Depresia po banskej činnosti šachty Ferdinand
GPS: 48.476835, 18.899707 [48° 28' 36.61'', 18° 53' 58.95'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Poklesové územie ako dôsledok vzniku miestnej depresie po ukončení banskej činnosti na šachte Ferdinand.
Haldy nad šachtou Weiden
GPS: 48.452776, 18.876892 [48° 27' 9.99'', 18° 52' 36.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
V oblasti nad šachtou Weiden je v pomerne malej vzdialenosti od seba vystupujú na povrch žily Plochá Daniel, Bieber, Himber a Terézia. Celá táto oblasť je poznačená výrazným prejavom po povrchovom dobývaní (pingy) a prítomnosťou rôzne veľkých háld potvrdzujúcich existenciu štôlní a šácht. Celý horninový materiál starých háld je tvorený pyroxenickým andezitom, medzi ktorým je možné nájsť aj veľké kusy žilnej výplne, tvorené najmä kremennou, cinoplovou (kremeň s hematitom) a kremennokarbonátovou mineralizáciou. Súčasťou haldového materiálu sú bežné vzorky tmavosivej až čiernej farby, ktoré sú tvorené sekundárnymi minerálmi mangánových oxidov. Z rudných minerálov v žilnej výplni je najčastejší galenit, sfalerit, pyrit a chalkopyrit.
Haldy štôlne Göllner
GPS: 48.441930, 18.871462 [48° 26' 30.95'', 18° 52' 17.26'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Rozsiahla a výrazná halda štôlne Göllner sa nachádza nižšie o svahu pod ústím štôlne Göllner v nadmorskej výške okolo 700 m, cca 180 m západne od Obecného úradu v Štiavnických Baniach. Najjednoduchší prístup k ústiu štôlne a k halde je strmou komunikáciou vedľa Obecného úradu smerom na západ ku objektu, ktorý sa nachádza v záhrade rodinného domu, ktorý je postavený práve na tejto rozsiahlej halde.
Halda šachty Ferdinand (starej)
GPS: 48.443223, 18.877504 [48° 26' 35.6'', 18° 52' 39.01'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
V historickom banskom regióne Hornej Rovni ( bývalý Horný Fuchsloch) cca 150 m juhovýchodne od šachty Ferdinand sa nachádza veľmi výrazná a objemovo veľká halda, ktorá podľa tvaru odpovedá pravdepodobne šachtovému horninovému odvalu. O šachte Ferdinand je údaj, že je situovaná o 6 m vyššie ako stará Ferdinand šachta – čo odpovedá miestu opisovanej Starej šachty Ferdinand. Na dostupných starých banských mapách v mieste haldy Starej Ferdinand šachty nie je zákres žiadnej šachty, ovšem tak výrazná halda dokumentuje v tomto priestore historické banské dielo.V pôdorysnom prekrývaní Starej Ferdinand šachty v hĺbke sa nachádza prekop štôlne Ondrej, ktorý v týchto miestach bol už značne vzdialený od poslednej vetracej šachty (Viliam) a z prevádzkových dôvodov bolo nutné vyraziť ďalšiu vetraciu šachtu a tou je pravdepodobne opisovaná Stará Ferdinand šachta. Bližšie údaje o Starej Ferdinand šachte sa nezachovali.
Haldy šachty Maximilián
GPS: 48.442687, 18.884439 [48° 26' 33.67'', 18° 53' 3.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Haldy a odvaly pod šachtou Maximilián.
Areál šachty Terézia
GPS: 48.451607, 18.873769 [48° 27' 5.79'', 18° 52' 25.57'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Areál šachty Terézia nachádzajúci sa pri obci Horná Roveň.
Haldy Maximilián šachty
GPS: 48.442945, 18.886575 [48° 26' 34.6'', 18° 53' 11.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-06)
Biologická rekultivácia antropogénnych pôd (výsypky, haldy, odvaly, skládky, odkaliská) drevinami, zhrnutá pod pojmom "lesnícka rekultivácia", patrí v súčasnej dobe k najvýznamnejším a najpoužívanejším metódam biologickej rekultivácie. Pre úspešný výsledok biologickej rekultivácie háld, odvalov alebo inak antropogénne devastovaných plôch je dôležité zhodnotiť závažnosť jednotlivých stanovištných činiteľov, ktoré majú vplyv na vznik a vývoj založených kultúr, druhovú skladbu lesných porastov a technológiu zakladania lesných kultúr na haldách. Extrémna pôdna reakcia je častým faktorom, ktorý sťažuje prirodzenú obnovu vegetácie na znehodnotených pôdach ľudskou činnosťou. Rastliny sú prispôsobené len určitému rozpätiu koncentrácie vodíkových iónov. Hodnoty pH pod 3,5 a nad 8,5 znemožňujú život väčšine rastlinných druhov. Priemyslom znehodnotené pôdy možu obsahovať značné množstvo voľných kyselín a alkálií a kysličníkov vápnika, horčíka a iných prvkov tejto skupiny. Veľmi nízke hodnoty pH sú pre vegetáciu škodlivé priamo. Poškodenie rastu môže však byť vyvolané pri hraničných hodnotách pH aj viazaním živín, napr. hliníka alebo iných, vo väčších množstvách toxických kovov v pôdnom roztoku.
Erózia veľmi často sťažuje úspešnú rekultiváciu antropogénnych pôd. Silná erózia pozorovaná na mnohých recentných útvaroch je podmienená neprítomnosťou akejkoľvek vegetačnej pokrývky, nedostatkom humusu a často strmým sklonom. K zvlášť silnej erózii dochádza na výsypkách, ktorých povrch nevsakuje dažďovú vodu. Rozsah i stupeň erózie podmieňujú tiež nepriaznivé fyzikálne vlastnosti znehodnotených pôd.
Pôdna reakcia je úzko spojená s problémom toxických prímesí, pretože pri veľmi vysokom i nízkom pH sa do roztokov dostáva množstvo prvkom v koncentráciách tak vysokých, že poškodzujú rastliny. To platí predovšetkým o hliníku a mangáne, ktoré sa vyskytujú vo veľmi kyslých haldách. Každá ílovitá pôda uvoľňuje hliníkové ióny v styku s kyselinou sírovou. Aj mangán sa vyskytuje v mnohých pôdach v škodlivom množstve. Je pritom zaujímavé, že výsypkový materiál s vysokým obsahom organických látok nie je tak škodlivý pravdepodobne z toho dôvodu, že obidva tieto kovy sa stávajú neškodnými v spojení s humusom.
Výskumy posledných rokov dokázali, že pri správnom výbere drevín je možné zalesniť všetky výsypky, s výnimkou niektorých lokálnych častí výsypky zložených z toxických zemín. Hrubozrnnému materiálu chýba niekedy podiel jemných častíc, nutný v povrchovej vrstve ku vzklíčeniu, pretože malé množstvo jemnej pôdy je rýchlo spláchnuté vodou. Kamenistý povrch háld nielen bráni rekultivácii, ale zrážková voda rýchle presakuje do spodín, takže podmienky sú často horšie ako je tomu v skutočnosti. Rastliny však nepotrebujú k svojmu rastu mnoho pôdy. Skúsenosť získaná na jednom type znehodnotenej pôdy nemusí platiť pre iné stanovište.
Nedostatok živín sa často považuje za príčinu neúspechu pestovania rastlín na priemyslom znehodnotenej pôde. Aj keď veľká rôznorodosť matičného výsypkového materiálu nedovoľuje generalizovať, je veľmi pravdepodobné, že nedostatok živín môže byť často príčinou slabého rastu, zriedkakedy však podmieňuje úplnú neprítomnosť vegetácie. Dokonca ani nedostatok dusíka nevylučuje prirodzené osídlenie predvojovými rastlinami, pokiaľ sa neprejavia škodlivé účinky iných faktorov (nedostatok vlahy, toxické prímesy a pod.). Oveľa nepriaznivejšia je situácia pri zásaditej reakcii prostredia. Hnojenie chudobných pôd, ako aj pôd s extrémnou reakciou, je pri rekultiváciách zalesňovaním často nevyhnutné. Na kyslých pôdach kombináciou vápnenia s inými živinami (plné hnojenie) sa dosiahli podstatne lepšie výsledky ako samotným vápnením. Dobre sa osvedčuje hnojenie a úprava reakcie rôznymi odpadovými látkami podľa lokálnych možností.
Technologické postupy lesníckej rekultivácie
Úspech lesníckej rekultivácie nezávisí len od správnej voľby druhov lesných drevín, ale aj od súboru opatrení, zameraných jednak na zlepšenie fyzikálnych, chemických a biologických vlastností povrchovej vrstvy výsypkových zemín so zlepšením ich vzdušného a vodného režimu, jednak na kvalitu sadbového materiálu a na vlastné technologické postupy pri výsadbe. Úpravy prvej skupiny opatrení sa dajú uskutočniť technickými a biologickými zásahmi. Technické zásahy pozostávajú prevažne z nanášania vylepšujúcich materiálov na upravené plochy, napr. humóznej zeminy, spraše i ďalších vhodných substrátov. Pretože tieto zásahy sú nákladné a náročné na mechanizačné a dopravné prostriedky, venuje sa zvýšená pozornosť zásahom biologickým.
Príprava pôdy pred zalesnením sa môže vykonať na celej lokalite, čím sa zaisťujú základné existenčné podmienky pre prvé štádium lesnej kultúry. Podľa konfigurácie recentných útvarov sa používajú dva spôsoby:
a) na rovných plochách (plató) sa môže použiť príprava pre brázdovú výsadbu, kombinovaná s jamkovou prípravou. Prípravu pôdy na rovných plochách výsypiek treba vykonať v prvej polovici roka pre nasledujúce jesenné zalesnenie, alebo do konca jesene pre jarné zalesnenie. b)na svahoch so sklonom od 20o do 40o musí príprave pôdy pred výsadbou predchádzať technická úprava sklonov terasovaním. Osvedčili sa tieto parametre terás: šírka terasy 80 100 cm, horizontálna vzdialenosť medzi terasami priemerne 1,5 m. Pri sklone nad 35o treba čelo terasy spevniť prútovými zápletami cca 35 cm vysokými. Až na pripravených terasách sa vykoná príprava pôdy s prihnojovaním do jamiek, ktoré pri vzdialenosti 80 cm majú rozmer 40 x 40 x 50 cm. Terasové úpravy je vhodné vykonávať v júli a auguste s prípravou pôdy pre jesenné alebo jarné zalesnenie.Pinga pri šachte Cigeiner
GPS: 48.443965, 18.870190 [48° 26' 38.27'', 18° 52' 12.68'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pinga nad šachtou Cigeiner (povyše prícestného kríža) pri Kamennej ceste zo Štiavnických Baní na Hornú Roveň.
Halda šachty Mária Mutter Gottes
GPS: 48.434335, 18.871282 [48° 26' 3.61'', 18° 52' 16.62'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Neveľká a dávno aplanovaná halda šachty Mária Mutter Gottes. Jej svah a zloženie je dobre rozpoznateľný len v doline Štefultovského potoka.
Halda šachty Ignác
GPS: 48.437218, 18.899553 [48° 26' 13.98'', 18° 53' 58.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Neveľká a dávno aplanovaná halda šachty Ignác. Jej svah a zloženie je dobre rozpoznateľný len v doline Štefultovského potoka.
Halda šachty Ján Baptista
GPS: 48.437702, 18.884962 [48° 26' 15.73'', 18° 53' 5.86'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Halda šachty Ján Baptista pod samotnou šachtou. Odval je roztiahnutý viac do šírky, preto nepôsobí príliš objemne. Pod pätou svahu haldy boli po roku 2010 postavená rodinné domy.
Halda šachty Špitaler
GPS: 48.438184, 18.873881 [48° 26' 17.46'', 18° 52' 25.97'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Zarovnaný povrch veľkej haldy šachty Spitaler, ktorá zrejme rovnako obsahuje hlušinu zo šácht Jozef a Karol.
Halda šachty Karol
GPS: 48.437801, 18.873705 [48° 26' 16.08'', 18° 52' 25.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Zarovnaný povrch veľkej haldy Karol, ktorá zrejme rovnako obsahuje hlušinu zo šácht Jozef a Špitaler.
Haldy šachty Eisenseil Baptista
GPS: 48.447759, 18.872450 [48° 26' 51.93'', 18° 52' 20.82'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Halda šachty Eisenseil Baptista (v strede, na päte svahu pod hranou veľkej haldy šachty Roveň).
Pingy na žile Terézia
GPS: 48.447012, 18.870530 [48° 26' 49.24'', 18° 52' 13.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod šachtou Roveň
GPS: 48.447499, 18.870927 [48° 26' 51'', 18° 52' 15.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pinga pod Tanádom - JZ
GPS: 48.450104, 18.870997 [48° 27' 0.37'', 18° 52' 15.59'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy pod Tanádom - JV
GPS: 48.44947, 18.86668 [48° 26' 58.09'', 18° 52' 0.05'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Halda šachty Ferdinand (novej)
GPS: 48.444662, 18.875979 [48° 26' 40.78'', 18° 52' 33.52'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Veľká aplanovaná a rekultivovaná halda novej Ferdinand šachty na Hornej Rovni.
Kremencový lom Šobov
GPS: 48.471105, 18.898677 [48° 28' 15.98'', 18° 53' 55.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Povrchový lom na kremenec, čo je sekundárny kvarcit. Spracovávaný bol v závode DINAS Banská Belá počas celej 2. polovice 20. storočia. Lom bol činný takisto takmer do konca 20. storočia. Známy je výskytom holubníkových kremeňov - svetovej mineralogickej zberateľskej rarity.
Historické povrchové dobývky na Glanzenbergu
GPS: 48.463138, 18.893785 [48° 27' 47.3'', 18° 53' 37.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Zrejmä najstaršie štiavnické povrchové dobývky, pričom sapredpokladá, že boli dobývané už na prelome 2-3. storočia pred Kristom.
Odkalisko Sedem žien
GPS: 48.474491, 18.920226 [48° 28' 28.17'', 18° 55' 12.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Odkalisko Sedem žien bolo klasickým úložiskom banského odpadu z úpravní rúd na Novej Šachte.
Negatívne vplyvy odkaliska na životné prostredie spočívali v zásahu do charakteru a využívania krajiny, v narušení pôvodných ekosystémov, v zmene procesov, tokov látok a energií pri realizácií výkopov, násypov, bariér a rigolov počas výstavby. Okrem hlučnosti a znečistenia z technických zariadení a dopravnej obsluhy sprevádzal prevádzku odkaliska aj únik kontaminantov do vôd Belianskeho potoka, do podzemných vôd a do ovzdušia.
Odkalisko je negatívne vnímané aj z estetického hľadiska, ale aj pre obavy z toxicity, prípadného vzniku havarijnej situácie a pod. V ostatnom období sa odkalisko ukázalo ako problematické v súvislosti so zvýšenou acidifikáciou, a s tým súvisiacou mobilitou toxických prvkov, najmä Al3+, ale aj Fe, Mn, Pb, Cu, Zn, Cd, Ni, Ba a iných prvkov, a následnou kontamináciou územia. Pôvodne sa odkalisko nepovažovalo za možný zdroj kyslosti, objavili sa však podobné negatívne prejavy ako pod lomom a haldou pod Šobovom. V porovnaní s acidifikáciou z lomu a haldy sa črtajú určité rozdiely. Výtok z odkaliska pôsobí pomalšie a prejavy acidifikácie a kontaminácie sú ťažšie rozpoznateľné.
Na halde je nevytriedený heterogénny materiál. Odkalisko má rovnorodý vytriedený veľmi jemný materiál (kal). Okrem neho je v odkalisku voda a flotačné činidlá na úpravu pH. Dopravovaný kal mal vzhľadom na používanie flotačných činidiel, ako ZnSO4, Na2SO3, KCN, CuSO4, Ca(OH) zásadité pH (okolo 12,5). Dominantnými minerálmi sú sfalerit a pyrit, kremeň, živce, Ca, Fe a Mg-karbonáty. Po vyčerpaní neutralizačnej kapacity, ktorú zabezpečovali flotačné činidlá začal proces postupnej acidifikácie (a kontaminácie). V roku 1996 boli zistené prvé ojedinelé výskyty nízkeho pH (3-4) na východnej strane odkaliska, už o rok neskôr boli prejavy oveľa výraznejšie a rozsiahlejšie, už aj na západnej strane odkaliska, kde vznikol 200-300 m dlhý pruh poškodeného okysleného územia, s podobným charakterom ako pás územia pod haldou. Z doterajších výskumov vyplýva, že acidifikácia postihuje len najvrchnejšiu vrstvu materiálu odkaliska charakteru prachovitého piesku až piesčitého prachu, ktoré sú priamo v styku so vzdušným kyslíkom.
Z odkaliska vytekalo v priebehu prevádzky okolo 109 m3/hod odpadových vôd do vyrovnávacej nádrže a odtiaľ do úpravne. Tu sa voda oxidovala, alkalicky čerila a filtrovala. Časť vody sa používala na cirkuláciu do závodu. Ostatná bola vypúšťaná do Belianskeho potoka. V súčasnosti sú všetky vody z odkaliska priamo odvádzané do Belianskeho potoka, čiže na tomto mieste opätovne nastupuje negatívny vplyv zakyslenia (a kontaminácie), ktorý sa stráca po sútoku potoka z Belianskeho jazera s Belianskym potokom. Vody vytekajúce z odkaliska sú veľmi podobné vodám z lomu a haldy na Šobove (nie sú až tak kyslé), podobne sa na ňom tvoria zrazeniny, výkvety sadrovca, červenohnedá toxická pôda s pH 1,2-2,9, taktiež tu sa vyskytuje podobné chudobné druhové zloženie ako na lúke pod Šobovským lomom, dokonca aj plochy bez vegetácie, hoci len malých rozmerov (do 10m2).
Odkalisko je časovanou bombou, zatiaľ sú prejavy acidifikácie a kontaminácie málo rozsiahle, možno však očakávať ich nárast čo do intenzity, tak aj plošného rozšírenia.
Haldy kremencového lomu pod Šobovom
GPS: 48.471148, 18.902888 [48° 28' 16.13'', 18° 54' 10.4'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Haldy a haldové odvaly kremencového lomu na Šobove sú výdatným zdrojom kýzových vôd vznikajúcich v telese haldy vplyvom presakujúcich dažďových vôd. Závažným zdrojom acidifikácie a kontaminácie sa v ostatnom období ukázalo aj Odkalisko Sedem žien. Odkalisko Sedem žien bolo najväčším úložiskom banského odpadu z úpravní rúd v okolí Banskej Štiavnice. V roku 1996 boli zistené prvé ojedinelé výskyty nízkeho pH (3-4) a poškodeného okysleného územia s podobným charakterom ako územie pod lomom a haldou. Vody vytekajúce z odkaliska sú veľmi podobné vodám z lomu a haldy na Šobove.
S acidifikáciou súvisí aj mobilita toxických prvkov, najmä Al3+, ale aj Fe, Mn, SO42-, Pb, Cu, Cd, Zn, Ba a iných prvkov, ktoré sú zdrojom kontaminácie územia. Zdroje acidifikácie a kontaminácie a zdevastované, najviac zaťažené lokality povodia Belianskeho potoka znázorňujú obrázky 10z a 11z . Pohyb acidifikovanej a kontaminovanej vody závisí od celkovej konfigurácie terénu (charakteru georeliéfu), od priepustnosti prostredia, od súčasného spôsobu využívania, existencie zberných jarkov, rigolov a kanálov, priepustov, bariér pre prúdenie vody. Acidifikácia a kontaminácia sa predovšetkým prúdením povrchovej a podpovrchovej vody dostáva v rámci povodia Belianskeho potoka do širšieho okolia zdrojov.
Časť podpovrchovej vody môže tzv. perkoláciou prenikať aj do hlbších horizontov horninového prostredia. Odtiaľ sa môže dostať opäť na zemský povrch ďaleko od zdrojov acidifikácie, teda mimo povodia Belianskeho potoka.
Pingy na Žile Terézia
GPS: 48.45633, 18.87806 [48° 27' 22.79'', 18° 52' 41.02'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Pingy na žile Terézia (Horná Roveň)
GPS: 48.447841, 18.870959 [48° 26' 52.23'', 18° 52' 15.45'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pingy, pingové ťahy, pingové polia
Pingy sú povrchové konkávne antropogénne formy montánneho reliéfu, prevažne kruhovitého tvaru. Vznikli historickým povrchovým dobývaním na východe žíl, t. j. vybratím úžitkovej zložky do rôznej hĺbky. Postupne sa niektoré prehlbovali, ale už len banským hlbinným dobývaním. V okolí píng sa často vyskytujú aj haldové násypy, ktoré pingu v teréne zvýrazňujú. Mohli vzniknúť aj prepadávaním alebo pozvoľným poklesom blízkeho nadložia do priestorov po vyrúbanej rude. Pingy na trase Chodníka po žile Terézia majú zvyčajne oválny alebo priekopovitý pôdorys. Ich priemer sa pohybuje od 2 – 3 m do 10 – 15 m. Najmohutnejšie pingy majú priemer aj 25 metrov. Vyskytuje sa celá škála ich foriem – od plytkých (hlbokých 2 – 3 m) až po lievikovité depresie hlboké 10 m. V priemere zaberajú plochu od 20 do 40 m².
Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, vtedy sledujú rudnú žilu – pingové ťahy, iné pingy sú rozložené nepravidelne. Ich hĺbka aj vzdialenosť býva rôzna. Môžu sa vyskytovať aj ojedinele. Najväčšia koncentrácia píng – pingové pole – sa nachádza v priestore nad Hornou Rovňou pod Tanádom. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Mnohé z píng sa dnes dajú už veľmi ťažko identifikovať. Nachádzajú sa v zastavanom, alebo zalesnenom teréne a splývajú s prírodnými formami reliéfu. Napriek tomu možno v štiavnickej oblasti ešte dnes identifikovať veľké množstvo takýchto píng. Ich celková rozloha sa odhaduje na niekoľko hektárov. Reprezentujú deformácie reliéfu, ktoré narúšajú len miestny ekosystém, bez výraznejších vplyvov na širšie okolie.
Žila Terézia.
Žila Terézia je jednou z legendárnych štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Podhoria až po Štiavnické Bane. Jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchov Paradajs a Tanád aj na západných svahoch Šobova a Širokého vrchu. Bola to pravdepodobne jedna z prvých dobývaných žíl v regióne Banskej Štiavnice. Je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremenno-dioritových porfýroch a v hlbších častiach aj v granodiorite.
Žila Terézia (tiež žila Špitaler) je charakteristická tým, že oproti ostatným banskoštiavnickým žilám (Bieber, ale najmä Ján a Grüner) má relatívne väčšie zastúpenie kremennej zložky a menej intenzívnu hydrotermálnu okoložilnú premenu. Tieto geologické skutočnosti sa prejavili pri eróznom procese veľmi výrazným rozdielom. Žila Terézia, ktorá sa vyznačuje lokálne veľmi intenzívnou silicifikáciou, sa v daných miestach na povrchu prejavuje výrazne elevačne (elevácia – vyvýšenina, ktorá je obklopená nižším reliéfom). Žily Bieber, Ján a Grüner sú charakteristické značnou hydrotermálnou premenou okolitých hornín – argilitizáciou (zílovatením) a lokálnou mylonitizáciou. To sa na povrchu v procese zvetrávania prejavilo výrazne depresne a následnou zasutinenosťou. Preto zrudnenie, hoci na východoch týchto žíl (Bieber, Ján a Grüner) nebolo ľahko pozorovateľné, s určitosťou bolo už v minulosti (Kelti, Germani, Kotíni, Slovania) povšimnuté v zárezoch potoka, ktorý pramení pod Paradajsom a preteká hlavným údolím, pretínajúc naprieč takmer všetky východy žíl. Preto najmä v miestach, kde potok obmýval argilitizované východy žíl bohatých na sulfidy (najmä pyrit), sa tvorili „kyslé“ kýzovo-okrové usadeniny a nánosy. Podľa nich tento potok, rovnako, ako aj iné potoky na Slovensku, dostal slovenský názov Štiavnica. Bol to názov aj pre prvé, už skôr existujúce banícke osady, vzniknuté v 11. storočí v údolí potoka. Bolo tam možné ťažiť obnažené východy žíl Špitaler a Grüner a zároveň spracúvať rudy vyťažené z okolitých a vzdialenejších východov žíl (ryžovanie zlata).
Z týchto poznatkov vyplýva, že relatívne najskoršie historické upozornenia na prítomnosť rudných minerálov oblasti Banskej Štiavnice boli práve na žilách Terézia a Špitaler. Rudy nachádzajúce sa v potoku vo forme fragmentov upozornili ryžovačov zlata na blízky výskyt východov týchto žíl.
O počiatkoch využívania žily Terézia (ale aj ostatných žíl) nie sú známe archívne údaje. V 10. storočí v Kyjevských listoch sú už priame dôkazy, že z oblasti vznikajúceho Uhorska sa vyvážalo striebro, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou pochádzalo zo širšieho regiónu Banskej Štiavnice. Uhorsko už za panovania kráľa Štefana (997 – 1037) razilo strieborné mince a za hlavnú lokalitu ťažby tohto kovu možno považovať opäť oblasť Banskej Štiavnice.
Žilník Terézia – Bieber.
Nachádzame sa v oblasti, kde sú žily Bieber a Terézia pomerne blízko seba. Tvoria zložitý a mohutný žilník so značným množstvom vedľajších štruktúr. Zložitosť tohto štruktúrno-tektonického vývoja žíl dokazuje aj široké pásmo píng na povrchu v tejto lokalite.
Vznik píng na žile Terézia.
Banskú Štiavnicu a okolie možno v rámci európskeho baníctva považovať za historicky najvýznamnejší drahokovový banský región, a to nielen kvôli množstvu vyťaženého striebra a zlata, ale najmä kvôli mimoriadnemu významu tunajšej banskej vedy, techniky a školstva.
Počiatky banskej ťažby mali povrchový charakter, t. j. exploatovali sa časti východov žíl do hĺbky niekoľko metrov. Obsahovali najbohatšie a zároveň aj najľahšie spracovateľné rudy obsahujúce striebro a zlato.
Zrudnené zóny ložiska dostupné povrchovou ťažbou boli v 11. a 12. storočí už viac-menej vydobyté. Preto sa zvýšený dopyt po striebre a zlate mohol zabezpečovať len z hlbších častí ložiska. Na to bola potrebná znalosť hlbinného dobývania.
Preto po vyťažení najvrchnejších dostupných partií jednoduchou metódou (ryhy a jamy) sa postupne začal používať aj rumpál. Pomocou neho sa sprístupňovali aj hlbšie časti žíl (šachtice a štôlne). Hornina vyťažená pomocou rumpálu, ktorá nešla na ďalšie spracovanie, sa haldovala v okolí šachtice. To dnes zvýrazňuje terajšie pingy. Pôvodné povrchové dobývky, prejavujúce sa v súčasnosti na povrchu ako pingy, mohli poklesnúť aj vplyvom poddolovania. V súčasnosti sa to môže prejavovať ako prepadlisko rôzneho charakteru.
Prepadlisko na Žile Terézia
GPS: 48.45456, 18.87405 [48° 27' 16.42'', 18° 52' 26.58'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Po hlbinnej ťažbe zostali v podzemí vyťažené duté priestory. Tým sa porušila fyzická a hydrogeologická rovnováha v horninovom masíve a porušila sa súvislosť v zemskej kôre. Porušenie rovnováhy spôsobilo pohyby okolitých nadložných hornín žily. Na zemskom povrchu sa to prejavilo vznikom deformácií. Tvar a rozsah poklesov nadložných hornín závisí od množstva činiteľov. K najdôležitejším patria fyzikálno-mechanické vlastnosti nadložných hornín a ich stupeň hydrotermálnych premien. Tieto premeny vždy sprevádzajú vznik rudných žíl. Rudné ložiská viazané na rudné žily v štiavnickej oblasti sú vyvinuté väčšinou v podpovrchových úrovniach v pevných vulkanických horninách – andezitoch, kremitodioritových porfýroch a v hlbších úrovniach aj v dioritoch a granodioritoch. Preto aj vplyv hlbinnej ťažby na reliéf krajiny v tejto oblasti nie je až taký veľký. Poklesové kotliny (veľkoplošné deštrukčné javy) sa v tejto oblasti vôbec nevyskytujú. Vyskytujú sa tu ale topografické zmeny na zemskom povrchu spôsobené banskými prepadliskami a pingami. Tie nie sú plošne rozsiahle, ale sú početné a morfologicky výrazné.
Banské prepadliská sú plošne rozsiahle denivelácie terénu, ktoré vznikajú na povrchu nad vydolovanými priestormi. Sú to tvary, ktoré vznikajú na miestach zavalených starých šácht prepadnutím banských chodieb nachádzajúcich sa blízko pod povrchom a zavalením vydobytých dobývok a komínov. V štiavnickej banskej oblasti nachádzame viacero variácií. V porovnaní s pingami, s ktorými sú morfologicky rovnaké, majú strmšie steny a nepravidelný tvar. Vznikli prudkým jednorazovým poklesom, preto majú strmý okraj v mieste náhleho prechodu prírodného terénu do antropogénneho. Banské prepadliská označujeme aj ako „prepadnuté pingy“. Takéto prepadliská nájdeme práve na žile Terézia medzi Veľkým vodárenským jazerom a jazerom Ottergrund, Paradajsom a Tanádom a priamo pod Tanádom.
Banské prepadliská majú svoju vlastnú mikroklímu: konštantnú teplotu počas celého roka a charakteristickú vlhkosť, rozdielnu od okolitého prostredia. V zimnom období je možné z hĺbky (v niektorých prípadoch aj viac ako 200 m) pozorovať vystupovanie pár. Mnohé z banských prepadlísk dnes, žiaľ, slúžia ako skládky odpadu. Ľudia ich znečisťujú, hádžu do nich odpadky. Väčšina z nich je zasypaná sutinovým materiálom.
Odlesnenie krajiny
GPS: 48.46162, 18.88542 [48° 27' 41.83'', 18° 53' 7.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2EZ-1-07)
Pôvodné lesné porasty.
Intenzívny rozvoj baníctva v stredoveku sa nepriaznivo odrazil na zvýšenej exploatácii lesných porastov v oblastiach s ťažbou rúd. Drevná hmota ťažená v okolitých lesoch sa využívala jednak ako výstuž – výdreva v banských dielach, jednak ako surovina na výrobu drevného uhlia pre potreby následného spracovania rúd. Vzhľadom na rozmanitosť prírodných podmienok boli pôvodné lesné spoločenstvá pomerne pestré. V najvyšších častiach regiónu Banskej Štiavnice sa vyskytujú skupiny lesných typov Fagetum quercino-abietum. Hlavnou drevinou je buk lesný (Fagus silvatica) a jedľa biela (Abies alba) s výskytom borovice lesnej (Pinus sylvatica). Smrek obyčajný (Picea abies) je prevažne nepôvodný. Svahy Štiavnických vrchov sú pokryté prevažne skupinami lesných typov Fageto-quercetum. Prevahu má dub zimný (Quercus petraea) a buk lesný (Fagus silvatica), primiešane sa vyskytuje aj hrab obyčajný (Carpinus betulus) a javor mliečny (Acer platanoides). Severné časti svahov a svahové úžľabiny v južných častiach sú obsadené skupinou lesných typov Fagetum typicum. Hlavnou drevinou je buk lesný (Fagus silvatica), okrem neho sa vyskytujú aj hrab obyčajný (Carpinus betulus), javor mliečny (Acer platanoides), lipa malolistá (Tilia cordata) a dub zimný (Quercus petraea).
Výsadba ihličnanov.
Rozsiahla exploatácia lesov v štiavnickej banskej oblasti viedla k zmene vekovej skladby a drevinového zloženia. Začiatkom 19. storočia sa začala v lesníckej praxi intenzívnejšia výsadba ihličnatých lesov, ktoré mali z hľadiska banských potrieb väčšie uplatnenie. Ihličnaté dreviny v porovnaní s listnatými rastú pomerne rýchlejšie, ich kmene sú rovné, a teda lepšie využiteľné na stavbu rozličných konštrukcií. Obnova lesných porastov je rýchlejšia, boli teda ekonomicky výhodnejšie. V neskorších generáciách vplyvom menej optimálnych podmienok, než sú potrebné pre ihličnaté dreviny, klesala kvalita drevnej hmoty a častejšie vznikali poškodenia stromov vplyvom poveternostných podmienok.
Ohrozenie lesných porastov.
revažne rovnoveké zloženie porastov spôsobuje aj náchylnosť na premnoženie hmyzích škodcov a chorôb. V súčasnosti sú ihličnaté lesy rozšírené prevažne vo vrcholových partiách Štiavnických vrchov. Lesné porasty v okolí banských diel sa väčšinou ťažili holorubným spôsobom. Tým v tomto morfologicky členitom teréne výrazne poklesla ochranná funkcia vegetačného krytu. Na odlesnených plochách sa prejavuje intenzívna vodná erózia obnažených plôch a tým sa výrazne stráca pôdny kryt. Následná rekultivácia týchto plôch je časovo a finančne veľmi náročná a v mnohých prípadoch neúspešná.
Opatrenia na ochranu lesov.
Devastácia plôch lesov v priebehu viacerých storočí mala za následok zavedenie niekoľkých právnych nariadení a opatrení s cieľom ochrany lesov, ich postupného zveľaďovania a zakladania nových lesných porastov (v 16. storočí Maximiliánov lesný poriadok, v 18. storočí hospodárske úpravy Márie Terézie, v roku 1807 zavedenie štúdia lesníctva na Banskej a lesníckej akadémii). Tieto opatrenia sa pozitívne odrazili v celom lesnom hospodárstve štiavnickej banskej oblasti. Viedli k čiastočnej eliminácii najťažších zásahov človeka do lesnej pokrývky, ktorých stopy sú na niektorých miestach viditeľné dodnes.
Halda trosky pod odkaliskom Lintich
GPS: 48.432589, 18.926927 [48° 25' 57.32'', 18° 55' 36.94'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
V roku 1990 bola na pätu hrádze odkaliska navezená halda trosky (troska z výroby neželezných kovov, z alúvia potoka Štiavnica za účelom uvoľnenia pozemku pre stavbu čistiarne odpadových vôd mesta Banská Štiavnica. Halda plní v súčasnosti stabilizačnú funkciu hrádze odkaliska, ktorá je čím ďalej tým viac narúšaná nepovolenou ťažbou materiálu odkaliska.
Odkalisko Lintich
GPS: 48.43157, 18.92479 [48° 25' 53.65'', 18° 55' 29.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Bohatá banícka minulosť štiavnického regiónu zanechala v krajine okrem iných stôp aj množstvo odpadov v podobe háld hlušiny a odkalísk. Veľké štiavnické odkaliská (Lintich a Sedem žien) sú produktom úpravní rúd v rámci novodobej banskej činnosti (20. storočie), kedy najbohatšie ložiská boli už vyčerpané, kovnatosť rúd bola nízka a vďaka moderným mechanizmom sa mohlo vyťažiť čím ďalej tým väčšie množstvo horniny. Vznikla tak potreba uskladnenia veľkého objemu jemnozrnnej hlušiny. Kovy predtým uzatvorené v horninovom prostredí a prakticky neprístupné pre biosféru sa v nových podmienkach odpadov s veľkým reakčným povrchom uvoľňujú a prenikajú do životného prostredia. Stávajú sa tak toxické pre biotu svojou kvantitou aj kvalitou.
Charakteristika odkaliska Lintich.
Predstavuje depónium 585 000 t jemnozrnnej hlušiny s plochou 7 ha. Bolo vybudované na mieste starého tajchu s pretrhnutou hrádzou v roku 1956, kedy sem začína prúdiť odpad z flotačnej úpravne pri šachte František. Tajch v minulosti slúžil na čistenie vôd zo stupy Mohr. V lete roku 1975 bola ukončená prevádzka úpravne, čím končí aj ukladanie odpadov z flotácie na odkalisko Lintich.
Podložie odkaliska je tvorené amfibolicko – biotitickými andezitmi studenskej formácie štiavnického stratovulkánu.
Úpravňa pri šachte František vyrábala koncentráty Pb, Zn a pyritu. V rôznych flotačných stupňoch technológie separácie záujmových rudných minerálov od hlušiny sa používali ako prísady aj CaO, NaOH, NaCN. Odpad z procesu flotácie (tzv. rmut) ukladaný na odkalisko obsahoval Pb, Cu, Zn a S a predstavoval 76,6 % z ťaženej rudy. Rmut obsahoval zvyšky kyanidov, alkálií a flotačných činidiel.
Na odkalisku možno rozoznať 3 fácie, pričom každá fácia má inú zrnitostnú charakteristiku:
fácia hrádze – je tvorená prevažne hrubozrnnými časticami s veľkosťou piesku, ktoré sedimentovali ako prvé hneď v blízkosti žľabu, z ktorého bol rmut vypúšťaný na odkalisko. Žľab bol umiestnený na hrádzi odkaliska. fácia pláže - je tvorená menšími časticami ako fácia hrádze, ktoré sedimentovali ďalej od zdroja. Charakteristické je pre ňu striedanie jemnozrnných a hrubozrnnejších vrstiev, ktoré vznikali s posúvaním rozhrania lagúny a súše. fácia lagúny (obr. 64z) – je tvorená najjemnejšími časticami s veľkosťou ílu, ktoré sedimentovali v statickom vodnom režime lagúny.V roku 1990 bola na pätu hrádze odkaliska navezená halda trosky (troska z výroby neželezných kovov, obr. 62z) z alúvia potoka Štiavnica za účelom uvoľnenia pozemku pre stavbu čistiarne odpadových vôd mesta Banská Štiavnica. Halda plní v súčasnosti stabilizačnú funkciu hrádze odkaliska, ktorá je čím ďalej tým viac narúšaná nepovolenou ťažbou materiálu odkaliska (obr.63z).
Odkalisko Lintich predstavuje v súčasnosti environmentálnu záťaž, z ktorej sa do prostredia, hlavne do povrchových vôd uvoľňujú kovy, najmä Fe, Zn, Mn, Ca ale aj Pb, Cd a Cu. Pod odkaliskom sa nachádza prirodzené ílové tesnenie, ktoré migrujúce kovy (najmä Pb) účinne zachytáva. Do povrchových vôd sa uvoľňujú sírany, produkt zvetrávania pyritu a iných sulfidov obsiahnutých v deponovaných mineráloch. Prenikanie atmosferického kyslíka do sedimentov odkaliska pokračuje, čo má za následok zvetrávanie sulfidov a uvoľňovanie kovov.
Ťažké kovy prenikajú aj do rastlín, ktoré rastú na povrchu odkaliska. V rokoch 1977 a 1978 boli realizované snahy o rekultiváciu odkaliska a bolo tu vysadených 12 druhov drevín v celkovom objeme 3110 ks. V súčasnosti sú však mnohé z vysadených drevín uhynuté a na odkalisku voľne splaňujú jelša lepkavá (Alnus glutinosa), jelša sivá (Alnus incana), na niektorých častiach odkaliska sa pomerne dobre darí aj borovici lesnej (Pinus sylvestris), borovici čiernej (Pinus nigra) a breze (Betula sp.). Mnohé jedince borovice lesnej (Pinus sylvestris) najmä na hrádzi, kde rastú v piesčitom materiáli odkaliska bohatom na ťažké kovy a chudobnom na živiny, sú zakrpatené.
Na druhej strane sa na odkalisko dá pozrieť ako na ľahko prístupný zdroj suroviny, z ktorej je možné vyrábať stavebné materiály, pretože sedimenty odkaliska sú tvorené prevažne SiO2 a Al2O3. V súčasnosti je rozpracovaná metóda výroby stavebných materiálov z odkalísk pomocou hydrotermálnej litifikácie, ktorá čaká na aplikáciu v praxi. Novou perspektívnou metódou sa javí výroba polymérnych alumosilikátov technológiou LTS. V tomto prípade je potrebné experimentálne overenie a hlbšie preskúmanie v prípade aplikácie na odkalisko Lintich.
Využitie sedimentov odkaliska ako druhotnej suroviny má viac pozitív: odstránila by sa stará environmentálna záťaž, vyriešil by sa problém znečisťovania prostredia odkaliskom, šetrili by sa primárne surovinové zdroje a v prípade aplikácie technológie pri zdroji by sa vytvorili v regióne tak potrebné pracovné príležitosti. Uvedené technológie vyzerajú byť veľmi vhodné pre jemnozrnné sedimenty odkaliska, pretože obidve predpokladajú veľký reakčný povrch suroviny a sú energeticky pomerne málo náročné. Navyše sedimenty odkaliska sú ľahko prístupné pre povrchovú ťažbu. Surovinová základňa sa neobmedzuje len na odkalisko Lintich, v regióne Banskej Štiavnice sa nachádza viac odkalísk, ktoré by sa podobným spôsobom dali zhodnotiť (Sedem žien, Hodruša - Hámre...).
Halda štôlne Jazef
GPS: 48.461673, 18.891353 [48° 27' 42.02'', 18° 53' 28.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Štôlňa Jozef bola zaústená v údolí tesne nad historickým centrom mesta priamo na východe žily Jozef. Podľa názvu štôlne dostala aj žila, ktorá bola týmto banským dielom sledovaná a následne aj dobývaná svoje meno. Pôvod štôlne nie je známy. Pôvodná halda štôlne sa nachádzala pravdepodobne v priestranstve, ktoré koncom 19. storočia bolo rekultivované z dôvodu výstavby školského zariadenia (tzv. Centrálky).
Haldy šachty Roveň
GPS: 48.449044, 18.872004 [48° 26' 56.56'', 18° 52' 19.21'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Rozsiahla vyrovnávacia (planačná) halda a odvaly hlušiny pochádzajúce zo šachty Roveň na Hornej Rovni.
Povrchové dobývky na žile Terézia
GPS: 48.461710, 18.884106 [48° 27' 42.16'', 18° 53' 2.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Rozsiahle historické povrchové dobývky na žile Terézia na svahoch pod Ottergrundom.
Halda šachty Piarg
GPS: 48.438454, 18.865212 [48° 26' 18.43'', 18° 51' 54.76'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Obrovská halda šachty Piarg (označovanej aj ako Siglisberg) bola zrovnaná a upravená. Dnes je to miesto, na ktorom leží celé futbalové ihrisko.
Halda šachty Königsegg
GPS: 48.435752, 18.856631 [48° 26' 8.71'', 18° 51' 23.87'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Obrovská, neskôr vyrovnaná halda šachty Königsegg. Po jej aplanácii bolo na zarovnanom povrchu postavené rekreačné zariadenie – podniková chata závodu Duslo Šala, dnes sídlo Chata Assisi.