Arborétum Kysihýbel
GPS: 48.451285, 18.929914 [48° 27' 4.63'', 18° 55' 47.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Ochrana jedného z najcennejších dendrologických objektov Slovenska, dôležitého z vedeckovýskumného (štúdium cudzokrajných drevín), náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Založené bolo J. Tuzsonom, asistentom lesn. akadémii v B. Štiavnici v r. 1900.
Banskoštiavnická botanická záhrada (horná)
GPS: 48.460620, 18.899240 [48° 27' 38.23'', 18° 53' 57.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
V roku 1854 Banícka a lesnícka akadémia s povolením ministerstva financií odkúpila pozemok susediaci s botanickou záhradou, v ktorej mala byť postavená nová, celoškolská budova Akadémie. Keďže sa zo stavbou nezačalo, ministerstvo financií v roku 1860 povolilo premeniť plochu na botanickú záhradu. Tak vznikla botanická záhrada známa ako Horná botanická záhrada. Pôvodná botanická záhrada odvtedy nesie meno Dolná botanická záhrada. Obe záhrady susedili, oddeľovala ich iba cesta (dnes Akademická ulica) a mali i spoločného správcu.
Na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia pribudla do Hornej botanickej záhrady nová budova Lesníckeho odboru Akadémie. Už od svojho založenia v roku 1763 bojovala Akadémia s nedostatkom priestorov, bola umiestnená v siedmich málo vyhovujúcich budovách rozptýlených po celej Banskej Štiavnici. Preto sa dospelo k rozhodnutiu postaviť podľa návrhu z roku 1854 na celoškolskú budovu pre Lesnícky odbor novú budovu a umiestniť ju do Hornej botanickej záhrady.
Začali na jar v roku 1888 a už na jeseň v roku 1890 sa v novostavbe prednášalo. V priebehu nasledujúceho roku sa do nej nasťahovali všetky katedry Lesníckeho odboru. Lesnícky odbor zotrval v budove až do roku 1918, kedy sa celá, vtedy už Vysoká škola banícka a lesnícka presťahovala do Budapešti a rok na to do Šoprone. V máji 1919 bola v Banskej Štiavnici ustanovená Československá stredná lesnícka škola, ktorá prevzala budovy Lesníckeho odboru i obe botanické záhrady. Jej prvým riaditeľom sa stal Dr. Ing. Rudolf Haša. Musel vyriešiť množstvo problémov s fungovaním novej školy - medziiným i získať nový mobiliár budovy, keďže pôvodný bol pri náhlom odchode vysokej školy odvezený, zničený, alebo sa stratil.
K väčším stavebným úpravám budovy došlo až počas generálnej opravy v rokoch 1951 až 1958. V rámci generálnej opravy budovy bol roku 1956 zrekonštruovaný i obvodový múr Hornej botanickej záhrady a všetky vstupné brány, ktorých väčšina bola zničená počas druhej svetovej vojny.
V súčasnosti obe časti Botanickej záhrady obsahujú 285 druhov drevín a krov z eurosibírskej, stredoázijskej, východoázijskej a severoamerickej floristickej oblasti a z lesníckeho i historického pohľadu predstavujú mimoriadne zaujímavé a hodnotné dendrologické objekty.
Bankoštiavnická botanická záhrada (dolná)
GPS: 48.460728, 18.901732 [48° 27' 38.62'', 18° 54' 6.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Jej základy položil profesor Rudolf Feistmantel v rokoch 1838-39. Postupne na pozemok pribúdali ďalšie a ďalšie dreviny. Výsadba bola ukončená v roku 1844, kedy na ploche botanickej záhrady rástlo 487 sadeníc domácich i cudzokrajných stromov a krov.
Uprostred záhrady dal profesor Feistmantel v roku 1845 postaviť pamätník na počesť troch klasikov lesníckych vied, Johanna Heinricha Cottu, Georga Ludwiga Hartiga a Johanna Christiana Hundeshagena, ktorého latinský text v preklade znie: „Na pamiatku najpoprednejších a najslávnejších učiteľov Cottu, Hartiga, Hundeshagena, múdro rúbajúcich, nie ničiacich.“ Okolo pamätníka symbolicky vysadili dub, smrek a buk. Záhrada obsahuje množstvo domácich ale prevažne cudzokrajných drevín.
V roku 1860 bola k tejto Dolnej botanickej záhrade pripojená Horná botanická záhrada. Od tejto chvíle sú osudy oboch záhrad spojené.
Počas druhej svetovej vojny obe časti záhrady značne utrpeli, no škody sa podarilo zakrátko odstrániť. V roku 1958 bola Botanická záhrada vyhlásená za chránenú záhradu a v súčasnosti je chráneným areálom.
Dolná botanická záhrada predstavuje zaujímavý lesnícky a historický objekt a nie je prístupná verejnosti. Z drevín rastúcich v záhrade zasluhujú pozornosť predovšetkým krásne exempláre tisu obyčajného.
Michalštôlnianske rašelinisko
GPS: 48.465860, 18.898569 [48° 27' 57.1'', 18° 53' 54.85'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Chránený areál je zriadený z dôvodu zabezpečenia ochrany výskytu zriedkavého a chráneného druhu flóry Slovenska rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) na jedinej lokalite v Štiavnických vrchoch o výmere 846 m2. Michalské rašelinisko bolo vyhlásené za chránený areál v roku 1997 so 4.stupňom ochrany.
Pinga pri šachte Cigeiner
GPS: 48.443965, 18.870190 [48° 26' 38.27'', 18° 52' 12.68'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pinga nad šachtou Cigeiner (povyše prícestného kríža) pri Kamennej ceste zo Štiavnických Baní na Hornú Roveň.
Pingy na žile Terézia
GPS: 48.447012, 18.870530 [48° 26' 49.24'', 18° 52' 13.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod šachtou Roveň
GPS: 48.447499, 18.870927 [48° 26' 51'', 18° 52' 15.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod Tanádom - JZ
GPS: 48.450104, 18.870997 [48° 27' 0.37'', 18° 52' 15.59'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy pod Tanádom - JV
GPS: 48.44947, 18.86668 [48° 26' 58.09'', 18° 52' 0.05'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
VN Sebechleby - chránená rybia oblasť
GPS: 48.287999, 18.941491 [48° 17' 16.8'', 18° 56' 29.37'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Chránený areál
Vodná plocha nádrže pri obci Sebechleby, úsek 50m od ústia Belujského potoka obojstranne. VN Sebechleby CHRO - 3-5720-1-3
Pingy na Žile Terézia
GPS: 48.45633, 18.87806 [48° 27' 22.79'', 18° 52' 41.02'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy na žile Terézia (Horná Roveň)
GPS: 48.447841, 18.870959 [48° 26' 52.23'', 18° 52' 15.45'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.