.), stala sa štôlňa František už nepotrebnou. Posledné dva desaťročia prebihal aj v tejto štôlni pravidelný monitoring zimujúcich kolónií netopierov, ktyorý musel byť v roku 2010 prerušený pre dlhodobo zvýšenú hladinu vody (zatopenie) v štôlni.
Svätotrojičná dedičná štôlňa
GPS: 48.452461, 18.903707 [48° 27' 8.86'', 18° 54' 13.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Z technického hľadiska je štôlňa významná i tým, že tu bola postavená v roku 1828 železná koľajová konská dráha, ktorá zabezpečovala banskú dopravu až do prvej svetovej vojny. Momentálne slúži banské dielo len na účely vetrania. Súčasný kamenný portál štôlne je z roku 1888. Juhozápadná vetva dedičnej štôlne pokračuje k šachte Ondrej a s odbočkou k šachte Maximilián do banského poľa Piarg. Západná časť štôlne bola neskôr predĺžená o 800 m a otvorila žily Bieber a Terézia. Severovýchodná časť štôlne v dĺžke cca 350 m bola vyrazená až po cisárske schody, ktoré ju spájajú s vyššie položenou dedičnou štôlňou Glanzenberg. Šachta Alžbeta je na úrovni Svätotrojičnej štôlne voľne prístupná od prekopu krátkou spojovacou chodbou a kamennými schodmi. R. 1886 bolo vydané rozhodnutie o zabudovaní vodostĺpcového ťažného stroja na tejto šachte. Dňa 17.6.1919 vznikol na povrchu šachty Alžbeta požiar, ktorý zničil je povrchové objekty. Po požiari sa šachta opustila a vodostĺpcový stroj bol demontovaný. Roku 1935 sa vtedajší riaditeľ baní Ing. Arpád Bergfest podujal vybudovať na nárazisku šachty Alžbeta prvý banský skanzen. Upravené podzemné priestranstvo náraziska s vybudovaným vodotryskom zostalo ako pamiatka na realizáciu tejto pozoruhodnej myšlienky.
Bieber dedičná štôlňa
GPS: 48.435690, 18.879644 [48° 26' 8.48'', 18° 52' 46.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MD-1-1)
Dedičná štôlňa Bieber patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie banské diela v banskoštiavnicko – hodrušskom rudnom revíri. V oblasti Štiavnických Baní bola táto štôlňa niekoľko storočí hlavným banským dielom pre odvádzanie banských vôd na povrch. Po roku 1765 dedičnú štôlňu Bieber funkčne nahradila o 200 m hlbšie novovyrazená dedičná štôlňa cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. O vzniku dedičnej štôlne Bieber nie sú spoľahlivé informácie. O jej historickom význame svedčí údaj na stene chodby (1600 m vzdialenosti od ústia štôlne), kde je vyrytý rok 1400. Na základe tejto informácie je možné predpokladať, že počiatky razenia tohto banského diela spadajú do 12. – 13. storočia, kedy do tejto oblasti prišli nemeckí baníci a zaviedli technológiu hlbinného dobývania. Prvá písomná informácia o štôlni je z roku 1443, kedy sa nachádza o nej zmienka v súpise banských diel. Z roku 1497 existuje záznam, že daná štôlňa sa nachádza pri hute Juraja Biebera, a od vtedy toto banské dielo nesie názov Horná Bieberova štôlňa (Ober Bieber Erbstollen). Prvé presnejšie údaje o dedičnej štôlni Bieber pochádzajú z polovice 16. storočia. V tom období, okrem rosentrauchských baní v oblasti dosahu tohto banského diela už všetky ostatné ťažiarstva pracovali aj pod jej úrovňou a čerpali banskú vodu po jej úroveň, odkiaľ vytekala samospádom na povrch. V roku 1546 dedičná štôlňa odvádzala vodu aj z dobývacích priestorov Horného Fuchslochu (oblasť Hornej Rovne), za čo ťažiari platili štvrtinou ťažby. V rokoch 1570 – 1579 majitelia štôlne príjmy (za odvádzanie vody) nemali, nakoľko ťažiari banských prevádzok nevládali hradiť výdavky za čerpanie banskej vody a bane opustili. Od roku 1557 štôlňu pre odvod vody využívala banská spoločnosť pri šachte Tomatig, ktorá za túto službu odvádzala jednu štvrtinu ťažby z priestorov pod úrovňou dedičnej štôlne Tomatig. Počas 16. storočia najvýznamnejším vlastníkom dedičnej štôlne Bieber bola súkromná ťažiarska spoločnosť Brenner, ktorá vznikla v roku 1571. Prvý správca tejto spoločnosti bol Krištof Lindacker, ktorý správne odhadol ďalšie razenie štôlne smerom na sever ku klingerštôlnianskej doline, čím sa táto oblasť sprístupnila a ťažiarom sa umožnila ťažba z tejto časti veľmi bohatej žily Špitaler. Realizovaním tohto zámeru sa dedičná štôlňa stala najcennejším majetkom ťažiarstva, ktorý zabezpečoval spoločnosti dobrý dôchodok. V roku 1580 sa dedičná štôlňa Bieber prepojila so šachtou Eisenseil a začiatkom 17. storočia už bola napojená na všetky hlavné šachty v banskom revíri oblasti Štiavnických Baní. V 15. a najmä v 16. storočí rýchly postup banských prác do hĺbky spôsobil, že značná časť dobývok bola už pod úrovňou dedičnej štôlne Bieber. V roku 1604 sa spomína, že pod danou štôlňou sa použili piestové čerpadlá, čo je prvý údaj o takýchto zariadeniach v banskoštiavnickej rudnej oblasti. V roku 1619 bolo v štôlni zavedené čerpanie pomocou čerpadiel poháňaných konskou silou, ktoré namontoval kutnohorský strojník Andrej Knechtl. V roku 1625 postavil zuckmantelský strojný majster Peter Legner pri ústí dedičnej štôlne Bieber čerpací stroj s kývavým prevodom, ktorého koleso bolo poháňané vytekajúcou banskou vodou zo štôlne. V roku 1627 bola vyhotovená prvá mapa banských diel na Hornej Bieber štôlni, kde sa uvádza, že vo vzdialenosti 220 m severne od šachty Eiselseil boli na žile Bieber už pred tridsiatimi rokmi stroje na konský pohon. V roku 1630 ťažiarstvo Brenner malo mimoriadne úspechy, keď na protiklonnej žile (štruktúra, ktorá protiklonne a diagonálne prepájala žily Špitaler a Bieber) boli tak bohaté dobývky, že po dva roky táto banská spoločnosť mala produkciu striebra 40 000 mariek striebra (l marka = 280,64 g). Rok 1633 pre prevádzku bane bol veľmi nepriaznivý. V tomto období v dôsledku veľkej zimy nebolo dosť povrchovej vody na pohon čerpadiel a okrem toho sa pretrhla aj hrádza nad Hornou štôlňou Mohr, čo spôsobilo značný výpadok čerpania banskej vody. Nedostatok vodnej energie sa ťažiari snažili nahradiť ľudskou a konskou silou, avšak bez výraznejšieho efektu. V roku 1633 na úrovni dedičnej štôlni Bieber dvaja Francúzi (Fermin Mazelet a Bocquet) postavili čerpací stroj na princípe Archimedovej skrutky. Tento stroj sa z dôvodu malej výkonnosti neosvedčil. Počas prvej polovice 17. storočia výdavky na čerpacie práce sa stále zvyšovali, až vyústili do situácie, že ťažiari ich nevládali finančne znášať. Nakoniec v roku 1640 najväčší podielnik Brennerovho ťažiarstva, barón Ferdinand Geinger vyhlásil, že už nemôže ďalej platiť narastajúce prevádzkové výdavky a zo spoločnosti vystúpil. Týmto sa Brennerovo ťažiarstvo rozpadlo, baňu prevzal erár a dedičná štôlňa Bieber sa stala súčasťou erárneho závodu Horná Bieber štôlňa, ktorý dostal meno po tomto banskom objekte. Dostatok financií pre banské podnikanie v oblasti nemal ani erár, preto od roku 1644 ďalšie prevádzkovanie vo forme prenájmu vykonávala spoločnosť Siceli, ktorá sa po dvoch rokoch skončila s banským podnikaním a rozpadla sa. V roku 1646 dediči obchodníkov Gallisonovcov narazili štôlňou Ondrej na žilu Špitaler s veľmi bohatým zrudnením. Preto spoločnosť Hornej Bieberovej štôlne vyzmáhala prekop Katarína a 7.1.1648 sa prerazila do dobývok štôlne Ondrej. Pretože dedičná štôlňa Bieber bola o 16 m nižšie ako štôlňa Ondrej, na základe banského práva zaujala celú hĺbku tejto štôlne a stanovila pre ťažiarov výšku poplatkov za odvádzanie vody a privádzanie vzduchu. Dedičná štôlňa Bieber mala mimoriadny význam najmä v období od druhej polovice 17. storočia do roku 1765, keď v regióne Štiavnických Baní nastalo značné prehĺbenie ťažobnej aktivity a toto banské dielo odvádzalo vo svojej histórii najväčšie množstvo banskej vody. V tomto období v úzkom priestore (cca na ploche 1 ha) sa v oblasti Windšachty vyhĺbili štyri nové šachty, ktoré zvýšené prítoky banských vôd čerpali po úroveň dedičnej štôlne Bieber. Hlavnú odvodňovaciu funkciu dedičná štôlňa Bieber stratila v roku 1765, keď sa banícka oblasť Štiavnických Baní prepojila s o 200 metrov nižšie s novovyrazenou Dedičnou štôlňou cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. Dĺžka banských chodieb Bieber dedičnej štôlne bola 5670 m. S dedičnou štôlňou Bieber sa spája aj použitie strelného prachu prvý krát vo svete na rozpojovanie hornín v banie. Tento odstrel uskutočnil v roku 1627 Gašpar Weindl v banskom priestore Štiavnických Baní na závode Hornej Bieber štôlne. Z tejto udalosti sa zachoval písomný dokument. Dedičnú štôlňu Bieber prefáral počas svojho pobytu v banskoštiavnickom rudnom revíri dňa 12. júna 1751 cisár Štefan František Lotrinský.
Bankoštiavnická botanická záhrada (dolná)
GPS: 48.460728, 18.901732 [48° 27' 38.62'', 18° 54' 6.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Jej základy položil profesor Rudolf Feistmantel v rokoch 1838-39. Postupne na pozemok pribúdali ďalšie a ďalšie dreviny. Výsadba bola ukončená v roku 1844, kedy na ploche botanickej záhrady rástlo 487 sadeníc domácich i cudzokrajných stromov a krov.
Uprostred záhrady dal profesor Feistmantel v roku 1845 postaviť pamätník na počesť troch klasikov lesníckych vied, Johanna Heinricha Cottu, Georga Ludwiga Hartiga a Johanna Christiana Hundeshagena, ktorého latinský text v preklade znie: „Na pamiatku najpoprednejších a najslávnejších učiteľov Cottu, Hartiga, Hundeshagena, múdro rúbajúcich, nie ničiacich.“ Okolo pamätníka symbolicky vysadili dub, smrek a buk. Záhrada obsahuje množstvo domácich ale prevažne cudzokrajných drevín.
V roku 1860 bola k tejto Dolnej botanickej záhrade pripojená Horná botanická záhrada. Od tejto chvíle sú osudy oboch záhrad spojené.
Počas druhej svetovej vojny obe časti záhrady značne utrpeli, no škody sa podarilo zakrátko odstrániť. V roku 1958 bola Botanická záhrada vyhlásená za chránenú záhradu a v súčasnosti je chráneným areálom.
Dolná botanická záhrada predstavuje zaujímavý lesnícky a historický objekt a nie je prístupná verejnosti. Z drevín rastúcich v záhrade zasluhujú pozornosť predovšetkým krásne exempláre tisu obyčajného.
Michalštôlnianske rašelinisko
GPS: 48.465860, 18.898569 [48° 27' 57.1'', 18° 53' 54.85'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Chránený areál je zriadený z dôvodu zabezpečenia ochrany výskytu zriedkavého a chráneného druhu flóry Slovenska rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) na jedinej lokalite v Štiavnických vrchoch o výmere 846 m2. Michalské rašelinisko bolo vyhlásené za chránený areál v roku 1997 so 4.stupňom ochrany.
Belianska dedičná štôlňa
GPS: 48.484001, 18.943899 [48° 29' 2.4'', 18° 56' 38.04'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MD-1-01)
Belianska dedičná štôlňa má ústie v Kozelníckej doline v nadmorskej výške 428 m (pri štátnej ceste medzi Banskou Belou a Kozelníkom). Štôlňa sa začala raziť v roku 1524 za účelom odvodnenia banskobelianskych baní. Potreba razenia štôlne vyplynula z toho, že v 16. storočí dobývanie drahokovových rúd (zlato a striebro) v Banskej Belej bolo už v značnej hĺbke. Hydrogeologické pomery na ložisku charakterizovala vysoká presiakavosť a tým relatívne vysoké prítoky vody do banských priestorov. Tie boli v tom čase čerpacími zariadeniami ťažko zvládnuteľné. Razenie štôlne sa vykonávalo ručne pomocou kladiva a želiezka. V prvej etape štôlňa podfárala a odvodňovala najvýznamnejšie banskobelianske žily Juraj, Baumgartner a Goldfahrter v oblasti Vogelsang (centrálna časť Banskej Belej). V druhej etape sa štôlňa razila smerom k žile Siebenweiber, ktorú v roku 1624 toto banské dielo dosiahlo a následne sa pokračovalo s razením ďalej na sever. Celková vyrazená dĺžka chodieb Belianskej dedičnej štôlne bola 8 700 m. V roku 1746 sa navrhovalo predĺžiť štôlňu smerom do Banskej Štiavnice, ale tento zámer sa nerealizoval. V histórii štôlne sa zaznamenalo celkovo 11-krát jej opustenie a 11-krát jej opätovné zmáhanie. To dokumentuje aj celkovú históriu banskobelianskeho baníctva, ktoré bolo veľmi citlivé na rôzne vojensko-ekonomické problémy tejto časti bývalého Uhorska. Posledná rekonštrukcia štôlne sa uskutočnila v rokoch 1939 – 1950. Následne sa rozhodlo o ukončení baníckej aktivity v oblasti Banskej Belej a tým aj o ukončení prevádzkovania Belianskej dedičnej štôlne.
Dôvodom raziť túto dedičnú štôlňu bola potreba odvodniť banskobelianske dobývky, ktoré boli zatopené už v roku 1385. Príčina ich skorého zatápania spočívala v tom, že mäkká žilná výplň ľahko prepúšťala vodu. Impulzom začať raziť dedičnú štôlňu v roku 1524 bola okolnosť, že dobývky bane Siebenweiber dávali nádej, že sa touto dedičnou štôlňou dosiahnu ešte neporušené hlbšie časti žíl. Najvýznamnejším majiteľom dedičnej štôlne bolo mesto Banská Belá a dotácie na ňu poskytoval erár. Okolo roku 1629 vyhotovili prvú úplnú mapu Belianskej dedičnej štôlne. Belianska dedičná štôlňa vznikla v čase, keď staré a predtým výnosné banskobelianske bane boli už vyčerpané. Hoci baníctvo upadalo, dedičnú štôlňu stále predlžovali a udržiavali. Odvodňovala bane v okolí žíl Juraj, Goldfahrtner, Baugartner. Roku 1885 mala dĺžku 5400 m, jej konečná dĺžka bola 8700 m.
Dedičná štôlňa Michal
GPS: 48.460871, 18.902651 [48° 27' 39.14'', 18° 54' 9.54'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Michal na žile Špitaler bola spojená s chodbami dedičnej štôlne Glanzenberg. Štôlňa bola prístupná po šachtu Michal do roku 1958. Samotné ústie bolo zabezpečené drevenou zárubňou a v úvodnej časti štôlne bola postavená drevená výstuž. Ústie štôlne je prekryté rekultiváciou terénu počas výstavby blízkeho internátu v rokoch 1958 – 1960. Počiatky razenia štôlne nie sú známe. Štôlňa je orientovaná do oblasti, kde v minulosti už od keltského osídlenia na žile Špitaler v časti vrchu Glanzenberg bola najrozsiahlejšia povrchová ťažba z celého banskoštiavnického ložiska. V prekopovej časti v dĺžke 200 m štôlňa sprístupnila žilu Ján a v dĺžke 470 m žilu Špitaler. Po prerazení žíl Ján a Špitaler dedičná štôlňa v ďalšej etape razenia smerom na západ sprístupnila a odvodňovala vo svojej úrovni aj žily Bieber a Terézia. Dĺžka prekopovej časti štôlne bola 2 194 m. Celková dĺžka banských chodieb v úrovni štôlne bola 4 200 m. Koniec prekopu štôlne bol prepojený s povrchom pomocou šachty Ján Jozef. Dedičná štôlňa Michal mala odvodňovaciu funkciu do začiatku 18. storočia. Odvtedy banskú vodu v tejto oblasti postupne začala odvádzať Svätotrojičná dedičná štôlňa, vyrazená o 20 m nižšie. V 18. a 19. storočí sa štôlňa využívala najmä na dopravu materiálu a vetranie banských diel v okolí šachty Michal.
Štôlňa Ferdinand
GPS: 48.474977, 18.911739 [48° 28' 29.92'', 18° 54' 42.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-1-04)
Ústie štôlne Ferdinand a celý bývalý banský závod (rozsiahla halda a prevádzkové budovy) sa nachádzajú pod cestou pri križovatke štátnych ciest. Štôlňa Ferdinand sa začala raziť 11. 10. 1811 pod názvom Dedičná štôlňa korunného princa Ferdinanda. Ústie štôlne je v nadmorskej výške 552 m. Sprístupňovala žilné štruktúry Špitaler (v tejto časti pod názvom Siebenweiber), Bieber a Terézia. V období rakúsko-uhorskej monarchie dedičná štôlňa organizačne patrila pod ťažiarstvo štôlne Juraj. Počas razenia prekopovej časti štôlne v roku 1823 sa v horninách mezozoika (druhohôr) objavilo ložisko agalmatolitu (kusový pyrofylit). Neskôr sa stal významnou surovinou na výrobu ohňovzdorných tehál. Po roku 1863, keď sa v ťažiarstve štôlne Juraj výrazne utlmila ťažba drahokovových rúd, ťažil sa najmä agalmatolit. Po druhej svetovej vojne vznikol v okolí štôlne samostatný banský závod, ktorý ťažil polymetalickú rudu (olovo, zinok a meď). Vyťažená ruda sa nákladnými autami dopravovala do úpravne pri šachte František v Banskej Štiavnici. V roku 1951 sa vo vzdialenosti 1 040 m od ústia štôlne začala hĺbiť slepá šachta Ferdinand (nevyúsťujúca na povrch), dočasne nazývaná Bránik. Počas hĺbenia šachty v hĺbke 70 m došlo k silnému prítoku vôd, čo viedlo k opusteniu šachty. V rokoch 1978 – 1985 sa zmáhala štôlňa Ferdinand a prebiehali v nej prieskumné a dobývacie práce na žilách Bieber a Terézia. Po roku 1991 bola štôlňa v súvislosti s útlmom baníctva zatvorená. V súčasnosti sú povrchové objekty v prenájme.
Dedičná štôlňa Hoffer
GPS: 48.486154, 18.860504 [48° 29' 10.15'', 18° 51' 37.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Hoffer bola v banskom revíri Banky v minulosti najvýznamnejším banským dielom, ktoré sprístupnilo a odvodňovalo niekoľko storočí takmer celý bančiansky rudný revír. Ústie štôlne sa nachádza vo vyhnianskej doline v nadmorskej výške 585 m. Prvé údaje o štôlni sú z roku 1497. Štôlňa Hoffer okrem toho, že odvodňovala rovnomenný banský revír, tiež zabezpečovala dopravu materiálu a vyťaženej rudy.
Z pohľadu ložiskového bolo toto banské dielo rozfárané na štruktúrach Ruml a Hoffer, kde sa v minulosti dobývali zlatostrieborné rudy. Z kvantitatívneho hľadiska pomer zlata ku striebru bančianske žily vykazovali relatívne vyšší obsah zlata ako štruktúry hodrušské. Tak isto aj žilná výplň bola viac kremenná ako v hodrušskej časti, kde prevahu tvorili karbonáty. Podľa francúzskeho návštevníka Jarsa, ktorý Banky navštívil v roku 1758 produkcia Hoffer štôlne bola 7 kg zlatostriebra (pričom obsah Au bol štvrtinový). Z technického hľadiska je významné, že v roku 1768 v tomto banskom diele postavil J. K. Hell dva vodnostĺpcové stroje, ktoré čerpali vodu z hlbších obzorov na úroveň dedičnej štôlne, odkiaľ na povrch vytekala samospádom. Pre pohon vodnostĺpcových strojov a iných banských zariadení bola postavená blízka nádrž Rozgrund. Podľa údajov zo Zlatej knihy baníctva, bančianske baníctvo v roku 1764 zamestnávalo 250 robotníkov, jedného vedúceho a dvoch revírnikov. Bane v tom čase mali tri šachty (Anna, Kunst, Leopold) a prevádzkovali aj stupy. Koncom 18. storočia sa objavujú v archívnych záznamoch aj údaje o ťažbe olovených rúd a výrobe Pb koncentrátov (vedľa rúd drahokovových).
Začiatkom 19. storočia sa evidujú správy o nedostatku bohatých rúd, pravdepodobne z dôvodu už vyťaženia kvalitnejších povrchových zón. Záznam z 18.1.1806 okrem iného tiež uvádza informácie o chudobných rudách, hoci dvojtýždňová výroba bola 8,5 kg zlatotostriebra. V 19. storočí vplyvom rôznych prevádzkovo – ekonomických ťažkostí počet zamestnancov neustále klesal (napr. v roku 1832 bolo zamestnaných 16 baníkov na ťažbe, ďalej 4 baníci na prípravných a prieskumných prácach). V dôsledku pokračujúcej nepriaznivej situácie dňa 29. mája 1858 bolo rozhodnuté, že práce na Hofferštôlňanskej bani sa zastavujú a bude sa vykonávať len údržba na dedičnej štôlni Hoffer (dokedy sa tieto práce vykonávali sa nepodarilo zistiť).V súčasnosti je ústie štôlne dobre identifikovateľné so zachovalým portálom.
VN Sebechleby - chránená rybia oblasť
GPS: 48.287999, 18.941491 [48° 17' 16.8'', 18° 56' 29.37'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Chránený areál
Vodná plocha nádrže pri obci Sebechleby, úsek 50m od ústia Belujského potoka obojstranne. VN Sebechleby CHRO - 3-5720-1-3
Dedičná štôlňa Kornberg
GPS: 48.44021, 18.90623 [48° 26' 24.76'', 18° 54' 22.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Kornberg sa prvýkrát spomína v roku 1584, keď David Stöckhl a jeho spoločníci dostali ako dar štôlňu v Štefultove (dnes Sitnianska). Dostala názov „Kornberger Erbstollen“ (dedičná štôlňa Kornberg). Hlavným zámerom razenia štôlne bolo podfárať a odvodňovať pomerne blízku žilu Grüner, ktorá sa zo začiatku dobývala povrchovo. Po prerazení žily Grüner, čo mohlo byť okolo roku 1600, sa pokračovalo v razení smerom k žile Ján. V roku 1610 sa uvádza, že razenie štôlne pokračuje ďalej na sever a štôlňa sa stane najdôležitejšou dedičnou štôlňou banskoštiavnickej oblasti, lebo je najnižšou štôlňou na odvádzanie banských vôd. Pri razení dedičnej štôlne v časti medzi žilami Grüner a Ján boli vyhĺbené aj dve pomocné šachty, ktoré zabezpečovali prísun čerstvého vzduchu. V roku 1614 (v tom čase sa raziace práce vykonávali ešte ručne pomocou želiezka a kladivka) sa uvádza, že v čelbe je veľmi tvrdá hornina a ročný postup chodby je len 7 – 8 siah (banskoštiavnická siaha mala dĺžku 2,022 m). Väčšia vzdialenosť po hlavné banskoštiavnické žily, a najmä tvrdosť horniny rozhodli o prerušení razenia dedičnej štôlne. V roku 1649 gróf Lobkowitz rozhodol o pokračovaní razenia dedičnej štôlne Kornberg, ktorá podfárala a odvodňovala žily Grüner, Štefan a Ján. Odvodňovaciu funkciu dedičnej štôlne Kornberg od 18. storočia postupne preberala temer o 100 m nižšie vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka (Hodrušská dedičná štôlňa). Jej dĺžka bola 2590 m a banská železnica v nej bola dlhá 2336m.