Tesárska roklina
GPS: 48.211319, 18.947762 [48° 12' 40.75'', 18° 56' 51.94'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Web: http://honttesare.sk/galeria/fotografie/zaujimavosti/tesarska-roklina
Jedinečné, hoc nie veľmi dlhé kaňonovité údolie zvané Tesárska roklina leží v katastri obce Hontianske Tesáre, v južnej časti okresu Krupina. Údolie vzniklo prerezaním miestneho vodného toku cez skaly vulkanického pôvodu. Na tunajších skalných stenách je dobre viditeľná sedimentácia – usadzovanie a vrstvenie hornín. K atraktivite Tesárskej rokliny vyhlásenej pre svoju výnimočnosť za národnú prírodnú pamiatku prispievajú i štyri vodopády, ktoré sa tu nachádzajú. Najväčší z nich dosahuje výšku 8 metrov. Tesárska roklina je mimoriadne pôsobivá v každom ročnom období a jej návšteva predstavuje neopakovateľný zážitok pre všetkých, ktorí milujú nevšednú krásu a rozmanitosť slovenskej prírody.
Dudinské travertíny (travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica)
GPS: 48.167638, 18.875355 [48° 10' 3.5'', 18° 52' 31.28'']
Obec: Dudince
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Web: http://www.branadosrdca.sk/priroda-v-kraji/prirodne-zaujimavosti/item/95-dudinske-travertiny
Územie s rozlohou 13 280 m2 sa nachádza v katastri Dudiniec v okrese Krupina. Za prírodnú pamiatku bolo vyhlásené roku 1964 s poslednou novelizáciou roku 1999. Predmetom ochrany je 6 najvýznamnejších pramenných sedimentov v oblasti Starého kúpaliska Dudince. Jedná sa celkove o sedem objektov, z ktorých šesť je už v súčasnosti nečinných travertínových kôp a jediný živý objekt, travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica, umožňuje pozorovať tvorbu krehkého porézneho pramenitu – travertínu.
Najznámejším a najpútavejším útvarom sú takzvané Rímske kúpele (Močidlá) neďaleko miestneho amfiteátra. Sústavu Dudinských travertínov ďalej tvoria Kúpeľný prameň, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň.
Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Prírodná pamiatka Štangarígeľ
GPS: 48.3765, 18.9895 [48° 22' 35.4'', 18° 59' 22.2'']
Obec: Žibritov
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Pôvodný názov: Štangarígel. Prírodná pamiatka s evidenčným číslom 444. Chránené územie predstavuje unikátny príklad 5-bokej prizmatickej odlučnosti andezitov na Slovensku. Predmetom ochrany je vlastný vrchol - rad stĺpov z bezprostredným priľahlým sutinovým lemom, ktorý zároveň udržuje stabilitu celého stĺporadia. (ŠOP - S-CHKO Štiavnické vrchy)
Dudinské travertíny (Kúpeľný prameň)
GPS: 48.166665, 18.875445 [48° 9' 59.99'', 18° 52' 31.6'']
Obec: Dudince
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Jedná sa celkove o sedem objektov, z ktorých šesť je už v súčasnosti nečinných travertínových kôp a jediný živý objekt, travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica, umožňuje pozorovať tvorbu krehkého porézneho pramenitu - travertínu.
Najznámejším a najpútavejším útvarom sú takzvané Rímske kúpele (Močidlá) neďaleko miestneho amfiteátra. Sústavu Dudinských travertínov ďalej tvoria Kúpeľný prameň, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň.
Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Dudinské travertíny (Očný prameň)
GPS: 48.165692, 18.876104 [48° 9' 56.49'', 18° 52' 33.97'']
Obec: Dudince
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Jedná sa celkove o sedem objektov, z ktorých šesť je už v súčasnosti nečinných travertínových kôp a jediný živý objekt, travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica, umožňuje pozorovať tvorbu krehkého porézneho pramenitu - travertínu.
Najznámejším a najpútavejším útvarom sú takzvané Rímske kúpele (Močidlá) neďaleko miestneho amfiteátra. Sústavu Dudinských travertínov ďalej tvoria Kúpeľný prameň, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň.
Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Dudinské travertíny (Rímske kúpele)
GPS: 48.165767, 18.883641 [48° 9' 56.76'', 18° 53' 1.11'']
Obec: Dudince
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Jedná sa celkove o sedem objektov, z ktorých šesť je už v súčasnosti nečinných travertínových kôp a jediný živý objekt, travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica, umožňuje pozorovať tvorbu krehkého porézneho pramenitu - travertínu. Najznámejším a najpútavejším útvarom sú takzvané Rímske kúpele (Močidlá) neďaleko miestneho amfiteátra. Sústavu Dudinských travertínov ďalej tvoria Kúpeľný prameň, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň. Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Dudinské travertíny (Hostečný prameň)
GPS: 48.166075, 18.876351 [48° 9' 57.87'', 18° 52' 34.86'']
Obec: Dudince
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Jedná sa celkove o sedem objektov, z ktorých šesť je už v súčasnosti nečinných travertínových kôp a jediný živý objekt, travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica, umožňuje pozorovať tvorbu krehkého porézneho pramenitu - travertínu.
Najznámejším a najpútavejším útvarom sú takzvané Rímske kúpele (Močidlá) neďaleko miestneho amfiteátra. Sústavu Dudinských travertínov ďalej tvoria Kúpeľný prameň, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň.
Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Dudinské travertíny (Tatársky prameň)
GPS: 48.165453, 18.878969 [48° 9' 55.63'', 18° 52' 44.29'']
Obec: Dudince
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Jedná sa celkove o sedem objektov, z ktorých šesť je už v súčasnosti nečinných travertínových kôp a jediný živý objekt, travertínová terasa na brehu potoka Štiavnica, umožňuje pozorovať tvorbu krehkého porézneho pramenitu - travertínu.
Najznámejším a najpútavejším útvarom sú takzvané Rímske kúpele (Močidlá) neďaleko miestneho amfiteátra. Sústavu Dudinských travertínov ďalej tvoria Kúpeľný prameň, Tatársky prameň, Hostečný prameň, Šípová ružička a Očný prameň.
Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Panna Mária s dieťaťom
GPS: 48.284671, 18.989756 [48° 17' 4.82'', 18° 59' 23.12'']
Obec: Hontianske Nemce
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Rokokový stĺp so sochou Panny Márie s dieťaťom z 2.pol.18.storočia.
Sixova stráň PP
GPS: 48.377804, 19.014765 [48° 22' 40.09'', 19° 0' 53.15'']
Obec: Žibritov
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Prírodná pamiatka Sixová stráň je jedinečnou ukážkou stĺpovitej odlučnosti pyroxen. andezitov v 5-6 bokých hranoloch, ktoré majú hornú časť ohnutú v podobe hákovania. Vo východnej časti steny je vyvinuté pásmo hydrotermálnej premeny horniny, sledujúce sklon stĺpcovitej odlučnosti. Za prírodnú pamiatku ako chránená lokalita bola vyhlásená v roku 1985 s výmerou 8 300 m2 a 4.stupňom ochrany.Je jedinečnou ukážkou stĺpovitej odlučnosti pyroxenických andezitov v 5-6 bokých hranoloch, ktoré majú hornú časť ohnutú v podobe hákovania. Vo východnej časti steny je vyvinuté pásmo hydrotermálnej premeny horniny, sledujúce sklon stĺpovitej odlučnosti. Nachádza sa v blízkosti prírodnej pamiatky Krupinské bralce (Štangarígeľ).
Stĺpovitá odlučnosť andezitu bola odkrytá umelo. Sixova stráň je vlastne niekoľko desaťročí opustený jamový andezitový lom, v ktorom sa stĺpy horniny dostali na svetlo sveta a vďaka ukončeniu ťažby v týchto miestach sa zachovali pomerne nepoškodené. To je vlastne aj najvýraznejší rozdiel oproti Štangarígľu, kde sa vypreparované päťboké andezitové stĺpy nachádzajú prirodzene odkryté erodovaním.
Na dne „lomu“ sa hlavne na jar a po dažďoch hromadí voda, ktorá vytvára akési jazierko (alebo skôr močiar) zarastený trstinou.
Označenie tejto zaujímavej lokality je dobrým prínosom pre turistiku v tejto časti Štiavnických vrchov, ktorá je akosi v úzadí. Je pravda, že ťažko môže Krupina konkurovať blízkemu banskoštiavnickému regiónu, má však svoje hodnoty, ktoré by bolo škoda neukázať.
Žakýlske pleso
GPS: 48.512197, 18.934802 [48° 30' 43.91'', 18° 56' 5.29'']
Obec: Podhorie
Objekt: Prírodná pamiatka, Národná PP
Prírodná pamiatka je vyhlásená na ochranu ojedinelého prírodného plesa v neovulkanitoch na vedeckovýskumné, náučné a kultúrno-výchovné ciele. Žakýlske pleso bolo v roku 1986 vyhlásené za prírodnú pamiatku s výmerou 63 800 m2 a 5.stupňom ochrany.
Pinga pri šachte Cigeiner
GPS: 48.443965, 18.870190 [48° 26' 38.27'', 18° 52' 12.68'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pinga nad šachtou Cigeiner (povyše prícestného kríža) pri Kamennej ceste zo Štiavnických Baní na Hornú Roveň.
Pingy na žile Terézia
GPS: 48.447012, 18.870530 [48° 26' 49.24'', 18° 52' 13.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod šachtou Roveň
GPS: 48.447499, 18.870927 [48° 26' 51'', 18° 52' 15.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod Tanádom - JZ
GPS: 48.450104, 18.870997 [48° 27' 0.37'', 18° 52' 15.59'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy pod Tanádom - JV
GPS: 48.44947, 18.86668 [48° 26' 58.09'', 18° 52' 0.05'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy na Žile Terézia
GPS: 48.45633, 18.87806 [48° 27' 22.79'', 18° 52' 41.02'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy na žile Terézia (Horná Roveň)
GPS: 48.447841, 18.870959 [48° 26' 52.23'', 18° 52' 15.45'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.