Šachta Ferdinand
GPS: 48.476867, 18.899568 [48° 28' 36.72'', 18° 53' 58.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Zaniknutá a mierne depresná ohlbeň šachty Ferdinand vo svahu, asi 50 od lesnej cesty.
Šachta Roveň
GPS: 48.448923, 18.873591 [48° 26' 56.12'', 18° 52' 24.93'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–01)
Šachta Roveň sa nachádza v miestnej časti Horná Roveň, ktorá je súčasťou obce Štiavnické Bane. Zaústenie šachty je situované v atraktívnom krajinnom prostredí. V tesnom okolí šachty sa nachádza historická hornorovnianska kalvária. Šachta Roveň je najmladšou šachtou celého banskoštiavnicko-hodrušského rudného revíru. S jej hĺbením sa začalo v júli 1984 so zámerom sprístupnenia hlbokých častí banskoštiavnického ložiska v jeho južnom poli, kde banícka aktivita bola ukončená krátko pred 1. svetovou vojnou. Pred hĺbením samotnej šachty, bol v jej mieste realizovaný overovací prieskumný vrt, ktorý zistil prítomnosť historických banských diel. Zaústenie šachty je vo výške 822 m nad morom. Jeden z dôvodov tak vysokého zaústenia šachty bol zámer účinného prirodzeného ovetrávania banských priestorov pomocou tohto banského diela. Čím je väčší výškový rozdiel medzi vťažnou šachtou (banské dielo, ktorým vchádzajú čerstvé vetry) a výdušnou šachtou (ban. dielo, ktorým opotrebované banské vetry vychádzajú na povrch), tým je prirodzené vetranie účinnejšie. Celkove šachta Roveň bola vyhĺbená po úroveň II. hlbinného obzoru, čo od ústia predstavuje 754 m). Celý vyhĺbený úsek je kruhového profilu o priemere 7 m. Šachta má zarazené tri náraziská. Najvyššie je v úrovni 5. obzoru, ktorý odpovedá v minulosti veľmi významnej dedičnej štôlni cisára Františka. Ďalej je to nárazisko 12. obzoru, ktorý odpovedá úrovni Voznickej dedičnej štôlni. Tretie a najspodnejšie nárazisko je v úrovni predpokladaného II. obzoru , ktorý je 150 m pod 12. obzorom. Na povrchu areálu šachty bola vybudovaná strojovňa ťažného stroja (jedná sa o halu štvorcového pôdorysu), v ktorej bol namontovaný ťažný stroj, výrobok ČKD Slaný o priemere bubnov 6 m. V blízkosti šachty boli vybudované aj ďalšie objekty (rozvodňa s trafostanicou a ostatné objekty elektropríslušenstva). Z dôvodu vyhlásenia útlmového programu v rudnom baníctve v roku 1990 sa pôvodný projekt šachty nedorealizoval. Došlo ku prerušeniu plánovaných prác a pristúpilo sa ku jej následnému zabezpečeniu. Na ústí vlastnej šachty bola vybudovaná betónová platňa s ponechaním vetracieho otvoru . Stavebné objekty boli zabezpečené, no aj tak sa nezamedzilo nelegálnej demontáži časti strojného a energetického zariadenia. Priestor haldy, vybudovanej z rúbaniny hĺbenia šachty bol čiastočne zrekultivovaný.
Šachta Weiden
GPS: 48.453527, 18.878646 [48° 27' 12.7'', 18° 52' 43.13'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Weiden pôvodne patrila do historickej Siebengrubenskej baníckej oblasti, v roku 1519 sa uvádza pod názvom Vajna. V roku 1573 šachta je zaznačená pod názvom Weidner Tannenschacht unter dem Rosenkranz. V ďalšom období sa najčastejšie uvádzala pod názvom Weiden. Ohlbeň (ústie) šachty bola v nadmorskej výške 738,9 m, bola hlboká 212,7 m a mala rozfáraných celkom osem obzorov (obr.9b). Ťažobný priestor šachty sa postupne s jej prehlbovaním odvodňoval štôlňami Klinger, Bartolomej, dedičnou štôlňou Bieber a nakoniec Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. Z ložiskového pohľadu je šachta zaústená v blízkom nadloží plochej žily Daniel, v úrovni dedičnej štôlne Bieber preráža cez žilu Bieber. Okrem týchto žíl viac-menej celé šachtové teleso bolo v zóne ďalších žilných štruktúr. To podmieňovalo pomerne veľkú vodnatosť v šachte a tá mala nepriaznivý vplyv na vtedy používané konopné ťažné laná. V roku 1730 sa na šachte pokúsili nahradiť konopné laná železnými reťazami, ale tie sa pre svoju vysokú hmotnosť neosvedčili.V 2. polovici 19. storočia šachta Weiden správne patrila pod banský závod Štôlňa božieho požehnania v Banskej Štiavnici. Začiatkom 20. storočia sa prestala prevádzkovať. Konský gápeľ, ktorý bol nad ňou postavený, sa v roku 1910 zlikvidoval a následne sa zasypala aj samotná šachta (obr.12b). V druhej polovici 20. storočia sa šachta zabezpečila železným plotom a je v správe Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Ústie šachty je národnou kultúrnou pamiatkou lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Šachta Amália
GPS: 48.450446, 18.878355 [48° 27' 1.61'', 18° 52' 42.08'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Presné počiatky hĺbenia šachty Amália nie sú známe. Čiastočne o jej veku napovedá údaj z polovice 18. storočia, kedy už siahala do hĺbky 285,077 m. Zahlbovanie šachty sa pravdepodobne uskutočnilo v 16. storočí , kedy najmä Brenerská banská spoločnosť sa orientovala na ťažbu v širšom okolí šachty Amália. Z historického pohľadu mala šachta niekoľko vývojových fáz. V prvej etape (cca. do polovice 18. storočia) šachta slúžila ako otvárkové a ťažobné banské dielo žily Bieber a jej blízkych štruktúr. V tomto období šachta bola postupne vyhĺbená po úroveň 3. obzoru (hĺbka 285 m od povrchu) a bola odvodňovaná najprv dedičnou štôlňou Bieber, neskôr Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. V prvej polovici 18. storočia bol nad šachtou postavený konský ťažný gápeľ na dopravu a na čerpanie vody, čerpací gápeľ. V roku 1754 J. K. Hell postavil v šachte najprv vodnostĺpcový čerpací stroj a v roku 1755 dal do užívania aj vzduchový čerpací stroj. Tieto čerpacie zariadenia čerpali banskú vodu po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, odkiaľ potom samospádom vytekala na povrch. Čerpací gápeľ nad šachtou, do ktorého sa priahalo 6 párov koní, potom slúžil už len ako náhradné čerpacie zariadenie. Ďalšie etapy šachty Amália súvisia s jej prehlbovaním. Najprv po úroveň dedičnej štôlne František (s vyústením v Hodrušsskej doline) a neskoršie po Voznickú dedičnú štôlňu (s vyústením pri rieke Hron). Po prepojení šachty s dedičnou štôlňou František dal J. K. Hell čerpací gápeľ na povrchu šachty prerobiť na rudný mlyn. Šachta po prehĺbení po dedičnú štôlňu František dosiahla hĺbku 348,5 m. S ďalším prehlbovaním šachty sa začalo v roku 1826, kedy sa intenzívne realizovali práce na razení Voznickej dedičnej štôlne. Prehlbovanie šachty z dôvodu zvýšeného prítoku banských vôd bolo veľmi komplikované a v roku 1832 z tohto dôvodu aj dočasne zastavené (chýbalo ešte 92 m). S prehlbovaním sa začalo až v roku 1852, kedy bol pre tento účel uvedený do prevádzky nový konský gápeľ, ktorý tiež výkonostne nedokázal vyčerpať potrebné množstvo vody. Situácia sa vyriešila až keď banské chodby podfárali šachtu, čím sa docielilo jej odvodnenie (formou priesakov). Dokončenie prehĺbenia šachty a následné prepojenie s dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. (neskôr premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu), sa uskutočnilo v roku 1861. Konečná hĺbka šachty bola 540,17 m. V roku 1898 bol za účelom sprístupnenia žily Terézia na šachte Amália daný do prevádzky nový ťažný stroj (vyrobený firmou Kachelmann vo Vyhniach) s elektrickým pohonom (výrobok firmy Ganz v Budapešti). Podzemná hydrocentrála, ktorá pre stroj vyrábala elektrický prúd bola zabudovaná v šachte Ondrej. Prevádzkovanie šachty Amália bolo ukončené v roku 1908 a samotná šachta bola zasypaná v roku 1914.
Hlavná Richňavská vodná štôlňa
GPS: 48.43339, 18.85316 [48° 26' 0.2'', 18° 51' 11.38'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
S razením tejto štôlne sa začalo v roku 1738, teda súbežne s výstavbou Richňavského tajchu. Štôlňu vymeral a vyprojektoval inžinier dolnouhorských (stredoslovenských) banských miest, geodet Samuel Mikovíni. Razila sa súčasne z dvoch strán. Prerazená bola približne dva roky po dokončení výstavby tajchu Richňava v roku 1742 v čase, keď sa vodná nádrž napĺňala vodou. Štôlňa má dĺžku 920 m. Jej úlohou bolo odvádzať vodu z tajchu Richňava do Siglisbergského náhonného jarku, z ktorého bola používaná na pohon banských (čerpacích a ťažných) a úpravníckych (stupy) zariadení na šachtách Hornobieberštôlnianskeho závodu a tiež na doplňovanie vodou nižšie položených tajchov Veľkej Windšachty a Evičky. Približne 200 m od ústia štôlne z Richňavskej strany bola vyrazená chodba ako odbočka z hlavnej chodby južným smerom k najnižšej hladine Veľkej Richňavy v dĺžke 190 m. Týmto spôsobom došlo k prepojeniu najnižšej hladiny vody tajchu Richňava s Hlavnou richňavskou štôlňou. Asi 30 m od odbočky smerom k Windšachte bola vybudovaná tesniaca hrádza, v ktorej bolo uložené potrubie, na konci ktorého bol nainštalovaný uzáver, ktorým sa reguloval potrebný odber vody. Prístup k uzáveru do štôlne bol cez šachticu vybavenú rebríkmi s odpočívadlami. Táto šachtica bola vyrazená z vodnej štôlne až na povrch, jej zvyslá výška bola cca 25 m. V priebehu 2. polovice 18. storočia bola vybudovaná Nová richňavská vodná štôlňa, ktorá začala vo väčšom množstve odoberať vodu z obidvoch richňavských tajchov do vyššie situovaného náhonného jarku. To spôsobilo, že odber vody z týchto nádrží cez Hlavnú richňavskú vodnú štôlňu bol od tohto času minimálny. Nahradila ju však voda z novovybudovaných jarkov Dolnovysockého a Dolnokopanického a Špičkového tajšoku (malej vodnej nádrže) na richňavskej strane pri ústí tejto štôlne.
Hlavná Richňavská vodná štôlňa
GPS: 48.427616, 18.843982 [48° 25' 39.42'', 18° 50' 38.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
S razením tejto štôlne sa začalo v roku 1738, teda súbežne s výstavbou Richňavského tajchu. Štôlňu vymeral a vyprojektoval inžinier dolnouhorských (stredoslovenských) banských miest, geodet Samuel Mikovíni. Razila sa súčasne z dvoch strán. Prerazená bola približne dva roky po dokončení výstavby tajchu Richňava v roku 1742 v čase, keď sa vodná nádrž napĺňala vodou. Štôlňa má dĺžku 920 m. Jej úlohou bolo odvádzať vodu z tajchu Richňava do Siglisbergského náhonného jarku, z ktorého bola používaná na pohon banských (čerpacích a ťažných) a úpravníckych (stupy) zariadení na šachtách Hornobieberštôlnianskeho závodu a tiež na doplňovanie vodou nižšie položených tajchov Veľkej Windšachty a Evičky. Približne 200 m od ústia štôlne z Richňavskej strany bola vyrazená chodba ako odbočka z hlavnej chodby južným smerom k najnižšej hladine Veľkej Richňavy v dĺžke 190 m. Týmto spôsobom došlo k prepojeniu najnižšej hladiny vody tajchu Richňava s Hlavnou richňavskou štôlňou. Asi 30 m od odbočky smerom k Windšachte bola vybudovaná tesniaca hrádza, v ktorej bolo uložené potrubie, na konci ktorého bol nainštalovaný uzáver, ktorým sa reguloval potrebný odber vody. Prístup k uzáveru do štôlne bol cez šachticu vybavenú rebríkmi s odpočívadlami. Táto šachtica bola vyrazená z vodnej štôlne až na povrch, jej zvyslá výška bola cca 25m. V priebehu 2. polovice 18. storočia bola vybudovaná Nová richňavská vodná štôlňa, ktorá začala vo väčšom množstve odoberať vodu z obidvoch richňavských tajchov do vyššie situovaného náhonného jarku. To spôsobilo, že odber vody z týchto nádrží cez Hlavnú richňavskú vodnú štôlňu bol od tohto času minimálny. Nahradila ju však voda z novovybudovaných jarkov Dolnovysockého a Dolnokopanického a Špičkového tajšoku (malej vodnej nádrže) na richňavskej strane pri ústí tejto štôlne.
Šachta Ján Jozef
GPS: 48.471251, 18.878076 [48° 28' 16.5'', 18° 52' 41.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Poniže križovatky ciest v sedle Červená studňa, idúc smerom na obec Vyhne, sa po ľavej strane cesty nachádza zatopené ústie šachty Ján Jozef, celkovo najzápadnejšej šachty východnej časti štiavnického rudného ložiska. Šachta Ján Jozef bola vyhĺbená pravdepodobne začiatkom 19. storočia a to až po úroveň dedičnej štôlne Michal. Dôvodom je vyrazenia bolo zabezpečenia vetrania banského poľa Michal šachty. V súčasnosti je v mieste jej ohlbne vytvorený akoby kráter naplnený vodou, čo vytvára dojem akoby išlo o vodnú nádrž (tajch). Severne, smerom po svahu sa nachádza ešte pôvodný odval šachty, čiastočne vytvárajúci prirodzenú bariéru pre odtok vody – podobný hrádzy jazierka, pričom pôda pod týmto odvalom je vďaka priesakom takmer celoročne podmočená.
Dedičná štôlňa Glanzenberg
GPS: 48.457498, 18.899268 [48° 27' 26.99'', 18° 53' 57.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Odvodňovala banské diela pod Glanzenbergom. Najstaršia zmienka o nej je z r. 1560, no štôlňa je staršia. Štôlňa sa tiahne popod mesto v línii hlavnej ulice. Pod Radničným námestím sa rozvetvuje. V štôlni sú tzv. cisárske schody, ktoré vedú do pamätného priestoru na úrovni Hornej Svätotrojičnej štôlne. Tu sú pamätné tabule, osadené na pamiatku návštevy cisára Františka Lotrinského a ďalších príslušníkov panovníckeho rodu z obdobia rokov 1751 - 1852, ale tiež významých osobností súčasnosti. Ústie dedičnej štôlne je NKP lokality zapísanej na listine UNESCO. Dedičná štôlňa Glanzenberg je jednou z expozícií Slovenského banského múzea a sfáraním do nej má návštevník jedinečnú možnosť zažiť atmosféru podzemia.
Štôlňa Ignác Roxner
GPS: 48.469273, 18.877097 [48° 28' 9.38'', 18° 52' 37.55'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Ústie štôlne Roxner, cca 20 m od hlavnej cesty smerujúcej zo sedla Červená studňa smerom do Hodruše-Hámrov. Je celoročne zdrojom vody a spolu s prameňmi ktoré napájali Teplopotocký tajch bola výdatným zdrojom vody nielen pre tajch Rozgrund, ale jej voda bola odvádzaná jarkom aj do tajchu Čevená studňa. S jej vodou sa predbežne počíta aj pri príprave zasnežovania svahov Paradajzu...
Štôlňa Ignác Roxner, na žile Roxner (severná časť žily Ochsenkopf) – bola razená v tomto priestore, ako najnižšie položená sledná chodba, ktorou bola žila presledovaná v rozsahu 200 m. Zachovali sa pozostatkyf portálu štôlne, ktorá hoci žilu sledovala, avšak výsledky banských prác nesplnili predpokladané očakávania rovnako, ako aj štôlne v južnom pokračovaní žily Roxner (Ján, František, horná a dolná Kreuzerfindung, horná a dolná Martin). V severnom priestore od tejto štôlne Ignác Roxner, bola žila Roxner overovaná tiež početnýmí štôlňami (Dreifaltigkeit, Dreinigkeit, Neuhofnung, Städtnischer, Gnade Gottes, Nová Anna). Z nich mala značný význam najnižšie položená štôlňa Nová Anna, vyrazená ako prekop (700 m), ktorou sa overili nielen menej významné podložné vetvy žily Roxner, ale aj žily Anna a Ján. V jej blízkosti sa anchádzala stará štôlňa Anna, o ktorej vieme, že sa v nej dobývali medeno-strieborné rudy. Bola v prevádzke už v roku 1630 a okolo roku 1640 sa prevádzka v nej zastavila.
Arborétum Kysihýbel
GPS: 48.451285, 18.929914 [48° 27' 4.63'', 18° 55' 47.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Ochrana jedného z najcennejších dendrologických objektov Slovenska, dôležitého z vedeckovýskumného (štúdium cudzokrajných drevín), náučného a kultúrno-výchovného hľadiska. Založené bolo J. Tuzsonom, asistentom lesn. akadémii v B. Štiavnici v r. 1900.
Banskoštiavnická botanická záhrada (horná)
GPS: 48.460620, 18.899240 [48° 27' 38.23'', 18° 53' 57.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
V roku 1854 Banícka a lesnícka akadémia s povolením ministerstva financií odkúpila pozemok susediaci s botanickou záhradou, v ktorej mala byť postavená nová, celoškolská budova Akadémie. Keďže sa zo stavbou nezačalo, ministerstvo financií v roku 1860 povolilo premeniť plochu na botanickú záhradu. Tak vznikla botanická záhrada známa ako Horná botanická záhrada. Pôvodná botanická záhrada odvtedy nesie meno Dolná botanická záhrada. Obe záhrady susedili, oddeľovala ich iba cesta (dnes Akademická ulica) a mali i spoločného správcu.
Na prelome 80. a 90. rokov 19. storočia pribudla do Hornej botanickej záhrady nová budova Lesníckeho odboru Akadémie. Už od svojho založenia v roku 1763 bojovala Akadémia s nedostatkom priestorov, bola umiestnená v siedmich málo vyhovujúcich budovách rozptýlených po celej Banskej Štiavnici. Preto sa dospelo k rozhodnutiu postaviť podľa návrhu z roku 1854 na celoškolskú budovu pre Lesnícky odbor novú budovu a umiestniť ju do Hornej botanickej záhrady.
Začali na jar v roku 1888 a už na jeseň v roku 1890 sa v novostavbe prednášalo. V priebehu nasledujúceho roku sa do nej nasťahovali všetky katedry Lesníckeho odboru. Lesnícky odbor zotrval v budove až do roku 1918, kedy sa celá, vtedy už Vysoká škola banícka a lesnícka presťahovala do Budapešti a rok na to do Šoprone. V máji 1919 bola v Banskej Štiavnici ustanovená Československá stredná lesnícka škola, ktorá prevzala budovy Lesníckeho odboru i obe botanické záhrady. Jej prvým riaditeľom sa stal Dr. Ing. Rudolf Haša. Musel vyriešiť množstvo problémov s fungovaním novej školy - medziiným i získať nový mobiliár budovy, keďže pôvodný bol pri náhlom odchode vysokej školy odvezený, zničený, alebo sa stratil.
K väčším stavebným úpravám budovy došlo až počas generálnej opravy v rokoch 1951 až 1958. V rámci generálnej opravy budovy bol roku 1956 zrekonštruovaný i obvodový múr Hornej botanickej záhrady a všetky vstupné brány, ktorých väčšina bola zničená počas druhej svetovej vojny.
V súčasnosti obe časti Botanickej záhrady obsahujú 285 druhov drevín a krov z eurosibírskej, stredoázijskej, východoázijskej a severoamerickej floristickej oblasti a z lesníckeho i historického pohľadu predstavujú mimoriadne zaujímavé a hodnotné dendrologické objekty.
Štôlňa Cherubín
GPS: 48.461631, 18.891052 [48° 27' 41.87'', 18° 53' 27.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Pôvodný kamenný portál štôlne bol neskôr prekrytý betónovou stavbou so záchytom vody, nad ktorým bola vďka dostatku vody v štôlni postavená páková ručná vodná pumpa. Štôlňa pôvodne sprístupňovala najvyššie položené dobývky na rudnej žile Terézia.
František (Ferencz) štôlňa – (Antolská dedičná štôlňa)
GPS: 48.406174, 18.933047 [48° 24' 22.23'', 18° 55' 58.97'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Vďaka bohatej baníckej minulosti sú v banskoštiavnickom regióne zachované početné technické pamiatky, ktoré sú súčasťou zápisu na listinu UNESCO. Najstaršími technickými pamiatkami sú povrchové dobývky. Vznikali na rudných žilách Špitáler, Terézia a na Hlavnej žile. O čosi neskôr vznikali štôlne, horizontálne banské diela, ktoré slúžili na dopravu rúd alebo baníkov. Osobitnú pozornosť si zasluhujú tzv. dedičné štôlne, slúžiace na odvodňovanie banských diel. Za obcou Svätý Anton sa nachádza František (Ferencz) štôlňa.
Štôlňa František bola pôvodne razená ako odvodňovacia dedičná štôlňa, avšak skôr ako bola dokončená v celom svojom profile, narazila na tvrdé horniny, ktoré predĺžili čas jej razenia a tým, že bola na Štiavnické Bane medzitým prerazená Voznická dedičná štôlňa (Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.), stala sa štôlňa František už nepotrebnou. Posledné dva desaťročia prebihal aj v tejto štôlni pravidelný monitoring zimujúcich kolónií netopierov, ktyorý musel byť v roku 2010 prerušený pre dlhodobo zvýšenú hladinu vody (zatopenie) v štôlni.
Vodný jarok k Hornému parkovému jazierku
GPS: 48.420884, 18.945442 [48° 25' 15.18'', 18° 56' 43.59'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Vodný jarok začína v doline Kolpachského potoka a približne na úrovni nadmorskej výšky 480 m n. m. privádza vodu asi 1 km dlhou trasou k Hornému parkovému jazierku pri kaštieli vo Svätom Antone. Z tohoto jazierka je kamennou kaskádou a malým vodopádom voda privedená do Dolného parkového jazierka. Prívodný vodný jarok bol určite pôvodne prekrytý v celej svojej dĺžke drevenými doskami a to nielen preto aby sa náhodou neupchal a neprehradil opadnutými konármi, či suťou, ale aj preto aby sa do Horného jazierka nedostávalo splavené lístie z jesenného opadu, ktoré by sa potom v ňom akumulovalo a bola by nutná je pravidelná údržba. V súčasnosti je práve toto najväčším problémom a zdrojom nadbytočných živín splavovaných do oboch jazier v parku. Výrazne sa tak znižuje ekologická a hygienická kvalita vody čo sa prejavuje silným sezónnym zákalom a postupnou eutrofizácou oboch vodných plôch.
Šachta Ondrej
GPS: 48.451164, 18.887642 [48° 27' 4.19'', 18° 53' 15.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Ondrej je súčasťou Banského múzea v prírode. V povrchovej expozícii, sú vzácne exponáty z baníckych oblastí Slovenska, spojených s baníctvom, úpravou rúd, ťažiarstvom a baníckou architektúrou. Tu sa nachádza aj náučná geologická expozícia vybudovaná v rámci projektu "zriadenie banskoštiavnického geoparku. Na 10 zastaveniach a veľkoplošnej geologickej mape je tu vysvetlená geológia územia Slovenska. Podzemná expozícia je umiestnená v pôvodných banských dielach obzoru Bartolomej a šachty Ondrej. Ponúka nezabudnuteľný zážitok pri návšteve bane, kde sú umiesnené exponáty banskej techniky od najstaršie používaných ručných nástrojov až po techniku 20. storočia. Pred fáraním dostanú návštevníci plášť, prilbu a lampu a so sprievodcom absolvujú viac ako 1km dlhú prehliadku. Šachta Ondrej leží v doline tiahnúcej sa od tabakovej továrne k vodnej nádrži Klinger. Nachádza sa 656 m.n.m., hlboká bola 433 m. Vyhĺbili ju v obdĺžnikovom profile s drevenou výstužou. Je sprístupnená od povrchu do hĺbky 45 m po úroveň obzoru Ján. R. 1979 bola nad šachtu umiestnená ťažná veža z bane Rúfus v Poproči. V šachte používali rôzne zariadenia: konský gápeľ, neskôr vodné koleso. R. 1908 zabudovali na šachte elektrický ťažný stroj. Roku 1924 sa rozhodlo o jej likvidácii. Východne od šachty Ondrej je ústie štôlne Bartolomej, ktorá vznikla za účelom prieskumu a dobývania žily Špitaler. Dnes je štôlňa hlavným dopravným, vetracím a odvodňovacím banským dielom podzemného skanzenu. Prehliadková trasa zahŕňa dlhé a priestorové banské diela zo 17.-19. Storočia. Najcennejším exponátom je podzemný konský ťažný gápeľ z 2.pol.19.stor., jediné zachránené zariadenie svojho druhu v podzemí na Slovensku. Severovýchodne od ústia štôlne Bartolomej leží ústie ďalšieho horizontálneho banského diela, tzv. remízy lokomotív.
Šachta Zigmund
GPS: 48.453007, 18.894820 [48° 27' 10.83'', 18° 53' 41.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Ústie šachty leží 583 m.n.m. medzi vrchom Frauenberg a Trojickým vrchom. Šachta mala obdĺžnikový pôdorys s drevenou výstužou. Neďaleko je bývalá prevádzková budova šachty zdobená baníckym motívom od neznámeho autora z roku 1936. Šachtu začali hĺbiť v r. 1631 ako vetraciu šachtu pre razenie Svätotrojičnej dedičnej štôlne, ale po objavení bohatého zrudnenia na žile Ján sa využívala na dobývanie. Toto miesto bolo známe intenzívnou hydrotermálnou premenou. Drevená výstuž bola vystavená nadmerným tlakom, dokonca došlo k vychýleniu šachtového telesa a dopravné klietky boli v určitej hĺbke vedené šikmo. Po dvoch rokoch hĺbenia sa narazilo na veľmi tvrdú horninu, a preto v roku 1633 sa o 40 m vyššie začala hĺbiť nová šachta s nadmorskou výškou 583,28 m. Šachta sa ešte v 17. storočí prepojila so Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. Neskôr sa rozhodlo o ďalšom prehlbovaní šachty po úroveň žily Ján. V roku 1826 sa začalo s posledným prehlbovaním šachty s cieľom dosiahnuť úroveň dedičnej štôlne cisára Jozefa II. Uskutočnilo sa to v roku 1836. Šachta dosiahla konečnú hĺbku 359,715 m. Okrem ťažby mala šachta aj veľmi významnú odvodňovaciu funkciu. V roku 1759 tu Jozef Karol Hell postavil dva vodostĺpcové čerpacie stroje. Prvý bol namontovaný na povrchu so spádom pohonnej vody 68,88 m. Odpadová voda z prvého stroja bola pohonnou vodou pre druhý stroj. Obidva stroje čerpali vodu zo šachtovej žumpy na úroveň Svätotrojičnej dedičnej štôlne, do výšky 137,76 m. Každý stroj vyčerpal za 24 hodín 494 m³ banskej vody. V areáli bývalej šachty Zigmund sa až do súčasnosti zachovala budova strojovne vodostĺpcového čerpacieho stroja. Za budovou strojovne je aj dnes stále viditeľný jarok, ktorý privádzal pohonnú vodu z nádrže Klinger. V 18. storočí stál nad šachtou čerpací konský gápeľ, ktorý plnil funkciu rezervného čerpacieho zariadenia v období nedostatku pohonnej vody pre vodostĺpcové stroje. Zvýšené čerpacie požiadavky, najmä v čase, keď bola zatopená časť dedičnej štôlne cisára Františka medzi šachtami Zigmund a Amália, vyriešil v roku 1865 nový parný čerpací stroj. Vyrobila ho továreň J. Sigla vo Viedni. Samotné čerpadlá pre tento stroj dodala železiareň v Hronci. Šachta Žigmund sa v druhej polovici 19. storočia stala hlavným ťažobným závodom celej banskoštiavnickej oblasti. Dokumentuje to veľmi rozsiahla halda, ktorá je objemovo jedna z najväčších v celom regióne. Po 2. svetovej vojne počas veľkej rekonštrukcie samotného telesa šachty vznikla havária novovybudovanej tvárnicovej výstuže (prevažná časť výstuže v šachte sa zrútila). Následne sa rozhodlo, že šachta sa prestane prevádzkovať a roku 1964 sa definitívne uzatvorila.
Svätotrojičná dedičná štôlňa
GPS: 48.452461, 18.903707 [48° 27' 8.86'', 18° 54' 13.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Z technického hľadiska je štôlňa významná i tým, že tu bola postavená v roku 1828 železná koľajová konská dráha, ktorá zabezpečovala banskú dopravu až do prvej svetovej vojny. Momentálne slúži banské dielo len na účely vetrania. Súčasný kamenný portál štôlne je z roku 1888. Juhozápadná vetva dedičnej štôlne pokračuje k šachte Ondrej a s odbočkou k šachte Maximilián do banského poľa Piarg. Západná časť štôlne bola neskôr predĺžená o 800 m a otvorila žily Bieber a Terézia. Severovýchodná časť štôlne v dĺžke cca 350 m bola vyrazená až po cisárske schody, ktoré ju spájajú s vyššie položenou dedičnou štôlňou Glanzenberg. Šachta Alžbeta je na úrovni Svätotrojičnej štôlne voľne prístupná od prekopu krátkou spojovacou chodbou a kamennými schodmi. R. 1886 bolo vydané rozhodnutie o zabudovaní vodostĺpcového ťažného stroja na tejto šachte. Dňa 17.6.1919 vznikol na povrchu šachty Alžbeta požiar, ktorý zničil je povrchové objekty. Po požiari sa šachta opustila a vodostĺpcový stroj bol demontovaný. Roku 1935 sa vtedajší riaditeľ baní Ing. Arpád Bergfest podujal vybudovať na nárazisku šachty Alžbeta prvý banský skanzen. Upravené podzemné priestranstvo náraziska s vybudovaným vodotryskom zostalo ako pamiatka na realizáciu tejto pozoruhodnej myšlienky.
Štôlňa sv. Jána Nepomuckého
GPS: 48.436960, 18.895448 [48° 26' 13.06'', 18° 53' 43.61'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Štôlňa Nepomuk (Štôlňa sv. Jána Nepomuckého) bola zarazená ako overovacie a prieskumné dielo ešte v 18. storočí na podložnej vetve žily Štefan v nadmorskej výške 510 m n. m. Po krátkom sledovaní sa podložná vetva ukázala z hľadiska ťažby ako neperspektívna a razená chodba sa ďalej nasmerovala na hlavnú žilu Štefan. Asi po 170 m od ústia sa razená chodba dostala k hlavnej žile Štefan, ktorá bola v dĺžke 60 m smerom na JJV aj preskúmaná. Na konci vyrazeného úseku sa žila Štefan v dĺžke 22 m dovrchne aj zostupkovo dobývala. Štôlňa Nepomuk je jediná štôlňa v oblasti, prostredníctvom ktorej je aj v súčasnosti v podzemí pozorovateľná žila Štefan. Prevádzka štôlne Nepomuk fungovala v polovici 19. storočia a ťažila sa tam 2 – 3-lótová ruda (1 lót = 334 g/t Au + Ag). O mineralizácii žily Štefan nie je dostatok údajov. Možno ju však zaradiť spolu so žilou Grüner k polymetalickým žilám štiavnického typu, u ktorých je charakteristický vývoj premien so zónami silicifikácie a sericitizácie s hlavnými rudnými minerálmi chalkopyrit, galenit, sfalerit, sulfosoli striebra a elektrum v kremeň - karbonátovej žilovine. Podľa údajov mali bohaté rudné stĺpy na žile Štefan drahokovový obsah 6-65 lótov (ojedinele až 150 lótov), pričom pomer zlata k striebru bol cca 1:25. Celý vyrazený úsek štôlne Nepomuk sa nachádza v prostredí andezitových porfýrov spodnej stratovulkanickej stavby. Horniny v chodbe od ústia až po bližšie okolie žily Štefan sú veľmi pevné, len zónovo pozorovať tektonické porušenie a hydrotermálnu premenu. Podľa zvyškových vývrtov v chodbe možno konštatovať, že časť vrtných prác sa vykonávala ručne, t. j. na vrtné dláto sa udieralo kladivom. Štôlňa Nepomuk v celom prístupnom úseku (až po dobývku na žile Štefan) má dobré ovzdušie, čo svedčí o priebežnom vetraní a prepojení s povrchom.
Bieber dedičná štôlňa
GPS: 48.435690, 18.879644 [48° 26' 8.48'', 18° 52' 46.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MD-1-1)
Dedičná štôlňa Bieber patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie banské diela v banskoštiavnicko – hodrušskom rudnom revíri. V oblasti Štiavnických Baní bola táto štôlňa niekoľko storočí hlavným banským dielom pre odvádzanie banských vôd na povrch. Po roku 1765 dedičnú štôlňu Bieber funkčne nahradila o 200 m hlbšie novovyrazená dedičná štôlňa cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. O vzniku dedičnej štôlne Bieber nie sú spoľahlivé informácie. O jej historickom význame svedčí údaj na stene chodby (1600 m vzdialenosti od ústia štôlne), kde je vyrytý rok 1400. Na základe tejto informácie je možné predpokladať, že počiatky razenia tohto banského diela spadajú do 12. – 13. storočia, kedy do tejto oblasti prišli nemeckí baníci a zaviedli technológiu hlbinného dobývania. Prvá písomná informácia o štôlni je z roku 1443, kedy sa nachádza o nej zmienka v súpise banských diel. Z roku 1497 existuje záznam, že daná štôlňa sa nachádza pri hute Juraja Biebera, a od vtedy toto banské dielo nesie názov Horná Bieberova štôlňa (Ober Bieber Erbstollen). Prvé presnejšie údaje o dedičnej štôlni Bieber pochádzajú z polovice 16. storočia. V tom období, okrem rosentrauchských baní v oblasti dosahu tohto banského diela už všetky ostatné ťažiarstva pracovali aj pod jej úrovňou a čerpali banskú vodu po jej úroveň, odkiaľ vytekala samospádom na povrch. V roku 1546 dedičná štôlňa odvádzala vodu aj z dobývacích priestorov Horného Fuchslochu (oblasť Hornej Rovne), za čo ťažiari platili štvrtinou ťažby. V rokoch 1570 – 1579 majitelia štôlne príjmy (za odvádzanie vody) nemali, nakoľko ťažiari banských prevádzok nevládali hradiť výdavky za čerpanie banskej vody a bane opustili. Od roku 1557 štôlňu pre odvod vody využívala banská spoločnosť pri šachte Tomatig, ktorá za túto službu odvádzala jednu štvrtinu ťažby z priestorov pod úrovňou dedičnej štôlne Tomatig. Počas 16. storočia najvýznamnejším vlastníkom dedičnej štôlne Bieber bola súkromná ťažiarska spoločnosť Brenner, ktorá vznikla v roku 1571. Prvý správca tejto spoločnosti bol Krištof Lindacker, ktorý správne odhadol ďalšie razenie štôlne smerom na sever ku klingerštôlnianskej doline, čím sa táto oblasť sprístupnila a ťažiarom sa umožnila ťažba z tejto časti veľmi bohatej žily Špitaler. Realizovaním tohto zámeru sa dedičná štôlňa stala najcennejším majetkom ťažiarstva, ktorý zabezpečoval spoločnosti dobrý dôchodok. V roku 1580 sa dedičná štôlňa Bieber prepojila so šachtou Eisenseil a začiatkom 17. storočia už bola napojená na všetky hlavné šachty v banskom revíri oblasti Štiavnických Baní. V 15. a najmä v 16. storočí rýchly postup banských prác do hĺbky spôsobil, že značná časť dobývok bola už pod úrovňou dedičnej štôlne Bieber. V roku 1604 sa spomína, že pod danou štôlňou sa použili piestové čerpadlá, čo je prvý údaj o takýchto zariadeniach v banskoštiavnickej rudnej oblasti. V roku 1619 bolo v štôlni zavedené čerpanie pomocou čerpadiel poháňaných konskou silou, ktoré namontoval kutnohorský strojník Andrej Knechtl. V roku 1625 postavil zuckmantelský strojný majster Peter Legner pri ústí dedičnej štôlne Bieber čerpací stroj s kývavým prevodom, ktorého koleso bolo poháňané vytekajúcou banskou vodou zo štôlne. V roku 1627 bola vyhotovená prvá mapa banských diel na Hornej Bieber štôlni, kde sa uvádza, že vo vzdialenosti 220 m severne od šachty Eiselseil boli na žile Bieber už pred tridsiatimi rokmi stroje na konský pohon. V roku 1630 ťažiarstvo Brenner malo mimoriadne úspechy, keď na protiklonnej žile (štruktúra, ktorá protiklonne a diagonálne prepájala žily Špitaler a Bieber) boli tak bohaté dobývky, že po dva roky táto banská spoločnosť mala produkciu striebra 40 000 mariek striebra (l marka = 280,64 g). Rok 1633 pre prevádzku bane bol veľmi nepriaznivý. V tomto období v dôsledku veľkej zimy nebolo dosť povrchovej vody na pohon čerpadiel a okrem toho sa pretrhla aj hrádza nad Hornou štôlňou Mohr, čo spôsobilo značný výpadok čerpania banskej vody. Nedostatok vodnej energie sa ťažiari snažili nahradiť ľudskou a konskou silou, avšak bez výraznejšieho efektu. V roku 1633 na úrovni dedičnej štôlni Bieber dvaja Francúzi (Fermin Mazelet a Bocquet) postavili čerpací stroj na princípe Archimedovej skrutky. Tento stroj sa z dôvodu malej výkonnosti neosvedčil. Počas prvej polovice 17. storočia výdavky na čerpacie práce sa stále zvyšovali, až vyústili do situácie, že ťažiari ich nevládali finančne znášať. Nakoniec v roku 1640 najväčší podielnik Brennerovho ťažiarstva, barón Ferdinand Geinger vyhlásil, že už nemôže ďalej platiť narastajúce prevádzkové výdavky a zo spoločnosti vystúpil. Týmto sa Brennerovo ťažiarstvo rozpadlo, baňu prevzal erár a dedičná štôlňa Bieber sa stala súčasťou erárneho závodu Horná Bieber štôlňa, ktorý dostal meno po tomto banskom objekte. Dostatok financií pre banské podnikanie v oblasti nemal ani erár, preto od roku 1644 ďalšie prevádzkovanie vo forme prenájmu vykonávala spoločnosť Siceli, ktorá sa po dvoch rokoch skončila s banským podnikaním a rozpadla sa. V roku 1646 dediči obchodníkov Gallisonovcov narazili štôlňou Ondrej na žilu Špitaler s veľmi bohatým zrudnením. Preto spoločnosť Hornej Bieberovej štôlne vyzmáhala prekop Katarína a 7.1.1648 sa prerazila do dobývok štôlne Ondrej. Pretože dedičná štôlňa Bieber bola o 16 m nižšie ako štôlňa Ondrej, na základe banského práva zaujala celú hĺbku tejto štôlne a stanovila pre ťažiarov výšku poplatkov za odvádzanie vody a privádzanie vzduchu. Dedičná štôlňa Bieber mala mimoriadny význam najmä v období od druhej polovice 17. storočia do roku 1765, keď v regióne Štiavnických Baní nastalo značné prehĺbenie ťažobnej aktivity a toto banské dielo odvádzalo vo svojej histórii najväčšie množstvo banskej vody. V tomto období v úzkom priestore (cca na ploche 1 ha) sa v oblasti Windšachty vyhĺbili štyri nové šachty, ktoré zvýšené prítoky banských vôd čerpali po úroveň dedičnej štôlne Bieber. Hlavnú odvodňovaciu funkciu dedičná štôlňa Bieber stratila v roku 1765, keď sa banícka oblasť Štiavnických Baní prepojila s o 200 metrov nižšie s novovyrazenou Dedičnou štôlňou cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. Dĺžka banských chodieb Bieber dedičnej štôlne bola 5670 m. S dedičnou štôlňou Bieber sa spája aj použitie strelného prachu prvý krát vo svete na rozpojovanie hornín v banie. Tento odstrel uskutočnil v roku 1627 Gašpar Weindl v banskom priestore Štiavnických Baní na závode Hornej Bieber štôlne. Z tejto udalosti sa zachoval písomný dokument. Dedičnú štôlňu Bieber prefáral počas svojho pobytu v banskoštiavnickom rudnom revíri dňa 12. júna 1751 cisár Štefan František Lotrinský.
Šachta Maximilián
GPS: 48.443380, 18.884714 [48° 26' 36.17'', 18° 53' 4.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–11)
Torzo ťažnej veže šachty Maximilián. Šachta Maximilián v počiatkoch sprístupnila a umožnila dobývanie žíl Ján, Gräfi a Špitaler, neskoršie aj žíl Bieber, Terézia a Wolf. Počiatky šachty Maximilián sa viažu na začiatok 17. storočia, konkrétne 14. mája 1612 bolo vybraté miesto na jej hĺbenie. Pôvodne šachta mala slúžiť len na vetracie účely štôlne Matej, ktorá už v roku 1608 mala prerazené žily Ján a Gräfi, a v nasledujúcich rokoch sa pokračovalo v razení prekopu na žilu Špitaler, k čomu ako pomocné banské dielo bola potrebná šachta Maximilián. Úroveň štôlne Matej v okolí šachty Maximilián sa na niektorých banských mapách uvádza ako 1. obzor . V ďalšom období sa šachta podľa potreby prehlbovala, najmä z dôvodu postupu dobývacích prác do hĺbky. V roku 1771 bolo potrebné vyhĺbiť po dedičnú štôlňu cisára Františka len 6 metrov a prepojiť sa s týmto významným odvodňovacím banským dielom. V roku 1865 šachta mala hĺbku už 352 m a v roku 1885 už bola spojená s 12. obzorom (úroveň Voznickej dedičnej štôlne), ktorý v tom čase bol najspodnejším obzorom celého banskoštiavnického ložiska. Konečná hĺbka šachty bola 427,1 m (obr.č.189). Pôvodne pre zvislú dopravu bol nad šachtou Maximilián postavený konský ťažný gápeľ. V roku 1837 bol v šachte na úrovni Svätotrojičnej dedičnej štôlne namontovaný vodnostĺpcový ťažný stroj, ktorý bol v prevádzke až do roku 1926. Začiatkom 20. storočia bola ešte šachta udržiavaná, jej prevádzka však bola len minimálna. V rokoch 1917 – 1918 sa na šachte začala budovať podzemná hydroelektráreň. Postaviť sa mala na úrovni dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (12. obzor) a pohonná voda mala byť privádzaná z nádrží Windšachta, obidvoch Richňavských a Bakomi. Od firmy Ganz z Budapešti sa objednala Peltonova turbína s kapacitou 100 l/sek., spádom vody 419 m a výkonom 430 koní. Zároveň sa uskutočnili práce pomerne veľkého rozsahu. Na úrovni 12. obzoru sa vystrielal priestor budúcej hydroelektrárne a na povrchu sa postavila nová šachtová budova s ťažnou vežou.V teréne sa vybetónoval jarok na prívod vody. V roku 1919 sa uskutočnila revízia projektu hydroelektrárne, pri ktorej sa zistilo, že množstvo vody na pohon turbíny by stačilo len na 81 dní v roku. Preto ďalšie práce na výstavbe hydroelektrárne sa zastavili a projekt sa nedokončil. Následne sa prevádzka šachty utlmila. V roku 1933 sa prikročilo ku opätovnému sprevádzkovaniu šachty. Od povrchu po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka (5. obzor) sa v šachte vyhotovila nová výstuž a pre následnú ťažbu sa sprevádzkoval elektrický ťažný stroj zo šachty Ferdinand v Kremnici. Po druhej svetovej vojne bola šachta Maximilián jeden z hlavných ťažobných úsekov závodu Rudných baní v Banskej Štiavnici.
Klinger Dlhá štôlňa
GPS: 48.451931, 18.880645 [48° 27' 6.95'', 18° 52' 50.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Ústie štôlne sa nachádza v Banskej Štiavnici povyše tajchu Klinger v údolí vedľa miestnej komunikácie do miestnej časti "Nad Klingerom".
Betónový portál štôlne je obložený prírodným kameňom s bočnými opornými múrmi omietnutými cementovou maltou. Samotný vstup do štôlne má lichobežníkové nadpražie, uzavreté a zabezpečené oceľovými dverami. Nad vstupom je v omietke uvedený názov štlne , pod ním je banícky emblém z roku 1973 a nad ním je umiestnený druhý banícky emblém. nastaršia zmienka o štôlni sa uvádza z roku 1573. Štlňa patrila banskému závodu "Božie požehnanie", ktorému patrili aj tri hlavné šachty v okolí – Terézia, Weiden a Amália, otvárajúce žily Bieber a Terézia. Opravu portálu štôlne zabezpečili v roku 2010 Rudné bane, š.p. Banská Bystrica, o čom svedčí aj pamätná tabuľa , umiestnená na pravo od vstupných dverí.
Klinger Krátka Štôlňa
GPS: 48.450949, 18.880355 [48° 27' 3.42'', 18° 52' 49.28'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Ústie štôlne sa nachádza v Banskej Štiavnici pod štátnou cestou do miestnej časti Horná Roveň v ohybe pravotočivej zákruty nad jazerom Klinger. Pred ústím je konštrukcia turistického posedenia s prístreškom.
Štôlňa otvára žilu Bieber a žilu Terézia. Betónový portál štôlne je opbložený prírodným kameňom. Vstup do štôlne je zabezpečený oceľovenými dverami. Nad portálom je vyznačený názov štôlne a banícky znak. Na opornom múre vpravo od dverí je umiestnená pamätná tabuľa s textom: "Rudné bane, š.p.2010", označujúcim subjekt a dátum poslednej rekonštrukcie.
Štôlňa Felix
GPS: 48.442024, 18.872990 [48° 26' 31.29'', 18° 52' 22.76'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1–05)
Štôlňa Felix je situovaná v údolí pri miestnej komunikácii v historickej časti pôvodnej baníckej osady Vinšachty, ktorá je teraz súčasťou obce Štiavnické Bane. V blízkosti od ústia štôlne Felix smerom na sever sú prejavy povrchovej ťažby žily Špitaler, ktoré sa v teréne javia pomerne širokou smernou depresiou. Počiatky štôlne Felix nie sú známe, ale na základe jej lokalizácie a starých banských máp bola prevádzkovaná minimálne od 17. storočia. Pomenovanie štôlne, resp. jej premenovanie mohlo byť po frátrovi Felixovi z miestneho kláštora hieronymitánov. Fráter Felix v roku 1754 uviedol do prevádzky zariadenie na čerpanie vody ponad hrádzu v Veľkej richňavskej nádrže pre pohon banských strojov. Toto zariadenie za dva roky prinieslo banskému ťažiarstvu úsporu 7405 zlatých a túto sumu dostal kláštor v Štiavnických Baniach ako odmenu za vynález. Po baníckej stránke štôlňa Felix vo svojej úrovni a rozsahu sprístupnila žily Pavol, Terézia Wolf a Bieber. Toto banské dielo slúžilo aj pre účely fárania baníkov do banského poľa šachty Kristína, kde patrila aj šachta Wolf. Pri ústí štôlne stojí ešte pôvodný prevádzkový banícky dom, kde tesne pri ústí tohto banského diela je malé okienko, cez ktoré sa pred smenou fárajúcim baníkom vydával loj, neskoršie repkový olej do banských lámp (kahancov). Štôlňa sa v minulosti využívala aj na odvádzanie banských vôd na povrch, čomu v období intenzívnejších zrážok slúži doposiaľ. Štôlňa Felix v oblasti Štiavnických Baní by sa mohla nazvať aj „štôlňou návštev príslušníkov panovníckeho rodu Habsburgovcov“. Pravdepodobne prvý túto štôlňu prefáral arciknieža Maximilián (najmladší potomok Márie Terézie a Františka Lotrinského), ktorý do štôlne zostúpil 14. júna 1777. Na počesť jeho návštevy jeho menom nazvali jednu samostatnú vetvu žily Bieber, kde sa v tom čase ťažila bohatá ruda. Arciknieža si osobne túto žilu prezrel a sám si z nej pomocou kladiva odtĺkol kus bohatej rudy. Dňa 28. júla 1798 navštívil štôlňu Felix arciknieža Jozef Antonín Ján (syn cisára Leopolda), v tom čase uhorský palatín. Vzácnemu návštevníkovi v podzemí štôlne baníci predviedli rôzne druhy podzemnej banskej činnosti. Dňa 2. októbra 1821 štôlňou prešiel brat korunného princa Ferdinanda, arciknieža František Karol. Počas fárania v podzemí štôlne arciknieža si prezrel žilu (bola to v tom čase od ústia štôlne najvzdialenejšia dobývaná štruktúra) a na počesť jeho návštevy táto žila dostala jeho meno. Posledným a najvýznamnejším návštevníkom štôlne Félix bol cisár František Jozef I., ktorý od ústia touto banskou chodbou prešiel až k nárazisku šachty Wolf, kde si prezrel pamätnú tabuľu, pripomínajúcu návštevu jeho otca, arcikniežaťa Karola, na tomto mieste v roku 1821. Na nárazisku šachty Wolf cisár si tiež prezrel zvislú dopravu (ťažbu rudy), ktorá sa v tom čase vykonávala pomocou dopravných sudov.
Štôlňa Göllner
GPS: 48.442275, 18.871182 [48° 26' 32.19'', 18° 52' 16.26'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-05)
Ústie štôlne Göllner sa nachádza v nadmorskej výške 704 m, cca 180 m západne od Obecného úradu v Štiavnických Baniach. Najjednoduchší prístup k ústiu štôlne je strmou komunikáciou vedľa Obecného úradu smerom na západ ku objektu, ktorý sa nachádza v záhrade rodinného domu postaveného na rozsiahlej a výraznej halde.
Začiatok štôlne Göllner má prekopový charakter, kde po 260 m bola zachytená žila Bieber, ktorá bola týmto banským dielom vo svojej úrovni smerom na juh aj na západ značne presledovaná a dobývaná. O rozsahu historického dobývania na žile Bieber dokazuje veľké množstvo sledných komínov situovaných na tejto žile. Okrem žily Bieber boli so štôlňou Göllner zachytené a rozfárané aj žily Terézia a Pavol. O rozsahu dobývacích prác na žilách Terézia a Pavol nie sú písomné, ani grafické podklady. Podľa lokalizácie a nedostatku historických podkladov o štôlni Göllner sa predpokladá, že toto banské dielo bolo prevádzkované minimálne od 17. storočia. V 19. storočí štôlňa Göllner slúžila už len pre dopravné a vetracie účely.
Šachta Ferdinand (nová)
GPS: 48.444917, 18.876619 [48° 26' 41.7'', 18° 52' 35.83'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Web: http://www.stiavnickebane.sk/Image/Montanistika/03_AA1P_H_FERDINAND.jpg
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1– 03)
Lokalizácia: v osade Horná roveň, 30 m od kultúrneho domu
Neďaleko starej šachty Ferdinand bola ďalšia šachta, ktorá v roku 1624 siahala do hĺbky 104,5 siah (1 siaha = 2,026 m). Najspodnejší otvorený obzor tejto šachty bol v úrovni Dennej štôlne, ovšem dobývacie práce sa vykonávali aj pod jej úrovňou. Dňa 14. júna 1624 vytýčili šachtu Ferdinand, ktorej ústie bolo o 3 siahy vyššie ako skorej uvedenej šachty. Ďalšie historické záznamy uvádzajú, že 27. júna 1650 sa slávnostne začala hĺbiť ďalšia Ferdinand šachta – s názvom Ferdinand III. Dôvody hĺbenia týchto šácht v tak krátkom časovom odstupe nie sú známe. V roku 1654 šachta Ferdinand (III.) bola hlboká 42 siah. Podľa archívnych údajov pri jej ďalšom prehlbovaní šachta prerazila dve žily, ktorých najmä spodná bola dobre zrudnená. Podľa geologického rezu sa jedná o štruktúru žily Špitaler, ktorá v danej časti má niekoľko samostatných vedení. Konečná hĺbka šachty bola 246 m, kde sa prepojila s obzorom Müller, ktorý v tejto časti ložiska bol veľmi významný pre dopravu a ťažbu. Po geologickej stránke celý vyhĺbený úsek šachty sa nachádza v prostredí hornín andezitu a pozične ústie šachty sa nachádza v nadloží žily Špitaler, ktorú v úrovni štôlne Klement preráža. V roku 1688 v šachte vypukol požiar. Šťastie, že v čase požiaru toto banské dielo bolo výdušne (s ročným obdobím v dôsledku zmeny teploty sa smer prúdenia banských vetrov mení), takže obzory neboli splodinami následkom požiaru zasiahnuté a nedošlo ku ľudským obetiam. Koncom 17. storočia šachta Ferdinand a jej prvý obzor – štôlňa Fuchs bola mapovo neprehľadná, čo dokazuje príkaz banskej správy,že sa má z daného banského diela vyhotoviť podrobná banská mapa. Na konci 17. a najmä začiatkom 18. storočia banské chodby Fuchs štôlne boli významným ťažobným a dopravným obzorom šachty Ferdinand . V druhej polovici 18. storočia ťažbu šachty Ferdinand sa zabezpečovala pomocou gápľa na konský pohon. Od druhej polovice 18. storočia a najmä v 19. storočí ťažba šachtou sa prevažne vykonávala už len po obzor Matej , odkiaľ sa potom jalovina na haldovanie a ruda na úpravnícke spracovanie dopravovala spojovacou chodbou na povrch. V roku 1874 bola v šachte Ferdinand uvedená do prevádzky vodná turbína pre účel šachtovej dopravy. Turbínu vyrobila Továreň na stroje J.Jacob Winterthur Rieter vo Švajčiarsku a jej montáž v šachte zabezpečila továreň Karola Kachelmanna vo Vyhniach. Spád pohonnej tlakovej vody bol 60 m a výkon turbíny 14,7 kW. Turbína sa demontovala v roku 1886, pretože šachta Ferdinand v tom čase sa už prestala prevádzkovať. Jeden z hlavných dôvodov ukončenia prevádzkovania šachty bol aj jej zlý technický stav, ktorý si vyžadoval nutnú nákladnú rekonštrukciu, od čoho sa upustilo a rozhodlo sa o jej likvidácii. Likvidačné práce boli zrealizované do mája 1887. Konský gápeľ zo šachty Ferdinand sa premiestnil na blízku šachtu Wolf a samotná šachta sa zasypala. Šachta Ferdinand správne patrila v druhej polovici 19. storočia pod Ferdinand a Kristína šachtový banský závod v Štiavnických Baniach.
Šachta Ferdinand (stará)
GPS: 48.443447, 18.877654 [48° 26' 36.41'', 18° 52' 39.55'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Web: http://www.stiavnickebane.sk/Image/Montanistika/03_AA1P_H_FERDINAND.jpg
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-10)
Na Hornom Fuchslochu existovala stará šachta Ferdinand, ktorá nepochybne rovnako, ako stará šachta Wind na Strednom Fuchslochu, patrili k tým najstarším, pričom museli byť z hľadiska odvodňovania napojené na dedičnú štôlňu Bieber (predtým zrejme aj na vyššiepoložené štôlne Bobrovski a Klement). Lokalizácia tejto šachty nie je vôbec zaznamenaná v archívnych mapách a neexistujú akékoľvek mapove podklady, ktoré by jednoznačne odvodzovali jej lokalizáciu na povrchu. Dnes o jej existencii svedčí už len nápadne mohutná halda a niektoré archívne údaje. Z nich najvýznamnejším je údaj, že v r. 1624 siahala do hĺbky 210 m (po „dennú“ štôlňu 179 m, po žilu Špitaler ešte ďaľších 17,5 m a pod žilou sa ešte dobývalo 14 m). „Dennou“ štôlňou tu môže byť v takej hĺbke len dedičná štôlňa Bieber, z toho vyplýva, že táto šachta, osadená ďaleko v nadloží žily Špitaler mohla najefektívnejšie dobývať časť žily Špitaler (severne od šácht stará Wind a Špitaler) len v hĺbkovom intervale 560 - 660 m n.m. Jej význam treba zrejme spájať s vetracou funkciou šachty pre dobývky na žile Špitaler, nachádzajúce sa medzi starými šachtami Wind a Ferdinand, ktoré dosiahli prostredníctvom starej šachty Wind, už v roku 1560 hĺbkovú úroveň 490 m n.m. a boli cez sústavu obzorových chodieb (Piroch, Müller, Olbers) a komínov ovetrávané smerom k starej šachte Ferdinand. Tento názor dokazuje skutočnosť, že keď bola okolo r. 1750 do tohoto priestoru vyrazená dedičná Svätotrojičná štôlňa (560 m n.m.), boli v jej okolí zistené už rozsiahle staré dobývky, a preto jej ďalšia ražba smerom na juh ku šachtám Wind nebola uskutočnená. Stará šachta Ferdinand stratila svoj význam najneskôr po r. 1675, kedy bol novou šachtou Ferdinand dosiahnutý obzor Müller, čím šachta dostala rovnako význam výdušného (vetracieho) banského diela. Navyše bola vhodnejšie lokalizovaná v blízkom nadloží žily Špitaler a v priestore významného uzla viacerých významných žíl.
Šachta Wolf
GPS: 48.441816, 18.873182 [48° 26' 30.54'', 18° 52' 23.46'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1–04)
Lokalizácia : 270 m JZZ od šachty Ferdinand
Ohlbeň (ústie) šachty Wolf sa nachádza v nadloží žily Wolf v nadmorskej výške 750 m. Šachta Wolf je situovaná v blízkosti žíl Špitaler, Bieber a Wolf, ktoré boli v oblasti Štiavnických Baní na drahé kovy najvýnosnejšie. Z pohľadu štrukturálneho žila Wolf tvorí diagonálne prepojenie medzi žilami Bieber a Špitaler. Všetky vyššie uvedené žily v širšom okolí šachty Wolf boli v historických dobách dobývané aj povrchovo, z čoho sú zachovalé prejavy vo forme pingových línii a smerných depresií. V minulosti v blízkom okolí šachty Wolf bola stará šachta Wolf, ktorá patrila ťažiarskej spoločnosti Brenner a v roku 1587 ju chcela predať eráru. Z dôvodu rozdielneho pohľadu na kvalitu ťaženej rudy touto šachtou ku predajno kúpnemu aktu nedošlo a toto banské dielo bolo dočasne odstavené. V roku 1607 šachta sa opäť sprevádzkovala a to už s podielovým vlastníctvom eráru. V roku 1624 pri starej šachte Wolf sa začala hĺbiť nová šachta Wolf, ktorá v roku 1763 mala hĺbku 262 m a siahala po úroveň štvrtého obzoru. Celkove touto šachtou bolo zarazených a rozfáraných 12 obzorov a konečná hĺbka šachty bola 291 m. Koncom 19. storočia horné obzory šachty Wolf boli už opustené a spodné obzory boli sprístupnené a prevádzkované zo šachty Maximilián. Pre zvislú dopravu šachty Wolf bolo počas jej prevádzkovania postavených niekoľko ťažobných gápľov. Posledný gápeľ vykonávajúci ťažbu na šachte Wolf pochádzal z blízkej šachty Ferdinand, ktorý bol sem preložený v roku 1887.Ukončenie prevádzkovania na šachte Wolf bolo v roku 1912, kedy bola zasypaná aj samotná šachta. V minulosti v mieste šachty sa nachádzala výrazná prepadlina, ktorá bola zabezpečené oplotením. V dlhom časovom období prepadlina bola vyplňovaná rôznym materiálom a v súčasnosti je temer zarovnaná s okolitým terénom.
Šachta Alžbeta
GPS: 48.455193, 18.891165 [48° 27' 18.69'', 18° 53' 28.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Lokalizácia : JZ časť mesta, nad mestskými cintorínmi.
Počiatky hĺbenia šachty Alžbeta nie sú známe. Podľa lokalizácie (v okolí šachty na žile Špitaler sa nachádzali bohaté rudné stĺpy) možno predpokladať, že zahĺbenie šachty sa uskutočnilo minimálne v 16. storočí. Vtedy v tejto banskej oblasti podnikalo významné Brennerovo ťažiarstvo. Pravdepodobne v roku 1753 sa nad šachtou postavilo jedno z prvých reverzných vodných kolies. Toto vodné koleso malo na jednej strane hriadeľa ťažný lanový bubon a na druhej strane kľuku, na ktorú sa napájali šachtové piestové čerpadlá. Ojnica sa na kľuku pripájala len pri čerpaní banskej vody.Posledné prehĺbenie šachty sa uskutočnilo v polovici 19. storočia s cieľom dosiahnuť úroveň v tom čase razenej dedičnej štôlne cisára Jozefa II. a prepojenie s týmto významným odvodňovacím banským dielom. Konečná hĺbka šachty bola 440 m a sprístupnila 11 obzorov. Na zvislú dopravu sa nad šachtou postavil konský ťažný gápeľ. V roku 1738 tu barón Jozef Emanuel Fischer z Erlachu prvýkrát v banskoštiavnickom rudnom revíre nahradil valcový ťažný bubon v gápli za kužeľový. Tým sa znížil počet priahaných koní z troch párov na dva. Ťažba rúbaniny sa najprv vykonávala v kožených vakoch, neskôr (podobne ako v blízkej šachte Ondrej), sa použili okovy. Koncom 19. storočia mali erárne bane v oblasti Banskej Štiavnice pre ťažbu rudy vystrojenú len šachtu Žigmund. Doprava rudy ku šachte Žigmund bola zdĺhavá a nákladná, preto sa rozhodlo, že v šachte Žigmund sa bude vyťahovať len ruda do žily Ján a šachta Alžbeta bude zabezpečovať ťažbu zo žily Špitaler. Nakoľko v tom čase existujúci konský ťažný gápeľ na šachte Alžbeta by to kapacitne nezvládol, bol v roku 1898 daný do prevádzky aj vodnostĺpcový ťažný stroj, na ktorý plán vypracoval strojný inšpektor Eugen Broszman. Stroj mal výkon 30 k (koní) a poháňala ho voda z Ottergrundskej nádrže. Ťažená ruda šachtou sa následne dopravovala na povrch prekopom Svätotrojičného obzoru po koľajniciach s konským záprahom. Dňa 17. júna 1919 v dôsledku rozsiahleho požiaru vznikli na povrchu šachty značné škody. Aj to ovplyvnilo rozhodnutie o likvidácii tohto banského závodu a demontáži gápľa. Organizačne šachta patrila pod banský závod Štôlňa Pacher v Banskej Štiavnici.
Bankoštiavnická botanická záhrada (dolná)
GPS: 48.460728, 18.901732 [48° 27' 38.62'', 18° 54' 6.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Jej základy položil profesor Rudolf Feistmantel v rokoch 1838-39. Postupne na pozemok pribúdali ďalšie a ďalšie dreviny. Výsadba bola ukončená v roku 1844, kedy na ploche botanickej záhrady rástlo 487 sadeníc domácich i cudzokrajných stromov a krov.
Uprostred záhrady dal profesor Feistmantel v roku 1845 postaviť pamätník na počesť troch klasikov lesníckych vied, Johanna Heinricha Cottu, Georga Ludwiga Hartiga a Johanna Christiana Hundeshagena, ktorého latinský text v preklade znie: „Na pamiatku najpoprednejších a najslávnejších učiteľov Cottu, Hartiga, Hundeshagena, múdro rúbajúcich, nie ničiacich.“ Okolo pamätníka symbolicky vysadili dub, smrek a buk. Záhrada obsahuje množstvo domácich ale prevažne cudzokrajných drevín.
V roku 1860 bola k tejto Dolnej botanickej záhrade pripojená Horná botanická záhrada. Od tejto chvíle sú osudy oboch záhrad spojené.
Počas druhej svetovej vojny obe časti záhrady značne utrpeli, no škody sa podarilo zakrátko odstrániť. V roku 1958 bola Botanická záhrada vyhlásená za chránenú záhradu a v súčasnosti je chráneným areálom.
Dolná botanická záhrada predstavuje zaujímavý lesnícky a historický objekt a nie je prístupná verejnosti. Z drevín rastúcich v záhrade zasluhujú pozornosť predovšetkým krásne exempláre tisu obyčajného.
Šachta Kaufhaus
GPS: 48.458527, 18.893359 [48° 27' 30.7'', 18° 53' 36.09'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Kaufhaus je historické banské dielo nachádzajúce sa v samotnom centre mesta Banská Štiavnica. Ide pravdepodobne o jednu z prvých šácht v oblasti banskoštiavnického ložiska. Pôvodné ústie šachty (ohlbeň) sa nachádzalo v údolí na východe žily Špitaler, ktorá bola v minulosti najvýznamnejšou ťaženou žilnou štruktúrou. V mieste ústia šachty vznikla pravdepodobne pri povrchovom dobývaní žily pinga a jej ďalším prehlbovaním po žile vznikla šachta. Tomu napovedá aj skutočnosť, že sa nejedná o typickú zvislú šachtu, ale je to úklonné banské dielo, ktoré sledovalo žilu Špitaler. Vek šachty nie je historicky dokladovaný. Isté je len to, že jej dohĺbenie súvisí s dedičnou štôlňou Glanzenberg, ktorej počiatky tiež nie sú známe. Vek so značnou nepresnosťou je možné snáď len odvodiť od zavedenia technológie hlbinného dobývania , ktorá v tomto priestore sa začala používať príchodom nemeckých baníkov v 12. storočí. Šachta Kaufhaus sa totiž nachádza v najnižšom bode historickej 650 m dlhej povrchovej dobývky na žile Špitaler a práve tu bolo najvhodnejšie miesto pre sprístupnovanie jej hlbších častí. Z daného vyplýva, že prvé zahlbovanie šachty sa mohlo uskutočniť už v 12. storočí. Interval šachty (medzi povrchom a Glanzenberg dedičnou štôlňou) po banskohistorickej stránke nie je preskúmaný. Ústie sa nachádza na Radničnom námestí, kde je v kamennej dlažbe miesto pôvodnej šachty vyznačené výrazne svetlejšou dlažbou. Hĺbka šachty je 31 m a končí na úrovni dedičnej štôlne Glanzenberg, s ktorou je prepojená. Podľa banských máp šachta ešte koncom 18. storočia vyúsťovala na povrch. Neskôr bola prekrytá a vo vrchnej časti sa vyrazila spojovacia chodba do suterénu najbližšieho domu, ktorou ešte v období 2. svetovej vojny bolo možné vyfárať z dedičnej štôlne Glanzenberg.
Štôlňa Mokrá
GPS: 48.453976, 18.877090 [48° 27' 14.31'', 18° 52' 37.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Štôlňa Mokrá - 2. obzor šachty Terézia.
Michalštôlnianske rašelinisko
GPS: 48.465860, 18.898569 [48° 27' 57.1'', 18° 53' 54.85'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Chránený areál
Chránený areál je zriadený z dôvodu zabezpečenia ochrany výskytu zriedkavého a chráneného druhu flóry Slovenska rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia) na jedinej lokalite v Štiavnických vrchoch o výmere 846 m2. Michalské rašelinisko bolo vyhlásené za chránený areál v roku 1997 so 4.stupňom ochrany.
Vodná štôlňa pod Prachárňou
GPS: 48.447212, 18.888798 [48° 26' 49.96'', 18° 53' 19.67'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Pozostatok vodnej štôlne, ktorá ústila do jarku, ktorý smeroval na tajch nad Zigmundšachta.
Štôlňa Teofil
GPS: 48.451317, 18.884968 [48° 27' 4.74'', 18° 53' 5.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu (na obrázku). Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami. Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Hodrušská vodná štôlňa
GPS: 48.432288, 18.843423 [48° 25' 56.24'', 18° 50' 36.32'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MV-1-03)
S razením Hodrušskej vodnej štôlne sa začalo súbežne s výstavbou vodnej nádrže Richňava. Štôlňu projektoval a vytýčil inžinier stredoslovenských banských miest geodet Samuel Mikovíni v roku 1738 spolu s Dolnohodrušským zberným jarkom, ktorý bol zo všetkých zberných jarkov banskoštiavnického vodohospodárskeho systému najdlhší. Meral 8 528 metrov a mal najväčšiu plochu povodia. Podobne ako ostatné vodné štôlne aj táto štôlňa sa razila súčasne z oboch strán protismerne. Na vtedajšiu dobu to bolo nesmierne umenie vynikajúceho geodeta Samuela Mikovíniho zamerať a vytýčiť štôlňu z obidvoch strán tak, aby boli obe časti vzájomne prerazené a zároveň aby sa dodržal projektovaný sklon a smer vodnej štôlne. Sklon vodných štôlní, ktoré sa budovali na zberných jarkoch, bol približne rovnaký ako sklon zberných jarkov, čiže 70 cm na 100 m dĺžky. Jej razenie trvalo približne 4 roky.
Hodrušská vodná štôlňa má dĺžku 638,12 m a je vyrazená v nadmorskej výške 730 m n. m. Z vodohospodárskeho hľadiska mala obrovský význam, pretože odvádzala zrážkové vody z hodrušskej strany na richňavskú stranu. Na hodrušskej strane zrážkové vody zachytával Dolnohodrušský zberný jarok a Špitzberský jarok. Na richňavskej strane boli tieto vody vedené zo štôlne do Hlavného richňavského jarku, kde sa spájali s vodami odvádzanými Horným kopanickým jarkom, a to buď do tajchu Malá Richňava, alebo Veľká Richňava. Takúto manipuláciu s vodou v Hlavnom richňavskom jarku umožňovalo regulačné zariadenie, ktoré bolo vybudované na jarku v úrovni Malej Richňavy. V súčasnosti je toto zariadenie zrekonštruované.
Keďže išlo o mimoriadne dôležitú štôlňu, pravidelne sa kontrolovala, čistila a udržiavala v bezpečnom stave. Niektoré časti štôlne boli vystužené klenbami z vymurovaného kameňa. Ostatné časti štôlne, ktoré boli vyrazené v pevnej hornine, nebolo potrebné vystužovať.
Spojením zachytených zrážkových vôd vytekajúcich z Hodrušskej vodnej štôlne a vôd v Hornom kopanickom jarku sa zabezpečilo obrovské množstvo vody z veľkého povodia pre najvyššie položené tajchy celého vodohospodárskeho systému – richňavské tajchy. Dĺžka troch jarkov zabezpečujúcich túto vodu bola 15 109 metrov.
Vodná štôlňa Krížna - vyústenie
GPS: 48.418683, 18.860929 [48° 25' 7.26'', 18° 51' 39.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-12)
S razením tejto vodnej štôlne sa začalo súbežne s výstavbou tajchu Počúvadlo v roku 1775. Výstavbu vodnej nádrže aj celého komplexu vodných jarkov navrhol hlavný strojník Jozef Karol Hell. Vodnú štôlňu Krížna vymeral a vytýčil strojný dozorca Maximilián Hell pod dohľadom svojho otca Jozefa Karola Hella a za pomoci svojho brata, praktikanta Petra. Vodná štôlňa Krížna po vyrazení dosahovala celkovú dĺžku 650 m. Táto vodná štôlňa bola v poradí treťou od Počúvadla smerom k Windšachte, ktorá odvádzala vodu z tajchu Počúvadlo do Počúvadlianskeho náhorného jarku. Voda z tohto jarku slúžila predovšetkým na pohon úpravníckych zariadení (stúp) pre šachty Hornobieberštôlňanského banského závodu a reťazovite ďalej na ďalšie stupy v Štefultovskej a Antolskej doline. Pri ústí štôlní na vindšachtskej strane sa k Počúvadlianskemu náhonnému jarku pripojil zberný jarok Colloredo. V čase zvýšených zrážok a topenia snehu nahrádzal vodu z tajchu Počúvadlo, ktorý sa mohol za ten čas dopĺňať vodou z iných zberných jarkov. S ústím vodnej štôlne z počúvadlianskej strany bol spojeý zberný jarok odvádzajúci prebytočnú vodu z Dolnodekýšskeho jarku a z doliny nachádzajúcej sa pod jarkom. Do ústia štôlne vtekala aj voda pritekajúca prirodzeným jarkom z kopca, pod ktorým bola vyrazená štôlňa. Na tomto jarku bola vybudovaná sedimentačná nádržka ohraničená kamenným múrom. Aj tieto vody v čase zvýšených zrážok nahrádzali vodu z Počúvadlianskeho jazera. Portály obidvoch ústí vodnej štôlne Krížna v roku 1975 opravila a zrekonštruovala organizácia Rudné Bane, š. p., závod Banská Štiavnica.
Jarok Colloredo
Tento jarok bol vybudovaný koncom 18. storočia ako posilňujúci zdroj náhonného jarku vedúceho z nádrže Počúvadlo. Hoci dosahoval dĺžku sotva 1 000 m, jeho strategická poloha v teréne mu umožňovala najmä v jarných mesiacoch odvádzať väčšie množstvo vody, ktorá viackrát postačovala na niekoľko dní úplne nahrádzať vodu z Počúvadlianskeho jazera. Tým šetrila akumulovanú vodu v nádrži. Jeho zaústenie je na severnej strane pod Sitnom a vyúsťuje pri výtoku z vodnej štolne Krížna.
Parametre obidvoch portálov štôlne Krížna
Portál pri zaústení náhonného jarku z tajchu Počúvadlo do štôlne Krížna: šírka 90 cm, výška 180 cm, hĺbka vody 15 cm.
Portál pri vyústení náhonného jarku z tajchu Počúvadlo zo štôlne Krížna: šírka 120 cm, výška 190 cm, hĺbka vody 50 cm.
Vodná štôlňa Krížna - zaústenie
GPS: 48.415542, 18.857442 [48° 24' 55.95'', 18° 51' 26.79'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-2-04)
Táto vodná štôlňa bola postavená za účelom prevodu vody z Počúvadelského jarku, ktorý odvádzal vody z Počúvadlianskeho jazera, do Collorédskeho pomocného jarku, ktorý takto prevedenú vodu odvádzal do jazera Evička. Štôlňa zohrávala v banskoštiavnickom vodohospodárskom systéme dôležitú úlohu, nakoľko sa jej prostredníctvom transportovala voda z počúvadlianskeho vodohospodárskeho systému do susedného, severnejšie lokalizovaného, vindšachtovného vodohospodárskeho systému. Štôlňa predstavovala vlastne jedinú cestu, ktorou sa mohol transport vody medzi spomenutými vodohospodárskymi systémami uskutočniť. V tomto spočíval jej obrovský význam pre banskoštiavnické baníctvo.
Parametre štôlne sa po celej jej dĺžke menili. Dĺžka štôlne je približne 500 metrov. Šírka štôlne sa mení v intervale od 0,4 do 1,2 m, výška od 0,8 do 1,9 m. Hĺbka vody v štôlni sa v celej jej dĺžke nemenila a predstavuje hodnotu približne 0,15 – 0,50 cm.
Výpust z tajchu Počúvadlo
GPS: 48.410306, 18.856268 [48° 24' 37.1'', 18° 51' 22.56'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-2-05)
Tento výpust bol vybudovaný súčasne s dostavbou tajchu Počúvadlo. Voda sa ním vypúšťala do náhonného jarku, ktorým bola pomocou niekoľkých vodných štôlní vedená až na piargsku stranu, kde slúžila na pohon stúp a úpravníckych zriadení z tamojších šacht. Unikátom tohto výpustu je však najmä kamenná tabuľka, osadená na pravej stene pri východe zo štôlne. Hoci je Banská Štiavnica bohatá na technické pamiatky, nezachovalo sa veľa takýchto pamätníkov, ktoré by dané diela označovali. Jedným takýmto pamätníkom je práve táto tabuľka, ktorá sa v dostupných materiáloch spomína len veľmi zriedka, v mnohých prakticky vôbec. Tabuľka má latinský nápis:
DOMINANTE ILLUS: DÑO: DÑO CAROLO LIB: BAR: DE MITROVSKI
MONTANARUM CITTIJM INF: UNG SUP: CAMER GRAFFIO 66 MARUM CAES:
REG: APOS: MATTIUM CAMERARIO ANO 1773: EL 1776 AEDIFICATUM
V slovenskom preklade:
„Postavené za panovania najvznešenejšieho pána Karola Mitrovského, slobodného šľachtica, komorského grófa banských miest v Uhorsku, cisárskeho komorníka najvyššieho apoštolského majestátu v r. 1773 a 1776.“
Karol Mitrovský von Nemischl sa narodil 3.8.1738 v Banskej Štiavnici a zomrel 23.3.1816 vo Viedni. Hlavným komorským grófom bol v r. 1774-1777, v r. 1790-1798 bol riaditeľom Banskej Akadémie
Šachty Wind
GPS: 48.441522, 18.873975 [48° 26' 29.48'', 18° 52' 26.31'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1–06)
Šachty Wind (Stará a Nová) sú situované v historickej baníckej osade –Windšachta, ktorá dostala meno po šachte Wind. Je predpoklad, že „Windšachta“ ako názov sídelného celku bol zavedený pre nový banícky areál okolo šachty Wind a rozdelil staršiu osadu Fuchsloch. Následne sa zaužívali pre hornú zvyškovú časť bývalého Fuchslochu – Horný Fuchsloch a dolnú časť Dolný Fuchsloch. Oblasť Horného a Dolného Fuchslochu boli banskou činnosťou prirodzene oddelené viac-menej veľkými haldami šácht Wind, Leopold, Eleonóra, Špitaler, Magdaléna, Jozef a Karol. Tieto šachty sa postupne stali centrom baníckeho podnikania celej oblasti Štiavnických Baní. V druhej polovici 16. storočia bola oblasť Windšachty opevnená pre potreby obrany pred tureckým ohrozením. O charaktere opevnenia a celkovej organizácii obrany nie je dostatok informácii. Na priloženej mapke z roku 1709 je zachytený povrchový stav objektov Windšachty ešte z obdobia tureckého ohrozenia. Kedy sa začala raziť šachta Wind (Stará) nie je známe. Jej starý pôvod dokazuje údaj z roku 1648, v ktorom sa uvádza že šachta Wind sa má vyzmáhať a dať opäť do stavu prevádzkovania. Podľa miesta lokalizácie a časového prevádzkovania starej šachty Wind je možné sa domnievať, že táto šachta zabezpečila prvé (predpoklad 12.-15. storočie) podzemné sprístupnenie a následné dobývanie v tejto časti bohatej žily Špitaler. Prvá správa o Novej Wind šachte je z roku 1648 s údajom, že má byť o 30 siah ďalej ako stará šachta Wind (1 siaha = 2,0258 m). Začiatok hĺbenia novej šachty bol v roku 1649 a to v tesnom okolí terajšieho kamenného pomníka panny Márie. V roku 1671 bola nová šachta Wind už vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlne Bieber a pre potrebu dopravy, odvodňovania a vetrania sa s ňou prepojila. Neskôr šachta bola prehĺbená po obzor Piroch, kde sa v 17. storočí realizovali rozsiahle prekopové a sledné chodby, čo bol pravdepodobne hlavný dôvod na hĺbenie šachty Wind. Doba prevádzkovania novej šachty Wind netrvala dlho, nakoľko v r. 1763 sa uvádza, že je už dávno zasypaná.
Belianska dedičná štôlňa
GPS: 48.484001, 18.943899 [48° 29' 2.4'', 18° 56' 38.04'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MD-1-01)
Belianska dedičná štôlňa má ústie v Kozelníckej doline v nadmorskej výške 428 m (pri štátnej ceste medzi Banskou Belou a Kozelníkom). Štôlňa sa začala raziť v roku 1524 za účelom odvodnenia banskobelianskych baní. Potreba razenia štôlne vyplynula z toho, že v 16. storočí dobývanie drahokovových rúd (zlato a striebro) v Banskej Belej bolo už v značnej hĺbke. Hydrogeologické pomery na ložisku charakterizovala vysoká presiakavosť a tým relatívne vysoké prítoky vody do banských priestorov. Tie boli v tom čase čerpacími zariadeniami ťažko zvládnuteľné. Razenie štôlne sa vykonávalo ručne pomocou kladiva a želiezka. V prvej etape štôlňa podfárala a odvodňovala najvýznamnejšie banskobelianske žily Juraj, Baumgartner a Goldfahrter v oblasti Vogelsang (centrálna časť Banskej Belej). V druhej etape sa štôlňa razila smerom k žile Siebenweiber, ktorú v roku 1624 toto banské dielo dosiahlo a následne sa pokračovalo s razením ďalej na sever. Celková vyrazená dĺžka chodieb Belianskej dedičnej štôlne bola 8 700 m. V roku 1746 sa navrhovalo predĺžiť štôlňu smerom do Banskej Štiavnice, ale tento zámer sa nerealizoval. V histórii štôlne sa zaznamenalo celkovo 11-krát jej opustenie a 11-krát jej opätovné zmáhanie. To dokumentuje aj celkovú históriu banskobelianskeho baníctva, ktoré bolo veľmi citlivé na rôzne vojensko-ekonomické problémy tejto časti bývalého Uhorska. Posledná rekonštrukcia štôlne sa uskutočnila v rokoch 1939 – 1950. Následne sa rozhodlo o ukončení baníckej aktivity v oblasti Banskej Belej a tým aj o ukončení prevádzkovania Belianskej dedičnej štôlne.
Dôvodom raziť túto dedičnú štôlňu bola potreba odvodniť banskobelianske dobývky, ktoré boli zatopené už v roku 1385. Príčina ich skorého zatápania spočívala v tom, že mäkká žilná výplň ľahko prepúšťala vodu. Impulzom začať raziť dedičnú štôlňu v roku 1524 bola okolnosť, že dobývky bane Siebenweiber dávali nádej, že sa touto dedičnou štôlňou dosiahnu ešte neporušené hlbšie časti žíl. Najvýznamnejším majiteľom dedičnej štôlne bolo mesto Banská Belá a dotácie na ňu poskytoval erár. Okolo roku 1629 vyhotovili prvú úplnú mapu Belianskej dedičnej štôlne. Belianska dedičná štôlňa vznikla v čase, keď staré a predtým výnosné banskobelianske bane boli už vyčerpané. Hoci baníctvo upadalo, dedičnú štôlňu stále predlžovali a udržiavali. Odvodňovala bane v okolí žíl Juraj, Goldfahrtner, Baugartner. Roku 1885 mala dĺžku 5400 m, jej konečná dĺžka bola 8700 m.
Dedičná štôlňa Michal
GPS: 48.460871, 18.902651 [48° 27' 39.14'', 18° 54' 9.54'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Michal na žile Špitaler bola spojená s chodbami dedičnej štôlne Glanzenberg. Štôlňa bola prístupná po šachtu Michal do roku 1958. Samotné ústie bolo zabezpečené drevenou zárubňou a v úvodnej časti štôlne bola postavená drevená výstuž. Ústie štôlne je prekryté rekultiváciou terénu počas výstavby blízkeho internátu v rokoch 1958 – 1960. Počiatky razenia štôlne nie sú známe. Štôlňa je orientovaná do oblasti, kde v minulosti už od keltského osídlenia na žile Špitaler v časti vrchu Glanzenberg bola najrozsiahlejšia povrchová ťažba z celého banskoštiavnického ložiska. V prekopovej časti v dĺžke 200 m štôlňa sprístupnila žilu Ján a v dĺžke 470 m žilu Špitaler. Po prerazení žíl Ján a Špitaler dedičná štôlňa v ďalšej etape razenia smerom na západ sprístupnila a odvodňovala vo svojej úrovni aj žily Bieber a Terézia. Dĺžka prekopovej časti štôlne bola 2 194 m. Celková dĺžka banských chodieb v úrovni štôlne bola 4 200 m. Koniec prekopu štôlne bol prepojený s povrchom pomocou šachty Ján Jozef. Dedičná štôlňa Michal mala odvodňovaciu funkciu do začiatku 18. storočia. Odvtedy banskú vodu v tejto oblasti postupne začala odvádzať Svätotrojičná dedičná štôlňa, vyrazená o 20 m nižšie. V 18. a 19. storočí sa štôlňa využívala najmä na dopravu materiálu a vetranie banských diel v okolí šachty Michal.
Štôlňa Ferdinand
GPS: 48.474977, 18.911739 [48° 28' 29.92'', 18° 54' 42.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-1-04)
Ústie štôlne Ferdinand a celý bývalý banský závod (rozsiahla halda a prevádzkové budovy) sa nachádzajú pod cestou pri križovatke štátnych ciest. Štôlňa Ferdinand sa začala raziť 11. 10. 1811 pod názvom Dedičná štôlňa korunného princa Ferdinanda. Ústie štôlne je v nadmorskej výške 552 m. Sprístupňovala žilné štruktúry Špitaler (v tejto časti pod názvom Siebenweiber), Bieber a Terézia. V období rakúsko-uhorskej monarchie dedičná štôlňa organizačne patrila pod ťažiarstvo štôlne Juraj. Počas razenia prekopovej časti štôlne v roku 1823 sa v horninách mezozoika (druhohôr) objavilo ložisko agalmatolitu (kusový pyrofylit). Neskôr sa stal významnou surovinou na výrobu ohňovzdorných tehál. Po roku 1863, keď sa v ťažiarstve štôlne Juraj výrazne utlmila ťažba drahokovových rúd, ťažil sa najmä agalmatolit. Po druhej svetovej vojne vznikol v okolí štôlne samostatný banský závod, ktorý ťažil polymetalickú rudu (olovo, zinok a meď). Vyťažená ruda sa nákladnými autami dopravovala do úpravne pri šachte František v Banskej Štiavnici. V roku 1951 sa vo vzdialenosti 1 040 m od ústia štôlne začala hĺbiť slepá šachta Ferdinand (nevyúsťujúca na povrch), dočasne nazývaná Bránik. Počas hĺbenia šachty v hĺbke 70 m došlo k silnému prítoku vôd, čo viedlo k opusteniu šachty. V rokoch 1978 – 1985 sa zmáhala štôlňa Ferdinand a prebiehali v nej prieskumné a dobývacie práce na žilách Bieber a Terézia. Po roku 1991 bola štôlňa v súvislosti s útlmom baníctva zatvorená. V súčasnosti sú povrchové objekty v prenájme.
Šachta Abrahám
GPS: 48.447513, 18.870937 [48° 26' 51.05'', 18° 52' 15.37'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Predmetná oblasť z historického hľadiska patrí tiež montanisticky k najstarším o čom svedčia terénne prejavy (pingy a haldy). S najväčšou pravdepodobnosťou tu bola okrem šachty Eisenseil Baptista aj šachta Abrahám (veľká pinga v strede) a z údolia k nim vedená dedičná štôlňa Tonatig, ktorá ich odvodňovala. Uvedené otvárkové diela na žile Bieber sa spomínajú ako činné ešte v roku 1580, kedy ražba nižšiepoloženej odvodňovacej dedičnej štôlne Bieber dosiahla šachtu Eisenseil Baptista, pričom už v roku 1579 šachtu Abrahám.
Šachta Ján (Ján Baptista)
GPS: 48.437709, 18.885766 [48° 26' 15.75'', 18° 53' 8.76'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-13)
Šachta Ján sa začala hĺbiť 14. septembra 1774 pod pôvodným názvom Ján Baptista. Zaústenie šachty sa uskutočnilo v blízkosti osady rodiny Gallisonovcov, ktorá sa v minulosti vyznačovala významnou ťažiarskou aktivitou v tejto oblasti. Situačne šachta bola zaústená v nadloží žily Ján v nadmorskej výške 603 m. Zámerom hĺbenia šachty Ján bolo zlepšenie dopravy a najmä vetrania už v druhej polovici 18. storočia značne rozfáranej a dobývanej žily Ján, ktorá v hlbších častiach bola prístupná len od šachty Maximilián. Pôvodne sa plánovalo šachtu Ján vyhĺbiť po úroveň dedičnej štôlne František, t. j. do hĺbky 198 m. Hĺbenie šachty sa realizovalo bez väčších prestávok a v roku 1777 aj dosiahla danú hĺbku. Následne sa rozhodlo ešte o jej prehĺbení o ďalších 80 metrov, čím v roku 1781 dosiahla úroveň 7. obzoru a konečnú hĺbku 278 metrov. Celkove šachta Ján bola obzorovo prepojená s tretím obzorom, ďalej obzorom cisára Františka a 7. obzorom. V rokoch 1777 – 1801 pomocou šachty Ján sa realizovali banské práce na treťom a najmä na úrovni dedičného obzoru cisára Františka, kde sa okrem sledných a dobývacích prác na žile Ján vyrazil aj 450 m dlhý overovací prekop do podložia (smerom na západ), kde bola prerazená Markazit žila a Dvanásta žila. Na Markazit žile, ktorá sa pri slednom razení javila veľmi nádejne boli aj dobývacie práce, ovšem pri ďalšom razení a znížení obsahu zrudnenia sa práce na tejto štruktúre ukončili. V úrovni siedmeho obzoru bol realizovaný prekop do nadložia a podložia, kde bola zachytená žila Ján a následne slednou chodbou a prekopom bolo prepojenie so šachtou Maximilián. V roku 1825 šachta Ján pre sťažené dobývacie práce na žile Ján a z dôvodu, že sa tu dobývala už len stupová ruda (ruda upravovaná v stupách) bolo toto banské dielo opustené a prevádzkové zariadenie demontované. V súčasnosti na mieste šachty Ján sa nachádza rozsiahla halda porastená rôznou vegetáciou.
Šachta Mária Mutter Gottes
GPS: 48.434221, 18.871079 [48° 26' 3.2'', 18° 52' 15.88'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-12)
Šachta Mária Mutter Gottes bola v minulosti najjužnejšou šachtou v oblasti žíl Ján a Špitaler. Zámer hĺbenia šachty je možné predpokladať z jej lokalizácie. Od najbližšej v minulosti prevádzkovanej šachty Magdaléna je šachta Mária Mutter Gottes vzdialená 420 m a týmto vertikálnym banským dielom sa malo technicky zabezpečiť sprístupnenie a overenie najmä žíl Ján a Špitaler smerom na juh, kde boli hlbšie zóny týchto štruktúr ešte neoverené. O začiatku a celkovom priebehu hĺbenia šachty sa nepodarilo získať bližšie informácie. V archívnych záznamoch z roku 1716 sa uvádza, že žily na juh od šachty Mária Mutter Gottes sú bez zrudnenia a samotná šachta sa využíva už len pre účely vetrania. Ďalej sa uvádza, že ak sa opraví šachta Siglisberg (neskôr premenovaná na šachtu Piarg) bude možné šachtu Mária Mutter Gottes – ako nepotrebnú opustiť. Zaústenie šachty sa nachádza cca 100 m v nadloží žily Špitaler v nadmorskej výške 638 m. Z podkladov starých banských máp, šachta Mária Mutter Gottes bola vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlni Bieber a chodbami tejto štôlne bola prepojená s ďalšími šachtami v oblasti Štiavnických Baní (napr. Magdaléna, Leopold). Podľa orientácie banských chodieb v okolí šachty Mária Mutter Gottes (sledná chodba po žile Špitaler a prekopy východným smerom k žile Ján a západným smerom k žile Bieber) bola oblasť medzi šachtami Leopold a Mária Mutter Gottes historickým prieskumným územím pre potencionálne rozšírenie dobývania zlatostrieborných rúd. Žiaľ, výsledky týchto prieskumných banských prác len potvrdili skutočnosť, že žilné štruktúry sú pre nízky obsah zrudnenia v tejto oblasti už nedobývateľné.
Štôlňa Ondrej
GPS: 48.439597, 18.883790 [48° 26' 22.55'', 18° 53' 1.64'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-11)
Štôlňa Ondrej patrí ku starým banským dielam a svojím charakterom je to otvárkové banské dielo, ktoré prekopovite sprístupnilo vo svojej úrovni žily Ján, Gräfi, Špitaler, Bieber a jej blízke štruktúry. Na fotografii vidno pohľad od štôlne Ondrej smerom na Kostol sv. Ondreja. Prvá zmienka o štôlni Ondrej je z roku 1541. Sú archívne doklady, že razenie štôlne pre nedostatok financií pokračovalo pomaly, a to aj napriek tomu, že bola nádej na skoré dosiahnutie žily Matej (neskoršie premenovanej na žilu Ján). V tom čase majiteľom štôlne bol Ján Muner a pre zrýchlenie ťažby ho finančne nepodporila ani banská komora. V roku 1609 majiteľ štôlne požiadal majiteľov blízkej štôlne Matej, aby mu povolili použiť ich starú šachtu pre vetranie. V roku 1611 dosiahla štôlňa Matej žilu Ján, ktorú pomenovali Matejštôlnianskou žilou, kde sa narazilo na dobrú rudu. V tom roku získali štôlňu do vlastníctva bratia Gallesonovi, ktorí pokračovali v razení štôlne. V roku 1616 bola štôlňa Ondrej dlhá už 234 siah (v 17. storočí sa používala ešte banskoštiavnická siaha o dĺžke 2,0258 m). Od ústia po žilu Matej bolo 113 siah a o 42 siah ďalej sa prerazila slabo zrudnená žila, ktorá nebola sledne overovaná. O 28 siah ďalej sa prekrižovala Červená žila a o ďalších 15 siah kryštalická žila, ktorá pravdepodobne odpovedá žile Gräfi. Následne sa vyrazilo ďalších 36 siah a očakávalo sa , že krátko nato sa dosiahne veľmi bohatá žila (žila Špitaler). Na konci r. 1617 štôlňa Ondrej bola už dlhá 281 siah, ovšem očakávaná žila ešte nebola dosiahnutá. V tom čase v čelbe bola tvrdá, čierna hornina (pravdepodobne pyroxenický andezit). V roku 1625 štôlňa bola dlhá 312 siah a v roku 1626 pre potrebu ďalšieho razenia štôlne sa začala raziť vetracia šachta, ktorá bola nazvaná po majiteľovi Gallesona – šachtou Viliam. (Šachta Viliam sa nachádza v záhrade v blízkosti nad autobusovou zastávkou SAD – Galison.). S hĺbením šachty Viliam sa po jej prepojení so štôlňou Ondrej skončilo v roku 1633. Po ďalšom razení štôlne, očakávaná žila Špitaler bola prerazená až v roku 1645. Neskôr boli úrovňou tejto štôlne zachytené aj žilné štruktúry Wolf a Bieber. Štôlňa Ondrej mala v histórii baníctva hlavný význam v tom, že bola jedna z prvých dlhých štôlní prekopovitého charakteru a teda aj viac – menej overovacím banským dielom v tejto oblasti. V 18. a najmä v 19. storočí významovo štôlňa Ondrej upadla z dôvodu, že banské práce sa prevažne presunuli na blízke horizonty Matej štôlne a dedičnú štôlňu Bieber.
Šachta Jozef
GPS: 48.438852, 18.874437 [48° 26' 19.87'', 18° 52' 27.97'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-09)
Šachta Jozef sa nachádzala v oblasti, kde na ploche 1 ha bolo situovaných niekoľko šácht (najbližšia bola šachta Karol). Miesto hĺbenia šachty Jozef bolo určené 2. septembra 1686. Podľa historických záznamov, zámerom hĺbenia tejto šachty bolo čerpanie banských vôd, čo v tom období bol jeden z hlavných problémov banského podnikania v tejto oblasti (banská ťažba značne postúpila pod úroveň dedičných štôlní). V roku 1690 šachta Jozef (za štyri roky hĺbenia) bola hlboká 267 m a dosiahla úroveň piateho obzoru. Využívanie šachty pre odvodňovacie účely dokumentuje údaj z roku 1763, kedy tu stáli štyri atmosferické (ohňové) stroje na čerpanie banských vôd. Dva z nich čerpali vodu z piateho obzoru na obzor Piroch a ďalšie dva z obzoru Piroch na Bieber dedičnú štôlňu, odkiaľ štôlňou voda samospádom vytekala na povrch. Šachta Jozef plnila svoju významnú odvodňovaciu funkciu do roku 1765, kedy bane v oblasti Štiavnických Baní boli napojené na novovyrazenú dedičnú štôlňu cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. Dedičná štôlňa cisára Františka sa vyrazila výškovo o 200 m nižšie, ako dovtedy hlavná odvodňovacia dedičná štôlňa Bieber. Priestor okolo šachty Jozef bol svedkom dňa 3. októbra 1707 veľmi tragických udalostí. V čase Rákociho povstania sa veľmi zhoršilo postavenie baníkov. V roku 1707 najmä baníci z oblasti Štiavnických Baní výrazne prejavili nespokojnosť s pracovnými podmienkami, vyplácaním menej hodnotnými medenými peniazmi a celkovou zlou sociálnou situáciou. V čase nepokojov baníci si násilne vybrali peniaze z Bratskej pokladnice a odmietli fárať do bane. V dôsledku daného stavu vrchný administrátor Hlavného komorsko-grófskeho úradu Jan Gottfried Hellenbach požiadal o vyslanie vojakov, ktorí dorazili do priestoru Štiavnických Baní dňa 3. októbra 1707. Po neposlúchnutí výzvy k nástupu do práce a vráteniu peňazí Bratskej pokladnice vojaci pri šachte Jozef začali strieľať do davu zhromaždených baníkov. Podľa historických prameňov zastrelili 11 ľudí, dvaja podľahli neskôr, niektoré pramene uvádzajú až 15 mŕtvych.
Šachta Špitaler
GPS: 48.440129, 18.873769 [48° 26' 24.46'', 18° 52' 25.57'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-08)
Šachta Špitaler bola v oblasti historického regiónu Windšachty jedna z prvých šácht. Zaústenie bolo v nadloží žily Špitaler a spolu s blízkou šachtou Vind tvorili pravdepodobne na žile Špitaler v tejto oblasti prvé podzemné prepojenie pomocou šácht, ktoré bolo potrebné pre potreby odvodňovania a najmä vetrania. Prvé údaje o šachte Špitaler sú z roku 1668, kedy sa hovorí o obnovení jej prevádzky a žiada sa postavenie daľšieho gápľa, ktorý by mal vodu čerpať pomocou kožených vriec. Gápeľ, pravdepodobne na základe tejto žiadosti bol postavený v roku 1673. Podľa hlavnej banskej pochôdzky uskutočnenej dňa 30. júla 1698 bolo konštatované, že na šachte Špitaler sú dva gáple – jeden s dvomi čerpadlami v prevádzke a druhý rezervný. V minulosti toto banské dielo slúžilo najmä pre čerpanie vody a vetranie. V roku 1711 na šachte vypukol požiar, pri ktorom zhoreli dva konské gáple a výstroj v hornej časti šachty. Dym počas požiaru udusil dvoch banských robotníkov (behačov) na blízkej šachte Eleonóra, podľa čoho možno konštatovať, že v čase tejto havárie šachta Špitaler z pohľadu vetrania bola vťažným banským dielom. Po požiari sa na šachte opäť postavil gápeľ na konský pohon, ktorým sa ťažila ruda. Podľa historických záznamov šachta Špitaler bola suchá, preto sa využívala aj pre fáranie baníkov. Celkove bola šachta hlboká 177 m a prevádzkovaná bola do konca 18. storočia. Tesne nad šachtou Špitaler stojí výrazná poschodová kamenná budova, ktorá podľa mapových podkladov bola stavaná v druhej polovici 18. storočia a podľa vnútorných konštrukčných prvkov pravdepodobne mala slúžiť ako strojovňa pre parné atmosferické stroje (obr.č.199). Či tieto stroje tam boli aj namontované, nie sú písomné doklady. Pravdepodobne k tomu už nedošlo pretože šachta Špitaler sa z neznámych dôvodov ešte v 18. storočí prestala prevádzkovať. Samotné miesto bývalej šachty Špitaler je niekoľko metrov pod uvedenou kamennou budovou, kde je vidieť výraznú depresiu. Ku šachte Špitaler patrili dve stupy (zariadenia na drvenie rudy) a jedna splavovňa, v ktorej bolo 20 splavov.
Štôlňa Klement
GPS: 48.440774, 18.874193 [48° 26' 26.79'', 18° 52' 27.09'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-07)
Ústie štôlne Klement sa nachádza v údolí, v záhrade rodinného domu, niekoľko desiatok metrov severne od šachty Špitaler. S razením štôlne sa začalo v období medzi rokmi 1763-1770. Zámerom razenia tohto banského diela bolo v úrovni štôlne overiť vývoj žily Špitaler v časti medzi Windšachtou (oblasť okolia ústia štôlne) a šachtou Ferdinand. Štôlňa po prepojení so šachtami Wolf a Ferdinand mala zabezpečovať aj odvádzanie banských vôd z vyšších obzorov a tiež zabezpečiť dopravu materiálu (najmä dreva) do revíru šácht Wolf a Ferdinand. Prvý úsek štôlne Klement je vyrazený po žile Špitaler, ktorá v danej časti vykazuje len nižší podiel zrudnenia a je vyvinutá v prostredí viac- menej hydrotermálne premenených hornín (andezitov), preto sa v tomto úseku musela stavať a často meniť drevená výstuž. V roku 1787 bola požiadavka na urýchlené prepojenie Klement štôlne so šachtou Ferdinand, a to z dôvodu aby sa mohla cez túto štôlňu dopravovať na povrch kvalitná ruda rúbaná v revíri šachty Ferdinand. Sú písomné záznamy, že už v roku 1795 sa zo šachty Ferdinand prevažná časť vydobytej rudy v okolí tohto banského diela dopravovala na povrch štôlňou Klement. Prevádzkovanie štôlne Klement bolo do začiatku 20. storočia, t. j. až do obdobia celkového ukončenia banského podnikania v oblasti Štiavnických Baní. V poslednom prevádzkovom období štôlňa zabezpečovala dopravu rudy nie len z okolia šachty Ferdinand, ale aj iných banských revírov. Výhodou tohto krátkeho dopravného prepojenia bolo, že ťažba nemusela ísť až na povrch vyššie lokalizovaných šacht, ale skrátenou cestou cez štôlňu Klement a odtiaľ ku blízkym stupovým systémom na úpravnícke spracovanie v štefultovianskej doline.
Štôlňa Durchschlag
GPS: 48.441873, 18.873571 [48° 26' 30.74'', 18° 52' 24.86'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-06)
Štôlňa Durchschlag je banské dielo, ktoré má spojovací charakter ku šachtám Ferdinand a Wolf. V úvodnej časti má chodba generálny smer 14°. Po 217 m od ústia chodby je križovatka, kde je vetvenie ku šachte Wolf a ku šachte Ferdinand. Štôlňa Durchschlag bola projektovaná a realizovaná za účelom spojenia šácht Wolf a Ferdinand s povrchom v úrovni tohto banského diela. Štôlňa Durchschlag bola vyrazená koncom 18. storočia a bola prevádzkovaná do začiatku 20. storočia, t.j. až do obdobia celkového ukončenia banského podnikania v oblasti Štiavnických Baní. V období prevádzkovania štôlne Durchschlag sa toto banské dielo využívalo najmä na vetranie a dopravu rôzneho materiálu (najmä dreva) do banských polí šácht Wolf a Ferdinand.
Štôlňa Fuchs
GPS: 48.443033, 18.874038 [48° 26' 34.92'', 18° 52' 26.54'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-04)
Ústie štôlne Fuchs sa nachádza v mieste historickej povrchovej dobývky na žile Špitaler, ktorá je najrozsiahlejšia a najvýraznejšia v celom teritóriu Štiavnických Baní. V súčasnosti povrchová dobývka v teréne sa prejavuje výraznou smernou depresiou po žile Špitaler. O časovosti tejto povrchovej dobývky je možné sa len domnievať. Je možné, že baníckou aktivitou na tomto mieste sa zaoberali už Kelti, a to z dôvodu, že túto oblasť nemeckí kolonisti ešte v stredoveku nazvali Fuchsloch (Líščie diery). Počiatky štôlne Fuchs pravdepodobne súvisia so šachtou Ferdinand, ktorej prvým obzorom je štôlňa Fuchs, podľa čoho bolo toto banské dielo minimálne prevádzkované od 17. storočia. Úrovňou toto banské dielo je prvým obzorom šachty Ferdinand, podľa čoho možno predpokladať, že bolo nápomocné aj pri prehlbovaní a celkovom prevádzkovaní tejto v minulosti veľmi významnej šachty. Po ložiskovej stránke štôlňa Fuchs vo svojej úrovni sprístupnila a umožnila dobývanie najmä žíl Špitaler a Wolf, ktoré v tejto časti mali veľmi bohaté zóny zrudnenia (najmä na striebro). Okrem týchto žilných štruktúr štôlňou Fuchs bola rozfáraná a dobývaná aj žila Bieber a Terézia, resp. ďalšie menej významné žily (napr. Plochá žila). Štôlňa Fuchs bola využívaná do 19. storočia, v poslednom období už len ako dopravná chodba a pre účel vetrania. Počas 20. storočia ústie chodby bolo zavalené. Halda štôlne v teréne je výrazná a objemná, čo svedčí o značnej aktivite tohto banského diela v minulosti.
Šachta Cigeiner
GPS: 48.444029, 18.870819 [48° 26' 38.5'', 18° 52' 14.95'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-03)
Šachta Cigeiner je historickým banským dielom nachádzajúcim sa v blízkosti východu žily Bieber. V okolí tejto šachty sa nachádzali ďalšie historické šachty (Litgen, Valentín, Stará, Kadavi a iné). Všetky tieto šachty sú pravdepodobne z obdobia, kedy sa v oblasti Štiavnických Baní začalo bansky podnikať hlbinným spôsobom, čo sa uskutočnilo v 12. až 13. storočí príchodom nemeckých baníkov do tohto regiónu. O prevádzkovaní týchto šácht je len veľmi málo informácii. Charakteristické pre tieto šachty je, že sú všetky viac-menej v okolí žily Bieber, čo dokumentuje historický záujem o túto žilu. S postupným prehlbovaním týchto šácht bolo nutné raziť ku ním prístupové štôlne, ktoré boli potrebné hlavne z dôvodu odvodňovania, vetrania a dopravy materiálu. Lokalizácia najstarších takýchto štôlní nie je známa. V neskoršej dobe (15.-16. storočí) funkciu starších štôlní nahradili nižšie situované štôlne (z nich je najznámejšia štôlňa Felix a štôlňa Fuchs). Podľa starých banských máp šachta Cigeiner (podobne aj šachta Valentín) bola vyhĺbená po úroveň Bieber dedičnej štôlne a šachta Litgen dosiahla 3. obzor Felix.
Štôlňa Pavol
GPS: 48.445578, 18.867714 [48° 26' 44.08'', 18° 52' 3.77'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–2– 02)
Štôlňa Pavol je situovaná na žile Pavol, ktorá sa v okolí tohto banského diela odpája od hlavnej žily Terézia. Tieto odbiehajúce štruktúry od žily Terézia výrazne menia smer s točením na západ, a po niekoľkých desiatkach, niektoré stovkách metroch vykliňujú. Žila Pavol je najvýraznejšia odbiehajúca vetva žilnej štruktúry Terézia, ktorá v histórii „starcami“ bola aj dobývaná. Štôlňa Pavol sa spomína už v roku 1595 v tzv. Krexengrunde. V roku 1610 sa uvádza, že štôlňa mala smer 9 hór. Podľa dobových záznamov ruda dobývaná touto štôlňou vykazovala len nižšiu kvalitu a preto v roku 1611 sa práce v štôlni zastavili. Ďalšie prevádzkovanie tejto štôlne až do 19. storočia sa podľa dostupných podkladov nepotvrdilo. V 30. rokoch 19.storočia bola celá štôlňa (až po čelbu) vyzmáhaná. Mocnosť žily v čelbe má 6-7 palcov (1 palec = 2,6 cm), ale zrudnená časť je len o mocnosti 0,5 palca. Po vyzmáhaní štôlne sa z dôvodu nízkej kovnatosti žily ďalšie prevádzkovania štôlne nevykonávalo a banské dielo sa opustilo. V súčasnosti je ústie štôlne ťažko pozorovateľné , hrubá identifikácia je možná len v období zvýšených zrážok, kedy v danom mieste sú zvýšené priesaky vody (obr.č.205). Žila Pavol, bola preskúmaná v nižších úrovniach v 19. storočí aj z niektorých obzorov šachty Kristína.
Šachta Eisenseil Baptista
GPS: 48.447947, 18.872115 [48° 26' 52.61'', 18° 52' 19.61'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1M –2- 01)
Eisenseil Baptista šachta je historickým banským dielom, ktoré sa nachádza v línii pingového poľa žily Terézia (pinga je jamovitým prejavom po povrchovom dobývaní). O pôvode šachty Eisenseil Baptista nie sú spoľahlivé historické informácie. Je možné len predpokladať, že ide o jednu z prvých šácht v tejto oblasti, ktorá po povrchovej ťažbe sprístupnila a umožnila dobývanie aj hlbších partií na žile Terézia. Je možné, že šachta postupne vznikla prehlbovaním jednej z píng v tejto oblasti. Dôvodom, že sa šachta Eisenseil Baptista zachovala ešte do obdobia, kedy sa už v jej dosahu dobývacie práce nerealizovali, mohol byť ten, že slúžila aj pre vetracie účely ďalších banských diel. V súčasnosti halda šachty Eisenseil Baptista sa nachádza na úpätí haldy šachty Roveň, ktorá je najmladšou vyhĺbenou šachtou banskoštiavnicko hodrušského rudného regiónu. V širšom okolí Eisenseil Baptista šachty boli aj ďalšie historické šachty (Cigeiner, Litgen, Valentín, Stará, Kadavi a iné).
Šachta Magdaléna (Správna budova)
GPS: 48.437279, 18.872330 [48° 26' 14.2'', 18° 52' 20.39'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–14)
Banské práce v oblasti Windšachty (historická časť Štiavnických Baní) v 17. a najmä v 18. storočí značne postúpili pod úroveň dedičnej štôlne Bieber, ktorá zabezpečovala odvodňovanie tohto v tom čase veľmi významného banského regiónu. Preto v tomto pomerne malom plošnom priestore aj pre účel čerpania banských vôd sa hĺbilo niekoľko šácht, z ktorých jedna bola šachta Magdaléna. Bane v oblasti Štiavnických Baní (najmä časť Windšachty) v 17. a 18. storočí boli najvýznamnejším banským revírom celého banskoštiavnicko – hodrušského ložiska. V tomto období v oblasti Štiavnických Baní šachta Magdaléna bola najhlbšou šachtou, a z toho dôvodu sa stala zberným centrom banských vôd. Okrem čerpania banských vôd šachta Magdaléna slúžila aj pre účel sprístupnenia žilných štruktúr, najmä žily Špitaler. Kvalitu ťaženej rudy dokumentuje zápis z roku 1697, kde sa uvádza, že dobývky viazané na šachtu Magdaléna týždenne produkujú „len“ 400 –500 mariek striebra (1 marka =280,64 gramov), čo svedčí o veľmi bohatých v tom čase ťažených častiach ložiska. Celková hĺbka šachty bola 378 m. Šachta Magdaléna sa začala hĺbiť v roku 1695 a už v rokoch 1700 – 1701 Adam Unger na jej povrchu postavil dobre pracujúce vodné koleso, ktoré bolo poháňané vodou z nádrží Evička a Windšachta v Štiavnických Baniach. Dňa 8. mája 1708 strojný inšpektor Matej Kornel Hell uviedol do chodu na šachte Magdaléna pod patronátom Rákócziho generála Bercsényiho čerpací konský gápeľ, ktorý podľa zápisu z 23. júla pracoval dobre. Tento gápeľ sa nazýval aj Bercsényiho čerpadlo. Dňa 28. januára 1710 Matej Kornel Hell predložil návrh na postavenie čerpacích zariadení na pohon pomocou vodných kolies. Na základe tohto návrhu na šachte Magdaléna oba tieto čerpacie zariadenia boli sprevádzkované už v roku 1711. V roku 1730 sa konštatovalo, že nad šachtou Magdaléna sú ešte stále v chode tri staršie čerpacie kolesá – konštrukcie A. Ungera a M. K. Hella. V roku 1732 dostal banský správca erárneho závodu Horná Bieber štôlňa Michal Maximilián Kirschner povolenie na postavenie nového čerpacieho konského gápľa. Tento gápeľ bol postavený v roku 1733 nad šachtou Magdaléna. Do tohto čerpacieho zariadenia sa priahalo naraz 8 párov koní a vlastné čerpanie sa vykonávalo pomocou 16 piestových čerpadiel umiestnených v samotnej šachte. Tento čerpací stroj sa v roku 1740 z dôvodu čiastočnej opotrebovanosti a hlavne nižšieho výkonu z prevádzky odstavil a následne demontoval. V roku 1734 sa nad šachtou Magdaléna začal odstraňovať jeden čerpací gápeľ, pretože na jeho mieste sa mal postaviť parný (ohňový) čerpací stroj. Už v októbri 1735 sa v areáli šachty spustili do prevádzky dva ohňové stroje. V decembri 1738 sa nad šachtou Magdaléna dal do prevádzky najvýkonnejší ohňový čerpací stroj v celom banskoštiavnickom rudnom revíri,k torý štyrmi nad sebou postavenými piestovými čerpadlami dvíhal banské vody zo 7. na 5. Sarkoziho obzor s prevýšením 75 m. Za 24 hodín bol tento stroj schopný vyčerpať 856 m³ banskej vody a jeho obsluhu zabezpečovalo 11 pracovníkov. Pred postavením tretieho ohňového stroja boli pôvodné dva rozobraté a premiestnené na blízku šachtu Jozef. Na stavbe týchto ohňových strojov sa podieľali anglický mechanik Izák Potter a barón Jozef Emanuel z Erlachu. (Prvé ohňové stroje vznikli v Anglicku. Prvý ohňový stroj na európskom kontinente postavil v roku 1722 anglický strojník Izák Potter nad šachtou Althandel v Novej Bani). V roku 1753 došlo na povrchu šachty Magdaléna k požiaru, počas ktorého bol aj ohňový stroj značne poškodený a preto sa musel so značnými nákladmi opraviť. Okrem ohňových strojov boli na šachte Magdaléna v polovici 18. storočia aj tri žrďové čerpadlá (Stangenkunsty), ktoré boli poháňané podľa možnosti vodou buď z vodných nádrží, alebo z dedičnej štôlne Bieber. V roku 1771 bolo z týchto čerpacích zariadení už len jedno. V roku 1813 v jednej významnej dopravnej chodbe pri šachte Magdaléna došlo ku veľkému závalu, následkom čoho sa nemohla cez ňu odvádzať banská voda. Aj to bol jeden z hlavných dôvodov prečo sa táto šachta v roku 1816 opustila a rôzne zariadenia z nej boli demontované a premiestnené na iné šachty. V roku 1837 vznikla v opustených povrchových priestoroch na šachte Magdaléna prvá továreň na svete na strojnú výrobu drôtených lán. O zriadení tejto výrobne rozhodol Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici, v tom čase pod vedením hlavného komorského grófa Gabriela Mikuláša Schweizera. Prvá výroba drôtených lán sa uskutočnila za tým účelom viedenským mechanikom Wurmom skonštruovaným strojom, ktorý spletal lano z 12 drôtov. Tento stroj sa kúpil pre stredoslovenský banský obvod. Pôvodne vyrábané laná neboli ešte pradenovitého typu, čo malo následok, že takéto laná neboli dosť pevné a spoľahlivé (jednotlivé drôty sa po krátkom čase lámali).Neskôr následkom týchto skúseností sa výroba drôtených lán rozdelila na dve etapy. V prvej etape sa na osobitnom stroji vyrábali pradená a v ďalšej etape na inom stroji z týchto pradien plietli laná.
Štôlňa Dolná Bakomi (vodná)
GPS: 48.434393, 18.849963 [48° 26' 3.81'', 18° 50' 59.87'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-02)
Dolná bakomská vodná štôlňa (alebo aj tzv. Nová richňavská) bola vyrazená začiatkom druhej polovice 18. storočia z dna Malej Richňavy, teda z Richňavskej doliny do Krechsengrundskej doliny, z povodia Hrona do povodia Ipľa. Je dlhá 485 m. Bola vybudovaná s cieľom prepojenia Malej Richňavy s vodnou nádržou Bakomi a s novovybudovaným náhonným jarkom na odvádzanie vody z Richňavy na najvyššie situovanú šachtu Königsegg na pohon čerpacieho a ťažného stroja s brzdiacim zariadením. Pohonná voda sa však nevyužívala len pre jedinú šachtu, ale následne aj niekoľkokrát na pohon banských a úpravníckych zariadení na nižšie situovaných šachtách. Prístup k nej bol z Hornej štôlne Bakomi, ktorá sa budovala skôr ako dolná štôlňa približne o 18 m vyššie, a to jednak z Richňavskej, jednak z Krechsengrundskej doliny cez spojovaciu šachticu. Dĺžka Hornej štôlne je 344 m.
Po dobudovaní Dolnej štôlne Bakomi sa podarilo uviesť do prevádzky jedinečnú časť vodohospodárskeho systému. Unikátnosť spočívala najmä v tom, že sa štôlňami prepojili dve povodia. Voda do tajchu Veľká Windšachta (obr.č. 260) sa privádzala Horným piargskym jarkom, ktorý sa tiahne nad obcou Štiavnické Bane (Piarg) z povodia Ipľa cez Hornú štôlňu Bakomi do Hlavného richňavského jarku až do Veľkej Richňavy, ktorá sa nachádza už v povodí Hrona. Okrem toho do tejto štôlne ústil aj Hornohodrušský jarok, ktorý sa tiahne až od tajchu Červená studňa a Hornodekýšsky jarok. Z Veľkej Richňavy sa mohla voda púšťať dvoma spôsobmi. Buď to bolo do Malej Richňavy a odtiaľ Dolnou štôlňou Bakomi naspäť na piargsku stranu, kde pokračovala náhonným jarkom na šachtu Königsegg, alebo sa vypúšťala priamo do Hlavnej richňavskej štôlne, ktorá takisto prechádzala do Štiavnických Baní. Poháňala čerpacie zariadenia na šachte Siglisberg a podľa potreby slúžila aj ďalším úpravárenským zariadeniam na viacerých šachtách. Medzi štôlňami Hornou a Dolnou Bakomi bola vybudovaná šachta dlhá 18 metrov, ktorou je možné aj v súčasnosti prejsť z jednej štôlne do druhej po železných rebríkoch. Tie boli inštalované SVP v roku 2000 s cieľom zabezpečiť bezpečnejší prístup k výpustným ventilom, ktoré sú zabudované v Dolnej štôlni a umožnujú aj dnes regulovať vypúšťanie vody z richňavských tajchov.
Prečo „Partizánska štôlňa“?
V závere druhej svetovej vojny v roku 1945 získala štôlňa prívlastok Partizánska. V čase najväčších bojov za oslobodenie Banskej Štiavnice sa partizáni zo skupiny Sokol istý čas zdržiavali v Dolnej štôlni, odkiaľ podnikali prieskumné akcie v tyle nemeckých nepriateľských obranných opevnení.
Získané informácie o sile nepriateľa a rozložení obranného rozostavenia poskytli dňa 4. marca 1945 postupujúcej Sovietskej armáde v priestore Dekýš – Vysoká, ktorej velili velitelia pplk. Čibaterievov, mjr. Žukov a kpt. Krivonosov. V nasledujúci deň partizáni Jozef Beňo a Jozef Zamboj zo skupiny Sokol previedli sovietsku hliadku pod vedením kpt. Kozikova cez Hornú bakomskú štôlňu popod nepriateľské obranné pásmo do tyla Nemcov. Nečakaný prepad asi 350 sovietskych vojakov spôsobil v radoch nepriateľov paniku. To urýchlilo oslobodenie oblasti juhozápadne od Banskej Štiavnice.
Štôlňa Michal vodná
GPS: 48.466103, 18.899247 [48° 27' 57.97'', 18° 53' 57.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Jednoduchý, už takmer neviditeľný murovaný portál v protiľahlom svahu oproti Michal dopravnej štôlni. Voľakedy tento vchod sprístupňoval dnes už zaniknutú šachtu Gabriel.
Štôlňa Michal dopravná (stará)
GPS: 48.465705, 18.898826 [48° 27' 56.54'', 18° 53' 55.77'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Murovaný kamenný portál štôlne Michal dopravnej štôlne.
Ústie štôlne sa nachádza vo výške 650 m n.m. v údolí pod vrchom Glanzenberg zo severovýchodnej strany. Prístup k štôlni je po vrstevnici od štátnej cesty zo sedla Hájik. Počiatky razenia dopravnej štôlne Michal nie sú známe. Najstarší údaj je z roku 1575, kedy sa o nej píše ako o opustenej bani. V roku 1792 bola pri ústí štôlne postavená socha sv. Michala – archanjela v boji s drakom. Socha sa nachádza v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Štôlňa bola razená v blízkom nadloží žily Špitaler a po cca 10 m ju sledovala smerom na juh. Za šachtou Michal sa chodba križovala a jedna vetva prekopu smerovala k žile Bieber, ktorú sledne overila až po šachtu Gábor (obr. 97b). Podľa bansko - geologickej situácie štôlňa pôvodne sprístupňovala žilu Špitaler až po povrchové dobývky na vrchu Glanzenberg (obdobie prechodu povrchovej ťažby na hlbinnú, čo sa v banskoštiavnickom regióne spája s príchodom nemeckých baníkov v 12. a najmä v 13. storočí). Po vyhĺbení šachty Michal (s vyústením pri povrchových dobývkach na vrchu Glanzenberg) štôlňa plnila dopravnú funkciu, podľa čoho dostala aj pomenovanie. Po uzavretí šachty Michal (medzi povrchom a úrovňou Dopravnej štôlne Michal) sa štôlňa stala hlavným vstupným banským dielom v oblasti Glanzenbergu (obr. 98b). Po druhej svetovej vojne bola štôlňa vyzmáhaná a následne na jej úrovni bol pri šachte Michal v podzemnej strojovni umiestnený ťažný stroj typu N 1100 (výrobok ČKD Slaný). Najprv bolo ťažné zariadenie jednoetážové, ktoré na začiatku 70-tych rokov bolo nahradené dvojetážovým.
V roku 1952 bolo ústie štôlne opravené a dostalo súčasnú podobu s nápisom Michal štôlňa a v segmentovom nadstavci portálu je banícky emblém – kladivko a želiezko a letopočet poslednej rekonštrukcie – rok 1952. Ústie štôlne Michal je Národná kultúrna pamiatka lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Dedičná štôlňa Hoffer
GPS: 48.486154, 18.860504 [48° 29' 10.15'', 18° 51' 37.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Hoffer bola v banskom revíri Banky v minulosti najvýznamnejším banským dielom, ktoré sprístupnilo a odvodňovalo niekoľko storočí takmer celý bančiansky rudný revír. Ústie štôlne sa nachádza vo vyhnianskej doline v nadmorskej výške 585 m. Prvé údaje o štôlni sú z roku 1497. Štôlňa Hoffer okrem toho, že odvodňovala rovnomenný banský revír, tiež zabezpečovala dopravu materiálu a vyťaženej rudy.
Z pohľadu ložiskového bolo toto banské dielo rozfárané na štruktúrach Ruml a Hoffer, kde sa v minulosti dobývali zlatostrieborné rudy. Z kvantitatívneho hľadiska pomer zlata ku striebru bančianske žily vykazovali relatívne vyšší obsah zlata ako štruktúry hodrušské. Tak isto aj žilná výplň bola viac kremenná ako v hodrušskej časti, kde prevahu tvorili karbonáty. Podľa francúzskeho návštevníka Jarsa, ktorý Banky navštívil v roku 1758 produkcia Hoffer štôlne bola 7 kg zlatostriebra (pričom obsah Au bol štvrtinový). Z technického hľadiska je významné, že v roku 1768 v tomto banskom diele postavil J. K. Hell dva vodnostĺpcové stroje, ktoré čerpali vodu z hlbších obzorov na úroveň dedičnej štôlne, odkiaľ na povrch vytekala samospádom. Pre pohon vodnostĺpcových strojov a iných banských zariadení bola postavená blízka nádrž Rozgrund. Podľa údajov zo Zlatej knihy baníctva, bančianske baníctvo v roku 1764 zamestnávalo 250 robotníkov, jedného vedúceho a dvoch revírnikov. Bane v tom čase mali tri šachty (Anna, Kunst, Leopold) a prevádzkovali aj stupy. Koncom 18. storočia sa objavujú v archívnych záznamoch aj údaje o ťažbe olovených rúd a výrobe Pb koncentrátov (vedľa rúd drahokovových).
Začiatkom 19. storočia sa evidujú správy o nedostatku bohatých rúd, pravdepodobne z dôvodu už vyťaženia kvalitnejších povrchových zón. Záznam z 18.1.1806 okrem iného tiež uvádza informácie o chudobných rudách, hoci dvojtýždňová výroba bola 8,5 kg zlatotostriebra. V 19. storočí vplyvom rôznych prevádzkovo – ekonomických ťažkostí počet zamestnancov neustále klesal (napr. v roku 1832 bolo zamestnaných 16 baníkov na ťažbe, ďalej 4 baníci na prípravných a prieskumných prácach). V dôsledku pokračujúcej nepriaznivej situácie dňa 29. mája 1858 bolo rozhodnuté, že práce na Hofferštôlňanskej bani sa zastavujú a bude sa vykonávať len údržba na dedičnej štôlni Hoffer (dokedy sa tieto práce vykonávali sa nepodarilo zistiť).V súčasnosti je ústie štôlne dobre identifikovateľné so zachovalým portálom.
Šachta František
GPS: 48.445553, 18.910802 [48° 26' 43.99'', 18° 54' 38.89'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
O vyhĺbení šachty František sa uvažovalo už koncom 18. storočia, ale s jej hĺbením sa začalo až v roku 1803. Ústie šachty bolo v nadmorskej výške 501,3 m a jej najnižší hĺbkový dosah bol 60,7 m pod hladinou mora (tj. celkové prevýšenie 562 m). Šachta mala obdĺžníkový profil 5,6 x 2,8 m. Zabezpečená bola drevenou výstužou, neskôr pri jej následných rekonštrukciách sa použila aj oceľová a betónová výstuž. Hlavným zámerom hĺbenia šachty bolo sprístupnenie a dobývanie blízkej zlato-striebornej žily Grüner. V minulosti to bola najvýchodnejšia ťažená štruktúra celého banskoštiavnického ložiska. Na hĺbkový dosah šachty malo vplyv razenie dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (po I. svetovej vojne premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu). V roku 1866 dosiahla šachta úroveň dedičnej štôlne a o rok neskôr aj prepojenie s týmto veľkolepým banským dielom ústiacim do rieky Hron. Pôvodné ťažné zariadenia šachty boli konský gápeľ a vodné koleso. V roku 1868 s cieľom zvýšiť ťažobnú kapacitu sa uviedol do prevádzky parný ťažný stroj. Vyrobila ho továreň K. Kachelmann vo Vyhniach. Bol to jednovalcový stroj s priemerom parného valca 342 mm. Mal výkon 14,71 kW a dopravnú rýchlosť 1,82 m/s. V roku 1894 bol tento parný stroj veľmi opotrebovaný. Preto sa nad šachtou František dal do prevádzky výkonnejší parný ťažný stroj s výkonom 40,5 kW a dopravnou rýchlosťou 2,26 m/s. Počas hĺbenia šachty medzi dedičnou štôlňou cisára Františka a dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. pracovalo pri ručnom čerpaní vody 27 baníkov. V dôsledku zvýšeného prítoku vody do šachty v roku 1867 ručné čerpanie vody nahradil parný stroj s výkonom 7,3 kW. Stroj poháňal dve zdvíhacie a jedno tlakové čerpadlo. Množstvo vyčerpanej vody bolo 134 l/min. Parný stroj nemal dostatočný výkon a nevládal vodu vyčerpať po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka. Preto sa rozhodlo na šachte František o namontovaní povrchového parného stroja s výkonom 73,55 kW. Stroj dodala továreň J. Sigla vo Viedni a do prevádzky bol uvedený v roku 1872. Pomocou tohto čerpacieho stroja a s použitím vŕtacích strojov sa začiatkom októbra 1876 dosiahlo prerazenie úseku dedičnej štôlne cisára Jozefa II. medzi šachtami Žigmund a František. Kvôli vŕtacím prácam v čelbe dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (v časti medzi šachtou František a šachtou Žigmund) sa v roku 1874 dal do prevádzky parný kompresor s výkonnosťou 16,7 m³ nasatého vzduchu pri tlaku 5 atmosfér. Pretože tento stroj pre rozširujúce sa vŕtacie práce výkonom nestačil, v roku 1875 k nemu pribudol ďalší parný kompresor typu Sievers s výkonom 12 k a s výkonnosťou 39,4 m³/hod. nasatého vzduchu pri tlaku 5 atmosfér. V roku 1919 bol daný do prevádzky Humboltov elektrický kompresor, vyrobený firmou Flottmann, ktorý mal výkon 22 k. V roku 1894 parný ťažný stroj z roku 1867 bol už veľmi opotrebovaný a preto sa na šachtu František previezol stroj z 2. vetracej šachty dedičnej štôlne cisára Ferdinanda v Kremnici. Tento parný stroj bol dvojvalcový s priemerom parných valcov 300 mm a dĺžkou zdvihu parných piestov 700 mm. Priemer ťažných bubnov mal 3000 mm, výkon 40,45 kW a dopravnú rýchlosť 2,26 m/s. V rokoch 1912 – 1913 bol parný ťažný stroj prerobený na elektrický. V roku 1903 bola na šachte František uvedená do prevádzky povrchová elektrická centrála. Tvoril ju stojatý dvojvalcový parný stroj s elektrickým generátorom. Jeho výkon bol 104 kW a vyrábal striedavý prúd s napätím 500 V. Po I. svetovej vojne sa šachta prehĺbila o 50 m a dosiahla IV. hĺbkový obzor. Tam sa nafáral prameň termálnej vody s teplotou 48 – 50 ºC. Pracovné podmienky v hlbokých častiach šachty a na príslušných obzoroch boli pre vysokú teplotu (až 42 ºC) a vysokú vlhkosť veľmi náročné. V roku 1927 sa začala v areáli šachty František výstavba novej flotačnej úpravne, ktorá mala spracovávať najmä polymetalické rudy (olovo, zinok, meď). Úpravňa bola daná do prevádzky 1. augusta 1930 čo rozhodlo, že šachta sa stala centrálnou šachtou rajónu. Preto za účelom zvýšenia ťažobnej kapacity došlo k rekonštrukcii samotnej šachty a modernizácii strojného zariadenia. Celkovou rekonštrukciou sa dopravná rýchlosť ťažného zariadenia zvýšila z 2,25 na 4,5 m/sec. V roku 1957 sa musela ťažná veža na šachte vymeniť, pretože bola značne skorodovaná. Šachta František mala po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka štyri obzory a pod dedičnou štôlňou ešte šesť hĺbkových obzorov. Dobývanie v okolí šachty sa ukončilo v roku 1963, kedy sa hĺbkové obzory nechali zatopiť. Šachta však slúžila pre ťažobné účely ešte do roku 1975, kedy ju nahradila Nová šachta na Šobove. V roku 1930 bola pri šachte vybudovaná flotačná úpravňa rúd, ktorá v roku 1971 vyhorela. V priebehu niekoľkých mesiacov bola úpravňa zrekonštruovaná a pokračovala v prevádzke s kapacitou 70 kt rudy za rok. Úpravňa sa prevádzkovala do roku 1975, kedy jej funkciu prebrala väčšia, novopostavená úpravňa na Novej šachte na Šobove. V druhej polovici 60. rokov začala vedľa šachty František prevádzku strojárenská výroba, ktorej nosným programom bola výroba strojov a zariadení na úpravu a spracovanie nerastných surovín, výroba raziacích plošín RP-3 a RP-4 a šplhavých výťahov BBU-500. Doplňujúcim programom bola výroba mostových ložísk, využívaných v inžinierskom staviteľstve, ktorá pokračuje až dodnes. V roku 1977 sa v priestore šachty František začalo s výrobou tepelnoizolačných materiálov Calothermex. Základnou surovinou na výrobu bol diatomit z neďalekého ložiska Močiar. Dosky hydrosilikátového zloženia sa používajú ako tepelnoizolačný materiál do teploty 1000°C. Od ukončenia ťažby na šachte v r. 1975 ojekty šachty František slúžili ďalej ako pomocné a skladové priestory. Boli tu umiestnené niektoré pomocné úseky závodu RB š.p. (autodoprava, sklady, chemické laboratórium), dnes tu sídli súkromná firma STAVASTA.
Šachta František je Národná kultúrna pamiatka lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Šachta Mária
GPS: 48.443012, 18.905342 [48° 26' 34.84'', 18° 54' 19.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Prekryté ústie šachty Mária.
Pred vyhĺbením šachty Mária sa povrchové a blízkopovrchové časti žily Grüner najprv ťažili povrchovo a neskôr štôlňou Grüner. Počiatky povrchovej ťažby na žile nie sú známe, ale nie je vylúčené už obdobie keltského osídlenia. Na povrchu (za rodinnými domami typu „okál“) v mieste východu žily zostala do súčasnosti po povrchovej ťažbe výrazná smerná depresia. Šachta Mária s pôvodným názvom Mariahimmelfahrt Schacht (šachta Nanebovstúpenia panny Márie) sa začala hĺbiť v roku 1702 za účelom sprístupnenia hlbších častí zlatostriebornej žily Grüner. Pre hĺbenie a neskôr pre ťažbu rudy bol pôvodne nad šachtou Mária postavený konský gápeľ. V polovici 19. storočia bola šachta vyhĺbená po 5. obzor do hĺbky 231 m. V roku 1857 sa začala prehlbovať po 6. obzor. Počiatky hĺbenia z dôvodu nižšieho prítoku vody boli viac-menej bezproblémové a čerpanie sa dalo realizovať ručnými čerpadlami. Postupným prehlbovaním, keď prítok vody stúpol nad 77 l/min a ručné čerpadlá už výkonnostne nestačili, prikročilo sa k technickému riešeniu. Strojný inšpektor Ferdinand Hellvig navrhol postaviť parný stroj, ktorý by okrem čerpania vody zabezpečoval aj zvislú dopravu. Banský úrad v tom čase sídliaci na Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) uzavrel zmluvu s továrnikom J. Siglom vo Viedni a v júli 1860 stroj podľa plánu F. Hellviga začal aj vyrábať. Stroj sa dal do prevádzky na šachte Mária v novembri 1861. Bol to prvý Wattov parný a ťažný stroj v dolnouhorskej banskej oblasti. Parný stroj postupne nestačil na dopravu aj na čerpanie zvyšujúcich sa prítokov vody. Preto sa zvislá doprava ďalej zabezpečovala konským gápľom a na čerpanie vody sa v roku 1866 použil výkonnejší parný stroj. Pôvodný parný stroj sa následne využil na zvislú dopravu s rýchlosťou ťažby 2,1 m/s. Elektrifikácia ťažného stroja sa uskutočnila v roku 1912. Jeho úžitkové zaťaženie bolo 800 kg. Elektrický ťažný stroj bol v prevádzke do roku 1965. Potom sa aj s ťažnou vežou preniesol do Banského múzea v prírode v Banskej Štiavnici. Šachta Mária, ktorá organizačne patrila pod banský závod Šachta František a šachta Mária, mala sprístupnených 13 obzorov. Pod úrovňou dedičnej štôlne Cisára Jozefa II. (Voznická dedičná štôlňa) mala šachta tri hĺbkové obzory, z toho posledný bol prehĺbený v roku 1911. V druhej polovici 19.storočia a najmä po 1. svetovej vojne ťažobnú funkciu šachty Mária postupne prebrala šachta František. V 20. storočí šachta Mária slúžila prevažne na odťažbu jaloviny a jej následné haldovanie. Zabezpečovala aj vetranie. Konečná hĺbka šachty bola 461 m.
Šachta Štefan
GPS: 48.438943, 18.896308 [48° 26' 20.19'', 18° 53' 46.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Betónovou šachtou prekryté ústie šachty Štefan.
Prvé údaje o banskom závode Šachta Štefan sú z roku 1786. Hlavným banským objektom tohto závodu bola šachta Štefan, ktorá sa nachádzala vo veľmi bohatom rudnom stĺpe žily Štefan. V tejto časti žily malo zrudnenie mocnosť 10 m so smernou dĺžkou 150 m. V druhej polovici 18. storočia to bolo najbohatšie, masívne ťažené zrudnenie na striebro (zlato malo len podradné zastúpenie) celého banskoštiavnického rudného revíru. V prvej polovici 19. storočia v závode Štefan pracovalo priemerne 400 baníkov. Šachta prinášala ročný zisk vo výške okolo 200 000 zlatých. Ťažba udržiavala rentabilitu banskoštiavnických baní do roku 1862, kedy sa už aj v tejto časti prejavoval pokles kvality ťaženej rudy. Okolo roku 1865 pracovalo na šachte už len 33 robotníkov, ktorí vyprodukovali len 49,6 kg drahokovového zliatku. V roku 1883 sa so 100 robotníkmi vyprodukovalo 0,7 kg zlata a 129,5 kg striebra v hodnote 9 379 zlatých. Šachta celkovo sprístupnila 11 obzorov a dosiahla hĺbku 315 m. Posledné prehĺbenie šachty sa uskutočnilo v roku 1905, keď sa spojila s dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. Na zvislú dopravu bol nad šachtou postavený konský ťažný gápeľ a na čerpanie banskej vody vodné koleso s piestovými čerpadlami. V roku 1858 bol ťažný gápeľ zrušený a jednoduché vodné koleso prerobené na reverzné, slúžiace na zvislú dopravu. V roku 1890 sa vodné koleso demontovalo a v roku 1903 sa na šachtu preniesol parný stroj zo šachty František v B. Štiavnici, ktorý bol v prevádzke do konca jej ťažobnej aktivity, do roku 1909. V roku 1900 závod šachty Štefan prestal byť samostatným závodom a pripojil sa k závodu Šachta František a Šachta Mária. Dnes je v mieste ohlbne šachty betónová platňa s vyústením vetracej rúry.
Šachta Leopold
GPS: 48.438563, 18.871485 [48° 26' 18.83'', 18° 52' 17.35'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1-09)
Šachta Leopold bola v minulosti v oblasti Štiavnických Baní jednou z najvýznamnejších banských diel. Touto šachtou boli sprístupnené a ťažené bohaté rudné stĺpy žily Špitaler a jej blízkych štruktúr, a to až po najhlbšie dobývané celky ložiska v časti Štiavnických Baní, t.j. až po úroveň Voznickej dedičnej štôlne (s pôvodným názvom – Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.). Značný význam tejto šachty bol aj pri čerpaní banských vôd, ktoré sa šachtou Leopold do roku 1765 čerpali po úroveň dedičnej štôlne Bieber, neskôr už len po obzor Hodrušskej dedičnej štôlne. Šachta Leopold bola poslednou činnou šachtou (do roku 1910) v oblasti Štiavnických Baní. Vytýčenie miesta na hĺbenie šachty Leopold sa uskutočnilo 12. januára 1673 a v roku 1675 dosiahla hĺbku 45,6 m. V roku 1763 už šachta siahala po 11. obzor, kde mala hĺbku 352 m. Posledné prehĺbenie šachty (po úroveň Voznickej dedičnej štôlne) sa uskutočnilo v rokoch 1889 – 1890, kedy dosiahla konečnú hĺbku – 434,3 m. V roku 1910 šachta ukončila prevádzku, následne bola zasypaná a prevažná časť komplexu budov v jej okolí bola postupne asanovaná (do konca 20. storočia sa zachovali len niektoré pôvodné múry postavené z kameňa). Koncom 20. storočia sa v priestore pôvodného areálu šachty postavil tenisový kurt. V hĺbke 80 metrov šachta Leopold prekrižovala žilu Špitaler, ktorá podľa opisu bola v daných miestach vo vývoji intenzívnej hydrotermálnej premeny a tektonického porušenia, čo malo veľmi nepriaznivý účinok na prevádzku šachty. Na tomto mieste pôsobili na výdrevu šachty tak vysoké tlaky, že nestačila ani výstuž z drevených hranolov (vencov) o profile 50 x 50 cm. Šachta bola v týchto miestach často opravovaná, čo narúšalo plynulosť ťažby a značne sa tým zvyšovala nákladnosť prevádzky. V roku 1698 boli v prevádzke nad šachtou dva čerpacie konské gáple, ktoré postavil strojný inšpektor Matej Kornel Hell. V roku 1700 sa M. K. Hell zaviazal, že ak Hlavný komorskogrófsky úrad zabezpečí materiál, na povrchu šachty Leopold postaví ďalší čerpací gápeľ. Tento čerpací gápeľ bol v roku 1701 už v prevádzke a na jeho pohon sa priahalo až 9 párov koní. Dňa 20. apríla správa erárneho závodu Horná Bieber štôlňa schválila postavenie vodných čerpacích kolies na šachtách Leopold a Karol. Na šachte Leopold v roku 1720 namontovali dva takéto čerpacie stroje a do prevádzky boli dané v roku 1721. V roku 1728 boli nad šachtou Leopold dva čerpacie gáple. Do jedného gápľa sa priahalo osem párov koní a v šachte sa naraz cez sútyčie poháňalo 8 piestových čerpadiel. Tieto čerpacie zariadenia boli M. K. Hellom upravené tak, že podľa potreby sa mohli poháňať buď vodnými kolesami, alebo konským záprahom. V polovici 18. storočia (po roku 1743) bolo nad šachtou postavené reverzné vodné koleso, ktoré ťažbu horniny vykonávalo v okovách a vodu vyťahovalo v kožených vakoch. V tomto období (v roku 1749) boli nad šachtou aj dve jednoduché vodné kolesá, ktoré banskú vodu čerpali pomocou piestových čerpadiel. Každý z týchto strojov mal 6 čerpadiel a jeden z nich bol napojený na kývavý pákový prevod. Pretože šachta Leopold mala v určitom časovom období v oblasti Štiavnických Baní veľmi významné postavenie v čerpaní banských vôd, boli v nej namontované aj prvé vodnostĺpcové čerpacie stroje, ktoré skonštruoval hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell. Tieto stroje sa vyznačovali najmä tým, že boli v tom čase najhospodárnejšími zariadeniami na čerpanie banských vôd v Európe. Prvý z týchto strojov bol postavený v roku 1749 na úrovni dedičnej štôlne Bieber. Výkonnosť tohto stroja bola vyčerpanie 504 m³ banskej vody do výšky 212,7 m za 24 hodín. V roku 1828 profesor banskoštiavnickej Baníckej akadémie Jozef Schittko skonštruoval vylepšený vodnostĺpcový stroj, ktorý bol zabudovaný na šachte Leopold v úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne, ktorá sa v tom čase volala Dedičná štôlňa cisára Františka. Tento čerpací stroj dvíhal banskú vodu do výšky 93 metrov a jeho výkonnosť bola za 24 hodín vyčerpať 2148 m³ banskej vody. Posledné a najvýkonnejšie typy týchto strojov na šachte Leopod skonštruoval a namontoval strojný inšpektor Ferdinand Hellvig v rokoch 1857 až 1860. Na šachte Leopold sa na čerpanie banskej vody použil aj Wattov parný čerpací stroj, ktorý navrhol Ferdinand Hellvig. Tento stroj vyrobila firma Schutz vo Viedni a nad šachtou sa namontoval v roku 1865. Výkon stroja bol 110,325 kW. Pri dopravnej výške 102,3 m tento stroj bol schopný za 1 minútu vyčerpať 4,04 m³ banskej vody. Nad šachtou Leopold bol namontovaný aj parný ťažný stroj. Plán na tento stroj vyhotovil F. Hellvig a vyrobila ho Schulzova továreň vo Viedni. Do prevádzky sa uviedol v roku 1865. Ťažný stroj bol jednovalcový, s priemerom parného valca 300 mm a so zdvihom parného piesta 632 mm. Priemer ťažných bubnov bol 2,21 m, výkon 19,132 kW a dopravná rýchlosť 1,64 m/sec. V roku 1875 bola do areálu šachty Leopold premiestnená z blízkej šachty Magdaléna továreň na výrobu drôtených lán (na šachte Magdaléna bola prvá strojová výrobňa drôtených lán na svete). Po ukončení baníckej aktivity v Štiavnických Baniach v roku 1910 sa táto továreň. presťahovala do Banskej Štiavnice. Šachta Leopold v polovici 18. storočia patrila do banského poľa Siglisberg. Po odstavení šachty Magdaléna, šachtu Leopold pričlenili ku windšachtovým baniam, ktoré sa koncom 19. storočia oficiálne nazývali Uhorsko – kráľovský piargsky banský závod. Tesne pod šachtou Leopold bola séria pod sebou nachádzajúcich sa stúp (zariadení na drvenie rudy). V mieste jednej z bývalých stúp je postavený dom, v ktorého základoch sa nachádzali konštrukčné časti pôvodnej stupy.
Šachta Einfahrt (zaniknutá)
GPS: 48.451595, 18.886266 [48° 27' 5.74'', 18° 53' 10.56'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu. Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami (viď mapa). Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Šachta Gregor (zaniknutá)
GPS: 48.451227, 18.885867 [48° 27' 4.42'', 18° 53' 9.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu. Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami (viď mapa). Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Horná štôlňa Hirschgrund
GPS: 48.47759, 18.9022 [48° 28' 39.32'', 18° 54' 7.92'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica – 2MB-2-01
Horná štôlňa Hirschgrund sa nachádza v Jergištôlňanskej doline na ľavej strane Jergištôlňanského potoka, do ktorého zasahuje stredne veľká halda svojím okrajom. Obdobie razenia štôlne nie je známe, ale podľa jej charakteru sa razila pravdepodobne v 15-18. storočí. O veku tiež napovedá skutočnosť, že v banských mapách z obdobia 1.polovice 19.storočia je štôlňa zakreslená. Ústie štôlne je založené na žile Hirschgrund, ktorú toto banské dielo smerom na sever v dĺžke cca 150 m sledovalo. Žila Hirschgrund má len lokálny vývoj (viaže sa len na oblasť Jergištôlne) a pravdepodobne predstavuje jednu z nadložných vetví žily Bieber, ktorá od šobovských kremencov smerom na sever má špecifický vývoj. V línii štôlne sú výrazné prejavy po povrchovom dobývaní (pingy), čo svedčí o zrudnenom vývoji žily a prítomnosti rudného stĺpa. O tom, či žila Hirschgrund bola dobývaná aj štôlňou Horná Hirschgrund nie sú priame dôkazy, ale je to pravdepodobné z dôvodu, že bola situovaná v zóne rudného stĺpa. Po geologickej stránke sa banské chodby štôlne nachádzajú v zložitom horninovom prostredí. Okolie štôlne je budované karbonátmi mezozoika (druhohory) a zlepencami paleogénu. Tieto horniny sú značne zvodnené a ich fyzikálno-mechanické vlastnosti pre ťažbu nepriaznivé, čo mohlo mať tiež vplyv na dobývanie žily Hirschgrund. V súčasnosti je ústie štôlne nepozorovateľné, v teréne prítomnosť štôlne dokumentuje len jej halda.
Štôlňa Xaver
GPS: 48.47729, 18.90257 [48° 28' 38.24'', 18° 54' 9.25'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-02)
Štôlňa Xaver s pôvodným označením štôlňa Františka Xaverského sa nachádza v Jergištôlňanskej doline v nadmorskej výške 615 m. Pôvodné ústie štôlne sa nachádza v záhrade rodinného domu, v súčasnosti bez náznakov bane. História štôlne nie je dokladovaná, ale podľa jej lokalizácie možno predpokladať ešte obdobie stredoveku. Ústie štôlne bolo situované v blízkosti žilnej štruktúry Bieber, ktorá v tejto časti má niekoľko samostatných žílných vedení. Podľa smeru chodby má prvých 150 m štôlne sledný charakter, sledovaná bola jedna z nadložných vetiev. Ďalších 80 metrov má chodba štôlne už prekopový charakter k hlavnej žile Bieber. Od miesta nafárania hlavnej žily Bieber, kde je vyvinutý bohatý rudný stĺp, banské chodby štôlne Xaver majú už výrazne sledný charakter a lokalizujú historicky vydobyté časti žily Bieber. Žila Bieber v predmetnom rudnom stĺpe v nižších obzoroch bola kremenno - karbonátová s výrazne polymetalickou mineralizáciou a s relatívne zvýšeným obsahom markazitu. Zvýšený obsah markazitu spôsoboval v podzemí tvz. kyzové banské vody (s nízkou hodnotou pH), ktoré mali za následok skorú koróziu železných banských zariadení (koľaje, výstuž).
Štôlňa Juraj na Jergyštôlni
GPS: 48.477283, 18.900277 [48° 28' 38.22'', 18° 54' 1'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-0-00)
V minulosti bola štôlňa Juraj najvýznamnejším banským dielom Jergištôlňanskej doliny, ktorá je orientovaná viac-menej kolmo na prítomný žilný systém. Štôlňa Juraj je situovaná v nadmorskej výške 650 m. Svojou prekopovou časťou prerazila a umožnila dobývanie žíl Bieber, Terézia a Mária Empfängnis. Štôlňa sa prvýkrát spomína 18. 4. 1607, kedy patrila banskému eráru a nebola prevádzkovaná. Následne ešte v tom istom roku sa hlavným podielnikom štôlne stala súkromná Brennerova spoločnosť. Podľa starých údajov sa týmto banským dielom ťažili rudy zo žily Vogelhübel, čo bolo pôvodné lokálne pomenovanie pre žilu Bieber. V roku 1632 bola štôlňa prepožičaná Abrahámovi Knoblochovi, prisťahovanému baníkovi zo Zindwaldu v Čechách. Potom sa na dlhý čas archívne doklady o tejto bani odmlčali. Od začiatku 19. storočia bola štôlňa súčasťou erárneho závodu „Štôlňa Juraj“, kde sa ťažili olovené rudy s obsahom zlata a striebra. V roku 1810 sa pri štôlni Juraj začala stavať stupová úpravňa. Po dlhšej prestávke už odstavené a opustené stupy v roku 1871 zhoreli. Pod závod „Štôlňa Juraj“ patrila aj dedičná štôlňa korunného princa Ferdinanda. Ako pomocné banské dielo bola štôlňa využívaná (najmä pre vetracie účely) až do konečného prevádzkovania banskoštiavnických baní do roku 1993.
VN Sebechleby - chránená rybia oblasť
GPS: 48.287999, 18.941491 [48° 17' 16.8'', 18° 56' 29.37'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Chránený areál
Vodná plocha nádrže pri obci Sebechleby, úsek 50m od ústia Belujského potoka obojstranne. VN Sebechleby CHRO - 3-5720-1-3
Šachta Mikuláš
GPS: 48.479821, 18.918893 [48° 28' 47.36'', 18° 55' 8.01'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Mikuláš bola vyhĺbená na prelome 16. a 17. storočia s cieľom prepojenia Belianskej dedičnej štôlne so žilou Siebenweiber a jej možného ďalšieho razenia smerom na západ. Po prepojení šachty s dedičnou štôlňou sa výrazne zlepšili vetracie pomery a výrazne sa znížili náklady spojené s dopravou rúbaniny na povrch. Hĺbka šachty po úroveň dedičnej štôlne bola 148,4 m. Ťažbu jaloviny z razenej štôlne a neskôr aj rudy zo žily Siebenweiber zabezpečoval konský gápeľ postavený nad ústím šachty. Na začiatku 18. storočia bola šachta mimo prevádzky. Práce sa obnovili, až keď sa hlavným podielnikom stal erár (prostredníctvom ťažiarstva Hornej Bieberovej štôlne). V polovici 18. storočia patrila šachta Mikuláš pod ťažiarstvo šachty Mikuláš a štôlne Dávid. Vlastnilo ich až 42 podielnikov s najväčšou účasťou eráru. V roku 1763 pri dobývacích prácach v šachte Mikuláš pracovalo 50 baníkov. V tom roku ťažiarstvo šachty Mikuláš a štôlne Dávid vyťažilo rudu v hodnote 15 443 zlatých s nákladom 10 739 zlatých. Zisk bol teda 4 704 zlatých. Od roku 1829 šachta Mikuláš patrila pod erárny závod Štôlňa Juraj na Jergištôlni v Banskej Belej. Po dočasnom prevádzkovaní šachty v roku 1878 zásluhou riaditeľa banskoštiavnických baní Antona Pécha bola celá šachta zrekonštruovaná. Anton Péch mal záujem o prehĺbenie baní v tejto oblasti, ale po jeho odchode na dôchodok sa práce zastavili a neskoršie sa už neobnovili.
Dedičná štôlňa Kornberg
GPS: 48.44021, 18.90623 [48° 26' 24.76'', 18° 54' 22.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Kornberg sa prvýkrát spomína v roku 1584, keď David Stöckhl a jeho spoločníci dostali ako dar štôlňu v Štefultove (dnes Sitnianska). Dostala názov „Kornberger Erbstollen“ (dedičná štôlňa Kornberg). Hlavným zámerom razenia štôlne bolo podfárať a odvodňovať pomerne blízku žilu Grüner, ktorá sa zo začiatku dobývala povrchovo. Po prerazení žily Grüner, čo mohlo byť okolo roku 1600, sa pokračovalo v razení smerom k žile Ján. V roku 1610 sa uvádza, že razenie štôlne pokračuje ďalej na sever a štôlňa sa stane najdôležitejšou dedičnou štôlňou banskoštiavnickej oblasti, lebo je najnižšou štôlňou na odvádzanie banských vôd. Pri razení dedičnej štôlne v časti medzi žilami Grüner a Ján boli vyhĺbené aj dve pomocné šachty, ktoré zabezpečovali prísun čerstvého vzduchu. V roku 1614 (v tom čase sa raziace práce vykonávali ešte ručne pomocou želiezka a kladivka) sa uvádza, že v čelbe je veľmi tvrdá hornina a ročný postup chodby je len 7 – 8 siah (banskoštiavnická siaha mala dĺžku 2,022 m). Väčšia vzdialenosť po hlavné banskoštiavnické žily, a najmä tvrdosť horniny rozhodli o prerušení razenia dedičnej štôlne. V roku 1649 gróf Lobkowitz rozhodol o pokračovaní razenia dedičnej štôlne Kornberg, ktorá podfárala a odvodňovala žily Grüner, Štefan a Ján. Odvodňovaciu funkciu dedičnej štôlne Kornberg od 18. storočia postupne preberala temer o 100 m nižšie vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka (Hodrušská dedičná štôlňa). Jej dĺžka bola 2590 m a banská železnica v nej bola dlhá 2336m.
Štôlňa Jeronym
GPS: 48.46024, 18.92713 [48° 27' 36.86'', 18° 55' 37.67'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-16)
Ústie štôlne Jeronym sa nachádza východne od banskoštiavnickej kalvárie v nadmorskej výške 538 m. Toto banské dielo sa začalo raziť ešte v 19. storočí a malo výrazne prekopový charakter s orientáciou do oblasti priebehu žily Grüner. Dĺžka štôlne je 900 m a jej pôdorysné ukončenie je takmer pod vrcholom banskoštiavnickej kalvárie. Okrem štôlne bol z jej úrovne vyrazený aj vetrací komín s vyústením pod Kalváriou. Vyústenie komína na povrchu bolo pozorovateľné ešte po 2. svetovej vojne, v súčasnosti je v rámci zabezpečenia otvor zasypaný. Po 1. svetovej vojne sa rozhodlo o razení slepej šachty (neústiacej na povrch) z úrovne štôlne po 12. obzor s celkovým prevýšením 310,2 m. Zámer hĺbiť šachtu Jeronym bol najmä z dôvodu sprístupnenia nových rudných celkov na žile Grüner na sever od šachty František, ale aj perspektívne hlbokých častí banskobelianskeho ložiska na žilách Baumgartner, Goldfahrtner a Juraj. Tento plán sa začal realizovať už v druhej polovici 19. storočia, kedy bola od šachty František v úrovni 12. obzoru vyrazená sledná chodba (tzv. Péchova chodba). Anton Péch (1822-1895) bol riaditeľom banskoštiavnických baní a osobne sa zaslúžil o razenie tejto chodby. Odchodom Pécha do dôchodku sa razenie tejto chodby zastavilo. V 20. rokoch 20. storočia sa opäť rozhodlo o sprístupnení severnej časti žily Grüner a za tým účelom sa začalo dňa 16. mája 1928 so zmáhaním štôlne Jeronym a v septembri 1930 vo vzdialenosti 470 m od ústia štôlne sa začala hĺbiť slepá šachta Jeronym. V októbri 1935 šachta dosiahla plánovanú hĺbku 310,2 m, kde sa zarazilo nárazisko 12. obroru (úroveň Voznickej dedičnej štôlne). Následne sa začala v úrovni 12. obzoru raziť chodba smerom na juh a mala sa spojiť s predtým vyrazenou tzv. Péchovou chodbou vo vzdialenosti 1000m. Razenie chodby dňa 7. októbra 1937 (vo vzdialenosti 367,3 m od šachty Jeroným) bolo nečakane ukončené. V čelbe razenej chodby došlo ku silnému prívalo vôd a následnému zatopeniu razeného prekopu i samotnej šachty do výšky 101 m. V dôsledku tejto havárie boli všetky práce v šachte zastavené a strojné zariadenia odvezené. V súčasnosti po bani Jeronym zostala len výrazná halda nachádzajúca sa na súkromnom pozemku.
Štôlňa Jozef
GPS: 48.462107, 18.891301 [48° 27' 43.59'', 18° 53' 28.68'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-13)
Štôlňa Jozef bola zaústená v údolí tesne nad historickým centrom mesta priamo na východe žily Jozef. Jej pôvodné ústie už nie je viditeľné. Podľa názvu štôlne dostala aj žila, ktorá bola týmto banským dielom sledovaná a následne aj dobývaná svoje meno. Pôvod štôlne nie je známy. Pôvodná halda štôlne sa nachádzala pravdepodobne v priestranstve, ktoré koncom 19. storočia bolo rekultivované z dôvodu výstavby školského zariadenia (tzv. Centrálky). Po geologickej stránke žila Jozef predstavuje nadložný odžilok žily Bieber ). Kým žila Bieber predstavuje štruktúru s viacnásobným tektonickým pohybom a následnou hydrotermálnou minerálizáciou, žila Jozef bola mineralizovaná len jednou prínosovou periódou bez ďalšieho tektonického posunu. Žila Jozef je špecifická tým, že je veľmi strmá a lokálne sa preklápa až do západného sklonu, čo pri razení sledných komínov pomocou raziacich plošín robilo značné problémy. V priestore okolo ústia štôlne Jozef bola žila Jozef naposledy dobývaná v hĺbke cca 200 m v 90. rokoch 20. storočia. V tom období to boli jedny z najbohatších dobývok závodu Rudných baní. Strelné práce na týchto dobývkach bolo možné počuť a tiež cítiť slabé otrasy v okolí ústia štôlne Jozef.
Štôlňa Sattel
GPS: 48.463761, 18.889617 [48° 27' 49.54'', 18° 53' 22.62'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-12)
Štôlňa Sattel sa nachádza nad historickým centrom Banskej Štiavnice v údolí smerom do sedla Červená studňa. Samotné ústie štôlne sa nachádza 10 metrov od komunikácie v záhrade rodinného domu. Dnes je pôvodné ústie prerobené na studňu, ktorej zdrojom vody je na povrch vyúsťujúca štôlňa. Presná história štôlne nie je známa. Podľa lokalizácie a charakteru štôlne možno razenie tohto banského diela zaradiť do obdobia, keď povrchové časti žíl boli už vyťažené a časti blízko povrchu sa začali sprístupňovať krátkymi prekopmi v údolných častiach terénu. Razenie takýchto prekopov sa v banskoštiavnickom regióne uskutočňovalo približne od 11. storočia. Celý vyrazený úsek štôlne je situovaný v horninách spodnej stratovulkanickej stavby a po 200 m vzdialenosti od ústia je zachytená žila Terézia, ktorá patrí k najvýznamnejším ťaženým štruktúram banskoštiavnického ložiska. Ak by sa vyzmáhala a sprístupnila štôlňa Sattel je predpoklad, že v tomto banskom diele by bolo možné identifikovať spôsob razenia a spôsob dobývania drahokovových rúd v minulosti
Štôlňa Grüner
GPS: 48.446863, 18.908894 [48° 26' 48.71'', 18° 54' 32.02'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-19)
Ústie štôlne Grüner sa nachádzalo 200 metrov za kruhovým objazdom na ľavej strane cesty smerujúcej z Banskej Štiavnice do obce Sv. Anton. Na halde štôlne bola po 2. svetovej vojne postavená budova, v ktorej bolo zdravotné stredisko Rudných baní. Kríž pri ceste nad bývalou štôlňou je pravdepodobne z obdobia, keď štôlňa bola funkčná a baníci sa pri ňom modlili pred fáraním do bane. Predpokladáme, že cesta odbočujúca nahor vedľa kríža je z obdobia, keď štôlňa Grüner bola prevádzkovo prepojená so šachtou Mária. Počiatky razenia štôlne Grüner nie sú známe, avšak podľa jej lokalizácie možno predpokladať, že toto banské dielo bolo jedno z prvých pre podzemné dobývanie žily Grüner. Výrazná povrchová depresia na žile Grüner, ktorú štôlňa s rovnakým názvom vo svojej dĺžke smerne podfárala, sa nachádza nad rodinnými domami typu okál. Podľa ložiskovo štruktúrnych skutočností a starých mapových podkladov má začiatok štôlne prekopový charakter (cca 20-30 m) a po nafáraní žily Grüner chodba smeruje na juh a má výrazne sledný charakter. O veľmi starom veku štôlne svedčí aj skutočnosť, že nebola prepojená na šachtu Mária a v archívnych materiáloch sa nenašli údaje o jej dovrchnej (medzi úrovňou štôlne a nad ňou nachádzajúcou sa povrchovou dobývkou) ťažobnej aktivite. Je možné, že opustená štôlňa Grüner bola počas hĺbenia šachty Mária v prvej polovici 18. storočia vyzmáhaná a prepojená s najvyššími obzormi šachty najmä pre účely vetrania pomocou komínov.
Štôlňa Mária
GPS: 48.444798, 18.910120 [48° 26' 41.27'', 18° 54' 36.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Ústie štôlne Mária sa nachádza v opornom múre štátnej cesty smerom na Štiavnické Bane oproti šachte František vedľa budovy bývalého riaditeľstva závodu Rudných baní. Halda štôlne sa nachádzala nad pôvodným kostolíkom pri šachte František. Počas rekonštrukcie povrchového areálu šachty František v 60. rokoch 20. storočia bol kostolík asanovaný a halda rekultivovaná. V súčasnosti je ústie štôlne zabezpečené železnou bránou. Štôlňa Mária bola razená v prvej polovici 19. storočia. Prepojila pomerne blízku šachtu Mária s povrchovými objektami šachty František. Štôlňa mala prekopový charakter a slúžila najmä na dopravu prevádzkového materiálu pre šachtu Mária. Využívala sa tiež na dopravu rudy ťaženej nad úrovňou dedičnej štôlne Kornberg zo žíl Grüner a Ján. Ruda dopravená štôlňou na povrch sa následne upravovala v stupách v oblasti Rybníkov. Prevádzková prepojenosť šácht Mária a František bola aj z toho dôvodu, že obidve patrili pod jeden závod a ich ťažba sa orientovala na žilu Grüner. V minulosti slúžila štôlňa Mária podľa potreby aj na vetranie, najmä horných obzorov šachty Mária. Štôlňa je vyrazená v horninách andezitu, ktoré sú v blízkosti žily Grüner tektonicky porušené a hydrotermálne premenené.
Šachta Albert
GPS: 48.437541, 18.896733 [48° 26' 15.15'', 18° 53' 48.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-21)
Šachta Albert bola v minulosti jedna z pomocných šácht pri dobývaní blízkej žily Štefan. Pre potrebu hĺbenia šachty bol pôvodne postavený konský gápeľ. Neskoršie za účelom čerpania banských vôd bolo v prevádzke vodné koleso, poháňané vodou z blízkej a úrovňou vyššie situovanej šachty Štefan. Šachta Albert mala zarazené tri obzory, pričom najspodnejší sa napojil na dedičnú štôlňu cisára Františka, ktorá odvádzala banské vody do Hodrušskej doliny. Po prepojení štefultovského banského revíru dedičnou štôlňou cisára Františka, šachta stratila čerpaciu funkciu a využívala sa najmä na fáranie baníkov a dopravu materiálu potrebného na prevádzku bane. Priestorovo patrila šachta Albert do banského poľa Friedenfeld. Ukončenie prevádzky tejto šachty, podobne ako ostatných v oblasti Štefultova nastalo v druhej polovici 19. storočia. V blízkosti šachty stála stupa (dnes prízemná budova zo severnej strany), v ktorej sa drvila ruda zo žily Štefan.
Šachta Ignác
GPS: 48.437214, 18.899276 [48° 26' 13.97'', 18° 53' 57.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Ignác bola jedna z pomocných šácht pri dobývaní žily Štefan. Bola vyhĺbená za účelom čerpania banských vôd štefultovského rudného revíru. Šachta bola prepojená s povrchom štôlňou Ignác, ktorá je ešte aj v súčasnosti na značnom úseku schodná. So šachtami Albert a Štefan bola prepojená banskými chodbami v úrovni dedičnej štôlne cisára Františka. Najspodnejším rozfáraným obzorom šachty (dedičnou štôlňou cisára Františka) sa vykonal aj prieskum na žile Grüner, avšak výsledky potvrdili len nízky stupeň zrudnenia a to prispelo k zastaveniu ďalších banských prác pod úrovňou šachty Ignác. V širšom okolí šachty Ignác tvorí žila Grüner prevažne len tektonické vedenie so značnou hydrotermálnou premenou a bez výraznejšieho zrudňovacieho procesu. Na obrázku je miesto, kde kedysi stál gápeľ šachty Ignác a vedľa potoka možno pozorovať haldu.
Šachta Karol
GPS: 48.438523, 18.873683 [48° 26' 18.68'', 18° 52' 25.26'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1–10)
Šachta Karol sa nachádza v historickej baníckej oblasti Windšachta (severná časť Štiavnických Baní), kde v jej blízkom okolí (v okruhu 300 m) sa nachádza ďalších päť známych historických šácht (Jozef, Špitaler, Eleonóra, Magdaléna a Leopold). Šachta Karol, na rozdiel od ostatných blízkych šácht mala funkciu najmä ťažobnú, aj keď v určitých obdobiach slúžila aj pre čerpanie banských vôd. Ďalšie blízke šachty slúžili najmä pre čerpanie banských vôd, vetranie, dopravu materiálu a fáranie mužstva. Ťažba rudy šachtou Karol sa vykonávala najmä zo žilných štruktúr Špitaler a Bieber a ich blízkych odžilkov. Halda šachty Karol spolu so šachtou Piarg patrí ku najväčším v oblasti Štiavnických Baní, čo tiež dokazuje jej významnú ťažobnú funkciu. V dolnej časti haldy (v blízkosti tzv. Suchého tajchu), haldový materiál zo šachty Karol čiastočne prekryl šlích (odpad z rudy po úpravníckom procese), ktorý sa tam ukladal najmä počas 18. a 19. storočia. Na halde šachty je možné nájsť z horninového materiálu prevažne rôzne premenený andezit (amfibol – pyroxenický) a lokálne aj kremennú, resp. karbonátovú žilnú výplň s ojedinelým zastúpením rudných minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit a markazit). Šachta Karol sa začala hĺbiť v roku 1687. Jej ohlbeň (ústie šachty) bola v nadmorskej výške 636,7 m. Hĺbenie šachty pokračovalo veľmi rýchle a už v roku 1697 dosiahla úroveň 6. obzoru. Neskôr šachta bola prehĺbená ešte po 7. Obzor, kde dosiahla hĺbku 317 m. Už v roku 1695 nad šachtou Karol boli v prevádzke dva ťažné konské gáple. Starší gápeľ zostrojil hlavný strojný inšpektor Adam Unger a druhý gápeľ postavil Matej Kornel Hell. V roku 1718 nad šachtou M. K. Hell vybudoval čerpací gápeľ, ktorý poháňali kone, ale bolo ho možné poháňať aj lacnejšou vodnou energiou. Bolo to prvé takéto zariadenie v celom banskoštiavnickom rudnom revíri. V roku 1728 boli nad šachtou Karol už dva takéto čerpacie gáple. Jeden poháňalo 8 párov a druhý 6 párov koní. V roku 1764 z týchto čerpacích gápľov existoval už len jeden, ktorý sa používal len v prípade potreby. V roku 1764 v šachte Karol existovali dva čerpacie stroje s kývavým prevodom (Stangenkunsty). V polovici 19. storočia sa v šachte dopravovalo reverzným vodným ťažným kolesom. V rokoch 1825 – 1828 sa pri šachte Karol postavili stupy (zariadenia na drvenie rudy) na parný pohon, ktorými sa upravovala chudobná ruda z odvalov šachty. Výsledky úpravy tejto rudy boli neuspokojivé, preto sa s tým v roku1841 skončilo. Od roku 1838 sa v oblasti Štiavnických Baní stala šachta Karol centrom baníckej aktivity. Robila sa tu aj centrálna evidencia vyťaženej rudy celého banského poľa. V roku 1867 k šachte patrilo 5859 m banských chodieb, z toho 2566 m s potrebou vystužovania. Údržba šachty aj príslušných banských diel (obzorových chodieb a komínov) bola veľmi nákladná. V roku 1895 bolo z dôvodu utlmovania banského podnikania v oblasti Štiavnických Baní prevádzkovanie šachty zastavené a následne aj samotná jama zasypaná. Po odstavení šachty Karol jej prevádzkovú funkciu prevzala blízka šachta Leopold. V roku 1905 orgány ministerstva financií v Budapešti nariadili obmedziť ťažbu rudy v banskom poli šachty Karol a následne prestalo fungovať aj samostatné banské pole patriace pod túto šachtu, ktoré potom bolo pripojené ku banskému poľu šachty Maximilián (obr.148). Ministerstvo tiež nariadilo zastavenie dopravy k šachte Leopold a tak celá táto v minulosti veľmi významná banícka oblasť bola spojená len s pomerne ďalekou šachtou Maximilián.
Štôlňa Matej
GPS: 48.44245, 18.88996 [48° 26' 32.82'', 18° 53' 23.86'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1–12)
Ústie štôlne Matej je situované v štefultovskej doline, ale funkčný dosah tohto banského diela je prevažne v oblasti Štiavnických Baní. Blízko ústia štôlne sa nachádza dom, ktorý v minulosti slúžil pre prevádzkové účely tohto banského diela. Štôlňa Matej sa prvýkrát spomína v roku 1587, keď pod názvom Nová Bieberova štôlňa bola pričlenená ku Bieberštôlnianskemu ťažiarstvu. Premenovanie štôlne na Matej sa pravdepodobne uskutočnilo po arcikniežati Matejovi (bratovi cisára Rudolfa), na ktorého sa banskoštiavnická vrchnosť začiatkom 17. storočia obracala s prosbou vo veci baníkov povolávaných do vojska. Začiatkom 17.storočia štôlňa musela mať značný rozsah, nakoľko v roku 1612 bolo rozhodnuté, že pre vetracie účely tohto banského diela sa vyrazí šachta Maximilián. Prvé dobývacie práce štôlňou Matej sa vykonávali na žile Ján, ktorá sa pôvodne nazývala Matejštôlnianska žila. Celkove štôlňou Matej boli rozfárané a dobývané žily Ján, Gräfi, Špitaler a Wolf. Podľa dostupných záznamov najkvalitnejšia ruda z týchto žíl bola dobývaná na žile Špitaler, kde obsah zlatostriebra dosahoval až 15 lótov ( 1 lót je historická jednotka kvality rudy so zastúpením 15,35 g kovu v 49,l kg rudy). Štôlňa Matej vo svojej celej histórii, okrem sprístupnenia a dobývania rôzne kvalitných rúd mala aj úlohu odvodňovania pomerne rozsiahleho a na vodu bohatého banského poľa. Po ukončení prevádzkovania tohto banského diela sa vody štôlne využívali dlhé desaťročia pre zásobovanie (systémom vodovodu) obyvateľstva značnej časti Štefultova. Posledný údaj o dobývacej aktivite štôlne Matej je z roku 1848, kedy sa na žile Ján dobývala už len ruda, ktorá sa v dôsledku kvality upravovala v stupových zariadeniach. Táto ruda bola dobývaná prevažne z častí ložiska, ktoré v predchádzajúcich storočiach pre nižšiu kvalitu nespĺňali kritéria rentabilnej ťažby. Posledné využitie (druhá polovica 19. storočia) štôlne Matej pre banské účely bolo na dopravné účely pri ťažbe rudy a najmä jaloviny z oblasti Wolf a Ferdinand šachty v Štiavnických Baniach. V údolí pod štôlňou Matej je rozsiahla plošná halda, ktorá bola vybudovaná prevažne v 19. storočí.
Štôlňa Kuchajda
GPS: 48.43957, 18.86223 [48° 26' 22.45'', 18° 51' 44.03'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vstupné portály, štôlne
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1–02)
Štôlňa Kuchajda je starým banským dielom, ktoré vo svojej úrovni sprístupnilo žily Kuchajda, Veterník a Anton. Prevažná časť banských diel v úrovni štôlne Kuchajda boli sledné chodby po žile Veterník. Západne od Kuchajda štôlne (v smere žily Veterník) v úrovni 765 m n.m. žila Veterník od povrchu bola sprístupnená aj štôlňou Viktória. Obe tieto štôlne boli výškovo prepojené sledným komínom po žile Veterník, ktorý napomohol k dobývaniu danej žily. Podľa údajov z raziacich prác z 18. storočia je zrejmé, že banícka aktivita v tejto oblasti musela byť ďaleko pred týmto obdobím, nakoľko čelba razená v roku 1780 prišla do opustenej šachty a najbohatšie časti zrudnenia boli už vydobyté. Počiatky ťažby na žile Veterník boli povrchovým spôsobom, čo dokazuje pingový ťah na východe tejto žily. O časovosti dobývania blízkopovrchových častí žily Veterník je možné len predpokladať a je možné ho dávať do obdobia ostatnej povrchovej ťažby v regióne Štiavnických Baní, čo mohlo byť už v období keltského osídlenia. Odvodňovanie banských priestorov na žile Veterník sa vykonávalo pomocou Vodnej štôlne, ktorej ústie bolo pod haldou Piarg šachty v nadmorskej výške 669 m.. Z pohľadu geologicko – štrukturálneho žila Veterník prezentuje jednu z viacerých žilných štruktúr v oblasti Štiavnických Baní, ktoré sa odpojili od hlavných žíl a výrazne zmenili svoje smerovanie od generálneho smeru SSV – JJZ. Smerné pokračovanie a bilančný vývoj týchto žíl nebol veľký. Štôlňou Kuchajda a žilou Veterník sa chce demonštrovať, že aj menej zrudnené žily boli v minulosti objektom banského podnikania a ťažby. Miesta odpájania vedľajších žíl od hlavných žilných štruktúr, resp. ich križovanie boli často najbohatšími polohami banskoštiavnického ložiska. Ústie štôlne počas 2. svetovej vojny bolo ešte prístupné (bolo miestom úkrytu miestnych obyvateľov v období prechodu fronty). V súčasnosti ústie je v zastavanej časti rodinného domu a priamo na danom mieste sa nachádza plechová garáž.
Šachta Kristína
GPS: 48.440908, 18.868057 [48° 26' 27.27'', 18° 52' 5.01'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB– 1 – 07)
Ohlbeň (ústie) šachty Kristína sa nachádza v nadloží žily Bieber v nadmorskej výške 711,4 m. Žila Bieber bola v blízkopovrchových častiach v okolí šachty Kristína dobývaná povrchovo štôlňami Denná a Vodná. Tieto štôlne neboli prepojené so šachtou Kristína, čo napovedá, že boli prevádzkované ešte pred hĺbením šachty. Z vyššie uvedeného vyplýva, že postupnosť dobývania žily Bieber bola nasledovná. V prvej etape žila Bieber sa dobývala povrchovo, čo časovo mohlo byť ešte v období keltského osídlenia. V ďalšej etape sa sprístupnili podpovrchové zóny žily a dobývali sa štôlňami Denná a Vodná, a až následne sa sprístupnili hlbšie časti, ktoré sa dobývali pomocou šachty Kristína. Okrem žily Bieber bola šachtou Kristína dobývaná aj významná žila Wolf, ktorá v širšom okolí tvorí viac-menej diagonálne prepojenie medzi žilami Bieber a Špitaler. Začiatok hĺbenia šachty nie je známy, ale o jej veku napovedá údaj, že v roku 1730 ju opäť zmáhali až po dedičnú štôlňu, t. j. do hĺbky 101 m. V roku 1763 bola šachta Kristína hlboká 133 m a siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu. Podľa starých banských máp na šachtu Kristína pod úroveň Svätotrojičného obzoru po obzor Piroch naväzuje sledná úpadnica po žile Bieber. Daná úpadnica pravdepodobne nebola priamo spojená so šachtou, ale bola vyrazená o niekoľko metrov vedľa a spájala obzor Piroch s chodbou v úrovni Svätotrojičného obzoru. Pre účel dobývania žily Bieber bola úpadnica veľmi výhodná z dôvodu, že už nebolo potrebné raziť prekopové práce v jalovine, ale priamo z tohto banského diela sa mohli raziť sledné chodby a následne realizovať dobývacie práce. O ťažobných a čerpacích zariadeniach na šachte Kristína je len veľmi málo údajov. V roku 1764 na šachte boli dva banské gáple. Šachta Kristína je významná aj tým, že v nej 24.júna 1836 namontovali prvé ručne pletené ťažné lano zo železných drôtov v oblasti banskoštiavnicko- hodrušského rudného revíru. Lano bolo vyhotovené v nemeckom Clauthale podľa návrhu banského radcu Júliusa Alberta z Harzu. Toto lano na šachte Kristína sa použilo na ťažnom gápli s konským pohonom a bez poruchy bolo v prevádzke 3 roky a 10 mesiacov. Na základe veľmi dobrých výsledkov drôteného lana už v roku 1837 stredoslovenský banský obvod kúpil od viedenského mechanika Wurma stroj na pletenie drôtených lán. Zakúpený stroj sa sprevádzkoval v opustených priestoroch šachty Magdaléna v Štiavnických Baniach v roku 1837, čo bola prvá výrobňa strojom pletených lán zo železných drôtov. V blízkosti haldy šachty Kristína sa nachádza baroková poschodová budova z 1. pol. 18. storočia, ktorú dala vybudovať erárna banská správa pre účely prvej baníckej školy v Uhorsku. Škola začala vyučovať v roku 1735 a jej prvým profesorom sa stal Samuel Mikovíni.
Šachta Piarg (Siglisberg)
GPS: 48.439289, 18.865444 [48° 26' 21.44'', 18° 51' 55.6'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB-1-08)
Šachta Piarg, ktorej pôvodné označenie bolo šachta Siglisberg, bola historickým baníckym centrom osady Siglisberg, pomenovanej podľa tejto šachty. Pokým ostatná historická časť Štiavnických Baní (Windšachta) bola v histórii vždy súčasťou mesta Banskej Štiavnice, obec Siglisberg bola násilne niekoľko storočí pričlenená a spravovaná panstvom hradu Šášov (hrad Šášov sa nachádza na Pohroní v obci Šášovské Podhradie). Ohlbeň (ústie) šachty Piarg bola v nadmorskej výške 622 m v tesnej blízkosti terajšieho obecného futbalového ihriska, ktoré sa nachádza na halde tejto šachty. Šachta Piarg, ako aj celý areál šachty sa nachádzal v blízkom nadloží žily Bieber, ktorú samotná jama v úrovni 5. obzoru prerazila. Šachta Piarg sa začala hĺbiť v roku 1715. Na starých banských mapách je vyznačená v blízkosti opisovanej šachty Piarg bližšie nešpecifikovaná staršia šachta, čo svedčí o tom , že v danej oblasti sa banícky podnikalo už pred založením šachty Piarg. Šachta Piarg v roku 1763 siahala po úroveň 10. obzoru, kde dosiahla hĺbku 303 m. V roku 1767, keď sa šachta prepojila s dedičnou štôlňou cisára Františka ústiacou do hodrušskej doliny, už bola šachta Piarg vyhĺbená po 11. obzor a dosiahla hĺbku 376,8 m. Neskôr bola ešte prehĺbená po 12. obzor (do hĺbky 455,5 m), ktorý odpovedá úrovni Voznickej dedičnej štôlne. V roku 1738 v šachte Piarg namontoval hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell tesne nad úrovňou Svätotrojičnej dedičnej štôlne dva vahadlové čerpacie stroje, ktoré dvíhali banskú vodu z hlbších obzorov po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorou voda samospádom vytekala na povrch. Tieto dva čerpacie stroje boli v prevádzke do roku 1742. V roku 1743 cisársko – kráľovský geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni postavil nad šachtou Piarg prvé reverzné vodné koleso, ktoré slúžilo na pohon ťažného zariadenia. Samotná ťažba sa vykonávala v okovách (pre ťažbu horniny) a v kožených vreciach (pre čerpanie vody). Toto postavené reverzné koleso bolo prvým zariadením tohto druhu v celom banskoštiavnickom revíri. V roku 1845 hlavný strojný inšpektor Ján Adriáni dal do šachty Piarg premiestniť vodnostĺpcový čerpací stroj profesora Schittka zo šachty Amália v Banskej Štiavnici a prívodné potrubie zo šachty Lill v Hodruši. Tento vodnostĺpcový čerpací stroj mal vypomáhať vodnostĺpcovému čerpaciemu stroju v šachte Leopold v Štiavnických Baniach. Pravdepodobne v roku 1852 sa nad šachtou Piarg postavilo nové reverzné ťažné koleso a konský ťažný gápeľ. V roku 1869 boli tieto strojné zariadenia aj s budovou v ktorých sa nachádzali vo veľmi zlom stave. Preto ministerstvo financií povolilo okamžitú opravu daných strojov a budovy. Šachta Piarg po dočasnom odstavení bola v roku 1897 zasypaná a prevádzkové budovy postupne prevažne asanované. Podľa zápisu z roku 1770 pri šachte Piarg pracovali horné, stredné a dolné stupy (zariadenia na drvenie rudy). Stredné stupy mali 6 drviacich želiez, dolné a horné stupy mali po 9 želiez. Pri stupách boli v prevádzke dve splavovne, v ktorých sa na základe rozdielnej špecifickej váhy zomletá ruda roztriedila na ťažšiu časť (rudnú) a ľahšiu (nerudnú). Halda šachty Piarg spolu s haldou šachty Karol v oblasti Štiavnických Baní patrí ku najväčším, čo dokazuje ťažobnú funkcii tohto banského diela. Prevažne z juhovýchodnej strany haldy nepravidelne v malom množstve možno pozorovať žilnú mineralizáciu tvorenú najmä kremeňom a karbonátmi, menej rodonitom a cinoplom (kremeň pigmentovaný jemným hematitom do mäsovočervena). Z rudných minerálov v žilnej výplni ojedinele možno pozorovať zrniečka galenitu, sfaleritu a pyritu. Veľmi ojedinelý je prítomný aj svetlý sfalerit – kleofán, ktorý vystupuje v najmladšej zrudňovacej mineralizácii celého žilného systému. Tesne pod haldou zo severnej strany sa nachádzalo ústie Vodnej štôlni, ktorou sa odvodňoval revír okolia žily Veterník.
Šachta Königsegg
GPS: 48.436487, 18.856571 [48° 26' 11.35'', 18° 51' 23.66'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1– 13)
Šachta Königsegg bola najjužnejšou otvárkovou a ťažobnou šachtou v rámci celého banskoštiavnického žilného systému. Táto šachta bola ťažobne orientovaná najmä na žilu Bieber, ktorá sa v hlbších častiach sprístupnila a overila až v prvej polovici 19. storočia. Žila Bieber vo svojom južnom pokračovaní v okolí šachty Königsegg mala podľa zachovaného dokumentu len kalcitový vývoj s ojedinelou impregnáciou galenitu. Z tohto dôvodu boli ďalšie banské práce na tejto žile v polovici 19. storočia pre beznádejnosť ukončené. Celkove všetky žily banskoštiavnického systému smerom na juh od šachty Königsegg vykliňujú, resp. prechádzajú do nebilančného vývoja. Neekonomický vývoj žilných štruktúr v okolí šachty Königsegg bol bansky potvrdený v úrovni Svätotrojičného obzoru a dedičnej štôlne Bieber. Samotné zaústenie šachty je 60 metrov v nadloží žily Bieber vo výške 701,9 m. Začiatok hĺbenia šachty Königsegg a jej prevádzkovanie nie je známe. Prvý údaj je z roku 1723, kedy bol na šachte daný do prevádzky Jozefom Emanuelom z Erlachu vylepšený ohňový čerpací stroj. V tom čase pravdepodobne išlo už o starú šachtu, nakoľko v roku 1752 prešla výraznou rekonštrukciou. V tom období stál nad šachtou aj konský čerpací gápeľ, ktorý bol pravdepodobne postavený už pri hĺbení šachty a v roku 1764 slúžil už len ako rezervné čerpacie zariadenie. Do tohto gápľa sa priahalo 8 párov koní. V polovici 18. storočia (po roku 1743) sa nad šachtou postavilo reverzné vodné koleso, ktoré malo na jednej strane hriadeľa bubon na navíjanie šachtového lana a na druhej strane kľuku spojenú cez šachtové sútyčie s piestovými čerpadlami. Šachtové sútyčie sa na kľuku pripájalo len pri čerpaní banskej vody. V roku 1758 hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell skonštruoval nad šachtou atmosferický parný (ohňový) stroj, ktorý za 24 hodín bol schopný vyčerpať 503 – 554 m³ banskej vody (obr.č.169). Funkčný model takého stroja je možné vidieť v expozícii Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici (v objekte Kammerhof). V čase návštevy princa a následníka trónu Jozefa II. v oblasti Banskej Štiavnice v roku 1764, podľa knihy spracovanej pri tejto príležitosti (Zlatá kniha banícka) šachta Königsegg v tom čase bola vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka. Podľa údajov z roku 1812 sa pokračovalo v hĺbení šachty a v roku 1813 sa prehlbovanie skončilo. Celkove šachta Königsegg bola vyhĺbená do hĺbky 339 m. Podľa súpisu úpravníckych zariadení v oblasti Štiavnických Baní boli v roku 1770 pri šachte Königsegg v prevádzke dve stupy (horné a dolné), ktoré sa poháňali vodnými kolesami. Každá stupa (zariadenie na drvenie rudy) mala 9 drviacich tĺkov. Pri tejto šachte bola v tom čase vybudovaná aj jedna splavovňa so 6 splavmi. Halda šachty Königsegg je pomerne rozsiahla. Na jej ploche sú postavené rôzne objekty, z ktorých najväčšie je rekreačné zariadenie (hotel) postavené podnikom Duslo Šala. Z pôvodných prevádzkových banských budov na šachte zostala len jedna, ktorá sa nachádza len niekoľko metrov od miesta vlastnej šachty. Horninový materiál haldy je vplyvom poveternostných účinkov značne premenený. Z horninových reliktov možno identifikovať viac – menej premenený pyroxen - amfibolický andezit a zo žilnej výplne kremennú, menej karbonátovú mineralizáciu s ojedinelou impregnáciou pyritu, galenitu a sfaleritu. Doba ukončenia prevádzkovania šachty nie je známa, ale predpokladá sa, že to bolo okolo roku 1860. V mieste kde sa nachádzala ohlbeň (ústie) šachty v teréne je vyznačené logostĺpikom. Presnú lokalizáciu šachty si pamätajú ešte teraz žijúci (rok 2001) miestni obyvatelia, nakoľko cca do roku 1960 v jej mieste bola výrazná prepadlina zabezpečená oplotením.