Mesto Banská Štiavnica
GPS: 48.459263, 18.903351 [48° 27' 33.35'', 18° 54' 12.06'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Sekretariát primátora: 045/6949610; mob: 0905571867; andrea.benediktyova@banskastiavnica.sk
Počiatky osídlenia
Prvé osídlenie v oblasti Banskej Štiavnice môžeme datovať do kamennej doby, keď sa osídľovali predovšetkým polohy s možnosťou poľnohospodárskej produkcie okolo potokov a riek. Neskôr sa budovali obydlia aj vo vyšších polohách s lepšou obrannou pozíciou a dobrými podmienkami na chov dobytka.
Dominantnou lokalitou osídlenia bronzovej doby je Sitno. Bolo organizačným a mocenským centrom lužickej kultúry pre okolitú oblasť. V období od 5. storočia p. n. l. osídľovali územie juhozápadného Slovenska Kelti, ktorí neskôr osídľovali aj horské oblasti s výskytom rúd na území stredného Slovenska. V banských regiónoch nebolo toto osídlenie permanentné, ale skôr malo sezónny charakter – počas mesiacov vhodných na ťažbu a spracovanie rudy.
Prvé storočia nášho letopočtu sú charakteristické osídľovaním územia Germánmi a ich výpadmi proti Rimanom
Stredovek
Od 3. storočia až do 11. storočia sa v intraviláne Banskej Štiavnice neobjavili nálezy dokazujúce prítomnosť osídlenia.
V 11. a 12. storočí u panovníkov ranouhorského štátneho útvaru silnel záujem o razbu mincí a zásobovanie dvora drahými kovmi. Na začiatku 13. storočia sa osada Štiavnica spolu s blízkou osadou na žile Grüner transformovala na mestský útvar. Do intravilánu mesta bola zahrnutá aj osada Baňa na Glanzenbergu.
Podľa zachovaných textov práv Banská Štiavnica mala mestské a banské práva už v období 1235 – 1270, v časoch kráľa Bela IV. V r. 1275 mestská kancelária vydala listinu, kde je uvedený richtár Halmanus a 12 prísažných mešťanov Bane – Banskej Štiavnice. Táto listina je najstaršou listinou vydanou mestskou kanceláriou na Slovensku. Má najstaršie vyobrazenie mestského erbu v rámci kráľovstva a pečať s baníckymi znakmi je najstaršia svojho druhu v Európe.
Na vývoji banských miest v 15. storočí sa výrazne prejavilo oslobodenie od platenia mýta a iných poplatkov pri dovoze tovaru. Stanovilo sa to v listine, ktorú v roku 1425 vydal Žigmund Luxemburský. V rokoch 1442 – 1443 mesto negatívne poznačili boje, požiare a tiež zemetrasenie.
Koncom 15. storočia využili ťažkosti kráľovského dvora Turzovci, ktorí ako zálohu za pôžičku kráľovskému dvoru dostali kremnickú banskú a mincovnú komoru a banské mestá. V prvých dvoch desaťročiach 16. storočia bolo hospodárstvo mesta zaťažené výdavkami na protitureckú obranu, ako aj na potlačenie masového povstania roľníkov pod vedením Juraja Dóžu. V tomto období rástla opozícia proti bohatým ťažiarom, ktorú tvorili predovšetkým drobní kupci a remeselníci.
V rokoch 1525 – 1526 ako reakcia na zhoršujúce sa sociálne podmienky baníkov a iných banských robotníkov vypuklo povstanie za zlepšenie pracovných a životných podmienok baníkov. Po bitke pri Moháči v roku 1526 nasledovali boje o ovládnutie uhorského trónu. Po porážke vojsk Jána Zápoľského, ktorý sa spojil s Turkami, vojskami Ferdinanda Habsburského sa južné oblasti Slovenska stretli s tureckou expanziou. Tá od tých čias pretrvávala niekoľko desaťročí a bezprostredne sa dotkla Banskej Štiavnice. Pod hrozbou priameho napadnutia sa obrana miest zorganizovala vytvorením banskomestského kapitanátu a budovaním mestského opevnenia. Opevnenie tvorili tri oporné body – hrad v oblasti Starého mesta, Starý zámok, pôvodne románska bazilika, a moderná protiturecká pevnosť Nový zámok s dvojokruhovým systémom obrany s uzatváracími a prejazdnými bránami. Okrem fortifikačných zariadení vybudovali v okolí Banskej Štiavnice a ostatných banských miest signalizačný systém so signalizačnými bodmi na vrchoch v okolí banských miest. Tento systém slúžil na včasnú výstrahu obyvateľstva pred hroziacim nebezpečenstvom. Obce v okolí Banskej Štiavnice boli častým cieľom výpadov tureckých vojsk, ktoré rabovali a obyvateľstvo brali do zajatia. Do samotného mesta sa Turci nedostali, no niekoľkokrát napadli niektoré obce v blízkosti mesta.
Popri obrane pred útokmi Turkov a prenikaniu učenia Martina Luthera prebehli aj iné procesy s výrazným vplyvom na vývoj mesta. Habsburgovci začali presadzovať centralizačný princíp v správe baníctva, spracovania rúd a na ne nadväzujúcich odvetví. Banské mestá sa postupne dostali pod priamy vplyv Viedne. To vyústilo do vytvorenia riadiaceho orgánu pre baníctvo, hutníctvo a mincovníctvo – Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici. Banský erár riadený Viedňou postupne vytláčal ťažiarov a ich spoločnosti z banského podnikania.
Začiatkom 17. storočia spôsobili úpadok hospodárstva boje proti Turkom, protihabsburské stavovské povstanie Š. Bočkaja a G. Betlena, tridsaťročná vojna a povstanie Juraja I. Rákociho. Výrazne sa zhoršilo sociálne postavenie obyvateľstva a baníci niekoľkokrát vystúpili za zlepšenie svojho postavenia. Vývoj mesta v druhej polovici 17. storočia a na začiatku 18. storočia poznačili mocenské zápasy medzi katolíkmi a protestantmi nielen v meste, ale v celom cisárstve, ako aj povstanie Františka II. Rákociho. Vyústili do štrajkov, ktoré boli potlačené streľbou do štrajkujúcich baníkov.
V roku 1710 oblasť stredoslovenských banských miest postihla cholera. Podľa rôznych prameňov počas nej zahynulo niekoľko stoviek až niekoľko tisícok obyvateľov. Ako vďaka za ustúpenie nákazy bol v roku 1711 postavený morový stĺp, ktorý v polovici 18. storočia nahradilo Súsošie Sv. Trojice, stojace v centre mesta dodnes.
Novovek
V 18. storočí po obdobiach útlmu sa baníctvo opäť stávalo rentabilným. S rozvojom baníctva priamo súvisel aj rozvoj mesta, ktoré dosahovalo významné príjmy aj z ostatných činností (kúpele, pivovary, výčapy, vážnice, mestské mlyny a ďalších). Hospodárenie mesta výrazne ovplyvnili aj reformy panovníckeho dvora, ktoré priniesli reorganizáciu mestskej správy a čiastočné podriadenie mesta panovníckemu dvoru. Koncom 18. storočia bola Banská Štiavnica podľa počtu obyvateľstva druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V tomto období rástol aj význam mesta ako jedného z najdôležitejších hospodárskych centier krajiny. Postupne sa stávala centrom vzdelanosti a rozvoja technických vied súvisiacich priamo či nepriamo s baníctvom. Z tohto obdobia pochádza množstvo technických pamiatok, ktoré boli jedným z dôvodov zápisu Banskej Štiavnice do zoznamu svetového dedičstva.
V tomto období Banskú Štiavnicu navštívili členovia rakúskej panovníckej rodiny – manžel Márie Terézie František Lotrinský, jej synovia, budúci cisári Jozef a Leopold, a ich nastávajúci švagor vojvoda princ Albert.
V roku 1788 vzniklo ojedinelé spojenie dvoch banských miest – Banskej Štiavnice a Banskej Belej – do jedného mestského útvaru. Toto spojenie pretrvalo až do 50. rokov 20. storočia.
Revolúciou v rokoch 1848 a 1849 sa definitívne skončilo obdobie poddanstva a v roku 1853 sa vydaním urbárskeho patentu definitívne odstránila feudálna závislosť poddaných od zemepána.
Pokles ceny striebra a slabšia výnosnosť banských prevádzok v druhej polovici 19. storočia zhoršili situáciu baníkov. To vyústilo do vlny štrajkov v 90. rokoch.
Nová spoločensko-ekonomická situácia priniesla aj zmeny v politickom systéme. Do súperenia na miestnej úrovni sa dostávali politické strany liberálneho, národného, kresťanského a agrárneho zamerania.
Udalosti 1. svetovej vojny sa priamo dotkli Banskej Štiavnice. Mnoho obyvateľov bolo mobilizovaných, v meste bol nedostatok potravín, výrobné podniky boli nútené odovzdávať farebné kovy, bola ohrozená výroba.
Po skončení vojny počas utvárania nového štátu tento proces prerušil postup vojsk Maďarskej červenej armády, ktoré obsadili mesto 6. júna 1919. Následne však boli revolučné maďarské vojská pod tlakom vojsk česko-slovenskej armády z mesta vytlačené.
Obdobie 20. a 30. rokov 20. storočia je poznačené úpadkom banskej činnosti, poklesom výroby a rastom hospodárskej krízy.
Obdobie 2. svetovej vojny sa v meste výraznejšie prejavilo až vyhlásením Slovenského národného povstania, ku ktorému sa pridala celá banskoštiavnická posádka. Banská Štiavnica ostala v povstaleckých rukách do 7. októbra 1944, keď do mesta vstúpili nemecké vojská.
Banskú Štiavnicu oslobodil II. ukrajinský front v spolupráci s II. rumunskou armádou a za pomoci partizánov 6. marca 1945.
Objekt č. 11 – ul. Lesnícka (LVÚ)
GPS: 48.463396, 18.904965 [48° 27' 48.23'', 18° 54' 17.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.los.sk/
Lesnícka ochranárska služba (LOS) vznikla v roku 1993 keď bol Ministerstvom pôdohospodárstva SR schválený jej štatút (MP SR 20. 11. 1993 pod č. 403/93-700). LOS začala v takejto novej forme činnosť od 1.1. 1994. Jej postavenie a rešpekt (tak v radoch lesníkov, ako aj v poľnohospodárskych odborných kruhoch) posilnilo prijatie zákona NR SR č. 285/1995 Z.z. o rastlinolekárskej starostlivosti novelizovaného zákonom NR SR č. 471/2001 Z. z., podľa ktorého NLC-LVÚ Zvolen prostredníctvom LOS zabezpečuje rastlinolekársku starostlivosť v lesoch Slovenska. LOS každoročne spracováva správy o stave škodcov a uverejňuje ju v ročenke „Elaborát výskytu škodlivých činiteľov“. Spracovávajú sa každoročne hlásenia od cca 3000 subjektov z plochy 1,6 - 1,7 mil. ha, čo je cca 85% LPF. Získané informácie sa poskytujú zriaďovateľovi, štátnej správe, veľkým vlastníkom a obhospodarovateľom a všetkým záujemcom. LOS zabezpečuje ďalej kontrolnú, prognostickú a expertíznu činnosť z problematiky ochrany lesa, navrhuje prijatie a vykonanie opatrení na zlepšenie zdravotného stavu v lesoch a zvládnutie kalamitných situácií, kontroluje zdravotný stav lesov a navrhuje opatrenia na jeho nápravu.
Hellenbachov dom (Berggericht)
GPS: 48.459704, 18.892865 [48° 27' 34.93'', 18° 53' 34.31'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na mieste dnešného objektu na severnej strane námestia sv. Trojice, stáli koncom 15. storočia dva kamenné meštianske domy. Patrili bohatým banským ťažiarom, postavené boli v neskorogoticko- renesančnom slohu, v podbrání s veľkým priestorom na obchodovanie a s otvoreným dvorom, kde sa nachádzala studňa. V renesancii, koncom 16. storočia boli domy zjednotené s uličnou dispozíciou a prestavané v jeden celok, na rohu s poschodovým kruhovým arkierom na jednom stĺpe. Od poslednej tretiny 17. storočia dom patril významnej rodine baróna Jána Gottfrieda Hellenbacha (1659-1728), jedného z najbohatších obyvateľov Slovenska, lekárovi, prívržencovi Františka Rákociho II., majiteľovi baní, pivovarov, domov a rozsiahlych pozemkov vo viacerých krajoch Slovenska, ktorý v rokoch 1698 -1708 zastával funkciu hlavného komorského grófa, bol aj hlavou miestnych evanjelikov. Koncom 18. storočia Hellenbachov dom už chátral a majitelia sa menili. Preto Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici rozhodol, že v rokoch 1792-1854 sa v budove usídli Dištriktuálny banský súd, najvýznamnejšia banícka súdna inštitúcia - odtiaľ pochádza neskoršie pomenovanie objektu Berggericht. V rokoch 1854-1859 v ňom sídlil Banský kapitanát. Od roku 1860-1900 využívala objekt Banícka akadémia, boli tam posluchárne, knižnica, mineralogické zbierky, byt profesora geológie a mineralógie.
Pôvodne renesančný dom sieňového typu z polovice 16. storočia bol v polovici 18. storočia prestavaný v barokovom slohu. Fasáda domu je hladká s nadokennými rímsami a nárožným kruhovým arkierom. Máshaus domu i miestnosti na prízemí sú zaklenuté valenou klenbou. Stropy na 1. a na 2. poschodí sú ploché so štukovými rámami a ozdobami. V jeho zadnom trakte ústí Nová štôlňa Michal vyrazená po žile Špitáler, ktorej časť bola v roku 1974 opätovne sprístupnená pre návštevníkov múzea. Na začiatku 18. storočia dom patril hlavnému komorskému grófovi Jánovi Gottfriedovi Hellenbachovi (1659 – 1728). Na čelnej stene objektu sú umiestnené pamätné tabule na počesť panovníckych návštev v Banskej Štiavnici. Pri svojej návšteve v Banskej Štiavnici v roku 1851 bol v objekte ubytovaný cisár František Štefan Lotrinský, manžel panovníčky Márie Terézie a v roku 1764 časť sprievodu rímskeho kráľa Jozefa II. V rokoch 1792 až 1854 sídlil v budove Dištriktuálny banský súd a v rokoch 1854 až 1859 banský kapitanát. Neskôr využívala budovu Banícka a lesnícka akadémia a od roku 1927 bola sídlom Štátneho banského múzea Dionýza Štúra. V súčasnosti je v budove umiestnené geologicko-mineralogické oddelenie Slovenského banského múzea.
Obec Štiavnické Bane
GPS: 48.44079, 18.87237 [48° 26' 26.84'', 18° 52' 20.53'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Mestá a obce
Obec Štiavnické Bane, ktorá ležia juhozápadne od Banskej Štiavnice, vznikla spojením niekoľkých osád – Windšachty, Piargu, Siglisbergu a Galizónu. Na ich území sa už od ranného stredoveku sústreďovala banská ťažba, ktorá tu vrcholila okolo polovice 18. storočia. Koncentrácia technických pamiatok, súvisiacich s baníctvom, je natoľko jedinečná, že územie bolo vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu technických pamiatok.
Urbanisticko-architektonická štruktúra Štiavnických Baní je charakteristická neplánovanou výstavbou, podmienenou vtedajším zameraním – ťažbou rudy. Staršie veduty a neskôr aj fotografie obce, pripomínajú pohľady na priemyselnú aglomeráciu, kde funkcia bývania je len v podružnej úlohe. V tejto architektonickej skladbe plnej kontrastov – stavby drevených gápľov v blízkosti šácht, banské správne budovy, koniarne, stavby banských stúp a úpravovní – sú prepletené so sakrálnymi objektami, objektami opevnenia či prostými baníckymi domčekmi. Celá kompozícia je amfiteatrálne rozložená na svahoch, pričom prírodnému prostrediu konkurujú mohutné haldy vyťaženej hlušiny z priľahlých šácht.
Najstaršími zachovanými objektami sú fortifikačné stavby z polovice 16. storočia, ktoré boli súčasťou protitureckého opevnenia na Windšachte. Zahrňovalo opevňovacie múry, v nárožiach spevnených baštami. Dodnes sa zachovala tzv. kruhová bašta, pozorovacia a hlásna veža. Pôvodne bola štvorpodlažnou hranolovitou stavbou s delovými strielňami na najvyššom podlaží. K veži bola v priebehu 17. storočia pristavaná dvojpodlažná budova. Opevnenie malo murované brány, jedna z nich, tzv. Fuchslošská, sa v období baroka zabudovala do dvojpodlažnej budovy banskej správy závodu Windšachta.
Najväčším stavebným komplexom je bývalý Hieronymitánsky kláštor - trojkrídlová kláštorná rezidencia, ktorej južné krídlo sa pripája k severnej stene kostola sv. Jozefa. Takouto kompozíciou vznikol vnútorný obdĺžnikový dvor. Kláštor začali stavať v druhej tretine 18. storočia, dokončený bol v roku 1754. Kláštor má dve trojpodlažné a jedno dvojpodlažné krídlo. Časť priestorov je zaklenutá lunetovými klenbami, časť má strop plochý. Kostol sv. Jozefa je jednoloďovou stavbou s polygonalne ukončeným presbytériom, v uzávere ktorého bola v 19. storočí pristavaná neorománska veža. Loď kostola je zaklenutá valenou klenbou s lunetami. Na interiérovej výzdobe kostola sa podieľal sochár talianskeho pôvodu Dionýz Stanetti. Mimoriadne hodnotný je aj barokovo rokokový drevený organ. Bývalý kláštor s Kostolom sv. Jozefa je jedinou sakrálnou stavbou, ktorá sa v obci zachovala. Na starších vedutách z polovice 18. storočia sú vyobrazené ešte dva kostoly, podľa slohových atribútov pochádzali zo stredoveku.
Južne, v blízkosti kostola, je v miernom svahovitom teréne situovaná budova bývalej baníckej nemocnice, ktorá tu pôsobila už od polovice 17. storočia. Na miernom návrší západne od kostola stojí baroková zvonica - solitérna, dvojpodlažná veža so štvorcovým pôdorysom, ukončená zvonovitou strieškou s lucernou. Na jej steny boli neskôr umiestnené hodiny. Vo vrchole ďalšej zvonovitej striešky nad lucernou je dvojkríž a banícky znak. Fasáda si zachovala plastickú barokovú úpravu.
Na úpätiach svahovitého terénu Štiavnických Baní sa rozprestiera svojrázna zástavba baníckeho osídlenia - prízemné banícke domčeky od jednoduchých jednotraktových trojpriestorových kamenných alebo zrubových, až po dvojtraktové objekty, niektoré aj podpivničené, so zredukovanými architektonickými prvkami barokového slohu.
Severozápadne od kostola je situovaná dvojpodlažná baroková budova, v ktorej sídlila banícka odborná škola. V interiéri objektu sa ucelene zachovali prvky barokovej stavebnej etapy, vrátane detailov, ktoré ani neskoršie stavebné úpravy neodstránili. Na južnej fasáde je torzo slnečných hodín. Pozoruhodnou stavbou z obdobia najväčšieho rozkvetu Štiavnických Baní je aj budova bývalého banského meračstva s prvkami barokového slohu - dvojpodlažný objekt s manzardovou strechou. Jej originalita spočíva aj v tom, že z dôvodu citlivosti vtedajších meračských prístrojov nesmel v nej byť zabudovaný ani jediný prvok z kovu.
Na území Štiavnických Baní sa zachovalo aj viacero objektov banských správnych budov, z ktorých niektoé majú staršie renesančné jadrá. Väčšina z nich bola v baroku prestavaná v reprezentatívnom duchu. Význam baníctva v tejto oblasti dokumentuje množstvo technických pamiatok na území rezervácie - ústia štôlní, šachty, vodné nádrže, zberné a náhonné jarky, budovy bývalých stúp a úpravovní a všadeprítomné haldy ako pozostatky po šachtách. Pripomínajú unikátne technické riešenia banských postupov na svetovej úrovni vtedajšej banskej techniky.
Medzi svedkov dávnej a slávnej minulosti Štiavnických Baní patria aj desiatky vynikajúcich banských odborníkov, spolutvorcov jej dejín, z ktorých vyberáme len niekoľko najvýznamnejších mien. Matej Kornel Hell (1651 – 1743), vynikajúci konštruktér vodnostĺpcových čerpacích banských strojov či projektant niekoľkých vodných nádrží. Jeho stroje zachránili bane Windšachty pred zatopením a tak umožnili ďalšiu ťažbu rúd. Roku 1715 založil prvú banícku školu v strednej Európe. Jozef Karol Hell (1713 – 1789) bol žiakom, spolupracovníkom a neskôr aj nástupcom svojho otca Mateja. Zlepšoval už existujúce a konštruoval nové čerpacie mechanizmi. Na princípe Hellových strojov sa konštruujú ťažné stroje rôzneho využitia nielen v Európe, ale aj na celom svete. Samuel Mikovíni (1686 – 1750) bol prvým profesorom Baníckej školy na Windšachte, geodetom, kartografom. Zaoberal sa stavbou nových vodných nádrží a rekonštrukciou tých starších. Gašpar Weindl (? – 1646), banský majster, ktorý ako prvý na svete použil pušný prach v baníctve na rozpojovanie horniny.
Obec Banský Studenec
GPS: 48.446448, 18.971315 [48° 26' 47.21'', 18° 58' 16.73'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Mestá a obce
Prvá písomná zmienka o obci je v listine z roku 1266, ktorej originál je v úschove v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti. V listine kráľa Žigmunda z roku 1424 sa obec spomína ako mestečko pod názvom GULTBACH. Obec však povýšená na mesto nikdy nebola. Názov obce počas svojej existencie bol niekoľko krát menený. V prvej známej pečati obce z roku 1618, na ktorej pečatné pole vypĺňa sv. Martin na koni je rukopis, v ktorom sa obec spomína ako GOLDBACH, čo z nemeckého prekladu znamená Zlatý potok. V roku 1678 sa vrátil názov KOLPACHY. Od roku 1892, kedy bol vidieť vplyv násilnej maďarizácie obec bola premenovaná na TOPATAK KOZSEC. Tento názov obce trval do konca I. svetovej vojny, po ktorej bol vrátený názov KolpachyY. Od roku 1948 bola obec premenovaná na Banský Studenec.
Nadmorská výška našej obce je 594 m. Celková výmera katastra činí 19,1 mil. m2 a radí sa medzi slabo zaľudnené obce. V súčastnosti obec má 435 obyvateľov, ktorí sú vo väčšine prípadov nezamestnaní. Pôvodné obyvateľstvo sa zaoberalo baníctvom, hutníctvom, lesnými prácami, ako i uhliarstvom. V tých časoch mala obec okolo 1200 obyvateľov.
V rámci budovania systému umelých nádrží sa vybudovali v r. 1730 Kolpašské vodné nádrže na základe Hellových projektov. Na ich budovaní pracovalo 150 ľudí. Po dokončení hrádzi sa objavili poruchy, na ktorých oprave sa podieľal aj Samuel Mikovíny. Keď v r. 1746 došlo k ďalšej poruche bolo jazero vypustené a podľa Makovínyho sa postavila nová hrádza v rokoch 1746 – 1747. Výška hrádze je 14,2 m, dĺžka je 182,1m a šírka je 20,9 m. Kapacita je 798 900 m3. Malé Kolpašské jazero sa budovalo v r. 1763. Dĺžka koruny hrádze je 79,9 m, výška 6,8 m, kapacita 109 400 m3. V roku 2007 sa začali jazerá rekonštruovať Stredným Povodím Hrona.
Obec Banský Studenec je Rímsko-katolíckou obcou. V rokoch 1743 – 1745 bol v obci postavený podľa návrhov Martineliho kostol Premenenia Pána v barokovom slohu. V súčasnej dobe dochádza v katastri obce k veľkým premenám. Krása štiavnických chránených vrchov spojená s rekreačnou oblasťou využívanou vodnými športmi a turistickými chodníkmi láka svojím prostredím nie len domácich priaznivcov prírody.
Obec mala v minulosti vlastnú školu, neskoršie materskú škôlku. Pri rýchlom poklese obyvateľstva bola obec nútená pre malý počet detí túto uzatvoriť a deti dochádzajú 8 km do Ban. Štiavnice
Obec Baďan
GPS: 48.332289, 18.840698 [48° 19' 56.24'', 18° 50' 26.51'']
Obec: Baďan
Objekt: Mestá a obce
Nálezy archeologických výskumov z povrchových zberov v minulosti priamo v katastri obce a v jeho blízkom okolí, dokumentujú osídlenie už v praveku, v mladšej dobe kamennej (kamenné kliny, mlaty). Osídlenie a funkčnosť stredovekej osady v období feudalizmu v Baďane dokladujú architektonické prvky miestneho kostola cirkvi ev.a.v. z románskeho obdobia a tiež zachované písomné pramene z 13. storočia. Prvá písomná zmienka o území vtedajšej osady, či dediny z roku 1245, neznamená jej založenie, ale uvedenie územia Baďana do písomných dejín.
Územie Baďana sa po prvý raz dostalo do písomného prameňa 9.septembra 1245, kedy uhorský kráľ Belo IV. vydal v Hrnove metačnú listinu vymedzujúcu hranice pre premonštrátsky kláštor v Šahách. V tejto listine sa podľa topografických názvov podarilo identifikovať územie Baďana. Ako osada, či dedina sa po prvý raz v písomnom prameni Baďan objavuje v roku 1285 vo forme Villa Bagun. Baďan spolu s Klastavou sa v tomto roku stali majetkom komesa (špána) Dersa z rodiny Hunt-Pozman, ktorý spolu so svojim príbuzným komesom Demeterom bol majiteľom hradného panstva Litava (Čabraď). V majetku tohto panstva bola osada do začiatku 14. storočia. Prakticky od konca 20-tych rokov 14. storočia až po zrušenie poddanstva v 19. storočí, Baďan patril do majetku rôznych zemepánskych rodín, mešťanov, zväčša pochádzajúcich z južnej časti Hontianskej stolice. Tu je možné spomenúť rodiny Žemberyovcov, Horhyovcov, Borošovcov, Lukáčovcov, Gebhardovcov i viacerých mešťanov z Bátoviec.
V druhej polovici 16. storočia dedina prežívala obdobia hrozieb tureckej expanzie. Začiatkom 70-tych rokov v jej bezprostrednej blízkosti predchádzala hranica správnej územnej oblasti vytvorenej Turkami, hranica novohradského sandžaku.
Zachované písomné pramene dokumentujú činnosť obyvateľov dediny najmä v poľnohospodárstve. Už zo začiatku 17. storočia sa zachovali údaje o tunajšom dedinskom remesle. Napríklad z roku 1630 je doložený kováč, mlynár, sladovník, neskôr obuvníci, mäsiari a remeslá spojené s prácou s drevom.
V sociálnej rozvrstvenosti sa podľa majetkovej držby obyvatelia delili na majetnejších sedliakov (coloni), chudobnejších želiarov (inquilini) a podželiarov (subquilini).
Podľa súdobých historických prameňov, počiatky cirkvi ev.a.v. v Baďane siahajú do polovice 16. storočia, miestny cirkevný zbor sa v plnej miere sformoval počas 17. storočia. Baďan sa stal matkocirkvou s fíliami v Počúvadle a Klastave.
K rozvoju reformačného hnutia v dedinách z južnej strany Sitna začiatkom 17. storočia dopomohla rozsiahla pastoračná činnosť viacerých duchovných osobností. Od roku 1626 do roku 1807 v Baďane pôsobilo 24 farárov. V roku 1810 bola postavená nová ev.a.v. škola. Pre miestnu cirkev ev.a.v. priniesli reformy Jozefa II., zavedením náboženskej tolerancie, podmienky pre jej ďalší a pritom slobodný vývoj. Postupne sa stavebne upravil kostol, jeho interiér, fara, škola. V 17. storočí edukačnú činnosť detí vykonávali miestni farári, škola pôsobila pri fare.
Významné miesto v kultúrnych dejinách Slovenska prináleží baďanskému rodákovi, seniorovi Pavlovi Valašskému, ktorý sa tu narodil 29.januára 1724. Po štúdiách v Banskej Štiavnici, Rimavskej Sobote a Bratislave, pokračoval na univerzitách v Nemecku. Ako farár ev.a.v. pôsobil v Slovenskom Komlóši, Cinkote, nakoniec v Jelšave, kde zomrel v roku 1824. Ako jeden z prvých napísal ucelené dejiny literatúry v Uhorsku, ďalšie práce venoval náboženskej problematike, napísal hodnotné dejiny cirkvi ev.a.v. v Jelšave.
Pri súpise v roku 1828 sa v Baďane napočítalo 46 domov a 279 obyvateľov, ich počet do konca 19. storočia sa pohyboval v rozmedzí 250 – 300. V hospodárskom živote dediny zohrávala v minulosti významnú úlohu Urbárska spoločnosť. V roku 1907 boli schválené stanovy. Spoločnosť mala 35 podielnikov vlastniacich 116 podielov. V oblasti kultúrneho života, ku ktorému svojou prácou prispievali miestni farári a učitelia školy ev.a.v., je možné uviesť aj činnosť Združenia evanjelickej mládeže a 83. odbor Jednoty evanjelických žien. Zo spolkov spomeňme Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý v roku 1923 mal 26 členov a vlastné stanovy, a Roľnícku besedu.
Obec v minulosti riadil richtár, neskôr starosta s boženíkmi, prísažnými (členmi obecnej rady). Do roku 1931 v Baďane pôsobil Obvodný notársky úrad, kedy došlo k jeho zrušeniu. Dedina pripadla do obvodu notariátu v Prenčove. Baďan postihli útrapy obidvoch svetových vojen a dôsledky hospodárskych kríz.
Obyvatelia sa v plnej miere zapojili do národnooslobodzovacieho hnutia, v roku 1944 počas SNP vznikol Revolučný národný výbor. Baďan oslobodili na jar 1945 vojská II. ukrajinského frontu a k nemu pričlenené rumunské jednotky. Počas bojov pri prechode frontu bolo poškodených 42 budov, škody sa odhadli na vyše 1 mil. korún. Občanov zapojených vo vojenských zložkách SNP po jeho ústupe zajali na Donovaloch, v Hronskej Dúbrave, Budči, Uľanke.
V roku 1945 v dôsledku nových spoločenských zmien sa v Baďane vytvoril MNV, v roku 1949 vznikol Prípravný výbor pre založenie miestneho JRD, ktoré až do reorganizácie k 31.12.1970 pôsobilo vo viacerých typoch. Prvým predsedom JRD sa stal Ján Teren. V roku 1957 družstvo chválilo vlastné stanovy, v tomto období prebiehala HTÚP. K členom JRD patrili aj roľníci z Kopaníc a Hodruše.Po spoločenských zmenách v roku 1989 vzniklo zo zreorganizovaného JRD 20. výročia SNP so sídlom v Počúvadle samostatné RD.
Práca MNV, jeho poslancov a tiež obyvateľov v nedávnej minulosti sa zameriavala na budovanie novej infraštruktúry obce, ktorá prispela k jej zveľadeniu. K tomuto cieľu slúžili viaceré celospoločenské zveľaďovacie akcie. Postupne sa dobudovala elektrifikácia, zrekonštruovali a vybudovali sa nové komunikácie, miestny rozhlas. V oblasti kultúry a vzdelania boli vytvorené nové podmienky vybudovaním najvýznamnejšej stavby v obci v posledných rokoch, stavby kultúrneho domu. Zrekonštruovala sa MŠ vybudovala predajňa potravín a ZVS a ďalšie diela, ktoré dotvárali vzhľad obce.
V roku 1971 sa vzhľadom na veľký úbytok obyvateľstva pripojila správa obce Klastava pod riadenie MNV v Baďane. Klesajúce trendy v počte obyvateľstva mali za následok aj zrušenie najnižších stupňov škôl v Baďane, ale aj v okolitých obciach.
Tieto riadky sú len krátkym nazretím do bohatej histórie obce Baďan. Historické písomné pramene, nálezy archeologických výskumov, architektonické a národopisné pamiatky dosvedčujú a dokladujú starobylosť lokality, jej vývin a významné postavenie v hospodárskom, kultúrnom a duchovnom živote regiónu pod Sitnom. Práve bohatá a starobylá minulosť obce by sa mala stať inšpirujúcim zdrojom a príkladom pre ďalšie generácie obyvateľov obce.
Obec Beluj
GPS: 48.353149, 18.889958 [48° 21' 11.34'', 18° 53' 23.85'']
Obec: Beluj
Objekt: Mestá a obce
História obce Beluj siaha až k prelomu nášho letopočtu. Počiatky osídlenia tohoto hornatého regiónu, rovnako ako aj rozvoj sídel v ňom podmienili priaznivé ložiskové podmienky (existencia nerastných surovín). Najstaršie doklady osídlenia súvisiace s ťažbou rúd a ich spracovaním pochádzajú z 10. – 8. storočia pred n. l. (neskorá doba bronzová) z hradiska na Sitne. Z hľadiska osídlenia obce a regiónu sú významné nálezy sídliskového i výrobného charakteru v rámci katastrálneho územia obce Beluj pochádzajúce z 3. – 2. storočia pred. n. l., dokazujúce činnosť Keltov na južne strane Sitna .
V roku 1990 uskutočnilo Slovenské banské múzeum zisťovací archeologický výskum v blízkosti majera Široká lúka. Na terénnej obhliadke sa zistili tzv. pingy (jamy po zisťovaní priebehu žilného zrudnenia, často sa zmenili na exploatačné šachty na ťažbu rudy), štôlňa s haldou a veľké odvaly po dvoch šachtách. Okrem železnej rudy, ktorá sa tu ťažila v 20. rokoch 20. storočia, podľa Labudu (2008), mineralogicko-ložiskové analýzy dokazujú aj ťažbu striebornej a zlatej rudy.
K celkovému obrazu o osídlení územia prispel známy prenčovský farár, archeológ, etnograf i národovec Andrej Kmeť, ktorý tam robil archeologické výskumy, aj početnými nálezmi popolnicových polí z mladšej doby bronzovej. Kmeťove archeologické výskumy s nálezmi v blízkosti dnešnej polohy Beluja však dokázali osídlenie územia už v praveku .
Prvá písomná zmienka o obci Beluj pochádza zo 6. júla 1290 „keď kapitula v Ostrihome vydala svedectvo, podľa ktorého Lampert, syn Mikuláša z rodu Hunt- Poznanovcov predal polovicu dediny Beluj štiavnickému mešťanovi Mikulášovi, synovi Hermanna za 300 hrivien striebra pochádzajúceho z Banskej Štiavnice (1 hrivna = 245, 54 g). V roku 1342 bola obec majetkom hradného panstva Litva., neskôr bola majetkom panstva Čabraď – Sitno. Názov obce Beel- Beley je pravdepodobne odvodený od nálezísk bielej hliny pod Sitno v jej chotári. Ďalšie názvy obce boli: 1342 – Belw, 1786 – Belluja, 1920 – Beluj. Maďarský názov obce je Béld.
Obec vlastnila v roku 1540 1 mlyn a kostol s cintorínom a v roku 1622 ju získal do držby Peter Kohári. Prvá zmienka o hrnčiarstve v obci pochádza z roku 1635. V roku 1743 malo panstvo v Beluji sýpku, 2 mlyny – v lokalite Močidlá a v Prenčove na potoku Štiavnica, krčmu, jatku a kováčsku dielňu. V roku 1873 tu bola postavená nová budova školy.
V tomto období dosiahla obec aj vrchol v počte obyvateľov. Najviac sa zaznamenalo pri sčítaní v roku 1828, kedy sa v Beluji nachádzalo 112 domov a 672 obyvateľov, roku 1880 žilo v obci 604 obyvateľov. Okrem toho v tomto období stále vlastnila obec mlyn a v roku 1890 sa začalo so stavbou tehelne. V súvislosti s tehelňou v tomto období zaznamenala obec aj najväčší hospodársky rozvoj. Obyvatelia sa živili hrnčiarstvom, ale veľmi rozšírené bolo najmä roľníctvo a v zime drevorubačstvo a furmanstvo .
Z významných osobností tu svoje výskumy realizoval Andrej Kmeť a ako evanjelickí farári tu pôsobili Ján Holuby a Gustáv Štollman, ktorý spolupracoval aj pri výskumoch A. Kmeťa.
Obec Dekýš
GPS: 48.394925, 18.815867 [48° 23' 41.73'', 18° 48' 57.12'']
Obec: Dekýš
Objekt: Mestá a obce
História
Prvé náznaky osídlenia v okolí obce siahaju do obdobia Rímskej ríše. Toto osídlenie nám potvrdzuje nález zlomkov rímskych nádob vyrobených z terry sigillaty, zlomky rímskeho skla a rímske denáre z 2.stor.n.l. Územie sa nachádzalo v civilizačnej sfére neďaleko hranice Rimanov. Obec sa prvýkrát spomína v roku 1270 ako starý kráľovský majetok. Dá sa predpokladať, že obec bola založená ako osada drevorubačov a uhliarov, ktorí spracovávali drevo pre bane v okolí. Neskôr sa stretávame s menami: Gykys(1388), Gywkes(1427-1428), alebo Gywkes, Gykes (1480). Z roku 1564 existuje doklad, na ktorom sa nachádza názov obce pod menom Tekisch, a to v sťažnosti Banskej Štiavnice cisárskym komisárom na valachov z okolia. Z roku 1653 sa zachovala už aj prvá pečať obce. Obec a panstvo sa ďalej vyvíjajú samostatne. V 16. storočí sa začínajú aj kutacie práce v dôsledku objavu vzácnych rúd v okolí. Z tohto obdobia máme zmienku aj o pivovare, ktorý sa nachádzal v záhrade terajšieho polesia. V 19.storočí nastal rozvoj obce ako vtedajšieho panstva, keď k nemu boli pridružené Kolpachy (dnešný Banský Studenec) a časť obce Siglisberg (dnešné Štiavnické Bane). Takto sa obec s panstvom dostala medzi domínia a bola podriadená Hlavnému komornogrófskemu uradu.
19.storočie a vojnové roky:
Rok 1854 obec dokončuje stavbu katolíckeho kostola, ktorý bol v roku 1924 rozšírený o krížnu loď. Bol zasvätený narodeniu Panny Márie. Rozvojom techniky a dopravy bolo ustanovené, že pošta bude na Štampochu. Pred prvou svetovou vojnou bol prijatý poštár. Počas richtárskej služby, pred prvou svetovou vojnou, Juraja Šuľu, bol založený hasičský zbor a zakúpila sa prvá striekačka, čo znamenalo pre obec veľku udalosť.
Vojnové roky
Prvá a druhá svetová vojna citeľne poznačila aj obyvateľov Dekýša. Medzi najvýznamnejšie udalosti v časoch prvej svetovej vojny a v medzi vojnovom období patrí ústup Maďarskej červenej armády 15.mája 1919. V oktobri 1922 sa na náklady Ministerstva poľnohospodárstva zriadila v obci hospodárska škola a v roku 1923 dochádza k stavbe katolíckeho a evanielického kostola. Počas druhej svetovej vojny do obce zaviedli elektrický prúd. Boje o obec Dekýš začali koncom februára a skončili 4. marca 1945, kedy bol Dekýš oslobodený.
Po druhej svetovej vojne
Po druhej svetovej vojne sa začala obnova obce. V roku 1958 ONV v Banskej Štiavnici schválil výstavbu národnej školy. V roku 1965 sa začala generálna oprava starej školy. Túto opravu dokončili 9. novembra 1966.
Obec Devičie
GPS: 48.309766, 19.025828 [48° 18' 35.16'', 19° 1' 32.98'']
Obec: Devičie
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Obecný úrad Devičie; tel: 045/5591480
Web: http://www.dhzdevicie.estranky.sk/clanky/obec-devicie.html
Obec Devičie sa nachádza na úpätí Štiavnických vrchov na pravostrannom prítoku Krupinice. Nadmorská výška v chotári sa pohybuje od 250 m.n.m. až po 534 m.n.m. V strede obce dosahuje 256 m.n.m. Patrí do okresu Krupina (KA) a žije tu 287 obyvateľov.
Zatiaľ najstaršie zistené osídlenie spadá do obdobia kultúry piliňských popolnicových polí (700 - 500 rokov pred Kristom). Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1256, kedy uhorský panovník Belo IV. presídlil tunajších hostí do Hontianskych Nemiec. Vtedy sa obec volala DYUCHE. Začiatkom roku 1400 obec vlastnila rodina Kováryovcov a neskôr rodina Terjenyovcov.
S obcou sa spájajú mená významných osobností ako Pavol Brodniansky, Žigmund Holéczy, či Ervin Semjan.
Zaujímavosti obce
Dominantou obce je evanjelický kostol z roku 1804, postavený za 6 mesiacov. Práce začali 30. apríla 1804 a chrám bol posvätený 11. novembra 1804 vtedajším hontianskym seniorom Jánom Polereckým. V roku 1817 cirkev dostala povolenie postaviť pri kostole drevenú zvonicu.
Pri vchode do fary rastú dve vyše 200 ročné lipy, ktoré boli vysadené v roku 1793 pri kúpe fary od obce. Predtým to bola stoličná budova, slúžila najmä na prenocovanie vojska.
V obci sa zachovali domy s hontianskou architektúrou. Zaujímavosťou sú tiež do svahov vyhĺbené pivnice na uskladnenie vína.
Niekoľko km južne od obce sa nachádza kameňolom na olivinický čadič. V súčasnosti je zaplavený a využívany hlavne na rekreačné účely.
Obec Domaníky
GPS: 48.263811, 18.989667 [48° 15' 49.72'', 18° 59' 22.8'']
Obec: Domaníky
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Domaníky 78, E-meil: evavicianova@gmail.com, Tel: 045/55 91 120
Obec Domaníky leží v nadmorskej výške 197 m na brehoch riečky Štiavnica. Nachádza sa asi 12 km južne od Krupiny na ceste pre medzinárodnú premávku E 77 , ktorá spája mestá stredného Slovenska s Budapešťou. Okolie dediny bolo obývané už v mladšej dobe bronzovej, o čom svedčia vykopávky popolnicových pohrebísk. Obec Domaníky sa po prvý raz spomína r.1135 pod názvom Dominyk, r.1247 pod názvom Also Domanyk a r.1331 pod názvom Thout Damanyk – čiže slovenské Domaníky. R.1256 sa ako vlastníci obce spomínajú ostrihomskí mešťania Rubín a Ján. V 14.storočí patrili k Litavskému hradu. V neskoršom stredoveku táto obec patrila viacerým feudálom. Obyvatelia boli výlučne roľníci. Domy pochádzajúce z prvej polovice 20 storočia sú murované trojpriestorové so stĺpovým podstienkom na dvorovej strane. Strechy sú sedlové pod tvrdou krytinou. Po roku 1945 sú domy so štvorcovým pôdorysom i do tvaru L.
História
Na území dnešnej obce Domaníky bolo popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej.
Obec sa spomína od roku 1135 ako Dominyk, neskôr sa premenovala na Also Domanik (1247), Domonig (1258), Damanyk Tout dicta (1285), Domungy (1291), Thoutdamanyk, Domanik (1331), Nemeth Domanik Theuthonicalis (1382), Damanik (1808), až do dnešnej podoby Domaníky; maďarsky Domanik, D ö meháza. Obec patrila Jánovi a Rubinovi z Ostrihomu, v 14. storočí patrila hradu Čabrad, v 18. storočí Foglárovcom, neskoršie Kevickovcom.
V roku 1715 mala 7 domácností, v roku 1828 mala 33 domov a 200 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.
Obec Drážovce
GPS: 48.253768, 18.907566 [48° 15' 13.56'', 18° 54' 27.24'']
Obec: Drážovce
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Tel: 045/559 61 31, E-mail: obecdrazovce@zoznam.sk
Obec sa spomína od roku 1135 ako Dras v zakladacej listine bzovíckeho opátstva. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Daras (1286), Darasy (1349), Vduarnokdaras (1394), Daras utraque (1511), Dražowce (1773); maďarsky Darázsi. Patrila hradu Hont, v roku 1267 Arnoldovi z Banskej Štiavnice, do 2. polovice 14. storočia zemepánom Darážiovcom, neskôr rodine Dalmadiovcov. V 18. storočí Jessenskovcom, Radvanskovcom, Semberyovcom. V roku 1715 mala obec 22 domácnosti, v roku 1828 mala 32 domov a 197 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Obyvatelia sa zúčastnili SNP
(Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť )
Obec Ilija
GPS: 48.419873, 18.900647 [48° 25' 11.54'', 18° 54' 2.33'']
Obec: Ilija
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Ilija, č. 50, 969 01; tel: 045/692 08 47; obec_ilija@stonline.sk
Archeologické výskumy významnej osobnosti slovenského národného, vedeckého a kultúrneho života kňaza Andreja Kmeťa (1841 – 1908), pôsobiaceho takmer 30 rokov na fare v neďalekom Prenčove a taktiež výskumy jeho nasledovníkov nálezmi z nich dokázali existenciu ľudskej činnosti na Sitne a v jeho blízkom okolí už v praveku. Osídlenie v rozsahu dnešného územia obce Ilija podľa nálezov z archeologických výskumov a z rôznych výkopových prác obyvateľov z nedávnej minulosti sa dokumentovalo predmetmi z čias mladšej doby bronzovej (1200 – 800 rokov pred naším letopočtom) a laténskeho obdobia (3. storočie pred n. l.). Určitú kontinuitu staršieho a včasnostedovekého osídlenia dokazujú nálezy pochádzajúce z 12. storočia v blízkosti domu M. Štrbu.
Pre Iliju je dôležitý rok 1266 ako vstup do písaných dejín. V odbornej literatúre sa s kostolom sv. Egídia dlhšie spája rok 1254. Kostol sv. Egídia zohral dôležitú úlohu pri formovaní osady v jeho blízkosti. Do pomenovania stredovekej osady sa prevzalo označenie patrocínia kostola. V písomných prameňoch nachádzame do roku 1526 Iliju zapisovanú v latinskej forme (Sanctus Egidius), hungarizovanej (Scenthegud, Zenth Egyed), kombinovanej hungaro – slovenskej (Zenthlyen v roku 1496), ale aj v nemeckej ako Gilg, Gilgen. Od čias zmienok o kostole sv. Egídia z roku 1266 až po druhé desaťročie 14. storočia sa o vývoji Ilije vie veľmi málo, región ovládali príslušníci rodiny Hunt – Poznanovcov a ich vetvy. Pred rokom 1318 bola Ilija v majetku vetvy rodiny Csáky z Plášťoviec. Dedina je uvedená vo forme Scenthegud. V roku 1347 uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký rozhodol, že niektoré majetky, medzi nimi aj Iliju (Zentheged) patriace Ölvengovi dostane šarišský komes Konya. Neskôr v roku 1353 Iliju s ďalšími majetkami vlastnila manželka Konyu. Poznatky o Iliji v ďalších obdobiach sú závislé od zachovanosti historických prameňov. Tie pochádzajú po určitej časovej medzere až z obdobia 15. storočia. Zaznamenávajú však dôležitú skutočnosť v oblasti vlastníckych vzťahov a určujúcu spätosť Ilije až do 16. storočia. Ilija je v týchto obdobiach súčasťou majetkov hradného panstva Litava. Ako súčasti majetkov hradného panstva Litava – Čabraď sú o Iliji zachované pramene od 2. polovice 15. storočia. Na pomerne dlhšiu dobu od 60. rokov minulého storočia sa majiteľmi panstva stali príslušníci rodiny Horvátovcov zo Seliec. V spore o hraniciach majetkov Damiána Horváta rozhodol rok 1476, keď budínska kapitula vydala dosvedčenie o dohodnutej deľbe majetku hradného panstva Čabraď, ktoré je nepochybne cenným historickým prameňom pre Iliju, ale aj ostatné dediny panstva.
Pri delení Ilije medzi vdovu Frusinou a švagrom Petrom Horvátom sa v dedine nachádzalo 8 poddanských obývaných usadlostí. Tieto údaje sú jedny z prvých o konkrétnych obyvateľoch Ilije v stredoveku. V roku 1500 sa prvý raz stretávame s konkrétnou osobou vykonávajúcou funkciu richtára Ilije, bol ním Anton Nyerges. Ku koncu 15. storočia došlo k vlastníckym zmenám v držbe hradného panstva Čabraď, sprevádzajúcim majetkové spory. Neprehľadnosť vo vlastníckych vzťahoch a vedené spory zapríčinili, že určitý čas panstvo spravoval kráľovský dvor. Približne v roku 1511 hrad s dedinami vrátane Ilije bol v majetku arcibiskupa Tomáša Bákociho. Po jeho smrti uhorský kráľ Ľudovít II. v roku 1517 rozhodol, že panstvo prejde do majetku Erdödyovcov. Tí ho vlastnili s určitými prestávkami dlhšiu dobu. V roku 1540 bola Ilija poddanskou dedinou, v ktorej bolo 11 ½ sedliackych usadlostí obývaných a jedna bola opustená. Nachádzali sa tu 3 želiarske domy zvané „patvarcz“ a mlyn s jedným kolesom. Koncom októbra 1566 sa Turci dostali do Ilije a Sitnianskej. V Iliji podpálili niekoľko domov. Ilija patrila k novohraskému sandžaku v roku 1570. Hrozba Turkov v rôznych intenzitách trvala takmer 150 rokov.
Obyvateľstvo stredovekej Ilije sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, pálením dreveného uhlia. Muselo znášať poddanské povinnosti voči panstvu Litava (Čabraď) a neskôr Sitno. Dedinu riadil volený richtár a boženíci (prísažní). Medzi tradičné dedinské remeslá v Iliji patrilo mlynárstvo, kováčstvo, mäsiarstvo. V roku 1599 hradu Sitnu označovanom ako sídlo panstva, hoci skôr plniaceho funckiu v systéme obrany proti Turkom a Martalovcom patrila aj obec Ilija. Najstarší zachovaný urbár Sitnianskeho a Čabraďského panstva zhotovený cisárskymi komisármi pochádza z roku 1602. Podľa neho sa v Iliji nachádzalo 9 celých obývaných sedliackych usadlostí.
17. storočie je pre Iliju významné tým, že došlo k závažným zmenám v majetkoprávnych vzťahoch držbách obidvoch panstiev. Zmeny prakticky až do konca feudalizmu v uhorských pomeroch končiaceho revolúciou 1848/1849, poznamenali na vyše dve storočia vývoj Ilije a osud spojený s rodinou Koháriovcov, neskôr od polovice 20. rokov 19. storočia po vymretí s jej pokračovateľmi, Coburgovcami. Popri tomto sa región v 17. a začiatkom 18. storočia stal dejiskom protihabsburských stavovských povstaní, tiež opakovaných napádaní Turkov a Martalovcov často spriaznených s povstalcami. V 18. storočí Iliju podľa pracovného zamerania obyvateľstva možno charakterizovať ako dedinu s rozvinutým poľnohospodárstvom, drevovýrobou, domácim remeslom. Postavenie obyvateľstva voči zemepánom Koháriovcom sa upravilo v obdobiach urbárskych reforiem panovníčky Márie Terézie (1740 – 1780). Podľa záznamov urbára v roku 1743 žilo na Iliji 93 osôb podliehajúcich zdaneniu, z nich tvorilo 55 príslušníkov rodín sedliakov a 38 rodín želiarov. Tu zaznamenáva názov dediny, ktorý sa používa v hungarizovanej forme (Szent Egyid), latinskej (Sanctus Egídius) a slovenskej (Swaty Illik).
V roku 1743 žilo na Iliji 93 osôb podliehajúcich zdaneniu, z nich tvorilo 55 príslušníkov rodín sedliakov a 38 rodín želiarov. Tu zaznamenáva názov dediny, ktorý sa používa v hungarizovanej forme (Szent Egyid), latinskej (Sanctus Egídius) a slovenskej (Swaty Illik).
Obec Svätý Anton
GPS: 48.423967, 18.939777 [48° 25' 26.28'', 18° 56' 23.2'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Svätý Anton č. 34, 969 72; 045 6920752; ocu@svatyanton.sk
Prvá písomná zmienka o obci Svätý Anton pochádza z roku 1266. Otázky vývoja obce sú málo zmapované. Vychádza sa z ojedinelých historických prameňov z prvej polovice 13.storočia, z určitých tradícií získaných porovnávaním situácie vývoja v celom regióne. Názov osady, dediny vychádza z patrocínia staršieho pôvodného kostola zasväteného s.Antonovi Pustovníkovi. V liste z roku 1266 sa uvádza, že územný celok okolo kostola bol zapísaný ako súčasť majetku rodiny HuntPoznanovcov. V historických prameňoch najmä od druhej polovici 15.storočia sa príslušnosť dediny k sv.Antonovi pustovníkovi zapísala v rôznych formách. Názvy obce sa uvádzajú ako Sand Anthony, Zenthanthal, Scent Antollo. V 70.rokoch 13.storočia prebiehali majetkové spory medzi príslušníkmi rodiny Hunt-Poznam. V roku 1276 vlastnil Svätý Anton Komes Ders nazývaný Veľký V r.1342 sa uvádza, že v obci sa vyberalo mýto. Do konca 14.storočia o Svätom Antone sú zachované len medzerovité historické pramene. Podľa rozhodnutia kráľa Zigmunda v roku 1405 získalii obec synovia Ladislava Kakaša z Kazy. Stredovekú dedinu riadil richtár s prísažnými. K roku 1445 sa viažu po prvý raz zistené osoby v správe dediny. Funkciu richtára vykonával Ján Longus. V čase spravovania panstva Sitno krajinským sudcom Alexandrom Turzom sa kostol v obci uvádza ako farský a farárom bol Mikuláš Schmolder. Kostol bol v roku 1540 prestavaný. Okolo neho bol cintorín, v blískost farská budova a škola. V tom čase sa v obci nachádzalo 23 poddanských usadlostí. Okrem mýtnej stanice sa v obci nachádzali dva mlyny a dve hutnícke zariadenia, ktoré patrili nabohatšej dedinskej vrstve. V roku 1472 patrila obec pod panstvo hradu Čabraď. Spory o majetky v rodine Horvátovcov sa dotýkali aj obce. Išlo hlavne o vyberanie mýta, z ktorého panstvo malo príjem. V roku 1476 sa o obci napočítalo 22 obývaných poddanských obydlí a 12 opustených. Medzi známe mená poddaných jednej časti obce, ktorá patrila Frustíne Horvátovej, patrili Ján Hudec, Michal Molnár, Ondrej Ghetler, Peter Faber. Medzi podaných patriacich jej švagrovi Petrovi: Benedikt Wamos, Gašpar a Peter Mayzer, Egídius Longovič, Matej Preor. V roku 1501 sa ako majiteľ obce zapísal Ján Fussy, zať Petra Horváta. Funkciu richtára v tomto období vykonával Juraj Horth. O majetkový podiel sa snažil aj druhý zať Petra Horváta, Urban Fánči. Okolo roku 1508 získal s podporou kráľovského dvora a ostrihomského arcibiskupa hradné panstvo Čabraď. V r.1511 predal panstvo aj obec Svätý Anton s mýtom arcibiskupovi Tomášovi Bakócovi. Ten majetky kúpil pre brata Valentína a jeho syna. Majetkové podiely na poddanských usadlostiach mali aj zemepánske rodiny Barlovcov. Z nich r.1516 Juraj Barla. Andrej a Šimon Dúbravický svoje časti v obci predali v roku 1514 Michalovi a Jánovi Paláštyovcom. Po smrti ostrihomského arcibiskupa Bakóca, kráľ Ľudovít II.rozhodol v r.1517 o získaní panstva rodinou Erdodyovcov. Po nich panstvo prebral Peter Pálfy. Pred polovicou 16.storočia sa panstvo Čabraď rozdelilo a vzniklo hradné panstvo Sitno. V r.1540 sa obec stáva jeho súčasťou. Zať Petra Pálfiho, Ján Kružič, bol organizátorom obrany proti Turkom. Po jeho smrti sa jeho manželka vydala za Štefana Ilešháziho, prívrženca Štefana Bočkaja na začiatku 17.storočia. Nepochybne novú kapitolu dejín Svätého Antona znamenajú 20.roky 17.storočia. V tomto období získal panstvo od Ferdinanda II. za zásluhy boja proti Turkom, Peter Koháry. Týmto význam obce vzrástol. V r.1757 udelila panovníčka Mária Terézia obci právo o konaní 4 trhov do roka a to: 2.februára, 3.mája, 10.augusta a 10.novembra. Od začiatku novoveku sa osudy obce spojili na dlhý čas s rodinou Koháryovcov. Táto rodina sa zaslúžila o hospodársky, duchovný a kultúrny rozvoj obce.
Spracované z publikácie „Zborník múzea vo Svätom Antone“ r:2005 vypracované Dr.Jánom Novákom. Spracovala Anna Rihová.
Obec Vysoká
GPS: 48.411791, 18.794290 [48° 24' 42.45'', 18° 47' 39.44'']
Obec: Vysoká
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Vysoká č.2; 96901; tel: 045/6993137; mob: 0918872485; ocuvysoka@mail.t-com.sk
Obec Vysoká patrí do Banskobystrického samosprávneho kraja, okresu Banská Štiavnica. Od okresného mesta Banská Štiavnica je vzdialená cca 13 km. Obec leží v Štiavnickom pohorí, severozápadne od Sitna. Vo vzdialenosti do 4 km od obce sa nachádza 6 vodných nádrží – „tajchy“, ktoré boli pôvodne vybudované na odčerpávanie vody z baní. V súčasnosti sú tieto využívané výlučne na rekreáciu.
Kataster obce má rozlohu 1454 hektárov. Priemerná nadmorská výška obce je 667 m.n.m. Obec má v súčasnosti poľnohospodársko–rekreačný charakter (chalupári), spolu s tradičným lesníctvom. Počet obyvateľov obce Vysoká pri poslednom sčítaní ľudu bol 142.
Najstarší nález na území obce – kameň, do ktorého sú vytesané znaky a rímske čísla, pochádza z čias vpádov tureckých vojsk. V obci sa nachádza národná kultúrna pamiatka – kostol, ktorý bol pôvodne barokový, v roku 1870 prestavaný. V kostole sa nachádza maľba zobrazujúca udalosť z čias tureckých vpádov a 2 obrazy od E. Gwerka.
Obec sa nachádza na území Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy a je svojou polohou a pekným prírodným prostredím predurčená na rekreáciu, vidiecku, pešiu turistiku, hipoturistiku, cykloturistiku, agroturistiku.
Obec Prenčov
GPS: 48.363024, 18.923533 [48° 21' 46.89'', 18° 55' 24.72'']
Obec: Prenčov
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Prenčov č.300, 969 73; tel: 045/672 62 44; prencov@prencov.sk
Obec Prenčov sa nachádza v Štiavnických vrchoch, neďaleko vrchu Sitno. Obec je situovaná v údolí rieky Štiavnica. Krajina a sídelná štruktúra okolia Banskej Štiavnice je pre svoje historické a kultúrne kvality zaradená do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Územie bolo obývané už do doby bronzovej. Prvá zmienka o obci Prenčov sa spomína v písomnostiach už v roku 1266. Obec sa objavuje pod menom Princh, čo je odvodené od mena lokátora územia stredovekej osady. V minulosti život ľudí v obci nebol ľahký. Väčšinou sa venovali poľnohospodárstvu, práci v lese, kováčstvu, mäsiarstvu, hrnčiarstvu a mlynárstvu. Práve mlynárstvo bolo jedným z najdlhšie udržiavaných remesiel. Udržalo sa od 14. storočia až do roku 1950, kedy bolo zakázané živnostníctvo.V našej obci sa v minulosti nachádzali tri mlyny. Z nich sa do súčasnosti zachoval iba jeden - valcový mlyn. Dôležité bolo aj roľníctvo. Až do polovice 19. storočia sa na oranie používal ako nástroj „orací hák“, ktorý bol vlastne polo-železným pluhom. Najviac pestovanými obilninami bola pšenica, raž, jačmeň a ovos. Koncom 19. storočia bolo v obci Prenčov rozšírené paličkovanie čipiek a výroba hrnčiarskeho riadu zo škriabavým dekórom, veršovanými nápismi a s ľudovými motívmi. V okolí Prenčova sa nachádzali viaceré hliniská, z ktorých sa hlina vozila aj do Banskej Štiavnice. Tu sa z nej vyrábali fajky Zacharky, ktoré sa stali známe nielen v Rakúsko – Uhorsku, ale aj na celom svete. Pre nezáujem o hrnčiarske výrobky museli remeselníci prácu zanechať a živiť sa nádenníckou prácou.
Pre obec je typická tradičná Hontianska architektúra. Kamenné domy v malebnej proporcii s gangom pod výstreším lemujú cestu. Novo socialistická výstavba ovplyvnila celkový ráz obce no súčasný trend v rekonštrukciách obydlí obyvateľov sa prinavracia k estetike vychádzajúcej s tradičnej architektúry. V samotnom staviteľstve prevláda neosocialistický štýl, ale je tu možné nájsť aj pôvodné kamenné domy pochádzajúce pochádzajú z 19. storočia. Do roku 1909 sa ako krytina domov a stodôl používala len slama. Boli to vlastne otiepky či šúbiky zhotovené z ražnej slamy. Slamená strecha mala trvácnosť 20 až 25 rokov. Posledná slamená strecha, ktorá bola vymenená za tvrdú krytinu je datovaná v roku 1964.Tradičná architektúra domov sa vyznačoval stĺporadím zo šedého pieskovca, ozdobnými štítmi a kamennými šambránami okolo okien. Kedysi boli v obci strechy slamené, až neskôr sa zmenili za šindľové a škridlové strechy. Miestom, kde sa uplatňovali najrôznejšie prejavy výtvarného štýlu boli predovšetkým štíty. Boli to zložito vyrezávané stredné dosky, podstrešné štítky a samostatne vyrezávané stredné dosky. Väčšina z nich mala náboženské a ornamentálne motívy a ich význam bol výlučne dekoratívny. Vyrezávané boli aj lišty lemujúce odkvap strechy a obločné rámy. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia predstavovalo kamenárstvo významné výrobné odvetvie a svojimi vrcholnými prácami do značnej miery formovalo výtvarný vzhľad najmä exteriérov hontianskych dedín a miest. Kameň sa používal ako základný stavebný materiál na konštrukčné časti obytných i hospodárskych budov. Jeho použitie slúžilo na ostenie oblokov a dverí, nad obločné preklady, schody, stĺpy a oblúky brán a bráničiek, ďalej na obruče studní, medzi obločné tabule ako dekoračný znakový prvok. Dôkazy existencie kováčskeho remesla v obci sú predovšetkým ťažké železné dvere, kovové obločnice, obločné mriežky na obytných a hospodárskych stavbách. Dvere a obločnice boli spracované ozdobne. Pásy železa, ktorými sa spevňovali hrubé plechy tvorili na dverách alebo obločniciach geometrické obrazce.
Obec Kozelník
GPS: 48.512231, 18.997196 [48° 30' 44.03'', 18° 59' 49.91'']
Obec: Kozelník
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Kozelník 16, 966 15; tel/fax: 045/6933213; email: ocukozelnik@gmail.com
Obec Kozelník leží v Štiavnických vrchoch v úzkej doline Kozelníckeho potoka (Jasenica). Chotár je hornatina z andezitov. Skoro celý je porastený dubovými, hrabovými a bukovými lesmi. Má hnedé lesné pôdy. Prvá písomná zmienka o obci Kozelník sa datuje do roku 1424, kedy sa nazývala Porwba. Z roku 1553 je písomne doložený názov Kozelnik, po maďarsky sa nazývala Kecskés, Zólyomkecskés, po nemecky Koselnik. Obec Kozelník vznikla asi začiatkom 15. storočia v súvislosti so železnorudnou prevádzkou v Breznici. V písomných prameňoch zo začiatku 16. storočia, konkrétne z rokov 1518 – 1522 sa uvádza pôvodný názov obce vo forme Železník, odvodený z výskytu železnej rudy v chotári.Prvá zmienka je z roku 1424, kedy patrila panstvu Dobrá Niva. V rokoch 1582 – 1668 bola obec poplatná Turkom. V 17. storočí banská komora zriadila hutu, pre ktorú Kozelníčania dodávali drevené uhlie za mzdu. Za slobodné pálenie uhlia platili panstvu poplatok. Začiatkom 18. storočia roboty nahradzovali peňažitými dávkami. V roku 1828 obec mala 35 domov a 247 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom, uhliarstvom a prácou v lesoch a podnikoch. Za I. ČSR obyvatelia pracovali ako lesní robotníci a roľníci. Počas SNP boli pri obci obranné boje. Neskôr obyvatelia pracovali ako súkromne hospodáriaci roľníci, lesní robotníci, časť bola zamestnaná pri ČSD, ČSAD a v priemysle Banskej Belej a Banskej Štiavnice. Do roku 1960 obec patrila pod Zvolenskú župu, okres Banská Štiavnica, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 patrila pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. V súčasnosti patrí pod okres Banská Štiavnica, kraj Banskobystrický.
Mesto Dudince
GPS: 48.169404, 18.889452 [48° 10' 9.85'', 18° 53' 22.03'']
Obec: Dudince
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Okružná, 962 71, Sekretariát primátora: 045/5583361; msu@dudince-mesto.sk
Dudinské minerálne vody po prvý raz písomne oficiálne spomína profesor Henrich Johan von Crantz v roku 1777 v diele o zdravotných prameňoch, kde ich uvádza ako teplé liečivé pramene Gyogy. Okolo roku 1890 prišli skúmať dudinské pramene odborníci Viedenského zemepisného ústavu a po nich pracovníci Banského geologického ústavu. Na základe týchto výskumov vyšiel dekrét z 23.1.1894, ktorým sa dudinské minerálne vody úradne uznávajú za liečivé a terén okolo kopca Gestenec sa stáva chráneným pásmom. Po úradnom uznaní sa stala dudinská voda vzácnejšou a začala sa používať aj na pitné kúry, napríklad pri žalúdočnej kyseline, pri poruchách tlaku, no aj ako stolová voda, predávala sa tiež v obchodoch. Fľaše s vodou v osobitných debnách sa vozili na furmanských vozoch do Komárna a odtiaľ riečnymi loďami do morských prístavov, aby mohli byť dopravené až do Ameriky.
Prvý otvorený kúpeľ vo východnej pramennej sústave dal postaviť v r. 1900 vlastník prameňov Hugo Oberndorff. Kúpeľ slúžil jeho rodine a jeho priateľom, zanikol v r. 1935. V západnej pramennej sústave bol už dávnejšie známy silne zapáchajúci prameň zvaný Smradľavý neskoršie premenovaný na Malý kúpeľný. Tento prvý kúpeľ v západnej pramennej sústave dal postaviť v r. 1907 nájomca prameňov Filip Gutmann a spol. Kúpeľ bol vykresaný do travertína pri východnom úpätí kúpeľnej kopy. Po Filipovi Gutmannovi, od r. 1916, bol nájomcom prameňov i kúpeľa Koloman Brázzay z Budapešti. K.Brázzay na jar r.1918 urobil vrt dnešnom kúpeľnom bazéne, ktorý nazval Veľký kúpeľný. K.Brázzay obhospodaroval pramene a kúpeľ aj po vzniku Československej republiky až do roku 1921 prostredníctvom správcov.
Keď nájom prestal vynášať, v roku 1921 všetky nájomné práva, ktoré mal na 51 rokov od grófa H. Oberndorffa, odovzdal Júliusovi Unterbergerovi, obchodníkovi zo Šiah. Tento bol nájomcom prameňov i kúpeľov až do 2.novembra 1938, do tzv. „viedenskej arbitráže", kedy Dudince zostali na Slovensku a Šahy pripadli Maďarsku.
Cez vojnu boli kúpele značne poškodené. Po vojne bolo celé zariadenie kúpeľov obnovené. Po znárodnení r. 1948 čiastočne ožila aj nová výstavba účelových objektov. V rokoch 1957-1958 postavili terajšiu murovanú vstupnú budovu na otvorené kúpalisko a predĺžili väčší bazén. Malý bazén (Kis Búdôs) zrušili.
V rokoch 1953-1956 sa uskutočnil hydrogeologický prieskum s cieľom získať výdatnejší zdroj prírodnej minerálne liečivej vody. V západnej pramennej skupine vrtom S-3 sa získal výdatný zdroj prírodnej minerálnej liečivej vody.
O konečné všestranné zhodnotenie zloženia, kvality s naznačením perspektívy využitia dudinskej vody na podklade podrobného hydrogeologického prieskumu v rokoch 1953-58, sa pričinil odborný kolektív prof.ing.Dr. Ota Hynie z Karlovej univerzity v Prahe.
Obec Hontianske Moravce
GPS: 48.184078, 18.851974 [48° 11' 2.68'', 18° 51' 7.11'']
Obec: Hontianske Moravce
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Hontianska 255/29, 962 71; tel: 045/5583915; urad@moravce.sk
Hontianske Moravce ležia v juhovýchodnej časti Ipeľskej pahorkatiny, južne od Krupiny. Najnižšie miesto je v nadmorskej výške 140 m a najvyšší bod je 254 m n. m. Celková rozhloha je 1783 ha, z toho katastrálne územie Kostolné Moravce 983 ha a katastrálne územie Opatové Moravce 890 ha. Cez obec pretekajú vodné toky: Veperec, Lišovský potok, Trstiansky potok. Okolo obce je pahorkatina, ktorú tvoria miocénne ( miocén = treťohorný útvar, spodný oddiel neogénu), väčšinou tufitické uloženiny, pokryté sprašou a sprašovými hlinami.
Osídlenie v chotároch obce bolo už v mladšej dobe kamennej (neolite) ľudom kultúry s mladšou lineárnou keramikou. Bolo to v rokoch približne 4000 - 4500 pred naším letopočtom. Na hone Jeruzalem bol v roku 1916 nájdený bronzový čakan, ktorý bývalý notár z Hokoviec Tomor predal do Národného múzea v Budapešti. Začiatkom 20. storočia v roku 1928 našiel bývalý učiteľ Vojtech Bodnár na hone Konopiská dve urny z čiernej hliny. Pozostatky urien, črepov a náradia z doby kamennej sa našli aj v katastrálnom území v Kostolných Moravciach na honoch Nad Tôvom, v Porošíne a Za Pavčím. Podrobnejšie a vedeckejšie archeologické skúmanie osídlenia uskutočnili 1982-1986 pracovníci Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied z Nitry Dr. Peter Šalkovský a Jozef Császta na hone Dolné Devničky, kde bolo nájdené torzo kamenného sekeromlatu, kamenný drvič a radiolaritová čepieľka. Severne od obce Opátove Moravce, kde boli nájdené črepy kultúry s mladšou lineárnou keramikou, neúplný dvojkónický praslen, kamenná oslička a výrazný včasnostredoveký črepový materiál. V roku 1986 skúmal Dr. P. Šalkovský z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre (AÚ SAV) staroveké sídlisko na na hone Konopiská. Bola tu objavená keramika z obdobia kultúry s lineárnou keramikou. Výskum tu odkryl zásobnicové jamy a obilnice aj zahĺbené obydlie štvoruholníkového pôdorysu vypletanými stenami a šesťkolovou podpornou konštrukciou strechy. Nájdená rímskoprovinciálna i germánska keramika, železná spona, prasleny, kamenný brúsok dokladajú osídlenie na tejto lokalite v dvoch časových horizontoch: na prelome staršej a mladšej doby rímskej, približne v 2. Polovici 2. storočia n. l., a zhruba o dve storočia neskôr – v druhej polovici 4. storočia n. l., záverom mladšej doby rímskej a v počiatkoch doby sťahovania národov.
Význam skúmanej lokality bol zvýraznený aj tým, že v blízkom okolí prechádza tzv. dlhý val (nazývaný aj spečený val podľa stôp jeho prepálenia), ktorý je súčasťou valového systému tiahnuceho sa od Dunaja popri brehu Ipľa od Hokoviec okolo vrchu Plieška, krajom honu. Nad záhrady cez obec bývalé Opátove Moravce, smerom cez hon Hrobľa, západne popri Súdovciach cez hon Roveň k Žemberovciam a odtiaľ ďalej na sever. Tento val je ešte stále neobjasnenou záhadou archeológie na Slovensku. Dr. Titus Kolník, DrSc. hypoteticky pripúšťa, že tento dosiaľ nespoľahlivo datovaný dlhý val je spoločným dielom Kvádov a Rimanov z 1. polovice 4. storočia. Domnelý Limes Quadorum mal pravdepodobne tvoriť ochrannú hrádzu proti nomádským kmeňom, najmä Hunom z východu. Úsek týchto valov tvoril podľa nestora slovenskej archeológie Ing. Štefana Janšáka, ktorý ho skúmal v roku 1938, drevozemný val široký, resp. už deštruovaný do šírky 13-16 m a zachovaný do výšky 2 m. Pôvodná výška bola pravdepodobne dvojnásobná – 4 m. Popri vale paralelne bola priekopa široká 4-5 m, hlboká 1,3-2 m, z ktorej bola vykopaná hlina na výplň telesa valu, ktorý bol vystužený drevenou roštovou alebo komorovou konštrukciou. Sekundárnym horením tejto drevenej kostry po zániku valu došlo k prepáleniu hlinenej výplne, z čoho vznikol aj názov spečený val.
O osídlení obce v časnom stredoveku svedčia aj pozostatky črepov nájdené severne od kostola a na hone Nad záhrady. Nájdený keramický materiál rámcovo datovaný do 9. až 10. storočia, dáva predpoklad vzniku prvej slovanskej osady na mieste obce bývalých Opátových Moraviec, teda v období Veľkej Moravy, okolo roku 833, ako jednej zo služobných osád zakladaných počas upevňovania moci staromoravským Mojmírom I. po násilnom pripojení Pribinovho nitrianskeho kniežatstva k svojej ríši. Podľa dvoch na sebe nezávislých písomných zmienok z kníh napísaných v polovici 19. Storočia a na začiatku 20. storočia je možné predpokladať osídlenie v kostolnomoravskom chotári na lokalite Jeruzalem v podobe hradiska, hrádku či opevneného panského dvorca. Pozostatky tohto hradiska spomína česká spisovateľka Božena Němcová vo svojej knihe Črty z Uher, napísanej po tom, ako v roku 1852 navštívila Kostolné Moravce. V druhej zmienke v knihe Moravská dolina od seniora Samuela Bobála, ktorá je v rukopise, sa dozvedáme od najstarších obyvateľov bývalých Kostolných Moraviec na začiatku 20. storočia, odvolávajúc sa na ústnu tradíciu, o bývalej existencii tohoto hradu, hradiska či opevneného panského dvorca. Historicky tie zrúcaniny alebo pozostatky základov, na ktoré narazili obyvatelia Kostolných Moraviec, keď si zakladali vinice, môžu byť ešte staršie, o čom môže svedčiť na Jeruzaleme nájdený bronzový čakan v roku 1916, ktorý podľa seniora Samuela Bobála predal notár Tomor múzeu v Budapešti. Presnejšie lokalizovať toto hradisko, (hrádok či opevnený panský dvorec) na Jeruzaleme, resp. západnejšie na Borház, určiť dobu vzniku a zániku dnes ešte, pokým sa nenájdu ďalšie archeologické výskumy tejto lokality, nie je možné. Že staroslovanská obec Moravce pretrvala i po zániku Veľkomoravskej ríše, vidno aj z písomnej zmienky nachádzajúcej sa v monografii o Hontianskej župe, kde sa spomína jestvovanie obce v časoch panovania prvého uhorského kráľa Štefana I. Obdobie panovania tohto prvého kresťanského kráľa Uhorska významne ovplyvnilo juh stredného Slovenska, kde sa obec Moravce nachádza. Štefan I. za pomoc, ktorú mu poskytol veľmož slovanského pôvodu Hunt v roku 998 v boji proti uhorskému vojvodovi Kopáňovi, odmenil ho značnými majetkami v povodí Ipľa, na juhu stredného Slovenska a na severe Maďarska. Po veľmožovi Huntovi, prvom županovi administratívnej jednotky – kráľovského komitátu, je pomenovaný celý komitát (neskôr šľachtická stolica a od polovice 19. Storočia župa) - Hontiansky a jeho centrum – hrad Hont na okraji pohoria Börzsöny. Člen rodu Hunt-Poznanovcov, komes Lampert, syn župana Hunta, dostal do daru od kráľa Štefana I. majetok v chotári obce Moravce (Morout). Nezachovala sa síce listina zo začiatku 11. storočia, ktorá by písomne tento akt donácie zachytila, ale vyplýva to z údajov uvedených v prvej písomnej zmienke o obci z roku 1135. Nepriamo z tejto prvej zmienky možno vyčítať, že k donácii došlo niekedy okolo roku 1030.
Obec Hontianske Tesáre
GPS: 48.223907, 18.930600 [48° 13' 26.07'', 18° 55' 50.16'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Hontianske Tesáre 66, 962 68, tel: 045/ 55 960 15, obec@honttesare.sk
Obec Hontianske Tesáre tvoria štyri obce v jednej (Hontianske Tesáre, Dvorníky, Šipice a Báčovce), ktoré od r. 1971 vystupujú pod spoločným názvom. K obci patria aj osady Patkôš a Pírovské. Obec sa nachádza na juhu stredného Slovenska v regióne Hont, leží na juhozápadnom okraji Krupinskej planiny. Rozprestiera sa v nadmorskej výške 145 až 303 metrov a preteká cez ňu potok Štiavnica. Cez obec prechádza medzinárodná komunikácia (E77), spájajúca Budapešť s Varšavou. Na juh od obce (cca 5 km) sa nachádza známe kúpeľné mestečko Dudince, severne (cca 20 km) leží okresné mesto Krupina. Ešte severnejšie (cca 50 km) od obce sa nachádza známe mesto Zvolen.
Najstaršie stopy osídlenia lokality siahajú do mladšej doby kamennej. Archeologické nálezy poukazujú na kontinuitu osídlenia od doby hradištnej až do stredoveku.
Predchodcom dnešných Tesár bola osada, ktorá existovala na tomto území už za vlády kráľa sv. Štefana, ktorý od roku 1018 postupne pripájal územie dnešného Slovenska k formujúcemu sa Uhorskému kráľovstvu. Pôvodne sa obec skladala z dvoch častí, a to Malých a Veľkých Tesár.
Územie obce na prelome 19. a 20. storočia preskúmal Andrej Kmeť, katolícky kňaz z Prenčova. Posledný archeologický výskum v obci sa uskutočnil v roku 1991, keď sa odkryli základy zaniknutého románskeho kostola. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z 13. storočia, keď v r.1279 kráľ Ladislav IV. daroval toto územie Demeterovi z rodu Hunt.
V Hontianskych Tesároch pôsobil ako evanjelický farár aj brat Andreja Sládkoviča - básnik Karol Braxatoris, Pochovaný je na miestom cintoríne.
V roku 1971 sa k obci pripojili obce Dvorníky, Šipice a Báčovce. Odvtedy vystupujú pod spoločným názvom Hontianske Tesáre. V povedomí ľudí a na dopravných značkách si však dodnes všetky štyri obce zachovávajú samostatnú identitu.
Obec Hontianske Nemce
GPS: 48.289157, 18.986928 [48° 17' 20.97'', 18° 59' 12.94'']
Obec: Hontianske Nemce
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Hontianske Nemce 500, 962 65; tel: 045/55 91 609; 0911942149; obec@hontianskenemce.sk
Obec Hontianske Nemce sa rozprestiera v malebnom prostredí údolia rieky Štiavnice, v južnej časti stredného Slovenska. Obklopujú ju mladovulkanické pohoria Slovenského stredohoria, Štiavnické vrchy a Krupinská planina, budované vulkanicko-sedimentárnymi formáciami. Juh a juhozápad územia tvorí Ipeľská pahorkatina s fluviálno-nivnými sedimentami. Výhodná geografická poloha obce predznamenala jej osídlenie už v pravekom období. Najstaršie nálezy, ktoré dokazujú osídlenie areálu obce pochádzajú z mladšej doby kamennej. Ide o keramické nálezy želiezovskej skupiny. Početné sú nálezy z lokality Brodné lúky z obdobia lengyelskej kultúry, ktoré opísal Andrej Kmeť.
Neskorá doba kamenná je zastúpená nálezom medeného klinu. V rámci pravekého vývoja obce najväčšie množstvo archeologických nálezov spadá do najmladšej etapy doby bronzovej. Andrej Kmeť tu odkryl popolnicové pohrebisko so žiarovými hrobmi. Z vykopávok sa zachovali dve veľké popolnice, misky, čaše, ale aj tzv. uhorský typ bronzovej spony a časti bronzových špirálovitých náramníkov. Zaujímavým nálezom sú hlinené popolnice s otvorom na dne.
Strategickú polohu Hontianskych Nemiec využili aj slovanské kmene o čom svedčí archeologický fragment-keramický hrniec zdobený jednoduchšími ryhami z 11. storočí.
Prvá písomná zmienka o obci Hontianske Nemce, ako ville Nympti, sa uvádza v listine z roku 1246, kde je obec uvedená ako ohraničujúce miesto darovaného majetku. Tatársky vpád veľmi preriedil jej obyvateľstvo. Belo IV. listinou zo 14. októbra 1256 povoval do Nemiec hostí zo Zabroda a Devičia.
Niekoľko rokov po tatárskom vpáde sa dedina dostala na úroveň rozrastajúcej sa obce. V rokoch vlády Ladislava IV. existovala na jej území colnica-mýtnica, kde sa vyberalo mýto. Dedina bola kráľovským majetkom, ktorý spravoval župan. V tomto období Hontianske Nemce podliehali zvolenskému zámku. V roku 1281 bola časť obce daná kráľom do zálohy comesovi Erdo z rodu Gyula Zombor, ktorému kráľ dlhoval 200 mariek za kúpu koňa. Ďalšiu časť v roku 1286 Ladislav IV. daroval veszprémskemu prepoštovi majstrovi Pavlovi, ako odmenu za rímske jednania. Majster Pavel sa po čase obce zriekol.
Po smrti Ladislava IV., na uhorský trón nastúpil posledný Arpádovec Ondrej III., ktorý na pamiatku svojej korunovácie 16. augusta 1291 daroval majetok obce Ostrihomskej kapitule. Ťažké obdobie pre obyvateľov Hontianskych Nemiec nastalo v čase tureckých nájazdov. V roku 1543 Turci obec prvýkrát napadli. Časť ľudí pobili a veľké množstvo odvliekli do zajatia. Obec zväčša ľahla popolom. Od roku 1604 bola obec ešte niekoľkokrát Turkami prepadnutá a vypálená. V tomto období Hontianske Nemce patrili k novohradskému sandžakbegovi.
Nielen Turci drancovali a plienili dedinu. Ako ničivá smršť sa tu prevaľovali všetky protihabsburské povstania. Z doby kuruckých vojen sa dostalo dedine niekoľko ochranných listín, ale aj príkazov od cisárskych veliteľov. Cez všetky utrpenia, ktoré si obec musela pretrpieť, mala v tomto období postavenie pohraničnej obce, ktorá zohrala významnú úlohu i v prebiehajúcich bojoch medzi povstaleckými a cisárskymi vojskami počas protihabsburských povstaní. Vďaka tomuto jej významu, začiatkom 18. storočia, bola obec povýšená na mestečko. Získala erb a nové pečatidlo, na ktorom bol vyobrazený dosiaľ bližšie neidentifikovateľný bojovník.
Obec zasiahli aj vojenské udalosti 1. svetovej vojny, ktoré ovplyvnili život niektorých jej obyvateľov tým, že museli narukovať k vojsku. Ján Hodás bol jedným z nich. Stal sa účastníkom vzbury slovenských vojakov v srbskom meste Kragujevaci, v 71. pešom pluku. V marci v roku 1919 sa na území obce odohrávali boje medzi maďarskými bolševikmi a československým vojskom. Pri týchto bojoch bola obec zapálená, pričom zhorela jedna štvrtina domov.
Po upokojení z vojnových rokov a miernom rozkvete prišli roky krízy 1929-1933. Tieto sa na živote obyvateľov odrazili v znížení životnej úrovne, dôsledkom čoho bola migrácia občanov do cudziny za zárobkom. Do zahraničia z obce odišlo 40 obyvateľov. Ich prechodným domovom sa stala Kanada, Argentína, USA a Francúzsko. Aj roky 2. svetovej vojny kruto zasiahli do života obyvateľov obce. Prvú obeť na oltár nemeckej krutosti zložili Židia. V roku 1944 pôsobili v Hontianskych Nemciach partizáni 1. čs. partizánskej brigády M.R.Štefánika. Skupina francúzskych partizánov, ako strážny oddiel sa v obci zdržal tri týždne. Nemecká armáda ustúpila z obce dňa 3. marca 1945. Dedinu oslobodzovala 53. jednotka 2. ukrajinského frontu generála Malinovského a 1. rumunská armáda.
V 60. rokoch, presnejšie 1. apríla 1969 bol v Hontianskych Nemciach založený Obvodný úrad národných výborov. Od roku 1970 bola k Hontianskym Nemciam pričlenená Sitnianska Lehôtka, Rakovec už v roku 1925. V minulom období, najmä posledných tridsať rokov Hontianske Nemce zaznamenali nebývalý rozvoj.
Obec Ladzany
GPS: 48.269971, 18.901404 [48° 16' 11.9'', 18° 54' 5.05'']
Obec: Ladzany
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Ladzany 109, 962 67; 045/5596177, 5596032 ; oculadzany@mail.t-com.sk
Malá podhorská obec ležiaca na úpätí Štiavnických vrchov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1233, kedy bol postavený murovaný dom a pomenovali ho "Villa Legén". V minulosti sa obyvatelia živili hlavne ovocinárstvom, na základe čoho bol v obci vysadený sad na zachovanie genofondov pôvodných ovocných drevín. V obci dominuje evanjelický kostol s renesančným oltárom zo 16.-teho storočia a drevená zvonica z roku 1697. Priľahlé lesy sú veľkým rajom nielen pre hubárov, ale sú bohaté aj na srnčiu, jeleniu a diviačiu zver.
Prvá písomná zmienka o obci Ladzany je z roku 1233 v súvislosti s Lajosom Ghéczy Garamszegi, ktorý dal postaviť murovaný dom a pomenoval ho „Villa Legén“, podľa historikov je správnejšie označenie „Villa Leden“. Nesporným faktom však ostáva, že v roku 1233 sa spomínajú Ladzany ako Lengen, v roku 1285 Legen, 1388 Legyen a od roku 1773 Ladzany, maďarsky Ledény. Prví obyvatelia sa prevažne živili chovom dobytka – pastierstvom.
Obec Ladzany je vzdialená od okresného mesta Krupina 19 km smerom cez Sebechleby, Hontianske Nemce a Devičie. Obec leží na úpätí štiavnických vrchov v doline Klastavského potoka v nadmorskej výške 210 m n. m., 205 až 618 m n. m. v chotári. Juhovýchodná časť katastra obce zasahuje do Krupinskej vrchoviny a časť katastra do CHKO Štiavnické vrchy.
Na začiatku 13. storočia bol postavený kostol, pôvodne románsky, prestavaný v 1. polovici 15. storočia, dnes evanjelický. V kostole sa dodnes nachádzajú gotické architektonické detaily – gotická krstiteľnica, renesančný obraz z 2. polovice 16. storočia. Z hľadiska náboženskej štruktúry obyvateľstva prevládajú evanjelici a. v.
Hlavným zdrojom obživy bolo vždy poľnohospodárstvo. Už pred vyše dvesto rokmi sa v Ladzanoch začalo rozširovať vinohradníctvo a ovocinárstvo. Pestovalo sa tu viac ako 60 druhov jabloní. V období prvej svetovej vojny sa cez obec vystavala úzkokoľajná dráha na konský záprah, ktorá slúžila na prepravu dreva. Pred druhou svetovou vojnou občania postavili novú školu. Základné premeny sa uskutočňovali po 2. svetovej vojne. V období socializmu sa v obci vybudoval kultúrny dom, obecný vodovod, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, dom smútku.
Obec Lišov
GPS: 48.226535, 18.865459 [48° 13' 35.53'', 18° 51' 55.65'']
Obec: Lišov
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Lišov č.42, 962 71; tel: 045/5519190, 045/5519191; e-mail: starosta@lisov.sk
Web: http://www.lisov.sk/
Na území dnešnej obce Lišov bolo osídlenie v neolite – bolo tu sídlisko lengyelskej a potiskej kultúry, sídlisko a popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej. Obec sa spomína v rokoch 1235 –1270 ako zemiansky majetok. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Lysou (1235–1270), (1235–1270), (1360), Liyso (1286), Lysso (1311), Lyzow (1338), Lyssowa (1497), Lisow (1773); maďarsky Lisó, Lissó. V 16. storočí patrila hradu Levice, v 17. storočí Pálffyovcom, v 18. storočí Esterházyovcom, v 16.-20. storočí tu mali majetky Schoellerovci. V roku 1554 ju prepadli Turci. V roku 1715 mala mlyn a 76 domácností, v roku 1828 mala 33 domov a 197 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Za I. ČSR pre nedostatok pracovných príležitostí značné vysťahovalectvo. JRD založili v roku 1952, v niektorých prevádzkárňach vyrábali košíky.
Obec Medovarce
GPS: 48.233844, 19.001094 [48° 14' 1.84'', 19° 0' 3.94'']
Obec: Medovarce
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Medovarce 59; Tel./fax: 045/5594515, 0911930106; obecmedovarce@gmail.com
Obec Medovarce sa nachádza v južnej časti Krupinskej planiny. Spadá pod správu okresu Krupina v Banskobystrickom kraji. Údolie, v ktorom leží, je uzavreté zo všetkých strán, aj keď smer približne sever-juh je zdanlivo otvorený vďaka rieke Krupinice, ktorá preteká územím obce. Prvá písomná zmienka o obci pochádza ešte z roku 1156. V súčasnosti má obec 261 obyvateľov.
Nadmorská výška v dolnej časti obce je 175 m n.m., najvyššie položené obývané rodinné domy aj s evanjelickým kostolom, ktorý je dominantou obce, sú v nadmorskej výške približne 200 m n.m.. Pozornosť si zaslúži umiestnenie domov v najjužnejšej časti obce, kde na domy č. 2 až č. 6 v prvom rade a v ďalšom od č. 7 po č. 12 nesvieti v mesiacoch november až január slnko, pretože sa nachádzajú v blízkosti kopci Bukovina,ktorá je v prevýšení o 160 m n.m.. Najjužnejší dom č.7 je osvietený slnkom na jeho komín na "Obrátenie sv. Pavla", t.j. 25. januára a tak prirodzene na dom a dvor nesvieti slnko viac ako tri mesiace.
Dané geografické podmienky, hlavne príjemné prostredie chránené od vetrov, prevaha svahov naklonených na juhovýchod až juhozápad a dostatok vody boli pravdepodobne dôvodom usadenia prvých obyvateľov. Tí sa od pradávna zaoberali roľníctvom, pričom veľký význam malo pestovanie viacerých odrôd viniča, tzv. samorodákov. Významným doplnkom poľnohospodárstva bolo v obci podobne ako v celej Hontianskej stolici okrem vinohradníctva, ovocinárstvo, poľovníctvo, rybárstvo a samozrejme včelárstvo, od ktorého pravdepodobne obec dostala svoj názov. Existujú len dohady, čo sa z medu vyrábalo,či to bola medovina,alebo medovica ako alkoholický nápoj,alebo sladká pochúťka.
Z historických pamiatok za zmienku stojí evanjelický kostol z roku 1832. Jeho organ na chóre je klasicistický, postavený neznámym majstrom a je z roku 1820. V kostole sa nachádza aj krstiteľnica neskorogoticko-renesančná z tesaného kameňa približne z roku 1500. Neďaleko kostola sa čnie viac ako 500-ročná lipa, ktorá by o histórii obce vedela asi najlepšie rozprávať.
Obec Močiar
GPS: 48.539191, 18.947702 [48° 32' 21.09'', 18° 56' 51.73'']
Obec: Močiar
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Močiar č.97, 969 82; 045/6992626; obecmociar@gmail.com
V písomnostiach sa obec spomína už v roku 1305. Vtedy Ján a Peter z Močiara predali zem synovi komesa Henricha. Tu sa spomína pod názvom Pallude. V roku 1388 patrila už hradnému panstvu Šášov. V roku 1535 sa v súpisoch uvádza spolu s neďalekou Teplou (dnes Podhorie) ako jedna obec. V 17. stor. pripadol Močiar pod správu Banskej komory. Do roku 1960 obec patrila pod Tekovskú župu. Po roku 1960 patrila pod okres Žiar nad Hronom. V súčasnosti patrí pod okres Banská Štiavnica a Banskobystrický kraj. V roku 1536 mala obec 3 porty, v roku 1601- 22 domov a krčmu a v roku 1720 pribudol mlyn. Podľa dostupných informácii v roku 1910 žilo v našej obci 569 obyvateľov, čo bolo najviac v histórii. Ďalej počet obyvateľov klesal, napríklad v roku 1950 bolo len 367 obyvateľov, v roku 1991 - 193 obyvateľov, v roku 2001 to bolo len 156 obyvateľov. Od vtedy počet obyvateľov mierne stúpa a dnes má obec 172 obyvateľov.
Našou najväčšou architektonickou pamiatkou je barokovo- klasicistický Kostol Ružencovej Panny Márie z roku 1782.
V obci pôsobil známy prírodovec Jozef Lunáček.
Počas SNP boli v obci ťažké boje, ktorých sa zúčastnila 2. ČS. paradesantná brigáda.
Podľa pečatidla obce z roku 1721 je historickým symbolom obce sv. Martin s husou pri nohe. Sv. Martin je v Močiari prekvapujúci, ale podľa pečatidla sa dá usudzovať, že tu najneskôr v roku 1721 stál neznámy kostol sv. Martina. V obci je mladší kostol z roku 1782, ktorý je však zasvätený Ružencovej Panne Márii. Podľa pečatidla, ako historicky hodnoverného prameňa, ku znaku obce bol navrhnutý a následne schválený erb našej obce a to v podobe: v zelenom štíte stojaci strieborný, striebornoodetý biskup (sv. Martin) na hlave so striebornou, zlato lemovanou mitrou, ľavicou držiaci zlatú berlu, vpravo spoza neho vyčnieva strieborná hus so zlatou zbrojou. K husi ako atribútu sv. Martina sa viaže legenda, podľa ktorej sa Martin zdráhal prijať biskupskú hodnosť. Schoval sa medzi husi, ktoré ho však svojim gagotom prezradili a teda nezabránili vysväteniu za biskupa.
Vlajka obce pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej (3/6), žltej (1/6) , zelenej (1/6) a žltej (1/6). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Pečať Obce Močiar tvorí erb Obce Močiar s hrubopisom: „OBEC MOČIAR“
Obec Počúvadlo
GPS: 48.366321, 18.834848 [48° 21' 58.76'', 18° 50' 5.45'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Počúvadlo 59. 969 01; tel: 045 / 699 41 14; email: obec.pocuvadlo@gmail.com
Prvá písomná zmienka o obci Počúvadlo sa datuje do roku 1333, kedy sa obec nazývala Pocholla. Názov obce sa postupne menil: z roku 1388 je písomne doložený názov Pochyualla, z roku 1504 Pochowylla, z roku 1506 Pochavilla, z roku 1511 Pochowala, z roku 1808 Počuwadlo; po maďarsky sa nazývala Pocsuvadlo, Bacsófalva.
Z historického hľadiska je významný veľký poklad bronzov zo Sitna z mladšej doby bronzovej. Obec sa prvýkrát spomína v roku 1333. Patrila hradu Levice, od 17. storočia Banskej komore. Do roku 1960 obec patrila pod Hontiansku župu, okres Banská Štiavnica, kraj Banská Bystrica. Po roku 1960 patrila pod okres Žiar nad Hronom, kraj Stredoslovenský. V súčasnosti patrí pod okres Banská Štiavnica, kraj Banskobystrický.
V roku 1554 obec mala 10 domácností, v roku 1715 mlyn a 37 domácností, v roku 1828 41 domov a 250 obyvateľov, ktorí sa zaoberali drevorubačstvom, uhliarstvom a baníctvom. Zamestnanie obyvateľov sa nezmenilo ani za I. ČSR. V rokoch 1944 – 1945 pôsobila na okolí početná partizánska skupina. V roku 1952 bolo založené jednotné roľnícke družstvo. Časť obyvateľov pracovalo v priemysle v Banskej Štiavnici.
Tradičná je potočná radová zástavba. Z 19. storočia sa zachovali kamenné murované domy so zadnou izbou a komorou so samostatným vchodom, maštaľou a šopou pod spoločnou valbovou slamenou strechou. Domy sú často podpivničené, múry omazané a obielené, novšie so stĺpovou pavlačou.
Ľudový odev obyvateľov obce bol variantom ľudového odevu obyvateľov zo Žibritova.
Obec Podhorie
GPS: 48.498250, 18.920679 [48° 29' 53.7'', 18° 55' 14.44'']
Obec: Podhorie
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Podhorie č. 84, 969 82; 045/6992125; e-mail: obecnyurad@podhorie.sk
Obec Podhorie vznikla z dvoch katastrálnych území – z Teplej a Žakýla. Osada Žakýl sa v písomných prameňoch po prvýkrát uvádza v r. 1352. Jedná sa o odpis listiny kráľa Ľudovíta - majiteľom Šášovského panstva. Osada Teplá sa po prvýkrát uvádza v listine z r. 1388 podľa ktorej ju Magister Frank dostal od Žigmunda Luxemburského do majetku Šášovské panstvo. Meno obce „ Teplá“ pochádza od teplého žriedla, a od tej istej teplej vody, ktorá vyvierala na tomto území. Teplá a Žakýl ležia na spoločnej hranici medzi tekovskou a hontianskou stolicou, a na spoločnej hranici medzi biskupstvom bansko-bystrickým a ostrihomským. V stredoveku osady Teplá a Žakýl patrili Banskej Štiavnici, neskôr boli násilne pripojené k hradnému panstvu Šášov. V roku 1509 došlo k prvému zlúčeniu obcí pod spoločným richtárom. Z tohto obdobia je zachovaná i pôvodná pečať s vyobrazením Sv. Juraja na koni zabíjajúceho draka, text pečate: „ SIGILUM REIGI TEBLA ET SCAGKIL 1509 “ ( pečať obcí Teplá a Žakýl 1509). Z menovanej pôvodnej pečate sa vytvoril súšasný erb obce.
Od r. 1662 Teplá a Žakýl patrili pod Komorské panstvo Šášov so sídlom v Ladomeri, ktoré boli súčasťou Banskej komory v Banskej Štiavnici. Po administratívno-územnom delení v r. 1849-1919 obce patrili do Tekovskej župy a v r. 1923-1928 do Zvolenskej župy. Obyvatelia Žakýla sa zaoberali roľníctvom, uhliarstvom, neskôr povozníctvom. Obyvatelia Teplej najmä drevorubačstvom, čo súviselo s dopytom a rozvojom banskej ťažby v Banskej Štiavnici. Podhorie vzniklo vr. 1964 zlúčením pôvodne samostatných obcí Teplá a Žakýl.
Za najstarší historický nález možno považovať zvyšky Žakýlskeho hradu, ktorý leží severovýchodne od obce na tzv. Brezovom vrchu. Z pôvodného hradu je tu dnes zachovaný len vonkajší obranný val a podzemný ( pivničný) priestor. Údajne popod hrad viedla „ Matejova cesta“, ktorou sa vozilo striebro z Banskej Štiavnice do Kremnice. Žakýlsky hrad, spolu so Sitnom, s hradom pri Sklených Tepliciach, pri Lovči a pri Trubíne boli postavené na ochranu štiavnických drahých kovov a všetkého čo s nimi súviselo. Žakýlsky hrad obývali kráľovskí strážcovia – Sikuli, ktorí sa po jeho zániku v 13. storočí usadili pod hradom a vytvorili osadu Žakýl ( Zekel – Sikul ), ktorá sa nachádzala asi 4 km od dnešnej časti obce Podhorie ( časť Žakýl).
Od roku 1975 má obec Podhorie založenú svoju kroniku. 4.10.1975 sa stal obecným kronikárom pán Zoltán Hrnčiar. Od tohto roku sa v obci zaznamenávajú dôležité udalosti, ktoré sa odohrali v obci, na Slovensku i vo svete. V kronike je zaevidované napr. počasie v príslušnom roku, aký mali rok poľnohospodári, aký bol v obci cirkevný život, či rôzne kultúrne a spoločenské udalosti ktoré sa konali v obci a jej blízkom okolí. Dňom 1.7. 1998 do obecnej kroniky prispieva kronikárka pani Anna Mikušková.
Obec Rykynčice
GPS: 48.207782, 18.972996 [48° 12' 28.02'', 18° 58' 22.79'']
Obec: Rykynčice
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Rykynčice 60, 962 55; Tel: 045/5593115; E-mail: obecrykyncice@gmail.com
Rykynčice ležia na juhozápadnom okraji Krupinskej výšiny v doline potoka Krupinica. Chotár je nižšia vrchovina, ktorá vznikla rozrezaním treťohornej rovne dolinami na ploché chrbty z andezitických tufitov. Na strmších svahoch sú dubové, hrabové a agátové lesy. Na chrbtoch má illimerizované a hnedozemné pôdy, v doline lužné. Najvyšší bod v chotári má 377, stred obce len 160 metrov nad morom. Obec vznikla 1964 zlúčením Dolných a Horných Rykynčíc. Administratívne sú Rykynčice začlenené do Banskobystrického kraja, okres Krupina. Prvý krát sa spomínajú v roku 1279 pod názvom Rakucha. V ďalších listinách nájdeme pomenovanie Rakanca (1281), Rakoncha ( 1287, 1296, 1331, 1383, 1392, 1421, 1439) Rakocza ( 1426,1439 1450,1465, 1475, 1487, 1498, 1505) Rachontha (1500)
Dolné Rykynčice
(1773 ), maďarsky: Alsórakonca Listina z r. 1281 nám udáva, že obec patrila zemanovi Rakonczayovi a v r. 1327 ju kúpil Mikuláš, Bagoňov syn z rodu Palásthyovcov. Neskorším vlastníkom bolo budínske prepošstvo (1478) a zemiansky rod Paškovcov (1498 ). Od 16. stor. bola majetkom panstva na Bzovíku. V r. 1715 je doložený mlyn, vinice a 81 poddanských domácností. Obyvateľstvo obce sa odpradávna zaoberalo poľnohospodár- stvom. Zameriavali sa na pestovanie obilia, ovocinárstvo, vinohradníctvo, chov hospodárskych zvierat.
Horné Rykynčice
Po prvý krát sa objavuje názov Felsewrakaucha v roku 1327. ( Horné Rykynčice ). Ďalšie pomenovanie Horných Rykynčíc je na listinách z r. 1422 – Felsewrakancha. Felserakoncza ( 1470 ), Fesew Rakoncza ( 1477, 1491, 1497 ) Felso Rakoncza (1489 ), Horne Rikinčice ( 1773 ), maďarsky: Felsorakonca. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1422, keď Štefan Palásthy dal do zálohu dve usadlosti Demetrovi Darášimu v Horných Rykynčiciach. Palásthyovci boli vlastníkmi do konca 18. storočia. Ďalšími vlastníkmi majetkov obce boli rody Koháryovcov a Coburgovcov. Roku 1715 mala 22 domácností, 1828 58 domov a 350 obyvateľov.
Obec Sebechleby
GPS: 48.276190, 18.951995 [48° 16' 34.28'', 18° 57' 7.18'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Sebechleby č. 1, 962 66; Tel: 045/5591713; mail: obecsebechleby@gmail.com
Obec Sebechleby nachádzajúca sa 13 km južne od mesta Krupina na úpätí Štiavnických vrchov, sa po prvýkrát spomína v listinách z prvej polovice 12. storočia. V jej odľahlej osade s názvom Stará Hora sa nachádza jedinečná pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. Chránené sú jednopriestorové a dvojpriestorové vinohradnícke domčeky so stĺpovým podstením, ktoré sú predstavené pred vytesané pivnice do tufu.
CHRONOLÓGIA DEJÍN OBCE SEBECHLEBY
P R A V E K
Staršia - paleolit /do 8 000 pr. Kr./ a stredná - mezolit /8 000 až 5 000 pr. Kr./ doba kamennáV severných častiach Hontu sa doposiaľ paleolitické a mezolitické osídlenie nezistilo. S prvými nálezmi, dokumentujúcimi život človeka v tomto priestore sa stretávame až v nasledujúcej etape.
Mladšia doba kamenná - neolit /5 000 až 3 500 pr. Kr./ a neskorá doba kamenná - eneolit
/3 500 pr. Kr. až 1 900 pr. Kr./Želiezovská kultúra Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z mladšieho úseku neolitu. Jedná sa o niekoľko fragmentov keramických nálezov. Lokalizácia sídliska nie je známa.
Lengyelská kultúra Z obdobia neskorého neolitu, charakterizovaného maľovanou keramikou, sú zastúpené črepy s čiernym jadrom a so silným prímesom piesku. Keramika je uložená v Slovensko národnom múzeu v Martine.
Doba bronzová /1 900 až 800 pr. Kr./Maďarovská kultúra Zo staršej doby bronzovej pochádza v Sebechleboch zistená otvorená roľnícka osada. Ľud tejto kultúry si budoval opevnené osady, zaoberal sa produkciou keramiky, spracovávaním kovu a kostí.
Lužická kultúra Z obdobia mladšej doby bronzovej sa v areáli Mladej hory našli bronzové predmety. Ľud lužickej kultúry sa zaoberal výrobou bronzových predmetov. Nie je isté, či nájdené predmety z Mladej hory pochádzajú zo sídliska alebo pohrebiska.
Doba železná /800 pr. Kr. až 0/, rímska /1 až 5. stor./, sťahovania národov a slovanská /5. až 10. stor./
V tejto etape vývoja nie sú registrované z areálu obce žiadne nálezy. Nemožno vylúčiť osídlenie keltským etnikom, či neskoršie osídlenie po zlome letopočtu. Všetko však môže potvrdiť až budúci archeologický výskum.
V lokalite Hájles sa našla jemná keramika so značkou na dne, keramické hrnce s profilovaným okrajom, zdobené špirálovitými rýhami po obvode. Podľa opisu možno keramiku zaradiť do 10. až 12. stor.
Nevyriešená je otázka budovania opevnených hradísk /strážnych pevností/, ktorá súvisela s obranou pred zásahom staromaďarských kmeňov alebo s ochranou banskoštiavnickej rudnej oblasti. Línia pravdepodobných opevnení sa tiahla v smere Bátovce, Ladzany, Sebechleby, Hont. Nemce, Devičie. Možno išlo len o obnovu už existujúcich starších pevností.
S T R E D O V E K
Obdobie počiatkov Uhorského štátu /10. stor. až 1241/1135 Prvá písomná zmienka o obci s názvom obce Zebehgleb sa spomína v zakladajúcej listine bzovského prepošstva /kláštora/, ktorú vydal uhorský panovník Belo II. /1131-1141/ vo Vacove. V listine sú uvedené hranice panstva a vymenované sú aj obce, ktoré boli darované kláštoru. V ďalšom období mal silný vplyv na obec benediktínsko-premoštrátsky kláštor v Bzovíku.
1156 Ostrihomský arcibiskup Martirius /Martin/ daroval svojej kapitule dežmu zo 70 dedín, medzi ktorými sú uvedené aj Sebechleby pod názvom Scebechleb /Zebehgleb/.
1212 - 1222 Prisťahovali sa do obce nemeckí kolonisti zo Saska /Sasi/, ktorí spolu s usadenými Slovanmi a Maďarmi v záujme svojich gruntovných pánov /kapituly ostrihomskej, kláštora bzovíckeho, župana zvolenského/ vykonávali činnosť - “klčovali lesy a premieňali zem na ornú”. Od panovníka dostali isté výhody.
1219 Uhorský panovník Ondrej II. Hervin /1205-1235/ potvrdzuje svojmu synovi Rucgovi /Rudger/ obec Sebechleby, ktorú Ondrej II. dostal od kráľa Imricha /1196-1204/ spolu zo zvolenským županom Detrikom za 100 strieborných mariek. Sebechleby pôvodne patrili hradu Hunt /Hont/ a hradu Blonduch /Bolondócz/.
Kráľ Ondrej II. daroval akémusi Henclinovi majetok v obci a podriadil obec ostrihomskej kapitule. Obyvateľov oslobodil od platenia mýta. Obec sa uvádza pod názvom Zuyhplip.
1222 Celú obec župan zvolenský, Detrik /Detricus comes/, predal ostrihomskej kapitule. Názvy obce: Zebechleb, Zebechlep.
1233 Prvá zmienka o kostole pôvodne románskeho charakteru.
Spomínajú sa “Saxones” /nemeckí hostia - “hospites”/, dosídlení nemeckí kolonisti, ktorým panovník dovolil vlastného kňaza. Tiež si mohli voliť svojho richtára, ktorý mal právo súdiť v menších trestných veciach.
Obyvatelia obce si neplnili urbárske povinnosti /robili škody ostrihomskej kapitule/ a tak kráľ za túto neposlušnosť im odobral pozemky a vyhnal ich z obce. Na prosbu kapituly u kráľa sa mohli vrátiť v tomto roku zpäť. Spomína sa, že v obec mala asi tisíc obyvateľov.
S panovníkom obec uzavrela dohodu, podľa ktorej obyvatelia obce boli povinní platiť zemepánovi /kapitule/ od poplužia pôdy vo výmere 110 kráľovských jutár ročne pol striebornej marky a želiari - domkári ročne tri pondusy striebra. Všetci to mali platiť na deň sv. Martina.
Spomína sa ešte spor o desiatok s inou kolóniou, ktorá bývala kdesi za studňou. Prvá kolónia bola čisto nemecká, v druhej boli spolu Maďari, Nemci a Slovania.
Obdobie po vpáde Tatárov a pred moháčskou katastrofou /1241-1526/1285 Názvy obce: Scebehlyb, Sebehlyb. Spomínajú sa ako dedina, cez ktorú prechádza cesta do strieborných baní v Banskej Štiavnici.
1286 Uhorský kráľ Ladislav IV. /1272-1290/ daroval vesprénskemu prepoštovi pozemky aj z obce Sebechleby /Zebheleb/ ako odmenu za rímske vyslanectvo.
1288 Ladislav IV. potvrdil slobody občanov Sebechlieb a priamo kapitule ich podriadil.
16. 8. 1291 Panovník Ondrej III. /1290-1301/ na pamiatku svojej korunovácie daroval ostrihomskému prepoštovi a kapitule s inými obcami aj Sebechleby /Zeebhlelyb/.
1295 Sebechlebčania si postavili veľký kostol /ecclesia magnifica/, ktorý stál len do roku 1584 /necelých 300 rokov/.
1297 Kráľ Ondrej III. udelil obci výsadnú listinu.
1397 Bola postavená fara.
1412 Kráľ Žigmund Luxemburský /1387-1437/ pozdvihuje /ešte aj v roku 1418/ listinami obec na mestečko a obdaruje ho mestskými výhodami.
15. stor. Najstaršia pečať obce pochádza z tohto storočia. Okolo vyobrazenej hlavy Krista Pána obsahovala latinský text: “SIGILLUM OPPIDI KLIBENSIS” /“pečať mestečka Sebechlieb”/.
N O V O V E K
Obdobie prítomnosti Turkov a stavovských /protihabsburských/ povstaní /1526 až 1711/1533 - 1565 Zhromaždenia /župné kongregácie/ Hontianskej stolice sa kvôli tureckému nebezpečenstvu konali v Sebechleboch. Konali sa v obecnom, tzv. panskom dome, neďaleko katolíckej fary za sochou sv. Trojice.
1543 Od tohoto roku je obec vystavovaná tureckým nájazdom. Turci obec napadli, vypálili a vyplienili. Okolo 500 mladých ľudí z obce odviedli do večného otroctva.
Spolu so stavovskými povstaniami veľmi pribrzdili rozvoj, takže Sebechleby nenadobudli mestský ráz.
Turecký paša vo Vásárhelyi za 75 toliarov dal povolenie na konanie jarmokov /jarmočné právo/.
1551 Turci napadli Sebechleby. Sebechlebčania ukoristili 18 tureckých palošov, železné korbáče, medené poháre a pokrovce. Do roku 1850 s touto korisťou chodili mládenci po dedine na výročné sviatky, najmä na fašiangy a posluhovali s nimi v kostole pred oltárom. Zobrali im ich maďarskí žandári.
1552 Po prehratej bitke pri Plášťovciach /9. – 10. augusta/, Turci spustošili aj Sebechleby.
13. 7. 1564 Vrátili sa do obce sebechlebskí tesári, ktorí boli odvlečení a museli pracovať u bega v Novohrade, kde sa naučili aj po turecky.
1573 V októbri tohoto roku novohradský beg prikazoval richtárovi, aby mu po dvoch vojakoch poslal peniaze, maslo a sliepky.
1584 Pálffy a Hardegg, vodcovia cisárskeho vojska, pred príchodom Turkov, kvôli štiavnickým baníkom, dali zrúcať kostol. Ponechali len presbytérium /sanktárium/. Urobili to z dôvodu, aby sa Turci nemohli v kostole opevniť. Turci obec napadli, vypálili a vyrabovali.
1595 - 1618 Hontianska stolica v Sebechleboch v týchto rokoch vykonávala zhromaždenia.
1604 Uhorský snem nariadil výpravu proti Turkom. Vojaci sa schádzali v Sebechleboch. V tejto vojne sa údajne vyznamenali i sebechlebskí mládenci, pretože Turci boli vytlačení až za Ipeľ.
1608 - 1611 K pozostalému sanktáriu pristavila sa ostatná časť kostola. Sanktuárium je gotického slohu.
1626 Turci vyrabovali Sebechleby.
Po období náboženskej reformácie /od polovice 16. stor. prestúpili na reformovanú t. j. luteránsku vieru/ sa veriaci prinavrátili pod vedením sv. beňadického kapitulského úradníka/ ku katolíckej viere.
1638 Panovník Ferdinand III. /1637-1657/ udelil obci výsadnú listinu.
1656 Najstaršia písomná zmienka o škole. V obci vypukol veľký požiar, pri ktorom vyhorela i škola.
1663 Turci obec napadli, vypálili a vyrabovali.
1664 Z tohoto roku pochádza pečať obce a je podobná tej prvej z 15. stor.
1674 Kráľ Leopold I. /1657–1705/ udelil obci jarmočné právo na výročné výkladné trhy. Konalo sa 7 jarmokov do roka. Konania jarmokov zanikli počas prvej svetovej vojny.
1676 Turci vyrabovali obec. Žalostný list Sebechlebanov sa nachádza v archíve kapituly.
1686 Začala sa viesť cirkevná matrika.
1693 Posledné zhromaždenie Hontianskej stolice v Sebechleboch.
18. 1. 1694 Kráľ Leopold I. udelil obci výsadnú listinu. V tejto sú uvádzané výsadné listiny z rokov 1412 a 1418 od kráľa Žigmunda Luxemburského, z roku 1297 od kráľa Ondreja III. a z roku 1288 od kráľa Ladislava IV. Kumánskeho.
1700 Kronika obce /listárňa/ od tohto roku je písaná po slovensky.
1703 Obec vyhorela z polovice, spolu s kostolom, farou a školou.
Za kuruckých bojov časť Rákociho vojsk táborila v obci. V obecnom archíve sa zachovalo niekoľko listín, tzv. ochranných listov pre obec. Ide o list od kuruckého generála Mikuláša Bercsényiho, list od cisárskeho generála Heistera a list od generála Leslieho, aby obec nedržala s kurucmi.
1707 Najstarší dátum vytesaného vročenia na pivnici na Starej Hore. Ďalší dátum je vytesaný k roku 1746.
1708 - 1709 Kurucké vojsko, pod veliteľstvom generála Jána Batyániho, bolo v novembri 1708 rozmiestnené na čiare Bátovce – Sebechleby - Senohrad. Po viacerých bezvýsledných výpravách proti cisárskemu vojsku, plukovník Martin Kokay vo februári 1709, z dôvodu nedostatku krmiva pre kone, prinútený bol poslať vojsko domov.
Obdobie osvieteneckých reforiem a konca poddanstva /1711 až 1848/1713 Datovanie najstaršieho vinohradníckeho domca – vinohradníckej “chišky” v Starej Hore.
1715 Obec mala 8 remeselníkov, najmä krajčírov a čižmárov, 165 domácností.
1720 Obec mala 174 domácností.
1724 Za farára Juraja Šoresa bola ku kostolu pristavená ľavá bočná loď, nazvaná tiež kaplnkou sv. Jozefa.
1725 - 1750 Sebechleby boli sídlom Hontianskej župy. Župné kongregácie sa konali v bývalom kapitulskom kaštieli, pozdejšie tam bola umiestnená škola.
1737 Postavenie kaplnky na Starej Hore.
1740 Započalo sa so stavbou veže na kostole. Dokončená bola o 4 roky neskôr.
1741 Mor v obci mnoho ľudí usmrtil.
1773 Názov obce: Sebechleby.
1785 Vyrobená bola kamenná plastika sv. Jána Nepomuckého, ktorá je umiestnená v obci.
1792 Narodil sa Michal Kemp. Doktor teológie, ostrihomský kanonik, kapitulský bibliotekár. Napísal 3 cirkevné spisy v latičine. Miloval svoje rodné Sebechleby. Kúpil v nich 60 jutár poľa, ktoré porozdával svojej rodine. Jednej blízkej rodine dal postaviť dom /č. 186/, na ktorom bola zamurovaná tabuľa s nápisom: “Pán Boh dal milostivé roky 1135, 1233, 1298, 1552, 1756, 1834, 1848 - pamätlivé letá, učte sa. V roku 1858”. Zomrel v roku 1865 v Ostrihome.
1822 Vyhotovená bola kamenná socha sv. Floriána a reštaurovaná miestnym kamenárom Františkom Viktorom a v roku 1978 bola umiestnená do predzáhradky domu v strede obce.
1826 V obci bola zriadená dostavníková stanica na prepriahanie koní na dostavníkovej linke Budapešť - Šahy - Banská Štiavnica - Banská Bystrica - Ružomberok.
1828 Evidovaných bolo 6 remeselníkov, ktorí mali v držbe urbariálnu vinicu. Počet obyvateľov obce bol 1 057, počet domov bol 177.
1829 Od tohto roku obyvatelia obce odmietali konať robotu na panskom a odvádzať dežmu.
1833 Vypukla vzbura pre vysoké poddanské povinnosti /poddaní odmietli konať robotu/, ktorá dosiahla značné rozmery. Na jej potlačenie musela Ostrihomská kapitula povolať vojsko. Obyvatelia sa priamo obrátili na panovníka Františka II. /1792-1835/, ale svoje povinnosti si museli vykonávať až do zrušenia poddanstva.
1848 Po zrušení poddanstva prešla poľnohospodárska pôda v celkovom rozsahu 1 100 ha do vlastníctva urbárnych roľníkov a želiarov. Do spoluvlastníctva urbarialistov prešlo aj 275 ha lesa.
Obdobie pred prvou svetovou vojnou /1848 až 1914/1864 Zo spoločného kamenného kubusu bol vytesaný sv. Florián a sv. Vendelín, ktoré sú situované v obci.
...
PRAMENE A LITERATÚRA:
BALAŠA, G.: Historické pamiatky zvolenského okresu. Zvolen 1964.
GAJDOŠ, M. Dejiny Sebechlebov za posledných 60 rokov. Národopisné informácie, č. 2-3 /bulletin/ 1979.
História Sebechlieb. Ručne písaný text s latinskými citáciami z listín. Štátny archív Ostrá Lúka.
Kronika obce, 3 diely. Písaná od roku 1933.
Kronika rím. kat. ľudovej školy v Sebechleboch. Štátny archív Ostrá Lúka 1925.
KUKA, P.: Stručné dejiny Sebechlebov do roku 1918. Národopisné informácie, č. 2-3 /bulletin/ 1979.
KUKA, P. - PINKA, J. M.: Pod Poľanou a v Honte II. Bratislava 1993.
LABUDA, J.: Archeologické nálezy v Sebechleboch a okolí. Rukopis. Banská Štiavnica 1995.
MALČEK, R.: Sprievodca pravekými a včasnohistorickými pamiatkami okresov Detva, Krupina a Zvolen. Zvolen 1998.
Obecné novinky Sebechleby. Príloha v denníku Smer z 20. 4. 1999.
Pamätné roky mestečka Sebechlebského. Ručne písaný text. Štátny archív Ostrá Lúka.
PRANDA, A. a kol.: Spôsob života družstevnej dediny. Bratislava 1986.
ROZIAK, J.: Sebechleby 70. výročie ochotníckeho divadla 1923-1993. Obecný úrad Sebechleby 1993.
Sebechleby - niekoľko dát z minulosti obce. Strojom písaný text. Štátny archív Ostrá Lúka.
Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava 1978.
Obec Sudince
GPS: 48.214213, 18.873971 [48° 12' 51.17'', 18° 52' 26.3'']
Obec: Sudince
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Sudince 27, 962 71; tel: 045/5589116
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1245. V súčasnosti má obec okolo 80 obyvateľov a kataster obce má rozlohu vyše 400 hektárov.
400-ročná Lipa
GPS: 48.215254, 18.874751 [48° 12' 54.91'', 18° 52' 29.1'']
Obec: Sudince
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Kontakt: 045/5589116
V obci Sudince na nachádza stará, vyše 400-ročná lipa. Jej lokalizácia je na viacerých internetových adresách ale chybná. Za chránený jedinec lipy sa považuje vzrastlý strom tesna pri budove so zaujímavým štítom, avšak chráená lipa sa nachádza asi 50 metrov vzdušnou čiarou, severovýchodne v dolinke pod spomínaným domom.
Obec Súdovce
GPS: 48.211827, 18.834340 [48° 12' 42.58'', 18° 50' 3.62'']
Obec: Súdovce
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Súdovce č. 113, 962 71; Tel: 045/5589144; e-mail: obecsudovce@zoznam.sk;
Na území dnešnej obce Súdovce bol bližšie nedatovateľný spečený val. Obec sa spomína od roku 1244 ako Zyud, neskôr ako Zuud (1256), Zyvgdh (1442), Sudowce (1773), maďarsky Szúd. Patrila hradu Hont, v roku 1256 ju Belo IV. daroval služobníkom z hradu Zvolen. V 16. storočí sa rozdelila na Dolné, Horné, Stredné Súdovce. Od 18. storočia boli zemepánmi Semberyovci. V roku 1715 mala obec mlyn a 16 domácností, v roku 1720 mala 20 domácností, v roku 1828 mala 55 domov a 334 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.
Strom Ginko
GPS: 48.208006, 18.835066 [48° 12' 28.82'', 18° 50' 6.24'']
Obec: Súdovce
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Ginko patrí k chráneným stromom. Ten v Súdovciach bol v minulosti súčasťou parku s kaštieľom. "Park asi 200 rokmi vybudoval zemepán István Sembery. Park so vzácnymi rastlinami a drevinami bol taký krásny, že v roku 1884 získal cenu na svetovej výstave v Budapešti. Z parku zostalo gingo, ktorého vek určili prírodovedci na 260 rokov," povedala Priska Fantová, starostka obce. Podľa jej slov obyvatelia Súdoviec vzácnemu gingu veľa pozornosti nevenujú, keďže je ich súčasťou od nepamäti. O to viac sú ale nadšení turisti, ktorí ho tam objavia. Semená a listy stromu, ktorý rástol už v období prvohôr, sa používajú ako liečivo a to v medicínskych preparátoch na rozširovanie ciev, zlepšenie cirkulácie krvi a jej okysličovania. Využívajú sa aj pri astme, nedostatočnom mozgovom prekrvení a gangrénach.
Ginko dvojlaločné dorastá do výšky zhruba 30 metrov a dožíva sa 2 tisíc rokov. Ginká rastú na viacerých miestach Slovenska, s obľubou sa vysádza aj ako okrasný strom. Zaujímavosťou je aj to, že ginko prežilo výbuch atómovej bomby. Keď bomba dopadla v roku 1945 na Hirošimu, asi kilometer od epicentra výbuchu stál kostol, na nádvorí ktorého rástlo ginko. Kostol výbuch zničil, ale strom prežil bez väčšej ujmy. Po vojne, keď chceli kostol opäť postaviť, stavbe stálo v ceste ginko, z ktorého medzičasom vyrástol zdatný strom. Nikoho však nenapadlo strom zoťať, schody do kostola sa okolo neho rozdvojujú.
Obec Terany
GPS: 48.180956, 18.896013 [48° 10' 51.44'', 18° 53' 45.65'']
Obec: Terany
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Terany 179, 962 68; tel: 045/5583225; e-mail: obecterany@obecterany.sk
Pokiaľ chotár susedných Dudiniec, Lišova, Hontianskych Tesár, Domaník a Dvorník poskytol bohatý praveký materiál, zatiaľ toto nemožno povedať o Teranoch. Ovšem to neznamená, že terajší chotár obce nebol v pravekom a rannom historickom období osídlený. Doteraz sa takýto materiál postráda. Jedine na Amadiely sa v rokoch po prvej svetovej vojne našli pozostatky z doby tzv. piliňských popolnicových polí zhruba okolo 1100 rokov pred Kristom. Žiaľ, nevie sa, kde je tento materiál uložený.
Obec vznikla v roku 1944 zlúčením Dolných a Horných Terian. Obe obce majú rovnakú minulosť, ale rozdielne prvé písomné správy. Horné Terany sa spomínajú už v roku 1298 pod menom TERYEN, 1356 TERIEN. Dolné Terany sa spomínajú až v roku 1387 pod názvom KYSTERIJEN, 1470 ALOSO THERYEN. V roku 1332 tu bol pápežský decimátor, čo predpokladá vznik fary.Územie terajších Terian v tomto čase patrilo rodu Hunt, ktorý vlastnil rozsiahle majetky medzi riekami Hron a Ipeľ. Centrum tohto rozsiahleho územia bolo na hrade Hont, ktorý bol postavený na severnom okraji pohoria Borzony. Veľmož Hunt sa stal prvým županom. Ako všade po okolí, hlavným zdrojom tunajších obyvateľov bolo poľnohospodárstvo, ktoré sa datuje od najstarších čias. Okrem poľnohospodárstva bolo aj vinohradníctvo / čomu nasvedčuje aj znak obce /. V neskorších rokoch dochádza k drobeniu poľnohospodárskej pôdy a tak sa chotár dnešných Terian dostal do vlastníctva kláštora na Bzovíku.
Na tunajšom území sa začínajú usadzovať ľudia so špeciálnymi remeslami. Možno predpokladať, že to boli spracovatelia dreva. Boli to významné zamestnania, ktoré tvorili doplnok poľnohospodárstva. Nemožno vylúčiť ani nemeckú kolonizáciu, ktorá začala hlavne po vpáde Tatárov /1241 - 1243 /. Tatársky vpád spôsobil značný pokles obyvateľov, preto sa kolonizácia rozširuje aj na toto územie. Nemecká kolonizácia spôsobila rozvoj remeselnej výroby a obchodu. V tomto období územie Terian / 13.storočie / patrilo pod služnovský úrad a okres Bzovíku. Z tohto obdobia pochádzajú aj prvé písomné zmienky. V tomto čase tu žili aj významné osobnosti ako Ladislav Markuš. Tento sa významne pričinil o rozvoj osídlenia, lebo v roku 1464 ho panovník odmenil, že mu za preukázané služby daroval obilný mlyn / Kornmuhl / v Novej Bani. Z toho nastali veľké nedorozumenia a nepokoje. Nová Baňa tento mlyn považovala za svoj majetok a bolo zdrojom značných príjmov. Novobančania odmietli platiť kráľovskú daň, ktorú teraz mali platiť Markušovi. Do sporu zasiahol aj panovník, ktorý Novú Baňu prinútil platiť daň Markušovi. Po Markušovi sa mlyn dostal do ďalších súkromných rúk, ako kremnický notár Filip, zvolenský župan Vít Muhlstein a v roku 1475 sa znovu dostal do majetku Novej Bane.
Po bitke pri Moháči / 1526 / Turci získali voľný prechod na stredné Slovensko. Toto malo katastrofálne následky pre celú Hontiansku stolicu. Dobitie Ostrihomu /1543 / a najmä prelomenie uhorskej obrany v Poiplí a v Šahách / 1552 /. Tu osadili tureckú posádku. Podobne tomu bolo pri Plášťovciach a v Sečiankach vytvorili administratívny útvar. Na okupovanom území platili turecké zákony, pričom vytvorili tzv. sandžáky. Terany patrili do novohradského sandžáku. Na obyvateľstvo doľahli nebývalé povinnosti. Okrem desiatku z úrody obilia, konopí, hrachu a z krmovín, museli platiť daň z hrozna, ovocia, zeleniny a aj za pasenie ošípaných v lese a daň z paše. No vyberači daní svojvoľne dávky zvyšovali. Okrem toho v novohradskom sandžáku sa vyberala daň aj za pasenie ošípaných, ba aj od žaluďov. Tieto neznesiteľné ťarchy nútili obyvateľov opúšťať svoje domy a hľadať úkryt v severných častiach Uhorska. Ako-takú nádej dávala správa o výprave kapitána Balassu proti Turkom. Tento zhromaždil takmer trinásť tisíc chlapov z radov baníkov, roľníkov a remeselníkov. Ich zbraňami boli vidly, kosi, čekany, lopaty a pod. Nemali žiadne skúsenosti a vojenský výcvik. Takáto armáda napadla v dňoch 4. a 5. apríla 1562 turecký tábor v Sečanoch. Napriek tomu, že to boli jednoduchý ľudia, v začiatočnom boji mali úspechy. Baníci chceli podkopať opevnenie a vyhodiť do vzduchu, ale veliteľ nedovolil. Dalšia chyba bola tá, že zlyhala jazda a tak Bellasovo vojsko utrpelo katastrofálnu porážku. Z boja sa podarilo ujsť len niekoľkým desiatkam ľudí, ostatní buď zahynuli, alebo ich Turci odviedli do zajatia. Turci po tomto víťazstve ostali bezočivejší a neustále vyzývajú banské mestá ku kapitulácii. Turci prechádzajúci cez Terany museli sa starať o ich zásobovanie a pre kone dostatočné množstvo sena a ovsa. Takto to bolo 3. júla 1566, 11. januára 1567, v decembri 1571, 1. marca 1574, 27. júla 1576, 18.septembra 1576, 21.marca 1577, 7. júla 1578, 5.novembra 1582, 29. marca 1592. Tohto utrpenia bolo toľko, že už tunajší ľudia neboli schopní ho znášať. Preto vojvodca Pálfy zhromaždil početnú armádu a začiatkom marca 1594 napadol turecký hrad v Novohrade. 8. marca začalo obliehanie, uhorské vojsko bojovalo statočne až do 10. marca, kedy Turci, aby všetci v bojoch nepadli, súhlasili s kapituláciou. Mnohým vojakom sa tento boj nepáčil a chceli Turkov úplne zničiť, ovšem u Pálfyho prevládalo kresťanské svedomie a nechal Turkov slobodne odísť. Týmto sa turecké nebezpečenstvo pre celú Hontiansku stolicu skončilo. Ale po tureckom odchode zostali vydrancované a vyľudnené hontianske dedinky. Turci aj po ich odchode znepokojovali hontianske dedinky, ale to už bolo len zriedka, no škody spôsobili.
Reformačné hnutie tu našlo svojich prívržencov. Boli to zemepáni Berenyiovci, ktorí prijali toto učenie. Toto sa sem šírilo z Banskej Štiavnice, ktorá mala veľké kontakty s Nemeckom. Reformácia nadobudla také rozmery, že sa už v roku 1610 vytvoril Veľkohontský Seniorát. Nastali aj náboženské nepokoje, ktoré ukončil Tolerančný patent Jozefa II. v roku 1871. Fara je z roku 1613 a matriky 1783 až 1869. Vrevolučných rokoch 1848- 1849 tu agitoval spisovateľ a básnik Janko Kráľ drienovský učiteľ Ján Rotarides. O nejakých nepokojoch väčšieho rozsahu sa dosiaľ správy nenašli. Po tomto období sa tu začala rapídne šíriť maďarizácia, ku ktorej prispeli aj tunajší zemepáni. Okrem toho prichádza aj nové náboženstvo a to učenie Kalvína. Toto sa šírilo maďarizáciou.
V roku 1856 tu bola komasácia. Z tohto obdobia sa zachovala jedine mapa, na ktorej sú uvedené nielen chotárne názvy, ale aj osev jednotlivých plôch. Podľa všetkého sa zdá, že k nejakým väčším nepokojom nedošlo. Boli isté nedorozumenia ohľadom bonity získanej pôdy a to je všetko. Koncom 19.storočia sa začala výstavba trate Krupina - Šahy, čo malo veľký ekonomický význam. V tomto období pochádzajú aj začiatky výstavby kaštieľa, ale sa zdá, že základy sú zo staršieho obdobia. Podobne aj objekt Patkôš.
Silnému maďarizačnému tlaku odolávali roduverní Slováci, ktorých národné povedomie udržiaval pán farár Kramár z Lišova a pán farár Ravazs zo Šipíc. Toto sa prejavilo pri vpáde maďarských boľševíkov na Slovensko v roku 1919. Tunajší Maďari vrele vítali boľševíkov, ktorí chceli toto územie pričleniť Maďarsku. Obom spomenutým kňazom nemohli zabudnúť 18.decembra 1918, kedy v Lišove zorganizovali demonštratívnu ľudovú manifestáciu za Československú republiku. Účasť terianskych občanov na manifestácii znemožnili tunajší maďaróni a mali v úmysle oboch kňazov popraviť. Ale zásluhou svedomitých ľudí k tomuto nedošlo. Maďarónska aktivita sa prejavila aj pri vytyčivaní hraníc nového štátu. Terianski maďaróni demonštrovali za pripojenie k Maďarsku. Táto ich snaha bola aj v roku 1938 a 1939, kedy žiadali štátnu hranicu posunúť severne od Terian. Ako dôvod uvádzali štatistické údaje zo začiatku 20. storočia. Už od roku 1942 sa v tunajšom okolí začínajú objavovať partizánske skupiny. Tieto vo večerných hodinách prichádzajú do okolitých obcí a medzi nimi aj do Terian. Všade nachádzali ako svojich prívržencov, tak aj odporcov. Bolito skupiny Sitno, ale aj ďalších skupín ako pplk. Karasieva - Stepanova, mjr. Mironova a ďalších.
Začiatkom novembra 1944 bolo počuť dunenie ťažkého delostrelectva Sovietskej armády. Toto sa neustále približovalo a bolo čoraz zreteľnejšie. Úsek tunajšieho okolia bránili útvary 8. nemeckej armády podriadené generálovi Vohlerovi. Tomuto podliehal aj zvyšok maďarskej armády. Oproti nemu bojovali sovietski vojaci 40. armády, ktorj velil generál poručík Žmačenko, 7. gardová armáda generála plukovníka Šumilova, útvary 53.armády generála poručíka Managarova, 6. tanková armáda generála plukovníka Kravčenka, 1. jazdecká mechanizovaná skupina generála poručíka Plijeva.
Bezprostredný boj o Terany začal 17. decembra 1944. Boje trvali až do 20.decembra 1944, kedy sa pre tunajších obyvateľov skončili frontové útrapy. V bojoch padlo 43 vojakov Sovietskej armády, 4 občania zahynuli v Slovenskom národnom povstaní a pri prechode frontu zahynulo 13 občanov. Snaživí obyvatelia Terian si v pomerne krátkej dobe upravili poškodené domy a niektorí vystavali nové. V roku 1951 vzniklo JRD, ktoré sa špecializovalo na chov hydiny, mliekáreň a sklad krmív. V roku 1962 v kaštieli zriadili dom pre dôchodcov, ktorý vybavili moderným interiérom.
V Teranoch žili vynikajúci roľníci, ktorí sa orientovali na potreby trhu. Svojou príslovečnou usilovnosťou dosahovali vynikajúce úspechy v pestovaní sladovníckeho jačmeňa, ovsa, ľadníka, ďateliny, kŕmnej repky a kukurice. V obľube pestovali strniskové miešanky. Tieto zasiali po zobratí úrody do plytko zoranej pôdy. Niektorí roľníci pestovali vo zvýšenej miere ďatelinu a lucerku nielen pre krm, ale aj pre získanie semiačka, ktoré bolo jedným zo zdrojov finančných príjmov. Na obrábanie pôdy používali najnovšie pluhy. Už v 19. storočí sa vyskytujú prípady, že roľníci orali železnými pluhmi a podobne na bránenie zasiatej roli železné brány. Na mlátenie používali geple, ale tieto veľmi zavčasu vymenili mláťačky poháňané parnými motormi a neskoršie benzínové mašiny.Ešte je potrebná zmienka, že tunajší roľníci už začiatkom 20. storočia začínajú používať strojové čistenie obilia. Mnohí roľníci robili pokusy s vyšľachtením nových druhov obilia na siatie. Zánik trojpoľného hospodárstva podľa najstarších ľudí možno položiť na rozhranie 19. a 20. storočia.
Veľká zmena nastala v odievaní. Tento sa v Teranoch podľa slovenských národopisných pracovníkov tvoril podvariant lišovského odevu. Predsa mal mnoho odlišných znakov a jeho úplná dokumentácia by si vyžiadala čas a priestor. Na odeve v Teranoch vynikalo oplecko, ktoré bolo ušité z bavlnenej látky. Na poľnohospodárske práce nosili oplecko ušité z domáceho konopného plátna. Rukávy oplecka boli nariasené a všité do úzkeho goliera. Rázpor a golier uväzovali tkaničkami, ale po prvej svetovej vojne už stuhľami. Dôležitou súčasťou ženského odevu bola zástera. Aj táto sa menila. Prvé zástery boli ušité z ľanového plátna a pri poľnohospodárskych prácach používali zástery ušité zo zrebného konopného plátna. Zástera mala priestor na výšivku. Zhruba do prvej svetovej vojny zástery vyšívali ručne, ale neskoršie používali strojové výšivky. Farba záster sa menila podľa veku, mladšie ženy a dievky nosili zástery bielej farby, vo smútok a staršie ženy nosili zástery tmavšej až čiernej farby. Vydaté ženy nosili čepce, ktoré hýrili rôznymi farebnými vzormi a prišité mali kovové perličky, trasidielko, a pod. Na čepci bola parta, ktorú v období druhej svetovej vojny prestali nosiť. Podobne postupom rokov sa prestal nosiť aj čepiec. V zimných mesiacoch nosili kožuchy lemované bielou, červenou, ale neskoršie aj hnedou kožušinou. Ešte je potrebné spomenúť, že na oplecko v zimných mesiacoch obliekali kabát s rôznymi nášivkami. Niektoré ženy miesto kožucha nosili veľké ručníky, ktoré zakrývali hlavu, plecia a siahali po driek.
Potrebné je spomenúť šperky. Kabáty, prípadne oplecká zapínali striebornými gombíkmi zdobené filigránom alebo granuláciou. Mužský odev pozostával z domáceho zrebného plátna. Letný odev tvorili široké spodky a zimný odev nohavice ušité z domáceho zrebného plátna alebo vlny. Košeľa bola ušitá tiež z domáceho plátna. Pri poľnohospodárskych prácach nosili košele ušité zo zrebného hrubého plátna a na nedele a sviatky boli z bavlnenej látky. Medzi dvomi svetovými vojnami začali nosiť odev ušití krajčírmi a kupovali ho obyčajne na jarmokoch alebo trhoch. Významnú úlohu u mužov tvorila širica. Táto bola ušitá zo súkna. Ináč bola znakom zámožnosti. Každý i ten chudobný mládenec sa snažil ísť na sobáš v širici. Širicu kupovali buď na jarmoku alebo priamo u remeselníka. Okraje širice boli zdobené červeným , menej čiernym súknom. Širica mala veľké výhody. Vrch tvoril tzv. kocheľ, ktorý v nepriaznivom počasí zakryl hlavu. Rukávy širice boli vo vnútri uviazané a slúžili na úschovu peňazí alebo dôležitých spisov. Niektorí roľníci pri cestovaní alebo na jarmoky a trhy do rukávov dávali kamene. Tieto slúžili pri napadnutí na obranu. Napadnutý sa rýchlo otočil a rukávmi naplnenými kameňmi udrel votrelca. Ako odev až do 20. storočia boli bačkory - krpce. Tieto si roľníci sami zhotovovali, lebo nevyžadovali väčšej zručnosti. Kus bravčovej kože zahli do žiadaného tvaru a konce prešili remencami.
V 20.storočí sa už začína nosiť obuv vyrobená u čižmárov. Najčastejšie to boli čižmy, ktoré pretrvali takmer až do druhej svetovej vojny. Veľký prevrat urobila prvá svetová vojna a vznik Československej republiky, kedy Baťa začal vyrábať tzv. baganče, ktoré boli cenove tunajším ľuďom najprístupnejšia. Čižmy ostali ako sviatočná obuv.
Ďalšou veľkou zmenou prešlo staviteľstvo. Z pôvodnej architektúry sa zachovali len torzá z hospodárskych budov, ale presa sa z nich dá rekonštruovať obraz pôvodnej stavby. Najrozšírenejším materiálom bola hlina, z ktorej robili surové tehly a s nimi murovali. Vymurované steny obhádzali zriedenou hlinou a túto upevnili latkami. Strechy pokrývali slamou. Hospodárske budovy mali vypletané steny a tieto obhádzali hlinou, ktorú rozriedili vodou. Koncom 19.storočia domy začínajú stavať z kameňa a ako pojivo používajú hlinu. Po prvej svetovej vojne sa už na stavby začína používať pálená tehla. Niektoré písomné pramene letmo naznačujú, že niektorí roľníci sa pokúšali surovú tehlu vypáliť. Ako pojivo používajú odhasené vápno zriedené vodou. Ako krytina sa začína používať "škribľa" a eternit. Počas druhej svetovej vojny a najmä po nej sa už na stavbu domov používa bežný stavebný materiál, ktorý kupovali v obchodoch.
Je potrebné sa zmieniť o priečelí domu. Vchod do dvora uzatvárala drevená brána zavesená na kamenných stĺpoch. Tieto boli vykresané z tufitu a zdobili ich plastickými ornamentami, ktoré vyplňovali rôznymi farbami. Hlavne ozdobené boli vchody pre chodcov. Tu sa skĺbil plastický ornament s maľovaným. Bránky tvorili obyčajne kamenný oblúk, ktorý na vrchu mal guľu, prípadne iný znak. Ináč tieto bráničky majú dokumentárnu hodnotu, lebo obyčajne na nich býva uvedené meno majiteľa a rok výstavby.
Umelecké sklony tunajší ľudia prejavovali aj na iných predmetoch, ako napr. pomníky. Tieto v minulosti pod vplyvom Lišova začali vykresávať z kameňa. Vrchná časť týchto pomníkov tvoril polooblúk, ktorý bol zdobený plastickým ornamentom, najčastejšie v podobe rastlín. U katolíkov vrchol tvoril kríž.
Ďalej pozornosť si zasluhujú šambrány okien. Tieto zdobili plastickými ornamentmi a menej architektonickými prvkami. Tu sa vyskytol priestor na vyplňovanie farieb. Mnohé hýrili pestrými farbami. Výtvarný cit tunajších ľudí sa prejavil vo výzdobe poľnohospodárskych nástrojov a náradia. Najmä to boli hrable, menej vidly, podobne aj oje a jarmá. Veľmi výstižne sú zdobené praslice a kolovrátky. Aj tu sa vyskytuje rastlinný ornament v podobe rozvinutého kvetu, ktorý pokrýva celú voľnú plochu. Rastlinný ornament spojený s geometrickými prvkami sa prejavil na vchodových dvierkach, ktoré zabraňovali prístupu hydine. Netreba zabudnúť na zhotovovanie rôznych druhov čipiek, ktorých v Teranoch poznali niekoľko druhov a každá mala svoje pomenovanie, ale aj spôsob zhotovenia.
V 19. storočí sa vyskytovali aj obrázky maľované na skle. Podľa všetkého sa zdá, že tu boli náturisti, ktorí sa týmto umením zaoberali. Žiaľ, dnes už spôsob ich zhotovenia sa nedá presne zistiť. Tieto kupovali na jarmokoch, prípadne na trhoch. U evanjelikoch sa vyskytovali obrázky s kalichom a okolo biblický text. U katolíkov to bol v strede kríž, boží hrob, prípadne niektorý svätec alebo svätica. Vyskytli sa aj prípady, že ich zhotovovali na objednávku podľa požiadaviek záujemcu. Táto stať by nebola úplná, keby sa nevenovalo interiéru. Tu najdôležitejšiu úlohu hral stôl vystrúhaný z dubového dreva - dosky. Tento bol v strede zdobený najčastejšie rastlinným alebo geometrickým ornamentom. Bola to interzia, kde do dosky vyrezali ozdobu, ktorú vyplňovali podľa požiadaviek objednávateľa. U evanjelikov sa vyskytuje kalich s biblickým textom. U katolíkov je to kalich, nad ním hostia s písmenami JHS, prípadne kríž. Zatiaľ čo je stôl belšej farby, výzdoba je z tmavšieho dreva. Ďalšiu súčasť tvorí posteľ a skriňa. Tieto vyrábali náturisti, ale po prvej svetovej vojne už ich zhotovovali profesionálni remeselníci. Stôl bol na štyroch nohách, ktoré boli vzájomne spojené a u niektorých obyvateľov aj ozdobené. Záviselo to od finančných možností jednotlivých ľudí. Ďalšia dôležitá súčasť bola posteľ. Aj tieto do prvej svetovej vojny zhotovovali dedinskí náturisti a potom profesionálni remeselníci. Aj tu sa prejavoval umelecký cit ľudí. Hláviky sú zdobené najčastejšie architektonickou, ale aj rastlinnou výzdobou. Vyskytli sa prípady, že boli zdobené aj rezbou. Do prvej svetovej vojny okolo stien boli lavice buď pevne zapustené do podlahy alebo prenosné. Lavice mali operadlá, ktoré hýrili plastickou výzdobou alebo boli maľované rastlinným ornamentom. Majú dokumentárnu hodnotu, lebo okrem majiteľa je tu aj rok výroby.
Je potrebné spomenúť aj hradu v izbe, tzv. mašternicu, ktorá bola tiež rôzne zdobená. Na nej sa nachádzalo meno majiteľa, rok výstavby domu. Mala dokumentárnu hodnotu. Je potrebné zmieniť sa o kuchyni, ktorá prekonala veľký vývoj. Do prvej svetovej vojny sa vyskytovali čierne kuchyne s otvoreným ohniskom. Po prvej svetovej vojne sa už zavádzajú sporáky. Tieto v prvých fázach boli murované a postupne nahrádzali sporáky.
Bolo by dobré sa zmieniť o komorách. Tieto boli postavené buď vedľa obytného domu alebo nasledovali za kuchyňou. Tu dôležitou časťou boli nádoby na úschovu obilia. Tieto boli vystrúhané z dubových dosák a mali rakvovitý vrch. Okrem toho súčasťou domu boli aj zbožné jamy, ktoré sa vyskytovali v 19. storočí.
Ako bola pestrá materiálna kultúra, podobne bola pestrá aj duchovná kultúra. Veľkú pozornosť venovali narodenému dieťaťu, ale aj mamičke v požehnanom stave. Dôležitý bol výber kmotrovcov. Najčastejšie to boli príbuzní, ale toto nebolo pravidlom. Snahou tunajších ľudí bolo dieťatko čím skorej pokrstiť, aby bolo čím najkratšie pohanom. Na mene dieťatka sa rodičia dohovorili už dávnejšie. Krst sprevádzali mnohé zvyky či už pred obradom alebo po ňom. Všetka mali za úlohu zabezpečiť zdarný list dieťaťa. Po príchode z krstu bola hostina, na ktorú pozvali celú rodinu, susedov, priateľov a známych. Vyskytol sa aj taký zvyk, že deň krstu zakopali súdok s pálenkou a tento vybrali pri svadobnej hostine.
Po absolvovaní základnej školy sa chlapci obliekali ako dospelí - mládenci a chlapci dostali partu. Aj prijatie medzi mládencov a dievky bolo spojené s mnohými zvykmi.
Ako všetky obrady, tak aj svadba mala svoje zvláštne zvyky, o ktorých by sa dala napísať pekná práca. Ako nevesta, podobne aj ženích si do nového domu priniesli výbavu. V tejto nesmela chýbať "kasňa", spodná bielizeň a periny. Samotné prenášanie výbavy bolo spojené s peknými zvykmi.
Smrť signalizovali mnohé znamenia. Keď niekto vyťal zdravý ovocný strom, do roka zomrel ak nie on, tak niekto z príbuzných. Podobne ak kuvik kuvikal pri niektorom dome, tak tam rozhodne niekto zomrie. Znakom smrti bol buchot do dvier, okien a pod. U oboch vierovyznaní sa snažili chorého človeka dať vyspovedať. Po smrti sa príbuzní obliekli do starších šiat, zakryli zrkadlo a postarali sa o miesto pochovania. Pohreb bol obyčajne na tretí deň po smrti. Po pohrebe bola hostina - kar, na ktorú pochovali príbuzných, známych, priateľov chlapov čo niesli truhlu a ju spúšťali do jamy ako aj zahrabovali.
Aké boli pestré rodinné zvyky, podobne pestré boli aj kalendárne zvyky. Tieto sa viazali k novému roku, fašiangom, Veľkej noci a Vianociam. Pri Vianociach a Novom roku mládež chodievala vinšovať zdravie, šťastie a hojnú úrodu. Roľníci si od vinšovania veľa sľubovali, preto sa na toto dôkladne pripravovali. Vinšovníci dostali pohostenie, ale aj finančné ohodnotenie.
Veľa zvykov sa viazalo k sejbe obilia, kosbe sena, žatve, mladbe, ale aj zbere ostatnej úrody.
Obec Žibritov
GPS: 48.391514, 18.980900 [48° 23' 29.45'', 18° 58' 51.24'']
Obec: Žibritov
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Žibritov 12, 963 01; Tel: 045/5511475; Fax: 045/5511475
Žibritov je obec na Slovensku v okrese Krupina, v regióne Hontu. Spolu s ďalšími piatimi obcami regiónu (Baďan, Beluj, Kráľovce-Krnišov, Počúvadlo a Prenčov) je súčasťou združenia Mikroregión Južné Sitno.
Je situovaná v JV časti Štiavnických vrchov na rozhraní Skalky, Sitnianskeho predhoria a Krupinskej planiny - podcelku Bzovícka pahorkatina. Dominantou obce je evanjelický kostol, postavený v roku 1876 a malá zvonička nachádzajúca sa v strede obce. Kataster obce má rozlohu 996 ha.
Prvá zmienka o obci pochádza z roku 1266. V minulosti patrila viacerým majiteľom (hrad Lietava, sitnianske panstvo, Koháriovci, Koburgovci). V rokoch 1442 - 1446 boli v obci nájazdy husitských vojsk. V rokoch 1544 a 1576 bola obec napadnutá a vyplienená Turkami. V roku 1700 bola postavená obecná škola a v roku 1876 evanjelický kostol, ktorý je zaujímavý aj tým, že pri jeho stavbe bola použitá červená tehla. V roku 1807 obec vyhorela.
Obyvatelia sa v minulosti zaoberali predovšetkým výrobou drevného uhlia, ktoré bolo potrebné pre banské huty, neskôr poľnohospodárstvom, ovocinárstvom a okrajovo aj vinohradníctvom. Pôvodnú architektúru obce tvorili kamenné trojpriestorové domy so slamenou strechou. Obec je rodiskom kňaza a básnika K. J. Zorkóczyho, spisovateľov M. Hranka a K. Bezeka.
V erbe obce, ktorý vychádza z historickej pečate, dominuje motív viniča so štyrmi strapcami hrozna ovinutého okolo dreveného kola, čo poukazuje na fakt, že pestovanie viniča v obci má svoju tradíciu. V obci a blízkom okolí sa natáčali niektoré exteriéry prvého slovensko-maďarského koprodukčného filmu Dáždnik svätého Petra (1958) v hlavnej úlohe s Karlom Machatom ako aj filmov Stopy na Sitne (1968) a Cesta ženy (1974).
Obec Žibritov má v súčasnosti približne 70 obyvateľov a katasterobce má rozlohu takmer 1000 hektárov.
Hrabovo-dubová alej
GPS: 48.383837, 18.986425 [48° 23' 1.81'', 18° 59' 11.13'']
Obec: Žibritov
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Chodník zo Žibritova na Štangarígeľ vedie na jednom úseku krásnou alejou. Hraby, duby a občas čerešne sú poprepletané nad cestičkou ako klenba.
"Vlčí dub"
GPS: 48.382977, 18.965081 [48° 22' 58.72'', 18° 57' 54.29'']
Obec: Žibritov
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
280-ročný dub zimný nazývaný „Vlčí dub“. K tomuto pamätníkovi dávnych čias sa dá dostať po modrej turistickej značke od chaty Rázdiel, asi 1 km od tejto chaty. V lokalite „Hlina“ na úpätí Hrubej hory rastú na bývalých pasienkoch statné duby cerové s obvodom kmeňa 4 – 5 metrov. V okolitých dubových a dubovo-bukových lesoch žije srnčia, jelenia, danielia, muflónia a diviačia zver. Potvrdený je aj výskyt líšky, jazveca, mačky divej, rysa a aj medveďa.
Koháryho dub
GPS: 48.326001, 18.986235 [48° 19' 33.6'', 18° 59' 10.45'']
Obec: Kráľovce-Krnišov
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
V katastri obce Kráľovce-Krnišov neďaleko Banskej Štiavnice sa nachádza turisticky známy strom - dub letný (Quercus robur L.), známy ako Koháryho dub (výška 25m, obvod kmeňa 650 cm, najdlhšia vetva meria 15 m, eliptická koruna má objem 403 m3). Je najmohutnejším dubom v okrese Krupina a podľa odhadu veku aj najstarší.
Kultúrny a historický význam:
Jeho vek sa odhaduje na viac ako 450 rokov. Jeho majestát sa nachádza v krásnej dolinke s hojným výskytom plodov lesa – húb. Neďaleko neho je aj močarinisko, v ktorom sa osviežujú diviaky. Neďaleko je nasadený aj nový dub – nasledovník. Niekoľko sto metrov od Koháryho duba, okolo ktorého sú nasadení aj jeho mladší druhovia, ležia aj legendárne bludné kamene, o ktorých sa vraví, že na nich sedával Bulharský cár Ferdinand Coburg-Koháry spolu s Geľom Sebechlebským. Je na škodu veci, že informačné tabule k tomu zaujímavému miestu, nie sú prakticky žiadne.
Dom smútku Ciduk Hadin
GPS: 48.455755, 18.897492 [48° 27' 20.72'', 18° 53' 50.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/536707-dom-smutku-ciduk-hadin-dostal-po-rokoch-novu-tvar/
Dom smútku Ciduk Hadin na banskoštiavnickom židovskom cintoríne získal po desaťročiach svoj pôvodný vzhľad. Postaralo sa o to občianske združenie Informačné centrum mladých Banská Štiavnica (ICM BS), ktoré na projekt reštaurovania vonkajších omietok získalo od Nadácie VÚB 30-tisíc eur. „Po celé desaťročia bola táto budova zohavená cementovým torkrétom (striekanou maltou, pozn. SITA), ktorý síce bol daný na nejakú prvú záchranu stavby, len neskôr sa ukázalo, že je to jednak veľmi neestetické a jednak ničiace vnútorné murivo,“ povedala pre agentúru SITA predsedníčka ICM BS Beata Nemcová. Ako ďalej uviedla, cementový torkrét odstránili pred rokom a po vysušení muriva sa v apríli začala rekonštrukcia fasád. Predchádzalo jej zameranie celého objektu a štúdium starých fotografií.
foto: Zdeno Vasilišin (zdenči)
Objekt č. 7 – ul. J. K. Hella (Šomodiovský dom)
GPS: 48.454957, 18.893241 [48° 27' 17.85'', 18° 53' 35.67'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Solitérny meštiansky dom bez datovania vzniku. Pôdorys domu je v tvare obdĺžnika. Dvojpodlažný, nepodpivničený. Rodný dom publicistu, fotografa a cestovateľa Ing. Vladimíra Bártu (*1939).
Vínne pivničky – hajloky
GPS: 48.229348, 18.864787 [48° 13' 45.65'', 18° 51' 53.23'']
Obec: Lišov
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nádhernou ukážkou pôvodnej ľudovej architektúry sú murované pivničné domky, ktoré obyčajne boli pristavené nad alebo vedľa pôvodných funkčných kamenných (tufových) pivničiek. Tieto vínne domčeky – tzv. hajloky odrážajú svojimi fasádami a funkčným usporiadaním mentalitu a prácu vinárov. Množstvo osamotených pivničiek vyhĺbených do skalného podložia odzkadľuje bohatosť úrody a množstvo menších vinárov, ktorí dopestovávali vínnu révu a skladovali ovocie a zeleninu len pre vlastnú potrebu. Mnoho týchto domkov je dodnes funkčných, rovnako ako kamenné obydlia, ktoré sú roztrúsené po okolí, vyhĺbené do vhodného podložia.
Stará lipa pod cintorínom
GPS: 48.233661, 19.002868 [48° 14' 1.18'', 19° 0' 10.32'']
Obec: Medovarce
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Stá lipa ktorá sa nachádza pri dolnom vstupe do cintorína má určite niekoľko sto rokov. Podľa podobne vzrastlých stromov v okolitých obciach je možné predpokladať, že má minimálne 400 rokov, aj keď žiadny výskum tohoto krásneho stromu ešte pravdepodobne neprebehol. Vzľadom k jeho majestátnosti je to škoda, rovnako ako fakt, že dodnes nie je uznaný ako pamiatkovo chránený strom...
Sekvojovec mamutí
GPS: 48.461426, 18.899525 [48° 27' 41.13'', 18° 53' 58.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Web: http://stromy.enviroportal.sk/strom/sekvojovec-za-botanickou-zahradou
Sekvojovec mamutí, latinsky Sequoiadendron giganteum (Limdl.) Buchholz sa nachádza v tesnej blízkosti Botanickej záhrady v Banskej Štiavnici na ulici Botanická. Obvod jeho kmeňa je vyše 500 centometrov a pri výške takmer 30 metrov a priemere koruny 12 metrov je jeho vek stanovaný na 130 rokov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461659, 18.889865 [48° 27' 41.97'', 18° 53' 23.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 360 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 8 metrov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461602, 18.889919 [48° 27' 41.77'', 18° 53' 23.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 220 centimetrov výšku 23 metrov a priemer koruny 7 metrov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461538, 18.889983 [48° 27' 41.54'', 18° 53' 23.94'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 500 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 8 metrov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461442, 18.890042 [48° 27' 41.19'', 18° 53' 24.15'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 360 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 8 metrov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461381, 18.890075 [48° 27' 40.97'', 18° 53' 24.27'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 320 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 7 metrov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461289, 18.890144 [48° 27' 40.64'', 18° 53' 24.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 370 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 7 metrov.
Lipa malolistá
GPS: 48.461210, 18.890203 [48° 27' 40.36'', 18° 53' 24.73'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa malolistá, latinsky Tilia cordata Mill. sa nachádza v aleji na mieste bývalej mestskej strelnice pri hornom gymnáziu (tzv. učiteláku) poniže ulice Kutnohorská v banskej Štiavnici. Všetky lipy v tejto aleji dosahujú vek medzi 250 až 300 rokov. tento exemplár má pri obvode kmeňa 290 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 7 metrov.
Lipa veľkolistá
GPS: 48.446285, 18.876041 [48° 26' 46.63'', 18° 52' 33.75'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa veľkolistá, latinsky Tilia platyphyllos Scop. sa nachádza v areáli miestneho cintorína v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Obe lipy veľkolisté na tejto lokalite dosahujú vek približne 200 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 610 centimetrov výšku 25 metrov a priemer koruny 15 metrov. Dôvodom ochrany je to, že lipy sú významným krajinotvornným a estetickým prvkom v prostredí teraz aj v minulosti významnej baníckej osady. Význam ich ochrany je kultúrny, vedecký, ekologický, krajinársky aj estetický.
Lipa veľkolistá
GPS: 48.446314, 18.876084 [48° 26' 46.73'', 18° 52' 33.9'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Lipa veľkolistá, latinsky Tilia platyphyllos Scop. sa nachádza v areáli miestneho cintorína v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Obe lipy veľkolisté na tejto lokalite dosahujú vek približne 200 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 510 centimetrov výšku 19 metrov a priemer koruny 9 metrov. Dôvodom ochrany je to, že lipy sú významným krajinotvornným a estetickým prvkom v prostredí teraz aj v minulosti významnej baníckej osady. Význam ich ochrany je kultúrny, vedecký, ekologický, krajinársky aj estetický.
Smrekovec opadavý
GPS: 48.447723, 18.878745 [48° 26' 51.8'', 18° 52' 43.48'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Smrekovec opadavý, latinsky Larix decidua Mill. sa nachádza na ľavej strane pri vstupe do obce v blízkosti malej kaplnky v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Celkovo je na tejto lokalite chránených 7 jedincov smrekovca opadavého, ktoré dosahujú vek približne 150 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 280 centimetrov výšku 32 metrov a priemer koruny 12 metrov. Dôvodom ochrany je jeho mohutný vzrast a dobrý zdravotný stav. Význam ich ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Smrekovec opadavý
GPS: 48.447723, 18.878841 [48° 26' 51.8'', 18° 52' 43.83'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Smrekovec opadavý, latinsky Larix decidua Mill. sa nachádza na ľavej strane pri vstupe do obce v blízkosti malej kaplnky v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Celkovo je na tejto lokalite chránených 7 jedincov smrekovca opadavého, ktoré dosahujú vek približne 150 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 310 centimetrov výšku 23 metrov a priemer koruny 12 metrov. Dôvodom ochrany je jeho mohutný vzrast a dobrý zdravotný stav. Význam ich ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Smrekovec opadavý
GPS: 48.447595, 18.878766 [48° 26' 51.34'', 18° 52' 43.56'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Smrekovec opadavý, latinsky Larix decidua Mill. sa nachádza na ľavej strane pri vstupe do obce v blízkosti malej kaplnky v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Celkovo je na tejto lokalite chránených 7 jedincov smrekovca opadavého, ktoré dosahujú vek približne 150 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 310 centimetrov výšku 25 metrov a priemer koruny 9 metrov. Dôvodom ochrany je jeho mohutný vzrast a dobrý zdravotný stav. Význam ich ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Smrekovec opadavý
GPS: 48.447702, 18.879067 [48° 26' 51.73'', 18° 52' 44.64'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Smrekovec opadavý, latinsky Larix decidua Mill. sa nachádza na ľavej strane pri vstupe do obce v blízkosti malej kaplnky v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Celkovo je na tejto lokalite chránených 7 jedincov smrekovca opadavého, ktoré dosahujú vek približne 150 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 270 centimetrov výšku 23 metrov a priemer koruny 11 metrov. Dôvodom ochrany je jeho mohutný vzrast a dobrý zdravotný stav. Význam ich ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Smrekovec opadavý
GPS: 48.447445, 18.879228 [48° 26' 50.8'', 18° 52' 45.22'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Smrekovec opadavý, latinsky Larix decidua Mill. sa nachádza na ľavej strane pri vstupe do obce v blízkosti malej kaplnky v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Celkovo je na tejto lokalite chránených 7 jedincov smrekovca opadavého, ktoré dosahujú vek približne 150 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 326 centimetrov výšku 26 metrov a priemer koruny 18 metrov. Dôvodom ochrany je jeho mohutný vzrast a dobrý zdravotný stav. Význam ich ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Smrekovec opadavý
GPS: 48.447773, 18.879174 [48° 26' 51.98'', 18° 52' 45.03'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Smrekovec opadavý, latinsky Larix decidua Mill. sa nachádza na ľavej strane pri vstupe do obce v blízkosti malej kaplnky v časti Horná Roveń, obec Štiavnické Bane. Celkovo je na tejto lokalite chránených 7 jedincov smrekovca opadavého, ktoré dosahujú vek približne 150 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 210 centimetrov výšku 24 metrov a priemer koruny 8 metrov. Dôvodom ochrany je jeho mohutný vzrast a dobrý zdravotný stav. Význam ich ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Gaštan jedlý
GPS: 48.439019, 18.869416 [48° 26' 20.47'', 18° 52' 9.9'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Chránený strom, chránený krajinný prvok
Gaštan jedlý, latinsky Castanea sativa Mill. sa nachádza v centre obce Štiavnické Bane, po pravej strane smerom od Banskej štiavnice na Levice v súkromenj záhrane povyše – asi 20 metrov nad bývalým kláštorom hieronimiátov, dnes kostolom. Jedná sa o veľmi starý a vzácny pamätný strom, ktorý dosahuje vek približne 300 rokov. Tento exemplár má pri obvode kmeňa 507 centimetrov výšku 15 metrov a priemer koruny 11 metrov. Dôvodom jeho ochrany je vek stromu, jeho mohutný vzrast a pomerne dobrý zdravotný stav. Význam jeho ochrany je vedecký, krajinársky a estetický.
Vodný mlyn
GPS: 48.232981, 18.998879 [48° 13' 58.73'', 18° 59' 55.96'']
Obec: Medovarce
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.medovarce.ocu.sk/index.php?ids=11&subaction=galeria&id=1
Architektonicky veľmi zaujímavý starodávny vodný mlyn, takmer v pôvodnom stave.
Vinárske pivničky, domčeky, hajloky
GPS: 48.233303, 18.998965 [48° 13' 59.89'', 18° 59' 56.27'']
Obec: Medovarce
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.medovarce.ocu.sk/index.php?ids=11&subaction=galeria&id=1
Aj v obci Medovarce sa nachádza viacero pôvodných vinárskych domčekov (hajlokov), ktoré boli postavené v miestach do skaly vyhĺbených vínnych pivničiek. Kolorit vinárskych obcí Hontu je s týmito stavbami neodmysliteľne spojený už odpradávna.
Mladá Hora
GPS: 48.293731, 18.942222 [48° 17' 37.43'', 18° 56' 32'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Prvá písomná zmienka o vinárskej osade Mladá Hora je z roku 1219. Je to tretí najstarší záznam o pestovaní viniča na Slovensku. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z mladšieho neolitu. V 80-tych vínnych pivniciach kopaných do tufového podložia sa spracováva, vyrába a skladuje víno. V blízkosti sa nachádza vodná nádrž Sebechleby, kde sa môžete okúpať a rybári môžu chytať ryby.
Pivnica nad Špitom
GPS: 48.281332, 18.912735 [48° 16' 52.8'', 18° 54' 45.85'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica nad Špitom v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 27 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Hlboká na Rínku
GPS: 48.281566, 18.912483 [48° 16' 53.64'', 18° 54' 44.94'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica Hlboká na Rínku v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 35 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Chyžka pod orechom
GPS: 48.281469, 18.912510 [48° 16' 53.29'', 18° 54' 45.04'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica Chyžka pod orechom v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 22 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u poľovníka
GPS: 48.281619, 18.912437 [48° 16' 53.83'', 18° 54' 44.77'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u poľovníka v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 21 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica za prešom
GPS: 48.281734, 18.912496 [48° 16' 54.24'', 18° 54' 44.99'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica za prešom v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 18 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Starohorská pivnica
GPS: 48.281680, 18.912416 [48° 16' 54.05'', 18° 54' 44.7'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Starohorská pivnica v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 20 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u troch sestier
GPS: 48.281887, 18.912416 [48° 16' 54.79'', 18° 54' 44.7'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u troch sestier v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 36 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica dobrej nálady
GPS: 48.282094, 18.912255 [48° 16' 55.54'', 18° 54' 44.12'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica dobrej nálady v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 13 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u farmára Pištu
GPS: 48.282280, 18.912244 [48° 16' 56.21'', 18° 54' 44.08'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u farmára Pištu v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 14 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Rodinná pivnica
GPS: 48.282030, 18.912298 [48° 16' 55.31'', 18° 54' 44.27'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Rodinná pivnica v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 49 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica slnka
GPS: 48.281776, 18.912448 [48° 16' 54.39'', 18° 54' 44.81'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica slnka v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 17 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica pri kríži
GPS: 48.282383, 18.912405 [48° 16' 56.58'', 18° 54' 44.66'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica pri kríži v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 11 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica na rohu u Lauku
GPS: 48.281725, 18.912384 [48° 16' 54.21'', 18° 54' 44.58'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: RNDr. Róbert Lauko; 0905777967; robolauko@robolauko.sk
Pivnica na rohu u Lauku v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 19 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Konkordia
GPS: 48.281273, 18.912330 [48° 16' 52.58'', 18° 54' 44.39'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica Konkordia v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 24 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Grnčište
GPS: 48.281360, 18.912279 [48° 16' 52.9'', 18° 54' 44.2'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica Grnčište v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 23 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Národopisné múzeum
GPS: 48.282448, 18.912295 [48° 16' 56.81'', 18° 54' 44.26'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: +421 910 265 528, *pani Cipcerová; Info@narodopisnemuzeumsebechleby.sk
Pivnica Národopisné múzeum v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 12 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Ivana
GPS: 48.282696, 18.912188 [48° 16' 57.71'', 18° 54' 43.88'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Ivana v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 40 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Jána Benedika
GPS: 48.283454, 18.912558 [48° 17' 0.43'', 18° 54' 45.21'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica Jána Benedika v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 9 (podľa miestnej orientačnej mapy). Ide o novopostavený dom, ktorý nie je pamiatkovým objektom.
Pivnica u Michala
GPS: 48.282408, 18.913403 [48° 16' 56.67'', 18° 54' 48.25'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica u Michala v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 5 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Kempova pivnica
GPS: 48.282583, 18.913159 [48° 16' 57.3'', 18° 54' 47.37'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Kempova pivnica v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 51 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u vinára
GPS: 48.282376, 18.912890 [48° 16' 56.55'', 18° 54' 46.4'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica u vinára v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 32 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Kaluška
GPS: 48.282346, 18.912791 [48° 16' 56.45'', 18° 54' 46.05'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica Kaluška v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 31 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica sebechlebských hudcov
GPS: 48.281939, 18.913049 [48° 16' 54.98'', 18° 54' 46.98'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica sebechlebských hudcov v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 4 (podľa miestnej orientačnej mapy). Ide o relatívne pladšiu, prestavanú a upravenú pivnicu spolu s ubytovaním, priočom stavba nie je pamiatkovým objektom.
Pivnica u Grondlíka
GPS: 48.283754, 18.912646 [48° 17' 1.51'', 18° 54' 45.53'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Grondlíka v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 26 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Prosredná
GPS: 48.282508, 18.912865 [48° 16' 57.03'', 18° 54' 46.31'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: mob: 0907614236; 0905113412; e-mail: labudova.patricia@gmail.com
Pivnica Prosredná v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 10 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica nádeje
GPS: 48.282713, 18.913862 [48° 16' 57.77'', 18° 54' 49.9'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: Peter Demian, Sebechleby, mob: 0903545923; demseb@atlas.sk
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica nádeje v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 7 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u nás doma
GPS: 48.282616, 18.913889 [48° 16' 57.42'', 18° 54' 50'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u nás doma sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 30 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Petra Roziaka
GPS: 48.280896, 18.912435 [48° 16' 51.23'', 18° 54' 44.77'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Pera Roziaka sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 47 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Geľa
GPS: 48.280974, 18.915067 [48° 16' 51.51'', 18° 54' 54.24'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: Jozef Cázer, Sebechleby; tel: 0905601546; jozefc6@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Geľa sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 3 (podľa miestnej orientačnej mapy). Ponúka relax v pivničnom domčeku s domácim vínkom, s ubytovaním pre 10 osôb. Pred chatou je vonkajšie sedenie pri ohni a príroda dýcha trampskou atmosférou.
Pivnica na rázcestí u Jána
GPS: 48.281074, 18.915582 [48° 16' 51.87'', 18° 54' 56.1'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica na rázcestí u Jána sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 45 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica sv. Urbana
GPS: 48.281420, 18.916816 [48° 16' 53.11'', 18° 55' 0.54'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: Cázer Jozef, mob: 0905601546; jozefc6@gmail.com a j.cazer@stonline.sk
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica sv. Urbana sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 2 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pri posedení je v ponuke : domáce vína a pálenky špecifické pre oblasť, ochutnávka vín cca šesť druhov v typických kamenných pivniciach. Podľa požiadania je možné pripraviť rôzne gazdovské jedlá ako tlačenka, klobása, jaternice, kapustnicu, oškvarky, slanina, syr , rôzne pagáče, záviny, buchty, štrúdle , alebo iné jedlá podľa objednávky.
Ponúkame posedenie pri hudbe : DJ DODO, ľudová hudba , country hudba ....
Cez leto posedenie s grilovacími pochúťkami , folklórne vystúpenie a tanec pod holým nebom v krásnom prostredí.
Organizujeme plesy, svadby, krstiny, rodinné oslavy a iné podujatia.
Pivnica u vincúrky
GPS: 48.282302, 18.916494 [48° 16' 56.29'', 18° 54' 59.38'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u vincúrky sa nachádza v Sebechleboch, na začiatku miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 1 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Džimiho
GPS: 48.281442, 18.916521 [48° 16' 53.19'', 18° 54' 59.48'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Džimiho sa nachádza v Sebechleboch, na začiatku miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 33 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Petra Fidluša
GPS: 48.282952, 18.913224 [48° 16' 58.63'', 18° 54' 47.61'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Petra Fidluša sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 6 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Očenáša
GPS: 48.282195, 18.912092 [48° 16' 55.9'', 18° 54' 43.53'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica u Očenáša sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 8 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Muzikantov
GPS: 48.281933, 18.912280 [48° 16' 54.96'', 18° 54' 44.21'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica u Muzikantov sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 15 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Jozefa
GPS: 48.281811, 18.912395 [48° 16' 54.52'', 18° 54' 44.62'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica u Jozefa sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 16 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica pod orechom
GPS: 48.282536, 18.912672 [48° 16' 57.13'', 18° 54' 45.62'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: 48.282536,
Pivnica pod orechom sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s orientačným číslom 25 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Johana
GPS: 48.282886, 18.913423 [48° 16' 58.39'', 18° 54' 48.32'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: Pivnica u Johana 28
Pivnica u Johana v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 28 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica pod hruškou
GPS: 48.281938, 18.912397 [48° 16' 54.98'', 18° 54' 44.63'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica pod hruškou v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 29 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Šimúta
GPS: 48.281901, 18.912858 [48° 16' 54.84'', 18° 54' 46.29'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Šimúta sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 34 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Baja
GPS: 48.282879, 18.912796 [48° 16' 58.36'', 18° 54' 46.07'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Baja sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 37 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Pálku
GPS: 48.282131, 18.912611 [48° 16' 55.67'', 18° 54' 45.4'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Pálku sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 38 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica nad brezami
GPS: 48.281463, 18.912236 [48° 16' 53.27'', 18° 54' 44.05'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica pod brezami sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 39 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica pod bielym krížom
GPS: 48.283127, 18.912552 [48° 16' 59.26'', 18° 54' 45.19'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica pod bielym krížom sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 41 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Najväčšia starohorská trojpivnica
GPS: 48.281707, 18.915636 [48° 16' 54.15'', 18° 54' 56.29'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: 48.281707,
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Najväčšia starohorská trojpivnica sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 42 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Šrubu
GPS: 48.282741, 18.913283 [48° 16' 57.87'', 18° 54' 47.82'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica u Šrubu sa nachádza v Sebechleboch, v miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 43 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica u Mira Réricha
GPS: 48.282130, 18.912994 [48° 16' 55.67'', 18° 54' 46.78'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Pivnica u Mira Réricha sa nachádza v Sebechleboch, na začiatku miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 44 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica pod jedličkou.
GPS: 48.282994, 18.913568 [48° 16' 58.78'', 18° 54' 48.84'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: www.starahora.sk; starahora@gmail.com
Web: http://vinohradnik.sk/wordpress/wp-content/uploads/sebechleby-Stara_hora.jpg
Pivnica pod jedličkou sa nachádza v Sebechleboch, na začiatku miestnej časti Stará Hora – PRĽA (pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) s popisným orientačným číslom 46 (podľa miestnej orientačnej mapy).
Pivnica Kaufman
GPS: 48.280539, 18.912522 [48° 16' 49.94'', 18° 54' 45.08'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Vínna pivnica
Kontakt: Stanislav Kaufman, Sebechleby; +421 904 620 950
Web: http://www.sebechleby.com/index.php/podnikatel/ubytovanie.html
Chatka s vínnou pivnicou a príjemným vonkajším sedením v prekrásnom prostredí.
Svätoantonská mýtna a prepriahacia stanica
GPS: 48.424489, 18.939453 [48° 25' 28.16'', 18° 56' 22.03'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Existencia mýtnej stanice je archívne doložená pred polovicou 14. storočia. Mýtna a prepriahacia stanica bola súčasťou poštového systému, slúžila na vyberanie poplatkov za užívanie ciest, mostov, brodov a iných dopravných zariadení v obci. Cez obec viedla cesta, na ktorej sa nachádzala tzv. mýtna brána. Cesta podľa dochovaných informácií prechádzala cez dvor budovy mýtnej stanice, pokračovala cez budovu, vychádzala na druhej strane niekde za budovou terajšej predajne Jednota. Keď boli vystavené domčeky v okolí dnešnej predajne potravín, bola vybudovaná nová cesta a tým stará cesta zanikla. S ňou zanikla aj mýtnica. Objekt bývalej mýtnej stanice je od prestavby v 50. rokoch minulého storočia využívaný na kultúrne účely, konajú sa v ňom kultúrne a spoločenské podujatia. Objekt je národnou kultúrnou pamiatkou na území ochranného pásma kaštieľu vo Svätom Antone. Budova je zapísaná v Registri národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu Slovenskej republiky pod číslom ÚZPF 11807/0. Mýtna stanica je súčasťou historickej zástavby obce, ktorú tvorí rímsko-katolícky kostol svoj. Trojice a zvonica, kaplnka sv. Jána Nepomuckého, koháry-cobourgovský kaštieľ a murované viacpriestorové domy.
Skleník Kaštieľa vo Svätom Antone
GPS: 48.421375, 18.941914 [48° 25' 16.95'', 18° 56' 30.89'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Skleník patriaci ku Kaštieľu vo Svätom Antone prináleží ako stavebná súčasť k pamiatkovo chránených objektov a zároveň je samostatne zapísaný ako architektonická kultúrna pamiatka pod evidenčným číslom 1209/5. Vznikol v 2. polovici 19. storočia.
Hospodárska budova – sýpka pri kaštieli vo Sv. Antone
GPS: 48.422236, 18.942739 [48° 25' 20.05'', 18° 56' 33.86'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Murovaná sýpka patrí ako hospodárska budova ku komplexu objektov Múzea vo Svätom Antone. V súčasnosti slúži na výstavné a muzeálne účely ako sieň slávy slovenského poľovníctva. Pôvodne baroková stavba bola postavená v 2. polovici 18. storočia, v 19. storočí prešla čiastočnou rekonštrukciou.
Rodný dom Andreja Trúchleho Sitnianskeho
GPS: 48.421632, 18.941198 [48° 25' 17.88'', 18° 56' 28.31'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rodný dom Andreja Trúchleho–Sytnianskeho /1841 – 1916/, významného slovenského kritika, vydavateľa, botanika ale aj rímsko- katolíckeho kňaza, je už niekoľko desaťročí v katastrofálnom stave. Okrem iného preložil aj poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/. Je málo takých dejateľov na Slovensku, ktorým sa zachoval rodný dom.
Andrej Trúchly– Sytniansky /1841 – 1916/ sa narodil v spomínanom ešte stojacom dome, ktorý vybudoval jeho otec Štefan Trúchly /1815–1878/. Ten vykonával funkciu banského úradníka v štiavnickom banskom regióne. Ani takýchto domov, v ktorých bývalí strední banskí riadiaci pracovníci nemáme veľa zachovalých. Ukazuje sa, že máme radšej honosné sídla.
Vráťme sa však k osobnosti Andreja Trúchleho – Sytnianskeho. Vo svojom časopise Orol uverejňoval nielen diela už nežijúcich slovenských autorov, ako J. Čajaka, M. Dohnányho, Ľ. Kubániho, A. Sládkoviča, Ľ. Štúra, G. K. Zechentera-Laskomerského a ďalších , ale priniesol do Orla aj preklady klasických ruských autorov a rôznych zahraničných spisovateľov.
Už v roku 1875 preložil a uverejnil tri poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/, ktorý sa stal o 32 rokov neskôr najväčším bojovníkom na ochranu ľudských práv malých národov v Uhorsku. Postavil sa najmä na obranu Maďarmi utláčaného slovenského národa. Nebolo to od A. Trúchleho – Sytnianskeho geniálne predvídavé, že jeho poviedky vyšli v slovenčine v roku 1875?
Trúchlemu nakoniec vládna moc zakázala literárnu činnosť a on sa vrhol na štúdium prírody, objavil a popísal 100 druhov machov, 500 lišajníkov, zaoberal sa šípovými ružami a hubami, bol blízkym spolupracovníkom Andreja Kmeťa a po ňom ostal pomenovaný jeden druh ruže – Rosa Truchlyana. Nakoniec vydával prírodovedecký **časopis Živa. **
Jeho rodný dom stojí v bezprostrednej blízkosti honosného kaštieľa vo Sv. Antone, je v neskutočne zanedbanom stave a jeho zadná časť sa už začala rozpadávať. Je to smutný pohľad na rodný dom človeka, ktorý toľko vecí pre slovenský národ vykonal. Pamätná tabuľa bola na tomto dome odhalená v roku 1930.
Nedá sa uveriť, že by sa nenašlo toľko prostriedkov, aby táto pamiatka nemohla byť majetkovo vysporiadaná.
Dom štiavnického Nácka
GPS: 48.457804, 18.885394 [48° 27' 28.09'', 18° 53' 7.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dom legendárneho štiavnického Nácka do ktorého sa presťahovla a v ktorom žil po presťahovaní z rodného domu v Banskej Hodruši (dnes časť obce Hodruša-Hámre), ktorá bola vtedy takzvanou vonkajšou ulicou mesta Banská Štiavnica. Dokázať sa to podarilo až po niekoľko rokov trvajúcom vedeckom výskume ústne podávaných správ a po podrobnej analýze vierohodných nepodložených informácií. Na tento fakt upozornilo aj množstvo artefaktov, ktoré sa jednoznačne viažu k legendárnej postave štiavnického baníka Nácka ako aj množstvo písomností, ktoré sú predmetom ďalšieho skúmania "náckológov", znalcov o živote, diele a odkaze Nácka ďalším generáciám...
...ešte aj ten psík na dvore bol pôvodne asi jeho...
Dom Deža Hoffmanna
GPS: 48.462396, 18.891319 [48° 27' 44.63'', 18° 53' 28.75'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://ziar.sme.sk/c/6393085/na-rodnom-dome-dvorneho-fotografa-beatles-odhalili-pamatnu-dosku.html
Na banskoštiavnickom rodnom dome Deža Hoffmanna (1912-1986), ktorý bol dvorným fotografom skupiny Beatles, odhalili v týchto dňoch pamätnú dosku. Stalo sa tak pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia.
Za iniciatívou umiestniť na rodnom dome Hoffmanna pamätnú dosku stojí obyvateľka Banskej Štiavnice Beata Nemcová a združenie Fórum starej Štiavnice. Ako Nemcová povedala, v piatok, 25. mája otvorili v Žiline aj pasáž, pomenovanú po Hoffmannovi. Jeho mama sa totiž po smrti Dežovho otca presťahovala z B. Štiavnice na sever Slovenska, kde budúci slávny fotograf prežil detstvo a mladosť.
Dežo Hoffmann sa stal medzinárodne uznávaným vďaka vynikajúcim snímkam osobností svetovej kultúry a umenia. Okrem Beatles fotil v 60. a 70. rokoch uplynulého stročia napríklad aj Rolling Stones, Yardbeards, Cream či Animals, ale aj hercov ako Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando či Sofia Loren.
Sídlisko Glanzenberg
GPS: 48.465999, 18.891886 [48° 27' 57.6'', 18° 53' 30.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.muzeumbs.sk/wp-content/uploads/2014/11/SM_UPUTAVKA_A3_4_11.pdf
Archeologická lokalita "Sídlisko Glanzenberg" sa už začiatkom 80-tych rokov 20. storočia stala miestom intenzívneho archeologického výskumu. K najväčšimu rozvoju osídlenia lokality spolu s výstavbou murovaného opevnenia s hradbami došlo v rozmedzí 12. až 17. storočia. V ústrednom zozname pamitkového fondu je lokalita evidovaná pod číslom 2922/1.
Vinárske pivničky, domčeky, hajloky
GPS: 48.233303, 18.998965 [48° 13' 59.89'', 18° 59' 56.27'']
Obec: Medovarce
Objekt: Vínna pivnica
Web: http://www.medovarce.ocu.sk/index.php?ids=11&subaction=galeria&id=1
Aj v obci Medovarce sa nachádza viacero pôvodných vinárskych domčekov (hajlokov), ktoré boli postavené v miestach do skaly vyhĺbených vínnych pivničiek. Kolorit vinárskych obcí Hontu je s týmito stavbami neodmysliteľne spojený už odpradávna.
Vinárske pivničky
GPS: 48.233320, 18.998965 [48° 13' 59.95'', 18° 59' 56.27'']
Obec: Medovarce
Objekt: Vínna pivnica
Web: http://www.medovarce.ocu.sk/index.php?ids=11&subaction=galeria&id=1
Aj v obci Medovarce sa nachádza viacero pôvodných vinárskych domčekov (hajlokov), ktoré boli postavené v miestach do skaly vyhĺbených vínnych pivničiek. Kolorit vinárskych obcí Hontu je s týmito stavbami neodmysliteľne spojený už odpradávna.
Vínne pivničky
GPS: 48.237250, 19.006280 [48° 14' 14.1'', 19° 0' 22.61'']
Obec: Medovarce
Objekt: Vínna pivnica
Nad obcou Medovarce sa na zátačke v ktorej na povrch vychádzajú tufové bridlice a tufity bachádza niekoľko vínárskych pivničiek zoradených popri nespevnenej ceste von z obce smerom na časť Sigeľ, čiastočne kopírujúc nižšie položený tok Krupinice nad Žabiarňou.
Dom č. 4 na ul. Pod Čevenou studňou
GPS: 48.462305, 18.891571 [48° 27' 44.3'', 18° 53' 29.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Meštiansky solitérny dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku pravdepodobne na prelome 18. a 19. storočia. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je renesančný. Pôdorys domu je štvorcový, dom je 3 podlažný, nepodpivničený.
Dom na ulici Kutnohorskej
GPS: 48.461558, 18.890219 [48° 27' 41.61'', 18° 53' 24.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rekonštruovaný banícky dom s obdĺžnikovým pôdorysom, jednopodlažný s podkrovím, podpivničený. Dnes súkromný dom prešiel vkusnou rekonštrukciou po prvej dekáde 21. storočia.
Dom č. 9 na ulici Kutnohorskej (Kollárov dom)
GPS: 48.462888, 18.887744 [48° 27' 46.4'', 18° 53' 15.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rodný dom národného umelca, maliara Jozefa Kollára (1899 – 1982). Pôvodne jednoposchodový objekt bol Kollárom neskôr prestavaný na dvojpodlažný dom s atelérom umelca na prvom podlaží. Fasáda dome je zdobená prvkami ľudovej tvorivosti s pôvodom z regiónov Slovenska mimo územia Štiavnických vrchov. Pôvod domu pravdepodobne spadá do 19. storočia, prístavba bola ealizovaná v 1. polovici 20. storočia.
Dom č. 8 na ul. Jána Bottu (Petöfiho dom)
GPS: 48.460060, 18.893562 [48° 27' 36.22'', 18° 53' 36.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V tomto dome býval počas svojich štúdií na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici v školskom roku 1838/1839 slávny maďarský básnik Šándor Petöfi. Do konca svojho života žila v tomto dome významná vysokoškolská pedagogička, prekladateľka a kronikárka mesta Banská Štiavnica PhDr. Nora Bujnová CSc. (1939 – 2013)
Dom č. 9 na ul. Daniela Licharda (baštička)
GPS: 48.460818, 18.893723 [48° 27' 38.94'', 18° 53' 37.4'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Jedna z pôvodných protitureckých bášt (zo 16. storočia) prebudovaná neskôr na obytný rodinný dom. Objekt uzatváral vchod do mesta Banská Štiavnica smerom od severu cez dnešnú Vodárenskú (predtým Novú) ulicu.
Kollárov dom na ul. Mierová
GPS: 48.460832, 18.900728 [48° 27' 39'', 18° 54' 2.62'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dom, v ktorom sa v roku 1899 narodil maliar Jozef Kollár.
Protiturecká bašta
GPS: 48.441191, 18.874986 [48° 26' 28.29'', 18° 52' 29.95'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Štaingrubňa
GPS: 48.459098, 18.898712 [48° 27' 32.75'', 18° 53' 55.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Miesto bývalej baníckej študentskej krčmy "Krčma Steingrübe", kde sa stretávali štiavnickí akademici a v jej okolí mnohí z nich aj bývali.
Fritzov dom
GPS: 48.458943, 18.893434 [48° 27' 32.19'', 18° 53' 36.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/fritzov-dom.html
Jadrom dnešného objektu sú dva gotické domy postavené najneskôr v priebehu 15. storočia, ktoré boli priamo napojené na banské štôlne na žile Špitaler. Na prelome 16. a 17. storočia boli stavebne zjednotené do poschodového palácového waldburgrovského domu ťažiara Fritza von Friedenlieb. Neskôr bol barokovo prestavaný. Od začiatku 19. storočia sa na vnútornom nádvorí domu usporadúvali mestské plesy, bola tu kresliareň, zbierky a knižnica akadémie. Radikálna bola jeho prestavba v poslednej tretine 19. storočia, kedy slúžil ako správna budova, teda sídlo rektorátu Baníckej a lesníckej akadémie. Z tejto prestavby pochádza bohato členená renesančná fasáda, na ktorej sa okrem bohatej plastickej dekorácie uplatnila aj sgrafitová výzdoba. V súčasnosti tu sídli Slovenský banský archív.
Radnica
GPS: 48.458897, 18.892522 [48° 27' 32.03'', 18° 53' 33.08'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/radnica.html
Pôvodne prízemný gotický dom zo 14.storočia, v ktorom zasadala mestská rada, bol v roku 1488 prestavaný na poschodovú budovu. Začiatkom 16.storočia bola k budove pristavaná kaplnka sv. Anny, ktorá bola v 18.storočí zbúraná a na jej mieste bolo postavené súsošie Panny Márie. Dnešnú podobu dostala radnica v rokoch 1787 - 1788. V interiéri radnice sa nachádza stropná baroková freska symbolizujúca spravodlivosť. V suterénnych priestoroch radnice bola mestská väznica. S budovou radnice sú spojené dva štiavnické divy. Vchod do radnice zo zadu a vymenené ručičky na vežových hodinách. Pri vchode do radnice je umiestnená tabuľa, pripomínajúca zápis Banskej Štiavnice na Listinu svetového, kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO
Žemberovský dom
GPS: 48.459175, 18.892452 [48° 27' 33.03'', 18° 53' 32.83'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/zemberovsky-dom.html
Štvorpodlažný objekt vznikol spojením a prestavbou dvoch starších gotických objektov v prvej tretine 16.storočia. Dnešná podoba je výsledkom prestavby podľa projektu J. Thallhera v roku 1803. Dom má obnovenú reprezentatívnu klasicistickú štukovú úpravu fasády a v interiéri zachované konštrukcie klenieb, kamenné ostenia portálov, štukovú výzdobu interiérov a kolekciu dverných a okenných výplní. Už v 15. storočí tu bola fara Kostola Panny Márie, dnešného Starého zámku. V polovici 18. storočia tu sídlila fara, prislúchajúca ku kostolu sv. Kataríny. Neskôr bol objekt v správe Banskej akadémie, kde od roku 1807 sídlila lesnícka katedra.
Žemberovský dom vznikol spojením a prestavbou dvoch samostatných domov zo 16. storočia a svoj terajší vzhľad dostal začiatkom 19. storočia podľa projektu Thalherra, stál pri zrode vysokého lesníckeho školstva v Uhorsku. Tu sa konali prvé prednášky z lesníckych náuk, tu začalo slovenské vysoké lesnícke školstvo svoju už viac ako dve storočia trvajúcu púť. Po nariadení cisára Františka I. založiť samostatný a verejný lesnícky ústav pri Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici 30. augusta 1807 a po vymenovaní Henricha Davida Wilckensa na miesto profesora 5. januára 1808, vyvstal problém umiestnenia tohto ústavu v Banskej Štiavnici. Pre celkový nedostatok učebných priestorov v meste a kvôli rovnomernému využívaniu miestností Akadémie stanovil Hlavný komorskogrófsky úrad začiatok lesníckych prednášok každodenne na šiestu hodinu ráno v existujúcich priestoroch využívaných baníkmi. Profesor Wilckens proti takémuto rozhodnutiu namietal a požadoval pre ústav samostatné učebné priestory. Hlavný komorskogrófsky úrad jeho žiadosti po prieťahoch vyhovel a prenajal časť Žemberovského domu (vtedy nazývaného Maršalkovský dom) na Trojičnom námestí. Tu 12. februára 1809 zahájil profesor Wilckens slávnostnou prednáškou vyučovanie na Lesníckom ústave. Prednášku profesor Wilckens adresoval poslucháčom baníctva, ktorým následne do konca školského roka v týchto miestach prednášal encyklopédiu lesníctva, keďže prvých 19 riadnych poslucháčov lesníctva nastúpilo až v školskom roku 1809/10.
Profesor Wilckens prednášal v Žemberovskom dome až do svojej smrti v roku 1832, po ňom tu v prednáškach pokračoval adjunkt Fridrich Schmall a hlavný lesmajster Juraj Lang. Od roku 1835 prednášal v Žemberovskom dome lesnícke náuky i druhý profesor lesníctva Rudolf Feistmantel. Ten sa od začiatku svojho štiavnického pôsobenia snažil zlepšiť priestorové podmienky výučby, keďže v Žemberovskom dome bola pre Lesnícky ústav k dispozícii iba jedna miestnosť. Jeho snaha bola úspešne zavŕšená v roku 1838, keď Dvorská komora zakúpila pre ústav budovu bývalej výletnej reštaurácie zvanej „Fortuna“. Po stavebných úpravách budovy sa do nej v roku 1841 Lesnícky ústav presťahoval. Význam zahájenia činnosti Lesníckeho ústavu pri Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici pripomína pamätná tabuľa, ktorá bola na budove Žemberovského domu odhalená v roku 1957 pri príležitosti 150. výročia založenia Lesníckeho ústavu. V roku 2007 bola tabuľa obnovená. Dnes je Žemberovský dom národnou kultúrnou pamiatkou a sídli v ňom Mestský úrad, Daňový úrad a kino Akademik.
Pischlov dom
GPS: 48.459200, 18.893133 [48° 27' 33.12'', 18° 53' 35.28'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/pischlov-dom.html
Dvojpodlažný objekt vznikol spojením dvoch starších gotických objektov v polovici 16. storočia. Pivnica, ktorá prechádza do banského diela, je pravdepodobne neskororománska. V baroku bol dom rozšírený o arkádovú dvorovú chodbu. Dom je klenotnicou architektonických konštrukcií a prvkov z rôznych časových období. Pozoruhodné sú kamenné okenné ostenia a portály, polychrómované drevené trámové stropy, klenby, interiérové nástenné maľby i štuková výzdoba. Počas poslednej obnovy bola na časti domu zreštaurovaná maľovaná kvádrová gotická uličná fasáda.
Židovská Synagóga
GPS: 48.458250, 18.893587 [48° 27' 29.7'', 18° 53' 36.91'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/synagoga.html
Synagóga je situovaná južne od Radničného námestia na trojuholníkovej parcele vklinenej zo severnej strany medzi Striebornú ulicu a z južnej strany medzi Novozámockú ulicu. Objekt vybudovali v roku 1893 na pozemku dvoch meštianskych domov, ktoré zakúpila židovská náboženská obec z dobrovoľnej finančnej zbierky v roku 1890. Pri jeho stavbe v úrovni prízemia ponechali základnú dispozíciu, nad ktorou postavili vlastnú sakrálnu stavbu v pôdoryse rešpektujúcu starší dom. Nad ním vznikol dvojpodlažný priestor zaklenutý valenou klenbou. Pôvodnú dispozíciu doplnil len obdĺžnikový rizalit, do ktorého umiestnili schránku na tóru. Z východnej strany orientovanej do parcely vybudovali svätyňu v podobe dvojpodlažného rizalitu. V dôsledku prudko stúpajúceho telesa Novozámockej ulice sa prízemie v smere pozdĺžnej osi objektu nachádza pod úrovňou terénu. Priestor prvého podlažia je prístupný cez južný bočný vstup z Novozámockej ulice. Zrušili sa vnútorné schodiská a každé podlažie sprístupnili samostatným vchodom z Novozámockej ulice. V roku 1941 vyšiel zákaz organizovať v synagóge bohoslužby. V päťdesiatych rokoch 20. storočia po jej zatvorení ako náboženského chrámu na prízemí umiestnili klampiarsku dielňu. Priestory na prvom podlaží sa využívali pre účely autoškoly.
V súčasnosti patrí k prevádzake Pivovaru ERB.
Belházyho dom
GPS: 48.458240, 18.890929 [48° 27' 29.66'', 18° 53' 27.34'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/belhazyovsky-dom.html
Patrí medzi najkrajšie renesančné stavebné pamiatky. Dnes trojpodlažný rozsiahly objekt postavený na komplikovanom pôdoryse mal aj zložitý stavebný vývoj, ktorého začiatok súvisí s existenciou dvoch samostatných gotických domov z prelomu 14. a 15. storočia. Jeden z nich bol napojený na banskú štôlňu, ktorá sa datuje do 13. storočia. Najzásadnejšou prestavbou bola etapa z roku 1616, kedy objekt vlastnil waldburger Žigmund Eggstein von Ehrenegg. Vtedy sa oba staršie domy stavebne zlúčili a objekt získal nárožný arkier, ktorý je dodnes jeho ozdobou. Pôvab renesančného domu podčiarkla baroková prestavba z polovice 18. storočia, počas ktorej bola vybudovaná arkádová chodba a objekt získal dnešnú podobu. Vtedajší richtár Ján Belházy úlohu prestavby zadal umnému staviteľovi - len tak mohla vzniknúť jedinečná architektonická pamiatka, ktorá v sebe integruje prvky renesančného a barokového slohu.
V rokoch 1770-1900 bola v budove umiestnená katedra chémie s laboratóriami, neskôr aj katedra fyziky Banskej akadémie. V 70. rokoch 19. storočia bola v budove umiestnená aj banská škola.
Objekt č. 9 – ul. J. K. Hella (Pod zeleným stromom)
GPS: 48.453016, 18.891559 [48° 27' 10.86'', 18° 53' 29.61'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V tomto dome sídlila starobylá mestská krčma vyxhýrená zábavami štiavnických mešťanov a samozrejme štiavnických študentov. V 2. polovici 20. storočia bol obývaný ako obytný, žil tu napríklad obľúbený profesor Strednej priemyslenej školy baníckej Ing. Pavol Burda.
Erdösova továreń (Penzión Cosmopolitan)
GPS: 48.456244, 18.902701 [48° 27' 22.48'', 18° 54' 9.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Bývalá prevádzaka továrne na obuv vznikla prepojením dvoch domov. majiteľmi boli Alexander a Dezider Erdös. Obuv sa tu vyrádala aj po znárodnení po II. sv. vojne, sídlila tu prevádzka Obuvníckeho družstva z Oslian. Dnes je tu Penzión s reštauráciou Cosmopolitan I. (Bowling).
Galéria Jozefa Kollára
GPS: 48.460013, 18.892466 [48° 27' 36.05'', 18° 53' 32.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pozostáva z troch budov. Bošániho dom, Richterov dom a Jonášov dom.
Bošániho dom - dvojposchodový goticko- renesančný dom z 1.pol.16.storočia, čiastočne prestavaný v 1.pol.19.storočia. Fasáda klasicistická. Priečelie je na prízemí členené omietkovými pásmi, na poschodiach je hladké. Lavičky a rímsy okien sú kamenné, profilované. Do domu vedie renesančný portál zo 16.storočia s pilastrami. Vnútri domu je kované zábradlie. Na druhom poschodí nad vstupnou halou je bohato vyrezávaný trámový strop zo 16.storočia. Pozoruhodná je aj miestnosť s bohatou štukovou výzdobou na klenbe. Pred domom stála v 18.storočí nádrž s tečúcou vodou.
Richterov dom - pôvodne jednoposchodový neskorogotický waldburgerovský dom zo začiatku 16.storočia. Asi v 2.polovici 18.storočia bolo nadstavené druhé poschodie. Pri prieskume fasády r.1966 sa na nej odkryli gotické, renesančné i barokové prvky. Okenné ostenia na prízemí a 1.poschodí sú kamenné, profilované zo 16.storočia. Portál je polkruhový s pretínavým ostením. Pred domom bola v 18.storočí fontána sv. Donáta. V 1.polovici 18.storočia býval v budove Jozef Richter waldburger, historik a spolupracovník Mateja Bela.
Jonášov dom - renesančný dom sieňového typu z 2.polovice 16.storočia. Fasáda je neskorobaroková z 2.polovice 18.storočia s nadokennými festónmi a s nikou, v ktorej je baroková socha P. Márie. Máshaus má valenú klenbu, miestnosti sú plochostropé. Jednoposchodové dvorné krídlo má väčšinu miestností s drevenými stropmi. Pri návrate z poľskej Bukoviny, kde sa r.1783 konalo 2.delenie Poľska, bol v dome hostinec „ U Jeleňa". V budove sa narodil Jozef Jonáš, prvý kustos zbierok Uhorského národného múzea v Pešti, autor niekoľkých geologických štúdií.
Obec Banská Belá
GPS: 48.475057, 18.934792 [48° 28' 30.21'', 18° 56' 5.25'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Banská Belá 83, tel: +421 45 69 33 221, 0911 978862, ou-b.bela@mail.t-com.sk
Banská Belá leží takmer v strede Štiavnického pohoria, ktoré je súčasťou Západných Karpát. S Vtáčnikom, Pohronským Inovcom, Kremnickým pohorím, Krupinskou vrchovinou a Poľanou tvorí sopečnú skupinu Slovenského stredohoria.
Obec sa rozprestiera 5 km severovýchodne od Banskej Štiavnice, v údolí pozdĺž hlavnej cesty, vedúcej z Banskej Štiavnice cez Banskú Belú smerom na Kozelník a Hronskú Breznicu. Na severe susedí s obcou Podhorie, na severovýchode s obcou Kozelník a na juhovýchode s obcou Banský Studenec. Banská Belá je najväčšou obcou okresu, je kataster má rozlohu 2086 hektárov. Stred obce leží v nadmorskej výške 475 m n.m., chotár vo výške od 370 do 840 m n.m. V obci žije okolo 1230 obyvateľov.
Chotár obce je prevažne hornatý, v západnej a južnej časti odlesnený, na východe a severe zalesnený a to listnatými a ihličnatými porastami.
Cez Banskú Belú vedie štátna cesta I. triedy ( 1/51) z Banskej Štiavnice smerom na Hronskú Breznicu, ktorá sa napája na cestu Žiar nad Hronom – Zvolen. Železničné spojenie je normálne rozchodnou traťou Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica, nazvanou Trať mládeže, ktorá po zahájení prevádzky v roku 1949 nahradila pôvodnú úzkorozchodnú železnicu, postavenú v roku 1873. Z Hronskej Dúbravy sú prípoje na smery Zvolen, Vrútky a Bratislava. Z obce je aj autobusové spojenie, prímestskou autobusovou linkou Banská Belá – Banská Štiavnica a medzimestskými linkami Banská Štiavnica – Zvolen – Banská Bystrica. Z Banskej Štiavnice sú prípoje na ostatné medzimestské i diaľkové spoje.
Cez obec preteká Starý potok ( Beliansky potok), a to od cestnej križovatky pri Jergyštôlni. Napájaný je prevažne banskými vodami z opustenej dedičnej štôlne Ferdinand a len čiastočne odpadovým potokom z Belianskeho jazera a povrchovými vodami v čase dažďov a topenia snehu.V strede obce sa k nemu pripája potok Solisko z časti obce Pivár. Pri bývalom závode Dinas sa vlieva do potoka Jasenica.
K sústave štiavnických jazier – tajchov, ktoré boli vybudované v 18. storočí pre banské účely, patria aj dve jazerá v blízkosti Banskej Belej, a to Halčianske jazerov ( tajch), pomenované podľa doliny a osady Halča, patriacej k Banskej Belej, a vodné dielo Jasenica v časti katastra v smere na Kysyhýbel. Belianske jazero, ktoré leží v údolí vľavo pod hlavnou cestou vedúcou z Banskej Belej do Banskej Štiavnice sa už katastrálne radí do Banskej Štiavnice. Jazerá patrili Gerambovej banskej únii a postavili ich ako zásobníky vody na poháňanie stúp, ktoré boli vybudované pozdĺž Starého potoka a potoka Jasenica.
História Obce Banská Belá: http://www.banskabela.sk/cms/index.php/historia
Banícka nemocnica (Gerambovský dom)
GPS: 48.462168, 18.907333 [48° 27' 43.8'', 18° 54' 26.4'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Baroková kúria z 18. storočia bola pôvodne sídlom rodiny Gerambovcov, majiteľov a hlavných akcionárov Gerambovskej banskej únie, ako najväčšej ťažiarksej spoločnosti v banskoštiavnickej oblasti. V roku 1878 bola do tohto objektu presídlená banícka nemocnica z Piargu (dnes Štiavnické Bane), o ktorej slávu a zveľadenie sa pričinil vynikajúci banský lekár dr. Imrich Tóth, ktorý dlhodobo skúmal príčiny, dôsledky a hľadal spôsob prevencie pred chorobami baníkov, získanými dlhodobým pobytom od zemou alebo pri práci v hutníckych zariadeniach. Práve on ako prvý navrhol výsadbu tisícov orechov vo všetkých okolitých banských revíroch ako jeden z najdôležitejších zdrojov podporných látok a doplnku chudobnej potravy baníkov plnej olejov, stopových prvkov, vitamínov, dôležitých mastných kyselín, atď.
Obec Kráľovce-Krnišov
GPS: 48.3487638, 18.9765778 [48° 20' 55.55'', 18° 58' 35.68'']
Obec: Kráľovce-Krnišov
Objekt: Mestá a obce
Kontakt: Kráľovce-Krnišov č. 38, +421 45 55 81 619 v pondelok, v stredu a štvrtok, mob: 0918 898 338, juznesitnokk@stonline.sk
Obec Kráľovce-Krnišov vznikla zlúčením dvoch samostatných obcí. Kráľovce a Krnišov v roku.1964. Najstarší písomný dokument o existencii Krnišova je z roku 1266, kde sa uvádza pod menom Kukumsou a patril Pazmanovcom v Bzovíku, potom Koháryovcom a Coburgovcom na hrade Čabrad. Patril im aj kaštiel vo Sv. Antone. Názov Krnissov sa používal od roku 1808. Kráľovce v roku 1239 sa spomínajú ako Kirallyffya, ktoré najskôr patrili ku kráľovskému majetku, neskôr panstvu hradu Čabrad a v roku 1773 už ako Kráľovce Coburgovcom. Podľa záznamov kronikára 11. a 12 januára 1567 napadli Kráľovce i Krnišov Turci a spustošili ich.
Medzi najstaršie a najrozšírenejšie zamestnanie patrilo poľnohospodárstvo (roľníctvo, ovocinárstvo) a chov dobytka. Obec chovala obecné býky a stavby po ich chove sa postupne adoptovali na kultúrny dom a obecné humno. V obci boli miestni remeselníci a to: kováči , kamenári, kolesári. Patrili tam aj obuvníci, murári, stolári. Dodnes sa zachovali ich výrobky v podobe kovaných brán alebo kamenných šambrán s výzdobou plastickou alebo grafickou a na nich boli pripevnené železné okenice. Zachované sú i bohato vyrezávané štíty v podobe rastlinných ornamentov, kde v strede bola vyrezávaná ružica a pod vrchom kvet. Na niektorých existujúcich stavbách sú i kamenné tabuľky s vytesaným dátumom obnovy či výstavby. Domy č. 13, 21, 72, 65... Nezaháľali ani ženy. Temer každá domácnosť mala krosná kde si tkali plachty od vozových až po posteľné, ale aj na odev. Samozrejme tkali známe domáce “pokrovce“ .Vyšívanie v zimnom období tiež zamestnávalo ženy kde si zhotovovali výbavy pre svoje deti. Výšivky niesli akcent, prvky domácej, miestnej kultúry v tejto oblasti.
Piargska brána
GPS: 48.455514, 18.893315 [48° 27' 19.85'', 18° 53' 35.93'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Renesančná jednoposchodová budova, ktorá bola v 18. storočí barokovo upravená. Bola postavená v roku 1554 ako súčasť mestského hradbového systému, ktorý pozostával z dvojnásobného venca opevnenia. Tento bol vytvorený vzájomným pospájaním obvodových murív jednotlivých domov. Hlavné komunikácie boli uzavreté piatimi bránami. Z nich sa ako jediná zachovala Piargska brána.
Evanjelický kostol a.v.
GPS: 48.458570, 18.892891 [48° 27' 30.85'', 18° 53' 34.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Kostol postavil v r. 1794 - 1796 domáci staviteľ F. Sivák podľa projektu viedenského architekta J. Thallera. Rešpektujúc tolerančný patent Jozefa II. kostol nemá vežu a nachádza sa v uličnej zástavbe. Vonkajší vzhľad sa architektonicky prispôsobil okolitým domom. Len fasáda a zvýšená kopula svedčia o tom, že ide o sakrálnu stavbu. Zaujímavo je riešený interiér kostola s elipsovitým pôdorysom, ktorý je rozšírený do strán trojetážovými galériami, pripomínajúcimi divadlo. V kostole je cenný barokový organ od bratislavského majstra.
Kostol sv. Kataríny r.k.
GPS: 48.458942, 18.892751 [48° 27' 32.19'', 18° 53' 33.9'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Neskorogotický kostol sv. Kataríny bol postavený v rokoch 1488-1491, do roku 1500 sa pracovalo na vnútornej výzdobe kostola, až nakoniec bol 16. novembra 1500 vysvätený. Má jednu loď zaklenutú neskorogotickou hviezdicovou klenbou, ktorá prechádza do presbytéria. Loď lemujú po oboch stranách bočné kaplnky, ktoré sú od nej o polovicu nižšie. V r. 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov. Z pôvodného gotického zariadenia kostola sa zachovali kríž z 15. storočia, neskorogotická socha Panny Márie a kamenná krstiteľnica. Organ je z dieľne domáceho majstra z konca 18. storočia. Slovenským sa tento kostol nazýva od r.1658, kedy sa v ňom začalo kázať po slovensky.
Otváracia doba: od 25.6 do 10.9.2011 v časoch: Po-So od 9:00 do 17:00, nedeľa od 14:00 do 19:00. Finančný príspevok na kostol je 0,70€ / osobu, v cene ktorého je zahrnutá brožúra so základnými informáciami o kostole + prípadne výklad sprievodcu. Tel. kontakt: 0902 283 286
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
GPS: 48.458428, 18.897019 [48° 27' 30.34'', 18° 53' 49.27'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Druhou pôvodne trojloďovou románskou bazilikou z 30.rokov 13.storočia je kostol Nanebovzatia Panny Márie. Tento kostol sa nazýva aj nemecký alebo farský. Stavba prešla viacerými stavebnými úpravami. Po požiari v roku 1806 dostal kostol spolu s hlavným oltárom pri rekonštrukcii dnešný klasicistický ráz a nový interiér. Kostol Nanebovzatia Panny Márie patril pôvodne dominikánom, ktorí ho spravovali do roku 1536. V rokoch 1575 - 1669 ho užívali evanjelici, od ktorých ho prevzali jezuiti. Tí ho spravovali až do roku 1773, kedy bol zrušený jezuitský rád. V roku 1776 zverili kostol svetskému kléru a stal sa hlavným farským kostolom. Pri budove kostola bola až do začiatku 20. storočia umiestnená budova kláštora.
Kostol Panny Márie Snežnej r.k.
GPS: 48.455891, 18.894272 [48° 27' 21.21'', 18° 53' 39.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1512 dal gróf Erasmus Rossel pod dievčenským vrchom postaviť kaplnku. Bola zasvätená Panne Márii Snežnej. Ku gotickej kaplnke bola v roku 1580 pristavaná loď na náklady mesta. Neskôr, po oprave pribudla ku kostolu drevená baroková vežička. Počas II. svetovej vojny kostol vyhorel. Kostol sa pýši unikátnou krúženou rebrovou klenbou, ktorá nadväzuje na staršie rakúske a české vzory. V súčasnosti kostol slúži ako dom smútku.
Kostol svätej Alžbety
GPS: 48.452615, 18.904429 [48° 27' 9.41'', 18° 54' 15.94'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Bol postavený v polovici 14. storočia ako jednoloďová gotická stavba pri mestskej nemocnici. V r. 1574 bol pri opevňovaní mesta proti Turkom prestavaný na bránu nazývanú krupinskou, budínskou či antolskou. Pri rozširovaní cesty v r. 1879 bola zbúraná a pozostalé presbytérium slúžilo ako sklad. V r.1894-95 bolo upravené v novogotickom slohu na kostol s vežičkou, ktorú postavili nad štítom. Novogotický oltár bol zhotovený podľa návrhu profesora Akadémie Dr. Ladislava Fodora, banskoštiavnickým rezbárom Jozefom Krausom.
Budovy Baníckej a Lesníckej akadémie – Chemické laboratóriá
GPS: 48.459906, 18.897136 [48° 27' 35.66'', 18° 53' 49.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená prvá škola na výchovu odborníkov pre bane, huty a hámre v Uhorsku. Po zriadení prvej vysokej školy technického charakteru na svete - Baníckej akadémie v roku 1762 sa mesto stalo centrom banskej vedy a techniky v Európe. Neskôr sa zlúčila s Lesníckym inštitútom pod novým názvom Banícka a lesnícka akadémia. Akadémia bola umiestnená v jedenástich objektoch. Jednalo sa o upravené meštianske domy, i novopostavené účelové budovy, ktoré sú dnes vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Sú to Belházyovský dom, Kammerhof, Berggericht, Žemberovský dom, Fritzov dom, Krečmáryho dom, bodova Fortuny, budova starej nemocnice, a tri budovy Baníckej akadémie umiestnené v hornej botanickej záhrade.
Budovy Baníckej a Lesníckej akadémie – SOŠ Lesnícka
GPS: 48.459586, 18.899255 [48° 27' 34.51'', 18° 53' 57.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená prvá škola na výchovu odborníkov pre bane, huty a hámre v Uhorsku. Po zriadení prvej vysokej školy technického charakteru na svete - Baníckej akadémie v roku 1762 sa mesto stalo centrom banskej vedy a techniky v Európe. Neskôr sa zlúčila s Lesníckym inštitútom pod novým názvom Banícka a lesnícka akadémia. Akadémia bola umiestnená v jedenástich objektoch. Jednalo sa o upravené meštianske domy, i novopostavené účelové budovy, ktoré sú dnes vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Sú to Belházyovský dom, Kammerhof, Berggericht, Žemberovský dom, Fritzov dom, Krečmáryho dom, bodova Fortuny, budova starej nemocnice, a tri budovy Baníckej akadémie umiestnené v hornej botanickej záhrade.
Budovy Baníckej a Lesníckej akadémie – SPŠ S. Mikovíniho
GPS: 48.460134, 18.898289 [48° 27' 36.48'', 18° 53' 53.84'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená prvá škola na výchovu odborníkov pre bane, huty a hámre v Uhorsku. Po zriadení prvej vysokej školy technického charakteru na svete - Baníckej akadémie v roku 1762 sa mesto stalo centrom banskej vedy a techniky v Európe. Neskôr sa zlúčila s Lesníckym inštitútom pod novým názvom Banícka a lesnícka akadémia. Akadémia bola umiestnená v jedenástich objektoch. Jednalo sa o upravené meštianske domy, i novopostavené účelové budovy, ktoré sú dnes vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Sú to Belházyovský dom, Kammerhof, Berggericht, Žemberovský dom, Fritzov dom, Krečmáryho dom, bodova Fortuny, budova starej nemocnice, a tri budovy Baníckej akadémie umiestnené v hornej botanickej záhrade.
Starý zámok
GPS: 48.459556, 18.891220 [48° 27' 34.4'', 18° 53' 28.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na výbežku Paradajzu postavili obyvatelia mesta už v 13. storočí kostol P. Márie, okolo ktorého bol cintorín. Kostol bol postavený ako trojloďová bazilika so štvorcovým presbytériom na konci hlavnej lode. Na opačnej strane lode, v jej pôdoryse stála veža. V 15. storočí bol kostol a cintorín obohnaný múrom. Na prelome 15. a 16. storočia bola stavba prestavaná na gotický halový chrám. V 40. rokoch 16. storočia bol prestavaný na protitureckú pevnosť. Klenba nad hlavnou loďou bola zbúraná, čím vzniklo nádvorie. Z pôvodnej románskej stavby sú zachované obvodové múry pôvodného kostola, severný a južný múr presbytéria, sakristie, uhlové pilier, veže, kamenné ostenia na 1. poschodí. Gotickú prestavbu pripomínajú oporné piliere, rímse, točité schodište a konzoly. O stavebných úpravách v 16. storočí svedčia renesančné portály na 1. poschodí a pôvodné pomaľovanie v tzv. rytierskej sále.
V komplexe Starého zámku sa nachádza kaplnka sv. Michala - románska rotundová budova zložená z dvoch častí. Nadzemná časť, samotná kaplnka sa nazývala karnárium. Pochovávali sa odtiaľ telá zomrelých. Podzemná časť sa nazývala ossarium - kostnica. Do nej sa vkladali nezotleté kosti vybrané pri kopaní nových hrobov. Kaplnka mala polkruhovú apsidu a drevenú povalu. Zvyšky fresiek pochádzajú zo 14. storočia.
Vpravo od hlavného vchodu je hradná veža, pôvodne gotická s podjazdom, ktorým sa vchádzalo do zámku. Teraz má barokový vzhľad, ktorý dostala pri prestavbe na zvonovú vežu v r. 1777. Vo veži sú tri zvony.
Bašta nazývaná „Himmelreich" pochádza zo 14. storočia. Používala sa ako väznica a mučiareň.
Nový zámok
GPS: 48.455767, 18.896204 [48° 27' 20.76'', 18° 53' 46.33'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 - 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú stavbu. Pevnosť bola neskôr prestavovaná, takže dnes má štyri poschodia s nárožnými baštami a strieľňami. Budova mala brániť mesto pred prípadným vpádom Turkov od Levíc a Pukanca. Bola súčasťou signalizačného systému, ktorý podával správy o pohybe nepriateľa od Pukanca po Ľubietovú. Je nazývaný i Panenským zámkom, v súvislosti s pomenovaním kopca, na ktorom je postavený („Frauenberg"). Okolo zámku bolo až do roku 1848 rozmiestnených 21 diel. Až do 18. storočia sa tu uschovával pušný prach pre banskoštiavnické baníctvo.
Zvláštnosťou Nového zámku boli tzv. „živé hodiny", ktoré spočívali v tom, že sa obyvateľstvu oznamoval čas - trúbením štvrťhodiny, bitím na zvon celé hodiny.
Klopačka
GPS: 48.457749, 18.892320 [48° 27' 27.9'', 18° 53' 32.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dvojposchodová vežovitá renesančno-baroková stavba z roku 1681. Vo veži Klopačky je umiestnené zariadenie, ktoré klopaním oznamovalo baníkom čas fárania. Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, ale i pri pohreboch a požiaroch. Prízemie budovy sa v 18. storočí používalo ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom.
Kammerhof
GPS: 48.457855, 18.896107 [48° 27' 28.28'', 18° 53' 45.99'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Komorský dvor - Kammerhof je najväčším stavebným komplexom na území historického mesta. Bol vybudovaný v polovici 16. storočia, prestavbou viacerých meštianskych domov. Objekt bol viackrát prestavovaný a zväčšovaný, takže na ňom môžeme pozorovať všetky stavebné slohy. Vzácna je bývalá jezuitská kaplnka s renesančným portálom. V zadnej časti budovy stoja dve renesančné bašty. Cez horné nádvorie prechádza tzv. štiavnický poludník, označený kameňom pod renesančnou loggiou. Kammerhof bol sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne nachádzajúce sa na území dnešného stredného Slovenska. Dnes je Komorský dvor sídlom riaditeľstva Slovenského banského múzea a zároveň expozície baníctva a baníckeho školstva na Slovensku.
Zwittingerov dom
GPS: 48.458560, 18.893554 [48° 27' 30.82'', 18° 53' 36.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný trojpodlažný podpivničený dom je situovaný vedľa bývalej tzv. Kaufhaus šachty, ktorou sa fáralo do dedičnej štôlne Glanzenberg. Najstaršou etapou bol románsky objekt z 13. storočia, z ktorého sa zachovali zvyšky murív, kamenný polkruhový portál v suteréne a kamenná listová hlavica, dnes preomietnutá. Na prelome 15. a 16. storočia stáli na parcele dva gotické jednoposchodové objekty, ktoré zjednotila do sieňového, dvojposchodového domu renesančná prestavba. V baroku sa urobili ďalšie stavebné úpravy, predovšetkým v interiéri. Až v druhej polovici 19. storočia bol objekt nadstavaný o tretie nadzemné podlažie a získal dnešnú, plastickú klasicistickú fasádu a interiérovú výstavbu.
V dome s narodil prvý uhorský literárny historik Dávid Zwittinger (1743).
Krečmáryovský dom
GPS: 48.458570, 18.893811 [48° 27' 30.85'', 18° 53' 37.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pôvodne gotický trojpodlažný dom s románskym jadrom, renesančne a barokovo prestavaný. Zachovali sa v ňom konštrukcie a architektonické prvky z viacerých slohových období. V dvore domu bola studňa s tečúcou vodou. V budove začal r. 1764 prednášať prvý profesor Baníckej akadémie Mikuláš Jacquin.
Ružová ulica
GPS: 48.458994, 18.895099 [48° 27' 32.38'', 18° 53' 42.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Ružová ulica
Čillingerská brána- stála na mieste, kde sa Ružová ulica rozdvojuje na dolnú a hornú. Postavili ju ako súčasť protitureckého opevnenia v 2. pol. 16. storočia.
Elektráreň - pri hornom vchode do botanickej záhrady je budova bývalej elektrárne, ktorá zásobovala elektrickým prúdom školské budovy a laboratórium akadémie. Postavená bola na mieste starej mestskej bašty zo 16. storočia, ktorú v 18.storočí premenili na zvonolejársku dielňu.
Dolná ružová ulica
Kuglerov dom - neskororenesančný dom zo 17. storočia s valenou klenbou nad vstupnou chodbou. Dnes je v ňom evanjelický a.v. farský úrad.
Klementov dom - neskororenesančný dom z pol. 17. storočia priechodného typu s barokovou fasádou, v ktorej je reliéf sv. Trojice.
Kellerov dom - v jadre neskorogotický dom zo zač. 16. storočia s valenou klenbou nad máshausom. Fasáda klasicistická z 1. pol. 19. storočia. Na prízemí gotický portálik. Hlavný portál s pilastrami, jónskymi hlavicami a perlovou ozdobou. V portáli sú umiestnené postavy dvoch chlapcov držiacich štít s rodinným erbom.
Mikovíniho dom
GPS: 48.458727, 18.894637 [48° 27' 31.42'', 18° 53' 40.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na parcele boli pôvodne situované dva gotické objekty, ktoré boli v renesancii zlúčené predstavaným uličným krídlom. V baroku bol dom len nepodstatne upravovaný. V druhej polovici 19. storočia získal klasicistickú štukovú fasádu.
Okrem cenných konštrukcií stredovekých murív a renesančných klenieb sa tu zachovala kolekcia architektonických detailov z obdobia renesancie: kamenné portály a okenné ostene, kamenné pätky klenieb, mladšie štukové detaily klenieb, barokové dverné a okenné výplne.
V polovici 18. storočia dom patril významnému slovenskému meračovi, matematikovi a kartografovi Samuelovi Mikovinimu (1700-1750), ktorý v ňom ako prvý profesor na baníckej škole prednášal. Školu založil r. 1735.
Mestský árešt
GPS: 48.458343, 18.893267 [48° 27' 30.03'', 18° 53' 35.76'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Väzenská budova bola postavená začiatkom 18. storočia pre potreby mesta. Bola poschodová s jednoduchou prehľadnou dispozíciou a so striedmym členením fasád. Mladšie stavebné úpravy neboli radikálne, okrem poslednej v roku 1991, ktorá vnútornú dispozíciu prebudovala pre potreby banky.
Evanjelické lýceum
GPS: 48.460552, 18.892186 [48° 27' 37.99'', 18° 53' 31.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na jeho mieste stála jednoposchodová budova, ktorú ev. cirkev kúpila pre potreby ev. lýcea r. 1688. Terajšiu dvojposchodovú budovu lýcea postavili v r. 1827-1830. Plány na budovu vyhotovil František Hauser. Najväčšiu zásluhu na jej postavení mal ev. superintendent Ján Szeberíni. Slávnostnú reč predniesol pri otvorení lýcea 25. Júna 1830 Ján Kollár. Pri požiari na Trojičnom námestí v r. 1851 budova vyhorela, no už v nasledujúcom roku ju opravili. R.1919 lýceum zaniklo. Na lýceu vyučovali mnohí vynikajúci pedagógovia a národovci a študovali na ňom viacerí neskorší významní básnici, ako Andrej Sládkovič, Petofi Šándor a i.
Joergesov dom
GPS: 48.460353, 18.892226 [48° 27' 37.27'', 18° 53' 32.01'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Jednoposchodový renesančný dom z 1.pol.16. stor. Dvorný trakt bol do výšky 1. poschodia postavený r.1567, ako o tom svedčí datovanie kamenného portálika na 1. poschodí. Arkáda okolo dvora a vnútorné úpravy sú z 18.storočia. Priečelie bolo naposledy upravované v polovici 19.storočia. Vstupný portál je polkruhovo sklenutý s kanelovými hlavicami pilastrov. Klenby nad priechodom i miestnosťami sú valené s lunetami. Vo dvore je dvojposchodové krídlo s kamennými profilovanými nadokennými rímsami. Na začiatku 19.storočia patril dom význačnému banskému lekárovi Michalovi Heinrichovi. Od začiatku 20.storočia bola v budove umiestnená významná Joergesova kníhtlačiareň.
Hellov dom-dostavníková pošta
GPS: 48.458826, 18.896819 [48° 27' 31.77'', 18° 53' 48.55'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rozľahlý objekt s dvoma nadzemnými podlažiami a suterénom, dom má šesťkrídlový, veľmi zložitý a nepravidelný pôdorys s dvoma uzavretými dvormi. Už v prvej polovici 15. storočia stál na parcele objekt s vlastným opevňovacím múrom. V 15. storočí bol na parcele postavený prízemný, podpivničený dom. Prevratnou bola rozsiahla renesančná prestavba na prelome 16. a 17. storočia v niekoľkých etapách, pri ktorej okrem priestorového zväčšenia, objekt získal výtvarne cenné architektonické detaily kamenných sochársky bohato zdobených portálov, okenných ostení a klenieb. Od 17. storočia bola v objekte dostavníková pošta a zájazdový hostinec pre dostavníky. Pošta tu existovala do roku 1873 t.j. do spustenia prevádzky na úzkokoľajnej železnici. Objekt, aj keď v súčasnosti neobývaný a chátrajúci, je svojimi zachovanými historickými konštrukciami a cennými architektonickými detailmi z niekoľkých stavebných slohových etáp dominantou Akademickej ulice.
Kláštorný komplex s kostolom na Štiavnických Baniach
GPS: 48.439163, 18.870271 [48° 26' 20.99'', 18° 52' 12.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Kláštorný komplex bol vybudovaný v prvej polovici 18 storočia a je architektonickou dominantou Štiavnických Baní. V barokovom interiéri sa nachádza rokokový organ s palstikami baníkov. Oltár sv. kríža zdobia sochy autore Dionýza Stanettiho. V 19 storočí bola ku kostolu pristavaná neorománska veža.
Budova Mestského kultúrneho centra (býv. kat. Gymnázium)
GPS: 48.458143, 18.896217 [48° 27' 29.31'', 18° 53' 46.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Objekt patril pôvodne rádu Jezuitov, pričom bol na rezidenciu prestavaný z dvoch, pôvodne gotických meštianskych domov. Aj preto je do objektu dodnes viacero vchodov. Nižšie položený, pôvodne Liempacherov dom bol v 18. storočí úplne zbúraný a začiatkom 2. polovice 18. storočia bol vybudovaný nový, opäť pripojený k vyššie stojacemu domu. Ten však, rovnako ako po obrovskom požiari objektu postavený nový zhorel a neskorším zastrešením voľného preistranstva vznikol priestor pre mestské divadlo so sálou. Objekt po rôznych zmenách majiteľov a účelov využitia opäť slúži ako mestské kultúrne centrum.
Budova Kammerhofu (Komorský dvor)
GPS: 48.457942, 18.895938 [48° 27' 28.59'', 18° 53' 45.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Komorský dvor - Kammerhof je najväčším stavebným komplexom na území historického mesta. Bol vybudovaný v polovici 16. storočia, prestavbou viacerých meštianskych domov. Objekt bol viackrát prestavovaný a zväčšovaný, takže na ňom môžeme pozorovať všetky stavebné slohy. Vzácna je bývalá jezuitská kaplnka s renesančným portálom. V zadnej časti budovy stoja dve renesančné bašty. Cez horné nádvorie prechádza tzv. štiavnický poludník, označený kameňom pod renesančnou loggiou. Kammerhof bol sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne nachádzajúce sa na území dnešného stredného Slovenska. Dnes je Komorský dvor sídlom riaditeľstva Slovenského banského múzea a zároveň expozície baníctva a baníckeho školstva na Slovensku.
Dom č. 7. – sídlo pohrebnej služby Requiem
GPS: 48.457981, 18.897105 [48° 27' 28.73'', 18° 53' 49.58'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pôvodne renesančný dom z prelomu 16. a 17. storočia, upravovaný a prestavovaný aj v období baroka (v 18. storočí zaslepené okno na čelnej fasáde) aj v období klasicizmu, o čom svädšia štukové úpravy fasády a ďalšie znaky. Z konca 19. storočia pochádza aj úprava vstupných dvojkrídlových dverí z ulice.
Dom č. 11. na ul Kammerhofská (Lukovitzov dom)
GPS: 48.457555, 18.897915 [48° 27' 27.2'', 18° 53' 52.49'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Radový meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 17. storočí. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav sú datované v 2. polovici 17. storočia, v 19. storočí a v 1. polovici 20. storočia. Prevládajúcim slohom je renesančný. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 2-podlažný, podpivničený.
Dom č. 12. na ul Kammerhofská (Schlosserov dom)
GPS: 48.457747, 18.897862 [48° 27' 27.89'', 18° 53' 52.3'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 19. storočí na základoch staršieho domu pravdepodobne z 18. storočia. V dome býval významný štiavnický lekár, MUDr Rudolf Welward (1892 – 1949), ktorý ako prvý na Slovensku už v 20. rokoch 20. storočia využíval röntgen a aplikoval elektroliečebné procedúry. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 2-podlažný, podpivničený.
Dom č. 16 na ul. Kammerhofská (Thonhaiserov, Kappov, Janczyho dom)
GPS: 48.457697, 18.898623 [48° 27' 27.71'', 18° 53' 55.04'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Radový meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 2. polovici 19. storočia. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je secesný. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dispozične je objekt 3-traktový, 2-podlažný, podpivničený. V ústrednom zozname pamiatkového fondu je stavba evidovaná pod číslom 2515/1.
Dom č. 29 na ul. Kammerhofská (Villa Mária)
GPS: 48.457357, 18.900366 [48° 27' 26.49'', 18° 54' 1.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku na prelome 17. a 18. storočia. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav sú datované do 1. polovice 19. storočia, kedy bol na základoch starého domu postavený prakticky nový. Prevládajúcim slohom je novogotický. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 1-podlažný, podpivničený. Slúžia ako penzión.
Stará Pražovňa (Wetzlerova, Bálinthova budova)
GPS: 48.457175, 18.900773 [48° 27' 25.83'', 18° 54' 2.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
P;vodne technické objekty (sklady) zo začiatku 19. storočia (obdobia klasicizmu) boli zač. 20. storočia prestavané v secesnom slohu. Objket má lichobežníkový pôdorys so zložitou vnútornou dispozíciou, ktorej dnes dominuje otvorená hala cez dva podlažia. Pôvodne tu bolo sídlo pradiarne, tiež pražiarne kávy. Dnes kaviareň Pražovna - Irish pub & Disco Club.
Dom č. 10. na ul Kammerhofská (Kasstnerov dom)
GPS: 48.457570, 18.897857 [48° 27' 27.25'', 18° 53' 52.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Barokový meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie bez datovania vzniku. Pôdorys domu je v tvare obdĺžnika. Objekt je 2-podlažný, podpivničený. V roku 1975 sa podlaha pivnice prepadla a otvor ktorý vznikol sprístupnil Glanzenberg štôlňu. Pri ďalších prácach sa táto prefárala a dokázala sa pri tom existencia tzv. cisárskych schodov s pamätnými tabuľami významných členov panovníckej rodiny osadenými pri príležitosti ich fárania do tejto štôlne.
Rímsko-katolícka fara
GPS: 48.458311, 18.897646 [48° 27' 29.92'', 18° 53' 51.53'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Objekt z datovním vzniku do polovice 16. storočia so starším, zrejme gotickým jadrom. Stavebnými úpravami prešiel v 18. storočí. Pôvodne renesančný sloh bol doplnený barokovými prvkami. Dispozične je objekt 4-krídlový, uzatvorený, 2-podlažný a podpivničený.
Budova bývalého soľného skladu, neskôr Bryndziareň
GPS: 48.456838, 18.902243 [48° 27' 24.62'', 18° 54' 8.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dvojpodlažná budova bývalého skladu na soľ majiteľa Frdinanda Grubera. Objekt bol neskôr prevádzkou brindziarne.
Objekt č. 2 na ul. Dolná (Horný majer)
GPS: 48.456822, 18.901735 [48° 27' 24.56'', 18° 54' 6.25'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 16. storočí. Neskoršie zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je barokový. Pôdorys objektu je v tvare písmena L. Dispozične je objekt je 2-traktový, 2-podlažný, nepodpivničený. Od konca 19. storočia tu bola divadelná sála a neskôr kinosála. Bola sídlom reštaurácie "U Wintersteina", nskôr "U Sušického". Po 2. sv. vojne bola budova súčasťou OPP.
Objekt č. 11 na ul. Katova (Botanický ústav)
GPS: 48.456272, 18.899312 [48° 27' 22.58'', 18° 53' 57.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku pravdepodobne v 19. storočí. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dispozične je objekt 1-traktový, 1-podlažný, podpivničený. Od roku 2000 je sídlom Botanického ústavu SAV ako jeho terénna stanica.
Objekt č. 2 na ul. Železničiarska (Stará stanica)
GPS: 48.450791, 18.911447 [48° 27' 2.85'', 18° 54' 41.21'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Objekt bývalej staničnej budovy v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 2. polovici 19. storočia (1872 – 1873). Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je klasicistický. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 2-podlažný, nepodpivničený. Počas prevádzaky štiavnickej úzkorozchodnej železnice (do roku 1948) tu bola zriadená hlavná budova železnice, po prestavbe budova slúži na bytové účely.
Budova železničnej stanice
GPS: 48.443987, 18.915053 [48° 26' 38.35'', 18° 54' 54.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Zložená stavba viacerých objektov s datovaním vzniku v roku 1949 ako jednej zo stavieb súvisiacich s Traťou mládeže z Hronskej Dúbravy.
Rodný dom ThDr. Mons. Michala Buzalku
GPS: 48.419354, 18.935966 [48° 25' 9.67'', 18° 56' 9.48'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://sk.wikipedia.org/wiki/Mor%C3%A1lna_teol%C3%B3gia
18. septembra 1885 sa vo Svätom Antone narodil významný katolícky kňaz a teológ ThDr. Mons. Michal Buzalka. V rokoch 1908 až 1912 pôsobil ako kňaz v pastorácii na rôznych miestach: Teplá, Banská Štiavnica, nemocnica sv. Štefana v Budapešti, Skýcov, Vajnory. V rokoch 1922 až 1924 vykonával funkciu prefekta seminára v Trnave a zároveň tu vyučoval morálnu a pastorálnu teológiu. V rokoch 1924 až 1931 bol farárom v Zavare. V roku 1931 bol vymenovaný za rektora seminára v Trnave. Po prenesení seminára do Bratislavy v roku 1936 sa po zriadení Bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského stal prvým rektorom jej kňazského seminára a to až do roku 1940. Funkciu rektora seminára zastával opäť v rokoch 1942 až 1950. 15. mája 1938 bol v Ríme vysvätený za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry ako titulárny biskup konenský. V rokoch 1939 až 1945 zastával funkciu predsedu Katolíckej akcie a Združenia katolíckej mládeže. V roku 1940 bol vymenovaný za vojenského vikára Slovenskej armády. V tejto funkcii zotrval až do roku 1945. V roku 1945 bol za svoje aktivity počas Slovenského štátu uväznený na 4 mesiace.
V rámci represálií KSČ voči rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku bol Michal Buzalka 12. júla 1950 vzatý do vyšetrovacej väzby, kde bol podrobený fyzickému a psychickému týraniu. 12. januára 1951 ho štátny súd v Bratislave v procese spolu s biskupimi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Gojdičom odsúdil na doživotie. V rokoch 1951 až 1956 bol väznený vo Valdiciach, Leopoldove, Prahe- Ruzyni, Žiline, Ilave a v Prahe - Pankráci. Na základe jeho veľmi zlého zdravotného stavu, spôsobeného pobytom vo väzení, mu v roku 1956 prerušili výkon trestu. Následne bol internovaný v Domove dôchodcov v Děčíne a v Charitnom domove v Tábore, kde 7. decembra 1961 zomrel. Jeho telesné ostatky boli v roku 1964 prenesené do rodiska vo Svätom Antone, 12. februára 2003 boli prenesené do krypte katedrály sv. Martina v Bratislave.
Dom č. 5 na ul. Pod Červenou studňou
GPS: 48.462280, 18.891077 [48° 27' 44.21'', 18° 53' 27.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Jednopodlažný podpivničený meštiansky dom s podkrovím. Prevládajúcim stavebným slohom je barokový. Dom hoci nie je kultúrnou pamiatkou, prechádza citlivou postupnou rekonštrukciou.