Veľký Kolpašský tajch
GPS: 48.447294, 18.976004 [48° 26' 50.26'', 18° 58' 33.61'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Veľký Kolpašský tajch sa začal stavať v roku 1730 pod vedením sliezskeho majstra staviteľa. Celkový náklad stavby činil 90 000 zlatých. Hneď po realizácii výstavby sa začali prejavovať priesaky a následne trhliny, čím sa vlastne nádrž znefunkčnila. Príchodom Samuela Mikovíniho do Banskej Štiavnice v roku 1735 sa začal tento problém riešiť. Vďaka jeho vynikajúcim schopnostiam i skúsenostiam s výstavbou hrádzí na Dunaji sa prikročilo k oprave a k prestavaniu tohoto veľmi významnému tajchu. Aj keď táto oprava tajchu v roku 1735 bola neúspešná, nemožno pripísať vinu Mikovínimu, pretože nové trhliny vznikli okolo odvodňovacej rúry, ktorá bola v pôvodnej hrádzi. Nepredpokladal, že aj táto operácia bola nekvalitne vykonaná. K definitívnej a konečnej oprave a zvýšeniu hrádze došlo v roku 1746 opäť pod vedením S. Mikovíniho, ktorý v tom čase súčasne viedol aj výstavbu priečnej hrádze na Richňave. Po jej realizácii dosiahla výška hladiny vody cca 14 m a objem vody sa zvýšil na viac ako 700 000 m³. Náklady na prestavbu hrádze činili 34 915 zlatých.
Súčasne s opravou hrádze budovali sa aj prítokové jarky s celkovým nákladom 10 000 zlatých. Ukončené boli v roku 1754. Najdlhším bol Kolpašský (Talvízsky) zberný jarok v dĺžke 3 650 m. Celková dĺžka prítokových jarkov spolu s náhonným Kolpašským základným jarkom (4950 m) bola viac ako 10 km. Tieto jarky odvodňovali plochu väčšiu ako 7 km². Dômyselne bol vyriešený regulačný systém prítokov do nádrže resp. priamo do náhonného jarku cez rozdeľovacie objekty vybudované na prítokových jarkoch. Tento systém umožňoval pri prívalových vlnách odvádzať maximálne množstvo vody do nádrže a súčasne odvádzať vodu aj priamo do náhonného jarku privádzajúceho vodu na úpravárenské zariadenia na šachte František bez toho, aby sa voda odoberala z tajchu. Tento systém zabezpečoval stálu prevádzku úpravárenských zariadení v priebehu celého roka s racionálnym a dômyselným využívaním vody z tajchu a súčasne zabezpečoval jeho pravidelné plnenie.
Technické parametre Veľkého kolpašského tajchu:
- výška hrádze 14,2 m
- šírka hrádze 12 - 18 m
- dĺžka hlavnej hrádze 190 m
- dĺžka priečnej hrádze 68 m
- kóta koruny hrádze 598,5 m n. m.
Národopisné múzeum Sebechleby
GPS: 48.282425, 18.912253 [48° 16' 56.73'', 18° 54' 44.11'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
V jednom zo starých vinohradníckych domčekov írečitej sebechlebskej osady Stará Hora vyhlásenej pre svoju mimoriadnu kultúrno-historickú hodnotu za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry je zriadené originálne vidiecke Národopisné múzeum, ktoré návštevníkom predstaví tradičný život Sebechlebanov, ich duchovnú aj materiálnu kultúru. Zavítavší tu spoznajú odievanie, staré spôsoby obživy i pestré ľudové zvyky oblasti. Prehliadku múzea spestruje audítorský výklad podporený audiovizuálnym informačným systémom. Pomyselnou čerešničkou na torte je ochutnávka jedinečných starohorských vín v autentických priestoroch historickej vínnej pivnice nachádzajúcej sa pod domčekom. Oblasť Starej Hory bola v minulosti jedným z najväčších producentov vín v celom Uhorsku. Jej produkty boli široko-ďaleko známe svojou vysokou kvalitou. Tento fakt spoločne s pohostinnosťou Sebechlebanov, osobitým čarom starej pivnice, a tiež krásou ľudových krojov a ďalších zaujímavých výrobkov, ktoré tu možno obdivovať, robí z návštevy Národopisného múzea Sebechleby výlet, ktorý sa určite oplatí absolvovať.
Informácie pre návštevníkov
Otváracie hodiny: +421 910 265 528; +421 45 559 17 62; info@narodopisnemuzeumsebechleby.sk
Vstupné: +421 910 265 528; +421 45 559 17 62; info@narodopisnemuzeumsebechleby.sk
Adresa: Sebechleby - Stará Hora, 962 66
Telefón: +421 910 265 528, *pani Cipcerová
Email: info@narodopisnemuzeumsebechleby.sk
Šachta Ferdinand
GPS: 48.476867, 18.899568 [48° 28' 36.72'', 18° 53' 58.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Zaniknutá a mierne depresná ohlbeň šachty Ferdinand vo svahu, asi 50 od lesnej cesty.
Šachta Roveň
GPS: 48.448923, 18.873591 [48° 26' 56.12'', 18° 52' 24.93'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–01)
Šachta Roveň sa nachádza v miestnej časti Horná Roveň, ktorá je súčasťou obce Štiavnické Bane. Zaústenie šachty je situované v atraktívnom krajinnom prostredí. V tesnom okolí šachty sa nachádza historická hornorovnianska kalvária. Šachta Roveň je najmladšou šachtou celého banskoštiavnicko-hodrušského rudného revíru. S jej hĺbením sa začalo v júli 1984 so zámerom sprístupnenia hlbokých častí banskoštiavnického ložiska v jeho južnom poli, kde banícka aktivita bola ukončená krátko pred 1. svetovou vojnou. Pred hĺbením samotnej šachty, bol v jej mieste realizovaný overovací prieskumný vrt, ktorý zistil prítomnosť historických banských diel. Zaústenie šachty je vo výške 822 m nad morom. Jeden z dôvodov tak vysokého zaústenia šachty bol zámer účinného prirodzeného ovetrávania banských priestorov pomocou tohto banského diela. Čím je väčší výškový rozdiel medzi vťažnou šachtou (banské dielo, ktorým vchádzajú čerstvé vetry) a výdušnou šachtou (ban. dielo, ktorým opotrebované banské vetry vychádzajú na povrch), tým je prirodzené vetranie účinnejšie. Celkove šachta Roveň bola vyhĺbená po úroveň II. hlbinného obzoru, čo od ústia predstavuje 754 m). Celý vyhĺbený úsek je kruhového profilu o priemere 7 m. Šachta má zarazené tri náraziská. Najvyššie je v úrovni 5. obzoru, ktorý odpovedá v minulosti veľmi významnej dedičnej štôlni cisára Františka. Ďalej je to nárazisko 12. obzoru, ktorý odpovedá úrovni Voznickej dedičnej štôlni. Tretie a najspodnejšie nárazisko je v úrovni predpokladaného II. obzoru , ktorý je 150 m pod 12. obzorom. Na povrchu areálu šachty bola vybudovaná strojovňa ťažného stroja (jedná sa o halu štvorcového pôdorysu), v ktorej bol namontovaný ťažný stroj, výrobok ČKD Slaný o priemere bubnov 6 m. V blízkosti šachty boli vybudované aj ďalšie objekty (rozvodňa s trafostanicou a ostatné objekty elektropríslušenstva). Z dôvodu vyhlásenia útlmového programu v rudnom baníctve v roku 1990 sa pôvodný projekt šachty nedorealizoval. Došlo ku prerušeniu plánovaných prác a pristúpilo sa ku jej následnému zabezpečeniu. Na ústí vlastnej šachty bola vybudovaná betónová platňa s ponechaním vetracieho otvoru . Stavebné objekty boli zabezpečené, no aj tak sa nezamedzilo nelegálnej demontáži časti strojného a energetického zariadenia. Priestor haldy, vybudovanej z rúbaniny hĺbenia šachty bol čiastočne zrekultivovaný.
Šachta Weiden
GPS: 48.453527, 18.878646 [48° 27' 12.7'', 18° 52' 43.13'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Weiden pôvodne patrila do historickej Siebengrubenskej baníckej oblasti, v roku 1519 sa uvádza pod názvom Vajna. V roku 1573 šachta je zaznačená pod názvom Weidner Tannenschacht unter dem Rosenkranz. V ďalšom období sa najčastejšie uvádzala pod názvom Weiden. Ohlbeň (ústie) šachty bola v nadmorskej výške 738,9 m, bola hlboká 212,7 m a mala rozfáraných celkom osem obzorov (obr.9b). Ťažobný priestor šachty sa postupne s jej prehlbovaním odvodňoval štôlňami Klinger, Bartolomej, dedičnou štôlňou Bieber a nakoniec Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. Z ložiskového pohľadu je šachta zaústená v blízkom nadloží plochej žily Daniel, v úrovni dedičnej štôlne Bieber preráža cez žilu Bieber. Okrem týchto žíl viac-menej celé šachtové teleso bolo v zóne ďalších žilných štruktúr. To podmieňovalo pomerne veľkú vodnatosť v šachte a tá mala nepriaznivý vplyv na vtedy používané konopné ťažné laná. V roku 1730 sa na šachte pokúsili nahradiť konopné laná železnými reťazami, ale tie sa pre svoju vysokú hmotnosť neosvedčili.V 2. polovici 19. storočia šachta Weiden správne patrila pod banský závod Štôlňa božieho požehnania v Banskej Štiavnici. Začiatkom 20. storočia sa prestala prevádzkovať. Konský gápeľ, ktorý bol nad ňou postavený, sa v roku 1910 zlikvidoval a následne sa zasypala aj samotná šachta (obr.12b). V druhej polovici 20. storočia sa šachta zabezpečila železným plotom a je v správe Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Ústie šachty je národnou kultúrnou pamiatkou lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Šachta Amália
GPS: 48.450446, 18.878355 [48° 27' 1.61'', 18° 52' 42.08'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Presné počiatky hĺbenia šachty Amália nie sú známe. Čiastočne o jej veku napovedá údaj z polovice 18. storočia, kedy už siahala do hĺbky 285,077 m. Zahlbovanie šachty sa pravdepodobne uskutočnilo v 16. storočí , kedy najmä Brenerská banská spoločnosť sa orientovala na ťažbu v širšom okolí šachty Amália. Z historického pohľadu mala šachta niekoľko vývojových fáz. V prvej etape (cca. do polovice 18. storočia) šachta slúžila ako otvárkové a ťažobné banské dielo žily Bieber a jej blízkych štruktúr. V tomto období šachta bola postupne vyhĺbená po úroveň 3. obzoru (hĺbka 285 m od povrchu) a bola odvodňovaná najprv dedičnou štôlňou Bieber, neskôr Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. V prvej polovici 18. storočia bol nad šachtou postavený konský ťažný gápeľ na dopravu a na čerpanie vody, čerpací gápeľ. V roku 1754 J. K. Hell postavil v šachte najprv vodnostĺpcový čerpací stroj a v roku 1755 dal do užívania aj vzduchový čerpací stroj. Tieto čerpacie zariadenia čerpali banskú vodu po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, odkiaľ potom samospádom vytekala na povrch. Čerpací gápeľ nad šachtou, do ktorého sa priahalo 6 párov koní, potom slúžil už len ako náhradné čerpacie zariadenie. Ďalšie etapy šachty Amália súvisia s jej prehlbovaním. Najprv po úroveň dedičnej štôlne František (s vyústením v Hodrušsskej doline) a neskoršie po Voznickú dedičnú štôlňu (s vyústením pri rieke Hron). Po prepojení šachty s dedičnou štôlňou František dal J. K. Hell čerpací gápeľ na povrchu šachty prerobiť na rudný mlyn. Šachta po prehĺbení po dedičnú štôlňu František dosiahla hĺbku 348,5 m. S ďalším prehlbovaním šachty sa začalo v roku 1826, kedy sa intenzívne realizovali práce na razení Voznickej dedičnej štôlne. Prehlbovanie šachty z dôvodu zvýšeného prítoku banských vôd bolo veľmi komplikované a v roku 1832 z tohto dôvodu aj dočasne zastavené (chýbalo ešte 92 m). S prehlbovaním sa začalo až v roku 1852, kedy bol pre tento účel uvedený do prevádzky nový konský gápeľ, ktorý tiež výkonostne nedokázal vyčerpať potrebné množstvo vody. Situácia sa vyriešila až keď banské chodby podfárali šachtu, čím sa docielilo jej odvodnenie (formou priesakov). Dokončenie prehĺbenia šachty a následné prepojenie s dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. (neskôr premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu), sa uskutočnilo v roku 1861. Konečná hĺbka šachty bola 540,17 m. V roku 1898 bol za účelom sprístupnenia žily Terézia na šachte Amália daný do prevádzky nový ťažný stroj (vyrobený firmou Kachelmann vo Vyhniach) s elektrickým pohonom (výrobok firmy Ganz v Budapešti). Podzemná hydrocentrála, ktorá pre stroj vyrábala elektrický prúd bola zabudovaná v šachte Ondrej. Prevádzkovanie šachty Amália bolo ukončené v roku 1908 a samotná šachta bola zasypaná v roku 1914.
Malý Kolpašský tajch
GPS: 48.445957, 18.977334 [48° 26' 45.45'', 18° 58' 38.4'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malý Kolpašský tajch bol vybudovaný v roku 1774. Vznikol predĺžením hlavnej hrádze veľkého tajchu. Jeho význam spočíval v tom, že sa zväčšila plocha pre záchyt vody a tým sa umožnil aj jej zvýšený odber. Dômyselné bolo riešenie výstavby úpravárenských zariadení. Na ôsmich vybudovaných spádoch voda postupne poháňala celé batérie stúp, aby potom ešte v potoku Štiavnica spolu s vodou zo Štefultovskej doliny poháňala turbínu stupy Schweizer s výkonom 50 HP. Priemerný odber vody za rok sa blížil k dvom miliónom kubíkov vody. Aj tieto tajchy prešli od 1. júna 1995 do správy Povodia Hrona, š.p. B. Bystrica. V najbližších rokoch sa uvažuje s rekonštrukciu obidvoch tajchov. Vzhľadom na charakter povodia v okolí nádrže, na oboch stranách ohraničených úzkym pásom listnatých stromov a samotné tajchy dotvárajú ráz okolitej krajiny a vďaka klimatickým pomerom a prírodnej scenérii sú vyhľadávaným rekreačným miestom.
Technické parametre Malého Kolpašského tajchu:
- výška hrádze 6,5 – 9 m
- šírka hrádze 7 – 9 m
- dĺžka hrádze 90 m
- kóta koruny hrádze 598,5 m n.m.
Kysihýbeľské vodné nádrže
GPS: 48.458231, 18.937343 [48° 27' 29.63'', 18° 56' 14.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Prvá nádrž v tejto lokalite sa spomína v roku 1678 v súvislosti so Svätotrojičnou hutou. Táto nádrž mala nedostatočnú kapacitu a pravdepodobne zanikla po vybudovaní Belianskej a Halčianskej vodnej nádrže. Neskoršie sa spomínajú vodné nádrže, ktoré už nemali banskotechnický účel a boli vybudované pre rybolovné účely. Patrili svätobeňadickému opátstvu a v roku 1830 prešli do vlastníctva Baníckej a lesníckej akadémie. Boli využívané výlučne pre chov rýb. Po zániku Baníckej akadémie prešli pod správu školských lesov Strednej lesníckej školy. V druhej polovici 20. storočia mala rybníky v prenájme Miestna organizácia SRZ, ktorá ich využívala ako chovné nádrže pre odchov násady kaprov, šťúk a iných druhov pre štiavnické tajchy. V súčasnosti už Miestna organizácia Slovenského rybárskeho zväzu nádrže neobhospodaruje, tie sú zanedbané a postupne sa zazemňujú. Technické zariadenia (výpuste, prívodné jarky, sádka) sú buď nefunkčné alebo sú značne zdevastované, prípadne úplne chýbajú.
Tajch pri šachte Magdaléna
GPS: 48.436822, 18.871907 [48° 26' 12.56'', 18° 52' 18.87'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Zaniknutá vodná nádrž. Leží na ohradenom súkromnom pozemku a z blízkej lesnej cesty je takmer neviditeľná. Rozmery tejto malej vodnej nádrže obdĺžnikového tvaru sú približne 80x17 m. Ide o nádrž, ktorá v minulosti slúžila ako prepojovací objekt medzi náhorným jarkom z Veľkej Vindšachty so spodným náhonným jarkom z tajchu Evička. Objem tejto nádrže bol približne 4800m3. Zabezpečoval niekoľkodňovú špičkovú prevádzku na pohon čerpacích zariadení na šachte Magdaléna. V súčasnosti je v jarných a jesenných mesiacoch napájaný z vlastného mikro povodia, najmä z topiaceho sa snehu a z výdatných zrážok. Nádrž je posadená v malebnom prostredí v centre Štiavnických Baní, v tesnej blízkosti Révaiovského domu – bývalej budovy správy šachty Magdaléna, neskôr využívanej ako sklad a prípravovňa pušného prachu. Tajch pri šachte Magdaléna momentálne čaká na obnovenie náhonných jarkov a opätovné naplnenie vodou. Na obrázku nižšie je pravdepodobná lokalizácia opisovaného tajchu označená čislom 1, čislo 2 je poloha tajchu Spodná Vindšachta. Druhý obrázok znázorňuje situáciu okolia tajchu Evička, kde je pravdepodovne (vpravo hore) znázornená aj časť územia predpokladanej polohy tejto špičkovej vodnej nádrže. Je ale možné, že na tejto mape je zachytený bývalý tajšok, tak isto vyrovnávacia špičková nádrž pri čachte Leopold, ktorá bola oproti tajšíku pri Magdaléna šachte menej pretihnutá, resp. oválnejšia. Čiastočne obe vidno na ďaľšej mape...
Tajch Krechsengrund (Tajšok)
GPS: 48.437967, 18.854600 [48° 26' 16.68'', 18° 51' 16.56'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Výstavba nádrže sa začala v roku 1735 a predpokladané náklady na jej výstavbu presahovali 21 600 zlatých. Výstavbu hrádze viedol Samuel Mikovíni a z hlásenia banských úradníkov z 24. septembra 1737 vyplýva, že nádrž už bola hotová a jej výstavba stála vyše 24 000 zlatých. Táto nádrž bola pomerne malá, zo skupiny piargskych vodných nádrží bola však najvyššie položená. Mala len menší hospodársky význam a slúžila prevažne pre potreby šachty Königsegg. Nachádzala sa na mieste, ktoré sa vzhľadom na zvyšky tejto vodnej nádrže dodnes nazýva Tajšok. Po ekologickej stránke je v porovnaní s ostatnými tajchami piargskej skuiny vodných nádrží značne špecifický. Nielen polohou a veľkosťou, ale najmä vysokým stupňom eutrofizácie, ktorá je dôvodom aj jeho silného zakalenia. Eutrofizácia je procesom prirodzeného alebo umelého obohacovania vôd anorganizkými živinami (predovšetkým zlúčeninami dusíka a fosforu), ktoré spôsobujú postupné zmeny fyzikálno-chemických vlastností vody, biologického režimu vodných ekosytémov – hlavne stojatých vôd. Dôvodom takéhoto obohacovania živinami je najčastejšie poľnohospodárska činnosť v povodí (hnojenie), pasienkárstvo a chov dobytka spolu s každoročným hromadením organizkej zložky pochádzajúcej z jesenného opadu lístia. Vodné nádrže tohoto typu sú obyčajne plytšie, preto sa ľahko prehrievajú a sezónne dochádza k enormnému rozvoju siníc či rias spôsobujúcich takzvaný vodný kvet.
Tajch Bakomi
GPS: 48.43451, 18.85166 [48° 26' 4.24'', 18° 51' 5.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Bakomi sa začal stavať v roku 1735 a stavba bola dokončená už o dva roky. Dôvodom postavenia tajchu Bakomi podľa baróna Jána Nepomuka Mitrovského, komisára Dvorskej komory pre banské mestá, bolo to, že pokladal za nevyhnutné lepšie zachytiť zbytočne odtekajúce povrchové vody (po naplnení tajchu Veľká Windšachta) zo zberných jarkov z Krížnej, Sitna a Dekýša, ako aj vodu z dolného Krechsengrundu. Potrebu postavenia tohto tajchu zdôvodnil aj tým, že po jeho postavení by oberbieberštôlňanské stangenkunsty (čerpacie zariadenia) mohli byť o tri až štyri týždne dlhšie v činnosti ako dovtedy, rovnako ako aj trinásť stupových kolies so 78 tĺkmi. Po zameraní stavby geodetom Samuelom Mikovínim sa práce na stavbe tajchu Bakomi začali v júli 1735. V archívnom materiáli z roku 1737 sa už hovorí konkrétne o končiacich sa prácach na tajchu Bakomi. Pritom sa konštatuje, že tajch je hotový, zostáva zrovnať len niekoľko výstupkov a priviesť zberný jarok, pričom predpokladané náklady 21 600 fl. sa už vyčerpali.
So stavbou zberného Bakomského jarku (dlhého cca 800 m) sa začalo hneď po dokončení výstavby tajchu spod Veterníka (Krechsengrundu). Neskoršie sa začal budovať zberný Fliačsky jarok (v dĺžke 1 800 m) z neďalekej Krížnej (spod Pecín). Zároveň pokračovala stavba Hodrušského jarku, ktorý po dokončení dosahoval dĺžku cca 8 000 m.
Voda z tajchu sa odvádzala cez výpustný systém a odtokovou chodbou z hrádze do náhonného jarku, ktorým sa privádzala na čerpací a ťažný stroj s brzdiacim zariadením k šachte Siglisberg. Začiatkom druhej polovice 18. storočia bol tajch prepojený Novou richnavskou štôlňou, nazývanou aj Spodnou štôlňou Bakomi, s tajchom Malá Richňava. Odvtedy sa na dopĺňanie tajchu Bakomi mohla použiť aj voda z tajchov Malá a Veľká Richňava. Tým sa do značnej miery v priebehu roka predlžovalo obdobie prevádzkovania čerpacieho stroja na šachte Siglisberg.
V rokoch 1789 až 1791 sa vykonala dovtedy najrozsiahlejšia rekonštrukcia tajchu. Jej súčasťou bola výmena dreveného potrubia za železné, oprava výpustného systému a zároveň zabudovanie regulačného rozdeľovacieho zariadenia v odtokovej hrádzovej chodbe. Týmto zariadením sa dala voda z tajchu odviesť aj do jarku vybudovaného v telese vzdušnej strany hrádze ako súčasť náhonného jarku privádzajúceho vodu z Hlavnej richňavskej štôlne k šachte Siglisberg. Ďalšou možnosťou bolo vypúšťať vodu do tajchu Veľká Windšachta.
Pri výmene dreveného potrubia za železné v rámci rekonštrukčných prác sa neurobil zásek do hrádze. Na tento účel sa vyrazila dočasná štôlňa s výdrevou, ktorá sa po uložení potrubia zasypala a utesnila ílom. Na začiatku chodby zo vzdušnej strany hrádze sa vybudovala kruhovitá kupola z vyklinovaného kameňa, ktorá sa zachovala dodnes. Po čase sa začala prejavovať netesnosť na návodnej strane hrádze. Priesaková voda sa odvtedy odvádzala do tajchu Veľká Windšachta. Po znefunkčnení zberných jarkov v 20. storočí tieto priesaky v odtokovej chodbe spôsobili rýchle vyprázdňovanie vodnej nádrže. Odvtedy až dosiaľ je hladina vody v tajchu veľmi nízka.
Zberné jarky k tajchu Bakomi
Vodná nádrž Bakomi mala tri samostatné zberné jarky, a to Bakomský, Fliačsky a Hornohodrušský zberný jarok. Všetky tieto jarky sa budovali súčasne s výstavbou tajchu Bakomi v roku 1735. Bakomský zberný jarok bol vybudovaný zo spodnej Krechsengrundskej doliny v dĺžke cca 800 m. V súčasnosti je ťažko identifikovateľný. Spôsobila to výstavba chatovej osady nad tajchom Bakomi. Zachované ostali len fragmenty jarku.
Fliačsky zberný jarok bol vybudovaný spod Pecín v dĺžke 1 777 m a do tajchu vyúsťoval pod horou Bakomi.
Hornohodrušský zberný jarok so svojou dĺžkou 8 278 m patril medzi najdlhšie zberné jarky. Bol vybudovaný západne od Červenej studne. Je možné identifikovať ho podľa vybudovaného chodníka a lesnej cesty, ktoré vedú popri zbernom jarku. Zachovali sa aj drobné fragmenty pôvodného jarku.
Náhonný jarok od tajchu Bakomi bol spojovacím jarkom medzi vodnou nádržou Bakomi a Veľkou Vindšachtou. Úlohou tohto jarku bolo odvádzať prebytočné vody z tajchu Bakomi do Veľkej Windšachty, z ktorej sa realizoval hlavný odber vody na pohon banských a úpravníckych zariadení.
Základné parametre vodnej nádrže Bakomi:
– celkový objem vodnej nádrže 160 000 m3,
– výška hrádze 15,60 m,
– šírka koruny hrádze 12,20 až 13,30 m,
– dĺžka hrádze 113,80 m,
– kóta koruny hrádze 714,0 m n. m.
Veľký Vindšachtský tajch
GPS: 48.434346, 18.856062 [48° 26' 3.65'', 18° 51' 21.82'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Veľká Windšachta bol vybudovaný v rokoch 1712 až 1715 podľa projektu Mateja Kornela Hella. Cieľom bolo uchrániť prevádzku Hornej Bieberovej štôlne pred likvidáciou, ktorá jej hrozila vzhľadom na stúpajúcu podzemnú vodu v banských dielach. Financie na jeho výstavbu poskytla Dvorská komora. Vznik Veľkej Windšachty súvisel s veľmi neutešenou situáciou, ktorá najprv vznikla po odchode Rákocziovského vojska v roku 1708. Vojsko zanechalo po sebe spustošené bane. Neskôr, v roku 1710, vypukla morová epidémia. Pri nej z 10 000 až 12 000 obyvateľov v krátkom čase podľahla takmer polovica. Nedostatok ľudí, ale aj zvierat (ťažných koní) sa stal príčinou rozhodnutia na najvyšších miestach zlikvidovať baníctvo na Hornej Bieberovej štôlni. Ešte pred začiatkom likvidácie baní však prišiel hlavný strojník Matej Kornel Hell s návrhom vybudovať väčšiu vodnú nádrž (tajch). Z nej a z ďalších, už skôr vybudovaných tajchov (Spodná Windšachta, Evička) by sa voda použila na čerpacie zariadenia poháňané vodou.
Svojimi nákresmi nových, efektívnejších čerpacích zariadení na vodný pohon chcel M. K. Hell vyčerpať podzemné vody z baní, a preto svoj návrh predložil Hlavnému komornogrófskemu úradu a následne aj cisárskemu dvoru. Vzhľadom na nákladnú výstavbu tajchu nebolo jednoduché prijať jeho návrh. Hell však presvedčivým spôsobom svoj návrh obhájil. Na základe jeho návrhu sa v roku 1712 pristúpilo k výstavbe tajchu Veľká Windšachta a súčasne aj k výstavbe Dolnositnianskeho zberného jarku v dĺžke 5 167 km. Ten mal privádzať vodu do spodného tajchu. Za krátky čas voda z novovybudovaného banského vodohospodárskeho systému poháňala sedem čerpacích strojov, ktoré postupne vyčerpali zatopené bane, a baníctvo na Hornej Bieberovej štôlni bolo zachránené.
So stavbou tajchu úzko súvisela aj výstavba zberných a odtokových (náhonných) jarkov, a to Dolnositnianskeho, Širokého a Dolnodekýšskeho jarku. S výstavbou jarkov sa pokračovalo ešte v roku 1716, keď sa spolu s nimi dokončovalo aj zvyšovanie hrádze tajchu Veľká Windšachta. Tú ešte v roku 1713 počas jeho výstavby navrhol Matej Kornel Hell zvýšiť o 2,5 siahy. Tým sa malo päťnásobne zväčšiť množstvo zachytenej vody a ušetriť tak 220 párov koní na pohon čerpacích zariadení. V nasledujúcich obdobiach sa musela hrádza tajchu ešte niekoľkokrát opravovať pre vznik prasklín a priesakov a hrozilo jej pretrhnutie. Na žiadosť hlavného komorského grófa a Dvorskej komory prišiel v roku 1729 do Banskej Štiavnice Samuel Mikovíni, ktorý navrhol nákladnú opravu tajchu Veľká Windšachta. Na opravu boli privolaní odborníci zo Sliezska, ktorí navrhnutú opravu aj vykonali.
V rokoch 1731 a 1732 sa vykonávali práce na novom jarku z Krížnej (Široký jarok). Privádzal vodu do Veľkej Windšachty, pretože pôvodný zberný jarok postavený sedem rokov predtým sa úplne rozpadol. Ďalšiu veľkú opravu hrádze navrhol v roku 1747 opäť Samuel Mikovíni. Tá sa v tom roku aj zrealizovala. Značné opravy si hrádza tajchu vyžiadala aj v roku 1758. Na tieto opravy bolo z hlavnej pokladnice bystrickej komory poskytnutých 1 634 florénov. V roku 1788 sa na tajchu vykonala najväčšia oprava. Z dôvodu veľkých priesakov v odtokovej štôlni sa urobil zásek do hrádze, bola vybudovaná šachtica zo silného dubového dreva a zrealizovaná nová odtoková štôlňa, v ktorej bolo zabudované potrubie o priemere 300 mm. Súčasne bolo vykonané zvýšenie hrádze o 2,5 m, čo predstavovalo zvýšenie objemu vodnej nádrže na viac ako 300 000 m3 vody.
Zberné jarky k tajchu Veľká Windšachta
Tajch Veľká Windšachta mal dva samostatné zberné jarky, a to Hlavný piargsky jarok a Široký jarok. Ich výstavba sa realizovala začiatkom 18. storočia. Najvýznamnejšiu úlohu zohral Široký jarok, ktorý odvádzal najväčšie množstvo vody do tajchu Veľká Windšachta. Pôvodný Široký jarok sa budoval v rokoch 1716 až 1724, no do roku 1731 sa celkom rozpadol. Od tohto roku sa zároveň začali práce na novom zbernom jarku (jarku spod Krížnej). Náklady na jeho výstavbu predstavovali 8 800 florénov. V roku 1733 sa začali raziť dve vodné štôlne, ktoré boli súčasťou tohto jarku. Po roku 1738 bol Široký jarok prepojený s Hornositnianskym zberným jarkom a od roku 1779 znovu oddelený rozdeľovacím objektom na Krížnej do Hornositnianskeho jarku.
Druhým jarkom bol Hlavný piargsky jarok, ktorý bol vybudovaný od šachty Weiden a odvádzal povrchové vody jednak z Mocnej hory (spod kóty Vtáčnik, 800 m n. m.), jednak povrchové vody z okolitých kopcov nad Štiavnickými Baňami.
Náhonný jarok od tajchu Veľká Windšachta bol vybudovaný v roku 1715 v súvislosti s výstavbou tajchu Veľká Windšachta. Voda z náhonného jarku sa do roku 1749 využívala najskôr na pohon čerpacích zariadení s pákovým a kyvadlovým prevodom (stangenkunstov). Využíval sa aj stroj na vodný pohon s brzdiacim zariadením na dopravu rudy a hlušiny na jednotlivých banských šachtách. Následne sa voda z náhonného jarku využívala aj pre potreby stúp pod šachtou Leopold. Prepadová voda spolu s vyčerpanou banskou vodou sa využívala aj na pohon úpravníckych zariadení v Štefultovskej doline. Po roku 1749 sa voda z náhonného jarku začala používať aj na pohon vodnostĺpcových čerpacích zariadení, ktoré skonštruoval a v šachte Leopold postavil Jozef Karol Hell, syn hlavného strojníka M. K. Hella. Náhonný jarok bol od roku 1916 pod šachtou Leopold vedený v železnom potrubí, a to vo vzdušnom vedení potrubia, ktroré bolo upevnené na nosných stožiaroch. Toto potrubie vyúsťovalo pri vodnej štôlni pod Fuchslochom. Pôvodný náhonný jarok vedúci na šachtu Maximilián bol zároveň prebudovaný do betónového kruhového kanála, ktorý mal pri vrchu vybudované otvory a šachtice. Cez ne bolo možné vykonávať kontrolu, prípadne aj čistenie betónového kanála. Týmto kanálom sa mala dopravovať voda z náhonného jarku na elektrickú turbínu zabudovanú na 12. obzore šachty Maximilián. Aj keď kanál na prívod vody bol vybudovaný, tento zámer sa nezrealizoval. Dodatočne sa zistilo, že množstvo vody akumulovanej vo vodných nádržiach piargskej skupiny by nepostačovalo ani na trojmesačnú prevádzku turbíny, ktorá mala pracovať na šachte Maximilián.
Po vykonanej oprave v roku 1788 mal tajch Veľká Windšachta tieto parametre:
– plocha povodia 1,05 km2,
– celkový objem vodnej nádrže 305,820 m3,
– výška hrádze 15,2 m,
– šírka koruny hrádze 13,5 m (z toho v súčasnosti štátna cesta má šírku 7,0 m),
- dĺžka hrádze 237,1 m,
- kóta koruny hrádze 689,60 m n. m.
Tajch Evička
GPS: 48.434662, 18.863105 [48° 26' 4.78'', 18° 51' 47.18'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Evička bol vybudovaný ako druhý v poradí z piargskej skupiny vodných nádrží v roku 1638. Prvá väčšia oprava vodnej nádrže (tajchu) Evička sa vykonala v roku 1700 pod vedením hlavného strojníka Mateja Hella. Oprava sa realizovala spolu s opravou Spodnej Windšachty a skončila sa 1. novemra 1700. Banskí úradníci v ten deň ohlásili, že sa môže začať s napúšťaním vody do tejto nádrže. Ďalšia oprava sa vykonala v súvislosti s uvedením nového čerpacieho zariadenia na vodný pohon, ktoré bolo uvedené do prevádzky v roku 1715. Toto zariadenie skonštruoval M. K. Hell, ktorý ešte v roku 1714 navrhol vykonať nadstavbu hrádze tajchu Evička. Vypracoval aj rozpočet na túto opravu, ako aj na vybudovanie nového zberného jarku spod Sitna v celkovej dĺžke 2 037 siah s nákladmi 5 080 florénov. Jeho návrh počítal s vyvedením tohto jarku do tajchu Evička. Jeho návrh bol schválený, ale s tým, že voda z jarku sa vyvedie nie priamo do jazera, ale pár desiatok metrov pod tajchom do prirodzeného toku. Ním sa voda odvádzala do nižšie ležiaceho tajchu Spodná Windšachta. Práce na zvyšovaní hrádze sa začali v roku 1716 a skončili sa v roku 1718.
Na to obdobie bolo zabezpečené také množstvo vody ako nikdy predtým. Zakrátko sa však uvádzalo, že na hrádzi sa vytvárajú priesaky. Aby sa zabránilo možnému pretrhnutiu hrádze, bolo potrebné znova ju zrekonštruovať. Komorský gróf v roku 1729 využil prítomnosť Samuela Mikovíniho, ktorý posudzoval práce na rekonštrukcii tajchu Veľká Windšachta, a požiadal ho, aby vypracoval návrh na opravu hrádze tajchu Evička.
Pri oprave hrádze Samuel Mikovíni realizoval technológiu tesnenia hrádze s použitím tesniaceho jadra z hliny. Práce vykonal v nadstavbovej časti hrádze. Po vykonaní opravy od roku 1729 až do roku 1998 sa už väčšie opravy na tajchu nevykonávali. Po mnohé desaťročia už v rámci vybudovaného piargskeho systému v oblasti Štiavnických Baní slúžila vodná nádrž Evička potrebám najvýznamnejšieho baníctva v Rakúsko-Uhorsku. Ďalšia rekonštrukcia tajchu Evička sa vykonala v rokoch 1998 – 1999. Spočívala vo vybudovaní veľkokapacitného bezpečnostného prepadu, v oprave hrádzového telesa (predovšetkým návodného svahu – vyloženie kameňom...), oprave a sfunkčnení výpustného systému. Po vykonaní týchto opráv tajch dostal iný tvar a stal sa znova vyhľadávaným turistickým objektom. Ostatná rekonštrukcia hrádzového telesa a dnových uzáverov tajchu Evička prebehla v rokoch 2012 – 2013.
Z hľadiska plochy povodia a využitia tajchu Evička bolo jeho situovanie v teréne optimálnym riešením. V čase vzniku tajchu Evička si stavitelia vodných nádrží, v tomto prípade Matej Kornel Hell, nemohli dovoliť projektovať veľké diela kvôli technickým poznatkom. Preto bolo situovanie nádrže výhodné, lebo prirodzená plocha povodia tejto nádrže zabezpečovala dostatočné množstvo vody na naplnenie jej kapacity. Tým sa dá vysvetliť, prečo bezprostredne po jej vybudovaní nebolo potrebné privádzať vodu do tajchu umelo vybudovanými jarkami. Jediný zberný jarok, ktorý možno na starých mapách pozorovať, je Stankajský vodovod. Tento jarok bol pravdepodobne vybudovaný v období po roku 1715. Súvisí s výstavbou vodnej nádrže Veľká Windšachta, ktorá po svojom vybudovaní zabrala podstatnú časť prirodzeného povodia tajchu Evička. Tá sa mohla zásobovať len vodou z Veľkej Windšachty cez jej výpustný systém v hrádzi alebo zo Širokého jarku, na ktorom bolo vybudované stavidlo. Stavidlom sa dala voda púšťať do Evičky alebo Veľkej Windšachty. Primárne sa však voda z tohto jarku využívala pre druhý spomenutý tajch. Zdroj vody z Windšachty bol však nepodstatný, pretože väčšina vody tajchu sa využívala na pohon vodočerpacích zariadení na šachtách Leopold, Magdaléna a Karol, kam bola voda vedená náhonným jarkom. Z tohto dôvodu sa budoval zberný jarok (Stankajský vodovod), ktorý mal aspoň sčasti zabezpečiť dostatok vody pre Evičku. Stankajský vodovod plnil svoju funkciu do začiatku 19. storočia. V období okolo roku 1828 bola vybudovaná štôlňa Stankay na Colloredskom pomocnom jarku. Ňou sa previedla voda spod Pinkovho vrchu až k mlynu na Stávkach, čím sa funkčne vyradil tento jediný zberný jarok tajchu Evička.
Voda z nádrže slúžila na pohon úpravníckych a banských strojných zariadení, predovšetkým na pohon čerpadiel (stangenkunstov) čerpajúcich spodné banské vody v šachtách. Tieto zariadenia sa nachádzali v okolí šácht Karol, Magdaléna a Jozef. Použitá voda z pohonu banských strojných zariadení (čerpacej techniky) sa odviedla do geograficky nižšie položených zariadení na úpravu rúd (stúp), kde voda poháňala vodné kolesá. Ich energia sa prenášala do pohybu tĺkov drviacich rudu. Takto využitá voda z tajchu Evička sa dostávala do nižšej geografickej výšky. Keď sa dostala k ústiu Bieberovej dedičnej štôlne, spájala sa spolu s banskou vodou, ktorá sa touto odvodňovacou štôlňou dostávala na povrch. Posilnená ešte vodou z tajchu Spodná Windšachta vykonávala svoju prácu aj v stupových zariadeniach celej Štefultovskej doliny.
Technické parametre vodnej nádrže (tajchu) Evička:
– celkový objem nádrže 118 500 m3,
– výška hrádze 11,40 m,
– šírka koruny hrádze 12,0 m,
– dĺžka hrádze 195,17 m,
- kóta koruny hrádze 662,814 m n. m.
Veľký Richňavský tajch
GPS: 48.427277, 18.847045 [48° 25' 38.2'', 18° 50' 49.36'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Veľký a Malý Richňavský tajch patria v rámci banského vodohospodárskeho systému do skupiny piargskych tajchov, ktoré tvoria najdôležitejšiu skupinu v banskoštiavnicko-hodrušskom revíre. Richňavské nádrže ako jediné z tejto skupiny patria do povodia Hrona, ostatné do povodia Ipľa. Najstarší zachovaný projekt pochádza od Jána Tobiáša Brinna ešte z roku 1736. Richňavské tajchy sa však začali stavať až o dva roky neskôr (v rokoch 1738 – 1740), a to podľa projektu Samuela Mikovíniho. Prioritou tajchu bola jeho poloha v nadmorskej výške 725,51 m n. m. To umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených tajchov Bakomi, Veľká Windšachta), Evička, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šácht (Königsegg, Siglisberg). Ďalšou prioritou bol jeho objem s viac ako 1 mil. m3 vody. Umožnilo to v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody pre banské a úpravnícke strojné zariadenia. Objem vody v nich výrazne závisel od výdatnosti klimatických zrážok (dažďových a snehových). Na výstavbe tajchu pracovalo denne okolo 4 000 ľudí a dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava). Obidve boli spojené vodnou štôlňou, no hladina vody v tajchu Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny Veľkej Richňavy. Aj keď sa v jarných mesiacoch nádrž naplnila, cez priesaky v dne voda unikala. Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška vodnej hladiny v nej. Tieto problémy spôsobili, že vypúšťanie vôd z richňavských tajchov bolo komplikované. Preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie vody. Súčasne s výstavbou tajchu sa budovali aj prítokové (zberné) jarky a vodné štôlne s veľmi premysleným regulačným systémom rozdeľovania vody.
V čase zvýšených zrážok bol odber vody z tajchu odstavený, prípadne obmedzený. Niektoré zberné jarky dopĺňali vodou tajch a iné odvádzali vodu cez Hlavnú richňavskú štôlňu (Dolnovysocký a Dolnokopanický jarok) do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených tajchov (Veľká Windšachta, Evička). Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda sa musela privádzať z cudzích povodí Hrona a Ipľa. Celková dĺžka zberných jarkov bola 24,1 km. Najdlhší z nich, Dolnohodrušský zberný jarok, mal 8,6 km a Hornokopanický zberný jarok mal 4,7 km. Ostatné zberné jarky (Hornovysocký, Hornodekýšsky, Špitzberský, Hlavný zberný jarok, Horný piargsky jarok) boli síce kratšie, ale nie menej významné. Súčasťou zberných jarkov boli vodné štôlne. Najdlhšia, Hodrušská vodná štôlňa (zastávka NCH č. 3) mala dĺžku 600 m, Horná vodná štôlňa Bakomi (zastávka NCH č. 5) mala 400 m a Špitzberská vodná štôlňa mala 280 m. V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém richňavských tajchov vybudovaný a v prevádzke. Táto značne komplikovaná sústava regulácie vôd vznikala postupne, a to aj dodatočnými hydrotechnickými úpravami pôvodne projektovaného výpustného systému pre jednu veľkú vodnú richňavskú nádrž. Po prehradení Richňavského tajchu priečnou hrádzou a následnom vybudovaní Novej richňavskej štôlne (Spodná vodná štôlňa Bakomi) v roku 1751 sa ešte dômyselnejšie a racionálnejšie využívali vody z tajchu na pohon banských a úpravníckych zariadení. Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodami cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v priečnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Felixa.
Dňa 3. júna 1751 navštívil tajchy Veľká a Malá Richňava sám cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a v roku 1764 aj synovia princ Jozef II. a Leopold II., následníci trónu Márie Terézie. Títo významní panovníci rakúsko-uhorskej ríše nešetrili obdivom nad veľkosťou a dômyselnosťou richňavských tajchov, zberných a náhonných jarkov.
V rokoch 2014 – 2015 prebieha generálna rekonštrukcia výpustných zariadení, vodných štôlní a kamenného vyloženia návodnej strany hrádze oboch tajchov...
Parametre tajchu Veľká Richňava:
– celkový objem vodnej nádrže 769 900 m3,
– výška hrádze 23,4 m,
– šírka koruny hlavnej hrádze 21,8 m,
– dĺžka hlavnej hrádze 320,2 m,
– šírka koruny priečnej hrádze 3,5 m,
– dĺžka priečnej hrádze 187,8 m,
– kóta koruny hrádze 725,51 m n. m.
Malý Richňavský tajch
GPS: 48.429130, 18.844630 [48° 25' 44.87'', 18° 50' 40.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malý a Veľký Richňavský tajch patria v rámci banského vodohospodárskeho systému do skupiny piargskych tajchov, ktoré tvoria najdôležitejšiu skupinu v banskoštiavnicko-hodrušskom revíre. Richňavské nádrže ako jediné z tejto skupiny patria do povodia Hrona, ostatné do povodia Ipľa. Najstarší zachovaný projekt pochádza od Jána Tobiáša Brinna ešte z roku 1736. Richňavské tajchy sa však začali stavať až o dva roky neskôr (v rokoch 1738 – 1740), a to podľa projektu Samuela Mikovíniho. Prioritou tajchu bola jeho poloha v nadmorskej výške 725,51 m n. m. To umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených tajchov Bakomi, Veľká Windšachta), Evička, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šácht (Königsegg, Siglisberg). Ďalšou prioritou bol jeho objem s viac ako 1 mil. m3 vody. Umožnilo to v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody pre banské a úpravnícke strojné zariadenia. Objem vody v nich výrazne závisel od výdatnosti klimatických zrážok (dažďových a snehových). Na výstavbe tajchu pracovalo denne okolo 4 000 ľudí a dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava). Obidve boli spojené vodnou štôlňou, no hladina vody v tajchu Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny Veľkej Richňavy. Aj keď sa v jarných mesiacoch nádrž naplnila, cez priesaky v dne voda unikala. Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška vodnej hladiny v nej. Tieto problémy spôsobili, že vypúšťanie vôd z richňavských tajchov bolo komplikované. Preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie vody. Súčasne s výstavbou tajchu sa budovali aj prítokové (zberné) jarky a vodné štôlne s veľmi premysleným regulačným systémom rozdeľovania vody.
V čase zvýšených zrážok bol odber vody z tajchu odstavený, prípadne obmedzený. Niektoré zberné jarky dopĺňali vodou tajch a iné odvádzali vodu cez Hlavnú richňavskú štôlňu (Dolnovysocký a Dolnokopanický jarok) do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených tajchov (Veľká Windšachta, Evička). Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda sa musela privádzať z cudzích povodí Hrona a Ipľa. Celková dĺžka zberných jarkov bola 24,1 km. Najdlhší z nich, Dolnohodrušský zberný jarok, mal 8,6 km a Hornokopanický zberný jarok mal 4,7 km. Ostatné zberné jarky (Hornovysocký, Hornodekýšsky, Špitzberský, Hlavný zberný jarok, Horný piargsky jarok) boli síce kratšie, ale nie menej významné. Súčasťou zberných jarkov boli vodné štôlne. Najdlhšia, Hodrušská vodná štôlňa (zastávka NCH č. 3) mala dĺžku 600 m, Horná vodná štôlňa Bakomi (zastávka NCH č. 5) mala 400 m a Špitzberská vodná štôlňa mala 280 m. V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém richňavských tajchov vybudovaný a v prevádzke. Táto značne komplikovaná sústava regulácie vôd vznikala postupne, a to aj dodatočnými hydrotechnickými úpravami pôvodne projektovaného výpustného systému pre jednu veľkú vodnú richňavskú nádrž. Po prehradení Richňavského tajchu priečnou hrádzou a následnom vybudovaní Novej richňavskej štôlne (Spodná vodná štôlňa Bakomi) v roku 1751 sa ešte dômyselnejšie a racionálnejšie využívali vody z tajchu na pohon banských a úpravníckych zariadení. Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodami cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v priečnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Felixa.
Dňa 3. júna 1751 navštívil tajchy Veľká a Malá Richňava sám cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a v roku 1764 aj synovia princ Jozef II. a Leopold II., následníci trónu Márie Terézie. Títo významní panovníci rakúsko-uhorskej ríše nešetrili obdivom nad veľkosťou a dômyselnosťou richňavských tajchov, zberných a náhonných jarkov.
Parametre tajchu Malá Richňava:
– celkový objem vodnej nádrže (súčasný) 26 500 m3,
– celkový objem vodnej nádrže (pôvodný) 500 000 m3,
– výška hrádze 17,3 m,
– šírka koruny hrádze 20,0 m,
– dĺžka hrádze 248,7 m,
– kóta koruny hrádze 725,51 m n. m.
Tajch Spodná Vindšachta (Suchý tajch)
GPS: 48.43551, 18.87684 [48° 26' 7.84'', 18° 52' 36.62'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Geopark Banská Štivnica (Objekt : 1MB-1–15)
Dôležitou súčasťou banskej výroby je proces úpravy nerastných surovín, počas ktorého sa rôznym spôsobom z vyťaženej rudy oddeľuje úžitková zložka od jaloviny. Prvé historické práce úpravníckeho charakteru, okrem ryžovania zlata z potokov spočívali v ručnom drvení a vizuálnom preberaní rozdrvenej rudy. Pracovné nástroje, ani iné doklady sa o tejto činnosti z najstaršieho obdobia nezachovali. Analogickým porovnaním oblasti Banskej Štiavnice s inými banskými revírmi vieme, že ku týmto prácam boli používané za tým účelom vyhotovené kladivá a podložky na drvenie rudy, z ktorej sa potom oddeľovala jalovina. Od 14. storočia sa v úpravníctve stretávame s prvými technickými zariadeniami na drvenie a mletie rúd, a to so stupami a rudnými mlynmi. Už v stredoveku sa ruda mlela v rudných mlynoch medzi dvomi kameňmi na pomerne jemnú frakciu. V stupách sa ruda drvila už pomocou mechanicky dvíhaných tĺkov a ich voľným dopadom. Z roku 1331 pochádza prvá zmienka o drviacom zariadení na rudu – stupe, ktorá sa použila v Kremnici. V roku 1337 v Novej Bani a v roku 1381 sa v Banskej Belej spomínajú podľa archívnych údajov rudné mlyny na mletie rúd. Najstarší údaj z oblasti Banskej Štiavnice o rudných mlynoch je z roku 1398. Predmety, ani nákresy zariadení z tohto obdobia sa nezachovali. V roku 1630 bolo v okolí Banskej Štiavnice len päť stúp, z toho tri patrili súkromným ťažiarom a dve eráru. Od konca 17. a najmä v 18. storočí počet stúp v oblasti Banskej Štiavnice a Štiavnických Baní značne stúpol. Bol to dôsledok ťaženia väčšieho množstva rúd o nižšej kovnatosti a tým aj potreby drvenia tohto zrudnenia. Zavedením stáleho prívodu vody a iným technickým vylepšovaním sa docielil nepretržitý chod drvenia, čím sa veľmi zvýšila výkonnosť stupových systémov. Je treba poznamenať, že rudné mlyny, v ktorých sa mlela ruda preddrvená v stupách, začali od 16. storočia ustupovať stupám z dôvodu, že v stupách pri vodnom drvení sa ruda mohla rozdrviť už na žiadanú frakciu a nebolo potrebné ju domlieť v mlynoch. V 18. storočí sa v oblasti Banskej Štiavnice stretávame s rudnými mlynmi už len ojedinele. Pri výroba koncentrátov drahých kovov v oblasti Banskej Štiavnice sa od 16.storočia po rozdrvení rudy v stupách ďalej pokračovalo v premývaní na žľaboch, ručných sádzacích sitách a sádzačkách. V stupových závodoch v súvislosti s rozdružovaním na splavoch boli v 17. až 19. storočí pri stupovniach budované tiež triediarne, v ktorých sa zrnitostne vytriedila rudná múčka vyrobená v stupách. V oblasti Banskej Štiavnice a Štiavnických Baní boli od 17. storočia za účelom spracovania starých háld obsahujúcich zvýšený podieľ úžitkovej zložky (rudy) vybudované úpravnícke zariadenia. Boli to premývacie závody so sústavou 7 ležatých trecích sít, ručných sít a splavov. Ťažené rudy už v bani boli triedené na bohaté rudy, stredne bohaté rudy a stupové rudy. Bohaté rudy šli priamo na tavenie do hutí, stredne bohaté boli ďalej spracovávané (podrvili sa a ručne sa z nich oddelila jalovina). Najzložitejšiu technológiu spracovania mala skupina stupových rúd. Boli to rudy, ktoré boli vo forme nepravidelných impregnácii s relatívne menším obsahom úžitkovej zložky. Tieto rudy sa museli drviť až na zrnitosť niekoľko desatín milimetra, aby sa z nich uvolnili drahé kovy. Voda potrebná na prevádzkovanie úpravárenských závodov bola privádzaná vodnými jarkami po spáde terénu kaskádovite z jednej stupy do druhej. Bol to veľmi dômyselný systém, kde sa využívala a ekonomicky zhodnocovala energia vody z vodných nádrží. Skúšanie nových energetických zdrojov a nových technologických zariadení pomohlo k ďalšiemu kvalitatívnemu vzostupu rudného úpravníctva. Dokumentuje to aj centrálny predpis - Inštrukcia pre úradníkov stúp, ktorá bola vypracovaná na základe nariadenia Dvorskej komory vo Viedni pri príležitosti prehliadky všetkých stúp v oblasti Banskej Štiavnice. Inštrukcia bola vypracovaná v Banskej Štiavnici dňa 20.3.1780 a bola určená úradníkom stúp v Banskej Štiavnici, Windšachte, Štatgrunde, Rybníkoch, Štefultove a Hodruši. Obsahuje 65 paragrafov zovšeobecňujúcich zásady pre úpravu rúd v stupách. Tento technologický predpis, podľa ktorého sa mala riadiť a prebiehať celá úprava podrobne opisuje každú činnosť v stupách od preberania rúd až po konečný produkt vyrobených koncentrátov. Aj v 18. a 19. storočí sa v úpravníctve v oblasti Banskej Štiavnice stretávame s použitím ručného drvenia a preberania rúd. Pri týchto prácach sa používali zvláštne tzv. „rozborné kladivá“, ktorými sa vykonával rozbor rúd po kvalitatívnej stránke na čisté rudy, prerastliny a jalovinu. Obsah kovu v rudách sa zisťoval tzv. malou skúškou v ohni, čo bolo tavenie rúd v malom. Každá partia haviarov si vyťaženú rudu sama ručne triedila do jednotlivých kategórii, ktoré boli potom odovzdávané do centrálnych rudných skladov. Pri ručnej úprave sa v obvode Banskej Štiavnice a v Štiavnických Baniach jednotlivé vybrané skupiny rúd rozdeľovali do 7-ich až 9-tich kvalitatívnych kategórií, podľa ktorých boli haviari za prácu platení. V oblasti Banskej Štiavnice v minulosti úprava rúd prebiehala najprv vo fáze drvenia (v rudných mlynoch, resp. v stupách), ďalej oddelenia rudnej zložky od nerudnej (v rôznych splavoch) a nakoniec zlatostrieborná zložka rudy sa získala amalgamáciou. Amalgamácia bol proces, kde sa drahokovové koncentráty miešali a vytierali s ortuťou. Pri tom vznikol plastický striebristý amalgám, z ktorého sa nakoniec prelisovaním vytlačila zvyšková ortuť. Takto získaný amalgám sa následne pražil v kelímkoch v osobitných pražiacich peciach (obr. č. 158), kde sa vplyvom tepla z amalgámu odparila ortuť, ktorá sa ochladením znova kondenzovala na kovovú ortuť. Po tomto procese sa zvyšková zlatostrieborná zmes ešte žíhala na železných platniach. Prevažná časť zlata a striebra z oblasti Banskej Štiavnice sa za zámenu odvádzala do kremnickej mincovne. Amalgamáciu striebra a strieborných rúd zdokonalil v roku 1786 Ignác Born (banský odborník a v rokoch 1770 – 1772 banský radca Hlavného komorsko- grófskeho úradu v Banskej Štiavnici).Touto technológiou (tzv. európska amalgamácia) sa strieborné rudy najprv pražili so soľou, prešli na chlorid strieborný a až tento produkt sa následne amalgamoval s ortuťou. Dosiahla sa tým väčšia rozpustnosť striebra v ortuti a tým vyššia výťažnosť. Tento proces bol v roku 1786 názorne predvedený aj zahraničným odborníkom z 12 krajín v huti v Sklených Tepliciach (11 km od Banskej Štiavnice). Pri tejto príležitosti sa konal aj kongres, na ktorom bola založená aj prvá medzinárodná spoločnosť pre banské vedy. Podľa súpisu v oblasti Štiavnických Baní bol napr. v roku 1770 na jednotlivých šachtách nasledovný počet úpravníckych zariadení: Pri šachte Königsegg boli dve stupy (horná a dolná), mali dve vodné kolesá a každá stupa mala po 9 drviacich tĺkov. Pri tejto šachte bola vybudovaná jedna splavovňa so 6 splavmi. Pri šachte Piarg pracovali horné, stredné a dolné stupy. Spolu mali tri vodné kolesá a 24 drviacich tĺkov. Pri stupách pracovali 2 splavovne, ktoré mali spolu 10 splavov. Pri Windšachte boli tri stupy s tromi vodnými kolesami a spolu 15 drviacich tĺkov. Pri stupách bola jedna splavovňa s 10 splavmi. Na šachte Špitaler boli dve stupy s dvomi vodnými kolesami, ktoré mali spolu 25 drviacich tĺkov. Pri stupách bola jedna splavovňa s 20 splavmi. Na šachte Leopold bola jedna stupa s jedným vodným kolesom a 10 drviacich tĺkov. Na šachte Magdaléna boli dve stupy s dvomi vodnými kolesami a 20 drviacimi tĺkmi. Stupové závody v oblasti Banskej Štiavnice z pohľadu energetického a vodohospodárskeho tvorili jeden komplex. Boli vybudované v banskoštiavnickej (mestskej), rybnickej, piargskej, štefultovskej a antolskej doline. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia pracovalo v nich celkom 35 stupových závodov. V 19. storočí bolo v oblasti Banskej Štiavnice vykonané mnoho pokusov a výskumov v oblasti úpravníctva na rôznych technických zariadeniach. Významným prínosom bolo zavedenie celoželezných kalifornských stúp. Veľkým prínosom bolo zavedenie nepretržite pracujúcich strojov skonštruovaných Petrom Rittingerom, Jozefom Schitkom, Antonom Péchom a ďalšími odborníkmi. V 20. storočí bol v oblasti Banskej Štiavnice pôvodný spôsob úpravy rúd nahradený flotačnou technológiou, ale rudy ťažené z regiónu Štiavnických Baní to už časovo nezachytilo.
VN Žibritov - revír SRZ
GPS: 48.3933, 18.9733 [48° 23' 35.88'', 18° 58' 23.88'']
Obec: Žibritov
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Kontakt: Malinovského 13, P.O. BOX 4, Krupina 963 01; tel: 0903017360; email: info@mosrzkrupina.sk
Revír v obhospodarovaní Mestskej organizácie SRZ Krupina. Vodná plocha nádrže pri obci Žibritov.
Číslo revíru: 3-6000-1-1
Rozloha: 0.7 ha
Organizácia: MO SRZ Krupina
Účel: lovný
Druh povolenia: miestne zvláštne
Charakter vody: kaprový
Úžívatel SRZ
Okres: Krupina
Stránka organizácie:
Správca: povodie Hrona
Objem zarybnenia: K2- 100 kg, Ka- 50 kg, Šr-100ks
Loviaci zodpovedá za čistotu svojho lovného miesta.
Rybník
GPS: 48.393562, 18.973078 [48° 23' 36.82'', 18° 58' 23.08'']
Obec: Žibritov
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Miestny rybník nad obcou pri ceste smerom do Svätého Antona je príjemným miestom oddychu a je samozrejme využívaný aj na rybolov.
Múzeum dedinského života
GPS: 48.228406, 18.867485 [48° 13' 42.26'', 18° 52' 2.95'']
Obec: Lišov
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: p. Peter Plachý; Lišov 15; mob: 0940892740; tel: 045/5589205
Súkromné múzeum v tradičnom, vyše 100 ročnom gazdovskom dome s množstvom artefaktov pôvodných remesiel (reštaurované krosná, almary bohato zdobené ornamentami atď.). Ponúka dokonalý obraz zaniknutého života na dedine. Objekt je v pôvodnom stave so zariadením vrátane napr. vybavenia čiernej kuchyne s chlebovou pecou, atď. Doporučujeme vidieť.
SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUM zaradilo do evidencie zariadení,ktoré majú charakter múzejnej prezentácie LIŠOVSKÚ IZBU, ktorá je vedená pod registračným číslom ZMP/24/2009 dňa 18.12.2009.
Šachta Ján Jozef
GPS: 48.471251, 18.878076 [48° 28' 16.5'', 18° 52' 41.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Poniže križovatky ciest v sedle Červená studňa, idúc smerom na obec Vyhne, sa po ľavej strane cesty nachádza zatopené ústie šachty Ján Jozef, celkovo najzápadnejšej šachty východnej časti štiavnického rudného ložiska. Šachta Ján Jozef bola vyhĺbená pravdepodobne začiatkom 19. storočia a to až po úroveň dedičnej štôlne Michal. Dôvodom je vyrazenia bolo zabezpečenia vetrania banského poľa Michal šachty. V súčasnosti je v mieste jej ohlbne vytvorený akoby kráter naplnený vodou, čo vytvára dojem akoby išlo o vodnú nádrž (tajch). Severne, smerom po svahu sa nachádza ešte pôvodný odval šachty, čiastočne vytvárajúci prirodzenú bariéru pre odtok vody – podobný hrádzy jazierka, pričom pôda pod týmto odvalom je vďaka priesakom takmer celoročne podmočená.
Arborétum Kysihýbel
GPS: 48.451285, 18.929914 [48° 27' 4.63'', 18° 55' 47.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Ochrana jedného z najcennejších dendrologických objektov Slovenska, dôležitého z vedeckovýskumného (štúdium cudzokrajných drevín), náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Založené bolo J. Tuzsonom, asistentom lesn. akadémii v B. Štiavnici v r. 1900.
Banskoštiavnická botanická záhrada (horná)
GPS: 48.460620, 18.899240 [48° 27' 38.23'', 18° 53' 57.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
V roku 1854 Banícka a lesnícka akadémia s povolením ministerstva financií odkúpila pozemok susediaci s botanickou záhradou, v ktorej mala byť postavená nová, celoškolská budova Akadémie. Keďže sa zo stavbou nezačalo, ministerstvo financií v roku 1860 povolilo premeniť plochu na botanickú záhradu. Tak vznikla botanická záhrada známa ako Horná botanická záhrada. Pôvodná botanická záhrada odvtedy nesie meno Dolná botanická záhrada. Obe záhrady susedili, oddeľovala ich iba cesta (dnes Akademická ulica) a mali i spoločného správcu.
Na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia pribudla do Hornej botanickej záhrady nová budova Lesníckeho odboru Akadémie. Už od svojho založenia v roku 1763 bojovala Akadémia s nedostatkom priestorov, bola umiestnená v siedmich málo vyhovujúcich budovách rozptýlených po celej Banskej Štiavnici. Preto sa dospelo k rozhodnutiu postaviť podľa návrhu z roku 1854 na celoškolskú budovu pre Lesnícky odbor novú budovu a umiestniť ju do Hornej botanickej záhrady.
Začali na jar v roku 1888 a už na jeseň v roku 1890 sa v novostavbe prednášalo. V priebehu nasledujúceho roku sa do nej nasťahovali všetky katedry Lesníckeho odboru. Lesnícky odbor zotrval v budove až do roku 1918, kedy sa celá, vtedy už Vysoká škola banícka a lesnícka presťahovala do Budapešti a rok na to do Šoprone. V máji 1919 bola v Banskej Štiavnici ustanovená Československá stredná lesnícka škola, ktorá prevzala budovy Lesníckeho odboru i obe botanické záhrady. Jej prvým riaditeľom sa stal Dr. Ing. Rudolf Haša. Musel vyriešiť množstvo problémov s fungovaním novej školy - medziiným i získať nový mobiliár budovy, keďže pôvodný bol pri náhlom odchode vysokej školy odvezený, zničený, alebo sa stratil.
K väčším stavebným úpravám budovy došlo až počas generálnej opravy v rokoch 1951 až 1958. V rámci generálnej opravy budovy bol roku 1956 zrekonštruovaný i obvodový múr Hornej botanickej záhrady a všetky vstupné brány, ktorých väčšina bola zničená počas druhej svetovej vojny.
V súčasnosti obe časti Botanickej záhrady obsahujú 285 druhov drevín a krov z eurosibírskej, stredoázijskej, východoázijskej a severoamerickej floristickej oblasti a z lesníckeho i historického pohľadu predstavujú mimoriadne zaujímavé a hodnotné dendrologické objekty.
Múzeum vo Svätom Antone
GPS: 48.421703, 18.942861 [48° 25' 18.13'', 18° 56' 34.3'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: sekretariát: 0915821973; rezervácie vstupov: 0918877062; tel: 045/6913932; Email: info@msa.sk
Múzeum vo Svätom Antone je príspevková organizácia priamo riadená Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Je to špecializovaná organizácia s celoslovenskou pôsobnosťou. Múzeum cieľavedome a systematicky zhromažďuje zbierkové predmety, odborne spracováva umelecko-historický a poľovnícky zbierkový fond múzea, zbierkové predmety sprístupňuje verejnosti formou stálych expozícií, dlhodobých, krátkodobých a putovných výstav. Múzeum vo Sv. Antone je celoslovenským poľovníckym múzeom a má mnohé zahraničné aktivity. Vykonáva odborno-metodickú činnosť, spracováva, sprístupňuje a využíva hmotné dokumenty vo vzťahu ku komplexnej dokumentácii vývoja a súčasnosti poľovníctva na Slovensku a dejín rodov Koháry a Coburg. V oblasti poľovníctva, výskumu dejín rodov Koháry a Coburg spolupracuje s odbornými inštitúciami na Slovensku i v zahraničí. Všetky poznatky využíva pri rozvoji kultúrno-vzdelávacích aktivít.
Neodmysliteľnou súčasťou histórie kaštieľa vo Svätom Antone sú Koháryovci a Coburgovci, ktorí sem sústredili prekrásne diela umu a šikovných rúk umelcov a remeselníckych majstrov z rôznych končín sveta, od začiatku 18. storočia do začiatku 20. storočia. V bohatom zariadení kaštieľa, ktoré môžete obdivovať v umelecko-historickej expozícii, sa odzrkadľuje spôsob života, vkus a záľuby týchto dvoch rodín. Vďaka neobvyklej celistvosti, autentickej podobe a rozmanitosti zbierok bol celý komplex v roku 1985 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku .
Poľovnícka expozícia, najväčšia svojho druhu na Slovensku, obsahuje nielen množstvo vzácnych trofejí zveri, ale aj bohatú zbierku historických poľovných zbraní, obrazov, umeleckých predmetov, kníh, časopisov a fotografií. Tématické okruhy kynológie, sokoliarstva, strelectva a rybárstva sú doplnené diorámami zvierat žijúcich na Slovensku, ktoré milujú najmä deti. Chodby kaštieľa prezentujú viac ako 1000 trofejí zveri ulovenej pôvodnými užívateľmi kaštieľa.
Horné parkové jazierko pri Kaštieli vo Svätom Antone
GPS: 48.420731, 18.945372 [48° 25' 14.63'', 18° 56' 43.34'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malá vodná plocha Horného parkového jazierka slúžila ako akumulačná a vyrovnávacia nádrž pre Dolné parkové jazierko, do ktorého z horného pritekala voda cez sústavu kamenných kaskád a vodopádov aby sa dostatočne okysličila. Napájaná bola vodou privedenou vodným jarkom zarezaným do svahu privádzajúcim vodu na kóte cca 480 metrov nad morom z doliny Kolpachského potoka, ktorý mal vyrovnaný celoročný prietok s dostatkom vody. V súčasnosti je voda Horného parkového jazierka sezónne značne ekologicky labilná, pretože sa v ňom hromadia rozkladajúce sa zvyšky opadnutého lístia. Táto masa organizkých zvyškov je ale dokonalým útočiskom pre množstvo chranených živočíchov, vrátane salamandry škvrnitej, mlokov, žiab a rôznych druhov vodného zmyzu.
Dolné parkové jazierko pri Kaštieli vo Svätom Antone
GPS: 48.420521, 18.944364 [48° 25' 13.88'', 18° 56' 39.71'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dolné parkové jazierko je vodou napájané z Horného jazerka sústavou kamenných kaskád a menších vodopádov tak, aby sa voda dostatočne okysličila a vytvorila príjemnú a malebnú atmosféru. Každoročne sa počas sviatočných Dní Svätého Huberta do Dolného jazierka vypustia pstruhy dúhové v lovnej veľkosti a hostia a návštevníci si ich môžu sami uloviť na udicu a nechať chtne pripraviť členmi miestneho rybárskeho spolku. Takmer pol hektárová nádrž dosahuje maximálnu hĺbku len do 2 metrov, preto je v letných mesiacoch prehriata, vďaka čomu v nej prežívajú okrem lekien a ďalších okrasných druhov rastlín aj ozdobné formy (farebné variety) KOI kaprov, jalcov, karasov a samozrejme aj nejaký ten neulovený pstruh dúhový... Dolné jazierko spolu s Horným bolo v rokoch 2011 až 2012 ekologicky vyčistené a revitalizované bioremediačným procesom, za čo patrí veľká vďaka fy. Malatech Water Slovakia, ktorá tento proces realizovala vo vlastnej réžii. Hrúbka dnových rozkladajúcich sa organických sedimentov a organických kalov sa v priebehu 1,5 roka zredukovala z pôvodných cca 60 – 65 cm na 0 až 5 cm, čím došlo k výraznej pozitívnej zmene ekologickej kvality a čistoty vody.
Antolský tajch
GPS: 48.428314, 18.951534 [48° 25' 41.93'', 18° 57' 5.52'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Táto dnes už zaniknutá vodná nádrž – tajch je súčasťou návrhového Zoznamu technických objektov lokality "Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia" nominačného listu lokality geoparku UNESCO z roku 1993. Vzdutie vodnej hladiny a akumulácia vody okrem toho, že slúžila ako zdroj vody odvádzanej zakrytým vodným jarkom do parkových jazierok ku kaštieľu vo Svätom Antone, bola vďaka výdatným výverom a stálym prameňom v doline Kolpachského potoka dostatočným zdrojom vody pre antolské, prenčovské a nižšie pozdĺž toku postavené mlyny v čase akútneho nedostatku zrážok. Dnes nám kontúry pôvodného tajchu pripomína len zamokrená bažinatá plocha medzi Kolpašským potokom a miestnou komunikáciou pozdĺž rovnomennej doliny lemovaná miernym obvodovým valom a samozrejme rozpadajúca sa kamenná hrádza neskôr spevňovaná betónom. Poniže pôvodnej hrádze je odberný objekt odvádzajúci vodu jarkom do parkových jazierok.
Slovenské banské múzeum – Kammerhof
GPS: 48.457896, 18.896203 [48° 27' 28.43'', 18° 53' 46.33'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: e-mail: technika@muzeumbs.sk; hramesa@muzeumbs.sk; tel: 045/6949418, 045/6920535
Virtuálna prehliadka expozície: Kammerhof
Kammerhof expozícia Baníctvo na Slovensku
najrozsiahlejšia expozícia v meste nie je len o banskej technike. Banícke školstvo, história najvýznamnejšieho banského úradu na našom území (pôsobil v Banskej Štiavnici od 16.storočia), galéria dobového portrétu – banských odborníkov a významných osobností, ľudové umenie s baníckou tematikou, slávnostný banícky odev – to všetko súviselo s baníctvom a je v expozícii prezentované predovšetkým zachovanými autentickými dobovými predmetmi. Samotné baníctvo – ťažba suroviny sa začína objavením ložiska, geologickým prieskumom, používa pri nej rôzne pracovné nástroje, potrebné sú banské mapy, svietidlá, dopravné prostriedky. Z podzemia sa často musí odstrániť spodná voda, aby sa tam dalo pracovať – človek využíva čerpacie zariadenia a na ich pohon, ako aj na pohon ďalších zariadení , ktoré používa pri ťažbe a spracovaní suroviny sú nutné energie ( konská, vodná , stlačený vzduch, elektrická…). Tieto zložité aj jednoduchšie činnosti, ktoré banská práca predstavuje, sú v expozícii prezentované od najstarších archeologických nálezov až po 20.storočie. Viac ako 800 originálnych predmetov, dobové ilustrácie, historické fotografie a mapy a funkčné modely sprevádzajú návštevníka v 9 expozičných celkoch. Spolu s umelecko – historickou časťou v ďalších 5 miestnostiach získa návštevník zaujímavý obraz o baníctve a aj o tom, kam jeho vplyv zasahoval.
Ideálne je túto expozíciu navštíviť prv, ako sa rozhodnete nahliadnuť do podzemia v Glanzenberg štôlni, či v Bartolomej štôlni v Banskom múzeu v prírode.
Kammerhof – z histórie objektu
Najcennejší pamiatkový objekt historického centra Banskej Štiavnice, postupne budovaný od 12.storočia. V 16.storočí sa stal sídlom Hlavného komorskogrófskeho úradu, ktorý riadil baníctvo najbohatšieho banského rudného regiónu, dnešnú stredoslovenskú banskú oblasť.
Komorský dvor - Kammerhof je najväčším stavebným komplexom na území historického mesta. Bol vybudovaný v polovici 16. storočia, prestavbou viacerých meštianskych domov. Objekt bol viackrát prestavovaný a zväčšovaný, takže na ňom môžeme pozorovať všetky stavebné slohy. Vzácna je bývalá jezuitská kaplnka s renesančným portálom. V zadnej časti budovy stoja dve renesančné bašty. Cez horné nádvorie prechádza tzv. štiavnický poludník, označený kameňom pod renesančnou loggiou. Kammerhof bol sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne nachádzajúce sa na území dnešného stredného Slovenska. Dnes je Komorský dvor sídlom riaditeľstva Slovenského banského múzea a zároveň expozície baníctva a baníckeho školstva na Slovensku
Foto> Ján Petrík
Slovenské banské múzeum – Berggericht
GPS: 48.459720, 18.892790 [48° 27' 34.99'', 18° 53' 34.04'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: e-mail: infobs@muzeumbs.sk, tel: 045/6920536, 6920535
Virtuálna prehliadka expozície: Berggericht
Expozícia sídli v národnej kultúrnej pamiatke Berggericht (bývalý banský súd) s bohatou históriou, na Námestí Svätej Trojice, na úpätí vrchu Staré mesto (Glanzenberg). V tejto budove bolo v roku 1927 zriadené aj prvé slovenské banícke múzeum – Štátne banské múzeum Dionýza Štúra. Expozícia zaujme a poteší nielen mineralógov, geológov a zberateľov minerálov, ale aj všetkých priaznivcov prírody a prírodovedy.
Systematická prezentácia minerálov
Viac ako 400 rôznych druhov minerálov z lokalít celého sveta, ktoré sú usporiadané do súčasne platného taxonomického systému. Dôraz je kladený najmä na minerály zo Slovenska. Kritériom členenia minerálov do príslušných tried je ich chemické zloženie a vnútorná štruktúra. Medzi rarity expozície patria napríklad vzorka hessitu z lokality Botes v Rumunsku, stefanit a polybazit z Hodruše a farmakosiderit z Novej Bane.
Expozícia sa môže pochváliť veľmi peknými ukážkami minerálov, ktoré majú na Slovensku miesto svojho prvého popisu na svete. Napríklad sú to: hodrušit z Hodruše, euchroit, libethenit a mrázekit z Ľubietovej, hauerit z Vígľašskej Huty, tetradymit zo Župkova a vashegyit zo Železníka.
Hoci medzi verejnosťou rozšírené tvrdenie, že výskyt holubníkového (žezlového) kremeňa je takmer len výsadou Banskej Štiavnice, nie je pravdivé, relatívna hojnosť a mimoriadna kvalita vzoriek tohto typu kremeňa z banskoštiavnických rudných žíl a dutín sekundárneho kvarcitu ho zaraďuje medzi symboly Banskej Štiavnice. Nie náhodou je jeho zobrazenie aj súčasťou loga CHKO Štiavnické vrchy. Nádherné ukážky holubníkového kremeňa a ametystu sú ozdobou expozície.
V nádvorí budovy ústi štôlňa Michal, ktorá bola adaptovaná na pivničné priestory. Jedná sa o prekop na podložnú vetvu žily Špitáler, napájajúci sa na slednú chodbu po žile, ktorá však už pre návštevníkov nie je sprístupnená. Spojenie s ďalšou krátkou, na povrch ústiacou chodbou vytvára priestor majúci v pôdoryse tvar podkovy. Návštevník sa môže oboznámiť s horninovým prostredím, typickými spôsobmi výstuže používanými v baníctve a banskými vozíkmi – „huntíkmi“.
Približná dĺžka prehliadky je 45 minút
Sprevádzanie v cudzom jazyku – príplatok 9,00 €.
V suteréne budovy Berggericht sa nachádza spojené Informačné centrum Mesta Banská Štiavnica a Slovenského banského múzea. Pracovníci tohto zariadenia poskytujú turistické informácie o Banskej Štiavnici a okolí, ako aj o jednotlivých expozíciách Slovenského banského múzea. Informujú o aktuálnych kultúrnych podujatiach, stravovacích, ubytovacích a dopravných možnostiach. Informácie sú podávané v slovenskom, nemeckom a anglickom jazyku. V ponuke je pestrý výber suvenírov, minerálov, reprezentačných publikácií a informačných materiálov.
Na mieste dnešného objektu na severnej strane námestia sv. Trojice, stáli koncom 15. storočia dva kamenné meštianske domy. Patrili bohatým banským ťažiarom, postavené boli v neskorogoticko- renesančnom slohu, v podbrání s veľkým priestorom na obchodovanie a s otvoreným dvorom, kde sa nachádzala studňa. V renesancii, koncom 16. storočia boli domy zjednotené s uličnou dispozíciou a prestavané v jeden celok, na rohu s poschodovým kruhovým arkierom na jednom stĺpe. Od poslednej tretiny 17. storočia dom patril významnej rodine baróna Jána Gottfrieda Hellenbacha (1659-1728), jedného z najbohatších obyvateľov Slovenska, lekárovi, prívržencovi Františka Rákociho II., majiteľovi baní, pivovarov, domov a rozsiahlych pozemkov vo viacerých krajoch Slovenska, ktorý v rokoch 1698 -1708 zastával funkciu hlavného komorského grófa, bol aj hlavou miestnych evanjelikov. Koncom 18. storočia Hellenbachov dom už chátral a majitelia sa menili. Preto Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici rozhodol, že v rokoch 1792-1854 sa v budove usídli Dištriktuálny banský súd, najvýznamnejšia banícka súdna inštitúcia - odtiaľ pochádza neskoršie pomenovanie objektu Berggericht. V rokoch 1854-1859 v ňom sídlil Banský kapitanát. Od roku 1860-1900 využívala objekt Banícka akadémia, boli tam posluchárne, knižnica, mineralogické zbierky, byt profesora geológie a mineralógie.
Slovenské banské múzeum – Starý zámok
GPS: 48.459518, 18.890951 [48° 27' 34.26'', 18° 53' 27.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: e-mail: etnolog@muzeumbs.sk; tel: 045/6949472; 6920535
Virtuálna prehliadka expozície: Starý zámok
Starý zámok sa nachádza nad Námestím sv. Trojice, pod úpätím vrchu Paradajz. Patrí k najstarším stavebným pamiatkam mesta Banskej Štiavnice, ktorý dokumentuje románsky, gotický, renesančný a barokový výtvarný sloh.
Odporúčame:
Archeologická expozícia „Baníci prichádzajú…“
- poklady bronzových šperkov, nástrojov a súčastí odevov z obdobia okolo roku 900 pred Kr.
- jedinečné nálezy z archeologických výskumov Sitna a Starého mesta /Glanzenberg/ v Banskej Štiavnici
Z histórie mesta Banskej Štiavnice
- listina z roku 1275 : najstaršia listina vydaná mestskou kanceláriou na Slovensku, najstaršie zobrazenie mestského erbu v rámci kráľovstva, pečať s baníckymi znakmi, najstaršia svojho druhu v Európe
Maketa oltára Majstra M.S. z roku 1506
- sedem zachovalých tabuľových obrazov s námetmi mariánskeho a christologického cyklu
Strelecké terče a historické zbrane
- najstarší terč z roku 1754
Baroková plastika
- originály súsošia Sv. Trojice z banskoštiavnického námestia
Lapidárium
- kamenné krstiteľnice, náhrobníky, mestské fontány, unikátna liatinová náhrobná doska z roku 1598
Reliéfy a plastiky z barokovej banskoštiavnickej Kalvárie
- zapísané medzi 100 najohrozenejších pamiatok sveta
Himmelreich
– žalár a mučiareň
Prezentácia najznámejších remesiel Banskej Štiavnice:
Fajkárska dielňa – posledná fajkárska dielňa na Slovensku, svetoznáme hlinené fajky štiavničky,možnosť predvádzania výroby fajok
Umenie kováčov – kováčska vyhňa s mechom z 18. stor., výrobky umeleckého kováča Karola Fizélyho, kované a liatinové náhrobné kríže
Historické hodiny a zvony – interiérové, vežové hodiny, gotický, renesančný a barokový zvon
Približná dĺžka prehliadky je 60 minút
Na výbežku Paradajzu postavili obyvatelia mesta už v 13. storočí kostol P. Márie, okolo ktorého bol cintorín. Kostol bol postavený ako trojloďová bazilika so štvorcovým presbytériom na konci hlavnej lode. Na opačnej strane lode, v jej pôdoryse stála veža. V 15. storočí bol kostol a cintorín obohnaný múrom. Na prelome 15. a 16. storočia bola stavba prestavaná na gotický halový chrám. V 40. rokoch 16. storočia bol prestavaný na protitureckú pevnosť. Klenba nad hlavnou loďou bola zbúraná, čím vzniklo nádvorie. Z pôvodnej románskej stavby sú zachované obvodové múry pôvodného kostola, severný a južný múr presbytéria, sakristie, uhlové pilier, veže, kamenné ostenia na 1. poschodí. Gotickú prestavbu pripomínajú oporné piliere, rímse, točité schodište a konzoly. O stavebných úpravách v 16. storočí svedčia renesančné portály na 1. poschodí a pôvodné pomaľovanie v tzv. rytierskej sále.
V komplexe Starého zámku sa nachádza kaplnka sv. Michala - románska rotundová budova zložená z dvoch častí. Nadzemná časť, samotná kaplnka sa nazývala karnárium. Pochovávali sa odtiaľ telá zomrelých. Podzemná časť sa nazývala ossarium - kostnica. Do nej sa vkladali nezotleté kosti vybrané pri kopaní nových hrobov. Kaplnka mala polkruhovú apsidu a drevenú povalu. Zvyšky fresiek pochádzajú zo 14. storočia.
Vpravo od hlavného vchodu je hradná veža, pôvodne gotická s podjazdom, ktorým sa vchádzalo do zámku. Teraz má barokový vzhľad, ktorý dostala pri prestavbe na zvonovú vežu v r. 1777. Vo veži sú tri zvony.
Bašta nazývaná „Himmelreich" pochádza zo 14. storočia. Používala sa ako väznica a mučiareň.
Slovenské banské múzeum – Nový zámok
GPS: 48.455776, 18.896144 [48° 27' 20.79'', 18° 53' 46.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: E-mail: etnolog@muzeumbs.sk; tel: 045/6911543; 6920535
Virtuálna prehliadka expozície: Nový zámok
Táto pozoruhodná stavba, dominanta Banskej Štiavnice je známa aj pod názvom Nový hrad, Panenský, alebo Dievčenský hrad, sa nachádza na Frauenbergskom kopci. Protiturecká renesančná pevnosť bola postavená v rokoch 1564-1571. Nový zámok zároveň plnil funkciu strážnej veže – vartovky. Bol súčasťou protitureckej vojenskej signalizačnej sústavy Jednoty stredoslovenských banských miest (7 známych banských miest – Pukanec, Nová Baňa, Banská Štiavnica, Banská Belá, Kremnica, Banská Bystrica a Ľubietová), ktorá siahala od Levíc až po Ľubietovú. Po skončení tureckých vojen slúžil ako skladisko pušného prachu pre banskoštiavnické baníctvo, neskôr tu sídlila protipožiarna hliadka, tzv. „živé hodiny“.
Slovensko v období tureckej expanzie
Expozícia dokumentuje vojenskú situáciu, výzbroj protitureckých pevností, zbrane uhorského a tureckého vojska, maľované strelecké terče, ktorých pôvod siaha do obdobia tureckých výbojov, obrazy členov rodiny Koháryovcov, ktorá sa významne zapojila do bojov proti Turkom.
Najzaujímavejšie exponáty:
Sedemhlavňové delo tzv. organ zo 16. storočia, turecké jatagány, hradné pušky, zápalné smolné palice, plastiky Turkov v životnej veľkosti, orientálne interiéry, strážnica uhorského vojska, atď.
Z histórie Dobrovoľného hasičského zboru Banskej Štiavnice
- patrí k najstarším na Slovensku, založený v roku 1873
- unikátna zástava z roku 1877, slávnostné hasičské prilby, fotografický materiál…
Ponúkame:
Interaktívna prehliadka s pracovnými listami. Jedinečný výhľad na historické centrum mesta aj prostredníctvom ďalekohľadu, porovnanie urbanistického rozvoja s inštalovanými dobovými fotografiami
Približná dĺžka prehliadky je 45 minút
Sprevádzanie v cudzom jazyku – príplatok 9,00 €.
V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 - 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú stavbu. Pevnosť bola neskôr prestavovaná, takže dnes má štyri poschodia s nárožnými baštami a strieľňami. Budova mala brániť mesto pred prípadným vpádom Turkov od Levíc a Pukanca. Bola súčasťou signalizačného systému, ktorý podával správy o pohybe nepriateľa od Pukanca po Ľubietovú. Je nazývaný i Panenským zámkom, v súvislosti s pomenovaním kopca, na ktorom je postavený („Frauenberg"). Okolo zámku bolo až do roku 1848 rozmiestnených 21 diel. Až do 18. storočia sa tu uschovával pušný prach pre banskoštiavnické baníctvo.
Zvláštnosťou Nového zámku boli tzv. „živé hodiny", ktoré spočívali v tom, že sa obyvateľstvu oznamoval čas - trúbením štvrťhodiny, bitím na zvon celé hodiny.
Slovenské banské múzeum – Dedičná štôlňa Glanzenberg
GPS: 48.457572, 18.899261 [48° 27' 27.26'', 18° 53' 57.34'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: E-mail: infobs@muzeumbs.sk; tel: 045/692 05 35
Virtuálna prehliadka expozície: Dedičná štôlňa Glanzenberg
Ústie dedičnej štôlne Glanzenberg sa nachádza pri pamätníku padlým v 2. sv. vojne na Kammerhofskej ulici. Najstaršia písomná zmienka o štôlni je z roku 1560. Mala významnú úlohu v počiatkoch ťažby zlatostrieborných rúd na žile Špitaler pod kopcom Glanzenberg. V neskorších dobách, keď jej odvodňovaciu funkciu prevzali nižšie položené odvodňovacie štôlne, slúžila na dopravu, vetranie a fáranie technikov. Sláva a význam Banskej Štiavnice sa zrodili z nerastného bohatstva rúd drahých a farebných kovov, ktoré sa tu ťažili viac ako tisíc rokov. Množstvo európskych a svetových prvenstiev z rôznych oblastí ľudskej činnosti sa viaže k nášmu mestu. Banská Štiavnica bola slobodným banských mestom.V období prvých písomných správ o štôlni (1560) malo mesto dnešný charakter a existovala zástavba, ktorá aj dnes tvorí centrum mesta. Z obavy o stabilitu budov a cesty bola štôlňa po celé stáročia udržiavaná v dobrom technickom stave a preto sa zachovala do dnes.
Odporúčame:
Sprístupnená časť štôlne, ktorá končí pri šachte Kaufhaus v hĺbke 32 m má dĺžku 450 m. “Cisárskymi schodmi” je spojená s priestorom s pamätnými tabuľami v hĺbke 40 m pod povrchom. Tu si môžu návštevníci pomocou želiezka a kladiva “vydolovať” kúsok rudy.
Dedičná štôlňa Glanzenberg je od roku 1751 miestom, kde sú zaznamenané najvýznamnejšie návštevy v meste. Na konci sprístupnenej časti štôlne pri šachte Kaufhaus sú tzv. cisárske schody, ktoré ju spájajú z nižšie vyrazenou Hornou Svätorojičnou štôlňou. Tu, v hĺbke 40 m pod povrchom na križovatke viacerých stôlní bol priestor rozšírený v súvislosti s návštevou cisára Františka Štefana Lotrinského, ( manžela panovníčky Márie Terézie ) v roku 1751. Na počesť tejto vzácnej návštevy bola v bočnej stene zabudovaná pamätná tabuľa. Postupne boli v tomto priestore, nazývanom aj “kráľovská cesta” zabudované ďalšie tabule, ktoré sú dodnes zachované na svojom pôvodnom mieste. Z roku 1764 je pamätná tabuľa pri príležitosti fárania korunného princa Jozefa a jeho brata Leopolda. Ďalšia je z roku 1777, kedy sem sfáral Maximilián Rakúsky. Tabuľa z roku 1822 pripomína fáranie palatína Jozefa, syna cisára Leopolda II. Posledné významné fáranie v minulosti vykonal cisár František Jozef I. dňa 7. júla 1852. Historická výnimočnosť, ale najmä to, že štôlňa je v malej hĺbke pod zástavbou centra mesta viedlo k rozhodnutiu štôlňu rekonštruovať. Po nej bola v štôlni obnovená tradícia fárania významných osobností spoločenského života. V roku 2003 bola sprístupnená aj pre verejnosť.
Približná dĺžka prehliadky je 50 minút
Sprevádzanie v cudzom jazyku – príplatok 9,00 €.
Dedičná štôlňa Glanzenberg - najnovšia sprístupnená expozícia, dedičná odvodňovacia štôlňa, jedna z najstarších v štiavnickom regióne. Pamätné tabule, ktoré osadili významné návštevy, panovníci a osobnosti minulosti a súčasnoti. Zaujímavosťou sú do kFáranie do štôlne Glanzenbergameňa vytesané cisárske schody.
Slovenské banské múzeum – Banské múzeum v prírode
GPS: 48.451348, 18.888527 [48° 27' 4.85'', 18° 53' 18.7'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: E-mail: bmp@muzeumbs.sk; tel: 045/6912971; 6920535
Virtuálna prehliadka expozície: Banské múzeum v prírode
Banské múzeum v prírode je umiestnené západne od centra mesta cca 1 km v smere na Levice. Rozkladá sa v malebnom údolí pod tajchom Klinger na rozhraní mesta a divočiny. Už 40 rokov poskytuje návštevníkom jedinečný zážitok z prehliadky originálnych banských priestorov. Ako najstaršia a tematicky najrozsiahlejšia banícka expozícia na Slovensku ukazuje vývoj rudného baníctva v stredoeurópskom priestore od stredoveku do konca 20. storočia.
Najvzácnejší exponát
V podzemnej expozícii je to jednoznačne Gápel na konský pohon , ktorý je jediný takýto stroj– motor od banského výťahu, ktorý sa na Slovensku zachoval. Povrchovej expozícii svojím významom jednoznačne kraľuje Kachelmanov vodnostĺpcový ťažný stroj premiestnený zo šachty Lill v Hodruši. Je to pamätník slávnej éry vodnostĺpcových strojov, ktoré v 18. storočí zachránili banskoštiavnické baníctvo od zániku a stáli na čele technického pokroku v celosvetovom meradle.
Odporúčame
Čakanie na vstup do podzemnej expozície si môžete spríjemniť prehliadkou povrchovej expozície. Obzvlášť atraktívna je Geologická náučná expozícia, ktorá na malej ploche prezentuje geologický vývoj Slovenska. Na geologickej mape a sedemdesiatich stanovištiach môžete vyhľadať horniny pochádzajúce z vášho rodiska. Sú tu sústredené jedinečné technické banícke pamiatky banskoštiavnického regiónu.
Extra zážitok
Prehliadku podzemia absolvujete vystrojený prilbou, plášťom a lampou, čo je jedinečný zážitok, ktorého fotografie by nemali chýbať v žiadnom fotoalbume cestovateľa.
Približná dĺžka prehliadky je 70 – 90 minút
Sprevádzanie v cudzom jazyku – príplatok 9,00 € (anglický, nemecký, maďarský jazyk)
Banské múzeum v prírode - jedinečné múzeum svojho druhu na Slovensku. Podzemná expozícia s návštevou bane zo 17.storočia. Povrchová expozícia, náučná geologická expozícia Geoparku, expozícia lomového dobývania a dobývky na žile Terézia.
Slovenské banské múzeum – Galéria Jozefa Kollára
GPS: 48.460183, 18.892360 [48° 27' 36.66'', 18° 53' 32.5'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: E-mail: galeria@muzeumbs.sk; tel; 045/6913431; 6920535
Virtuálna prehliadka expozície: Galéria Jozefa Kollára
Galéria sídli priamo v historickom centre mesta na Námestí Svätej Trojice, vedľa morového stĺpa, v troch krásnych meštianskych domoch. Galéria ponúka prehliadku jedinečnej stálej expozície, ktorú dopĺňajú sezónne výstavy.
POKLADY STARÉHO UMENIA
Výstava prezentuje mimoriadne cennú kolekciu výtvarných diel, ktoré vznikli v Banskej Štiavnici a iných baníckych regiónoch Slovenska. Diela svojou kvalitou a originalitou presahujú regionálny rámec. Expozícia ponúka prierez umením od 13. do 20. storočia.
NAJVZÁCNEJŠÍ EXPONÁT
Nie jeden, ale hneď dva! Dve neskorogotické drevené plastiky sv. Barbory a sv. Kataríny sú autorsky pripisované tajomnému a fenomenálnemu Majstrovi M.S. Plastiky ilustrujú význam a prosperitu Banskej Štiavnice okolo roku 1500 a patria ku klenotom stredoeurópskeho umenia.
ODOPORÚČAME
Ponúkame výber z unikátnej zbierky portrétov komorských grófov – prezidentov banskej komory. Dávame do pozornosti diela vynikajúcich barokových majstrov – sochára Dionýza Stanettiho a maliara Antona Schmidta, ktorí v Banskej Štiavnici vytvorili cenné originálne dielo.
ANJELI A DÉMONI EDMUNDA GWERKA
Profil banskoštiavnického rodáka Edmunda Gwerka, ktorý patrí k zakladateľským postavám moderného slovenského umenia. Jeho obrazy drsnej krajiny a pôsobivé figurálne kompozície zaznamenávajú nielen dramatickú atmosféru doby, ale aj špecifickú náladu baníckeho kraja.
JOZEF KOLLÁR – VIVAT VITAE!
Kolekcia klasika slovenskej moderny, banskoštiavnického rodáka Jozefa Kollára. Autor strhujúcim spôsobom zaznamenal krajinu a rodné mesto. Jeho dielo presiaknuté radosťou zo života je vyznaním rodine, mestu, krajine.
Dĺžka prehliadky stálej expozície cca 45 minút.
Galéria Jozefa Kollára - viac ako 200 najcennejších výtvarných diel najmä z Banskej Štiavnice od 15.-19. stor., umenie 20.storočia predovšetkým banskočtiavnických autorov, aktuálne výstavy.
Šachta Ondrej
GPS: 48.451164, 18.887642 [48° 27' 4.19'', 18° 53' 15.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Ondrej je súčasťou Banského múzea v prírode. V povrchovej expozícii, sú vzácne exponáty z baníckych oblastí Slovenska, spojených s baníctvom, úpravou rúd, ťažiarstvom a baníckou architektúrou. Tu sa nachádza aj náučná geologická expozícia vybudovaná v rámci projektu "zriadenie banskoštiavnického geoparku. Na 10 zastaveniach a veľkoplošnej geologickej mape je tu vysvetlená geológia územia Slovenska. Podzemná expozícia je umiestnená v pôvodných banských dielach obzoru Bartolomej a šachty Ondrej. Ponúka nezabudnuteľný zážitok pri návšteve bane, kde sú umiesnené exponáty banskej techniky od najstaršie používaných ručných nástrojov až po techniku 20. storočia. Pred fáraním dostanú návštevníci plášť, prilbu a lampu a so sprievodcom absolvujú viac ako 1km dlhú prehliadku. Šachta Ondrej leží v doline tiahnúcej sa od tabakovej továrne k vodnej nádrži Klinger. Nachádza sa 656 m.n.m., hlboká bola 433 m. Vyhĺbili ju v obdĺžnikovom profile s drevenou výstužou. Je sprístupnená od povrchu do hĺbky 45 m po úroveň obzoru Ján. R. 1979 bola nad šachtu umiestnená ťažná veža z bane Rúfus v Poproči. V šachte používali rôzne zariadenia: konský gápeľ, neskôr vodné koleso. R. 1908 zabudovali na šachte elektrický ťažný stroj. Roku 1924 sa rozhodlo o jej likvidácii. Východne od šachty Ondrej je ústie štôlne Bartolomej, ktorá vznikla za účelom prieskumu a dobývania žily Špitaler. Dnes je štôlňa hlavným dopravným, vetracím a odvodňovacím banským dielom podzemného skanzenu. Prehliadková trasa zahŕňa dlhé a priestorové banské diela zo 17.-19. Storočia. Najcennejším exponátom je podzemný konský ťažný gápeľ z 2.pol.19.stor., jediné zachránené zariadenie svojho druhu v podzemí na Slovensku. Severovýchodne od ústia štôlne Bartolomej leží ústie ďalšieho horizontálneho banského diela, tzv. remízy lokomotív.
Šachta Zigmund
GPS: 48.453007, 18.894820 [48° 27' 10.83'', 18° 53' 41.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Ústie šachty leží 583 m.n.m. medzi vrchom Frauenberg a Trojickým vrchom. Šachta mala obdĺžnikový pôdorys s drevenou výstužou. Neďaleko je bývalá prevádzková budova šachty zdobená baníckym motívom od neznámeho autora z roku 1936. Šachtu začali hĺbiť v r. 1631 ako vetraciu šachtu pre razenie Svätotrojičnej dedičnej štôlne, ale po objavení bohatého zrudnenia na žile Ján sa využívala na dobývanie. Toto miesto bolo známe intenzívnou hydrotermálnou premenou. Drevená výstuž bola vystavená nadmerným tlakom, dokonca došlo k vychýleniu šachtového telesa a dopravné klietky boli v určitej hĺbke vedené šikmo. Po dvoch rokoch hĺbenia sa narazilo na veľmi tvrdú horninu, a preto v roku 1633 sa o 40 m vyššie začala hĺbiť nová šachta s nadmorskou výškou 583,28 m. Šachta sa ešte v 17. storočí prepojila so Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. Neskôr sa rozhodlo o ďalšom prehlbovaní šachty po úroveň žily Ján. V roku 1826 sa začalo s posledným prehlbovaním šachty s cieľom dosiahnuť úroveň dedičnej štôlne cisára Jozefa II. Uskutočnilo sa to v roku 1836. Šachta dosiahla konečnú hĺbku 359,715 m. Okrem ťažby mala šachta aj veľmi významnú odvodňovaciu funkciu. V roku 1759 tu Jozef Karol Hell postavil dva vodostĺpcové čerpacie stroje. Prvý bol namontovaný na povrchu so spádom pohonnej vody 68,88 m. Odpadová voda z prvého stroja bola pohonnou vodou pre druhý stroj. Obidva stroje čerpali vodu zo šachtovej žumpy na úroveň Svätotrojičnej dedičnej štôlne, do výšky 137,76 m. Každý stroj vyčerpal za 24 hodín 494 m³ banskej vody. V areáli bývalej šachty Zigmund sa až do súčasnosti zachovala budova strojovne vodostĺpcového čerpacieho stroja. Za budovou strojovne je aj dnes stále viditeľný jarok, ktorý privádzal pohonnú vodu z nádrže Klinger. V 18. storočí stál nad šachtou čerpací konský gápeľ, ktorý plnil funkciu rezervného čerpacieho zariadenia v období nedostatku pohonnej vody pre vodostĺpcové stroje. Zvýšené čerpacie požiadavky, najmä v čase, keď bola zatopená časť dedičnej štôlne cisára Františka medzi šachtami Zigmund a Amália, vyriešil v roku 1865 nový parný čerpací stroj. Vyrobila ho továreň J. Sigla vo Viedni. Samotné čerpadlá pre tento stroj dodala železiareň v Hronci. Šachta Žigmund sa v druhej polovici 19. storočia stala hlavným ťažobným závodom celej banskoštiavnickej oblasti. Dokumentuje to veľmi rozsiahla halda, ktorá je objemovo jedna z najväčších v celom regióne. Po 2. svetovej vojne počas veľkej rekonštrukcie samotného telesa šachty vznikla havária novovybudovanej tvárnicovej výstuže (prevažná časť výstuže v šachte sa zrútila). Následne sa rozhodlo, že šachta sa prestane prevádzkovať a roku 1964 sa definitívne uzatvorila.
Šachta Maximilián
GPS: 48.443380, 18.884714 [48° 26' 36.17'', 18° 53' 4.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–11)
Torzo ťažnej veže šachty Maximilián. Šachta Maximilián v počiatkoch sprístupnila a umožnila dobývanie žíl Ján, Gräfi a Špitaler, neskoršie aj žíl Bieber, Terézia a Wolf. Počiatky šachty Maximilián sa viažu na začiatok 17. storočia, konkrétne 14. mája 1612 bolo vybraté miesto na jej hĺbenie. Pôvodne šachta mala slúžiť len na vetracie účely štôlne Matej, ktorá už v roku 1608 mala prerazené žily Ján a Gräfi, a v nasledujúcich rokoch sa pokračovalo v razení prekopu na žilu Špitaler, k čomu ako pomocné banské dielo bola potrebná šachta Maximilián. Úroveň štôlne Matej v okolí šachty Maximilián sa na niektorých banských mapách uvádza ako 1. obzor . V ďalšom období sa šachta podľa potreby prehlbovala, najmä z dôvodu postupu dobývacích prác do hĺbky. V roku 1771 bolo potrebné vyhĺbiť po dedičnú štôlňu cisára Františka len 6 metrov a prepojiť sa s týmto významným odvodňovacím banským dielom. V roku 1865 šachta mala hĺbku už 352 m a v roku 1885 už bola spojená s 12. obzorom (úroveň Voznickej dedičnej štôlne), ktorý v tom čase bol najspodnejším obzorom celého banskoštiavnického ložiska. Konečná hĺbka šachty bola 427,1 m (obr.č.189). Pôvodne pre zvislú dopravu bol nad šachtou Maximilián postavený konský ťažný gápeľ. V roku 1837 bol v šachte na úrovni Svätotrojičnej dedičnej štôlne namontovaný vodnostĺpcový ťažný stroj, ktorý bol v prevádzke až do roku 1926. Začiatkom 20. storočia bola ešte šachta udržiavaná, jej prevádzka však bola len minimálna. V rokoch 1917 – 1918 sa na šachte začala budovať podzemná hydroelektráreň. Postaviť sa mala na úrovni dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (12. obzor) a pohonná voda mala byť privádzaná z nádrží Windšachta, obidvoch Richňavských a Bakomi. Od firmy Ganz z Budapešti sa objednala Peltonova turbína s kapacitou 100 l/sek., spádom vody 419 m a výkonom 430 koní. Zároveň sa uskutočnili práce pomerne veľkého rozsahu. Na úrovni 12. obzoru sa vystrielal priestor budúcej hydroelektrárne a na povrchu sa postavila nová šachtová budova s ťažnou vežou.V teréne sa vybetónoval jarok na prívod vody. V roku 1919 sa uskutočnila revízia projektu hydroelektrárne, pri ktorej sa zistilo, že množstvo vody na pohon turbíny by stačilo len na 81 dní v roku. Preto ďalšie práce na výstavbe hydroelektrárne sa zastavili a projekt sa nedokončil. Následne sa prevádzka šachty utlmila. V roku 1933 sa prikročilo ku opätovnému sprevádzkovaniu šachty. Od povrchu po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka (5. obzor) sa v šachte vyhotovila nová výstuž a pre následnú ťažbu sa sprevádzkoval elektrický ťažný stroj zo šachty Ferdinand v Kremnici. Po druhej svetovej vojne bola šachta Maximilián jeden z hlavných ťažobných úsekov závodu Rudných baní v Banskej Štiavnici.
Tajch Veľká vodárenská
GPS: 48.466663, 18.888654 [48° 27' 59.99'', 18° 53' 19.15'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Veľká vodárenská bol postavený okolo rokov 1 500 až 1 510 na náklady mesta. Slúžil na zásobovanie obyvateľstva pitnou či úžitkovou vodou, ale aj ako rezervoár v prípade potreby hasenia požiarov. Tajch sa napĺňal vodou jednak gravitačne z vlastného povodia, jednak stálym prítokom vody zo štôlne Šobov. Jej portál sa nachádza necelých 50 m severne od tajchu. Štôlňa Šobov bola vyrazená po žile Terézia a rozfáraná v dĺžke 600 - 700 m smerom na severovýchod. Drénuje tak puklinové vody z horninového prostredia. V súčasnosti je výtok banskej vody zo štôlne 2,5 l.s-1 a pravým stavidlom priteká do nádrže.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol až 12 m.
Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Veľká vodárenská:
- výška hrádze 10 m
- šírka koruny hrádze 16 m
- dĺžka hrádze 95 m
- kóta koruny hrádze 708,6 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 66 m
- dĺžka zátopovej plochy 67 m
- celkový objem 22 883 m3
Vodná nádrž – Tajch Červená studňa
GPS: 48.468572, 18.883447 [48° 28' 6.86'', 18° 53' 0.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch bol vybudovaný na rozhraní povodí Hrona a Ipľa na začiatku druhej polovice 18. storočia v nadmorskej výške 787 m n. m. Stavbu tajchu navrhol Jozef Karol Hell. Využil jeho strategickú polohu na vybudovanie náhonného jarku, ktorý privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja. Aj tento stroj skonštruoval Jozef Karol Hell a dal ho na šachte zabudovať v roku 1754. Stroj bol v činnosti len vtedy, keď bol v tajchu dostatok vody, a to najmä na jar a na jeseň. Práve v týchto ročných obdobiach bol tajch výdatne zásobovaný povrchovou vodou z troch zberných jarkov, severného, južného a západného, s celkovou dĺžkou viac ako 2 km. V tomto období bolo aj najviac vody v baniach. Keďže šachta Amália bola prepojená s ďalšími šachtami v Štiavnických Baniach, voda z tajchu zohrala významnú úlohu nielen pre spomínanú šachtu, ale aj pre ostatné šachty v tomto banskom revíre. V roku 1759 dodával tajch Červená studňa vodu aj do tajchu Klinger a následne aj na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja zabudovaného pri šachte Žigmund. Tento stroj bol ako jediný v banskoštiavnickom rudnom revíre zabudovaný na povrchu.
Poloha tajchu je významná aj z geografického hľadiska. Bol vybudovaný v bezprostrednej blízkosti križovatky, z ktorej sa rozchádzajú cesty do troch, kedysi veľmi významných banských centier, Banskej Štiavnice, Hodruše a Vyhní.
Tajch mal tri zberné jarky a jeden náhonný jarok. Západný zberný jarok bol vybudovaný južne od štátnej cesty vedúcej z Banskej Štiavnice do Banskej Hodruše cez sedlo Červená studňa. Začínal sa v nadmorskej výške 790 m n. m. a pokračoval smerom na východ až k tajchu Červená studňa. Jeho celková dĺžka bola necelých 650 m. Týmto jarkom je v súčasnosti vedená lesná cesta, preto je prakticky zlikvidovaný. Severný zberný jarok sa začínal v úrovni 790 m n. m. a vo vzdialenosti 450 m východne od tajchu Rozgrund. V súčasnosti je slabo identifikovateľný, a to len na krátkych úsekoch. Výrazné kontúry jarku sú zachované v priestore severne od horárne na Červenej studni v lesnom smrekovom poraste. Jarok dosahoval dĺžku asi 500 m. Južný zberný jarok sa začínal v oblasti Paradajské, SV od kóty Paradajs. Na začiatku má jarok výrazné kontúry, no smerom k Červenej studni je prakticky zlikvidovaný. Dĺžka jarku je takmer 500 m. Náhonný jarok (obr. 34v) z tajchu Červená studňa bol v minulosti veľmi významný. Viedol vodu z výpustnej štôlne tohto tajchu až k šachte Amália v oblasti Horná Roveň. Tam sa voda využívala pre potreby banskej prevádzky. Na tejto šachte bol v roku 1754 uvedený do prevádzky vodnostĺpcový čerpací stroj, ktorý poháňala práve voda z náhonného jarku. Tento jarok aj spolu s vodnou štôlňou pri šachte Amália dosahoval dĺžku až vyše 3 400 m.
V roku 1755 zostrojil J. K. Hell v šachte Amália vzduchový čerpací stroj, ktorý poháňala voda z náhonného jarku vedeného z tajchu Červená studňa. Tento stroj bol skonštruovaný na hydraulickom princípe, pričom pohonným médiom bola tlaková voda a nový prvok zavedený J. K. Hellom stlačený vzduch. Činnosť tohto čerpacieho zariadenia spočívala v tom, že atmosférický vzduch sa v tlakovej nádobe stlačil vysokým tlakom stĺpca pohonnej vody. Funkčný princíp stroja bol takýto: Z vodnej nádrže (A) sa potrubím (B) tlaková voda dopravovala do kotla naplneného vzduchom (C). Následne stlačený vzduch z kotla (C) sa cez potrubie (D) dopravoval do nádoby (E), kde vytláčal banskú vodu naplnenú zo zásobníka (F). Čerpaná voda sa na vyšší horizont dopravovala potrubím (G). Tento postup prebiehal až do bodu, keď sa celá nádoba C naplnila vodou a nádoba E stlačeným vzduchom. Vtedy obslužný personál dopravné potrubia uzatvoril ventilmi, vodu z nádoby C a vzduch z nádoby E vypustil a celý pracovný cyklus sa opäť zopakoval. Za jednu hodinu prebehlo okolo 20 cyklov.
Parametre tajchu Červená studňa:
- nadmorská výška 787 m n. m.
- dĺžka tajchu 77 m
- šírka tajchu 66 m
- dĺžka hrádze 117 m
- výška hrádze 10 m
- sklon návodnej strany hrádze 40,5°
Vodná nádrž – tajch Klinger
GPS: 48.451426, 18.883449 [48° 27' 5.13'', 18° 53' 0.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Prvý projekt výstavby tajchu Klinger predložil začiatkom druhej polovice 18. storočia Jozef Karol Hell. Stalo sa tak v súvislosti so zabudovaním vodnostĺpcového stroja v roku 1759 na povrchu pri šachte Žigmund. V nadväznosti na tento projekt sa vybudovali zberné jarky a vystavala sa aj pomocná nádrž na Svätotrojičnom vrchu nad šachtou Žigmund. Tá bola so šachtou prepojená náhonným jarkom, vedeným čiastočne v špuntoch (drevenými žľabmi) po strmom úbočí. Tento systém mal zabezpečiť dostatok vody na pohon spomínaného stroja, predovšetkým v jarných a jesenných mesiacoch. Vodnostĺpcový stroj plnil svoju úlohu až do prerazenia Hodrušskej dedičnej štôlne Františka Lotrinského do šachty Žigmund. Potom stratil svoj zmysel a bol odstavený. Voda z pôvodnej nádrže Klinger sa začala využívať pre potreby šachty Maximilián, predovšetkým na prevádzku premývacieho zariadenia. Na tento účel slúžila pomocná nádrž vybudovaná pred šachtou. S pôvodnou nádržou Klinger bola prepojená jednak cez pomocnú nádrž nad šachtou Žigmund, z ktorej ako prepadová voda odtekala južným jarkom obopínajúcim Svätotrojičný vrch, jednak s neskoršie vyrazenou vodnou štôlňou spod sedla Dolná Roveň. Tá odvádzala vodu priamo z náhonného jarku z tajchu Klinger do pomocnej nádrže pre šachtu Maximilián. V súvislosti s razením Voznickej dedičnej štôlne, ktorá mala po vyrazení odvodňovať banskoštiavnický rudný revír, bolo potrebné zabudovať výkonnejšie čerpacie zariadenie. Takým zariadením mal byť nový vodnostĺpcový čerpací stroj. Na tento účel bolo potrebné prebudovať, a najmä zväčšiť tajch Klinger. Návrh na prestavanie nádrže, ktorá bola situovaná o niečo nižšie ako pôvodná, predložil profesor banskej akadémie Jozef Schittko. Výstavba novej nádrže sa začala v apríli 1829. Na jej výstavbu sa použil materiál z rozobranej hrádze pôvodnej nádrže a materiál dovážaný z oblasti Červenej studne. Stavebný materiál z Červenej studne sa dopravoval po koľajnicovej trati, ktorá bola vôbec prvou koľajnicovou traťou vybudovanou na území Slovenska.
Novovybudovaný tajch Klinger sa začal využívať na banské účely, predovšetkým pre šachty Ondrej a Maximilián, a to už na jar roku 1834. Rozhodujúcu úlohu zohral pri pohone vodnostĺpcových zariadení na šachte Ondrej. Najvýznamnejší ťažný stroj bol uvedený do prevádzky 21. apríla 1877. Zabezpečoval zvislú dopravu z najnižších obzorov až na povrch. Dĺžka spádu pohonnej vody z nádrže Klinger bola 250 m, spotreba vody 33 m3/hod. a výkon 22,4 kW. Po prerazení Voznickej dedičnej štôlne spomínaný stroj skončil prevádzku. Vzápätí sa voda z tajchu Klinger začala využívať v úpravníckych zariadeniach, v rokoch 1907 až 1921 znova na banské účely ako zdroj vody na výrobu elektrickej energie v šachte Ondrej. Vyrobený elektrický prúd striedavo poháňal ťažné stroje na šachtách Ondrej a Amália. Od roku 1850 sa tajch Klinger začal využívať aj na rekreačné účely, od roku 1923 aj na zásobovanie obyvateľov mesta úžitkovou vodou. V roku 1927 sa z nádrže Klinger k tabakovej továrni namontovalo vodovodné potrubie, ktorým sa voda privádzala do továrne na technologické účely. Podľa povoľovacej listiny zo 6. 8. 1908, schválenej banským riaditeľom v Banskej Štiavnici, mala továreň z tajchu zaistený odber vody v objeme 12 000 m3 ročne na 50 rokov. Od roku 1928 sa voda z nádrže znovu využívala aj na banskú činnosť, a to v množstve 26 000 až 30 000 m3 ročne na chladenie kompresorov na šachte Žigmund. V roku 1977 následkom prudkých dažďov sa hrádza preliala. Spôsobilo to deštrukciu v podhrádzi a poškodenie vzdušného svahu.
Od roku 1983 správcom tajchu Klinger sa stal podnik Povodie Hrona v Banskej Bystrici. Výsledkom prechodu správcovstva bola realizácia inžinierskogeologického prieskumu hrádzového telesa so zabudovaním piezometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd pod hrádzou a podložím. V roku 1993 sa vybudoval bezpečnostný prepad a vykonala sa úprava koruny hrádze a návodného a vzdušného svahu hrádze. V minulosti sa voda do nádrže privádzala zbernými jarkami z cudzích povodí, napríklad z náhonných jarkov nádrží Ottergrund a Červená studňa, z krátkej banskej štôlne Klinger a dlhej štôlne Klinger a čiastočne aj prirodzenou gravitáciou z vlastného povodia. V súčasnosti sa tajch využíva iba na rekreačné účely. Prítokové jarky sú dnes nefunkčné a zdevastované rôznou činnosťou. Keďže z tajchu Klinger nie je takmer žiadny odber, udržiava si priemernú prevádzkovú hladinu.
Tajch Klinger sa dopĺňal povrchovou vodou z dvoch zberných jarkov a jedného náhonného jarku. Voda z neho sa odvádzala prevažne na banské účely ďalším samostatným náhonným jarkom.
Klingerštôlňanský zberný jarok sa začínal v oblasti Galizon (časť obce Štiavnické Bane) približne na kóte 705 m n. m. Dosahoval dĺžku 1 450 m. Na veľkej časti má aj v súčasnosti zachované a dobre viditeľné kontúry a je v pôvodnej kamennej výmurovke. Zberný jarok spod Tanádu mal svoj začiatok v oblasti Horná Roveň asi 400 m od hrebeňa Tanádu. Začínal sa na kóte 850 m n. m. a pokračoval smerom na sever popri šachte Terézia a popri jej povrchových dobývkach. Smerom k vodnej nádrži Klinger mal pomerne veľké klesanie. Je zaústený do zbernej šachtice pri portáli dlhej štôlne Klinger a ďalej pokračuje asi v 50 m dlhom podzemnom kanáli. Následne sa spája s povrchovými vodami z dvoch doliniek a s banskými vodami z krátkej štôlne Klinger a dlhej štôlne Klinger. Vody sa spoločne odvádzajú jarkom až do tajchu Klinger. Celý jarok dosahoval dĺžku približne 1 200 m. Náhonnný jarok do tajchu Klinger, ktorý viedol vodu z tajchov Ottergrund a Červená studňa, dosahoval dĺžku 2 500 m. Využíval sa až v neskoršom období, keď nebola potrebná voda na prevádzku šachty Amália. Vtedy v roku 1759 boli vody úpravou náhonného jarku odvedené do tajchu.
Veľmi významným jarkom banského vodohospodárskeho systému bol náhonný jarok z tajchu Klinger. Zabezpečoval vodu na prevádzku šácht Ondrej, Žigmund a Maximilián. Pôvodný jarok obtáčal Svätotrojičný vrch vo výškovej úrovni 665 - 675 m n. m. Jeho dĺžka bola 1 250 m po tajch šachty Žigmund a odtiaľ ešte ďalších 1 300 m po tajch šachty Max. Jeho celková dĺžka aj s vodnou štôlňou bola 2 900 m.
Na náhonnom jarku z tajchu Klinger sa vybudovali dva pomocné tajchy:
Tajch šachty Žigmund bol vybudovaný v roku 1759 zároveň s Klingerom. Jeho úlohou bolo pravidelne dodávať potrebné množstvo vody pre vodnostĺpcový stroj postavený na povrchu pri šachte Žigmund. Objem nádrže pri maximálnej prevádzke bol 3 000 m3.
Tajch šachty Maximilián bol vybudovaný koncom 18. až začiatkom 19. storočia. Slúžil pre úpravnícke zariadenia, predovšetkým na premývanie rúd vyťažených z šachty Maximilián. Prepadová voda z nádrže odtekala ďalej na štôlňu Matej, kde slúžila na rovnaký účel. Voda do tajchu sa najskôr dopĺňala z tajchu šachty Žigmund za využitia náhonného jarku. V neskoršom období sa však nádrž dopĺňala priamo z tajchu Klinger. Voda sa dopravovala cez novovyrazenú vodnú štôlňu. Nádrž mala objem okolo 800 m3.
Hydrologické údaje:
- plocha povodia 0,97 km2 - dlhodobý priemerný prietok 0,35 m3/sHladina v nádrži:
- maximálna 674 m n. m. - minimálna 683 m n. m.Základné rozmery:
- výška hrádze 18,7 m - šírka hrádze 6,5 m - dĺžka hrádze 135 m - kóta koruny hrádze 685,5 m n. m. - celkový objem nádrže 132 000 m3Vodná nádrž – tajch Ottergrund
GPS: 48.461223, 18.880101 [48° 27' 40.4'', 18° 52' 48.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Ottergrund je situovaný na východných svahoch vrchu Paradajs (939 m n. m.) západne od Banskej Štiavnice. Patrí do systému banskoštiavnických vodných nádrží. S nadmorskou výškou koruny hrádze na kóte 801,28 m n. m. je najvyššie položenou vodnou nádržou v banskoštiavnickom rudnom revíre. Výstavbu tajchu Ottergrund povolila Dvorská komora vo Viedni rezolúciou zo dňa 28. 8. 1750. Potvrdzuje v nej návrh a rozpočet, ktorý dostala z Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici a schválila náklady 4 500 zlatých na jeho vybudovanie. Územie, v ktorom sa realizovala samotná výstavba, sa nazývalo Ottergrund ešte pred samotným začiatkom výstavby. V protokole banského zasadania zo 4. septembra 1751 sa spomína, že výstavbu tajchu mal na starosti banský merač J. T. Brinn a celkové dokončenie prác bude o niekoľko týždňov, a to aj prác na samotnej nádrži, ako aj na príslušných jarkoch.
V roku 1751 a opätovne v roku 1753 bola správe Hlavného komornogrófskeho úradu (ďalej len HKG) v Banskej Štiavnici predložená požiadavka povolať prátra Franza, aby sa podujal na výstavbu vodočerpacieho stroja na šachte Amália v oblasti Hornej Rovne. V správe HKG sa ďalej uvádza, že na výstavbu vodočerpacieho stroja na šachte Amália sú vybudované všetky prekopy a banské zariadenia, ako aj povrchové vodovody (náhonné a zberné jarky) a vo výbornom stave je aj vodná nádrž Ottergrund. Z nej je možné dodávať vodu až k šachte Amália. Na základe týchto poznatkov je možné usudzovať, že v minulosti sa povrchová voda z tajchu Ottergrund vypúšťala cez výpustnú štôlňu do náhonného jarku, ktorý odvádzal vody z tajchu Červená studňa. V prípade potreby sa povrchová voda z týchto dvoch tajchov dopravovala náhonným jarkom až na šachtu Amália, kde slúžila na pohon banských zariadení.
Viedenská dvorská komora vo svojej rezolúcii z 5. 12. 1755 povolila budovanie zberných jarkov na prívod väčšieho množstva zrážkovej vody do tajchu Ottergrund. Informácie o stave tajchu a možnosti financovania ďalšieho projektu podával gróf Stampf v správe HKG v Banskej Štiavnici dňa 23. 3. 1778. V nej sa uvádza, že tajch je v tomto čase v zlom technickom stave a budú potrebné vysoké náklady na jeho trvácnejšie dobudovanie. Je tu vyslovená aj požiadavka spojiť vody Červenej studne s vodami z Ottergrundu a viesť tieto vody až na strojné zariadenia šácht Maximilián a Ján Baptista, prípadne až na plánované stupy v Štefultovskej doline. Cisársko-kráľovská komora vo Viedni však k financovaniu tohto projektu dala negatívne stanovisko. Odôvodnila ho vysokými nákladmi na tento projekt. Uznala však, že tajch Ottergrund môže v prípade vypuknutia požiaru v meste Banská Štiavnica slúžiť na jeho hasenie. V roku 1896 sa tajch spomína dokonca ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov Banskej Štiavnice (budovy banského úradu, objekt Kammerhof).
Oprava tajchu Ottergrund sa začala 2. júla 1888 na základe inšpekcie Strojného inšpektorátu na Windšachte (Štiavnické Bane). Inšpekcia v tomto čase zistila zanesenie skrine uzatváracieho zariadenia, ako aj celkový zlý stav tohto mechanizmu. Zariadenie bolo natoľko zničené, že sa voda vo vodnej nádrži nedala uzavrieť, a tak sa stalo nefunkčným.
Vypustenie nádrže s cieľom vykonať opravy sa uskutočnilo 14. 6. 1889. Povolenie strojnému inšpektorovi dalo štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. Na opravy schválilo 736 zlatých a opravu požadovalo vykonať do konca roku 1889. V rámci opráv sa vykonala oprava uzatváracieho zariadenia tajchu, oprava hrádze a jarku na odvádzanie nadbytočnej vody, výmena drevených vodovodných žľabov a vyčistenie skrine nádrže.
Po roku 1990 nastal útlm baníctva na Slovensku. Útlmový program sa výraznou mierou dotkol aj správcu rozhodujúcej časti banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, ktorým bol podnik Rudné Bane, š. p., Banská Bystrica. Medzirezortné rokovania vyústili do logického rozhodnutia delimitovať vodné nádrže do správy vodného hospodárstva.
Vodu do tajchu Ottergrund privádzali dva zberné jarky severný zberný jarok s dĺžkou takmer 450 m a južný zberný jarok s dĺžkou 650 m, ktorý mal dve vetvy, a to dolný a horný zberný jarok. Obidva zberné jarky sa západne od tajchu v úrovni 825 m n. m. spájali do takzvaného spoločného prívodného jarku s dĺžkou asi 100 m. Týmto jarkom sa voda následne privádzala až do tajchu. Pre zberné jarky v tejto oblasti je charakteristické to, že kvôli morfológii terénu mali atypické vedenie so strmým klesaním. Severný zberný jarok sa začínal vo výškovej úrovni 850 m n. m., južný zberný jarok v úrovni 900 m n. m. (horný) a v úrovni 875 m n. m. (dolný). Obidva jarky prudko klesajú na úroveň 825 m n. m., kde sa spájajú do spoločného prívodného jarku. Celková dĺžka zberných jarkov pre tajch Ottergrund bola 1 200 m. V súčasnosti sú zberné jarky na väčšine úsekov zlikvidované v dôsledku budovania a upravovania lesných ciest. V teréne je možné nájsť už len ich fragmenty, pričom ide prakticky len o kontúry pôvodných jarkov. Severný zberný jarok sa v dôsledku výstavby lesnej cesty prakticky nezachoval.
Náhonný jarok z tajchu Ottergrund sa začínal v ostrej ľavotočivej zákrute pri súčasnej chalupe na Koncovej ulici. Do neho sa odtokovým jarkom privádzala voda z Ottergrundu. Náhonný jarok tak spolu s vodnou štôlňou k šachte Amália (jej dĺžka bola takmer 250 m) dosahoval dĺžku asi 2 550 m a bol vedený v úrovni okolo 750 m n. m. Tento náhonný jarok bol prakticky spoločný pre dva tajchy, keďže okrem Ottergrundu odvádzal vody aj z tajchu Červená studňa. Voda sa ním dopravovala na šachtu Amália na Hornej Rovni, kde sa využívala na pohon čerpacích zariadení. Neskôr sa vody z tohto náhonného jarku využívali aj pre potreby štôlne Klinger a rovnako aj na dopĺňanie tajchu Klinger.
V súčasnosti je v správe Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica, odštepný závod Povodie Hrona Banská Bystrica, 20 historických vodných nádrží banskoštiavnického vodohospodárskeho systému. Od 1. júna 1995 patrí do Povodia Hrona, OZ v Banskej Bystrici, aj vodná nádrž Ottergrund s týmito parametrami:
- kóta koruny hrádze 801 m n. m.
- šírka koruny hrádze 5 m
- výška hrádze 7,2 m
- dĺžka hrádze 75 m
- hĺbka vodnej nádrže 6 - 8 m
- objem vodnej nádrže 5819 m3
- dĺžka severného zberného jarku 450 m
- dĺžka južného zberného jarku 650 m
- dĺžka náhonného jarku 2550 m
- dĺžka vodnej štôlne k Amália šachte 250 m
Vodná nádrž – tajch Počúvadlo
GPS: 48.406554, 18.854395 [48° 24' 23.59'', 18° 51' 15.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Počúvadlo, hoci je vzdialený viac ako 3,5 km juhozápadne od obce Piarg (dnes Štiavnické Bane) a spadá do povodia Ipľa, patrí do skupiny piargskych vodných nádrží. Na požiadanie hlavného majstra Jozefa Kornela Hella sa s výstavbou tajchu Počúvadlo začalo 14. apríla 1775. Dvorská komora vo Viedni po schválení projektu vyčlenila na výstavbu nádrže 71 485 florénov. Hlavným dôvodom realizácie tohto projektu bol nedostatok pohonnej vody na úpravnícke zariadenia a čiastočne aj na banské strojné zariadenia na Windšachte (Štiavnické Bane). Bolo to spôsobené najmä tým, že v tom čase bola vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského. To zapríčinilo, že predtým odtekajúca náhonná a vyčerpaná voda o 150 m vyššie mohla slúžiť na pohon úpravníckych zariadení s odtokom do povodia Ipľa. Nová situácia však už neumožnila túto vodu využiť, keďže jej odtok bol o 150 m hlbšie a odtekal cez podzemie do Hodruše a následne do povodia Hrona.
Už počas výstavby sa projekt zmenil. Na návrh merača Dembschera sa rozhodlo hlavnú hrádzu presunúť trocha nižšie, čím by sa pri nepatrnom zvýšení nákladov dosť výrazne zvýšil objem zachytenej vody, cca o 100 000 m3. Súbežne s výstavbou hlavnej hrádze sa práce rozbehli aj na ostatných objektoch, na výstavbe vedľajších piatich hrádzí, zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. Dvorská komora vo Viedni vysoko ohodnotila nápad J. K. Hella postaviť v týchto miestach novú nádrž a súčasne ho poverila vykonávať hlavný dozor nad prebiehajúcimi prácami na jej výstavbe. Zvláštnosťou výstavby tohto tajchu bolo najmä to, že na nej pracovalo podstatne viac žien, a to takmer o dve tretiny viac ako mužov. V lete roku 1778 práce na celom komplexe počúvadlianskeho tajchu finišovali. Preto sa začali vykonávať častejšie inšpekcie. Vykonával ich samotný komorský gróf Colloredo aj iní významní pracovníci. Stavba sa skončila a spustila do prevádzky 26. mája 1779. Za štyri roky výstavby sa preinvestovalo 102 322 florénov a 56 grajciarov. Havárie spôsobili prekročenie rozpočtu o vyše 30 000 florénov. Aj napriek tomu bol Hlavný komornogrófsky úrad veľmi spokojný. Počúvadlianska nádrž pozostáva zo šiestich zemných hrádzí. Tým sa výrazne líši od ostatných nádrží banskoštiavnickeho revíru, ktoré mali zvyčajne iba jedinú hrádzu.
Unikátom je aj prítok vody do nádrže, keď okrem vlastných zberných jarkov pozostávajúcich z južnej časti Hornopočúvadlianskeho, Schönlindenského a Tatárskeho jarku sa napájala podľa potreby aj vodou z uzla Krížna, a to z Dolnodekýšskeho, Hornositnianskeho a južnej časti Hornopočúvadlianskeho jarku. Tieto jarky boli spoločné nielen pre tento tajch, ale aj vyššie položenú Veľkú Windšachtu. Celková dĺžka prítokových jarkov bola cca 18 000 m. Pomocou nich bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 miliónov m3 vody do obidvoch spomínaných tajchov. Náhonný jarok po vybudovaní celého komplexu spočiatku prechádzal cez tri vybudované štôlne. Neskoršie pribudli ďalšie štyri. Nahrádzali oblúkovité časti jarkov, z ktorých unikala voda.
Základné rozmery hlavnej hrádze:
– výška hrádze 29,6 m,
– šírka hrádze 14 – 19 m,
– dĺžka hrádze 195,3 m,
– kóta koruny hrádze 680,12 m n. m.
Základné rozmery vedľajších hrádzí:
Hrádza č. 1 Hrádza č. 2 Hrádza č. 3 Hrádza č. 4 Hrádza č. 5
Výška hrádze (m) 7 8 9 4 3
Šírka hrádze (m) 7 7 7 7 6,5
Dĺžka hrádze (m) 65 50 68 22 21
Kóta koruny hrádze (m n. m.) 680,084 680,13 680,103 680,308 680,283
Vodná nádrž – Veľký Komorovský tajch
GPS: 48.438178, 18.908790 [48° 26' 17.44'', 18° 54' 31.64'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Oba tajchy, Malý aj Veľký Komorovský sa nachádzajú na pravej strane Štefultovskej doliny a svojou zásobou vody posilňovali spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených tajchov piarskej skupiny vodných nádrží pre pohon v štefultovskej doline. Prvá zmienka o týchto nádržiach, ktoré su navzájom spojené, je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Maximálna hĺbka väčšieho (spodného) dosahovala len 2,5 m.
Vodná nádrž – Malý Komorovský tajch
GPS: 48.437327, 18.908146 [48° 26' 14.38'', 18° 54' 29.33'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Oba tajchy, Malý aj Veľký Komorovský sa nachádzajú na pravej strane Štefultovskej doliny a svojou zásobou vody posilňovali spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených tajchov piarskej skupiny vodných nádrží pre pohon v štefultovskej doline. Prvá zmienka o týchto nádržiach, ktoré su navzájom spojené, je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Maximálna hĺbka väčšieho (spodného) dosahovala len 2,5 m.
Šachta Ferdinand (nová)
GPS: 48.444917, 18.876619 [48° 26' 41.7'', 18° 52' 35.83'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Web: http://www.stiavnickebane.sk/Image/Montanistika/03_AA1P_H_FERDINAND.jpg
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1– 03)
Lokalizácia: v osade Horná roveň, 30 m od kultúrneho domu
Neďaleko starej šachty Ferdinand bola ďalšia šachta, ktorá v roku 1624 siahala do hĺbky 104,5 siah (1 siaha = 2,026 m). Najspodnejší otvorený obzor tejto šachty bol v úrovni Dennej štôlne, ovšem dobývacie práce sa vykonávali aj pod jej úrovňou. Dňa 14. júna 1624 vytýčili šachtu Ferdinand, ktorej ústie bolo o 3 siahy vyššie ako skorej uvedenej šachty. Ďalšie historické záznamy uvádzajú, že 27. júna 1650 sa slávnostne začala hĺbiť ďalšia Ferdinand šachta – s názvom Ferdinand III. Dôvody hĺbenia týchto šácht v tak krátkom časovom odstupe nie sú známe. V roku 1654 šachta Ferdinand (III.) bola hlboká 42 siah. Podľa archívnych údajov pri jej ďalšom prehlbovaní šachta prerazila dve žily, ktorých najmä spodná bola dobre zrudnená. Podľa geologického rezu sa jedná o štruktúru žily Špitaler, ktorá v danej časti má niekoľko samostatných vedení. Konečná hĺbka šachty bola 246 m, kde sa prepojila s obzorom Müller, ktorý v tejto časti ložiska bol veľmi významný pre dopravu a ťažbu. Po geologickej stránke celý vyhĺbený úsek šachty sa nachádza v prostredí hornín andezitu a pozične ústie šachty sa nachádza v nadloží žily Špitaler, ktorú v úrovni štôlne Klement preráža. V roku 1688 v šachte vypukol požiar. Šťastie, že v čase požiaru toto banské dielo bolo výdušne (s ročným obdobím v dôsledku zmeny teploty sa smer prúdenia banských vetrov mení), takže obzory neboli splodinami následkom požiaru zasiahnuté a nedošlo ku ľudským obetiam. Koncom 17. storočia šachta Ferdinand a jej prvý obzor – štôlňa Fuchs bola mapovo neprehľadná, čo dokazuje príkaz banskej správy,že sa má z daného banského diela vyhotoviť podrobná banská mapa. Na konci 17. a najmä začiatkom 18. storočia banské chodby Fuchs štôlne boli významným ťažobným a dopravným obzorom šachty Ferdinand . V druhej polovici 18. storočia ťažbu šachty Ferdinand sa zabezpečovala pomocou gápľa na konský pohon. Od druhej polovice 18. storočia a najmä v 19. storočí ťažba šachtou sa prevažne vykonávala už len po obzor Matej , odkiaľ sa potom jalovina na haldovanie a ruda na úpravnícke spracovanie dopravovala spojovacou chodbou na povrch. V roku 1874 bola v šachte Ferdinand uvedená do prevádzky vodná turbína pre účel šachtovej dopravy. Turbínu vyrobila Továreň na stroje J.Jacob Winterthur Rieter vo Švajčiarsku a jej montáž v šachte zabezpečila továreň Karola Kachelmanna vo Vyhniach. Spád pohonnej tlakovej vody bol 60 m a výkon turbíny 14,7 kW. Turbína sa demontovala v roku 1886, pretože šachta Ferdinand v tom čase sa už prestala prevádzkovať. Jeden z hlavných dôvodov ukončenia prevádzkovania šachty bol aj jej zlý technický stav, ktorý si vyžadoval nutnú nákladnú rekonštrukciu, od čoho sa upustilo a rozhodlo sa o jej likvidácii. Likvidačné práce boli zrealizované do mája 1887. Konský gápeľ zo šachty Ferdinand sa premiestnil na blízku šachtu Wolf a samotná šachta sa zasypala. Šachta Ferdinand správne patrila v druhej polovici 19. storočia pod Ferdinand a Kristína šachtový banský závod v Štiavnických Baniach.
Šachta Ferdinand (stará)
GPS: 48.443447, 18.877654 [48° 26' 36.41'', 18° 52' 39.55'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Web: http://www.stiavnickebane.sk/Image/Montanistika/03_AA1P_H_FERDINAND.jpg
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-10)
Na Hornom Fuchslochu existovala stará šachta Ferdinand, ktorá nepochybne rovnako, ako stará šachta Wind na Strednom Fuchslochu, patrili k tým najstarším, pričom museli byť z hľadiska odvodňovania napojené na dedičnú štôlňu Bieber (predtým zrejme aj na vyššiepoložené štôlne Bobrovski a Klement). Lokalizácia tejto šachty nie je vôbec zaznamenaná v archívnych mapách a neexistujú akékoľvek mapove podklady, ktoré by jednoznačne odvodzovali jej lokalizáciu na povrchu. Dnes o jej existencii svedčí už len nápadne mohutná halda a niektoré archívne údaje. Z nich najvýznamnejším je údaj, že v r. 1624 siahala do hĺbky 210 m (po „dennú“ štôlňu 179 m, po žilu Špitaler ešte ďaľších 17,5 m a pod žilou sa ešte dobývalo 14 m). „Dennou“ štôlňou tu môže byť v takej hĺbke len dedičná štôlňa Bieber, z toho vyplýva, že táto šachta, osadená ďaleko v nadloží žily Špitaler mohla najefektívnejšie dobývať časť žily Špitaler (severne od šácht stará Wind a Špitaler) len v hĺbkovom intervale 560 - 660 m n.m. Jej význam treba zrejme spájať s vetracou funkciou šachty pre dobývky na žile Špitaler, nachádzajúce sa medzi starými šachtami Wind a Ferdinand, ktoré dosiahli prostredníctvom starej šachty Wind, už v roku 1560 hĺbkovú úroveň 490 m n.m. a boli cez sústavu obzorových chodieb (Piroch, Müller, Olbers) a komínov ovetrávané smerom k starej šachte Ferdinand. Tento názor dokazuje skutočnosť, že keď bola okolo r. 1750 do tohoto priestoru vyrazená dedičná Svätotrojičná štôlňa (560 m n.m.), boli v jej okolí zistené už rozsiahle staré dobývky, a preto jej ďalšia ražba smerom na juh ku šachtám Wind nebola uskutočnená. Stará šachta Ferdinand stratila svoj význam najneskôr po r. 1675, kedy bol novou šachtou Ferdinand dosiahnutý obzor Müller, čím šachta dostala rovnako význam výdušného (vetracieho) banského diela. Navyše bola vhodnejšie lokalizovaná v blízkom nadloží žily Špitaler a v priestore významného uzla viacerých významných žíl.
Šachta Wolf
GPS: 48.441816, 18.873182 [48° 26' 30.54'', 18° 52' 23.46'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1–04)
Lokalizácia : 270 m JZZ od šachty Ferdinand
Ohlbeň (ústie) šachty Wolf sa nachádza v nadloží žily Wolf v nadmorskej výške 750 m. Šachta Wolf je situovaná v blízkosti žíl Špitaler, Bieber a Wolf, ktoré boli v oblasti Štiavnických Baní na drahé kovy najvýnosnejšie. Z pohľadu štrukturálneho žila Wolf tvorí diagonálne prepojenie medzi žilami Bieber a Špitaler. Všetky vyššie uvedené žily v širšom okolí šachty Wolf boli v historických dobách dobývané aj povrchovo, z čoho sú zachovalé prejavy vo forme pingových línii a smerných depresií. V minulosti v blízkom okolí šachty Wolf bola stará šachta Wolf, ktorá patrila ťažiarskej spoločnosti Brenner a v roku 1587 ju chcela predať eráru. Z dôvodu rozdielneho pohľadu na kvalitu ťaženej rudy touto šachtou ku predajno kúpnemu aktu nedošlo a toto banské dielo bolo dočasne odstavené. V roku 1607 šachta sa opäť sprevádzkovala a to už s podielovým vlastníctvom eráru. V roku 1624 pri starej šachte Wolf sa začala hĺbiť nová šachta Wolf, ktorá v roku 1763 mala hĺbku 262 m a siahala po úroveň štvrtého obzoru. Celkove touto šachtou bolo zarazených a rozfáraných 12 obzorov a konečná hĺbka šachty bola 291 m. Koncom 19. storočia horné obzory šachty Wolf boli už opustené a spodné obzory boli sprístupnené a prevádzkované zo šachty Maximilián. Pre zvislú dopravu šachty Wolf bolo počas jej prevádzkovania postavených niekoľko ťažobných gápľov. Posledný gápeľ vykonávajúci ťažbu na šachte Wolf pochádzal z blízkej šachty Ferdinand, ktorý bol sem preložený v roku 1887.Ukončenie prevádzkovania na šachte Wolf bolo v roku 1912, kedy bola zasypaná aj samotná šachta. V minulosti v mieste šachty sa nachádzala výrazná prepadlina, ktorá bola zabezpečené oplotením. V dlhom časovom období prepadlina bola vyplňovaná rôznym materiálom a v súčasnosti je temer zarovnaná s okolitým terénom.
Šachta Alžbeta
GPS: 48.455193, 18.891165 [48° 27' 18.69'', 18° 53' 28.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Lokalizácia : JZ časť mesta, nad mestskými cintorínmi.
Počiatky hĺbenia šachty Alžbeta nie sú známe. Podľa lokalizácie (v okolí šachty na žile Špitaler sa nachádzali bohaté rudné stĺpy) možno predpokladať, že zahĺbenie šachty sa uskutočnilo minimálne v 16. storočí. Vtedy v tejto banskej oblasti podnikalo významné Brennerovo ťažiarstvo. Pravdepodobne v roku 1753 sa nad šachtou postavilo jedno z prvých reverzných vodných kolies. Toto vodné koleso malo na jednej strane hriadeľa ťažný lanový bubon a na druhej strane kľuku, na ktorú sa napájali šachtové piestové čerpadlá. Ojnica sa na kľuku pripájala len pri čerpaní banskej vody.Posledné prehĺbenie šachty sa uskutočnilo v polovici 19. storočia s cieľom dosiahnuť úroveň v tom čase razenej dedičnej štôlne cisára Jozefa II. a prepojenie s týmto významným odvodňovacím banským dielom. Konečná hĺbka šachty bola 440 m a sprístupnila 11 obzorov. Na zvislú dopravu sa nad šachtou postavil konský ťažný gápeľ. V roku 1738 tu barón Jozef Emanuel Fischer z Erlachu prvýkrát v banskoštiavnickom rudnom revíre nahradil valcový ťažný bubon v gápli za kužeľový. Tým sa znížil počet priahaných koní z troch párov na dva. Ťažba rúbaniny sa najprv vykonávala v kožených vakoch, neskôr (podobne ako v blízkej šachte Ondrej), sa použili okovy. Koncom 19. storočia mali erárne bane v oblasti Banskej Štiavnice pre ťažbu rudy vystrojenú len šachtu Žigmund. Doprava rudy ku šachte Žigmund bola zdĺhavá a nákladná, preto sa rozhodlo, že v šachte Žigmund sa bude vyťahovať len ruda do žily Ján a šachta Alžbeta bude zabezpečovať ťažbu zo žily Špitaler. Nakoľko v tom čase existujúci konský ťažný gápeľ na šachte Alžbeta by to kapacitne nezvládol, bol v roku 1898 daný do prevádzky aj vodnostĺpcový ťažný stroj, na ktorý plán vypracoval strojný inšpektor Eugen Broszman. Stroj mal výkon 30 k (koní) a poháňala ho voda z Ottergrundskej nádrže. Ťažená ruda šachtou sa následne dopravovala na povrch prekopom Svätotrojičného obzoru po koľajniciach s konským záprahom. Dňa 17. júna 1919 v dôsledku rozsiahleho požiaru vznikli na povrchu šachty značné škody. Aj to ovplyvnilo rozhodnutie o likvidácii tohto banského závodu a demontáži gápľa. Organizačne šachta patrila pod banský závod Štôlňa Pacher v Banskej Štiavnici.
Bankoštiavnická botanická záhrada (dolná)
GPS: 48.460728, 18.901732 [48° 27' 38.62'', 18° 54' 6.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Jej základy položil profesor Rudolf Feistmantel v rokoch 1838-39. Postupne na pozemok pribúdali ďalšie a ďalšie dreviny. Výsadba bola ukončená v roku 1844, kedy na ploche botanickej záhrady rástlo 487 sadeníc domácich i cudzokrajných stromov a krov.
Uprostred záhrady dal profesor Feistmantel v roku 1845 postaviť pamätník na počesť troch klasikov lesníckych vied, Johanna Heinricha Cottu, Georga Ludwiga Hartiga a Johanna Christiana Hundeshagena, ktorého latinský text v preklade znie: „Na pamiatku najpoprednejších a najslávnejších učiteľov Cottu, Hartiga, Hundeshagena, múdro rúbajúcich, nie ničiacich.“ Okolo pamätníka symbolicky vysadili dub, smrek a buk. Záhrada obsahuje množstvo domácich ale prevažne cudzokrajných drevín.
V roku 1860 bola k tejto Dolnej botanickej záhrade pripojená Horná botanická záhrada. Od tejto chvíle sú osudy oboch záhrad spojené.
Počas druhej svetovej vojny obe časti záhrady značne utrpeli, no škody sa podarilo zakrátko odstrániť. V roku 1958 bola Botanická záhrada vyhlásená za chránenú záhradu a v súčasnosti je chráneným areálom.
Dolná botanická záhrada predstavuje zaujímavý lesnícky a historický objekt a nie je prístupná verejnosti. Z drevín rastúcich v záhrade zasluhujú pozornosť predovšetkým krásne exempláre tisu obyčajného.
Šachta Kaufhaus
GPS: 48.458527, 18.893359 [48° 27' 30.7'', 18° 53' 36.09'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Kaufhaus je historické banské dielo nachádzajúce sa v samotnom centre mesta Banská Štiavnica. Ide pravdepodobne o jednu z prvých šácht v oblasti banskoštiavnického ložiska. Pôvodné ústie šachty (ohlbeň) sa nachádzalo v údolí na východe žily Špitaler, ktorá bola v minulosti najvýznamnejšou ťaženou žilnou štruktúrou. V mieste ústia šachty vznikla pravdepodobne pri povrchovom dobývaní žily pinga a jej ďalším prehlbovaním po žile vznikla šachta. Tomu napovedá aj skutočnosť, že sa nejedná o typickú zvislú šachtu, ale je to úklonné banské dielo, ktoré sledovalo žilu Špitaler. Vek šachty nie je historicky dokladovaný. Isté je len to, že jej dohĺbenie súvisí s dedičnou štôlňou Glanzenberg, ktorej počiatky tiež nie sú známe. Vek so značnou nepresnosťou je možné snáď len odvodiť od zavedenia technológie hlbinného dobývania , ktorá v tomto priestore sa začala používať príchodom nemeckých baníkov v 12. storočí. Šachta Kaufhaus sa totiž nachádza v najnižšom bode historickej 650 m dlhej povrchovej dobývky na žile Špitaler a práve tu bolo najvhodnejšie miesto pre sprístupnovanie jej hlbších častí. Z daného vyplýva, že prvé zahlbovanie šachty sa mohlo uskutočniť už v 12. storočí. Interval šachty (medzi povrchom a Glanzenberg dedičnou štôlňou) po banskohistorickej stránke nie je preskúmaný. Ústie sa nachádza na Radničnom námestí, kde je v kamennej dlažbe miesto pôvodnej šachty vyznačené výrazne svetlejšou dlažbou. Hĺbka šachty je 31 m a končí na úrovni dedičnej štôlne Glanzenberg, s ktorou je prepojená. Podľa banských máp šachta ešte koncom 18. storočia vyúsťovala na povrch. Neskôr bola prekrytá a vo vrchnej časti sa vyrazila spojovacia chodba do suterénu najbližšieho domu, ktorou ešte v období 2. svetovej vojny bolo možné vyfárať z dedičnej štôlne Glanzenberg.
Michalštôlnianske rašelinisko
GPS: 48.465860, 18.898569 [48° 27' 57.1'', 18° 53' 54.85'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Chránený areál je zriadený z dôvodu zabezpečenia ochrany výskytu zriedkavého a chráneného druhu flóry Slovenska rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) na jedinej lokalite v Štiavnických vrchoch o výmere 846 m2. Michalské rašelinisko bolo vyhlásené za chránený areál v roku 1997 so 4.stupňom ochrany.
Richňavská špičková akumulačná VN
GPS: 48.427970, 18.844142 [48° 25' 40.69'', 18° 50' 38.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dnes už neexistujúca malá špičková vodná nádrž, ktorej brehové kontúry rovnako ako pozostatok nízkej hrádze stále dobre vidno v doline vzdušného svahu Richňavského tajchu, neskôr Veľkej a Malej Richňavskej VN. Pôvodný Richňavský tajch bol kvôli netesnostiam hrádze rozdelený Samuelom Mikovínim na dva menšie, ktoré sú dodnes vzájomne prepojené vodnou štôlňou. Akumulačná nádrž v doline pri vyústení dnových výpustov oboch nových tajchov a pri ústí Hlavnej Richňavskej vodnej štôlne mala zvýšiť hladinu akumulovanej vody a vylepšovať tak špičkový prietok do systému piargskych tajchov Hlavnou Richňavskou vodnou štôlňou do Spodného náhonného jarku na Piarg. Z Richňavských tajchov sa tak voda spojila s vodou ktorú na pätu svahu hrádze zo vzdušnej strany priviedli Dolný Vysocký a Dolný Kopanický jarok. Hlavná Richňavská vodná štôlňa bola vybudovaná pravdepodobne v období rokov 1740 až 1750, preto môžeme predpokladať, že systém oboch vodných jarkov a samotná špičková vodná nádrž sú mladšie. Ide o jednu z najdlhších vodných štôlní s celkovou dĺžkou cez 900 metrov. Je predpoklad, že akumulovaná voda v nej sa využívala najmä v obdobiach s nadpriemernými zrážkami, teda hlavne na jar a na jeseň. Ak prišlo obdobie bez zrážok, pre ďalšie banské a úpravárenské účely v piargskej doline sa využívala predovšetkým voda z Richňavských tajchov. Približné rozmery hrádze tejto nádrže boli nasledovné. Dĺžka približne 28 metrov, šírka 2 metre. Výška na vzdušnej strane 3 metre. Nešlo o hlbokú nádrž, jej hĺbka pravdepodobne nepresahovala viac ako 2 metre. Predpokladaný objem sa pohyboval okolo 1000 m3. V súčasnej dobe je v teréne čitateľná najmä hrádza, jej korunou prechádza náučný turistický chodník. Celé dno bývalej nádrže je porastené drevinami a výrazne podmočené meandrujúcim potôčikom z vyššie položených málo výdatných prameňov. Hrádza je situovaná pri ústi Hlavnej Richňavskej vodnej štôlne, vzdialenej asi 6 až 8 metrov. Spomínaná nádrž je zakreslená na viacerých starých banských mapách a nákresoch blízkeho okolia oboch Richňavských tajchov.
Galéria Schemnitz
GPS: 48.458116, 18.891853 [48° 27' 29.22'', 18° 53' 30.67'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: gallery@schemnitz.sk
Schemnitz je nová galéria umenia založená v roku 2013. Program galérie ponúka obraz aktuálnych tendencií v mladej súčasnej maľbe a kresbe. Cieľom je neustále mapovať umelecké dianie a predstaviť z neho to najzaujímavejšie širokému publiku. Prostredníctvom pravidelných výstav prináša do Banskej Štiavnice výber popredných osobností súčasnej maľby, kresby a grafiky.
Portfólio spolupracujúcich umelcov je vyberané spomedzi etablovaných mien, ale poskytuje priestor aj mladým, začínajúcim autorom. Kvalita vystavovaných diel je základnou podmienkou zaradenia do výstavného programu. Diela sú vyberané i s ohľadom na predpoklad rastu ich hodnoty v budúcnosti.
Filozofiou galérie je budovanie priateľských vzťahov medzi autormi, divákmi a zberateľmi. Premostenie sveta umenia s každodenným životom.
Banská Štiavnica je jedno z najkrajších historických miest na Slovensku. Jeho poloha, unikátna architektúra, okolitá príroda a najmä bohatá história priamo vyzývajú k existencii kultúrnych inštitúcií, ktoré by nadväzovali na najlepšie roky mesta v čase jeho rozkvetu. Názov galérie Schemnitz preto vychádza z nemeckého mena Banskej Štiavnice v čase, keď bola tretím najvýznamnejším mestom Uhorska.
OTVÁRACIE HODINYPondelok: 13:00 - 17:00
Utorok - Streda: Zatvorené
Štvrtok: 13:00 - 17:00
Piatok - Nedeľa: 13:00 - 19:00
Banská stanica
GPS: 48.443951, 18.914977 [48° 26' 38.22'', 18° 54' 53.92'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: http://www.banskastanica.sk/c/kontakt/
Občianske združenie Štokovec, priestor pre kultúru vzniklo v lete 2008. O rok neskôr, v lete 2009, našiel Štokovec azyl v industriálnych priestoroch železničnej stanice v Banskej Štiavnici. Vzniká otvorená platforma BANSKÁ ST A NICAs prívlastkom Contemporary, ktorá tvorí zázemie pre široké spektrum kultúrnych aktivít.
V strede nášho záujmu je aktívna kultúrna produkcia, realizovaná prostredníctvom workshopov, sympózií a najmä rezidenčných pobytov umelcov, ktorí v objekte stanice nájdu zázemie pre krátkodobé i niekoľkomesačné pobyty. V priestore Banskej St a nice sa stretávajú v jednom čase umelci, ktorí tu tvoria, návštevníci provizórnej galérie, ktorá je v staničnej čakárni a cestujúci prichádzajúci a odchádzajúci vlakom.
BANSKÁ ST A NICA je súčasťou európskych projektov zameraných na výskum mobility umelcov.
Ľudová izba
GPS: 48.185251, 18.854086 [48° 11' 6.9'', 18° 51' 14.71'']
Obec: Hontianske Moravce
Objekt: Múzeum, Galéria, Pamätná izba
Kontakt: 045/ 5583946
V našej obci máme zriadenú aj izbu ľudových tradícií, ktorá je umiestnená v priestoroch Základnej školy s materskou školou Hontianske Moravce. Ľudová izba bola otvorená 8. novembra 2007. Izba bola zriadená pre zachovanie dedičstva našich predkov, aby mladšie generácie našich občanov mali predstavu o tom, ako žili ich starí rodičia . Aké mali zvyky, ako sa obliekali, čím sa zaoberali a pod. Pri prehliadke ľudovej izby má návštevník možnosť spoznať, koľko životnej múdrosti, dôvtipu, umeleckej zručnosti a pritom jednoduchosti je ukryté vo veciach dennej potreby našich predkov. Mali by sme poznať život našich predkov, ktorí žili tu, u nás , na území našej vlasti , Slovenskej republiky, v Hontianskom kraji. Vštepujme svojim potomkom lásku k tradíciám, aby boli hrdí na svoj kraj, na svoju domovinu, aby sme úspešne predali tú pomyselnú štafetu národnej hrdosti a aby ju mal kto úspešne ďalej niesť. Lebo práve tradície nás robia tými jedinečnými, neporovnateľnými. A my, v našej obci zriadením ľudovej izby, ponúkame širokej verejnosti nazrieť do spôsobu života našich predkov. Na prehliadku sa treba vopred nahlásiť.
Tajch Malá vodárenská
GPS: 48.467501, 18.886936 [48° 28' 3'', 18° 53' 12.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Malá vodárenská bol postavený na konci prvej polovice 16. storočia. Slúžil ako posilňujúci zdroj vody tajchu Veľká vodárenská. Náklady na jeho výstavbu poskytlo mesto. Samotný tajch sa zásoboval vodou prirodzenou gravitáciou z vlastného územia, ale najmä po celý rok z neďalekého Prameňa sv. Jána a z iných menších prameňov. Prebytočná voda odtekala cez prepad do nižšie položeného tajchu Veľká vodárenská, s ktorým tvoril jednotný funkčný systém.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol až 12 m.
Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Malá vodárenská:
- výška hrádze 6 m
- šírka koruny hrádze 3 m
- dĺžka hrádze 32 m
- kóta koruny hrádze 733,49 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 27 m
- dĺžka zátopovej plochy 31 m
- sklon vzdušného svahu 28°
- hĺbka tajchu 3-5 m
Šachty Wind
GPS: 48.441522, 18.873975 [48° 26' 29.48'', 18° 52' 26.31'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1–06)
Šachty Wind (Stará a Nová) sú situované v historickej baníckej osade –Windšachta, ktorá dostala meno po šachte Wind. Je predpoklad, že „Windšachta“ ako názov sídelného celku bol zavedený pre nový banícky areál okolo šachty Wind a rozdelil staršiu osadu Fuchsloch. Následne sa zaužívali pre hornú zvyškovú časť bývalého Fuchslochu – Horný Fuchsloch a dolnú časť Dolný Fuchsloch. Oblasť Horného a Dolného Fuchslochu boli banskou činnosťou prirodzene oddelené viac-menej veľkými haldami šácht Wind, Leopold, Eleonóra, Špitaler, Magdaléna, Jozef a Karol. Tieto šachty sa postupne stali centrom baníckeho podnikania celej oblasti Štiavnických Baní. V druhej polovici 16. storočia bola oblasť Windšachty opevnená pre potreby obrany pred tureckým ohrozením. O charaktere opevnenia a celkovej organizácii obrany nie je dostatok informácii. Na priloženej mapke z roku 1709 je zachytený povrchový stav objektov Windšachty ešte z obdobia tureckého ohrozenia. Kedy sa začala raziť šachta Wind (Stará) nie je známe. Jej starý pôvod dokazuje údaj z roku 1648, v ktorom sa uvádza že šachta Wind sa má vyzmáhať a dať opäť do stavu prevádzkovania. Podľa miesta lokalizácie a časového prevádzkovania starej šachty Wind je možné sa domnievať, že táto šachta zabezpečila prvé (predpoklad 12.-15. storočie) podzemné sprístupnenie a následné dobývanie v tejto časti bohatej žily Špitaler. Prvá správa o Novej Wind šachte je z roku 1648 s údajom, že má byť o 30 siah ďalej ako stará šachta Wind (1 siaha = 2,0258 m). Začiatok hĺbenia novej šachty bol v roku 1649 a to v tesnom okolí terajšieho kamenného pomníka panny Márie. V roku 1671 bola nová šachta Wind už vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlne Bieber a pre potrebu dopravy, odvodňovania a vetrania sa s ňou prepojila. Neskôr šachta bola prehĺbená po obzor Piroch, kde sa v 17. storočí realizovali rozsiahle prekopové a sledné chodby, čo bol pravdepodobne hlavný dôvod na hĺbenie šachty Wind. Doba prevádzkovania novej šachty Wind netrvala dlho, nakoľko v r. 1763 sa uvádza, že je už dávno zasypaná.
Teplopotocký tajch
GPS: 48.468782, 18.873518 [48° 28' 7.62'', 18° 52' 24.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Teplopotocký tajch je formálne zaradený do súboru objektov ÚCT Banská Hodruša. To aj napriek skutočnosti, že neleží v povodí Hodrušskej ale Vyhnianskej doliny. Dôvodom k tomu je skutočnosť, že od rozvodia oboch dolín sa nachádza len niekoľko desiatok metrov, ale hlavne to, že je súčasťou Horného hodrušského jarku vedúceho prevažne povodím Hodrušskej doliny až ku Richňavským tajchom. Postavený bol pred rokom 1632. Zo 6. júna toho roku je zachovaný doklad ktorým sa rozhodlo o oprave jeho hrádze. Patrí do kategórie malých nádrží. Jeho poškodená hrádza (790 m n. m.) nad turistickým chodníkom (Horný hodrušský jarok) je v mieste zvanom Teplý potok zreteľná aj dnes. Tajch bol využívaný najskôr pravdepodobne pre potreby baníctva vo Vyhnianskej doline (Banky), mohol tiež slúžiť pre zásobovanie vodov tajchu Červená studňa ako aj Vodárenských tajchov. Až neskôr po vybudovaní Rozgrundu slúžil pre potreby Horného hodrušského jarku, ktorý začína práve pod spodným výpustom tajchu. Nadbytočné vody boli z tajchu odvádzané jarkom, vychádzajúcim z jeho prepadu do tajchu Červená studňa. Dnes je hrádza pretrhnutá, tajch zanesený a zarastený. Dĺžka koruny hrádze je 30 m, šírka koruny hrádze 5 m a max. výška na náveternej strane 5 m. Jeho kapacitu možno odhadnúť na 1000 m3.
Šachta Abrahám
GPS: 48.447513, 18.870937 [48° 26' 51.05'', 18° 52' 15.37'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Predmetná oblasť z historického hľadiska patrí tiež montanisticky k najstarším o čom svedčia terénne prejavy (pingy a haldy). S najväčšou pravdepodobnosťou tu bola okrem šachty Eisenseil Baptista aj šachta Abrahám (veľká pinga v strede) a z údolia k nim vedená dedičná štôlňa Tonatig, ktorá ich odvodňovala. Uvedené otvárkové diela na žile Bieber sa spomínajú ako činné ešte v roku 1580, kedy ražba nižšiepoloženej odvodňovacej dedičnej štôlne Bieber dosiahla šachtu Eisenseil Baptista, pričom už v roku 1579 šachtu Abrahám.
Pinga pri šachte Cigeiner
GPS: 48.443965, 18.870190 [48° 26' 38.27'', 18° 52' 12.68'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pinga nad šachtou Cigeiner (povyše prícestného kríža) pri Kamennej ceste zo Štiavnických Baní na Hornú Roveň.
Šachta Ján (Ján Baptista)
GPS: 48.437709, 18.885766 [48° 26' 15.75'', 18° 53' 8.76'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-13)
Šachta Ján sa začala hĺbiť 14. septembra 1774 pod pôvodným názvom Ján Baptista. Zaústenie šachty sa uskutočnilo v blízkosti osady rodiny Gallisonovcov, ktorá sa v minulosti vyznačovala významnou ťažiarskou aktivitou v tejto oblasti. Situačne šachta bola zaústená v nadloží žily Ján v nadmorskej výške 603 m. Zámerom hĺbenia šachty Ján bolo zlepšenie dopravy a najmä vetrania už v druhej polovici 18. storočia značne rozfáranej a dobývanej žily Ján, ktorá v hlbších častiach bola prístupná len od šachty Maximilián. Pôvodne sa plánovalo šachtu Ján vyhĺbiť po úroveň dedičnej štôlne František, t. j. do hĺbky 198 m. Hĺbenie šachty sa realizovalo bez väčších prestávok a v roku 1777 aj dosiahla danú hĺbku. Následne sa rozhodlo ešte o jej prehĺbení o ďalších 80 metrov, čím v roku 1781 dosiahla úroveň 7. obzoru a konečnú hĺbku 278 metrov. Celkove šachta Ján bola obzorovo prepojená s tretím obzorom, ďalej obzorom cisára Františka a 7. obzorom. V rokoch 1777 – 1801 pomocou šachty Ján sa realizovali banské práce na treťom a najmä na úrovni dedičného obzoru cisára Františka, kde sa okrem sledných a dobývacích prác na žile Ján vyrazil aj 450 m dlhý overovací prekop do podložia (smerom na západ), kde bola prerazená Markazit žila a Dvanásta žila. Na Markazit žile, ktorá sa pri slednom razení javila veľmi nádejne boli aj dobývacie práce, ovšem pri ďalšom razení a znížení obsahu zrudnenia sa práce na tejto štruktúre ukončili. V úrovni siedmeho obzoru bol realizovaný prekop do nadložia a podložia, kde bola zachytená žila Ján a následne slednou chodbou a prekopom bolo prepojenie so šachtou Maximilián. V roku 1825 šachta Ján pre sťažené dobývacie práce na žile Ján a z dôvodu, že sa tu dobývala už len stupová ruda (ruda upravovaná v stupách) bolo toto banské dielo opustené a prevádzkové zariadenie demontované. V súčasnosti na mieste šachty Ján sa nachádza rozsiahla halda porastená rôznou vegetáciou.
Šachta Mária Mutter Gottes
GPS: 48.434221, 18.871079 [48° 26' 3.2'', 18° 52' 15.88'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-12)
Šachta Mária Mutter Gottes bola v minulosti najjužnejšou šachtou v oblasti žíl Ján a Špitaler. Zámer hĺbenia šachty je možné predpokladať z jej lokalizácie. Od najbližšej v minulosti prevádzkovanej šachty Magdaléna je šachta Mária Mutter Gottes vzdialená 420 m a týmto vertikálnym banským dielom sa malo technicky zabezpečiť sprístupnenie a overenie najmä žíl Ján a Špitaler smerom na juh, kde boli hlbšie zóny týchto štruktúr ešte neoverené. O začiatku a celkovom priebehu hĺbenia šachty sa nepodarilo získať bližšie informácie. V archívnych záznamoch z roku 1716 sa uvádza, že žily na juh od šachty Mária Mutter Gottes sú bez zrudnenia a samotná šachta sa využíva už len pre účely vetrania. Ďalej sa uvádza, že ak sa opraví šachta Siglisberg (neskôr premenovaná na šachtu Piarg) bude možné šachtu Mária Mutter Gottes – ako nepotrebnú opustiť. Zaústenie šachty sa nachádza cca 100 m v nadloží žily Špitaler v nadmorskej výške 638 m. Z podkladov starých banských máp, šachta Mária Mutter Gottes bola vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlni Bieber a chodbami tejto štôlne bola prepojená s ďalšími šachtami v oblasti Štiavnických Baní (napr. Magdaléna, Leopold). Podľa orientácie banských chodieb v okolí šachty Mária Mutter Gottes (sledná chodba po žile Špitaler a prekopy východným smerom k žile Ján a západným smerom k žile Bieber) bola oblasť medzi šachtami Leopold a Mária Mutter Gottes historickým prieskumným územím pre potencionálne rozšírenie dobývania zlatostrieborných rúd. Žiaľ, výsledky týchto prieskumných banských prác len potvrdili skutočnosť, že žilné štruktúry sú pre nízky obsah zrudnenia v tejto oblasti už nedobývateľné.
Šachta Jozef
GPS: 48.438852, 18.874437 [48° 26' 19.87'', 18° 52' 27.97'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-09)
Šachta Jozef sa nachádzala v oblasti, kde na ploche 1 ha bolo situovaných niekoľko šácht (najbližšia bola šachta Karol). Miesto hĺbenia šachty Jozef bolo určené 2. septembra 1686. Podľa historických záznamov, zámerom hĺbenia tejto šachty bolo čerpanie banských vôd, čo v tom období bol jeden z hlavných problémov banského podnikania v tejto oblasti (banská ťažba značne postúpila pod úroveň dedičných štôlní). V roku 1690 šachta Jozef (za štyri roky hĺbenia) bola hlboká 267 m a dosiahla úroveň piateho obzoru. Využívanie šachty pre odvodňovacie účely dokumentuje údaj z roku 1763, kedy tu stáli štyri atmosferické (ohňové) stroje na čerpanie banských vôd. Dva z nich čerpali vodu z piateho obzoru na obzor Piroch a ďalšie dva z obzoru Piroch na Bieber dedičnú štôlňu, odkiaľ štôlňou voda samospádom vytekala na povrch. Šachta Jozef plnila svoju významnú odvodňovaciu funkciu do roku 1765, kedy bane v oblasti Štiavnických Baní boli napojené na novovyrazenú dedičnú štôlňu cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. Dedičná štôlňa cisára Františka sa vyrazila výškovo o 200 m nižšie, ako dovtedy hlavná odvodňovacia dedičná štôlňa Bieber. Priestor okolo šachty Jozef bol svedkom dňa 3. októbra 1707 veľmi tragických udalostí. V čase Rákociho povstania sa veľmi zhoršilo postavenie baníkov. V roku 1707 najmä baníci z oblasti Štiavnických Baní výrazne prejavili nespokojnosť s pracovnými podmienkami, vyplácaním menej hodnotnými medenými peniazmi a celkovou zlou sociálnou situáciou. V čase nepokojov baníci si násilne vybrali peniaze z Bratskej pokladnice a odmietli fárať do bane. V dôsledku daného stavu vrchný administrátor Hlavného komorsko-grófskeho úradu Jan Gottfried Hellenbach požiadal o vyslanie vojakov, ktorí dorazili do priestoru Štiavnických Baní dňa 3. októbra 1707. Po neposlúchnutí výzvy k nástupu do práce a vráteniu peňazí Bratskej pokladnice vojaci pri šachte Jozef začali strieľať do davu zhromaždených baníkov. Podľa historických prameňov zastrelili 11 ľudí, dvaja podľahli neskôr, niektoré pramene uvádzajú až 15 mŕtvych.
Šachta Špitaler
GPS: 48.440129, 18.873769 [48° 26' 24.46'', 18° 52' 25.57'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-08)
Šachta Špitaler bola v oblasti historického regiónu Windšachty jedna z prvých šácht. Zaústenie bolo v nadloží žily Špitaler a spolu s blízkou šachtou Vind tvorili pravdepodobne na žile Špitaler v tejto oblasti prvé podzemné prepojenie pomocou šácht, ktoré bolo potrebné pre potreby odvodňovania a najmä vetrania. Prvé údaje o šachte Špitaler sú z roku 1668, kedy sa hovorí o obnovení jej prevádzky a žiada sa postavenie daľšieho gápľa, ktorý by mal vodu čerpať pomocou kožených vriec. Gápeľ, pravdepodobne na základe tejto žiadosti bol postavený v roku 1673. Podľa hlavnej banskej pochôdzky uskutočnenej dňa 30. júla 1698 bolo konštatované, že na šachte Špitaler sú dva gáple – jeden s dvomi čerpadlami v prevádzke a druhý rezervný. V minulosti toto banské dielo slúžilo najmä pre čerpanie vody a vetranie. V roku 1711 na šachte vypukol požiar, pri ktorom zhoreli dva konské gáple a výstroj v hornej časti šachty. Dym počas požiaru udusil dvoch banských robotníkov (behačov) na blízkej šachte Eleonóra, podľa čoho možno konštatovať, že v čase tejto havárie šachta Špitaler z pohľadu vetrania bola vťažným banským dielom. Po požiari sa na šachte opäť postavil gápeľ na konský pohon, ktorým sa ťažila ruda. Podľa historických záznamov šachta Špitaler bola suchá, preto sa využívala aj pre fáranie baníkov. Celkove bola šachta hlboká 177 m a prevádzkovaná bola do konca 18. storočia. Tesne nad šachtou Špitaler stojí výrazná poschodová kamenná budova, ktorá podľa mapových podkladov bola stavaná v druhej polovici 18. storočia a podľa vnútorných konštrukčných prvkov pravdepodobne mala slúžiť ako strojovňa pre parné atmosferické stroje (obr.č.199). Či tieto stroje tam boli aj namontované, nie sú písomné doklady. Pravdepodobne k tomu už nedošlo pretože šachta Špitaler sa z neznámych dôvodov ešte v 18. storočí prestala prevádzkovať. Samotné miesto bývalej šachty Špitaler je niekoľko metrov pod uvedenou kamennou budovou, kde je vidieť výraznú depresiu. Ku šachte Špitaler patrili dve stupy (zariadenia na drvenie rudy) a jedna splavovňa, v ktorej bolo 20 splavov.
Šachta Cigeiner
GPS: 48.444029, 18.870819 [48° 26' 38.5'', 18° 52' 14.95'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-03)
Šachta Cigeiner je historickým banským dielom nachádzajúcim sa v blízkosti východu žily Bieber. V okolí tejto šachty sa nachádzali ďalšie historické šachty (Litgen, Valentín, Stará, Kadavi a iné). Všetky tieto šachty sú pravdepodobne z obdobia, kedy sa v oblasti Štiavnických Baní začalo bansky podnikať hlbinným spôsobom, čo sa uskutočnilo v 12. až 13. storočí príchodom nemeckých baníkov do tohto regiónu. O prevádzkovaní týchto šácht je len veľmi málo informácii. Charakteristické pre tieto šachty je, že sú všetky viac-menej v okolí žily Bieber, čo dokumentuje historický záujem o túto žilu. S postupným prehlbovaním týchto šácht bolo nutné raziť ku ním prístupové štôlne, ktoré boli potrebné hlavne z dôvodu odvodňovania, vetrania a dopravy materiálu. Lokalizácia najstarších takýchto štôlní nie je známa. V neskoršej dobe (15.-16. storočí) funkciu starších štôlní nahradili nižšie situované štôlne (z nich je najznámejšia štôlňa Felix a štôlňa Fuchs). Podľa starých banských máp šachta Cigeiner (podobne aj šachta Valentín) bola vyhĺbená po úroveň Bieber dedičnej štôlne a šachta Litgen dosiahla 3. obzor Felix.
Pingy na žile Terézia
GPS: 48.447012, 18.870530 [48° 26' 49.24'', 18° 52' 13.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod šachtou Roveň
GPS: 48.447499, 18.870927 [48° 26' 51'', 18° 52' 15.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod Tanádom - JZ
GPS: 48.450104, 18.870997 [48° 27' 0.37'', 18° 52' 15.59'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy pod Tanádom - JV
GPS: 48.44947, 18.86668 [48° 26' 58.09'', 18° 52' 0.05'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Šachta Eisenseil Baptista
GPS: 48.447947, 18.872115 [48° 26' 52.61'', 18° 52' 19.61'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1M –2- 01)
Eisenseil Baptista šachta je historickým banským dielom, ktoré sa nachádza v línii pingového poľa žily Terézia (pinga je jamovitým prejavom po povrchovom dobývaní). O pôvode šachty Eisenseil Baptista nie sú spoľahlivé historické informácie. Je možné len predpokladať, že ide o jednu z prvých šácht v tejto oblasti, ktorá po povrchovej ťažbe sprístupnila a umožnila dobývanie aj hlbších partií na žile Terézia. Je možné, že šachta postupne vznikla prehlbovaním jednej z píng v tejto oblasti. Dôvodom, že sa šachta Eisenseil Baptista zachovala ešte do obdobia, kedy sa už v jej dosahu dobývacie práce nerealizovali, mohol byť ten, že slúžila aj pre vetracie účely ďalších banských diel. V súčasnosti halda šachty Eisenseil Baptista sa nachádza na úpätí haldy šachty Roveň, ktorá je najmladšou vyhĺbenou šachtou banskoštiavnicko hodrušského rudného regiónu. V širšom okolí Eisenseil Baptista šachty boli aj ďalšie historické šachty (Cigeiner, Litgen, Valentín, Stará, Kadavi a iné).
Šachta Magdaléna (Správna budova)
GPS: 48.437279, 18.872330 [48° 26' 14.2'', 18° 52' 20.39'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–14)
Banské práce v oblasti Windšachty (historická časť Štiavnických Baní) v 17. a najmä v 18. storočí značne postúpili pod úroveň dedičnej štôlne Bieber, ktorá zabezpečovala odvodňovanie tohto v tom čase veľmi významného banského regiónu. Preto v tomto pomerne malom plošnom priestore aj pre účel čerpania banských vôd sa hĺbilo niekoľko šácht, z ktorých jedna bola šachta Magdaléna. Bane v oblasti Štiavnických Baní (najmä časť Windšachty) v 17. a 18. storočí boli najvýznamnejším banským revírom celého banskoštiavnicko – hodrušského ložiska. V tomto období v oblasti Štiavnických Baní šachta Magdaléna bola najhlbšou šachtou, a z toho dôvodu sa stala zberným centrom banských vôd. Okrem čerpania banských vôd šachta Magdaléna slúžila aj pre účel sprístupnenia žilných štruktúr, najmä žily Špitaler. Kvalitu ťaženej rudy dokumentuje zápis z roku 1697, kde sa uvádza, že dobývky viazané na šachtu Magdaléna týždenne produkujú „len“ 400 –500 mariek striebra (1 marka =280,64 gramov), čo svedčí o veľmi bohatých v tom čase ťažených častiach ložiska. Celková hĺbka šachty bola 378 m. Šachta Magdaléna sa začala hĺbiť v roku 1695 a už v rokoch 1700 – 1701 Adam Unger na jej povrchu postavil dobre pracujúce vodné koleso, ktoré bolo poháňané vodou z nádrží Evička a Windšachta v Štiavnických Baniach. Dňa 8. mája 1708 strojný inšpektor Matej Kornel Hell uviedol do chodu na šachte Magdaléna pod patronátom Rákócziho generála Bercsényiho čerpací konský gápeľ, ktorý podľa zápisu z 23. júla pracoval dobre. Tento gápeľ sa nazýval aj Bercsényiho čerpadlo. Dňa 28. januára 1710 Matej Kornel Hell predložil návrh na postavenie čerpacích zariadení na pohon pomocou vodných kolies. Na základe tohto návrhu na šachte Magdaléna oba tieto čerpacie zariadenia boli sprevádzkované už v roku 1711. V roku 1730 sa konštatovalo, že nad šachtou Magdaléna sú ešte stále v chode tri staršie čerpacie kolesá – konštrukcie A. Ungera a M. K. Hella. V roku 1732 dostal banský správca erárneho závodu Horná Bieber štôlňa Michal Maximilián Kirschner povolenie na postavenie nového čerpacieho konského gápľa. Tento gápeľ bol postavený v roku 1733 nad šachtou Magdaléna. Do tohto čerpacieho zariadenia sa priahalo naraz 8 párov koní a vlastné čerpanie sa vykonávalo pomocou 16 piestových čerpadiel umiestnených v samotnej šachte. Tento čerpací stroj sa v roku 1740 z dôvodu čiastočnej opotrebovanosti a hlavne nižšieho výkonu z prevádzky odstavil a následne demontoval. V roku 1734 sa nad šachtou Magdaléna začal odstraňovať jeden čerpací gápeľ, pretože na jeho mieste sa mal postaviť parný (ohňový) čerpací stroj. Už v októbri 1735 sa v areáli šachty spustili do prevádzky dva ohňové stroje. V decembri 1738 sa nad šachtou Magdaléna dal do prevádzky najvýkonnejší ohňový čerpací stroj v celom banskoštiavnickom rudnom revíri,k torý štyrmi nad sebou postavenými piestovými čerpadlami dvíhal banské vody zo 7. na 5. Sarkoziho obzor s prevýšením 75 m. Za 24 hodín bol tento stroj schopný vyčerpať 856 m³ banskej vody a jeho obsluhu zabezpečovalo 11 pracovníkov. Pred postavením tretieho ohňového stroja boli pôvodné dva rozobraté a premiestnené na blízku šachtu Jozef. Na stavbe týchto ohňových strojov sa podieľali anglický mechanik Izák Potter a barón Jozef Emanuel z Erlachu. (Prvé ohňové stroje vznikli v Anglicku. Prvý ohňový stroj na európskom kontinente postavil v roku 1722 anglický strojník Izák Potter nad šachtou Althandel v Novej Bani). V roku 1753 došlo na povrchu šachty Magdaléna k požiaru, počas ktorého bol aj ohňový stroj značne poškodený a preto sa musel so značnými nákladmi opraviť. Okrem ohňových strojov boli na šachte Magdaléna v polovici 18. storočia aj tri žrďové čerpadlá (Stangenkunsty), ktoré boli poháňané podľa možnosti vodou buď z vodných nádrží, alebo z dedičnej štôlne Bieber. V roku 1771 bolo z týchto čerpacích zariadení už len jedno. V roku 1813 v jednej významnej dopravnej chodbe pri šachte Magdaléna došlo ku veľkému závalu, následkom čoho sa nemohla cez ňu odvádzať banská voda. Aj to bol jeden z hlavných dôvodov prečo sa táto šachta v roku 1816 opustila a rôzne zariadenia z nej boli demontované a premiestnené na iné šachty. V roku 1837 vznikla v opustených povrchových priestoroch na šachte Magdaléna prvá továreň na svete na strojnú výrobu drôtených lán. O zriadení tejto výrobne rozhodol Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici, v tom čase pod vedením hlavného komorského grófa Gabriela Mikuláša Schweizera. Prvá výroba drôtených lán sa uskutočnila za tým účelom viedenským mechanikom Wurmom skonštruovaným strojom, ktorý spletal lano z 12 drôtov. Tento stroj sa kúpil pre stredoslovenský banský obvod. Pôvodne vyrábané laná neboli ešte pradenovitého typu, čo malo následok, že takéto laná neboli dosť pevné a spoľahlivé (jednotlivé drôty sa po krátkom čase lámali).Neskôr následkom týchto skúseností sa výroba drôtených lán rozdelila na dve etapy. V prvej etape sa na osobitnom stroji vyrábali pradená a v ďalšej etape na inom stroji z týchto pradien plietli laná.
Nádrž pri tajchu nad Zigmundšachtou
GPS: 48.451311, 18.896478 [48° 27' 4.72'', 18° 53' 47.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Zaniknutá nádrž menších rozmerov pri významnejšom a väčšom tajchu nad Zigmundšachtou.
Špičkový tajch nad Zigmund šachtou
GPS: 48.451449, 18.897420 [48° 27' 5.22'', 18° 53' 50.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
V súčasnosti už neexistujúce dva špičkové tajchy (vodné nádrže) menších rozmerov nad šachtou Žigmund a pri šachte Maximilián tvorili so známejším a dodnes existujúcim tajchom Klinger jeden vodohospodársky systém prepojený dômyselným systémom vodných jarkov (Lichner et al., 2005).
Voda z dnového výpustu tajchu Klinger bola vedená Žigmundským náhonným jarkom k rovnomennému tajchu nad šachtou Žigmund. Jeho dĺžka bola celkovo 1367 m. Jarok je pomerne stále dobre čitateľný v teréne. Úsek križujúci novú štátnu komunikáciu s premostením je dnes prerušený a úplne zanikol, zvyšná časť až po tajch nad šachtou Žigmund je v pomerne zachovalom stave. Podstatná časť vedie lesným porastom, miestami je vodný jarok poškodený ťažbou a pohybom lesných mechanizmov (čo sa v podmienkach štátnych aj mestských lesov deje ustavične), alebo je rozrušovaný prerastajúcou náletovou vegetáciou. V priestore na svahuSvätotrojičného vrchu zvažujúcom sa k šachte Žigmund boli tajchy dva. Jeden špičkový akumulačný a menší vyrovnávací, z ktorého bola voda priamo vedená na šachtu Žigmund. Od väčšieho tajchu nad šachtou Žigmund viedol vodný jarok vodu smerom do priestoru šachty Maximilián k rovnomennému tajchu – tzv. tajch pri šachte Maximilián. Východne od tajchu nad šachtou Žigmund, v tesnej blízkosti je jarok výrazne zarezaný do reliéfu a pokračuje približne 30 metrov, potom sa v teréne stráca. Približne 200 metrov sa v súčasnosti nachádza na súkromnom pozemku, ďalšia časť jeopäť prerušená novšou asfaltovou komunikáciou. Pod úrovňou tejto komunikácie je jarok niekoľkokrát výrazne prerušený násypmi, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou cesty. Časť vodného jarku prechádza popri šachte Anna, ktorá je zakreslená aj na historickej mape a ktorú môžeme aj dnes vidieť. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe miestnych komunikácií. Napríklad pri výstavbe cesty na Hornú Roveň sa nad jazerom Klinger aplanovali odvaly šachty Weiden. Rovnako sa tu pri výstavbe obchvatovej cesty z Banskej Štiavnici smerom na Levice likvidovali odvaly šachty Anna. Materiál z odvalov sa využil na výstavbu uvedených komunikácií. Celková dĺžka odvodného jarku od tajchu nad Žigmundšachtou po tajch pri Maximilián šachte bola 1583 metrov.
Časť tohto vodohospodárskeho systému je spojená vodnou štôlňou. Celková dĺžka je 290 metrov. Táto štôlňa bola doplňujúcim zdrojom vody z jarkov vedených od Štiavnických Baní pre potreby oboch tajchov, okrem Klingera, ktorý sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške. Do dnešnej doby sa zachovala len jedna jej časť a to jej severné ústie smerom k Banskej Štiavnici. Druhú časť neďaleko šachty Maximilián dnes nie je možné v teréne identifikovať, keďže sa nachádzala na miestne umelého násypu vzniknutého z dôvodu výstavby mosta pre cestu 524 - Pod Svätotrojičným vrchom.
Tajch nad šachtou Žigmund
V súčasnej dobe je bez vody. Situovaný je pod vrcholom Svätotrojičného kopca priamo nad šachtou Žigmund. V teréne sa javí ako výrazná depresia, ktorá vznikla výstavbou zemitej hrádze. Približne 50 metrov západne sa v hustom krovinnom poraste nachádza malá akumulačná nádrž, z ktorej viedol jarok kolmo na vrstevnice priamo k šachte Žigmund, pre ktorej účely slúžil. Jeho dĺžka bola 120 metrov. Celá plocha bývalej vodnej nádrže je porastená trávnatou vegetáciou, na dne rastú výrazne vlhkomilné rastliny, ktoré indikujú prítomnosť najmä akumulovanej zrážkovej vody počas celého roka. Tajch mal obdĺžnikový tvar, pričom jeho rozmery dosahovali približne 42 x 21 metrov. Tajch nebol hlbší viac ako 4-5 metrov. Z uvedených rozmerov je možné predpokladať objem do 4000 m³.
Technické parametre tajchu nad Žigmundšachtou
Kóta koruny hrádze: 665,6 m n. m. Šírka koruny hrádze 3 metre Hĺbka: 4-5 metrovDolný Michalštôlniansky tajch
GPS: 48.465841, 18.898650 [48° 27' 57.03'', 18° 53' 55.14'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Pravdepodobne prvá zmienka o týchto tajchoch je z roku 1736. Obidve nádrže boli menších rozmerov a nachádzali sa tesne pri Michalštôlne, tvorili jeden systém a voda z vrchného jazera dopĺňala spodný tajch. Tak, ako mnohé ostatné nádrže, aj tieto slúžili na pohon stúp a potrebám banskej prevádzky. Horné jazero je zasypané materiálom z Novej Bane, je možné identifikovať len zvyšky telesa hrádze, samotná plocha jazera je ako už bolo spomenuté, zasypaná hlušinou. Odhadovaná dĺžka hrádze horného jazera bola niečo málo viac, ako 30 metrov. Bolo situované západne nad spodným tajchom, približne 15 metrov od spodného jazera. Spodná nádrž je napustená po svoju maximálnu hladinu. Dĺžka hrádze je približne 30 metrov, šírka do 3 metrov, výška na vzdušnej strane okolo 3 – 3, 5 metrov. Teleso hrádze spodnej nádrže je situované vo výške 650 m.n.m. Výpustný objekt sa na nej nenachádza. Je napájaná vodou z vrchnej časti, pravdepodobne sa jedná o priesak z vrchnej nádrže, resp. cez nasypanú haldu z vyššie položeného zdroja. Okolie je porastené Pálkou a rôznymi náletovými drevinami. Tesne pod hrádzou spodnej nádrže sú budovy skladu piva. Je možné predpokladať aj podľa absencie živočíšstva, že kvalita vody spodnej nádrže je v nevyhovujúcom stave. Je smutné, že celé okolie tejto lokality je v nevyhovujúcom stave, neudržiavané, so zvyškami materiálu po rôznej stavebnej činnosti a pod. Ide o potencionálne turisticky veľmi zaujímavú oblasť Banskej Štiavnice.
Horný Michalštôlniansky tajch – zaniknutý
GPS: 48.465766, 18.897841 [48° 27' 56.76'', 18° 53' 52.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Pravdepodobne prvá zmienka o týchto tajchoch je z roku 1736. Obidve nádrže boli menších rozmerov a nachádzali sa tesne pri Michalštôlne, tvorili jeden systém a voda z vrchného jazera dopĺňala spodný tajch. Tak, ako mnohé ostatné nádrže, aj tieto slúžili na pohon stúp a potrebám banskej prevádzky. Horné jazero je zasypané materiálom z Novej Bane, je možné identifikovať len zvyšky telesa hrádze, samotná plocha jazera je ako už bolo spomenuté, zasypaná hlušinou. Odhadovaná dĺžka hrádze horného jazera bola niečo málo viac, ako 30 metrov. Bolo situované západne nad spodným tajchom, približne 15 metrov od spodného jazera. Spodná nádrž je napustená po svoju maximálnu hladinu. Dĺžka hrádze je približne 30 metrov, šírka do 3 metrov, výška na vzdušnej strane okolo 3 – 3, 5 metrov. Teleso hrádze spodnej nádrže je situované vo výške 650 m.n.m. Výpustný objekt sa na nej nenachádza. Je napájaná vodou z vrchnej časti, pravdepodobne sa jedná o priesak z vrchnej nádrže, resp. cez nasypanú haldu z vyššie položeného zdroja. Okolie je porastené Pálkou a rôznymi náletovými drevinami. Tesne pod hrádzou spodnej nádrže sú budovy skladu piva. Je možné predpokladať aj podľa absencie živočíšstva, že kvalita vody spodnej nádrže je v nevyhovujúcom stave. Je smutné, že celé okolie tejto lokality je v nevyhovujúcom stave, neudržiavané, so zvyškami materiálu po rôznej stavebnej činnosti a pod. Ide o potencionálne turisticky veľmi zaujímavú oblasť Banskej Štiavnice.
Tajch Rybník – zaniknutý
GPS: 48.445954, 18.913687 [48° 26' 45.43'', 18° 54' 49.27'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Rybník bola menšia vodná nádrž, ktorá sa využívala na pohon úpravníckych zariadení, ako pomocný vodný zdroj Malej a Veľkej Kolpašskej vodnej nádrže a ako napovedá aj názov - k chovu rýb. Prvá zmienka pochádza z roku 1727. Zánik sa datuje v roku 1960.
VN (Tajch) Rozgrund
GPS: 48.476824, 18.875589 [48° 28' 36.57'', 18° 52' 32.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Projekt vodnej nádrže vypracoval Samuel Mikovíni v roku 1741. Postavená bola v rokoch 1743 - 1744 pod jeho vedením. Náklady na výstavbu boli 34 588 zlatých a 41 grajciarov.
Hrádza bola zväčšovaná dvakrát, najprv v roku 1749 s nákladom 3 000 zlatých a v 2 polovici 18. storočia, kedy sa zväčšila o 1 siahu. Projekt na zvyšovanie hrádze vyhotovil Jozef Lill.
Plnenie vodnej nádrže Rozgrund bolo dômyselným spôsobom riešené z prevažnej časti z cudzieho povodia vybudovanými prívodnými jarkami.
Významným zdrojom povrchovej vody, ktorý zásoboval tajch Rozgrund vodou bol Teplý potok. Do Teplého potoka pritekala aj banská voda zo starej štôlne Roxner Ignác a voda zo zatopenej Ján Jozef šachty. Ďalší prítok do nádrže predstavujú banské vody zo štôlne Rafael a 2 prítoky z povrchových tokov. Okrem potokov a banských štôlní a šachiet dopravovali povrchovú vodu do vodnej nádrže Rozgrund aj 2 zberné jarky: Rozgrundský - západný zberný jarok a Schonlindenský - východný zberný jarok.
Od dnového výpustu (výpustná štôlňa) z vodnej nádrže Rozgrund, bol na dĺžke cca 100 m spoločný náhonný jarok pre Leopoldšachtovný aj Karolšachtovný jarok. Na rozdeľovacom objekte vo vzdialenosti 100 m od dnového výpustu, bolo možné vodu púšťať priamo do horného, alebo prepúšťať do spodného náhonného jarku.
V roku 1891 boli na vodnej nádrži Rozgrund realizované opravy, keď v rámci opráv sa vykonalo ubíjanie hrádze a údržba prevádzkových budov v hodnote 796 zlatých. O náklady na opravu sa podelili - Horná Bieber štôlňa, Spodné banské závody Ján Jozef Geramb, banské tažiarstvo Vindischleuten, obec Vyhne - Peserany, Karol Kachelman, banská spoločnosť štôlne Katarína a Ferdinand.
V rokoch 1985 - 1986 bol vykonaný inžinierskogeologický prieskum hrádzového telesa so zabudovaním pizometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd hrádzov a podložím.
V rokoch 1987 - 1989 bol vyčistený Schondlindenský jarok a sprístupených cca 20m štôlne dnového výpustu.
V roku 2004 sa pristúpilo k razeniu ostávajúcej časti štôlne vodnej nádrže Rozgrund a rekonštrukcii dnových výpustov. Neskôr do roku 2006 sa vykonala rozsiahla rekonštrukcia hrádzového telesa a výpustného systému doplnenie objektov na pozorovanie a meranie.
Voda z tajchu sa používala na pohon banských čerpacích a úpravárenských zariadení. Voda najskôr poháňala banské strojné zariadenia, najmä čerpacie stroje a následne ďalej vodu spolu s už aj vyčerpanými banskými vodami na vybudovaných viacerých spádoch vo Vyhnianskej doline poháňala ešte strojné úpravnícke zariadenia (stupy, splavy a pod.).
Pre plynulejšie zásobovanie vodou čerpacích zariadení v šachte Leopold bol na konci náhonného jarku vybudovaný menší tajšok (vodná nádrž malých rozmerov), ktorý sa nachádzal na vyvýšenom mieste vzhľadom k ohlubni šachty, čím sa dosiahla väčšia spádová výška a tým aj následne zvýšený výkon čerpadiel.
Po ukončení banskej činnosti v Rozgrunde, na Banskách a vo Vyhniach voda z vodnej nádrže Rozgrund slúžila taktiež aj pre potreby továrne Karola Kachelmana vo Vyhniach.
V súčastnosti slúži tajch na zásobovanie Banskej Štiavnice pitnou vodou. Využitie vodnej nádrže Rozgrund ako rezervoáru pitnej vody, bolo povolené v roku 1918 kedy v júni 1918 bola povolená výstavba Rozgrundského vodovodu a podľa údajov banského riaditeľstva z roku 1919 bolo povolené čerpať 60 000 m vody za rok po dobu 6 rokov.
V decembri roku 1927 vtedajšie Ministerstvo verejných prác v Bratislave vypracovalo odborný posudok v znení aby správa mesta vypísala verejnú súťaž na vyhodnotenie generálneho projektu na dodávanie vody z vodnej nádrže Rozgrund a ostatných prameňov, ako aj projektu na opravu existujúcej rozvodnej vodovodnej siete pre mesto Banská Štiavnica.
Až do vybudovania priehrady Meurad, vo Francúzsku v roku 1855, sa vodná nádrž Rozgrund pokladala za najodvážnejšiu zemitú vodnú nádrž na svete. Dokonca z hľadiska dnešných požiadaviek je mimoriadne progresívnou technickou stavbou ovzdušneného aj návodného svahu. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 m a sklon na návzdušnej strane je 1:1,25 - 1:75.
Až do polovice 19. storočia patrilo nádrži Rozgrund tretie miesto vo výške hrádze medzi banskými nádržami postavenými v Európe. Druhé a prvé miesto obsadili Hrádze z okolia Banskej Štiavnice - vodná nádrž Veľká Richňava a Počúvadlo.
Dĺžka koruny hrádze - 125,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,0 m.
Výška hrádze - 30,20 m.
Objem vodnej nádrže
Stály objem - 87 247 m3
Zásobný objem - 445 192 m3
Retenčný objem - 43 281 m3
Celkový objem - 575 720 m3
Maximálna hĺbka - 22,3 m.
Nadmorská výška - 706,20 m. n. m.
Minimálna prevádzková hladina - 693,00 m. n. m.
Maximálna prevádzková hladina - 705,00 m. n. m.
Maximálna dovolená hladina - 705,80 m. n. m.
Hoffeštôlniansky Tajch (Bančianska VN)
GPS: 48.479100, 18.859012 [48° 28' 44.76'', 18° 51' 32.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch vznikol v 2. polovici 18. storočia pre potreby Hofferštôlnianskeho ťažiarstva. V 19. storočí ťažiarstvo zaniklo a s nim zanikol aj pôvodný význam tajchu.
Slúži ako zdroj užitkovej vody pre obec Banky podľa, ktorej tajch aj získal svoje meno.
Dĺžka koruny hrádze - 78,0 m.
Šírka koruny hrádze - 1,2 m.
Výška hrádze - 7,15 m.
Objem vodnej nádrže - 20 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 9,4 m.
Nadmorská výška - 663,30 m. n. m.
Bankomat VÚB Drieňová
GPS: 48.453135, 18.916617 [48° 27' 11.29'', 18° 54' 59.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Tesco supermarket
Bratská 17
Banská Štiavnica
Bankomat VÚB mesto
GPS: 48.458724, 18.893087 [48° 27' 31.41'', 18° 53' 35.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Pobočka VÚB, a.s.
Radničné námestie 15
Banská Štiavnica
Všeobecná úverová banka
GPS: 48.458724, 18.893087 [48° 27' 31.41'', 18° 53' 35.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 123 000
Web: http://www.vub.sk/kontakt/pobocky/detail-pobocky.html?pk=7934075906031724
Kontakt:
Pobočka VÚB, a.s.
Radničné námestie 15
Banská Štiavnica
E-mail: banska_stiavnica@vub.sk
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Beliansky tajch (Belianska VN)
GPS: 48.471469, 18.912773 [48° 28' 17.29'', 18° 54' 45.98'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch vznikol pred rokom 1747. V druhej polovici 18. storočia i v 19. storočí slúžil tajch, spoločne s Halčianskym tajchom na pohon stúp v Kozelníckej doline.
Dĺžka koruny hrádze - 130 m.
Šírka koruny hrádze - 9 m.
Výška hrádze - 19 m.
Objem vodnej nádrže - 146 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 18 m.
Nadmorská výška - 556,75 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 700 m.
Tajch pri šachte Matej
GPS: 48.441931, 18.891105 [48° 26' 30.95'', 18° 53' 27.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Táto malá vodná nádrž je situovaná v časti Štefultov. V súčasnej dobe je jej bývalá plocha zarastená predovšetkým krovinami ale v okolitom prostredí je stále ľahko identifikovateľná. Blízke okolie je tvorené drevinami stromovitého vzrastu. Išlo o menšiu nádrž, rozmermi cca 50 m x 7 m. Odhadovaná hĺbka bola 3 – 3,5 metra.
Bankomat SLSP Billa
GPS: 48.449988, 18.907243 [48° 26' 59.96'', 18° 54' 26.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Billa
Križovatka
Banská Štiavnica
Bankomat SLSP mesto
GPS: 48.449988, 18.907243 [48° 26' 59.96'', 18° 54' 26.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Obchodné miesto SLSP
Radničné námestie 14
Banská Štiavnica
Slovenská sporiteľňa
GPS: 48.449988, 18.907243 [48° 26' 59.96'', 18° 54' 26.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 111 888
Web: http://www.slsp.sk/obchodne-miesta-a-bankomaty/410/BIS/banska_stiavnica_radnicne_nam_14_om/
Kontakt:
Obchodné miesto Slovenská sporiteľňa
Radničné námestie 14
Banská Štiavnica
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00 obedňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Bankomat PRIMA Banka
GPS: 48.457806, 18.897344 [48° 27' 28.1'', 18° 53' 50.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Web: https://www.primabanka.sk/pobocky-a-bankomaty/banska-stiavnica/kammerhofska-8/pobocka
Pobočka PRIMA banka
Kammerhofská 8
Banská Štiavnica
PRIMA Banka
GPS: 48.457806, 18.897344 [48° 27' 28.1'', 18° 53' 50.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 700 007; 041/5111 111, e-mail: info@primabanka.sk
Web: https://www.primabanka.sk/pobocky-a-bankomaty/banska-stiavnica/kammerhofska-8/pobocka
Kontakt:
Pobočka PRIMA Banka Kammerhofska 8, Banská Štiavnica
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok 8:00 - 16:00 - obedňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa - zatvorené
Bankomat ČSOB
GPS: 48.455629, 18.902556 [48° 27' 20.26'', 18° 54' 9.2'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Web: https://www.csob.sk/kontakty/pobocky-a-bankomaty?displayType=5&search=Bansk%C3%A1+%C5%A0tiavnica
Bankomat
Robotnícka 1
Banská Štiavnica
Bankomat POŠTOVÁ BANKA
GPS: 48.457125, 18.90061 [48° 27' 25.65'', 18° 54' 2.2'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Web: https://www.postovabanka.sk/obchodne-miesta/detail/?id=21326
Pošta
Kammerhofská 30
Banská Štiavnica
Bankomat VÚB
GPS: 48.169263, 18.884489 [48° 10' 9.35'', 18° 53' 4.16'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Web: http://www.vub.sk/kontakt/bankomaty/detail-bankomatu.html?pk=7934075906032462
Pobočka VÚB, a.s.
Okružná 142
962 71 Dudince
Všeobecná úverová banka
GPS: 48.169263, 18.884489 [48° 10' 9.35'', 18° 53' 4.16'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 123 000
Web: http://www.vub.sk/kontakt/pobocky/detail-pobocky.html?pk=7934075906031732
Kontakt:
Pobočka VÚB, a.s.
Okružná 142
962 71 Dudince
E-mail: dudince@vub.sk
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00 obdeňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Bankomat SLSP
GPS: 48.169871, 18.884189 [48° 10' 11.54'', 18° 53' 3.08'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Web: http://www.slsp.sk/obchodne-miesta-a-bankomaty/6673/BIS/om_dudince/
Obchodné miesto SLSP, a.s.
Okružná 131
960 42 Dudince
Slovenská sporiteľňa
GPS: 48.169875, 18.884186 [48° 10' 11.55'', 18° 53' 3.07'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 111 888
Web: http://www.slsp.sk/obchodne-miesta-a-bankomaty/400/BIS/dudince_okruzna_131_om/
Kontakt:
Obchodné miesto SLSP, a.s.
Okružná 131
962 71 Dudince
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00 obedňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Šachta František
GPS: 48.445553, 18.910802 [48° 26' 43.99'', 18° 54' 38.89'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
O vyhĺbení šachty František sa uvažovalo už koncom 18. storočia, ale s jej hĺbením sa začalo až v roku 1803. Ústie šachty bolo v nadmorskej výške 501,3 m a jej najnižší hĺbkový dosah bol 60,7 m pod hladinou mora (tj. celkové prevýšenie 562 m). Šachta mala obdĺžníkový profil 5,6 x 2,8 m. Zabezpečená bola drevenou výstužou, neskôr pri jej následných rekonštrukciách sa použila aj oceľová a betónová výstuž. Hlavným zámerom hĺbenia šachty bolo sprístupnenie a dobývanie blízkej zlato-striebornej žily Grüner. V minulosti to bola najvýchodnejšia ťažená štruktúra celého banskoštiavnického ložiska. Na hĺbkový dosah šachty malo vplyv razenie dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (po I. svetovej vojne premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu). V roku 1866 dosiahla šachta úroveň dedičnej štôlne a o rok neskôr aj prepojenie s týmto veľkolepým banským dielom ústiacim do rieky Hron. Pôvodné ťažné zariadenia šachty boli konský gápeľ a vodné koleso. V roku 1868 s cieľom zvýšiť ťažobnú kapacitu sa uviedol do prevádzky parný ťažný stroj. Vyrobila ho továreň K. Kachelmann vo Vyhniach. Bol to jednovalcový stroj s priemerom parného valca 342 mm. Mal výkon 14,71 kW a dopravnú rýchlosť 1,82 m/s. V roku 1894 bol tento parný stroj veľmi opotrebovaný. Preto sa nad šachtou František dal do prevádzky výkonnejší parný ťažný stroj s výkonom 40,5 kW a dopravnou rýchlosťou 2,26 m/s. Počas hĺbenia šachty medzi dedičnou štôlňou cisára Františka a dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. pracovalo pri ručnom čerpaní vody 27 baníkov. V dôsledku zvýšeného prítoku vody do šachty v roku 1867 ručné čerpanie vody nahradil parný stroj s výkonom 7,3 kW. Stroj poháňal dve zdvíhacie a jedno tlakové čerpadlo. Množstvo vyčerpanej vody bolo 134 l/min. Parný stroj nemal dostatočný výkon a nevládal vodu vyčerpať po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka. Preto sa rozhodlo na šachte František o namontovaní povrchového parného stroja s výkonom 73,55 kW. Stroj dodala továreň J. Sigla vo Viedni a do prevádzky bol uvedený v roku 1872. Pomocou tohto čerpacieho stroja a s použitím vŕtacích strojov sa začiatkom októbra 1876 dosiahlo prerazenie úseku dedičnej štôlne cisára Jozefa II. medzi šachtami Žigmund a František. Kvôli vŕtacím prácam v čelbe dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (v časti medzi šachtou František a šachtou Žigmund) sa v roku 1874 dal do prevádzky parný kompresor s výkonnosťou 16,7 m³ nasatého vzduchu pri tlaku 5 atmosfér. Pretože tento stroj pre rozširujúce sa vŕtacie práce výkonom nestačil, v roku 1875 k nemu pribudol ďalší parný kompresor typu Sievers s výkonom 12 k a s výkonnosťou 39,4 m³/hod. nasatého vzduchu pri tlaku 5 atmosfér. V roku 1919 bol daný do prevádzky Humboltov elektrický kompresor, vyrobený firmou Flottmann, ktorý mal výkon 22 k. V roku 1894 parný ťažný stroj z roku 1867 bol už veľmi opotrebovaný a preto sa na šachtu František previezol stroj z 2. vetracej šachty dedičnej štôlne cisára Ferdinanda v Kremnici. Tento parný stroj bol dvojvalcový s priemerom parných valcov 300 mm a dĺžkou zdvihu parných piestov 700 mm. Priemer ťažných bubnov mal 3000 mm, výkon 40,45 kW a dopravnú rýchlosť 2,26 m/s. V rokoch 1912 – 1913 bol parný ťažný stroj prerobený na elektrický. V roku 1903 bola na šachte František uvedená do prevádzky povrchová elektrická centrála. Tvoril ju stojatý dvojvalcový parný stroj s elektrickým generátorom. Jeho výkon bol 104 kW a vyrábal striedavý prúd s napätím 500 V. Po I. svetovej vojne sa šachta prehĺbila o 50 m a dosiahla IV. hĺbkový obzor. Tam sa nafáral prameň termálnej vody s teplotou 48 – 50 ºC. Pracovné podmienky v hlbokých častiach šachty a na príslušných obzoroch boli pre vysokú teplotu (až 42 ºC) a vysokú vlhkosť veľmi náročné. V roku 1927 sa začala v areáli šachty František výstavba novej flotačnej úpravne, ktorá mala spracovávať najmä polymetalické rudy (olovo, zinok, meď). Úpravňa bola daná do prevádzky 1. augusta 1930 čo rozhodlo, že šachta sa stala centrálnou šachtou rajónu. Preto za účelom zvýšenia ťažobnej kapacity došlo k rekonštrukcii samotnej šachty a modernizácii strojného zariadenia. Celkovou rekonštrukciou sa dopravná rýchlosť ťažného zariadenia zvýšila z 2,25 na 4,5 m/sec. V roku 1957 sa musela ťažná veža na šachte vymeniť, pretože bola značne skorodovaná. Šachta František mala po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka štyri obzory a pod dedičnou štôlňou ešte šesť hĺbkových obzorov. Dobývanie v okolí šachty sa ukončilo v roku 1963, kedy sa hĺbkové obzory nechali zatopiť. Šachta však slúžila pre ťažobné účely ešte do roku 1975, kedy ju nahradila Nová šachta na Šobove. V roku 1930 bola pri šachte vybudovaná flotačná úpravňa rúd, ktorá v roku 1971 vyhorela. V priebehu niekoľkých mesiacov bola úpravňa zrekonštruovaná a pokračovala v prevádzke s kapacitou 70 kt rudy za rok. Úpravňa sa prevádzkovala do roku 1975, kedy jej funkciu prebrala väčšia, novopostavená úpravňa na Novej šachte na Šobove. V druhej polovici 60. rokov začala vedľa šachty František prevádzku strojárenská výroba, ktorej nosným programom bola výroba strojov a zariadení na úpravu a spracovanie nerastných surovín, výroba raziacích plošín RP-3 a RP-4 a šplhavých výťahov BBU-500. Doplňujúcim programom bola výroba mostových ložísk, využívaných v inžinierskom staviteľstve, ktorá pokračuje až dodnes. V roku 1977 sa v priestore šachty František začalo s výrobou tepelnoizolačných materiálov Calothermex. Základnou surovinou na výrobu bol diatomit z neďalekého ložiska Močiar. Dosky hydrosilikátového zloženia sa používajú ako tepelnoizolačný materiál do teploty 1000°C. Od ukončenia ťažby na šachte v r. 1975 ojekty šachty František slúžili ďalej ako pomocné a skladové priestory. Boli tu umiestnené niektoré pomocné úseky závodu RB š.p. (autodoprava, sklady, chemické laboratórium), dnes tu sídli súkromná firma STAVASTA.
Šachta František je Národná kultúrna pamiatka lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Šachta Mária
GPS: 48.443012, 18.905342 [48° 26' 34.84'', 18° 54' 19.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Prekryté ústie šachty Mária.
Pred vyhĺbením šachty Mária sa povrchové a blízkopovrchové časti žily Grüner najprv ťažili povrchovo a neskôr štôlňou Grüner. Počiatky povrchovej ťažby na žile nie sú známe, ale nie je vylúčené už obdobie keltského osídlenia. Na povrchu (za rodinnými domami typu „okál“) v mieste východu žily zostala do súčasnosti po povrchovej ťažbe výrazná smerná depresia. Šachta Mária s pôvodným názvom Mariahimmelfahrt Schacht (šachta Nanebovstúpenia panny Márie) sa začala hĺbiť v roku 1702 za účelom sprístupnenia hlbších častí zlatostriebornej žily Grüner. Pre hĺbenie a neskôr pre ťažbu rudy bol pôvodne nad šachtou Mária postavený konský gápeľ. V polovici 19. storočia bola šachta vyhĺbená po 5. obzor do hĺbky 231 m. V roku 1857 sa začala prehlbovať po 6. obzor. Počiatky hĺbenia z dôvodu nižšieho prítoku vody boli viac-menej bezproblémové a čerpanie sa dalo realizovať ručnými čerpadlami. Postupným prehlbovaním, keď prítok vody stúpol nad 77 l/min a ručné čerpadlá už výkonnostne nestačili, prikročilo sa k technickému riešeniu. Strojný inšpektor Ferdinand Hellvig navrhol postaviť parný stroj, ktorý by okrem čerpania vody zabezpečoval aj zvislú dopravu. Banský úrad v tom čase sídliaci na Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) uzavrel zmluvu s továrnikom J. Siglom vo Viedni a v júli 1860 stroj podľa plánu F. Hellviga začal aj vyrábať. Stroj sa dal do prevádzky na šachte Mária v novembri 1861. Bol to prvý Wattov parný a ťažný stroj v dolnouhorskej banskej oblasti. Parný stroj postupne nestačil na dopravu aj na čerpanie zvyšujúcich sa prítokov vody. Preto sa zvislá doprava ďalej zabezpečovala konským gápľom a na čerpanie vody sa v roku 1866 použil výkonnejší parný stroj. Pôvodný parný stroj sa následne využil na zvislú dopravu s rýchlosťou ťažby 2,1 m/s. Elektrifikácia ťažného stroja sa uskutočnila v roku 1912. Jeho úžitkové zaťaženie bolo 800 kg. Elektrický ťažný stroj bol v prevádzke do roku 1965. Potom sa aj s ťažnou vežou preniesol do Banského múzea v prírode v Banskej Štiavnici. Šachta Mária, ktorá organizačne patrila pod banský závod Šachta František a šachta Mária, mala sprístupnených 13 obzorov. Pod úrovňou dedičnej štôlne Cisára Jozefa II. (Voznická dedičná štôlňa) mala šachta tri hĺbkové obzory, z toho posledný bol prehĺbený v roku 1911. V druhej polovici 19.storočia a najmä po 1. svetovej vojne ťažobnú funkciu šachty Mária postupne prebrala šachta František. V 20. storočí šachta Mária slúžila prevažne na odťažbu jaloviny a jej následné haldovanie. Zabezpečovala aj vetranie. Konečná hĺbka šachty bola 461 m.
Šachta Štefan
GPS: 48.438943, 18.896308 [48° 26' 20.19'', 18° 53' 46.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Betónovou šachtou prekryté ústie šachty Štefan.
Prvé údaje o banskom závode Šachta Štefan sú z roku 1786. Hlavným banským objektom tohto závodu bola šachta Štefan, ktorá sa nachádzala vo veľmi bohatom rudnom stĺpe žily Štefan. V tejto časti žily malo zrudnenie mocnosť 10 m so smernou dĺžkou 150 m. V druhej polovici 18. storočia to bolo najbohatšie, masívne ťažené zrudnenie na striebro (zlato malo len podradné zastúpenie) celého banskoštiavnického rudného revíru. V prvej polovici 19. storočia v závode Štefan pracovalo priemerne 400 baníkov. Šachta prinášala ročný zisk vo výške okolo 200 000 zlatých. Ťažba udržiavala rentabilitu banskoštiavnických baní do roku 1862, kedy sa už aj v tejto časti prejavoval pokles kvality ťaženej rudy. Okolo roku 1865 pracovalo na šachte už len 33 robotníkov, ktorí vyprodukovali len 49,6 kg drahokovového zliatku. V roku 1883 sa so 100 robotníkmi vyprodukovalo 0,7 kg zlata a 129,5 kg striebra v hodnote 9 379 zlatých. Šachta celkovo sprístupnila 11 obzorov a dosiahla hĺbku 315 m. Posledné prehĺbenie šachty sa uskutočnilo v roku 1905, keď sa spojila s dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. Na zvislú dopravu bol nad šachtou postavený konský ťažný gápeľ a na čerpanie banskej vody vodné koleso s piestovými čerpadlami. V roku 1858 bol ťažný gápeľ zrušený a jednoduché vodné koleso prerobené na reverzné, slúžiace na zvislú dopravu. V roku 1890 sa vodné koleso demontovalo a v roku 1903 sa na šachtu preniesol parný stroj zo šachty František v B. Štiavnici, ktorý bol v prevádzke do konca jej ťažobnej aktivity, do roku 1909. V roku 1900 závod šachty Štefan prestal byť samostatným závodom a pripojil sa k závodu Šachta František a Šachta Mária. Dnes je v mieste ohlbne šachty betónová platňa s vyústením vetracej rúry.
Šachta Leopold
GPS: 48.438563, 18.871485 [48° 26' 18.83'', 18° 52' 17.35'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1-09)
Šachta Leopold bola v minulosti v oblasti Štiavnických Baní jednou z najvýznamnejších banských diel. Touto šachtou boli sprístupnené a ťažené bohaté rudné stĺpy žily Špitaler a jej blízkych štruktúr, a to až po najhlbšie dobývané celky ložiska v časti Štiavnických Baní, t.j. až po úroveň Voznickej dedičnej štôlne (s pôvodným názvom – Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.). Značný význam tejto šachty bol aj pri čerpaní banských vôd, ktoré sa šachtou Leopold do roku 1765 čerpali po úroveň dedičnej štôlne Bieber, neskôr už len po obzor Hodrušskej dedičnej štôlne. Šachta Leopold bola poslednou činnou šachtou (do roku 1910) v oblasti Štiavnických Baní. Vytýčenie miesta na hĺbenie šachty Leopold sa uskutočnilo 12. januára 1673 a v roku 1675 dosiahla hĺbku 45,6 m. V roku 1763 už šachta siahala po 11. obzor, kde mala hĺbku 352 m. Posledné prehĺbenie šachty (po úroveň Voznickej dedičnej štôlne) sa uskutočnilo v rokoch 1889 – 1890, kedy dosiahla konečnú hĺbku – 434,3 m. V roku 1910 šachta ukončila prevádzku, následne bola zasypaná a prevažná časť komplexu budov v jej okolí bola postupne asanovaná (do konca 20. storočia sa zachovali len niektoré pôvodné múry postavené z kameňa). Koncom 20. storočia sa v priestore pôvodného areálu šachty postavil tenisový kurt. V hĺbke 80 metrov šachta Leopold prekrižovala žilu Špitaler, ktorá podľa opisu bola v daných miestach vo vývoji intenzívnej hydrotermálnej premeny a tektonického porušenia, čo malo veľmi nepriaznivý účinok na prevádzku šachty. Na tomto mieste pôsobili na výdrevu šachty tak vysoké tlaky, že nestačila ani výstuž z drevených hranolov (vencov) o profile 50 x 50 cm. Šachta bola v týchto miestach často opravovaná, čo narúšalo plynulosť ťažby a značne sa tým zvyšovala nákladnosť prevádzky. V roku 1698 boli v prevádzke nad šachtou dva čerpacie konské gáple, ktoré postavil strojný inšpektor Matej Kornel Hell. V roku 1700 sa M. K. Hell zaviazal, že ak Hlavný komorskogrófsky úrad zabezpečí materiál, na povrchu šachty Leopold postaví ďalší čerpací gápeľ. Tento čerpací gápeľ bol v roku 1701 už v prevádzke a na jeho pohon sa priahalo až 9 párov koní. Dňa 20. apríla správa erárneho závodu Horná Bieber štôlňa schválila postavenie vodných čerpacích kolies na šachtách Leopold a Karol. Na šachte Leopold v roku 1720 namontovali dva takéto čerpacie stroje a do prevádzky boli dané v roku 1721. V roku 1728 boli nad šachtou Leopold dva čerpacie gáple. Do jedného gápľa sa priahalo osem párov koní a v šachte sa naraz cez sútyčie poháňalo 8 piestových čerpadiel. Tieto čerpacie zariadenia boli M. K. Hellom upravené tak, že podľa potreby sa mohli poháňať buď vodnými kolesami, alebo konským záprahom. V polovici 18. storočia (po roku 1743) bolo nad šachtou postavené reverzné vodné koleso, ktoré ťažbu horniny vykonávalo v okovách a vodu vyťahovalo v kožených vakoch. V tomto období (v roku 1749) boli nad šachtou aj dve jednoduché vodné kolesá, ktoré banskú vodu čerpali pomocou piestových čerpadiel. Každý z týchto strojov mal 6 čerpadiel a jeden z nich bol napojený na kývavý pákový prevod. Pretože šachta Leopold mala v určitom časovom období v oblasti Štiavnických Baní veľmi významné postavenie v čerpaní banských vôd, boli v nej namontované aj prvé vodnostĺpcové čerpacie stroje, ktoré skonštruoval hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell. Tieto stroje sa vyznačovali najmä tým, že boli v tom čase najhospodárnejšími zariadeniami na čerpanie banských vôd v Európe. Prvý z týchto strojov bol postavený v roku 1749 na úrovni dedičnej štôlne Bieber. Výkonnosť tohto stroja bola vyčerpanie 504 m³ banskej vody do výšky 212,7 m za 24 hodín. V roku 1828 profesor banskoštiavnickej Baníckej akadémie Jozef Schittko skonštruoval vylepšený vodnostĺpcový stroj, ktorý bol zabudovaný na šachte Leopold v úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne, ktorá sa v tom čase volala Dedičná štôlňa cisára Františka. Tento čerpací stroj dvíhal banskú vodu do výšky 93 metrov a jeho výkonnosť bola za 24 hodín vyčerpať 2148 m³ banskej vody. Posledné a najvýkonnejšie typy týchto strojov na šachte Leopod skonštruoval a namontoval strojný inšpektor Ferdinand Hellvig v rokoch 1857 až 1860. Na šachte Leopold sa na čerpanie banskej vody použil aj Wattov parný čerpací stroj, ktorý navrhol Ferdinand Hellvig. Tento stroj vyrobila firma Schutz vo Viedni a nad šachtou sa namontoval v roku 1865. Výkon stroja bol 110,325 kW. Pri dopravnej výške 102,3 m tento stroj bol schopný za 1 minútu vyčerpať 4,04 m³ banskej vody. Nad šachtou Leopold bol namontovaný aj parný ťažný stroj. Plán na tento stroj vyhotovil F. Hellvig a vyrobila ho Schulzova továreň vo Viedni. Do prevádzky sa uviedol v roku 1865. Ťažný stroj bol jednovalcový, s priemerom parného valca 300 mm a so zdvihom parného piesta 632 mm. Priemer ťažných bubnov bol 2,21 m, výkon 19,132 kW a dopravná rýchlosť 1,64 m/sec. V roku 1875 bola do areálu šachty Leopold premiestnená z blízkej šachty Magdaléna továreň na výrobu drôtených lán (na šachte Magdaléna bola prvá strojová výrobňa drôtených lán na svete). Po ukončení baníckej aktivity v Štiavnických Baniach v roku 1910 sa táto továreň. presťahovala do Banskej Štiavnice. Šachta Leopold v polovici 18. storočia patrila do banského poľa Siglisberg. Po odstavení šachty Magdaléna, šachtu Leopold pričlenili ku windšachtovým baniam, ktoré sa koncom 19. storočia oficiálne nazývali Uhorsko – kráľovský piargsky banský závod. Tesne pod šachtou Leopold bola séria pod sebou nachádzajúcich sa stúp (zariadení na drvenie rudy). V mieste jednej z bývalých stúp je postavený dom, v ktorého základoch sa nachádzali konštrukčné časti pôvodnej stupy.
Šachta Einfahrt (zaniknutá)
GPS: 48.451595, 18.886266 [48° 27' 5.74'', 18° 53' 10.56'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu. Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami (viď mapa). Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Šachta Gregor (zaniknutá)
GPS: 48.451227, 18.885867 [48° 27' 4.42'', 18° 53' 9.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu. Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami (viď mapa). Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Séčiho jazierko
GPS: 48.456791, 18.941008 [48° 27' 24.45'', 18° 56' 27.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Umelé Séčiho leknínové jazierko a zachytený rovnomenný prameň pitnej vody obklopený nádhernými jedincami vejmutovky, douglasky szelenej a sivej, smreka kanadského či sekvojovca mamutieho. Kvôli zachyteniu a odvedeniu vody z prameňa leknínové jazierko ako súčasť historického parkovo-lesníckeho preistoru pomaly zaniká a zazemňuje sa.
VN Sebechleby - chránená rybia oblasť
GPS: 48.287999, 18.941491 [48° 17' 16.8'', 18° 56' 29.37'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Chránený areál
Vodná plocha nádrže pri obci Sebechleby, úsek 50m od ústia Belujského potoka obojstranne. VN Sebechleby CHRO - 3-5720-1-3
Šachta Mikuláš
GPS: 48.479821, 18.918893 [48° 28' 47.36'', 18° 55' 8.01'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Mikuláš bola vyhĺbená na prelome 16. a 17. storočia s cieľom prepojenia Belianskej dedičnej štôlne so žilou Siebenweiber a jej možného ďalšieho razenia smerom na západ. Po prepojení šachty s dedičnou štôlňou sa výrazne zlepšili vetracie pomery a výrazne sa znížili náklady spojené s dopravou rúbaniny na povrch. Hĺbka šachty po úroveň dedičnej štôlne bola 148,4 m. Ťažbu jaloviny z razenej štôlne a neskôr aj rudy zo žily Siebenweiber zabezpečoval konský gápeľ postavený nad ústím šachty. Na začiatku 18. storočia bola šachta mimo prevádzky. Práce sa obnovili, až keď sa hlavným podielnikom stal erár (prostredníctvom ťažiarstva Hornej Bieberovej štôlne). V polovici 18. storočia patrila šachta Mikuláš pod ťažiarstvo šachty Mikuláš a štôlne Dávid. Vlastnilo ich až 42 podielnikov s najväčšou účasťou eráru. V roku 1763 pri dobývacích prácach v šachte Mikuláš pracovalo 50 baníkov. V tom roku ťažiarstvo šachty Mikuláš a štôlne Dávid vyťažilo rudu v hodnote 15 443 zlatých s nákladom 10 739 zlatých. Zisk bol teda 4 704 zlatých. Od roku 1829 šachta Mikuláš patrila pod erárny závod Štôlňa Juraj na Jergištôlni v Banskej Belej. Po dočasnom prevádzkovaní šachty v roku 1878 zásluhou riaditeľa banskoštiavnických baní Antona Pécha bola celá šachta zrekonštruovaná. Anton Péch mal záujem o prehĺbenie baní v tejto oblasti, ale po jeho odchode na dôchodok sa práce zastavili a neskoršie sa už neobnovili.
Malá Goldfusská vodná nádrž (tajch)
GPS: 48.471781, 18.916530 [48° 28' 18.41'', 18° 54' 59.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Teraz už neexistujúca Goldfusská vodná nádrž bola postavená pre rokom 1770 ako posilňujúci zdroj vody pod Belianskym tajchom. Mala posilniť hlavne prívod vody na pohon stúp v Belianskej doline. Nachádzal sa na ľavej strane cesty do Banskej Belej pod terajším odkaliskom Sedem žien. Tak ako Beliansky tajch slúžil pre potreby stúp, mlynov a huty v Banskej Belej. V súčasnosti je zanedbaná, je zarastená po korunu hrádze, rovnako ako aj jej okolie. Malá Goldfusská nádrž je národná kultúrna pamiatka na území, ktoré je zapísané na zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Veľká Goldfusská vodná nádrž (tajch)
GPS: 48.473317, 18.922758 [48° 28' 23.94'', 18° 55' 21.93'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dnes už zaniknutá vodná nádrž (tajch) Veľká Goldfusská vznikla v druhej polovici 18. storočia podobne ako Malá Goldfusská nádrž na posilnenie Belianskej vodnej nádrže na pohon stúp v Belianskej a Kozelníckej doline. V súčasnosti už neexistuje. Na jej mieste bola v čase prevádzky úpravne na Novej šachte retenčná nádrž do ktorej vtekala voda z odkaliska Sedem žien, pred jej úpavou v čističke odpadových vôd (v objekte bývalej ČOV je dnes píla). Po ukončení banskej činnosti po r. 1993 bola retenčná nádrž zlikvidovaná a terén v rámci rekultivácie odkaliska upravený.
Pingy na Žile Terézia
GPS: 48.45633, 18.87806 [48° 27' 22.79'', 18° 52' 41.02'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy na žile Terézia (Horná Roveň)
GPS: 48.447841, 18.870959 [48° 26' 52.23'', 18° 52' 15.45'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Šachta Albert
GPS: 48.437541, 18.896733 [48° 26' 15.15'', 18° 53' 48.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-21)
Šachta Albert bola v minulosti jedna z pomocných šácht pri dobývaní blízkej žily Štefan. Pre potrebu hĺbenia šachty bol pôvodne postavený konský gápeľ. Neskoršie za účelom čerpania banských vôd bolo v prevádzke vodné koleso, poháňané vodou z blízkej a úrovňou vyššie situovanej šachty Štefan. Šachta Albert mala zarazené tri obzory, pričom najspodnejší sa napojil na dedičnú štôlňu cisára Františka, ktorá odvádzala banské vody do Hodrušskej doliny. Po prepojení štefultovského banského revíru dedičnou štôlňou cisára Františka, šachta stratila čerpaciu funkciu a využívala sa najmä na fáranie baníkov a dopravu materiálu potrebného na prevádzku bane. Priestorovo patrila šachta Albert do banského poľa Friedenfeld. Ukončenie prevádzky tejto šachty, podobne ako ostatných v oblasti Štefultova nastalo v druhej polovici 19. storočia. V blízkosti šachty stála stupa (dnes prízemná budova zo severnej strany), v ktorej sa drvila ruda zo žily Štefan.
Šachta Ignác
GPS: 48.437214, 18.899276 [48° 26' 13.97'', 18° 53' 57.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Ignác bola jedna z pomocných šácht pri dobývaní žily Štefan. Bola vyhĺbená za účelom čerpania banských vôd štefultovského rudného revíru. Šachta bola prepojená s povrchom štôlňou Ignác, ktorá je ešte aj v súčasnosti na značnom úseku schodná. So šachtami Albert a Štefan bola prepojená banskými chodbami v úrovni dedičnej štôlne cisára Františka. Najspodnejším rozfáraným obzorom šachty (dedičnou štôlňou cisára Františka) sa vykonal aj prieskum na žile Grüner, avšak výsledky potvrdili len nízky stupeň zrudnenia a to prispelo k zastaveniu ďalších banských prác pod úrovňou šachty Ignác. V širšom okolí šachty Ignác tvorí žila Grüner prevažne len tektonické vedenie so značnou hydrotermálnou premenou a bez výraznejšieho zrudňovacieho procesu. Na obrázku je miesto, kde kedysi stál gápeľ šachty Ignác a vedľa potoka možno pozorovať haldu.
Tajch pri šachte Maximilián
GPS: 48.444171, 18.886995 [48° 26' 39.02'', 18° 53' 13.18'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
V súčasnosti už neexistujúce dva špičkové tajchy (vodné nádrže) menších rozmerov nad šachtou Žigmund a pri šachte Maximilián tvorili so známejším a dodnes existujúcim tajchom Klinger jeden vodohospodársky systém prepojený dômyselným systémom vodných jarkov (Lichner et al., 2005).
Voda z dnového výpustu tajchu Klinger bola vedená Žigmundským náhonným jarkom k rovnomennému tajchu nad šachtou Žigmund. Jeho dĺžka bola celkovo 1367 m. Jarok je pomerne stále dobre čitateľný v teréne. Úsek križujúci novú štátnu komunikáciu s premostením je dnes prerušený a úplne zanikol, zvyšná časť až po tajch nad šachtou Žigmund je v pomerne zachovalom stave. Podstatná časť vedie lesným porastom, miestami je vodný jarok poškodený ťažbou a pohybom lesných mechanizmov (čo sa v podmienkach štátnych aj mestských lesov deje ustavične), alebo je rozrušovaný prerastajúcou náletovou vegetáciou. V priestore na svahuSvätotrojičného vrchu zvažujúcom sa k šachte Žigmund boli tajchy dva. Jeden špičkový akumulačný a menší vyrovnávací, z ktorého bola voda priamo vedená na šachtu Žigmund. Od väčšieho tajchu nad šachtou Žigmund viedol vodný jarok vodu smerom do priestoru šachty Maximilián k rovnomennému tajchu – tzv. tajch pri šachte Maximilián. Východne od tajchu nad šachtou Žigmund, v tesnej blízkosti je jarok výrazne zarezaný do reliéfu a pokračuje približne 30 metrov, potom sa v teréne stráca. Približne 200 metrov sa v súčasnosti nachádza na súkromnom pozemku, ďalšia časť jeopäť prerušená novšou asfaltovou komunikáciou. Pod úrovňou tejto komunikácie je jarok niekoľkokrát výrazne prerušený násypmi, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou cesty. Časť vodného jarku prechádza popri šachte Anna, ktorá je zakreslená aj na historickej mape a ktorú môžeme aj dnes vidieť. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe miestnych komunikácií. Napríklad pri výstavbe cesty na Hornú Roveň sa nad jazerom Klinger aplanovali odvaly šachty Weiden. Rovnako sa tu pri výstavbe obchvatovej cesty z Banskej Štiavnici smerom na Levice likvidovali odvaly šachty Anna. Materiál z odvalov sa využil na výstavbu uvedených komunikácií. Celková dĺžka odvodného jarku od tajchu nad Žigmundšachtou po tajch pri Maximilián šachte bola 1583 metrov.
Časť tohto vodohospodárskeho systému je spojená vodnou štôlňou. Celková dĺžka je 290 metrov. Táto štôlňa bola doplňujúcim zdrojom vody z jarkov vedených od Štiavnických Baní pre potreby oboch tajchov, okrem Klingera, ktorý sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške. Do dnešnej doby sa zachovala len jedna jej časť a to jej severné ústie smerom k Banskej Štiavnici. Druhú časť neďaleko šachty Maximilián dnes nie je možné v teréne identifikovať, keďže sa nachádzala na miestne umelého násypu vzniknutého z dôvodu výstavby mosta pre cestu 524 - Pod Svätotrojičným vrchom.
Tajch pri Maximilián šachte:
Jeho identifikácia je dnes možná len na základe historických dokumentov. Dnes je priamo na mieste bývalej vodnej nádrže prevádzka píly, sklad drevného materiálu a paliet a prevádzková budova. Dno bolo zasypané stavebným materiálom, v teréne je možné vidieť len predpokladanú časť pôvodnej hrádze na západnej strane. Rozmermi patril k malým nádržiam. Jeho rozloha bola približne 1022 m², mal obdĺžnikový tvar s dĺžkou strán približne 14 a 73 metrov. Zánik je datovaný do prvej polovice 19 storočia.
Technické parametre tajchu pri Maximilián šachte:
Kóta koruny hrádze: 662,3 m n. m. do 4 metrov 3 metre Predpokladaný objem 3500 m³
Šachta Karol
GPS: 48.438523, 18.873683 [48° 26' 18.68'', 18° 52' 25.26'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1–10)
Šachta Karol sa nachádza v historickej baníckej oblasti Windšachta (severná časť Štiavnických Baní), kde v jej blízkom okolí (v okruhu 300 m) sa nachádza ďalších päť známych historických šácht (Jozef, Špitaler, Eleonóra, Magdaléna a Leopold). Šachta Karol, na rozdiel od ostatných blízkych šácht mala funkciu najmä ťažobnú, aj keď v určitých obdobiach slúžila aj pre čerpanie banských vôd. Ďalšie blízke šachty slúžili najmä pre čerpanie banských vôd, vetranie, dopravu materiálu a fáranie mužstva. Ťažba rudy šachtou Karol sa vykonávala najmä zo žilných štruktúr Špitaler a Bieber a ich blízkych odžilkov. Halda šachty Karol spolu so šachtou Piarg patrí ku najväčším v oblasti Štiavnických Baní, čo tiež dokazuje jej významnú ťažobnú funkciu. V dolnej časti haldy (v blízkosti tzv. Suchého tajchu), haldový materiál zo šachty Karol čiastočne prekryl šlích (odpad z rudy po úpravníckom procese), ktorý sa tam ukladal najmä počas 18. a 19. storočia. Na halde šachty je možné nájsť z horninového materiálu prevažne rôzne premenený andezit (amfibol – pyroxenický) a lokálne aj kremennú, resp. karbonátovú žilnú výplň s ojedinelým zastúpením rudných minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit a markazit). Šachta Karol sa začala hĺbiť v roku 1687. Jej ohlbeň (ústie šachty) bola v nadmorskej výške 636,7 m. Hĺbenie šachty pokračovalo veľmi rýchle a už v roku 1697 dosiahla úroveň 6. obzoru. Neskôr šachta bola prehĺbená ešte po 7. Obzor, kde dosiahla hĺbku 317 m. Už v roku 1695 nad šachtou Karol boli v prevádzke dva ťažné konské gáple. Starší gápeľ zostrojil hlavný strojný inšpektor Adam Unger a druhý gápeľ postavil Matej Kornel Hell. V roku 1718 nad šachtou M. K. Hell vybudoval čerpací gápeľ, ktorý poháňali kone, ale bolo ho možné poháňať aj lacnejšou vodnou energiou. Bolo to prvé takéto zariadenie v celom banskoštiavnickom rudnom revíri. V roku 1728 boli nad šachtou Karol už dva takéto čerpacie gáple. Jeden poháňalo 8 párov a druhý 6 párov koní. V roku 1764 z týchto čerpacích gápľov existoval už len jeden, ktorý sa používal len v prípade potreby. V roku 1764 v šachte Karol existovali dva čerpacie stroje s kývavým prevodom (Stangenkunsty). V polovici 19. storočia sa v šachte dopravovalo reverzným vodným ťažným kolesom. V rokoch 1825 – 1828 sa pri šachte Karol postavili stupy (zariadenia na drvenie rudy) na parný pohon, ktorými sa upravovala chudobná ruda z odvalov šachty. Výsledky úpravy tejto rudy boli neuspokojivé, preto sa s tým v roku1841 skončilo. Od roku 1838 sa v oblasti Štiavnických Baní stala šachta Karol centrom baníckej aktivity. Robila sa tu aj centrálna evidencia vyťaženej rudy celého banského poľa. V roku 1867 k šachte patrilo 5859 m banských chodieb, z toho 2566 m s potrebou vystužovania. Údržba šachty aj príslušných banských diel (obzorových chodieb a komínov) bola veľmi nákladná. V roku 1895 bolo z dôvodu utlmovania banského podnikania v oblasti Štiavnických Baní prevádzkovanie šachty zastavené a následne aj samotná jama zasypaná. Po odstavení šachty Karol jej prevádzkovú funkciu prevzala blízka šachta Leopold. V roku 1905 orgány ministerstva financií v Budapešti nariadili obmedziť ťažbu rudy v banskom poli šachty Karol a následne prestalo fungovať aj samostatné banské pole patriace pod túto šachtu, ktoré potom bolo pripojené ku banskému poľu šachty Maximilián (obr.148). Ministerstvo tiež nariadilo zastavenie dopravy k šachte Leopold a tak celá táto v minulosti veľmi významná banícka oblasť bola spojená len s pomerne ďalekou šachtou Maximilián.
Šachta Kristína
GPS: 48.440908, 18.868057 [48° 26' 27.27'', 18° 52' 5.01'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB– 1 – 07)
Ohlbeň (ústie) šachty Kristína sa nachádza v nadloží žily Bieber v nadmorskej výške 711,4 m. Žila Bieber bola v blízkopovrchových častiach v okolí šachty Kristína dobývaná povrchovo štôlňami Denná a Vodná. Tieto štôlne neboli prepojené so šachtou Kristína, čo napovedá, že boli prevádzkované ešte pred hĺbením šachty. Z vyššie uvedeného vyplýva, že postupnosť dobývania žily Bieber bola nasledovná. V prvej etape žila Bieber sa dobývala povrchovo, čo časovo mohlo byť ešte v období keltského osídlenia. V ďalšej etape sa sprístupnili podpovrchové zóny žily a dobývali sa štôlňami Denná a Vodná, a až následne sa sprístupnili hlbšie časti, ktoré sa dobývali pomocou šachty Kristína. Okrem žily Bieber bola šachtou Kristína dobývaná aj významná žila Wolf, ktorá v širšom okolí tvorí viac-menej diagonálne prepojenie medzi žilami Bieber a Špitaler. Začiatok hĺbenia šachty nie je známy, ale o jej veku napovedá údaj, že v roku 1730 ju opäť zmáhali až po dedičnú štôlňu, t. j. do hĺbky 101 m. V roku 1763 bola šachta Kristína hlboká 133 m a siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu. Podľa starých banských máp na šachtu Kristína pod úroveň Svätotrojičného obzoru po obzor Piroch naväzuje sledná úpadnica po žile Bieber. Daná úpadnica pravdepodobne nebola priamo spojená so šachtou, ale bola vyrazená o niekoľko metrov vedľa a spájala obzor Piroch s chodbou v úrovni Svätotrojičného obzoru. Pre účel dobývania žily Bieber bola úpadnica veľmi výhodná z dôvodu, že už nebolo potrebné raziť prekopové práce v jalovine, ale priamo z tohto banského diela sa mohli raziť sledné chodby a následne realizovať dobývacie práce. O ťažobných a čerpacích zariadeniach na šachte Kristína je len veľmi málo údajov. V roku 1764 na šachte boli dva banské gáple. Šachta Kristína je významná aj tým, že v nej 24.júna 1836 namontovali prvé ručne pletené ťažné lano zo železných drôtov v oblasti banskoštiavnicko- hodrušského rudného revíru. Lano bolo vyhotovené v nemeckom Clauthale podľa návrhu banského radcu Júliusa Alberta z Harzu. Toto lano na šachte Kristína sa použilo na ťažnom gápli s konským pohonom a bez poruchy bolo v prevádzke 3 roky a 10 mesiacov. Na základe veľmi dobrých výsledkov drôteného lana už v roku 1837 stredoslovenský banský obvod kúpil od viedenského mechanika Wurma stroj na pletenie drôtených lán. Zakúpený stroj sa sprevádzkoval v opustených priestoroch šachty Magdaléna v Štiavnických Baniach v roku 1837, čo bola prvá výrobňa strojom pletených lán zo železných drôtov. V blízkosti haldy šachty Kristína sa nachádza baroková poschodová budova z 1. pol. 18. storočia, ktorú dala vybudovať erárna banská správa pre účely prvej baníckej školy v Uhorsku. Škola začala vyučovať v roku 1735 a jej prvým profesorom sa stal Samuel Mikovíni.
Šachta Piarg (Siglisberg)
GPS: 48.439289, 18.865444 [48° 26' 21.44'', 18° 51' 55.6'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB-1-08)
Šachta Piarg, ktorej pôvodné označenie bolo šachta Siglisberg, bola historickým baníckym centrom osady Siglisberg, pomenovanej podľa tejto šachty. Pokým ostatná historická časť Štiavnických Baní (Windšachta) bola v histórii vždy súčasťou mesta Banskej Štiavnice, obec Siglisberg bola násilne niekoľko storočí pričlenená a spravovaná panstvom hradu Šášov (hrad Šášov sa nachádza na Pohroní v obci Šášovské Podhradie). Ohlbeň (ústie) šachty Piarg bola v nadmorskej výške 622 m v tesnej blízkosti terajšieho obecného futbalového ihriska, ktoré sa nachádza na halde tejto šachty. Šachta Piarg, ako aj celý areál šachty sa nachádzal v blízkom nadloží žily Bieber, ktorú samotná jama v úrovni 5. obzoru prerazila. Šachta Piarg sa začala hĺbiť v roku 1715. Na starých banských mapách je vyznačená v blízkosti opisovanej šachty Piarg bližšie nešpecifikovaná staršia šachta, čo svedčí o tom , že v danej oblasti sa banícky podnikalo už pred založením šachty Piarg. Šachta Piarg v roku 1763 siahala po úroveň 10. obzoru, kde dosiahla hĺbku 303 m. V roku 1767, keď sa šachta prepojila s dedičnou štôlňou cisára Františka ústiacou do hodrušskej doliny, už bola šachta Piarg vyhĺbená po 11. obzor a dosiahla hĺbku 376,8 m. Neskôr bola ešte prehĺbená po 12. obzor (do hĺbky 455,5 m), ktorý odpovedá úrovni Voznickej dedičnej štôlne. V roku 1738 v šachte Piarg namontoval hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell tesne nad úrovňou Svätotrojičnej dedičnej štôlne dva vahadlové čerpacie stroje, ktoré dvíhali banskú vodu z hlbších obzorov po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorou voda samospádom vytekala na povrch. Tieto dva čerpacie stroje boli v prevádzke do roku 1742. V roku 1743 cisársko – kráľovský geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni postavil nad šachtou Piarg prvé reverzné vodné koleso, ktoré slúžilo na pohon ťažného zariadenia. Samotná ťažba sa vykonávala v okovách (pre ťažbu horniny) a v kožených vreciach (pre čerpanie vody). Toto postavené reverzné koleso bolo prvým zariadením tohto druhu v celom banskoštiavnickom revíri. V roku 1845 hlavný strojný inšpektor Ján Adriáni dal do šachty Piarg premiestniť vodnostĺpcový čerpací stroj profesora Schittka zo šachty Amália v Banskej Štiavnici a prívodné potrubie zo šachty Lill v Hodruši. Tento vodnostĺpcový čerpací stroj mal vypomáhať vodnostĺpcovému čerpaciemu stroju v šachte Leopold v Štiavnických Baniach. Pravdepodobne v roku 1852 sa nad šachtou Piarg postavilo nové reverzné ťažné koleso a konský ťažný gápeľ. V roku 1869 boli tieto strojné zariadenia aj s budovou v ktorých sa nachádzali vo veľmi zlom stave. Preto ministerstvo financií povolilo okamžitú opravu daných strojov a budovy. Šachta Piarg po dočasnom odstavení bola v roku 1897 zasypaná a prevádzkové budovy postupne prevažne asanované. Podľa zápisu z roku 1770 pri šachte Piarg pracovali horné, stredné a dolné stupy (zariadenia na drvenie rudy). Stredné stupy mali 6 drviacich želiez, dolné a horné stupy mali po 9 želiez. Pri stupách boli v prevádzke dve splavovne, v ktorých sa na základe rozdielnej špecifickej váhy zomletá ruda roztriedila na ťažšiu časť (rudnú) a ľahšiu (nerudnú). Halda šachty Piarg spolu s haldou šachty Karol v oblasti Štiavnických Baní patrí ku najväčším, čo dokazuje ťažobnú funkcii tohto banského diela. Prevažne z juhovýchodnej strany haldy nepravidelne v malom množstve možno pozorovať žilnú mineralizáciu tvorenú najmä kremeňom a karbonátmi, menej rodonitom a cinoplom (kremeň pigmentovaný jemným hematitom do mäsovočervena). Z rudných minerálov v žilnej výplni ojedinele možno pozorovať zrniečka galenitu, sfaleritu a pyritu. Veľmi ojedinelý je prítomný aj svetlý sfalerit – kleofán, ktorý vystupuje v najmladšej zrudňovacej mineralizácii celého žilného systému. Tesne pod haldou zo severnej strany sa nachádzalo ústie Vodnej štôlni, ktorou sa odvodňoval revír okolia žily Veterník.
Šachta Königsegg
GPS: 48.436487, 18.856571 [48° 26' 11.35'', 18° 51' 23.66'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1– 13)
Šachta Königsegg bola najjužnejšou otvárkovou a ťažobnou šachtou v rámci celého banskoštiavnického žilného systému. Táto šachta bola ťažobne orientovaná najmä na žilu Bieber, ktorá sa v hlbších častiach sprístupnila a overila až v prvej polovici 19. storočia. Žila Bieber vo svojom južnom pokračovaní v okolí šachty Königsegg mala podľa zachovaného dokumentu len kalcitový vývoj s ojedinelou impregnáciou galenitu. Z tohto dôvodu boli ďalšie banské práce na tejto žile v polovici 19. storočia pre beznádejnosť ukončené. Celkove všetky žily banskoštiavnického systému smerom na juh od šachty Königsegg vykliňujú, resp. prechádzajú do nebilančného vývoja. Neekonomický vývoj žilných štruktúr v okolí šachty Königsegg bol bansky potvrdený v úrovni Svätotrojičného obzoru a dedičnej štôlne Bieber. Samotné zaústenie šachty je 60 metrov v nadloží žily Bieber vo výške 701,9 m. Začiatok hĺbenia šachty Königsegg a jej prevádzkovanie nie je známe. Prvý údaj je z roku 1723, kedy bol na šachte daný do prevádzky Jozefom Emanuelom z Erlachu vylepšený ohňový čerpací stroj. V tom čase pravdepodobne išlo už o starú šachtu, nakoľko v roku 1752 prešla výraznou rekonštrukciou. V tom období stál nad šachtou aj konský čerpací gápeľ, ktorý bol pravdepodobne postavený už pri hĺbení šachty a v roku 1764 slúžil už len ako rezervné čerpacie zariadenie. Do tohto gápľa sa priahalo 8 párov koní. V polovici 18. storočia (po roku 1743) sa nad šachtou postavilo reverzné vodné koleso, ktoré malo na jednej strane hriadeľa bubon na navíjanie šachtového lana a na druhej strane kľuku spojenú cez šachtové sútyčie s piestovými čerpadlami. Šachtové sútyčie sa na kľuku pripájalo len pri čerpaní banskej vody. V roku 1758 hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell skonštruoval nad šachtou atmosferický parný (ohňový) stroj, ktorý za 24 hodín bol schopný vyčerpať 503 – 554 m³ banskej vody (obr.č.169). Funkčný model takého stroja je možné vidieť v expozícii Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici (v objekte Kammerhof). V čase návštevy princa a následníka trónu Jozefa II. v oblasti Banskej Štiavnice v roku 1764, podľa knihy spracovanej pri tejto príležitosti (Zlatá kniha banícka) šachta Königsegg v tom čase bola vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka. Podľa údajov z roku 1812 sa pokračovalo v hĺbení šachty a v roku 1813 sa prehlbovanie skončilo. Celkove šachta Königsegg bola vyhĺbená do hĺbky 339 m. Podľa súpisu úpravníckych zariadení v oblasti Štiavnických Baní boli v roku 1770 pri šachte Königsegg v prevádzke dve stupy (horné a dolné), ktoré sa poháňali vodnými kolesami. Každá stupa (zariadenie na drvenie rudy) mala 9 drviacich tĺkov. Pri tejto šachte bola v tom čase vybudovaná aj jedna splavovňa so 6 splavmi. Halda šachty Königsegg je pomerne rozsiahla. Na jej ploche sú postavené rôzne objekty, z ktorých najväčšie je rekreačné zariadenie (hotel) postavené podnikom Duslo Šala. Z pôvodných prevádzkových banských budov na šachte zostala len jedna, ktorá sa nachádza len niekoľko metrov od miesta vlastnej šachty. Horninový materiál haldy je vplyvom poveternostných účinkov značne premenený. Z horninových reliktov možno identifikovať viac – menej premenený pyroxen - amfibolický andezit a zo žilnej výplne kremennú, menej karbonátovú mineralizáciu s ojedinelou impregnáciou pyritu, galenitu a sfaleritu. Doba ukončenia prevádzkovania šachty nie je známa, ale predpokladá sa, že to bolo okolo roku 1860. V mieste kde sa nachádzala ohlbeň (ústie) šachty v teréne je vyznačené logostĺpikom. Presnú lokalizáciu šachty si pamätajú ešte teraz žijúci (rok 2001) miestni obyvatelia, nakoľko cca do roku 1960 v jej mieste bola výrazná prepadlina zabezpečená oplotením.