Tesárske Dúpänce
GPS: 48.21069, 18.945358 [48° 12' 38.48'', 18° 56' 43.29'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://honttesare.sk/andrej-kmet/o-dupencoch-dupaencoch-od-andreja-kmeta
Neveľká juhoslovenská obec Hontianske Tesáre ukrýva vo svojich lesoch jedinečnú, avšak málo známu turistickú atraktivitu, tzv. Dúpence (alebo tiež Dúpänce). Ide o pradávne skalné skrýše vytesané do strmého pieskovcového svahu. Nevšedné obydlia, ktoré po prvýkrát opísal známy slovenský polyhistor Andrej Kmeť, pravdepodobne slúžili ako útočiská ľudu pred Turkami, miestna tradícia ich však kladie ešte ďalej do minulosti – až do obdobia tatárskych bojov z prvej polovice 13. storočia. V lesoch Hontianskych Tesár sa nachádzajú dohromady štyri skalné skrýše. Podľa počtu komôrok sa nazývajú Jednodierka (tieto sú v lokalite dve), Dvojdierka a Osemdierka. Najzaujímavejšia je Osemdierka. Jej vstupný otvor sa nachádza asi 20 m nad zemou. Z centrálneho priestranstva sa vstupuje do ôsmich „izieb“, z toho štyri sú veľké – akoby pre dospelých a štyri malé – akoby pre deti. V lokalite tesárskych Dúpencov sa nachádzajú informačné tabuľky, ktoré návštevníkom predstavujú jednotlivé skalné obydlia, a tiež pomocné laná, ktoré umožňujú dostať sa do inak ťažko prístupných skrýš.
Travertínová terasa – Rímske kúpele
GPS: 48.165860, 18.883244 [48° 9' 57.1'', 18° 52' 59.68'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Malebné juhoslovenské mestečko Dudince má čo ponúknuť nielen priaznivcom kúpeľných kúr, ale i milovníkom prírodných zaujímavostí a historických záhad. Jeho azda najväčšou turistickou atraktivitou sú nevšedné travertínové útvary – kopy a krátery – nachádzajúce sa v areáli tunajšieho kúpeľného parku. Z týchto útvarov chránených ako Prírodná pamiatka Dudinské travertíny v minulosti vyvierala minerálna voda, ktorej blahodarné účinky poznali ľudia už v dobe kamennej. Dnes sú všetky pramene okrem jedného nečinné, pretože vybudovaním moderných kúpeľov sa tok minerálnej vody zachytil a odklonil. Ďaleko najznámejším z dudinských travertínových útvarov je kamenná terasa zvaná Rímske kúpele. Do tejto terasy boli pred stáročiami vytesané primitívne bazéniky. Usudzuje sa, že ich mohli vybudovať starí Rimania, ktorí poznali a aj využívali liečivé účinky dudinských prameňov. Podľa inej teórie majú však kamenné otvory omnoho neskorší – stredoveký pôvod. Okrem Rímskych kúpeľov možno v lokalite Dudinských travertínov vidieť i útvary ako Tatársky prameň, Očný prameň či Šípová ružička. Celou lokalitou vedie náučný chodník s informačnými panelmi.
Šachta Ferdinand
GPS: 48.476867, 18.899568 [48° 28' 36.72'', 18° 53' 58.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Zaniknutá a mierne depresná ohlbeň šachty Ferdinand vo svahu, asi 50 od lesnej cesty.
Povrchové dobývky na vrchu Glanzenberg
GPS: 48.460863, 18.894466 [48° 27' 39.11'', 18° 53' 40.08'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Objekt je lokalizovaný v najvýraznejšej časti povrchovej dobývky na vrchu Glanzenberg. Tu sa nachádza výrazné skalné bralo, ktoré bolo vytvorené banskou činnosťou a tvorí priame podložie vo viacerých etapách dobývanej hlavnej žily Špitaler. V tomto úseku žilný systém štruktúry Špitaler tvoria viaceré samostatné, viac-menej paralelné žily, medzi ktorými je vyvinutý nepravidelne zrudnený žilníkový systém. Z južnej strany za hlavným bralom sú otvorené vydobyté priestory na podložných štruktúrach žily Špitaler. Lokálne tam možno pozorovať relikty po dobývaní ohňom. Tieto miesta sa prejavujú pomerne hladkými plochami lavórovitého tvaru. Dobývanie ohňom spočívalo v založení ohňa pri hornine, jej silnom prehriati a následnom popraskaní (prevažne so sférickou orientáciou). Takto zoslabená hornina sa pri ručnom dobývaní ľahšie rozpájala. Predpokladá sa, že stopy na povrchovej dobývke po dobývaní ohňom sú ešte z obdobia keltského osídlenia. Vývoj povrchovej dobývky mal tri základné technologické stupne. V prvej etape sa dobývali nad povrch vystupujúce zrudnené časti žily Špitaler. Postupom do hĺbky sa vytvárala nerovnomerná ryha s podložnou stenou (reprezentovaná terajším bralom) a nadložnou stenou. Dôkazom tejto etapy sú zachované relikty hniezd (na rozpery) v skalnom brale. S postupom hĺbenia narastali problémy s vodou a čerstvým vzduchom. Preto nastúpila druhá technologická etapa. Začali sa raziť krátke prekopy od povrchu v dĺžke 10 – 20 m kolmo k dobývanej žile. Dôkazom toho je zachovaný relikt čelby prekopu (razeného pomocou ohňa) v skalnej stene. Počiatky razenia prekopov je možné predpokladať v 11. – 12. storočí, kedy sa v banskoštiavnickej oblasti začalo používať hlbinné dobývanie. Tretia etapa ťažby na vrchu Glanzenberg bola podmienená miestnymi ložiskovými pomermi štruktúry Špitaler. Tu bolo vyvinuté zrudnenie v hlavnom vedení žily aj v nadložnom žilníku, ktorý sa v poslednej fáze povrchovej ťažby po terajšiu úroveň terénu tiež vydobyl. Na vytvorenej, pomerne rozsiahlej ploche sa vytvoril priestor na hĺbenie šachty Michal, a to bol začiatok už typickej hlbinnej ťažby. Toto miesto patrí k najpozoruhodnejším objektom trasy staromestského chodníka. Jednak pre viditeľné zvyšky najstaršieho dobývania rúd v celom regióne, jednak pre zaujímavé pohľady na mesto a jeho široké okolie (stavebný vývoj mesta tu možno dokumentovať až po 20. stor.). Do týchto miest sa všeobecne kladú najstaršie počiatky dobývania rúd zlata a striebra – a to už Keltami, hoci priame doklady ťažby po nich sa nezachovali. Nie je to prekvapením, pretože intenzívna ťažba v 11. – 15. stor. musela tieto zvyšky prekryť. Prítomnosť Keltov dokazujú staršie nálezy (z 18. stor.) z lokality Staré mesto a stále početnejšie dôkazy prítomnosti keltského etnika v bližšom i vzdialenejšom okolí (Sitno, Ilija ) .Na historickej vedute mesta z r. 1764 vidieť v blízkosti skalnej steny povrchových dobývok ruiny mohutnej stavby, ktorá v časoch protitureckých bojov mohla mať funkciu vojenskej pevnosti, avšak jej pôvodné využitie súviselo pravdepodobne s úpravou rudy. Je všeobecne známe, že rudy sa triedili podľa kvality nielen v bani, ale aj v bezprostrednej blízkosti banských diel. Po opustení sídliska a hradu na Starom meste správcom ťažby, mohol objekt plniť funkciu depozitu dolovanej rudy. Vzhľadom na mohutnosť stavby mohla byť vybudovaná v bližšie neurčenom období gotiky. Archeologický výskum v týchto miestach nebol zatiaľ realizovaný. Zo zberu pochádza niekoľko baníckych nástrojov (napr. želiezka) ako dôkaz použitia železného pracovného nástroja na oddeľovanie rudy od jaloviny.
Povrchové dobývanie žily Špitaler
GPS: 48.461553, 18.895196 [48° 27' 41.59'', 18° 53' 42.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Banskoštiavnicko-hodrušská drahokovová oblasť sa nachádza na ploche 100 km². Bolo tu ťažených okolo 120 žíl a odžilkov. Žila Špitaler (na jej východe sa objekt nachádza) je z historicko - významového hľadiska najdôležitejšia. Predpokladá sa, že na tejto žile (jej smerná dĺžka presahuje 8 km) v úseku Glanzenberg začala ťažba drahokovových rúd celej oblasti. Zlatostrieborné rudy sa tu ťažili už v čase keltského osídlenia. V tejto časti žily Špitaler bola povrchovou ťažbou vytvorená najdlhšia (650 m) a najvýraznejšia povrchová dobývka celého rudného regiónu. V období do 11. - 12. storočia bolo na nej ručným spôsobom vyťažené a premiestnené okolo 1 milióna ton rudy a okolitej horniny. Informačná tabuľa je na mieste východu žily, kde intenzita zrudnenia bola relatívne nízka, preto aj povrchová ťažba v tejto časti bola len minimálna. Ale už niekoľko metrov na sever a na juh sú prítomné výrazné smerné depresie, ktoré sú pozostatkom výraznej povrchovej ťažby. Depresia smerom na juh (pod cestou) zo západnej strany je ohraničená skalnou stenou, ktorá tvorí podložie vydobytej žily. Ryha smerom na sever v záhrade nad cestou, mala značne hlbší dosah aj so zarazenými banskými chodbami. V priebehu 20. storočia bola časť pôvodnej ryhy zasypaná. Po ložiskovej stránke vydobyté depresie predstavujú východy rudných stĺpov (časti žily so značným zrudnením). Šírka povrchových smerných depresií je miestami preto tak veľká (lokálne presahuje 20 m), že žila Špitaler má často niekoľko vedení, medzi ktorými je vyvinutý žilník a v miestach povrchovej ťažby sa dobývala celá zrudnená poloha. Mineralogické zloženia žilnej výplne, premeny okolitých hornín, tektonické porušenie, zvetrávanie a následná denudácia jednotlivých žíl v banskoštiavnickom ložisku bolo značne rozdielne. Žilná výplň žily Špitaler v časti Glanzenberg bola prevažne kremenná a okolitá hornina viacmenej silicifikovaná. Táto skutočnosť sa pri zvetrávaní prejavila tým, že na východe žily sa vytvorili smerne (v smere žily) vystupujúce bralovité útvary, ktoré výrazne vystupovali v reliéfe krajiny. Rudná zložka v tejto časti žily mala masívny charakter (iné žily sú prevažne impregnačné), čo malo vplyv na ich ľahkú identifikáciu. Značná kusovosť žilnej výplne bola výhodná aj pre úpravu rúd a hutné spracovanie. Tieto skutočnosti napovedajú, že práve v tejto časti bol začiatok baníctva v regióne Banskej Štiavnice. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že práve v oblasti výstupu žily Špitaler na povrch vzniklo mesto Banská Štiavnica.
Šachta Roveň
GPS: 48.448923, 18.873591 [48° 26' 56.12'', 18° 52' 24.93'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–01)
Šachta Roveň sa nachádza v miestnej časti Horná Roveň, ktorá je súčasťou obce Štiavnické Bane. Zaústenie šachty je situované v atraktívnom krajinnom prostredí. V tesnom okolí šachty sa nachádza historická hornorovnianska kalvária. Šachta Roveň je najmladšou šachtou celého banskoštiavnicko-hodrušského rudného revíru. S jej hĺbením sa začalo v júli 1984 so zámerom sprístupnenia hlbokých častí banskoštiavnického ložiska v jeho južnom poli, kde banícka aktivita bola ukončená krátko pred 1. svetovou vojnou. Pred hĺbením samotnej šachty, bol v jej mieste realizovaný overovací prieskumný vrt, ktorý zistil prítomnosť historických banských diel. Zaústenie šachty je vo výške 822 m nad morom. Jeden z dôvodov tak vysokého zaústenia šachty bol zámer účinného prirodzeného ovetrávania banských priestorov pomocou tohto banského diela. Čím je väčší výškový rozdiel medzi vťažnou šachtou (banské dielo, ktorým vchádzajú čerstvé vetry) a výdušnou šachtou (ban. dielo, ktorým opotrebované banské vetry vychádzajú na povrch), tým je prirodzené vetranie účinnejšie. Celkove šachta Roveň bola vyhĺbená po úroveň II. hlbinného obzoru, čo od ústia predstavuje 754 m). Celý vyhĺbený úsek je kruhového profilu o priemere 7 m. Šachta má zarazené tri náraziská. Najvyššie je v úrovni 5. obzoru, ktorý odpovedá v minulosti veľmi významnej dedičnej štôlni cisára Františka. Ďalej je to nárazisko 12. obzoru, ktorý odpovedá úrovni Voznickej dedičnej štôlni. Tretie a najspodnejšie nárazisko je v úrovni predpokladaného II. obzoru , ktorý je 150 m pod 12. obzorom. Na povrchu areálu šachty bola vybudovaná strojovňa ťažného stroja (jedná sa o halu štvorcového pôdorysu), v ktorej bol namontovaný ťažný stroj, výrobok ČKD Slaný o priemere bubnov 6 m. V blízkosti šachty boli vybudované aj ďalšie objekty (rozvodňa s trafostanicou a ostatné objekty elektropríslušenstva). Z dôvodu vyhlásenia útlmového programu v rudnom baníctve v roku 1990 sa pôvodný projekt šachty nedorealizoval. Došlo ku prerušeniu plánovaných prác a pristúpilo sa ku jej následnému zabezpečeniu. Na ústí vlastnej šachty bola vybudovaná betónová platňa s ponechaním vetracieho otvoru . Stavebné objekty boli zabezpečené, no aj tak sa nezamedzilo nelegálnej demontáži časti strojného a energetického zariadenia. Priestor haldy, vybudovanej z rúbaniny hĺbenia šachty bol čiastočne zrekultivovaný.
Šachta Weiden
GPS: 48.453527, 18.878646 [48° 27' 12.7'', 18° 52' 43.13'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Weiden pôvodne patrila do historickej Siebengrubenskej baníckej oblasti, v roku 1519 sa uvádza pod názvom Vajna. V roku 1573 šachta je zaznačená pod názvom Weidner Tannenschacht unter dem Rosenkranz. V ďalšom období sa najčastejšie uvádzala pod názvom Weiden. Ohlbeň (ústie) šachty bola v nadmorskej výške 738,9 m, bola hlboká 212,7 m a mala rozfáraných celkom osem obzorov (obr.9b). Ťažobný priestor šachty sa postupne s jej prehlbovaním odvodňoval štôlňami Klinger, Bartolomej, dedičnou štôlňou Bieber a nakoniec Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. Z ložiskového pohľadu je šachta zaústená v blízkom nadloží plochej žily Daniel, v úrovni dedičnej štôlne Bieber preráža cez žilu Bieber. Okrem týchto žíl viac-menej celé šachtové teleso bolo v zóne ďalších žilných štruktúr. To podmieňovalo pomerne veľkú vodnatosť v šachte a tá mala nepriaznivý vplyv na vtedy používané konopné ťažné laná. V roku 1730 sa na šachte pokúsili nahradiť konopné laná železnými reťazami, ale tie sa pre svoju vysokú hmotnosť neosvedčili.V 2. polovici 19. storočia šachta Weiden správne patrila pod banský závod Štôlňa božieho požehnania v Banskej Štiavnici. Začiatkom 20. storočia sa prestala prevádzkovať. Konský gápeľ, ktorý bol nad ňou postavený, sa v roku 1910 zlikvidoval a následne sa zasypala aj samotná šachta (obr.12b). V druhej polovici 20. storočia sa šachta zabezpečila železným plotom a je v správe Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Ústie šachty je národnou kultúrnou pamiatkou lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Šachta Amália
GPS: 48.450446, 18.878355 [48° 27' 1.61'', 18° 52' 42.08'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Presné počiatky hĺbenia šachty Amália nie sú známe. Čiastočne o jej veku napovedá údaj z polovice 18. storočia, kedy už siahala do hĺbky 285,077 m. Zahlbovanie šachty sa pravdepodobne uskutočnilo v 16. storočí , kedy najmä Brenerská banská spoločnosť sa orientovala na ťažbu v širšom okolí šachty Amália. Z historického pohľadu mala šachta niekoľko vývojových fáz. V prvej etape (cca. do polovice 18. storočia) šachta slúžila ako otvárkové a ťažobné banské dielo žily Bieber a jej blízkych štruktúr. V tomto období šachta bola postupne vyhĺbená po úroveň 3. obzoru (hĺbka 285 m od povrchu) a bola odvodňovaná najprv dedičnou štôlňou Bieber, neskôr Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. V prvej polovici 18. storočia bol nad šachtou postavený konský ťažný gápeľ na dopravu a na čerpanie vody, čerpací gápeľ. V roku 1754 J. K. Hell postavil v šachte najprv vodnostĺpcový čerpací stroj a v roku 1755 dal do užívania aj vzduchový čerpací stroj. Tieto čerpacie zariadenia čerpali banskú vodu po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, odkiaľ potom samospádom vytekala na povrch. Čerpací gápeľ nad šachtou, do ktorého sa priahalo 6 párov koní, potom slúžil už len ako náhradné čerpacie zariadenie. Ďalšie etapy šachty Amália súvisia s jej prehlbovaním. Najprv po úroveň dedičnej štôlne František (s vyústením v Hodrušsskej doline) a neskoršie po Voznickú dedičnú štôlňu (s vyústením pri rieke Hron). Po prepojení šachty s dedičnou štôlňou František dal J. K. Hell čerpací gápeľ na povrchu šachty prerobiť na rudný mlyn. Šachta po prehĺbení po dedičnú štôlňu František dosiahla hĺbku 348,5 m. S ďalším prehlbovaním šachty sa začalo v roku 1826, kedy sa intenzívne realizovali práce na razení Voznickej dedičnej štôlne. Prehlbovanie šachty z dôvodu zvýšeného prítoku banských vôd bolo veľmi komplikované a v roku 1832 z tohto dôvodu aj dočasne zastavené (chýbalo ešte 92 m). S prehlbovaním sa začalo až v roku 1852, kedy bol pre tento účel uvedený do prevádzky nový konský gápeľ, ktorý tiež výkonostne nedokázal vyčerpať potrebné množstvo vody. Situácia sa vyriešila až keď banské chodby podfárali šachtu, čím sa docielilo jej odvodnenie (formou priesakov). Dokončenie prehĺbenia šachty a následné prepojenie s dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. (neskôr premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu), sa uskutočnilo v roku 1861. Konečná hĺbka šachty bola 540,17 m. V roku 1898 bol za účelom sprístupnenia žily Terézia na šachte Amália daný do prevádzky nový ťažný stroj (vyrobený firmou Kachelmann vo Vyhniach) s elektrickým pohonom (výrobok firmy Ganz v Budapešti). Podzemná hydrocentrála, ktorá pre stroj vyrábala elektrický prúd bola zabudovaná v šachte Ondrej. Prevádzkovanie šachty Amália bolo ukončené v roku 1908 a samotná šachta bola zasypaná v roku 1914.
Zaplavený kameňolom
GPS: 48.303086, 19.013152 [48° 18' 11.11'', 19° 0' 47.35'']
Obec: Devičie
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.dhzdevicie.estranky.sk/clanky/obec-devicie.html
Kameňolom sa nachádza asi 1 km juhozápadne od obce, spevnenou cestou cca 1,5 km. Ťaženou surovinou bol olivinický čadič. V súčasnosti je lom zaplavený vodou a využívany hlavne na rekreačné účely.
Tesárska roklina
GPS: 48.211319, 18.947762 [48° 12' 40.75'', 18° 56' 51.94'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://honttesare.sk/galeria/fotografie/zaujimavosti/tesarska-roklina
Jedinečné, hoc nie veľmi dlhé kaňonovité údolie zvané Tesárska roklina leží v katastri obce Hontianske Tesáre, v južnej časti okresu Krupina. Údolie vzniklo prerezaním miestneho vodného toku cez skaly vulkanického pôvodu. Na tunajších skalných stenách je dobre viditeľná sedimentácia – usadzovanie a vrstvenie hornín. K atraktivite Tesárskej rokliny vyhlásenej pre svoju výnimočnosť za národnú prírodnú pamiatku prispievajú i štyri vodopády, ktoré sa tu nachádzajú. Najväčší z nich dosahuje výšku 8 metrov. Tesárska roklina je mimoriadne pôsobivá v každom ročnom období a jej návšteva predstavuje neopakovateľný zážitok pre všetkých, ktorí milujú nevšednú krásu a rozmanitosť slovenskej prírody.
Zrúcaniny kaštieľa
GPS: 48.208053, 18.834793 [48° 12' 28.99'', 18° 50' 5.25'']
Obec: Súdovce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
V Súdovciach bol v minulosti klasicistický kaštieľ. Pochádzal zo začiatku 19. storočia, a jeho súčasťou bol park. Park asi pred 200 rokmi vybudoval zemepán István Sembery a vysadil v ňom vzácne rastliny a dreviny. Park bol taký krásny, že v roku 1884 získal cenu na svetovej výstave v Budapešti. Z parku zostalo už len jedno gingo, ktorého vek určili prírodovedci na približne 260 rokov. Na priľahlom súkromnom pozemku sa nachádzajú už len fragmenty múrov bývalého kaštieľa.
Torzo starej drevenice
GPS: 48.391277, 18.981155 [48° 23' 28.6'', 18° 58' 52.16'']
Obec: Žibritov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
V strede obce Žibritov sú upravené zvyšky drevenice (jej torzo), do podoby sedenia pre menšiu partiu. Dookola sú drevené sochy, napr. svätý Peter s dáždnikom a iné. Je to ideálne oddychové miesto pre rodinu s detmi.
Štangarígeľ – Krupinské Bralce
GPS: 48.376423, 18.989153 [48° 22' 35.12'', 18° 59' 20.95'']
Obec: Žibritov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Jedným z najzaujímavejších turistických cieľov v okolí obce Žibritov je unikátny prírodný výtvor zvaný Krupinské bralce alebo Štangarígeľ. Tento výtvor pozostáva z pravidelných päťbokých andezitových pilierov, z ktorých niektoré dosahujú výšku až 6 metrov. Celý útvar vznikol rozpadom lávového prúdu pyroxenického andezitu. Na jednom z kamenných stĺpov sa nachádzajú zvyšky pradávnych znakov, ktoré spomína i známy slovenský polyhistor Andrej Kmeť. Znaky sú pripisované rôznym kultúram – tu Keltom, tu zase Slovanom – dosiaľ však nebolo dôveryhodne objasnené kto za ich vznikom skutočne stojí. Ku Krupinským bralcom sa možno dostať po značkovanom turistickom i cykloturistickom chodníku (pre horské bicykle) z obce Žibritov.
Ruiny zaniknutého renesančného kostola
GPS: 48.391891, 18.980640 [48° 23' 30.81'', 18° 58' 50.3'']
Obec: Žibritov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Zbytky opevnenia a múrov zaniknutého renesančného opevneného kostola. Na JV rohu pozemku sa zachovala len bašta, ktorá v súčasnosti slúži ako zvonica a je pamiatkovým objektom
Sídlisko Porošín
GPS: 48.181496, 18.858897 [48° 10' 53.39'', 18° 51' 32.03'']
Obec: Hontianske Moravce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Neskúmané archeologické nálezisko - sídlisko Porošín-Širokie z obdobia praveku.
Kamenné obydlia, vínne pivnice, tzv. hajloky
GPS: 48.229596, 18.864996 [48° 13' 46.55'', 18° 51' 53.99'']
Obec: Lišov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Za miestnu pamätihodnosť boli vyhlásené aj kamenné obydlia, ktoré sú do dnes funkčné. Po vstupe do týchto obydlí a vínnych pivníc vás zavalí vlna úžasu a emócií nad mohutnosťou a precíznosťou kamenárskych majstrov pri hĺbení kamenného obydlia. Pred viacerými takýmito pivničkami boli medzičasom postavené malé vinárske domčeky – hajloky.
Skalné obydlia (aj bunkre?)
GPS: 48.23792, 18.86692 [48° 14' 16.51'', 18° 52' 0.91'']
Obec: Lišov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Za miestnu pamätihodnosť boli vyhlásené aj kamenné obydlia, ktoré sú vyhĺbené do mäkkých vulkanických hornín, najčastejšie do tufov a tufitov. Na tejto lokalite dosahujú vnútorné priestory obrovské rozmery, spolu niekoľko 100 metrov štvorcových. Na stenách vidno pozostatky rozvodov elektrickej energie z druhej polovice 20. storočia. Po vstupe do týchto pivníc vás zavalí vlna úžasu a emócií nad mohutnosťou a precíznosťou práce kamenárov. V čase protitureckých nájazdov rovnako ako počas oboch svetových vojen boli tieto priestory využívané ako bunkre.
Mineralizovaný prameň
GPS: 48.226219, 18.862732 [48° 13' 34.39'', 18° 51' 45.84'']
Obec: Lišov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Ďalšou zaujímavosťou je mierne mineralizovaný prameň v dolnej časti obce, v minulosti využívaný hlavne na pranie. V súčasnosti je nad prameňom vybudovaný prístrešok na zachovanie historickej pamiatky.
Vínne pivničky
GPS: 48.227114, 18.861101 [48° 13' 37.61'', 18° 51' 39.96'']
Obec: Lišov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Za miestnu pamätihodnosť boli vyhlásené aj vinárske pivničky, ktoré sú do dnes funkčné. Po vstupe do týchto pivničiek, rovnako ako do skalných obydlí vás zavalí vlna úžasu a emócií nad mohutnosťou a precíznosťou kamenárskych majstrov pri hĺbení kamenného obydlia. Pred viacerými takýmito pivničkami boli medzičasom postavené malé vinárske domčeky – hajloky.
Vykopávky v časti Siebrnica (Striebornica)
GPS: 48.237055, 18.872293 [48° 14' 13.4'', 18° 52' 20.25'']
Obec: Lišov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Ľud lužickej kultúry spaľoval mŕtvych na samostatnom žiarovisku mimo hrobov. Spálené kostičky boli po kremácii vyzbierané a uložené do popolnice, ktorá mávala v dne otvor "pre dušu". (Zdroj: Kniha Hont)
Fotogaléria zachytáva artefakty, vykopávkaky nájdené členmi Archeologického ústavu SAV vysunutého pracovisks Zvolen v roku 2008 práve na lokalite Siebrnica.
Vínne pivničky vytesané do skaly
GPS: 48.237274, 19.006287 [48° 14' 14.19'', 19° 0' 22.63'']
Obec: Medovarce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Nad obcou Medovarce sa na zátačke v ktorej na povrch vychádzajú tufové bridlice a tufity bachádza niekoľko vínárskych pivničiek zoradených popri nespevnenej ceste von z obce smerom na časť Sigeľ, čiastočne kopírujúc nižšie položený tok Krupinice nad Žabiarňou.
Laháry – viacstupňové jazykovité výbežky bahnotokov
GPS: 48.235979, 18.992442 [48° 14' 9.52'', 18° 59' 32.79'']
Obec: Medovarce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Epiklastické vulkanické brekcie lahárov amfibolicko-pyroxenických andezitov tvoria ploché až jazykovité telesá o hrúbke niekoľko metrov až do 30 m. Valúny veľkých rozmerov v tejto mase bahna, popolu a vulkanického materiálu – brekcie sú tvorené fragmentami priemernej veľkosti od 5 do 30 cm (ojedinele blokmi do 0,6 do 0,8 m) prevažne so subangulárnym až suboválnym, sporadicky so suboválnym až oválnym tvarom. Hmota bahnotoku – matrix je piesčitá až ílovito-piesčitá, s variabilným obsahom drobných úlomkov andezitu a pemzy. Uloženie jednotlivých lahárov (prúdov) je chaotické. Z petrografického hľadiska ide o amfibolicko-pyroxenické andezity. Epiklastiká sa podieľajú na stavbe sebechlebskej formácie v štiavnickom stratovulkáne.
Lahárový prúd
GPS: 48.236054, 18.992501 [48° 14' 9.79'', 18° 59' 33'']
Obec: Medovarce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Lahárové prúdy (bahnotoky s obsahom ílu, piesku, sopečného popola, úlomov vulkanických hornín a pemzy) tvoria ploché až jazykovité telesá o hrúbke niekoľko metrov až do 30 m. Valúny veľkých rozmerov v tejto mase bahna, popolu a vulkanického materiálu – brekcie sú tvorené fragmentami priemernej veľkosti od 5 do 30 cm (ojedinele blokmi do 0,6 do 0,8 m) prevažne so subangulárnym až suboválnym, sporadicky so suboválnym až oválnym tvarom. Hmota bahnotoku – matrix je piesčitá až ílovito-piesčitá, s variabilným obsahom drobných úlomkov andezitu a pemzy. Uloženie jednotlivých lahárov (prúdov) je chaotické. Vznik takýchto lahárov je sprievodným javom pri niektorých sopečných erupciách. Lahár je obyčajne vytvorený zo zmesi sopečného popola, úlomkov sopečných vyvrelých hornín, zmesi bahna a samozrejme vody, ktorá dáva celú takúto masu pri dostatočnom nasýtení do pohybu. Laháry sú veľmi nebezpečný fenomén (možno nebezpečnejší ako tečúca láva) pre ich veľkú mobilitu (niekoľko desiatok metrov/s). Jedna z najstarších katastrof sa odohrala v roku 79 pri erupcii sopky Vezuv, keď bolo lahárom zasiahnuté mesto Herculaneum. Posledná veľká katastrofa sa odohrala v 1985 v Kolumbii, keď bolo mesto Armero pochované pod 8 m hrubou vrstvou laháru, ktorý prešiel vzdialenosť vyše 40 km od eruptujúcej sopky Nevado del Ruiz. Niektoré sídla, nachádzajúce sa v blízkosti sopiek s pravdepodobným výskytom lahárov (napr. Rainier v USA alebo Ruapehu na Novom Zélande) majú vypracovaný systém včasnej výstrahy pred blížiacim sa lahárom.
Šachta Ján Jozef
GPS: 48.471251, 18.878076 [48° 28' 16.5'', 18° 52' 41.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Poniže križovatky ciest v sedle Červená studňa, idúc smerom na obec Vyhne, sa po ľavej strane cesty nachádza zatopené ústie šachty Ján Jozef, celkovo najzápadnejšej šachty východnej časti štiavnického rudného ložiska. Šachta Ján Jozef bola vyhĺbená pravdepodobne začiatkom 19. storočia a to až po úroveň dedičnej štôlne Michal. Dôvodom je vyrazenia bolo zabezpečenia vetrania banského poľa Michal šachty. V súčasnosti je v mieste jej ohlbne vytvorený akoby kráter naplnený vodou, čo vytvára dojem akoby išlo o vodnú nádrž (tajch). Severne, smerom po svahu sa nachádza ešte pôvodný odval šachty, čiastočne vytvárajúci prirodzenú bariéru pre odtok vody – podobný hrádzy jazierka, pričom pôda pod týmto odvalom je vďaka priesakom takmer celoročne podmočená.
Vrch Sitno
GPS: 48.402047, 18.876377 [48° 24' 7.37'', 18° 52' 34.96'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Sitno (1009 m n.m.) je najvyšším vrchom Štiavnického pohoria. Je vrchom opradeným mnohými bájami a povesťami. Určite najvzácnejšia je tá, ktorá hovorí o Sitnianskych rytieroch, žijúcich v masíve Sitna. Tu čakajú pripravení pomôcť Slovákom vtedy, keď im bude najhoršie.
Jeden dramatický autor vo svojej hre o Slovenskom národnom povstaní nechal svojich hrdinov putovať za Sitnianskymi rytiermi, aby pomohli ich bojujúcej jednotke. Sitnianski rytieri však ich prosbe nevyhoveli. Nevieme prečo, nevie to ani autor, ale je tu niekoľko možností. Buď sa už rytieri v podzemných palotách Sitna nenachádzajú, alebo sa nevedia zjednotiť, kedy pomoc skutočne potrebujeme. Môžu nám tiež nerozumieť, ale najskôr to bude asi preto, že ešte nebolo so Slovákmi tak zle, aby si nevedeli pomôcť sami.
Ozaj, boli ste už na Sitne a skúsili tam dupnúť nohou, aby ste počuli ako to tam duní? Skúste to.
Podľa slovníka cudzích slov je "akropola komplex stavieb vytvárajúcich určitý architektonický celok, vybudovaných na vyvýšených priestranstvách (pahorkoch) nad starovekými gréckymi mestami; opevnená vyvýšenina; vyšehrad, alebo druhá možnosť vyššie položený hrad".
Čo nás oprávňuje o vrchole Sitna hovoriť ako o akropole? Predovšetkým sú to archeologické vykopávky, ktoré tu začal organizovať už Andrej Kmeť. Okrem stredovekého hradu je však na plošine vrcholu Sitna množstvo ďalších pozostatkov činností a architektúry, ktoré hovoria o osídlení Sitna oveľa skôr, ako v stredoveku.
Predovšetkým je to mohutné valové opevnenie v dvoch líniách. V stredoveku, okolo 13. storočia, bola vonkajšia línia upravená na hradby a vytvorila so stredovekým hradom jeden opevnený celok. Areál hradiska má 16 hektárov a bol najvyššie položeným opevneným sídlom ľudu lužickej kultúry na území Slovenska. Toto osídlenie, ktoré tu bolo v rokoch 1200 až 800 pred naším letopočtom, potvrdzujú početné nálezy keramiky, pradiarenských pomôcok, kamenných žarnovov, ďalej celý rad bronzových nálezov, napríklad šálka, sekerka, kosák, dlátko, ihlica, spona a pod. Našla sa tu napríklad aj prieskovcová forma na odlievanie bronzových dlátok.
Archeologický výskum sa začal realizovať v roku 1970. Podnetom boli nálezy amatérskeho archeológa J. Truchlika, ktorý pri vykopávkach na stredovekom hrade získal črepové fragmenty z mladšej a neskorej doby bronzovej.
Výskum pokračoval v roku 1978 ako zisťovací a v roku 1979 pokračoval v súvislosti s výstavbou retranslačnej stanice, ako výskum zachraňovací.
Tieto vedecké výskumy, ktoré viedol Dr. J.Labuda, už jednoznačne dokázali, že Sitno bolo v rokoch 1200 - 800 pred naším letopočtom hradisko vojensko-administratívneho charakteru a zároveň bolo aj strediskom metalurgie.
Veľký význam pre obyvateľov tohto hradiska mal zdroj vody, ktorý sa tu našiel a označil ho vo svojich prácach aj Andrej Kmeť. Pokiaľ ide o valy, ktoré sa zachovali až do dnešných čias, výskum ukázal, že sú to pôvodne praveké obranné valy pozostávajúce z nasucho uložených kameňov a mohutného násypu zeminy. Kamene vo vale zo stredoveku už boli pospájané maltou.
Hoci sa archeologický výskum na celej ploche hradiska neuskutočnil a Sitno je vyhlásené ako archeologicky chránené územie, pri už zrealizovaných archeologických výskumoch sa ukázalo, že s veľkou pravdepodobnosťou sa tu časť pôdy vedome poľnohospodársky obrábala (nálezy kamenných žarnovov, poľnohospodárskych nástrojov).
Ešte si odpovedzme na otázku, kto boli ľudia lužickej kultúry. Znova nám pomôže slovník: "lužická kultúra je súčasť komplexu archeologických kultúr popolnicových polí v bronzovej a hallštattskej dobe". Prvé pamiatky ľudí lužickej kultúry pochádzajú z roku 1350 pred naším letopočtom. Jednoducho takto je označovaný spôsob života ľudí v danej dobe. Nedá sa veľmi hovoriť o národoch, ale len o podobnom spôsobe života. Názov danej kultúry je odvodený od miesta, kde boli prvý raz takéto archeologické pamiatky vykopané.
Ešte jedna veta zo slovníka: "Spoločenskú organizáciu dokladajú hradiská s mohutnými valmi z kameňa, hliny a dreva, ktoré boli politicko-administratívnymi centrami a plnili aj vojenskú funkciu".
Archeologické nálezy, ktoré boli do týchto čias uskutočnené, ukazujú, že osídlenie Sitna trvalo možno do začiatku nášho letopočtu. Nevieme, prečo ľudia hradisko opustili. Príčin môže byť veľa.
Nové osídlenie Sitna sa začína znova až v 11. - 12. storočí nášho letopočtu (usudzuje sa len podľa archeologických nálezov). V tomto období tiež začal vzrastať význam Banskej Štiavnice, ako rudného revíru. Tu už išlo o zabezpečenie nerušenej ťažby rúd. Preto tu bol v 13. storočí vybudovaný kamenný hrad.
Hrad bol vybudovaný na jedinej prístupovej ceste z východnej strany Sitna (ostatné časti Sitna sú zabezpečené proti prístupu prípadného nepriateľa mohutnými andezitovými bralami). Súčasne boli využité už spomínané ochranné valy, ku ktorým bola vybudovaná aj priekopa. Najvýznamnejšiu úlohu zohral hrad pri obrane stredoslovenských miest pred tureckým nebezpečenstvom v 16. storočí.
Podľa vykopávok k prestavbe hradu došlo v 16. až 17. storočí, keď sa uskutočnilo aj priame pripojenie vody na hrad prípojkou z prameňa vzdialeného 600 metrov. V 17. storočí boli majiteľmi hradu Koháryovci. Hrad bol zničený tureckými vojskami.
Už v rokoch 1736 a 1738 dal majiteľ kaštieľa vo Svätom Antone Andrej Jozef Koháry postaviť rozhladňu, ako prvú v Európe. Táto síce po zásahu blesku vyhorela, no obnovená bola v roku 1886 na podnet lekára Koháryovcov Dr.E.V.Téryho.
Štiavnické vrchy a Sitno vôbec, sú považované za kolísku európskej turistiky - prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860.
Po roku 1880, pod vedením Dr. Téryho bolo v okolí Sitna vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov, budovali sa nové chodníky a horské studničky. V roku 1885 mal turistický spolok 194 členov. V roku 1929 bola horáreň na Sitne prestavaná na turistickú chatu Andreja Kmeťa.
Známou sa stala veta, že kto chce poznať krásu stredného Slovenska, musí vyliezť na Sitno. Skutočne nie je veľa vrchov na Slovensku, z ktorých by bol taký nádherný kruhový výhľad, ako je Sitno. Výhľad zachytáva nielen relatívne blízke Kremnické vrchy, Vtáčnik, Tribeč, Inovec, Zobor, ale aj Chopok, Vepor, Poľanu, Stolicu. Pri dobrej viditeľnosti vidieť Nízke Tatry, ale aj maďarskú Matru. Ten výhľad stojí za to. Navyše, ak k tomu prirátame pohľad na praveké valy a zrúcaniny stredovekého hradu so skalným andezitovým mestom, je tu čo obdivovať.
Veľmi atraktívny je aj samotný výstup na Sitno. Najprv miernym stúpaním cez lúky od Počúvadla, potom prudkým stúpaním cez les na Tatársku lúku, ktorá dostala svoje meno od toho, že sa tu odohrala bitka s Tatármi, bojujúcimi v tureckej armáde, ktorí obliehali hrad. Práve na Tatárskej lúke sa hlavne v jarnom období dá do sýta pokochať na výnimočných rastlinách.
Pokračovaním cez les sa dostávame na drevené schody, ktoré nás vyvedú až na Sitno. Je to vlastne tiež jedna z atrakcií - schodmi sa dostaneme až na vrchol vo výške 1009 metrov nad morom. Žiaľ, čaká nás tu veľmi nepríjemné prekvapenie. Turistická chata Andreja Kmeťa, ktorá poskytovala jednoduché, ale príjemné občerstvenie, bola počas rekonštrukcie rozkradnutá.
O bohatosti na prírodné, ale aj historické nálezy tohto kraja svedčí aj prírodná rezervácia Holík, ktorá sa nachádza neďaleko Sitna. Dostaneme sa k nej pokračovaním cesty od Počúvadlianského jazera k obci Počúvadlo. Holík bol v roku 1966 vyhlásený za chránené nálezisko s výmerou 31,98 hektára. Tvorí ho vrchol rovnomenného kopca a na andezitovom podklade sa tu nachádza veľmi zaujímavá vegetácia buka lesného, duba zimného, ďalej rašetliak, tavoľník a rad teplomilných rastlín, ktoré sa zachovali práve v tejto lokalite, ako silenka zelenokvetá, valdštajnka kuklíkovitá. Samozrejme, že tu žije celý rad vzácnych vtákov a cicavcov.
Archeologickou zaujímavosťou je, že sa pod vrchom Holík v roku 1944 našiel poklad okrasných a pracovných predmetov z bronzu. Ide o náhodný nález z neskorej doby bronzovej okolo roku 800 pred naším letopočtom. Poklad je uložený v zbierkach Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici.
Pre oživenie tohto seriálu by som si dovolil jeden aktuálny vtip:
Štiavnický Nácko nahovoril otca, aby raz šiel s ním na Sitno, že je odtiaľ krásny rozhľad. Starý Náco sa konečne dal nahovoriť a keď unavený a spotený zastal na Sitne, syn mu hovorí:
"No, pozri sa, tata, ako je tamd olu pekne!"Starý Náco, nazlostený, mu odpovie:"Čuš ty chnavo! Načo si ma trepau hore, ked pekne je tam dolu?!"
Občianska strelnica
GPS: 48.461428, 18.890134 [48° 27' 41.14'', 18° 53' 24.48'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Širšie priestranstvo pôvodne vybudované pre potreby Streleckého spolku ešte v 16.-tom storočí. Na tomto mieste bola v 19. storočí vybudovaná kolkáreň a altánok, ktoré dlho slúžili pre oddych a relax štiavničanov. V 1. polovici 20. storočia bola väčšia plocha za hlavnou budovou upravená pre potreby Evanjelického učiteľského ústavu ako ihrisko, dnes je tam malé parkovisko. Tomuto účelu slúžila takmer do konca 20. storočia. Dlhý úzky pás záhrady, ktorý voľakedy slúžil pravdepodobne ako dráha kolkárne je zarastený, neprístupný a priestranstvo pod alejou chránených líp neudržianané a chátra. Rovnako z malej budovy nad týmto pásom sú len ruiny. Prístup k objektu je zo spodnej strany nemožný, nachádza sa tam súkromný pozemok patriaci k rekonštruovanej stavbe za "Učiteľákom"
Šachta Ondrej
GPS: 48.451164, 18.887642 [48° 27' 4.19'', 18° 53' 15.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Ondrej je súčasťou Banského múzea v prírode. V povrchovej expozícii, sú vzácne exponáty z baníckych oblastí Slovenska, spojených s baníctvom, úpravou rúd, ťažiarstvom a baníckou architektúrou. Tu sa nachádza aj náučná geologická expozícia vybudovaná v rámci projektu "zriadenie banskoštiavnického geoparku. Na 10 zastaveniach a veľkoplošnej geologickej mape je tu vysvetlená geológia územia Slovenska. Podzemná expozícia je umiestnená v pôvodných banských dielach obzoru Bartolomej a šachty Ondrej. Ponúka nezabudnuteľný zážitok pri návšteve bane, kde sú umiesnené exponáty banskej techniky od najstaršie používaných ručných nástrojov až po techniku 20. storočia. Pred fáraním dostanú návštevníci plášť, prilbu a lampu a so sprievodcom absolvujú viac ako 1km dlhú prehliadku. Šachta Ondrej leží v doline tiahnúcej sa od tabakovej továrne k vodnej nádrži Klinger. Nachádza sa 656 m.n.m., hlboká bola 433 m. Vyhĺbili ju v obdĺžnikovom profile s drevenou výstužou. Je sprístupnená od povrchu do hĺbky 45 m po úroveň obzoru Ján. R. 1979 bola nad šachtu umiestnená ťažná veža z bane Rúfus v Poproči. V šachte používali rôzne zariadenia: konský gápeľ, neskôr vodné koleso. R. 1908 zabudovali na šachte elektrický ťažný stroj. Roku 1924 sa rozhodlo o jej likvidácii. Východne od šachty Ondrej je ústie štôlne Bartolomej, ktorá vznikla za účelom prieskumu a dobývania žily Špitaler. Dnes je štôlňa hlavným dopravným, vetracím a odvodňovacím banským dielom podzemného skanzenu. Prehliadková trasa zahŕňa dlhé a priestorové banské diela zo 17.-19. Storočia. Najcennejším exponátom je podzemný konský ťažný gápeľ z 2.pol.19.stor., jediné zachránené zariadenie svojho druhu v podzemí na Slovensku. Severovýchodne od ústia štôlne Bartolomej leží ústie ďalšieho horizontálneho banského diela, tzv. remízy lokomotív.
Šachta Zigmund
GPS: 48.453007, 18.894820 [48° 27' 10.83'', 18° 53' 41.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Ústie šachty leží 583 m.n.m. medzi vrchom Frauenberg a Trojickým vrchom. Šachta mala obdĺžnikový pôdorys s drevenou výstužou. Neďaleko je bývalá prevádzková budova šachty zdobená baníckym motívom od neznámeho autora z roku 1936. Šachtu začali hĺbiť v r. 1631 ako vetraciu šachtu pre razenie Svätotrojičnej dedičnej štôlne, ale po objavení bohatého zrudnenia na žile Ján sa využívala na dobývanie. Toto miesto bolo známe intenzívnou hydrotermálnou premenou. Drevená výstuž bola vystavená nadmerným tlakom, dokonca došlo k vychýleniu šachtového telesa a dopravné klietky boli v určitej hĺbke vedené šikmo. Po dvoch rokoch hĺbenia sa narazilo na veľmi tvrdú horninu, a preto v roku 1633 sa o 40 m vyššie začala hĺbiť nová šachta s nadmorskou výškou 583,28 m. Šachta sa ešte v 17. storočí prepojila so Svätotrojičnou dedičnou štôlňou. Neskôr sa rozhodlo o ďalšom prehlbovaní šachty po úroveň žily Ján. V roku 1826 sa začalo s posledným prehlbovaním šachty s cieľom dosiahnuť úroveň dedičnej štôlne cisára Jozefa II. Uskutočnilo sa to v roku 1836. Šachta dosiahla konečnú hĺbku 359,715 m. Okrem ťažby mala šachta aj veľmi významnú odvodňovaciu funkciu. V roku 1759 tu Jozef Karol Hell postavil dva vodostĺpcové čerpacie stroje. Prvý bol namontovaný na povrchu so spádom pohonnej vody 68,88 m. Odpadová voda z prvého stroja bola pohonnou vodou pre druhý stroj. Obidva stroje čerpali vodu zo šachtovej žumpy na úroveň Svätotrojičnej dedičnej štôlne, do výšky 137,76 m. Každý stroj vyčerpal za 24 hodín 494 m³ banskej vody. V areáli bývalej šachty Zigmund sa až do súčasnosti zachovala budova strojovne vodostĺpcového čerpacieho stroja. Za budovou strojovne je aj dnes stále viditeľný jarok, ktorý privádzal pohonnú vodu z nádrže Klinger. V 18. storočí stál nad šachtou čerpací konský gápeľ, ktorý plnil funkciu rezervného čerpacieho zariadenia v období nedostatku pohonnej vody pre vodostĺpcové stroje. Zvýšené čerpacie požiadavky, najmä v čase, keď bola zatopená časť dedičnej štôlne cisára Františka medzi šachtami Zigmund a Amália, vyriešil v roku 1865 nový parný čerpací stroj. Vyrobila ho továreň J. Sigla vo Viedni. Samotné čerpadlá pre tento stroj dodala železiareň v Hronci. Šachta Žigmund sa v druhej polovici 19. storočia stala hlavným ťažobným závodom celej banskoštiavnickej oblasti. Dokumentuje to veľmi rozsiahla halda, ktorá je objemovo jedna z najväčších v celom regióne. Po 2. svetovej vojne počas veľkej rekonštrukcie samotného telesa šachty vznikla havária novovybudovanej tvárnicovej výstuže (prevažná časť výstuže v šachte sa zrútila). Následne sa rozhodlo, že šachta sa prestane prevádzkovať a roku 1964 sa definitívne uzatvorila.
Šachta Maximilián
GPS: 48.443380, 18.884714 [48° 26' 36.17'', 18° 53' 4.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–11)
Torzo ťažnej veže šachty Maximilián. Šachta Maximilián v počiatkoch sprístupnila a umožnila dobývanie žíl Ján, Gräfi a Špitaler, neskoršie aj žíl Bieber, Terézia a Wolf. Počiatky šachty Maximilián sa viažu na začiatok 17. storočia, konkrétne 14. mája 1612 bolo vybraté miesto na jej hĺbenie. Pôvodne šachta mala slúžiť len na vetracie účely štôlne Matej, ktorá už v roku 1608 mala prerazené žily Ján a Gräfi, a v nasledujúcich rokoch sa pokračovalo v razení prekopu na žilu Špitaler, k čomu ako pomocné banské dielo bola potrebná šachta Maximilián. Úroveň štôlne Matej v okolí šachty Maximilián sa na niektorých banských mapách uvádza ako 1. obzor . V ďalšom období sa šachta podľa potreby prehlbovala, najmä z dôvodu postupu dobývacích prác do hĺbky. V roku 1771 bolo potrebné vyhĺbiť po dedičnú štôlňu cisára Františka len 6 metrov a prepojiť sa s týmto významným odvodňovacím banským dielom. V roku 1865 šachta mala hĺbku už 352 m a v roku 1885 už bola spojená s 12. obzorom (úroveň Voznickej dedičnej štôlne), ktorý v tom čase bol najspodnejším obzorom celého banskoštiavnického ložiska. Konečná hĺbka šachty bola 427,1 m (obr.č.189). Pôvodne pre zvislú dopravu bol nad šachtou Maximilián postavený konský ťažný gápeľ. V roku 1837 bol v šachte na úrovni Svätotrojičnej dedičnej štôlne namontovaný vodnostĺpcový ťažný stroj, ktorý bol v prevádzke až do roku 1926. Začiatkom 20. storočia bola ešte šachta udržiavaná, jej prevádzka však bola len minimálna. V rokoch 1917 – 1918 sa na šachte začala budovať podzemná hydroelektráreň. Postaviť sa mala na úrovni dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (12. obzor) a pohonná voda mala byť privádzaná z nádrží Windšachta, obidvoch Richňavských a Bakomi. Od firmy Ganz z Budapešti sa objednala Peltonova turbína s kapacitou 100 l/sek., spádom vody 419 m a výkonom 430 koní. Zároveň sa uskutočnili práce pomerne veľkého rozsahu. Na úrovni 12. obzoru sa vystrielal priestor budúcej hydroelektrárne a na povrchu sa postavila nová šachtová budova s ťažnou vežou.V teréne sa vybetónoval jarok na prívod vody. V roku 1919 sa uskutočnila revízia projektu hydroelektrárne, pri ktorej sa zistilo, že množstvo vody na pohon turbíny by stačilo len na 81 dní v roku. Preto ďalšie práce na výstavbe hydroelektrárne sa zastavili a projekt sa nedokončil. Následne sa prevádzka šachty utlmila. V roku 1933 sa prikročilo ku opätovnému sprevádzkovaniu šachty. Od povrchu po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka (5. obzor) sa v šachte vyhotovila nová výstuž a pre následnú ťažbu sa sprevádzkoval elektrický ťažný stroj zo šachty Ferdinand v Kremnici. Po druhej svetovej vojne bola šachta Maximilián jeden z hlavných ťažobných úsekov závodu Rudných baní v Banskej Štiavnici.
Vodná nádrž – tajch Malá vodárenská
GPS: 48.467313, 18.886789 [48° 28' 2.33'', 18° 53' 12.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MV-1-02)
Tajch Malá vodárenská bol postavený na konci prvej polovice 16. storočia. Slúžil ako posilňujúci zdroj vody tajchu Veľká vodárenská. Náklady na jeho výstavbu poskytlo mesto. Samotný tajch sa zásoboval vodou prirodzenou gravitáciou z vlastného územia, ale najmä po celý rok z neďalekého Prameňa sv. Jána a z iných menších prameňov. Prebytočná voda odtekala cez prepad do nižšie položeného tajchu Veľká vodárenská, s ktorým tvoril jednotný funkčný systém.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Malá vodárenská:
- výška hrádze 6 m
- šírka koruny hrádze 3 m
- dĺžka hrádze 32 m
- kóta koruny hrádze 733,49 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 27 m
- dĺžka zátopovej plochy 31 m
- sklon vzdušného svahu 28°
- hĺbka tajchu 3-5 m
Šachta Ferdinand (nová)
GPS: 48.444917, 18.876619 [48° 26' 41.7'', 18° 52' 35.83'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Web: http://www.stiavnickebane.sk/Image/Montanistika/03_AA1P_H_FERDINAND.jpg
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1– 03)
Lokalizácia: v osade Horná roveň, 30 m od kultúrneho domu
Neďaleko starej šachty Ferdinand bola ďalšia šachta, ktorá v roku 1624 siahala do hĺbky 104,5 siah (1 siaha = 2,026 m). Najspodnejší otvorený obzor tejto šachty bol v úrovni Dennej štôlne, ovšem dobývacie práce sa vykonávali aj pod jej úrovňou. Dňa 14. júna 1624 vytýčili šachtu Ferdinand, ktorej ústie bolo o 3 siahy vyššie ako skorej uvedenej šachty. Ďalšie historické záznamy uvádzajú, že 27. júna 1650 sa slávnostne začala hĺbiť ďalšia Ferdinand šachta – s názvom Ferdinand III. Dôvody hĺbenia týchto šácht v tak krátkom časovom odstupe nie sú známe. V roku 1654 šachta Ferdinand (III.) bola hlboká 42 siah. Podľa archívnych údajov pri jej ďalšom prehlbovaní šachta prerazila dve žily, ktorých najmä spodná bola dobre zrudnená. Podľa geologického rezu sa jedná o štruktúru žily Špitaler, ktorá v danej časti má niekoľko samostatných vedení. Konečná hĺbka šachty bola 246 m, kde sa prepojila s obzorom Müller, ktorý v tejto časti ložiska bol veľmi významný pre dopravu a ťažbu. Po geologickej stránke celý vyhĺbený úsek šachty sa nachádza v prostredí hornín andezitu a pozične ústie šachty sa nachádza v nadloží žily Špitaler, ktorú v úrovni štôlne Klement preráža. V roku 1688 v šachte vypukol požiar. Šťastie, že v čase požiaru toto banské dielo bolo výdušne (s ročným obdobím v dôsledku zmeny teploty sa smer prúdenia banských vetrov mení), takže obzory neboli splodinami následkom požiaru zasiahnuté a nedošlo ku ľudským obetiam. Koncom 17. storočia šachta Ferdinand a jej prvý obzor – štôlňa Fuchs bola mapovo neprehľadná, čo dokazuje príkaz banskej správy,že sa má z daného banského diela vyhotoviť podrobná banská mapa. Na konci 17. a najmä začiatkom 18. storočia banské chodby Fuchs štôlne boli významným ťažobným a dopravným obzorom šachty Ferdinand . V druhej polovici 18. storočia ťažbu šachty Ferdinand sa zabezpečovala pomocou gápľa na konský pohon. Od druhej polovice 18. storočia a najmä v 19. storočí ťažba šachtou sa prevažne vykonávala už len po obzor Matej , odkiaľ sa potom jalovina na haldovanie a ruda na úpravnícke spracovanie dopravovala spojovacou chodbou na povrch. V roku 1874 bola v šachte Ferdinand uvedená do prevádzky vodná turbína pre účel šachtovej dopravy. Turbínu vyrobila Továreň na stroje J.Jacob Winterthur Rieter vo Švajčiarsku a jej montáž v šachte zabezpečila továreň Karola Kachelmanna vo Vyhniach. Spád pohonnej tlakovej vody bol 60 m a výkon turbíny 14,7 kW. Turbína sa demontovala v roku 1886, pretože šachta Ferdinand v tom čase sa už prestala prevádzkovať. Jeden z hlavných dôvodov ukončenia prevádzkovania šachty bol aj jej zlý technický stav, ktorý si vyžadoval nutnú nákladnú rekonštrukciu, od čoho sa upustilo a rozhodlo sa o jej likvidácii. Likvidačné práce boli zrealizované do mája 1887. Konský gápeľ zo šachty Ferdinand sa premiestnil na blízku šachtu Wolf a samotná šachta sa zasypala. Šachta Ferdinand správne patrila v druhej polovici 19. storočia pod Ferdinand a Kristína šachtový banský závod v Štiavnických Baniach.
Šachta Ferdinand (stará)
GPS: 48.443447, 18.877654 [48° 26' 36.41'', 18° 52' 39.55'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Web: http://www.stiavnickebane.sk/Image/Montanistika/03_AA1P_H_FERDINAND.jpg
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-10)
Na Hornom Fuchslochu existovala stará šachta Ferdinand, ktorá nepochybne rovnako, ako stará šachta Wind na Strednom Fuchslochu, patrili k tým najstarším, pričom museli byť z hľadiska odvodňovania napojené na dedičnú štôlňu Bieber (predtým zrejme aj na vyššiepoložené štôlne Bobrovski a Klement). Lokalizácia tejto šachty nie je vôbec zaznamenaná v archívnych mapách a neexistujú akékoľvek mapove podklady, ktoré by jednoznačne odvodzovali jej lokalizáciu na povrchu. Dnes o jej existencii svedčí už len nápadne mohutná halda a niektoré archívne údaje. Z nich najvýznamnejším je údaj, že v r. 1624 siahala do hĺbky 210 m (po „dennú“ štôlňu 179 m, po žilu Špitaler ešte ďaľších 17,5 m a pod žilou sa ešte dobývalo 14 m). „Dennou“ štôlňou tu môže byť v takej hĺbke len dedičná štôlňa Bieber, z toho vyplýva, že táto šachta, osadená ďaleko v nadloží žily Špitaler mohla najefektívnejšie dobývať časť žily Špitaler (severne od šácht stará Wind a Špitaler) len v hĺbkovom intervale 560 - 660 m n.m. Jej význam treba zrejme spájať s vetracou funkciou šachty pre dobývky na žile Špitaler, nachádzajúce sa medzi starými šachtami Wind a Ferdinand, ktoré dosiahli prostredníctvom starej šachty Wind, už v roku 1560 hĺbkovú úroveň 490 m n.m. a boli cez sústavu obzorových chodieb (Piroch, Müller, Olbers) a komínov ovetrávané smerom k starej šachte Ferdinand. Tento názor dokazuje skutočnosť, že keď bola okolo r. 1750 do tohoto priestoru vyrazená dedičná Svätotrojičná štôlňa (560 m n.m.), boli v jej okolí zistené už rozsiahle staré dobývky, a preto jej ďalšia ražba smerom na juh ku šachtám Wind nebola uskutočnená. Stará šachta Ferdinand stratila svoj význam najneskôr po r. 1675, kedy bol novou šachtou Ferdinand dosiahnutý obzor Müller, čím šachta dostala rovnako význam výdušného (vetracieho) banského diela. Navyše bola vhodnejšie lokalizovaná v blízkom nadloží žily Špitaler a v priestore významného uzla viacerých významných žíl.
Šachta Wolf
GPS: 48.441816, 18.873182 [48° 26' 30.54'', 18° 52' 23.46'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1–04)
Lokalizácia : 270 m JZZ od šachty Ferdinand
Ohlbeň (ústie) šachty Wolf sa nachádza v nadloží žily Wolf v nadmorskej výške 750 m. Šachta Wolf je situovaná v blízkosti žíl Špitaler, Bieber a Wolf, ktoré boli v oblasti Štiavnických Baní na drahé kovy najvýnosnejšie. Z pohľadu štrukturálneho žila Wolf tvorí diagonálne prepojenie medzi žilami Bieber a Špitaler. Všetky vyššie uvedené žily v širšom okolí šachty Wolf boli v historických dobách dobývané aj povrchovo, z čoho sú zachovalé prejavy vo forme pingových línii a smerných depresií. V minulosti v blízkom okolí šachty Wolf bola stará šachta Wolf, ktorá patrila ťažiarskej spoločnosti Brenner a v roku 1587 ju chcela predať eráru. Z dôvodu rozdielneho pohľadu na kvalitu ťaženej rudy touto šachtou ku predajno kúpnemu aktu nedošlo a toto banské dielo bolo dočasne odstavené. V roku 1607 šachta sa opäť sprevádzkovala a to už s podielovým vlastníctvom eráru. V roku 1624 pri starej šachte Wolf sa začala hĺbiť nová šachta Wolf, ktorá v roku 1763 mala hĺbku 262 m a siahala po úroveň štvrtého obzoru. Celkove touto šachtou bolo zarazených a rozfáraných 12 obzorov a konečná hĺbka šachty bola 291 m. Koncom 19. storočia horné obzory šachty Wolf boli už opustené a spodné obzory boli sprístupnené a prevádzkované zo šachty Maximilián. Pre zvislú dopravu šachty Wolf bolo počas jej prevádzkovania postavených niekoľko ťažobných gápľov. Posledný gápeľ vykonávajúci ťažbu na šachte Wolf pochádzal z blízkej šachty Ferdinand, ktorý bol sem preložený v roku 1887.Ukončenie prevádzkovania na šachte Wolf bolo v roku 1912, kedy bola zasypaná aj samotná šachta. V minulosti v mieste šachty sa nachádzala výrazná prepadlina, ktorá bola zabezpečené oplotením. V dlhom časovom období prepadlina bola vyplňovaná rôznym materiálom a v súčasnosti je temer zarovnaná s okolitým terénom.
Infotabula
GPS: 48.411926, 18.791761 [48° 24' 42.93'', 18° 47' 30.34'']
Obec: Vysoká
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informačná tabuľa Regionálneho združenia cestovného ruchu a Miktoregiónu HONT s mapovou kompozíciou a sprievodcom najväčšími a najznámejšími atraktivitami regiónu.
Studnička
GPS: 48.412712, 18.789038 [48° 24' 45.76'', 18° 47' 20.54'']
Obec: Vysoká
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prírodná studnička (prameň), prekrytá drevenou konštrukciou chrániacou pred znečistením.
Prameň pod Červenou studňou
GPS: 48.467878, 18.885204 [48° 28' 4.36'', 18° 53' 6.73'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Zachytený prirodzený prameň s pitnou vodou patrí medzi niekoľko malých prameňov v zdrojovej-pramennej časti toku Štiavnica. Okolie prameňa bolo upravené v roku 2012.
Šachta Alžbeta
GPS: 48.455193, 18.891165 [48° 27' 18.69'', 18° 53' 28.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Lokalizácia : JZ časť mesta, nad mestskými cintorínmi.
Počiatky hĺbenia šachty Alžbeta nie sú známe. Podľa lokalizácie (v okolí šachty na žile Špitaler sa nachádzali bohaté rudné stĺpy) možno predpokladať, že zahĺbenie šachty sa uskutočnilo minimálne v 16. storočí. Vtedy v tejto banskej oblasti podnikalo významné Brennerovo ťažiarstvo. Pravdepodobne v roku 1753 sa nad šachtou postavilo jedno z prvých reverzných vodných kolies. Toto vodné koleso malo na jednej strane hriadeľa ťažný lanový bubon a na druhej strane kľuku, na ktorú sa napájali šachtové piestové čerpadlá. Ojnica sa na kľuku pripájala len pri čerpaní banskej vody.Posledné prehĺbenie šachty sa uskutočnilo v polovici 19. storočia s cieľom dosiahnuť úroveň v tom čase razenej dedičnej štôlne cisára Jozefa II. a prepojenie s týmto významným odvodňovacím banským dielom. Konečná hĺbka šachty bola 440 m a sprístupnila 11 obzorov. Na zvislú dopravu sa nad šachtou postavil konský ťažný gápeľ. V roku 1738 tu barón Jozef Emanuel Fischer z Erlachu prvýkrát v banskoštiavnickom rudnom revíre nahradil valcový ťažný bubon v gápli za kužeľový. Tým sa znížil počet priahaných koní z troch párov na dva. Ťažba rúbaniny sa najprv vykonávala v kožených vakoch, neskôr (podobne ako v blízkej šachte Ondrej), sa použili okovy. Koncom 19. storočia mali erárne bane v oblasti Banskej Štiavnice pre ťažbu rudy vystrojenú len šachtu Žigmund. Doprava rudy ku šachte Žigmund bola zdĺhavá a nákladná, preto sa rozhodlo, že v šachte Žigmund sa bude vyťahovať len ruda do žily Ján a šachta Alžbeta bude zabezpečovať ťažbu zo žily Špitaler. Nakoľko v tom čase existujúci konský ťažný gápeľ na šachte Alžbeta by to kapacitne nezvládol, bol v roku 1898 daný do prevádzky aj vodnostĺpcový ťažný stroj, na ktorý plán vypracoval strojný inšpektor Eugen Broszman. Stroj mal výkon 30 k (koní) a poháňala ho voda z Ottergrundskej nádrže. Ťažená ruda šachtou sa následne dopravovala na povrch prekopom Svätotrojičného obzoru po koľajniciach s konským záprahom. Dňa 17. júna 1919 v dôsledku rozsiahleho požiaru vznikli na povrchu šachty značné škody. Aj to ovplyvnilo rozhodnutie o likvidácii tohto banského závodu a demontáži gápľa. Organizačne šachta patrila pod banský závod Štôlňa Pacher v Banskej Štiavnici.
Kysihýbelský akvadukt
GPS: 48.45368, 18.9277 [48° 27' 13.25'', 18° 55' 39.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Keška ukrytá v strome na zemi.
Slovenské povesti - Sitno
GPS: 48.40202, 18.88695 [48° 24' 7.27'', 18° 53' 13.02'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Jednoducha tradicional cache venovana panovi Janovi Truchlikovi - amaterskemu archeologovi, ktory niekolko desatroci stravil pri archeologickych vyskumoch na tejto lokalite a v tychto bralach nechal zdravie i život.
Šachta Kaufhaus
GPS: 48.458527, 18.893359 [48° 27' 30.7'', 18° 53' 36.09'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Kaufhaus je historické banské dielo nachádzajúce sa v samotnom centre mesta Banská Štiavnica. Ide pravdepodobne o jednu z prvých šácht v oblasti banskoštiavnického ložiska. Pôvodné ústie šachty (ohlbeň) sa nachádzalo v údolí na východe žily Špitaler, ktorá bola v minulosti najvýznamnejšou ťaženou žilnou štruktúrou. V mieste ústia šachty vznikla pravdepodobne pri povrchovom dobývaní žily pinga a jej ďalším prehlbovaním po žile vznikla šachta. Tomu napovedá aj skutočnosť, že sa nejedná o typickú zvislú šachtu, ale je to úklonné banské dielo, ktoré sledovalo žilu Špitaler. Vek šachty nie je historicky dokladovaný. Isté je len to, že jej dohĺbenie súvisí s dedičnou štôlňou Glanzenberg, ktorej počiatky tiež nie sú známe. Vek so značnou nepresnosťou je možné snáď len odvodiť od zavedenia technológie hlbinného dobývania , ktorá v tomto priestore sa začala používať príchodom nemeckých baníkov v 12. storočí. Šachta Kaufhaus sa totiž nachádza v najnižšom bode historickej 650 m dlhej povrchovej dobývky na žile Špitaler a práve tu bolo najvhodnejšie miesto pre sprístupnovanie jej hlbších častí. Z daného vyplýva, že prvé zahlbovanie šachty sa mohlo uskutočniť už v 12. storočí. Interval šachty (medzi povrchom a Glanzenberg dedičnou štôlňou) po banskohistorickej stránke nie je preskúmaný. Ústie sa nachádza na Radničnom námestí, kde je v kamennej dlažbe miesto pôvodnej šachty vyznačené výrazne svetlejšou dlažbou. Hĺbka šachty je 31 m a končí na úrovni dedičnej štôlne Glanzenberg, s ktorou je prepojená. Podľa banských máp šachta ešte koncom 18. storočia vyúsťovala na povrch. Neskôr bola prekrytá a vo vrchnej časti sa vyrazila spojovacia chodba do suterénu najbližšieho domu, ktorou ešte v období 2. svetovej vojny bolo možné vyfárať z dedičnej štôlne Glanzenberg.
Prameň – studnička nazývaná Samaritánka
GPS: 48.383337, 18.930532 [48° 23' 0.01'', 18° 55' 49.92'']
Obec: Prenčov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prícestná kaplnka s čistou pramenitou vodou nazývaná „Samaritánka“. Výtok vody je vedený tenkým potrubím pred vchodom do kaplnky.
Paradajs
GPS: 48.464406, 18.880454 [48° 27' 51.86'', 18° 52' 49.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Paradajs - 939 m n. m. sa nachádza nad historickým centrom Banskej Štiavnice.
Tanád
GPS: 48.451470, 18.869197 [48° 27' 5.29'', 18° 52' 9.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Tanád: 939 m n. m., situovaný nad obcou Horná Roveň pri Banskej Štiavnici.
Kamenná suť na úpatí Tanádu
GPS: 48.451328, 18.870270 [48° 27' 4.78'', 18° 52' 12.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kamenná suť na úpatí Tanádu je suť menších rozmerov, tesne pod vrcholom Tanádu - 939 m n. m.
Scharfenberg
GPS: 48.461640, 18.913842 [48° 27' 41.9'', 18° 54' 49.83'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Ostrý vrch - Scharfenberg, na ktorom sa nachádza komplex sakrálnych stavieb známych ako banskoštiavnická kalvária.
Anderloch
GPS: 48.456246, 18.975728 [48° 27' 22.49'', 18° 58' 32.62'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vrch Anderloch sa nachádza v nadmorskej výške 810 m n. m. nad obcou Banský Studenec.
Skalka
GPS: 48.456195, 18.994987 [48° 27' 22.3'', 18° 59' 41.95'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vrch Skalka sa nachádza v nadmorskej výške 882 m n. m. nad obcou Banský Studenec.
Infopanel kalvária
GPS: 48.461594, 18.911942 [48° 27' 41.74'', 18° 54' 42.99'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel s popisom kalvárie v Banskej Štiavnici a mapou objektov.
Brezový vrch
GPS: 48.5057, 18.93174 [48° 30' 20.52'', 18° 55' 54.26'']
Obec: Podhorie
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Brezový vrch - 730 m n. m. pri obci Podhorie.
Žakýlsky hrad - vyhliadka
GPS: 48.508412, 18.934558 [48° 30' 30.28'', 18° 56' 4.41'']
Obec: Podhorie
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Pohľad zo svahov Žákylskeho hradu na vrch Goldberg
Žakýlsky hrad
GPS: 48.508429, 18.935626 [48° 30' 30.34'', 18° 56' 8.25'']
Obec: Podhorie
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informačná tabuľa pri pozostatkoch Žakýlskeho hradu.
Infopanel kalvária
GPS: 48.461735, 18.909189 [48° 27' 42.25'', 18° 54' 33.08'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel s popisom kalvárie v Banskej Štiavnici a mapou objektov.
Infopanel Strieborné mesto
GPS: 48.461751, 18.908867 [48° 27' 42.3'', 18° 54' 31.92'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informačná tabuľa pri začiatku kalvárskych zastávok. Obsahuje popis najdôležitejších pamiatok v okolí.
Chodník Dr. Téryho
GPS: 48.437402, 18.896490 [48° 26' 14.65'', 18° 53' 47.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infotabuľa o Dr. Térym v miestnej časti Štefultov.
Infopanel Štiavnické Bane
GPS: 48.440611, 18.872042 [48° 26' 26.2'', 18° 52' 19.35'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informačná tabuľa o obci Štiavnické Bane.
Vtáčnik
GPS: 48.48339, 18.96598 [48° 29' 0.2'', 18° 57' 57.53'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vrch Vtáčnik s nadmorskou výškou 790 m n. m.
Marcička
GPS: 48.49701, 18.98748 [48° 29' 49.24'', 18° 59' 14.93'']
Obec: Kozelník
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Marcička - kóta vo výške 738 m n. m.
Dolinka
GPS: 48.502695, 18.990267 [48° 30' 9.7'', 18° 59' 24.96'']
Obec: Kozelník
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Dolinka nad obcou Kozelník s výhľadom na časť Štiavnických vrchov.
Potok Radošovo pod Rejchardom
GPS: 48.522370, 19.003298 [48° 31' 20.53'', 19° 0' 11.87'']
Obec: Kozelník
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Potok Radošovo pod vrcholom Reichardom - 625 m n. m.
Rejchard
GPS: 48.527897, 18.988399 [48° 31' 40.43'', 18° 59' 18.24'']
Obec: Kozelník
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kóta vrchu Rejchard leźí v nadmorskej výške 625 m n. m.
Radošovo
GPS: 48.51926, 18.97493 [48° 31' 9.34'', 18° 58' 29.75'']
Obec: Kozelník
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kóta vrchu Radošovo leží v nadmorskej výške 711 m n. m.
Suchý vrch
GPS: 48.51048, 18.95815 [48° 30' 37.73'', 18° 57' 29.34'']
Obec: Kozelník
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kóta Suchého vrchu leží v nadmorskej výške 667 m n. m.
Štálová
GPS: 48.52411, 18.94729 [48° 31' 26.8'', 18° 56' 50.24'']
Obec: Podhorie
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Štálová leží v nadmorskej výške 836 m n. m.
Plieška
GPS: 48.540936, 18.927171 [48° 32' 27.37'', 18° 55' 37.82'']
Obec: Močiar
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kóta vrcholu Plieška leží v nadmorskej výške 795 m n. m.
Kanderka
GPS: 48.4438, 18.85185 [48° 26' 37.68'', 18° 51' 6.66'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kanderka leží nad obcou Štiavnické Bane v nadmorskej výške 862 m n. m.
Jasenický vrch
GPS: 48.44269, 18.82717 [48° 26' 33.68'', 18° 49' 37.81'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Jasenický vrch v nadmorskej výške 805 m n. m.
Ostrý vrch
GPS: 48.44269, 18.82717 [48° 26' 33.68'', 18° 49' 37.81'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kóta leží v nadmorskej výške 868 m n. n.
Infopanel - Vindšachtské jazero
GPS: 48.434509, 18.858356 [48° 26' 4.23'', 18° 51' 30.08'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel na manipulačnej búdke tajchu Vindšachta.
Infopanel - Počúvadlianske jazero
GPS: 48.405212, 18.854765 [48° 24' 18.76'', 18° 51' 17.15'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel o kvalite vody v jazere Počúvadlo.
Šípová
GPS: 48.42814, 18.83469 [48° 25' 41.3'', 18° 50' 4.88'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vrch Šípová leží v nadmorskej výške 806 m n. m.
Haviarsky vrch
GPS: 48.41917, 18.82358 [48° 25' 9.01'', 18° 49' 24.89'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kóta Haviarskeho vrchu leží v nadmorskej výške 747 m n. m.
Sitno
GPS: 48.402482, 18.876888 [48° 24' 8.94'', 18° 52' 36.8'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Najvyšši vrch Štiavnických vrchov leží v nadmorskej výške 1009 m n. m.
Infopanel - tajch Počúvadlo
GPS: 48.404795, 18.856028 [48° 24' 17.26'', 18° 51' 21.7'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel - tajch Počúvadlo.
Skalné útvary pod Sitnom
GPS: 48.40385, 18.8757 [48° 24' 13.86'', 18° 52' 32.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Pod úpatím Sitna sa nachádza viacero skalných útvarov.
Infopanel Počúvadlo
GPS: 48.404749, 18.856082 [48° 24' 17.1'', 18° 51' 21.9'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informačná tabuľa s popisom o obci Počúvadlo.
Infopanel Bajkom k tajchom
GPS: 48.468875, 18.882438 [48° 28' 7.95'', 18° 52' 56.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informačná tabuľa cyklotrás v okolí.
Prameň pod Sitnom
GPS: 48.405407, 18.868566 [48° 24' 19.47'', 18° 52' 6.84'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prameň pod Sitnom ležiaci pri turistickom chodníku, od tajchu Počúvadla na Sitno.
Lipovie
GPS: 48.4044, 18.84743 [48° 24' 15.84'', 18° 50' 50.75'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Lipovie leží v nadmorskej výške 740 m n. m.
Petrov vrch
GPS: 48.4044, 18.84743 [48° 24' 15.84'', 18° 50' 50.75'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Petrov vrch sa nachádza v blízkosti vrchu Sitno - 1009 m n. m.
Strieborná
GPS: 48.429082, 18.902927 [48° 25' 44.7'', 18° 54' 10.54'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vrch Strieborná sa nachádza v nadmorskej výške 614 m n. m.
Hrubá Hora
GPS: 48.380421, 18.969463 [48° 22' 49.52'', 18° 58' 10.07'']
Obec: Žibritov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vyhliadka na obec Žibritov.
Saský vrch
GPS: 48.37742, 18.96049 [48° 22' 38.71'', 18° 57' 37.76'']
Obec: Prenčov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Saský vrch leží v nadmorskej výške 712 m n. m.
Skalka
GPS: 48.377223, 18.824751 [48° 22' 38'', 18° 49' 29.1'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Skalka - vrch nad obcou Počúvadlo s kótou vo výške 724 m n. m.
Holá
GPS: 48.420420, 18.855273 [48° 25' 13.51'', 18° 51' 18.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Vrch Holá sa nachádza v nadmorskej výške 815 m n. m.
Studnička pod Sitnom
GPS: 48.407539, 18.866107 [48° 24' 27.14'', 18° 51' 57.99'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Studnička pod legendárnym vrchom Sitno.
Studnička pod Paradajsom
GPS: 48.466344, 18.882758 [48° 27' 58.84'', 18° 52' 57.93'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Studnička pod Paradajsom, nachádza sa hneď vedľa turistickej trasy a náučného chodníka.
Infopanel Richňavské jazero
GPS: 48.427515, 18.845829 [48° 25' 39.05'', 18° 50' 44.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel s informáciami o kvalite vody na Veľkej Richňavskej nádrži.
Extruzívne telesá A-B andezitu
GPS: 48.389674, 18.867067 [48° 23' 22.83'', 18° 52' 1.44'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-37)
Andezitové až andezito-dacitové lávy sa vyznačujú zvýšeným obsahom SiO2 (59-64%) a to zvyšuje ich viskozitu (opak tekutosti). Patria k nim aj lávy amfibolicko-biotitických andezitov studenskej formácie. Okrem typických lávových prúdov sú tieto lávy predurčené k vytváraniu kupolovitých telies v podobe extruzívnych dómov nazývaných tiež exogénne dómy zväčšujúcich objem zvonka alebo kumulodómov zvaných tiež ako endogénne dómy zväčšujúcich svoj objem rozširovaním zvnútra. Časté sú aj krátke hrubé lávové prúdy a prechodné formy z extruzívnych dómov do krátkych prúdov na uklonenom vulkanickom svahu označované ako dómové prúdy (dome-flow). V prípade silne až extrémne viskóznych telies dochádza pozdĺž trhliny alebo z krátera k vytlačeniu vertikálnych telies označených názvom protrúzie alebo ihly (telesom tohoto typu bola známa peléeska ihla). V prípade, že nahromadenie ulomkového materiálu alebo tufov nedovoľuje telesu vystúpiť na povrch a vyvíjať sa v podobe extrúzie alebo prúdu, môže vzniknúť v prostredí vulkanických hornín bochníkovitá forma v podobe lakolitu, prípadne silu. Uvedené formy boli identifikované v rámci výplne štiavnickej kaldery.
Charakteristickým znakom extruzívnych telies a platí to aj v prípade extruzívnych dómov, lávových prúdov a ďalších telies studenskej formácie je vznik pásiem autoklastických brekcií na ich okrajoch. Pásma brekcií tohoto typu vznikajú v obdobiach rastu a rozširovania telesa, kedy rýchlejšie tuhnúca lávová kôra na povrchu extruzívneho dómu nie je schopná sa vyrovnať s jeho rozpínaním, praská a mení sa na úlomky, ktoré sú opäť stmeľované pohyblivejšou a tekutejšou lávou zvnútra.
Podobný proces sa uskutočňuje aj pri okrajoch pohybujúceho sa lávového prúdu.
Formy skalných brál
Kalderová výplň bola v rôznej miere denudovaná a jej pôvodná hrúbka je miestami značne znížená. Denudácia postihla najmä menej odolné uloženiny tufov a úlomkových vulkanoklastických hornín. V prípade extruzívnych dómov sa denudačným zrezom odstránilo vrchné pásmo brekcií, pričom sa obnažili vnútornejšie časti ich stavby. Tieto časti extruzívnych dómov vystupujú v súčasnom reliéfe v podobe skalných brál vo vrcholovej časti hrebeňa s kótou 732.
Doskovitá odlučnosť podľa strmých až vertikálnych plôch, ktorá pri okraji extruzívnych telies prechádza do miernejších úklonov, naznačuje vejárovitú stavbu plôch fluidality. Telesá s touto orientáciou zodpovedajú extruzívnym dómom. Skalné bralá s vejárovitou stavbou sa nachádzajú južnejšie, v pokračovaní trasy chodníka v oblasti vrcholu a na jeho svahoch (bod LGS 1G-2-12).
Vypreparované skalné bralá vo vrcholovej časti hrebeňa v dôsledku zvetrávania a rozpadu často môžu nadobúdať bizarné formy pripomínajúce ľudské postavy alebo kráľovský trón, prípadne výtvory geniálneho sochára Henriho Moora.
Skalné bralá v oblasti chrbta s kótou 732 tvorí hruboporfýrický andezit tmavosivej až svetlosivej farby (v prípade navetrania) s výrastlicami plagioklasu do 4 – 6 mm, amfibolu do 5 – 6 mm a biotitu do 4 – 5 mm. Základná hmota je mikroliticko-hyalinná až hyalinná (sklovitá), často pórovitá. Sklovitý charakter poukazuje na rýchle tuhnutie lávy.
Skalné bralá amfibolicko-biotitického zndezitu
GPS: 48.394846, 18.870393 [48° 23' 41.45'', 18° 52' 13.41'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-07)
Náučný chodník prechádza na južnom úbočí masívu Sitna (pod jz. svahom hrebeňa Salašiská, k. 788) na chrbát južne od k. 746 nad Tatárskym jarkom. Vo vrcholovej časti chrbta vystupujú skalné bralá amfibolicko-biotitického andezitu.
Odlučnosť je hrubodoskovitá podľa strmých plôch 120SE/80o (smer sklonu). V uvedenom smere je možné pozorovať prevládajúcu orientáciu výrastlíc plagioklasu, amfibolu a biotitu. Uvedené plochy predstavujú smery fluidality (tečenia) v záverečnom období výstupného pohybu a začínajúceho sa tuhnutia telesa. Táto skutočnosť poukazuje na formu extruzívneho typu.
Hlavnými zložkami horniny sú výrastlice plagioklasu veľkosti do 4 – 6 mm, amfibolu do 5 – 8 mm a biotitu do 5 – 7 mm. Základná hmota (výplň medzi výrastlicami) je sklovitá až mikroliticko-hyalopilitická (sklo s drobnými mikrolitmi). Je bezfarebná, prípadne až slabo hnedastá a zelenkavá. Hornina svojím zložením a chemizmom zodpovedá amfibolicko-biotitickému andezitu acidnejšieho typu.
Blokové pole na JV svahu Sitna
GPS: 48.395145, 18.884105 [48° 23' 42.52'', 18° 53' 2.78'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Lávový prúd sitnianskeho andezitu na juhovýchodných svahoch Sitna (pod k. 1009) je uložený na bielokamenskom súvrství, tvorenom v prevahe pemzovými tufmi. Mohutné lávové teleso s úklonom na juh uložené na pemzových tufoch sa v dôsledku denudačných procesov z južnej strany oddelilo od pôvodne súvislejšieho lávového prúdu. Pemzové tufy zaťažené telesom lávového prúdu sa prejavovali ako nestabilný podklad. V dôsledku gravitačnej sily sa lávové teleso rozpadlo na veľké bloky a tie účinkom gravitácie sa pohybovali do nižších úrovní. Pôvodne súvislý prúd sa postupne zmenil na blokové pole s gigantickými blokmi. Bloky v dôsledku pohybu nadobudli variabilný úklon. Nad nahromadenými blokmi vznikajú lokálne depresie zapĺňané dočasnými jazierkami a močiarmi, zvlášť po období topenia snehu. Zavodnenie podkladu je ďalším faktorom, ktorý prispieva k jeho nestabilite a vyvoláva ďalší pohyb oddelených andezitových blokov.
Blokové pole s gigantickými blokmi je jedinečnou ukážkou prírodného procesu vyvolaného gravitačnou nestabilitou hornín. Vznik blokového poľa prebiehal pravdepodobne v období ústupu posledného zaľadnenia, pred 12 000 – 8 000 rokmi.
Lávový prúd typu Sitno – sklané bralá Sitience (775)
GPS: 48.401827, 18.893439 [48° 24' 6.58'', 18° 53' 36.38'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-31)
Skalné bralá v oblasti chrbtu Sitience predstavujú zvyšky lávového prúdu pochádzajúce z predpokladaného sitnianskeho vulkánu. Úvodné erupcie tohoto vulkánu predstavujú uloženiny popolovo-pemzových tufov bielokamenského súvrstvia. Po poklese explozívnej aktivity, pri ktorej nastalo čiastočné odplynenie magmatického rezervoáru, vystupujúca láva v prívodovom systéme už nebola explozívne dezintegrovaná na častice (pemzu a popol), ale vytiekla v podobe lávových prúdov. Lávové prúdy smerovali zo svahov predpokladaného vulkánu v smere na juh a juhovýchod a uložili sa v jv. časti kaldery v nadloží pemzových tufov bielokamenského súvrstvia. Nahromadením lávových prúdov v tejto časti kaldery vznikol pravdepodobne súvislejší lávový pokrov, z južnej strany obmedzený kalderovým zlomom. Nasvedčujú tomu početnejšie lávové telesá (relikty) v blízkosti kalderového zlomu.
Po nahromadení lávových prúdov v južnej časti kalderovej depresie (z juhu ohraničenej bariérou kalderového zlomu) na dvoch miestach prerušenia kalderového zlomu nastal pohyb lávových prúdov na vonkajší stratovulkanický svah.
Prvým miestom prieniku lávového prúdu na vonkajší svah je oblasť Bieleho kameňa s kótou 657. Lávový prúd uložený v južnej časti v rámci kaldery na pemzových tufoch prechádza na vonkajší svah priamo do nadložia andezitových telies spodnej stratovulkanickej stavby. Lávový prúd pokračoval ďalej na JV, pričom sledoval paleodolinu uvedeného smeru, ktorá sa postupne rozšírila (Sásky vrch, k. 712, Hlava, k. 619). Lávový prúd zakončený severne od obce Devičie dosiahol dĺžku zhruba 10 km, pričom zostúpil z nadmorskej výšky 1000 m (Sitno) až na úroveň 520 m.
Ďalší lávový prúd západne od Bieleho kameňa, ktorý pokračoval od Sitna na juh, po prechode na vonkajší svah sa skončil východne od obce Beluj v dĺžke cca 6,5 km v nadmorskej výške cca 375 m. V podloží lávových prúdov sa zachovali miestami polohy pemzových tufov bielokamenského súvrstvia uložené na dne uvedených paleodolín.
Stavba a textúry lávových prúdovLávové prúdy sitnianskeho komplexu v oblasti kaldery tvoria ploché doskovité telesá s úklonom prevažne na juh v smere ich pohybu k okraju kaldery. V oblasti stratovulkanického svahu lávové prúdy tvoria orientované jazykovité telesá (v smere pôvodných paleodolín) s postupným klesaním nadmorskej výšky od 950 m až na úroveň cca 500 m nad morom. Pri okrajoch lávových prúdov v spodnej časti lokálne pozorujeme úklony doskovitej odlučnosti 30 – 50º kolmo na ich dĺžkovú os (kolmo na os pôvodnej paleodoliny). Poukazuje to na úklony bočných svahov týchto paleodolín. Na báze niektorých prúdov je vyvinutá zóna lávových brekcií s vysokým stupňom napenenia a oxidácie (hnedočervené až tehlovočervené sfarbenie). Vyššie je prechod do celistvého andezitu s doskovitou odlučnosťou podľa laminačných plôch paralelných s bázou prúdov. Nad zónou doskovitej odlučnosti spravidla nasleduje hrubostĺpcovitá až nepravidelná bloková odlučnosť.
V oblasti vrcholu Sitience andezit sitnianskeho typu tvorí skalné bralá (obr.č.22). Andezit sa vyznačuje subhorizontálnou doskovitou odlučnosťou s miernym úklonom na juh.
Petrografické zloženie lávového prúduLávové prúdy tvorí amfibolicko-pyroxénický andezit ± biotit, stredne- až hruboporfýrický, tmavosivý. Výrastlice predstavuje plagioklas (1 – 4 mm; do 30 %), hypersten (1 – 2 mm; 3,3 %), augit (do 2 mm; 2 %), amfibol (do 3 mm; 2,3 %) a ojedinele biotit (1–3 mm; do 1 %). V základnej hmote (do 62 – 70 %) je vulkanické sklo, mikrolity plagioklasu, amfibolu a pyroxénov. Štruktúra základnej hmoty je mikroliticko-pilotaxitická až mikroliticko-hyalinná (sklovitá), tvorená drobnými mikrolitmi plagioklasov a vulaknickým sklom.
Inverzia reliéfuLávové prúdy pôvodne postupovali na svojej ceste na juhovýchod v smere hlbokých zárezov – paleodolín. O existencii paleodolín svedčia uloženiny pemzových tufov a redeponovaných tufov premiestnených a uložených účinkami dočasných vodných tokov na dne paleodolín. Zachovali sa miestami na dne paleodolín v podloží lávových prúdov, ktoré ich následne zakryli. V súčasnosti však lávové prúdy tvoria vrcholové časti hrebeňov. Prečo je to tak? Spôsobila to erózia, ktorá postupne odstránila bočné svahy dolín budované úlomkovým, nespevneným vulkanoklastickým materiálom a menej odolnými lávovými telesami studenskej formácie. Viac odolné andezitové telesá sitnianskeho komplexu sa postupne obnažovali (boli vypreparované), až sa nakoniec ocitli v pozícii vyčnievajúcich hrebeňov. Smer týchto hrebeňov súhlasí s osou pôvodných paleodolín. Uvedený jav, ktorým sa zmení pôvodný reliéf doslova na opačný tvar (namiesto doliny hrebeň), sa nazýva inverzia reliéfu. Túto skutočnosť je dobré mať na pamäti v prípade, keď sa porozhliadneme po krajine našich, už sčasti denudovaných vulkanických pohorí a zamýšľame sa nad ich pôvodným vulkanickým reliéfom. Najvyšší súčasný vrch Sitno bol teda pôvodne dolinou pri úpätí vulkánu, v ktorej sa pohyboval a stuhol lávový prúd.
Pemzový prúd, Bielokamenské súvrstvie
GPS: 48.397938, 18.912794 [48° 23' 52.58'', 18° 54' 46.06'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-09)
V stene opusteného lomu na východnej strane výšiny s kótou 634 je obnažený pemzový tuf bielokamenského súvrstvia.
Hlavnú zložku tvoria úlomky pemzy veľké do 1 – 3 cm (ojedinele do 5 – 8 cm). Sú oválne, až mierne zaoblené, svetlosivej, bielej až okrovej farby, výrazne napenené. Zriedkavo sú prítomné úlomky sivých jemnozrnných sedimentov a úlomky andezitov do 2 – 3 cm (ojedinele do 5 – 10 cm) dvoch typov: a) svetlý, sivý andezit s amfibolom a biotitom, b) tmavý pórovitý amfibolicko-pyroxénický andezit s biotitom. Matrix je sivý až tmavosivý. Tvorí ho jemnozrnný detrit s drobnými úlomkami pemzy (prevažne pod 0,5 cm).
Uloženie je chaotické, bez známok triedenia a zvrstvenia. Pemzový tuf je produktom masového transportu prostredníctvom pemzového prúdu, eventuálne s prechodom do úlomkového prúdu (typ debris flow, resp. popolovo-pemzový lahar).
Pemza nie je deformovaná, čo poukazuje na studený stav transportovaného materiálu. Prúd tohto typu vznikol pravdepodobne bezprostredne po erupcii porušením stability uloženého materiálu na vulkanickom svahu. Stimulom k pohybu mohol byť seizmický otras alebo zrážková činnosť.
Bielokamenské súvrstvie, pemzové tufy
GPS: 48.397639, 18.915326 [48° 23' 51.5'', 18° 54' 55.17'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-33)
Názov súvrstvia je odvodený od blízkej lokality Biely Kameň, miesta výskytu pemzových tufov. Na súčasných mapách je názov prenesený aj na oblasť kóty 658, kde sa nachádza denudačný zvyšok lávového prúdu sitnianskeho andezitu.
Súvrstvie v hrúbke cca 120 m je uložené v juhovýchodnej časti kalderovej depresie, z jv. strany obmedzenej kalderovým zlomom. V spodnej časti bielokamenského súvrstvia prevláda redeponovaný (premiestnený) vulkanický materiál v podobe epiklastických vulkanických pieskovcov, redeponovaných pemzových tufov a drobných brekcií s materiálom amfibolicko-pyroxénických andezitov s biotitom začínajúcej sa aktivity sarmatského vulkánu. Vyššie sa nachádza hlavná masa pemzových tufov uložených popolovo-pemzovými prúdmi počas plíniovských erupcií. Vyznačujú sa chaotickým uložením (nedostatkom zvrstvenia). Uloženiny prúdov sa striedajú s polohami zvrstvených padaných a redeponovaných tufov. Vo vrchnej časti súvrstvia je opäť uložený redeponovaný materiál v podobe epiklastických vulkanických pieskovcov a drobných epiklastických brekcií.
Pemzové tufy bielokamenského súvrstvia predstavujú úvodnú etapu činnosti predpokladaného sitnianskeho vulkánu, ktorého eruptívne centrum sa nachádzalo v južnej časti kaldery. Erupcie pliniovskeho typu produkovali veľké objemy popolovo-pemzových tufov. Produkty týchto explozívnych erupcií sa uložili jednak v rámci kaldery a sčasti aj na stratovulkanickom svahu, kde zaplnili hlboké zárezy dolín rozbiehajúcich sa radiálne od okrajov kalderového zlomu. Pemzové tufy v oblasti kaldery a v zárezoch dolín na stratovulkanickom svahu vo vrchnej časti pokryli lávové prúdy sitnianskeho komplexu. To ich uchránilo pred denudáciou. Zvyšky pôvodného lávového pokrovu predstavujú andezitové telesá v oblasti vrcholov Sitno, Sitience, Biely kameň a ďalšie.
Uloženiny popolovo-pemzových prúdov bielokamenského súvrstvia tvoria na tejto lokalite úlomky pemzy priemernej veľkosti 1 – 3 cm, ojedinelo do 5 – 10 cm, so sférickým až nepravidelným obmedzením (predstavujú 70 – 90 % celej masy). V menšom zastúpení sú prítomné úlomky sklovitého, často pórovitého amfibolicko-pyroxénického andezitu s biotitom (do veľkosti 2 – 5 cm) a úplne ojedinele úlomky starších biotiticko-amfibolických andezitov z podložnej studenskej formácie.
Matrix (tmeliacu hmotu) tmavších odtieňov tvoria drobné úlomky pemzy, vulkanického skla a kryštálov plagioklasu, amfibolu, hyperstenu a biotitu.
Ako vzniká pemzový tuf
V priestore magmatického rezervoáru, ktorý sa nachádza pod zemským povrchom v hĺbke 5-15 km, sú magmatické plyny udržiavané v magme v rozpustnom stave pod obrovským tlakom vyvolaným váhou nadložných hornín. V prípade, že magmatický rezervoár je narušený zlomom, alebo trhlinami v strope rezervoára, magma začne prúdiť k povrchu (do zóny nižšieho tlaku), plynné zložky prestanú byť v magme rozpustné a magma vo vrchnej časti rezervoáru sa premení na spenenú masu. V dôsledku vnútorného pretlaku táto spenená magma vystupuje po trhlinách na povrch a v poslednej fáze výstupu sa vnútorným tlakom plynov roztrhá na častice. Táto zmes vulkanických plynov, útržkov spenenej lávy a kryštálov prudko eruptuje do atmosféry v podobe eruptívneho stĺpca – vzniká plíniovská erupcia. Po kolapse eruptívneho stĺpca táto zmes plynov, kryštálov a útržkov lávy valí sa po svahu v smere od vulkánu ako horúca žeravá masa, označovaná ako pyroklastický prúd. Útržky spenenej stuhnutej andezitovej lávy (tvorené na 80 až 90 % pórmi), často svetložltej až bielej farby, sa označujú termínom pemza. Uloženiny pyroklastických prúdov tvorené prevažne pemzou sa označujú aj ako pemzové prúdy alebo popolovo-pemzové prúdy. Vyznačujú sa chaotickým uložením materiálu, často sú prítomné aj útržky starších vulkanických hornín vyvrhnuté v priebehu erupcie, alebo zmobilizované prúdom v priebehu jeho pohybu po zemskom povrchu. V prípade, že pemzové úlomky si počas transportu a po uložení zachovali dostatočne vysokú teplotu, nastáva ich spečenie a deformácia (sploštenie pemzy) a vznikajú ignimbrity. K tomuto problému povieme viac pri náučnom chodníku č. 5. Polohy pemzových tufov vznikajú aj v dôsledku pádu popolovo-pemzového materiálu z vulkanického mračna účinkom zemskej príťažlivosti. V tomto prípade pozorujeme charakteristické triedenie a zvrstvenie uloženého materiálu. Tieto uloženiny sa zvyčajne označujú ako padané tufy. Účinkom dažďových prívalov, prípadne dočasných tokov dochádza k premiestneniu pôvodných pemzových uloženín - vznikajú redeponované tufy. Vyznačujú sa triedením a zvrstvením.
Vrt minerálnej vody Rímsky V - 1
GPS: 48.166030, 18.882691 [48° 9' 57.71'', 18° 52' 57.69'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-69.html
Vrt V – 1 (S – 69) bol vybudovaný ako pozorovací objekt, lebo sa preukázala spojitosť s nevyužívaným zdrojom S – 3 (ZV – 70). Vrt v súčasnosti nie je využívaný.
Informačná tabuľa
GPS: 48.398105, 18.936868 [48° 23' 53.18'', 18° 56' 12.72'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-0-05)
Informačná tabula uvádza základné všeobecné údaje o geologickej stavbe a vývoji štiavnického stratovulkánu doplnené schémou jeho vývoja počas 6 etáp. Trasa chodníka prebieha na južných a východných svahoch masívu Sitna v oblasti výplne štiavnickej kaldery a súčasne križuje mladšie produkty sarmatského vulkanizmu v nadloží tejto výplne. Z tohoto dôvodu je podaný podrobnejší výklad ku vzniku hornín a vulkanických procesov v období vývoja kaldery ako aj v období mladšieho pokalderového vulkanizmu. Priebeh trasy chodníka je zobrazený výsekom topografickej mapy a geologická stavba výsekom geologickej mapy. K priebehu trasy chodníka a k jednotlivým geologickým objektom je pripojený stručný komentár.
Pyroxenický andezitový porfýr – ložná intrúzia
GPS: 48.440481, 18.861858 [48° 26' 25.73'', 18° 51' 42.69'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-02)
Skalné bralá na južnom okraji chrbtu pod Farárovou hôrkou (s kótou) pri severnom okraji obce Štiavnické Bane tvorí propylitizovaný andezitový porfýr. Odlučnosť je hrubostĺpcová podľa subvertikálnych plôch. Prevládajú plochy s orientáciou 160 SE/70o, 190 SE/80o a 90 E/60o (smery sklonov).
Subvertikálna stĺpcová odlučnosť je charakteristická tak pre ložné telesá menšej hrúbky, ako aj pre vyššie úrovne lávových prúdov. Pri báze lávových prúdov je odlučnosť doskovitá, subhorizontálna (paralelná s povrchom, po ktorom sa lávový prúd pohybuje). V prípade tejto lokality však ďalšie charakteristiky typické pre lávové prúdy (napenenie a brekciácia vrchných a spodných častí prúdov) nie sú prítomné. Preto ide skôr o teleso ložného typu – sil. Teleso je súčasťou rozsiahlejšieho telesa pyroxénického andezitového porfýru pokračujúceho do oblasti Banskej Štiavnice. Uvedené rozsiahlejšie teleso pyroxénického andezitového porfýru v širšej oblasti Banskej Štiavnice vystupuje v oblasti Trojičného vrchu, pri šachte Max, pri Štefultove, na sz. svahoch Tanádu a nad mestom Banská Štiavnica. Teleso podobného zloženia je rozšírené aj v oblasti južne od Richnavského jazera. V oblasti Štiavnických Baní teleso pyroxénického andezitového porfýru oddeľuje výbežky lakolitového telesa typu Myšia hora, ktoré sú v jeho podloží aj nadloží. Vyššie v nadloží pyroxénického andezitového porfýru je uložené teleso pyroxénického andezitového porfýru bohatého na augit – typ Tanád, ktoré buduje vrcholovú časť hrebeňa Tanádu.
Andezitový porfýr je drobno- až strednoporfýrický, celistvý, sivočierny až modrozelený, propylitizovaný. Výrastlice tvorí plagioklas (do 0,5 – 1 mm), pyroxény sú makroskopicky takmer nerozlíšiteľné, sú chloritizované. Mikroskopicky je určený hypersten a augit. Základná hmota je mikrolitická, zrnitá. V dôsledku propylitizácie sú pyroxény sčasti až úplne chloritizované, plagioklas je sčasti sericitizovaný. Základnú hmotu nahrádzajú agregáty sekundárnych minerálov, ako sú chlorit, sericit, karbonáty a kremeň. V blízkosti lokality so skalnými bralami prebieha rudný ťah žily Terézia.
K termínu propylitizácia a propylitizovaná horninaHistória vzniku termínu
V starších montanistických výskumných prácach sa pre horniny v banskoštiavnickom regióne používal termín „grünstein“ (zelenokameň), pochádzajúci z baníckej praktickej činnosti. Označoval horninu, v ktorej boli vyvinuté zlato-strieborné žily.
Významný francúzsky bádateľ F. Beudant, ktorý navštívil banskoštiavnický región v rámci expedície Francúzskej akadémie vied do vtedajšieho Uhorska a Transylvánie, opísal v štvorzväzkovom diele „Voyage mineralogique, géologique en Hungrie pendent l´année 1818 I – IV“ publikovanom v roku 1822 okrem iného aj vulkanickú horninu zelenkavej farby pod názvom „grünstein“ (zelenokameň), typickú pre tento región. Jej názov doplnil na základe jej zloženia na „grünstein pyroxenique trachyt“.
Richthofen (1860), ktorý robil výskumy v oblasti Banskej Štiavnice, zaviedol termín „propylit“ pre premenené horniny, predtým označované ako „grünstein trachyt“. Predpokladal, že sú výsledkom masových erupcií magmy nezvyčajne bohatej na vodu. Richthofenove názory ovplyvnili súčasné, ako aj nasledujúce generácie geológov, ktorí na geologických mapách aj v ďalších regiónoch zobrazovali tieto rozsiahle masové erupcie propylitov, často obrovských plošných rozmerov. Hoci nasledujúce výskumné práce preukázali, že propylity sú vulkanické horniny postihnuté neskoršími hydrotermálnymi premenami, termíny propylit a propylitizácia (pôvodne použitý pre horniny banskoštiavnického regiónu) sa stali používanými termínmi v celosvetovom meradle.Propylitizácia je hydrotermálna premena horniny
Propylitizácia je charakteristická najmä pre okrajové časti hydrotermálnych systémov. Je výsledkom pôsobenia mierne kyslých fluid nasýtených CO2 a H2S so zvýšenou teplotou, ktoré prestupujú cez horninu a vyvolávajú zmeny jej pôvodného minerálneho zloženia. Tieto zmeny sa prejavujú najmä premenou tmavých minerálov (pyroxény, amfibol, biotit) na chlorit, t. j. sekundárny minerál bohatý na železo.
V dôsledku tejto premeny hornina nadobúda charakteristický zelený odtieň (grünstein). Propylitizáciu v rôznej intenzite sprevádzajú ďalšie premeny, ako sú premena plagioklasu na zmes ílových minerálov (argilitizácia), vznik epidotu, kalcitu, kremeňa a pyritu.
Mladšími premenami sú postihnuté horniny v okolí rudných žíl. Tieto premeny v podobe adularizácie, argilitizácie (vznik ílových minerálov) a silicifikácie (prekremenenia) často prejavujú zonálne rozloženie vo vzťahu k rudným žilám (Forgáč, 1966).
Intrúzia pyroxenického andezitového porfýru
GPS: 48.422641, 18.844542 [48° 25' 21.51'', 18° 50' 40.35'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
V stene opusteného lomu pri štátnej ceste južne od Richňavského jazera sú odkryté horniny spodnej stavby štiavnického stratovulkánu.
V pravej časti lomovej steny je andezitový porfýr s blokovou až s naznačenou hrubo stĺpcovou odlučnosťou so subhorizontálnym priebehom odlučných plôch (prevládajú plochy 35 EN/20). Teleso andezitového porfýru je vo východnej časti zakončené (uťaté) zlomovou zónou. V smere zlomovej zóny je hornina drvená, intenzívne propylitizovaná a rozpadá sa. Za zlomom pokračuje andezit s doskovitou odlučnosťou (B) s úklonmi na juhozápad. Andezitové teleso (B) zodpovedajúce lávovému prúdu je v smere na východ ďalej preniknuté (dislokované) zlomovou zónou so strmým priebehom. Za ňou sa nachádza časť C.
Teleso v pravej časti lomovej steny (A) pravdepodobne zodpovedá časti intrúzie formovanej výstupným pohybom, telesu typu dajky, resp. prívodu k vyššie situovanej ložnej intrúzii. Subhorizontálna orientácia plôch hrubostĺpcovej odlučnosti naznačuje strmý priebeh okolitých stien, medzi ktorými sa magmatická intrúzia umiestnila. Vznik hrubostĺpcovej odlučnosti v prípade intruzívnych telies nastáva v procese chladnutia a kryštalizácie magmy, pričom smer tejto odlučnosti je spravidla kolmý na okraje chladnúceho telesa (v tomto prípade sú to okolité steny).
V ľavej časti lomovej steny je drobnoporfýrický pyroxénický andezit lávového prúdu s doskovitou odlučnosťou laminačného typu, ktorá sa vytvára v priebehu záverečných pohybov lávy (drobné posuny lávy v polotuhom stave). Táto odlučnosť doskovitého typu charakterizuje najmä spodné časti lávových prúdov a je súbežná s povrchom, po ktorom sa lávový prúd pohybuje, resp. ho kopíruje.
Intruzívne teleso andezitového porfýru, vrátane andezitového prúdu sa nachádza v nadloží lakolitovej intrúzie typu Myšia hora, ktorá sa pod neho južným smerom ponára.
Tektonické rozčlenenie andezitových telies zlomovými zónami sa uskutočnilo v mladšom období v súvislosti s formovaním hodrušsko-štiavnickej hrasti v období vrchného sarmatu až panónu.
Petrografické zloženieAndezitový porfýr je drobno- až strednoporfýrický, sivočierny až modročierny a zelenkavý (propylitizovaný). Výrastlice tvorí plagioklas do 2 mm, hypersten do 2 mm a augit do 15 mm. Základná hmota je mikroliticky zrnitá. V dôsledku hydrotermálnej premeny sú tmavé minerály sčasti až úplne chloritizované, plagioklas je sčasti sericitizovaný. Pyroxénický andezit je tmavozelený v dôsledku propylitizácie. Výrastlice tvorí plagioklas (do 1 – 1,5 mm) a pyroxény, ktoré sú chloritizované a často nerozlíšiteľné. Základná hmota je mikrolitická, mikroliticko-hyalopilitická, zastretá produktmi premien, z ktorých je výrazná najmä chloritizácia tmavých minerálov
Spečený val, vinohradníctvo
GPS: 48.215483, 18.841936 [48° 12' 55.74'', 18° 50' 30.97'']
Obec: Súdovce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kontakt: 045/5589 144
Na území dnešnej obce Súdovce bol bližšie nedatovateľný spečený val. Obec sa spomína od roku 1244 ako Zyud, neskôr ako Zuud (1256), Zyvgdh (1442), Sudowce (1773), maďarsky Szúd. Patrila hradu Hont, v roku 1256 ju Belo IV. daroval služobníkom z hradu Zvolen. V 16. storočí sa rozdelila na Dolné, Horné, Stredné Súdovce. Od 18. storočia boli zemepánmi Semberyovci. V roku 1715 mala obec mlyn a 16 domácností, v roku 1720 mala 20 domácností, v roku 1828 mala 55 domov a 334 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.
Lakolit andezitového porfýru typu Myšia Hora
GPS: 48.441763, 18.853723 [48° 26' 30.35'', 18° 51' 13.4'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-01)
Forma a pozícia intrúzie typu Myšia hora
Širšiu oblasť hrebeňa nad Štiavnickými Baňami s vrcholmi Farárova hôrka (k. 849) – Kanderka (k. 362) – vrchol s kótou 845 (miesto nasledujúce zastávka č.3/01 na trase chodníka) – Šipová (k. 799) a ďalšie vrcholy v smere k západu, vrátane okolia Richňavského jazera tvorí teleso mohutnej lakolitovej intrúzie typu Myšia hora (názov „Myšia hora“ je odvodený od staršieho pomenovania hrebeňa nad Štiavnickými Baňami).
O formách intruzívnych telies sme sa už zmienili v úvodnej časti. Na tomto mieste len stručne zopakujeme, že telesá lakolitového typu sa vyznačujú zhruba bochníkovitou formou, v niektorých prípadoch s viacerými prienikmi do okolných hornín.
Ložné intrúzie andezitových porfýrov umiestnené v prostredí spodnej stratovulkanickej stavby ako sily a lakolity sa vyznačujú značným plošným rozsahom, niekoľko km2, pri hrúbke od niekoľko desiatok metrov do 100-300 m. Ložné intrúzie sa umiestnili v spodných až vyšších úrovniach vulkanickej stavby, pričom využívali priaznivé litologické rozhranie medzi podložím a vulkanickým komplexom, ako aj rozhrania v rámci stratovulkanickej stavby, najmä medzi lávovými prúdmi a vulkanoklastikami. Pre ložné intrúzie je typický masívny až rovnorodý charakter a hrubá bloková odlučnosť, prípadne stĺpcová odlučnosť orientovaná kolmo na okraje telesa. Pri rozhraní s okolím pozorujeme plochý intruzívny kontakt s uzatváraním úlomkov (xenolitov) hornín z okolitého prostredia. Vývoj základnej hmoty je zrnitý, holokryštalický v porovnaní s lávovými prúdmi, u ktorých základná hmota obsahuje vulkanické sklo.
Andezitový porfýr je súčasťou mohutného lakolitového telesa prenikajúceho do vyšších úrovní spodnej stratovulkanickej stavby. Denudačným zrezom je obnažená len časť lakolitového telesa rozšíreného na ploche cca 30 km2 (geologická mapa). Teleso sa ukláňa v smere na JV súhlasne s úklonom hrasti a v nadloží je prekryté zvyškami stratovulkanickej stavby a mladšími telesami andezitových porfýrov.
Okrem telesa typu Myšia hora (Mh) cez spodnú stavbu preniká väčší počet andezitových porfýrov odlišného petrografického zloženia [telesá typu Vtáčnik (Vt), Tanád (Ta), Trojičný vrch (TV) a Dedinský vrch (D)] ako aj mladšie telesá kremito-dioritových porfýrov typu Banisko (Bi). Na geologickom reze (obr. 3) je zobrazený celkový úklon hrasti na juhovýchod s výstupom predvulkanického podložia na povrch pri západnom okraji geologického rezu v oblasti Richnavskej doliny.
Petrografické zloženie
Andezitový porfýr typu Myšia hora predstavuje porfýrickú horninu tmavosivej až sivočiernej farby. V dôsledku hydrotermálnych premien hornina nadobúda modrozelené až sivozelené odtiene. Odlučnosť je hrubobloková až doskovitá. Porfýrické výrastlice tvorí plagioklas do 3 mm (22 %), hypersten do 2 mm (4,6 %), augit do 1 – 2 mm (3,5 %), amfibol do 3 – 4 mm (3,2 %) a biotit do 1,5 mm (0,2 %), ojedinele je prítomný kremeň. Základná hmota predstavuje cca 65 %. Je mikroliticky až mikrohypidomorfne, prípadne alotriomorfne zrnitá, zrná s nepravidelným obmedzením. V dôsledku premien je plagioklas sčasti až úplne nahradený sericitom a karbonátmi, tmavé minerály sú chloritizované. Základnú hmotu nahrádzajú agregáty zŕn sekundárnych minerálov (chlorit, sericit, karbonáty a kremeň).
V okolí a v záreze chodníka pri kóte 817 v suti sú úlomky až bloky andezitového porfýru typu Myšia hora. Intruzívne teleso v skalnom odkryve sa nachádza v opustenom lome v oblasti vrcholku s kótou 845 juhozápadne od Kanderky na trase chodníka. K nasledujúcej zastávke číslo 3 sa dostanete po chodníku na východnom svahu chrbta s kótou 845.
Panoramatický výhľad na južnú časť Štiavnických vrchov
GPS: 48.446019, 18.865074 [48° 26' 45.67'', 18° 51' 54.27'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-03)
Zo svahu hrebeňa s kótou 867 (nazývaného aj Malý Tanád) sa vám naskytá panoramatický pohľad na južnú časť Štiavnických vrchov s impozantným masívom Sitna v pozadí. Nachádzate sa na juhovýchodnom okraji hodrušsko-štiavnickej hrasti sformovanej v závere vývoja štiavnického stratovulkánu. Denudačným zrezom sa vo východnej časti hrasťového bloku odkryl horninový komplex spodnej stavby stratovulkánu vrátane intruzívnych telies.
V popredí v pravej časti panoramatického výhľadu sa pozeráte na pásmo hrebeňov s vrcholmi:kóta 824 Farárova hôrka (k. 849) – kóta 848 Kanderka (k. 862). Systém týchto hrebeňov budujú horniny ložnej intrúzie andezitového porfýru typu Myšia hora (starší názov hrebeňa, na ktorom sa teraz nachádzate). Ložná intrúzia sa umiestnila v centrálnej vulkanickej zóne v prostredí hornín spodnej stratovulkanickej stavby v podobe mohutného sillu (viac sa o tom teleso dozviete na nasledujúcej zastávke č. 2).
Pod juhovýchodným úpätím hrebeňa je obec Štiavnické Bane, situovaná v prostredí hornín spodnej stavby štiavnického stratovulkánu. K spodnej stavbe v okrajovej časti hrasti náležia aj vrcholy Pinkov vrch (k. 739) – kóta 819 a Holá (k. 814). Za nimi sa skrýva romantické Počúvadlianske jazero – cieľ turistov najmä v období horúceho leta.
V pozadí panorámy na horizonte sa dvíha masív Sitna opradený povesťami a legendami so zvyškami stredovekého hradu na jeho vrchole. Na severných svahoch Sitna, na ktoré sa pozeráte, sa zachovala podstatná časť výplne štiavnickej kaldery sformovanej pred 13,5 milióna rokov kolapsom vrcholovej časti vulkánu. Kalderovú výplň tvoria v spodnej časti najprv močiarno-jazerné sedimenty červenostudnianskeho súvrstvia. V ich nadloží sa uložili popolovo-pemzové tufy z počiatočných mohutných erupcií v súvislosti so vznikajúcou kalderou. Nad nimi v stredných až vyšších úrovniach kalderovej výplne sa striedajú lávové prúdy a extrúzie biotiticko-amfibolických andezitov s polohami brekcií.
Na horninách kalderovej výplne sú uložené produkty mladšej vulkanickej aktivity sarmatského veku. V spodnej časti ich reprezentuje bielokamenské súvrstvie pozostávajúce z brekcií, konglomerátov a pieskovcov, vyššie z uloženín pemzových tufov, ktoré sú výsledkom počiatočných explozívnych erupcií predpokladaného sitnianskeho vulkánu. Nad nimi nasledujú lávové prúdy sitnianskeho komplexu. Denudačné zvyšky lávového prúdu pokrývajú vrcholy Sitna, Sitienec a Bieleho kameňa.
Vulkanický nek v oblasti Petrovho vrchu predstavoval prívod k sarmatskému povrchovému vulkánu, následne odstránenému denudáciou.
Richňavské tajchy – banské jarky
GPS: 48.431534, 18.845140 [48° 25' 53.52'', 18° 50' 42.5'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-04)
Nasledujúca zastávka predstavuje všetky banské jarky a vodné štôlne, ktoré sú súčasťou vodohospodárskeho systému Richňavských tajchov. Nachádzame sa pred Hornou Bakomi štôlňou (zaústenie):
Hornovysocký jarok
Bol vybudovaný koncom prvej polovice 18. storočia. Slúžil ako zberný jarok pre vodnú nádrž Veľká Richňava. V jeho severnej časti bol zabudovaný rozdeľovací objekt, pomocou ktorého bolo možné odvádzať vodu do Dolnodekýšskeho jarku. Tak sa voda dostávala do počúvadlianskej nádrže alebo priamo do náhonného jarku vedeného z počúvadlianskej nádrže. Časť jeho vyústenia do vodnej nádrže Veľká Richňava poslúžila ako bezpečnostný prepad. Jeho dĺžka je 3 045 m.
Hornodekýšsky jarok
Bol vybudovaný koncom prvej polovice 18. storočia. Slúžil ako zberný jarok, ktorý privádzal vodu cez Hornú bakomskú vodnú štôlňu (dĺžka cca 350 m) do Hlavného zberného jarku (Hornokopanického) a ďalej cez rozdeľovací objekt podľa potreby do malej, respektíve Veľkej Richňavskej vodnej nádrže. Dĺžka jarku je 2 826 m.
Dolnovysocký jarok
Bol vybudovaný začiatkom druhej polovice 18. storočia. Slúžil ako špičkový zberný jarok, ktorý spolu s Dolnokopanickým zberným jarkom privádzal vodu v čase zvýšených zrážok do Hlavnej richňavskej vodnej štôlne a následne do náhonného jarku k šachte Siglisberg. Voda z tohto jarku poháňala banské a úpravnícke strojné zariadenia. Takto nahrádzala vodu z veľkej richňavskej nádrže, ktorá v tom čase mohla akumulovať vodu z iných zberných jarkov. Dĺžka jarku je 1 642 m.
Dolnokopanický jarok
Bol vybudovaný začiatkom druhej polovice 18. storočia. Slúžil ako špičkový zberný jarok, ktorý v čase zvýšených zrážok (jar a jeseň) odvádzal vodu do Hlavnej richňavskej štôlne a následne na pohon strojných banských a úpravníckych zariadení na šachte Siglisberg. V tom istom čase mohla Veľká Richňavská nádrž akumulovať vodu z iných zberných jarkov. Dĺžka zberného jarku je 1 704 m.
Hornokopanický jarok
Jeho výstavba prebiehala súčasne s výstavbou vodnej nádrže Richňava v rokoch 1738 – 1740. Súčasťou zberného jarku bol tzv. Hlavný jarok, do ktorého pritekala voda aj z Dolnohodrušského jarku a Hornopiargskeho jarku. Tento zberný jarok slúžil výlučne na dopĺňanie vody podľa potreby cez rozdeľovací objekt do Malej, respektíve Veľkej richňavskej vodnej nádrže. Celková dĺžka zberného jarku bola 4 687 m.
Dolnohodrušský jarok
Bol vybudovaný koncom prvej polovice 18. storočia. Jeho funkciou bolo privádzať vodu do Hodrušskej štôlne dlhej cca 600 m a následne do Hornokopanického a Hlavného richňavského zberného jarku a cez rozdeľovací objekt podľa potreby buď do Malej, alebo Veľkej Richňavskej vodnej nádrže. Jeho dĺžka je 8 528 m.
Špitzberský jarok
Bol vybudovaný v druhej polovici 18. storočia. Zberný jarok pozostával z dvoch častí, severnej a južnej vetvy, navzájom prepojených Špitzberskou vodnou štôlňou dlhou cca 300 m. Cez vodnú štôlňu pretekala voda z južnej časti jarku, ktorá sa následne spájala s vodou pritekajúcou zo severnej časti. Voda ďalej odtekala až k Hodrušskej vodnej štôlni, kde sa pripojila k Dolnohodrušskému jarku. Takýmto spôsobom sa voda zo špitzberského systému dostávala spolu s vodou Dolnohodrušského jarku až do richňavských vodných nádrží. Celková dĺžka jarku je 1 894 m.
Hornohodrušský jarok.
Bol vybudovaný ešte v prvej polovici 18. storočia. Spočiatku privádzal vodu cez tzv. Pleso do novovybudovanej vodnej nádrže Bakomi (1735 – 1737). Po dobudovaní richňavského komplexu začal odvádzať vodu cez Hornú bakomskú štôlňu dlhú cca 360 m do Hlavného richňavského jarku, ktorý tvoril súčasť Hornokopanického jarku. Na tejto časti jarku bol vybudovaný rozdeľovací objekt, pomocou ktorého mohla voda podľa potreby pritekať do Malej, respektíve Veľkej Richňavskej vodnej nádrže. Dĺžka jarku bola 8 372 m.
Horný piargsky jarok
Bol vybudovaný koncom prvej polovice 18. storočia. Tento zberný jarok privádzal vodu cez Hornú bakomskú štôlňu do Hlavného richňavského jarku (Hornokopanického jarku) a následne cez rozdeľovací objekt podľa potreby do Malej, respektíve Veľkej Richňavskej nádrže. Jeho dĺžka je cca 3 200 m.
Horný náhonný jarok
Bol budovaný súčasne s Novou richňavskou štôlňou v roku 1751. Pozostával z Novej richňavskej vodnej štôlne (Spodnej bakomskej), ktorá bola zaústená priamo z dna Malej Richňavy. Proti zaplaveniu vodnej štôlne v nej bola postavená hrádza, do ktorej boli zabudované dve potrubia s priemerom 200 dm s ovládacími ventilmi. Nimi sa podľa potreby voda vypúšťala do štôlne a následne do náhonného jarku vedeného nad vodnou nádržou Bakomi k šachte Königsegg alebo voda prechádzala pod ľavobočným zaviazaním koruny hrádze vodnej nádrže Bakomi krátkou vodnou štôlňou cez potrubie a regulačný ventil. Týmto ventilom sa voda v požadovanom množstve náhonným jarkom privádzala na šachtu Königsegg a slúžila na pohon strojných banských a úpravníckych zariadení. Po vykonaní práce voda pretekala do Sigligsberského náhonného jarku k ďalším šachtám. Celková dĺžka náhonného jarku bola cca 800 m.
Spodný náhonný jarok
Privádzal vodu cez výpustný systém veľkej richňavskej vodnej nádrže do Hlavnej richňavskej štôlne, ktorá vyúsťovala v dolnej časti na vzdušnej strane hrádzového telesa. Povrchová časť jarku pokračovala cez hrádzové teleso vodnej nádrže Bakomi, ktorou voda pritekala, a pokračovala náhonným jarkom až k vodnej štôlni vyrazenej pod šachtou Königsegg. Od vodnej štôlne bol náhonný jarok vybudovaný až k šachte Siglisberg. Voda z náhonného jarku slúžila na pohon banských a úpravníckych strojných zariadení. Celková dĺžka náhonného jarku bola cca 530 m.
Vodné štôlne sa budovali s cieľom odvádzať povrchovú vodu tečúcu v zberných a náhonných jarkoch na určené miesta. Spravidla išlo o prekonanie prirodzenej terénnej prekážky v rámci jedného jarku. V niektorých prípadoch sa vytvorila štôlňa aj pod umelou terénnou prekážkou, napr. haldou. Ak bolo potrebné nasýpať haldu ponad jarok, jarok sa zakryl drevenými alebo kamennými prekladmi, a tak sa vytvorlil tunel, v ktorom tiekla voda a cez ktorý mohli nasýpať haldový materiál (hlušina z bane...). Najvýznamnejšia funkcia vodných štôlní však spočívala v prevode vody z jedného povodia do druhého. Tým sa výrazným spôsobom zväčšovala zberná plocha povodia jednotlivých tajchov. V súvislosti s richňavskými tajchmi celkove sa vybudovalo osem vodných štôlní, ktorých dĺžka bola takáto:
Špitzberská 300 m,
Hodrušská 600 m,
Horná bakonská 350 – 400 m,
Spodná bakonská (Nová richnavská) 600 – 650 m,
Hlavná richnavská 900 – 1 000 m,
1. vodná štôlňa (Horný náhonný jarok) 100 m,
2. vodná štôlňa (Spodný náhonný jarok) 250 m,
3. vodná štôlňa (Sigligsberský náhonný jarok) 70 m.
Windšachtské tajchy
GPS: 48.436093, 18.848536 [48° 26' 9.93'', 18° 50' 54.73'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-01)
Vodohospodársky systém vindšachtských vodných nádrží pozostávajúci z nádrží Bakomi, Veľká Windšachta, Evičkaa Spodná Windšachta (Suchý tajch) patrí do skupiny piargskych vodných nádrží. Okrem už spomínaných vodných nádrží patria do tejto veľkej skupiny piargskych vodných nádrží ešte Počúvadlianske jazero, Malá a Veľká Richňava, Krechsengrund, Kornberg (v súčasnosti už neexistuje) a dva Komorovské tajchy. Skupina piargskych vodných nádrží bola a možno povedať, že v súčasnosti aj je najdôležitejšou skupinou vodných nádrží z celého banskoštiavnického vodohospodárskeho systému. Vodné nádrže patriace do tejto skupiny rozsiahlosťou siete svojich náhonných a zberných jarkov, vzájomným prepojením jednotlivých nádrží jarkami a vodnými štôlňami, ale aj svojou využiteľnou kapacitou vodných zdrojov tvorili asi polovicu objemu všetkých vodných nádrží v bývalom banskoštiavnickom rudnom revíre. Opticky možno najlepšie postrehnúť topografickú a funkčnú prepojenosť jednotlivých vodných nádrží práve na príklade vodohospodárskeho systému vindšachtských vodných nádrží. Je tam veľmi jasne viditeľná výšková usporiadanosť a spojitosť Bakomi – Veľká Windšachta – Evička.
Tento systém sa začal budovať v auguste 1625 budovaním Spodnej Windšachty na podnet strojníka Petra Legrela. Druhou najstaršou nádržou tejto skupiny je tajch Evička. O jej stavbe je prvá zmienka z roku 1638. Hrádzové telesá oboch nádrží sa do konca 17. storočia niekoľkokrát rekonštruovali. Voda týchto tajchov zabezpečovala pohonný zdroj pre banskú prevádzku až do roku 1710, keď M. K. Hell predložil návrh na dobudovanie tretej nádrže, Veľkej Windšachty. Bola dobudovaná v roku 1715. Posledná a zároveň najmladšia nádrž vodohospodárskeho systému vindšachtských vodných nádrží, Bakomi, sa budovala v rokoch 1735 – 1737. M. K. Hell zostrojil sedem čerpacích zariadení na vodný pohon s kývavým pákovým prevodom, ktoré čerpali podzemnú vodu z baní. Voda na pohon bola z troch piargskych vodných nádrží (Veľká Windšachta, Spodná Windšachta a Evička). Postavením ostatných vodných nádrží piargskeho systému do polovice 18. st. (okrem Počúvadla vybudovaného roku 1775) význam Spodnej Windšachty výrazne upadal. Začiatkom 19. storočia už o nej správy hovoria ako o nepoužiteľnej na banskú prevádzku v dôsledku zanesenia jej zátopovej plochy rmutom (šlichom) z úpravárenského procesu blízkych baní.
Unikátnosť banskoštiavnického vodohospodárskeho systému nespočíva iba vo vybudovaní vodných nádrží (tajchov), ale predovšetkým vo výstavbe banských jarkov. Podľa svojej funkcie a charakteru sa aj rozdeľovali na jarky zberné a náhonné.
Zberné jarky mali funkciu viesť zrážkovú vodu z územia do tajchov. Budovali sa prevažne pre tajchy, ktoré boli situované do vyšších častí územia. Mali malé povodie a voda prirodzene gravitujúca do nich by ich nebola schopná naplniť na projektovanú kapacitu. Zberné jarky boli zaujímavo konštrukčne riešené. Musela sa zabezpečiť ich tesnosť proti prirodzenému vsakovaniu vody tečúcej v nich. Zabezpečovalo sa to utlačením ich dna alebo vystlaním dna ílom. Jarky sa často spevňovali kamenným dláždením. Hĺbka zberných jarkov sa priemerne pohybovala okolo 70 cm a ich šírka v hornej časti okolo 1 m. Ich spádové pomery sa pohybovali v prepočte okolo 0,7 m výšky na 100 m. Pri tomto spáde sa zabezpečilo, že sa v jarkoch extrémne neusadzovali splaveniny, či nevznikali veľké straty vody vsakovaním. Zároveň sa však zabezpečila aj minimálna erózia jarkov vplyvom vody tečúcej v nich.
Funkcia náhonných jarkov spočívala v dopravovaní vody z tajchov k banským zariadeniam, kde sa využívala na čerpanie spodnej banskej vody, alebo k úpravníckym zariadeniam (stupám), kde sa využívala pri drvení a rozplavovaní rudy. Náhonné jarky mali iné konštrukčné riešenie. Veľká časť týchto jarkov bola vedená nad zemou v drevených žľaboch, takže sa dodnes nezachovali. Zachovali sa len tie časti náhonných jarkov, ktoré boli vedené ako zemné jarky. Ich spádové pomery boli omnoho miernejšie ako v prípade zberných jarkov. Na 100 m dĺžky mali spád len 15 – 20 cm. Dosahovali šírku 1 m a hĺbku do pol metra.
Všetky vodné nádrže tejto skupiny (s výnimkou Počúvadla) sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti obce Štiavnické Bane a Štefultova, v súčasnosti mestskej časti Banskej Štiavnice. Všetky vznikli najmä pre potreby banskej činnosti v tejto oblasti. Voda z nich poháňala ťažné zariadenia na šachtách, vodočerpacie a úpravnícke zariadenia, využívali ich huty, hámre, ale aj mlyny v Štefultovskej doline.
Už v 16. storočí sa stretávame s úpravníckymi technológiami, ktoré vyžadovali zvýšené množstvo vody, a to tak technologickej, ako aj energetickej. V roku 1512 bolo vynájdené drvenie rúd v stupách za pomoci pridávania vody. Zavedením drvenia rudy na mokro stúpli už v 16. storočí výkony a výroba drahých kovov. V 18. storočí bola produkcia striebra a zlata najvyššia. Otázka dostatku vody patrila v tom období k dôležitým ekonomickým faktorom. Jej potreba na technologické účely úpravy rúd výrazne stúpla. Využívala sa nielen pri drvení na stupách, ale slúžila aj ako dopravné médium v triediacich žľaboch.
V roku 1763 bolo v oblasti Štiavnických Baní 18 cisársko-kráľovských stúp s 54 vodnými kolesami. Prvý úsek, vindšachtský, mal 11 stúp (1 až 11) a druhý úsek, štefultovský, mal 8 stupových závodov (13 až 20). Stupa č. 12 bola pravdepodobne zrušená. Z vindšachtských vodných nádrží a neskôr Počúvadla sa tak poháňlo 19 stupových závodov na vindšachtskom a štefultovskom úseku. Zásoba povrchovej vody vo vodných nádržiach (tajchoch) tak pri hospodárnom využívaní postačovala na celoročnú prevádzku stúp. Potrebné je však spomenúť, že v zimných mesiacoch sa v dôsledku zamŕzania prítokov, vodných nádrží a stupových kolies v stupových prevádzkach nepracovalo.
Len vďaka výstavbe vodných nádrží (tajchov) v 18. storočí a dômyselnému banskému vodohospodárskemu systému (zberné a náhonné jarky, vodné štôlne) bolo možné vybudovať už v tom období spracovateľské závody aj na vzdialenejších miestach banských regiónov. Zároveň bolo možné komplexne využiť vysokú zásobu povrchovej vody akumulovanej vo vodných nádržiach pre baníctvo a úpravníctvo. Takýmto regiónom bola aj oblasť terajšej obce Štiavnické Bane (predtým osady Siglisberg a Windšachta), kde v 17. a 18. storočí intenzívne exploatoval zlaté a strieborné rudy zo žilných štruktúr Hlavný banský závod na Hornej Bieberovej štôlni.
Informačná tabuľa na Richňavských tajchoch
GPS: 48.428328, 18.845381 [48° 25' 41.98'', 18° 50' 43.37'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-0-01)
Tento objekt je úvodnou zastávkou Piargskeho vodohospodárskeho chodníka. Okrem všeobených informácií o trase (dĺžke, prevýšení, počte zastávok, a i.) tu nájdete aj charakteristiku predmetnej problematiky a taktiež mapu celej časti vodohospodárskeho systému, s ktorou sa počas prechádzky po chodníku oboznámite.
VN (Tajch) Krechsengrund
GPS: 48.437988, 18.854876 [48° 26' 16.76'', 18° 51' 17.55'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (1EN-1-01)
Tajch Krechsengrundje po ekologickej stránke špecifickým proti ostatným opisovaným tajchom na tomto chodníku. Jeho špecifikom je nielen jeho poloha a veľkosť (ide o najmenší z tejto skupiny tajchov), ale najmä vysoký stupeň eutrofizácie. S problematikou a procesmi spojenými s eutrofizáciou sa môžete oboznámiť v nasledujúcom texte.
Eutrofizácia sa dá stručne charakterizovať ako proces prirodzeného alebo umelého obohacovania vôd anorganickými živinami (hlavne zlúčeninami dusíka a fosforu), ktoré spôsobujú zmeny chemicko-fyzikálnych vlastností vody i biologického režimu vodných ekosystémov, prevažne v stojatých vodách. Pokiaľ ide o obsah biogénnych prvkov, primárnu produkciu a priehľadnosť vody, rozlišujeme tri základné typy vodných nádrží. Jednak sú to vody chudobné na živiny, s malou produkciou organickej hmoty, v ktorých ide o tzv. oligotrofné štádium, ďalej vody s vyšším obsahom živín a väčším druhovým zastúpením vegetácie, sú vody s mezotrofným štádiom eutorfizácie a nakoniec vody s veľkým obsahom minerálnych živín, s vysokou produkciou vodných rastlín, s hromadením biomasy na hladine a väčšinou s veľkým množstvom rýb, sú vody s eutrofným štádiom eutrofizácie.
Inak môžme eutrofizáciu rozdeliť aj na prirodzenú a antropogénnu. Prirodzená eutrofizácia je spôsobená prevažne vyluhovaním živín z pôdy a tiež rozkladom hmoty z vodných organizmov (rastlín a živočíchov). Takáto eutrofizácia je niekedy nesprávne chápaná ako znečistenie vody. V skutočnosti tento proces prebieha od vzniku vodnej nádrže prevažne vplyvom okolitého územia a zvyšuje biologickú produkciu vody. Príčin je niekoľko. Prevažne ide o prirodzené faktory dané geologickými, geografickými a topografickými pomermi, fyzikalnochemickými fakormi a napokon aj biotickými faktormi, t.j. interakciami medzi súbormi organizmov.
Oveľa závažnejšou je antropogénna eutrofizácia, podmienená činnosťou človeka. Tu už môžeme hovoriť prevažne o negatívnom vplyve. Obhospodarovaním polí a zmenšovaním plochy lesov v povodiach sa narušujú hydrologické pomery, zvyšuje sa erózia pôdy, mení sa reliéf terénu, morfológia nádrží, ich hĺbka a konfigurácia dna. V posledných rokoch sa prejavuje všeobecná akcelerácia procesu eutrofizácie najmä vplyvom rastúceho vplyvu biogénnych prvkov odpadovými vodami z ľudských obydlí, priemyslu či poľnohospodárskej výroby. Zdroje antropogénneho znečistenia môžeme rozdeliť do dvoch skupín. Prvým zdrojom živných látok vo vode je splach dusíkatých a fosforečných hnojív z pozemkov, na ktorých sa tieto hnojivá nesprávne a často vo veľkom množstve aplikujú. Druhou skupinou, a teda zdrojom živných látok prenikajúcich do vôd, je používanie polyfosforečňanov v syntetických detergentoch a stále pomerne veľké množstvo splaškových vôd, keďže mnohé obce nemajú ani dnes vybudovanú kanalizáciu s čističkou odpadových vôd. Tento typ eutrofizácie je žiaľ sprievodným javom civilizácie. Veľký nárast prísunu živín v mnohých prípadoch ohrozuje kvalitu úžitkovej i pitnej vody.
Väčší obsah dusíka a fosforu vo vode vedie následne k intenzívnejšiemu rozvoju zelených organizmov, najmä siníc a rias. Pokiaľ nastane ich masové premnoženie, prejavý sa to na farbe vody, ktorá je najčastejšie nazelenalá. V tomto prípade hovoríme o vegetačnom zafarbení vody. Sinice a riasy sa však môžu ešte podstatne viac rozmnožiť a hromadiť pri hladine vody. Potom hovoríme o tzv. vodnom kvete. Zvýšený rozvoj siníc a rias môže spôsobiť sekundárne znečistenie vody organickými látkami vznikajúcimi ich životnou činnosťou a následne samozrejme aj ich rozkladom. Často pritom dochádza k tvorbe toxických produktov u niektorých siníc, ktoré môžu mať nepriaznivý účinok nielen na ostatné vodné organizmy, ale taktiež na človeka. Po kúpaní v takejto vode často dochádza u citlivých ľudí k zápalu spojiviek alebo kožným vyrážkam či ekzémom.
V tabuľke rozboru vody v riadku s eutrofizáciou, je pri všetkých tajchoch uvedené mezotrofné štádium. Výnimku tvorí len tajch Krechsengrund. Lokalizácia a hlavne parametre tajchu s pomerne malým objemom vody výrazne poznačili stupeň jeho eutrofizácie, preto ho zaraďujeme do eutrofného štádia. Dôvodov veľkého množstva vodných rias, rastlín a siníc je niekoľko. Svahy v povodí tajchu sú prevažne odlesnené čo je pamiatka na prekvitajúcu banícku činnosť v 17.-18. storočí v tejto oblasti čo zapríčinilo následnú zvýšenú eróziu pôdy a jej splavovanie do nádrže. Závažným dôvodom zvyšovania nežiadúceho prílevu množstva živín sú aj hospodárske aktivity, chov oviec v lokalite Košiardolina, čím sa dostáva do pôdy množstvo dusičňanov.
Tajch Počúvadlo – banské jarky
GPS: 48.404779, 18.856067 [48° 24' 17.2'', 18° 51' 21.84'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-17)
Nasledujúca zastávka predstavuje všetky banské jarky a vodné štôlne súvisiace s vodohospodárskym systémom tajchu Počúvadlo.
Hornositniansky jarok
Je najstarším zberným jarkom, ktorý vyprojektoval a celkový rozpočet na jeho výstavbu predložil významný kartograf, geodet a staviteľ Samuel Mikovíni ešte v roku 1738. Jeho pôvodná dĺžka bola takmer 10 km. Bol situovaný do severného svahu pohoria Sitno až po sedlo Krížna, ďalej okolo Pinkovho vrchu, Hájika a niekoľkých menších kopcov vlastného územia tajchu Windšachta. Pôvodnou funkciou jarku bolo odvádzanie zrážkových vôd do tajchu Windšachta ako náhrada za odoberanú vodu z jej vlastného povodia do novovybudovaných tajchov Richnava a Bakoni. Svojou vodnou kapacitou výrazne prevyšoval množstvo privádzanej vody z vlastného územia tajchu Windšachta. Zároveň slúžil primárne na pohon banských zariadení a sekundárne spolu s vyčerpanými banskými vodami na pohon úpravníckych zariadení v oblasti Siglisbergu a šachty Magdaléna a úpravníckych zariadení v Štefultovskej doline. V súvislosti s výstavbou tajchu Počúvadlo sa pôvodný jarok rozdelil v uzle Krížna na Hornositniansky jarok v dĺžke 5 515 m a Široký jarok v dĺžke 4 347 m. Spôsobila to zmena funkcie Hornositnianskeho jarku, keď spolu s novovybudovanými jarkami (Dolnodekýšskym, Dolnopočúvadlianskym a Hornopočúvadlianskym) začal odvádzať vodu prevažne do tajchu Počúvadlo a Široký jarok odvádzal vody výlučne do tajchu Windšachta. V tom období sa prepojila časť Hornositnianskeho jarku s vodnou štôlňou Lang v dĺžke 208 m. Tým sa z funkcie vyradil dlhší úsek jarku okolo kóty Jedlina (751 m n. m.), na ktorom vznikali pravdepodobne väčšie priesaky povrchových vôd v pôvodnom jarku.
Dolnopočúvadliansky jarok
Vznikol v rovnakom období ako Hornopočúvadliansky a Dolnodekýšsky jarok. Jeho funkciou bolo odvádzať vodu z troch jarkov (Dolnodekýšskeho, Hornopočúvadlianskeho a Hornositnianskeho) do tajchu Počúvadlo. Jeho dĺžka je 1 634 m.
Hornopočúvadliansky jarok
Tento jarok sa budoval súčasne s výstavbou tajchu Počúvadlo v rokoch 1775 až 1778. Návrh na jeho vybudovanie predložil Jozef Karol Hell so svojimi blízkymi spolupracovníkmi. Na tomto jarku sa vybudovali dva rozdeľovacie objekty (stavidlá), jeden na prepojovacom jarku južne od uzla Krížna a druhý v blízkosti chatovej osady východne od tajchu Počúvadlo. Bol situovaný do západnej časti pohoria Sitno a s ďalšími štyrmi jarkami tvoril uzol Krížna. Jeho dĺžka je 2 998 m.
Dolnodekýšsky jarok
Aj tento jarok sa budoval v čase výstavby tajchu Počúvadlo a slúžil na tie isté účely ako Hornopočúvadliansky jarok. V blízkosti uzla Krížna mal zabudovaný rozdeľovací objekt, cez ktorý bolo možné odvádzať vodu priamo do Dolnopočúvadlianskeho jarku, prípadne k rozdeľovaciemu objektu Krížna. Jarok je dlhý 2 324 m. Jeho začiatok je západne od oblasti Dedinské, cca 400 m južne od kóty Varta (732 m n. m.).
Tatársky jarok
S jeho výstavbou sa začalo v roku 1775 súčasne s budovaním hlavnej hrádze a vedľajších hrádzí počúvadlianskeho tajchu. Bol lokalizovaný do južnej a západnej časti pod vrchom Sitno (1 009 m n. m.) v celkovej dĺžke 4 082 m. Na jeho trase boli vyrazené dve vodné štôlne, prvá s dĺžkou 105 m a druhá s dĺžkou 217 m. Po celej jeho dĺžke boli steny (boky) a dno jarku vymurované suchým murivom z andezitového kameňa. Aj v súčasnosti je murivo z väčšej časti zachované. Tento zberný jarok slúžil výlučne potrebám plnenia, resp. doplnenia vody do tajchu Počúvadlo.
Schönlindenský jarok
Budoval sa súčasne s tajchom Počúvadlo v rokoch 1775 – 1778. Jeho elipsovitá trasa obopína kopec Lipovie (740 m n. m.). Celková dĺžka zberného jarku je 2 459 m. Približne v polovici dĺžky sa voda jarkom odvádza v dvoch smeroch, západným a východným, pričom jeho vtoky do tajchu sú od seba vzdialené cca 120 m. Podobne ako Tatársky jarok slúži výlučne na plnenie, respektíve dopĺňanie tajchu. Popri jarku je zachovaný chodník, ktorý vzhľadom na prírodnú scenériu sa často využíva ako turistický chodník.
Náhonný jarok z tajchu Počúvdlo
Tvoril súčasť komplexu výstavby počúvadlianskeho tajchu. Budoval sa v rokoch 1775 až 1779. Súčasťou náhonného jarku bola výpustná vodná štôlňa zaústená uprostred vodnej nádrže a vyústená pod vedľajšou hrádzou na severnej strane. Štôlňa bola prepojená do malej šachty v severnej hrádzi. V nej bol ventil, pomocou ktorého sa dal regulovať odtok vody z tajchu na pohon predovšetkým úpravníckych zariadení na Windšachte a v Štefultovskej doline. Voda pritekala na vindšachtskú stranu cez náhonný jarok kombinovaný s vodnými štôlňami. Spočiatku boli na náhonnom jarku vyrazené tri štôlne a neskoršie koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia ďalšie štyri. Po viacerých rekonštrukciách celková dĺžka náhonného jerku bola viac ako 3 000 m. Viac ako 2/3 z tejto dĺžky tvorili vodné štôlne. Najdlhšia z nich bola štôlňa Stankay vyúsťujúca pri tajchu Evička, ktorá mala dĺžku okolo 900 m. Druhou najdlhšou vodnou štôlňou bola Krížna s dĺžkou približne 650 m a tretia najdlhšia štôlňa Pinkenberg mala dĺžku približne 350 m. Dĺžku cca 350 m mala aj výpustná vodná štôlňa z vodnej nádrže Počúvadlo. Ostatné tri vodné štôlne dosahovali dĺžku od 50 do 70 m.
Vodné štôlne sa budovali s cieľom odvádzať povrchovú vodu zo zberného Tatárskeho jarku a náhonného jerku na určené miesta. Na Tatárskom jarku boli vybudované dve vodné štôlne a na náhonnom jarku z tajchu Počúvadlo bolo vybudovaných celkove sedem vodných štôlní. Ich dĺžka bola takáto:
Tatársky zberný jarok
I. vodná štôlňa 105,4 m,
II. vodná štôlňa 217,0 m,
Vodné štôlne spolu: 322,4 m.
Náhonný jarok Počúvadlo
Vodná štôlňa (výpustná štôlňa z Počúvadla) 60 m,
II. vodná štôlňa 70 m,
III. vodná štôlňa 50 m,
Vodná štôlňa Krížna 650 m,
Vodná štôlňa Pinkenberg 350 m,
Vodná štôlňa Stankay 900 m,
Vodné štôlne spolu: 2 430 m.
Tajch Počúvadlo – História výstavby
GPS: 48.409606, 18.856698 [48° 24' 34.58'', 18° 51' 24.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-16)
Tajch Počúvadlo, hoci je vzdialený viac ako 3,5 km juhozápadne od obce Piarg (dnes Štiavnické Bane) a spadá do povodia Ipľa, patrí do skupiny piargskych vodných nádrží. Na požiadanie hlavného majstra Jozefa Kornela Hella sa s výstavbou tajchu Počúvadlo začalo 14. apríla 1775. Dvorská komora vo Viedni po schválení projektu vyčlenila na výstavbu nádrže 71 485 florénov. Hlavným dôvodom realizácie tohto projektu bol nedostatok pohonnej vody na úpravnícke zariadenia a čiastočne aj na banské strojné zariadenia na Windšachte (Štiavnické Bane). Bolo to spôsobené najmä tým, že v tom čase bola vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského. To zapríčinilo, že predtým odtekajúca náhonná a vyčerpaná voda o 150 m vyššie mohla slúžiť na pohon úpravníckych zariadení s odtokom do povodia Ipľa. Nová situácia však už neumožnila túto vodu využiť, keďže jej odtok bol o 150 m hlbšie a odtekal cez podzemie do Hodruše a následne do povodia Hrona. Už počas výstavby sa projekt zmenil. Na návrh merača Dembschera sa rozhodlo hlavnú hrádzu presunúť trocha nižšie, čím by sa pri nepatrnom zvýšení nákladov dosť výrazne zvýšil objem zachytenej vody, cca o 100 000 m3. Súbežne s výstavbou hlavnej hrádze sa práce rozbehli aj na ostatných objektoch, na výstavbe vedľajších piatich hrádzí, zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. Dvorská komora vo Viedni vysoko ohodnotila nápad J. K. Hella postaviť v týchto miestach novú nádrž a súčasne ho poverila vykonávať hlavný dozor nad prebiehajúcimi prácami na jej výstavbe. Zvláštnosťou výstavby tohto tajchu bolo najmä to, že na nej pracovalo podstatne viac žien, a to takmer o dve tretiny viac ako mužov. V lete roku 1778 práce na celom komplexe počúvadlianskeho tajchu finišovali. Preto sa začali vykonávať častejšie inšpekcie. Vykonával ich samotný komorský gróf Colloredo aj iní významní pracovníci. Stavba sa skončila a spustila do prevádzky 26. mája 1779. Za štyri roky výstavby sa preinvestovalo 102 322 florénov a 56 grajciarov. Havárie spôsobili prekročenie rozpočtu o vyše 30 000 florénov. Aj napriek tomu bol Hlavný komornogrófsky úrad veľmi spokojný. Počúvadlianska nádrž pozostáva zo šiestich zemných hrádzí. Tým sa výrazne líši od ostatných nádrží banskoštiavnickeho revíru, ktoré mali zvyčajne iba jedinú hrádzu. Unikátom je aj prítok vody do nádrže, keď okrem vlastných zberných jarkov pozostávajúcich z južnej časti Hornopočúvadlianskeho, Schönlindenského a Tatárskeho jarku sa napájala podľa potreby aj vodou z uzla Krížna, a to z Dolnodekýšskeho, Hornositnianskeho a južnej časti Hornopočúvadlianskeho jarku. Tieto jarky boli spoločné nielen pre tento tajch, ale aj vyššie položenú Veľkú Windšachtu. Celková dĺžka prítokových jarkov bola cca 18 000 m. Pomocou nich bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 miliónov m3 vody do obidvoch spomínaných tajchov. Náhonný jarok po vybudovaní celého komplexu spočiatku prechádzal cez tri vybudované štôlne. Neskoršie pribudli ďalšie štyri. Nahrádzali oblúkovité časti jarkov, z ktorých unikala voda.
Základné rozmery hlavnej hrádze:
– výška hrádze 29,6 m,
– šírka hrádze 14 – 19 m,
– dĺžka hrádze 195,3 m,
– kóta koruny hrádze 680,12 m n. m.
Základné rozmery vedľajších hrádzí:
Hrádza č. 1 Hrádza č. 2 Hrádza č. 3 Hrádza č. 4 Hrádza č. 5
– výška hrádze (v m): 7 8 9 4 3
– šírka hrádze (v m): 7 7 7 7 6,5
– dĺžka hrádze (v m): 65 50 68 22 21
– koruna hrádze (m n. m.): 680,084 680,130 680,103 680,308 680,283
Banské jarky
GPS: 48.415880, 18.858197 [48° 24' 57.17'', 18° 51' 29.51'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-15)
Banské jarky neboli súčasťou vodohospodárskeho systému hneď od začiatku jeho budovania. Prvý tajch v oblasti Štiavnických Baní bol vybudovaný v roku 1625 (Spodná Windšachta, dnes Suchý tajch). Tento tajch však ešte nepotreboval zberný jarok na naplnenie svojej kapacity, lebo mal dostatočne veľké povodie. Prvý jarok sa budoval až v rokoch 1714 – 1718 (Dolnositniansky jarok), keď sa dokončil tajch Veľká Windšachta. Ešte medzi výstavbou Spodnej Windšachty (1625) a Veľkej Windšachty (1715) bol vybudovaný tajch Evička (1638) v doline nad Spodnou Vindšachtou. Ani tieto dva tajchy ešte nepotrebovali zberné jarky, lebo ich spoločná kapacita nepresahovala možnosti ich spoločného povodia. Situácia sa však rapídne zmenila po vystavaní tajchu Veľká Windšachta (1715) v tom istom povodí. Prirodzene stekajúca voda z povodia nad tajchmi už nestačila zapĺňať všetky 3 tajchy, a tak ľudia museli začať premýšľať nad tým, ako získajú vodu do tajchov. Táto potreba sa vynárala s čoraz väčšou požiadavkou na množstvo vody v banskej a úpravníckej prevádzke. V tom období začali ľudia budovať zberné jarky a vodné štôlne, ktoré dokázali priviesť do tajchov vodu aj zo vzdialenejších oblastí, či dokonca z cudzieho povodia. Po vybudovaní prvého zberného jarku v roku 1718 sa začali jarky stavať hromadne. Za ich najväčšiu éru možno pokladať koniec 18. storočia a prvú polovicu 19. storočia. Predovšetkým v období po roku 1779, keď sa vybudoval tajch Počúvadlo, dosiahla hustota jarkov v oblasti Štiavnických Baní svoje maximum. V tom období dosiahla výstavba vodohospodárskeho systému svoj vrchol, lebo voda bola nevyhnutnou súčasťou fungovania banskej činnosti. Bolo to obdobie, keď ľudská a zvieracia sila už nemali schopnosť zabezpečiť dostatok energie pre banskú prevádzku a elektrická energia ešte nebola vynájdená. Jarky na základe funkcie vody, ktorú dopravovali, sa delia na dva základné funkčné typy: zberné a náhonné. Každý z týchto funkčných typov jarkov musel spĺňať osobitné technické a konštrukčné parametre.
Zberné jarky
Konštrukčne to boli zemné jarky. Ak sa budovali v prostredí s nepriepustnými horninami alebo v ílovitej pôde, stačilo vybudovať teleso jarku bez špeciálnej úpravy. Ak sa však jarky budovali v prostredí s priepustnými horninami či piesčitými alebo hlinoto-piesčitými pôdami alebo takýmto prostredím prechádzali, muselo sa teleso jarku ešte vymazať ílom, aby voda z jarku nepresakovala do svahu a nestrácala sa. Zberné jarky boli nadôvažok ešte vyložené kameňmi, aby sa ich životnosť maximálne predĺžila.
Vzhľadom na možnosti doby svojho vzniku sú technické parametre tohto typu jarkov pozoruhodné. Po celej dĺžke jarku sa musel veľmi starostlivo dodržať jeho spád. Tento spád predstavovalo prevýšenie približne 70 cm na 100 m dĺžky jarku. Ak mal jarok väčší sklon, voda v ňom tiekla príliš rýchlo, a tak sa tajch zapĺňal rýchlejšie, ako bolo potrebné. Navyše sa viac odnášal výstelkový materiál (íl) v jarku. Ak bol sklon príliš malý, voda sa v ňom zdržovala, a tým sa jarok prepĺňal. Aj v takomto prípade sa mohol poškodiť (napr. pretrhnutím telesa jarku). Hĺbka zberných jarkov sa pohybovala v rozmedzí 70 – 120 cm. Pozoruhodnosťou zberných jarkov boli zachytávacie nádržky, ktoré sa budovali v miestach vyústenia bočných prítokov vody do jarku. Slúžili na zachytávanie hrubých splavenín, ktoré niesla povrchovo tečúca, v lesných bystrinách koncentrovaná voda vyúsťujúca do jarku.
Náhonné jarky
Náhonné jarky mohli byť konštrukčne buď zemnými jarkami, alebo boli tesané ako drevené žľaby postavené na drevených pilieroch. Zväčša začiatok náhonného jarku bol vedený ako zemný jarok a pri svojom vyústení na funkčné zariadenie mal formu dreveného žľabu. Technické parametre náhonných jarkov boli ešte odvážnejšie ako parametre zberných jarkov. Keďže voda sa musela využiť čo najracionálnejšie a v maximálne možnej miere, ich spád musel byť definovaný prevýšením nie väčším ako 17 cm na 100 m dĺžky jarku. Šírka jarkov sa pohybovala v rozmedzí 70 – 100 cm a hĺbka bola spravidla okolo 70 cm. V 18. soročí a v prvej polovici 19. storočia voda znamenala pre banskoštiavnické baníctvo životnú silu. Od nej sa odvíjali všetky banské a úpravnícke aktivity. Ak vezmeme do úvahy, že v tom čase banskoštiavnické baníctvo zohrávalo svetovú úlohu v ťažbe striebra, potom voda mala skutočne nespochybniteľne dôležitú funkciu. Využívala sa na napĺňanie tajchov, na pohon ťažných strojov na šachtách, vodočerpacích strojov a úpravníckych zariadení a nakoniec aj na rozplavovanie nadrvenej rudy na rozplavovacích stoloch. Na všetky tieto zariadenia sa musela voda dopravovať banskými jarkami.
Zberné jarky
Zberné jarky mali za úlohu zbierať povrchovú zrážkovú vodu z rôzne veľkého územia do tajchov. Táto funkcia bola veľmi dôležitá, pretože tajchy sa budovali vo vyšších častiach povodia, a tak mali malé povodie, ktorého voda ich nestačila zapĺňať. Jarky privádzali vodu z podstatne väčšieho územia (často aj z cudzieho povodia cez vodné štôlne). Väčšina jarkov tohto typu bola dlhá. Najdlhším zberným jarkom bol Dolnohodrušský jarok (8 528 m).
Náhonné jarky
Funkciou náhonných jarkov, ako už možno dedukovať z názvu, bolo priviesť vodu z vodných nádrží (tajchov) na jednotlivé banské či banskoúpravnícke zariadenia. Voda akumulovaná v tajchoch sa vypúšťala hrádzou cez výpustný systém, ktorý sa reguloval z búdky na hrádzi (tzv. mních). Na vzdušnej strane hrádze vyúsťoval vypustný systém do náhonného jarku. Ten viedol vodu na banský ťažný stroj alebo vodočerpacie zariadenie, ktoré vyťahovalo spodnú banskú vodu z bane. Z týchto zariadení sa voda transportovala na jednotlivé stupy – úpravárenské zariadenia na drvenie rudy. Odtiaľ sa voda odvádzala na triediace stoly, kde sa rozplavovala spolu s nadrvenou rudou. Celý tento transport vody z tajchu sa teda dial prostredníctvom náhonných jarkov.
Krížna – regulácia vôd
GPS: 48.418015, 18.859836 [48° 25' 4.85'', 18° 51' 35.41'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-14)
Históriu vzniku Krížnej ako banského vodohospodárskeho objektu môžeme vnímať v dvoch rovinách, či povedané presnejšie, z dvoch pohľadov. Nevznikla na zelenej lúke zo dňa na deň na základe vopred naprojektovaného zámeru. Máme tým na mysli, že nebol to spontánny nápad, ktorý by navrhol vybudovať takéto funkčné zariadenie na mieste, kde bola iba divá príroda a po vybudovaní hneď funkčný objekt. Banský vodohospodársky uzol Krížna vznikol ako objekt na mieste, ktoré bolo podmienené funkčne. Potreba jeho vybudovania vyplynula najmä z myšlienky usmerniť tok povrchovej vody v zberných jarkoch do dvoch nádrží: Počúvadla a Veľkej Windšachty. To znamená, že ak hovoríme o Krížnej ako sústave tvorenej z jarkov, stavidiel, ventilov atď., tak zákonite začiatok jej vzniku musíme spájať so začiatkom budovania prvého jarku, ktorý je jej súčasťou. V tom čase však ešte neplnila svoju regulačnú funkciu.
Najstarším prvkom uzla je Široký jarok, ktorý mal za úlohu zbierať povrchovú vodu pre tajch Veľká Windšachta. Vznikol v rokoch 1716 – 1725, teda po vybudovaní tohto tajchu (1715). Svoju funkciu však plnil len 7 rokov. Za ten čas sa úplne rozpadol a rekonštruoval sa až v roku 1738. Jeho rekonštrukcia vyplynula z nevyhnutnej potreby zabezpečiť dostatok povrchovej vody pre Veľkú Windšachtu, ktorá stratila svoje dostatočne veľké prirodzené povodie vybudovaním tajchu Bakoni vo vrchnejšej časti povodia nad Veľkou Vindšachtou. V roku 1738 sa nielen rekonštruoval Široký jarok, ale bol naň napojený aj Hornositniansky jarok. Tým sa dĺžka zberného jarku pre Veľkú Windšachtu predĺžila až na 10 km. Tak bol položený základ na vybudovanie Krížnej ako funkčného objektu. To však v tom čase, teda roku 1738, ešte nikto netušil. Potreba regulácie vody do spomínaných dvoch nádrží vznikla až v roku 1779, keď bolo vybudované Počúvadlo. Po tomto roku sa intenzívne začalo s výstavbou Dolnodekýšskeho, Dolnopočúvadlianskeho a Hornopočúvadlianskeho zberného jarku. Ich výstavba sa skončila po roku 1779. Presný rok je ťažké určiť, ale možno predpokladať, že práce na budovaní jarkov prebiehali už počas budovania Počúvadla. Už vtedy sa vedelo o potrebe budovania regulačného objetu. Takto sa dobudovala funkčná „stanica“ regulácie vody Krížna.
Krížna je najzaujímavejší a veľmi dôležitý bod celého banského vodohospodárskeho systému v banskoštiavnickom rudnom revíre, pretože predstavuje uzol štyroch zemných jarkov.
Voda z tajchov slúžila na pohon banských zariadení vyťahujúcich narúbanú rudu z banských šácht, vodočerpacích zariadení (stangenkunstov), ktoré čerpali nebezpečnú spodnú banskú vodu, a takto využitá potom ešte vykonávala prácu na úpravárenských zariadeniach (stupách), kde sa drvila ruda. Takúto funkciu v plnej miere plnila voda z piargskej skupiny tajchov, teda Bakoni, Veľkej Windšachty a Evičky, až do obdobia vyrazenia Hodrušskej dedičnej štôlne. Po jej vyrazení sa voda používaná na banských zariadeniach už neprečerpávala na úroveň Bieberovej dedičnej štôlne, ktorá sa nachádza v Štefultovskej doline, ale Hodrušskou dedičnou štôlňou sa púšťala do Hodrušskej doliny. Tým prišli stupy v Štefultovskej doline o svoju hybnú silu – vodu. Preto aj vzišla požiadavka, aby sa vybudovala nová nádrž Počúvadlo, ktorej voda nahradí stratenú energiu. Tak sa stalo, že voda piargskych tajchov poháňala banské a vodočerpacie zariadenia v oblasti Štiavnických Baní a voda z Počúvadla poháňala stupy v Štefultovskej doline. Všetky tieto nádrže preto potrebovali vodu, veľa vody, keďže ich spoločný objem predstavuje približne 2,6 mil. m3. Povrchová voda z potenciálneho územia všetkých spomenutých tajchov – Bakoni, Veľká Windšachta, Evička a Počúvadlo – už bola v maximálnom možnom množstve zachytená prostredníctvom 4 spomenutých zberných jarkov, a tak sa musela regulovať. Buď mala tiecť do povodia Klastavského potoka (do tajchu Počúvadlo), alebo do povodia Štefultovského potoka (do tajchu Veľká Windšachta). Regulácia vody spočívala v tom, že keď bolo potrebné naplniť Počúvadlo, uzatvorilo sa hlavné stavidlo na Širokom jarku a voda z Hornositnianskeho, Dolnodekýšskeho a Hornopočúvadlianskeho jarku tiekla prostredníctvom Dolnopočúvadlianskeho jarku do Počúvadla. Keď bola potrebná voda do Veľkej Windšachty, uzatvorilo sa stavidlo na Dolnopočúvadlianskom a Hornopočúvadlianskom jarku a otvorilo sa stavidlo na Širokom jarku. Keď bol dostatok povrchovej vody v jarkoch, mohli sa zapĺňať obe nádrže odrazu, a to keď boli otvorené všetky stavidlá.
Vysocký jarok a významné osobnosti
GPS: 48.418142, 18.838473 [48° 25' 5.31'', 18° 50' 18.5'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark banská Štiavnica (Objekt: 1MV-1-13)
Hornovysocký jarok
Hornovysocký jarok bol vybudovaný koncom prvej polovice 18. storočia, po roku 1740, keď boli dobudované tajchy Veľká a Malá Richňava. Zodpovedne určiť presný dátum však nemôžeme. Môžeme sa len domnievať, že jarok bol vybudovaný zakrátko po vybudovaní tajchov, ktoré nemajú takmer žiadne povodie, takže sú závislé od vody privádzanej v jarkoch. Slúžil ako zberný jarok pre vodnú nádrž Veľká Richňava. V jeho začiatočnej časti bol zabudovaný rozdeľovací objekt, pomocou ktorého bolo možné odvádzať vodu do Dolnodekýšskeho jarku. Týmto jarkom sa potom voda dostávala do Počúvadla alebo cez rozdeľovací objekt na Krížnej do Veľkej Windšachty. Časť vyústenia Hornovysockého jarku do tajchu Veľká Richnava poslúžila aj ako bezpečnostný prepad v prípade prívalových dažďov. Dĺžka Hornovysockého jarku je 3 045 m. Na tomto mieste je možné v jarku vidieť typické kamenné dláždenie jarkov, ktoré sa v tomto úseku jarku zachovalo dodnes. Dláždenie malo dôležitú funkciu, lebo prispievalo k zabraňovaniu vsakovania vody do telesa jarku a chránilo jarok pred jeho erodovaním tečúcou vodou.
Matej Kornel Hell (1653 – 1743)
Matej Kornel Hell pravdepodobne pochádzal z Moravy a do Banskej Štiavnice prišiel ako 40-ročný v roku 1693. Pôsobil ako hlavný banský strojný majster. V priebehu rokov 1700 – 1730 postavil, resp. prebudoval viaceré tajchy v Štiavnických Baniach. Na ich vodnej energetickej základni skonštruoval progresívne vodočerpacie mechanizmy s kývavým pákovým prevodom – stangenkunsty, ktoré vyčerpávali vodu zo zatopených baní. Pod jeho dozorom sa v roku 1700 vykonávali opravy a zvyšovanie hrádzí na Spodnej Windšachte a Evičke. V roku 1712 sa začali práce na výstavbe tajchu Veľká Windšachta, ktorý navrhol. Stangenkunst na šachte Karol, ktorý Matej Kornel Hell zostrojil, účinne vyčerpával vodu z tejto bane. Množstvo vody, ktoré tento stroj potreboval na svoju celoročnú prevádzku, však nedokázali zabezpečiť nádrže navrhované Hellom. Preto Hellove vodočerpacie stroje sa museli počas roka kombinovať s ohňovými strojmi majstra Pottera.
Samuel Mikovíni (1700 – 1750)
Samuel Mikovíni sa narodil v roku 1700 v obci Ábelová pri Lučenci v rodine evanjelického kňaza. Základnú školu vychodil v rodnej Ábelovej a v Lučenci. V roku 1719 odišiel do školy v Norimbergu, kde sa učil umeniu medirytectva. Z tohto obdobia pochádza jeho mapová prvotina. Je to mapa Demänovskej ľadovej jaskyne od Juraja Bucholtza ml., ktorú mladý Samuel vyryl do medi. Po skončení školy v roku 1721 odišiel na univerzitu do Altdorfu, kde študoval „božské vedy matematické“. Svoje univerzitné štúdiá skončil na univerzite v Jene, kde 4. októbra 1723 získal diplom matematika, inžiniera geodézie. Po skončení štúdií pracoval ako dvorný kartograf Jenského kniežatstva. Po pobyte v Nemecku prišiel Mikovíni v roku 1725 do Bratislavy, kde pracoval ako stoličný matematik a geodet Bratislavskej stolice. Robil najmä na melioračných a mapovacích prácach Dunaja a Váhu. V tom období zameral aj bratislavský nultý meridián – základný triangulačný polygón – z veže Bratislavského hradu cez Zobor pri Nitre, na Sitno až po Banskú Bystricu. Podľa neho vyhotovil aj svoje mapové diela. V roku 1731 ho panovník cisár Karol VI. poveril zostrojením máp uhorských stolíc pre dielo Mateja Bella „Notitia Hungariae Novae historico – geographica“. Mikovíni preukázal pri tvorbe máp svoje neuveriteľné geodetické zručnosti, a tak ho ten istý panovník v roku 1735 vymenoval za cisársko-kráľovského geometra stredoslovenských banských miest. V tejto funkcii a počas svojho pôsobenia v Banskej Štiavnici sa výraznou mierou zaslúžil o rozvoj štiavnického baníctva, a to vybudovaním rozsiahleho a dokonalého banskoštiavnického vodohospodárskeho systému. Voda z tohto systému dokázala vyriešiť nielen krízu baníctva v počiatkoch 18. storočia, ale dokázala vyriešiť energetický problém s odčerpávaním spodnej banskej vody až do konca 19. storočia, keď prišla na svet a do Štiavnice elektrická energia. V roku 1735 otvoril prvú banícku strednú školu v obci Štiavnické Bane. Bola predchodcom slávnej Banskej a lesníckej akadémie. Samuel Mikovíni zomrel 23. marca 1750 na neznámom mieste medzi Trenčínom a Banskou Štiavnicou.
Jozef Karol Hell (1713 – 1789)
Jozef Karol Hell sa narodil 16. 5. 2004 v Banskej Štiavnici. Bol synom slávneho Mateja Kornela Hella. Študoval na chýrnej štiavnickej banskej škole v obci Štiavnické Bane mechaniku a hydrauliku u profesora Samuela Mikovíniho. V tom čase bola väčšina slovenských rudných baní zatopená vodou. Vtedajší spôsob čerpania vody nestačil, ba ani povestné anglické „ohňové“ (parné) stroje Issaca Pottera. Už ako dvadsaťpäťročný ešte s otcovou pomocou postavil drevený vahadlový čerpací stroj, ktorý za minútu vytiahol 200 litrov vody do výšky 80 metrov. Bol inštalovaný na šachte Siglisberg. Jeho motorickým prvkom bola klesajúca nádoba s vodou, nie vodné koleso. Stavali sa vždy nad sebou, aby voda odtekajúca z prvého stroja poháňala druhý stroj na princípe pôsobenia hmotnosti vody na cyklické zdvíhanie čerpacieho dvojtyčia. V tom čase však Hell pracoval už na novej, ešte výkonnejšej konštrukcii. Túto konštrukciu predstavoval Hellov vzduchový čerpací stroj, uvedený do prevádzky v roku 1755 v šachte Amália v Banskej Štiavnici. Pracoval na hydraulickom princípe. Okrem tlakovej vody bol pohonným prvkom aj stlačený vzduch. Tento vynález predbehol svoju dobu, no v čase svojho vzniku nebol docenený. K spôsobu čerpania spodných banských vôd stlačeným vzduchom sa banskí konštruktéri vrátili až koncom 19. storočia.
Šachty Wind
GPS: 48.441522, 18.873975 [48° 26' 29.48'', 18° 52' 26.31'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1–06)
Šachty Wind (Stará a Nová) sú situované v historickej baníckej osade –Windšachta, ktorá dostala meno po šachte Wind. Je predpoklad, že „Windšachta“ ako názov sídelného celku bol zavedený pre nový banícky areál okolo šachty Wind a rozdelil staršiu osadu Fuchsloch. Následne sa zaužívali pre hornú zvyškovú časť bývalého Fuchslochu – Horný Fuchsloch a dolnú časť Dolný Fuchsloch. Oblasť Horného a Dolného Fuchslochu boli banskou činnosťou prirodzene oddelené viac-menej veľkými haldami šácht Wind, Leopold, Eleonóra, Špitaler, Magdaléna, Jozef a Karol. Tieto šachty sa postupne stali centrom baníckeho podnikania celej oblasti Štiavnických Baní. V druhej polovici 16. storočia bola oblasť Windšachty opevnená pre potreby obrany pred tureckým ohrozením. O charaktere opevnenia a celkovej organizácii obrany nie je dostatok informácii. Na priloženej mapke z roku 1709 je zachytený povrchový stav objektov Windšachty ešte z obdobia tureckého ohrozenia. Kedy sa začala raziť šachta Wind (Stará) nie je známe. Jej starý pôvod dokazuje údaj z roku 1648, v ktorom sa uvádza že šachta Wind sa má vyzmáhať a dať opäť do stavu prevádzkovania. Podľa miesta lokalizácie a časového prevádzkovania starej šachty Wind je možné sa domnievať, že táto šachta zabezpečila prvé (predpoklad 12.-15. storočie) podzemné sprístupnenie a následné dobývanie v tejto časti bohatej žily Špitaler. Prvá správa o Novej Wind šachte je z roku 1648 s údajom, že má byť o 30 siah ďalej ako stará šachta Wind (1 siaha = 2,0258 m). Začiatok hĺbenia novej šachty bol v roku 1649 a to v tesnom okolí terajšieho kamenného pomníka panny Márie. V roku 1671 bola nová šachta Wind už vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlne Bieber a pre potrebu dopravy, odvodňovania a vetrania sa s ňou prepojila. Neskôr šachta bola prehĺbená po obzor Piroch, kde sa v 17. storočí realizovali rozsiahle prekopové a sledné chodby, čo bol pravdepodobne hlavný dôvod na hĺbenie šachty Wind. Doba prevádzkovania novej šachty Wind netrvala dlho, nakoľko v r. 1763 sa uvádza, že je už dávno zasypaná.
Informačná tabuľa na Hornej Rovni
GPS: 48.449888, 18.872778 [48° 26' 59.6'', 18° 52' 22'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-0-01, 1G-0-01, 1MB-1-01)
Táto informačná tabuľa je úvodnou zastávkou chodníka ŠB-10 Chodník vplyvov baníctva na krajinu. Prostredníctvom 4 zastávok s informačnými tabuľami vám priblíži problematiku zásahov banskej činnosti do pôvodného reliéfu krajiny. V tomto regióne nezostal z dávnej histórie ani kameň na kameni. Náleziská vzácnych kovov a následne prekvitajúca banská činnosť pretvárali od pradávna túto krajinu. Trasa vás povedie prekrásnou časťou Štiavnických vrchov spod úpätia Tanádu až po Richňavské tajchy. Dĺžka chodníka je približne 4 380 m, s prevýšením 115 m a možno ho absolvovať zhruba za jeden a pol až dve hodiny. Najvyšší bod náučného chodníka je na zastávke č. 1 (Malý Tanád v nadmorskej výške 860 m n. m.), z ktorého okrem prekrásneho výhľadu do Hodrušskej doliny alebo južným smerom na okolie Banskej Štiavnice a Sitno, sa naskytá aj pohľad na areál šachty Roveň s jej haldou. Od haldy popod Malý Tanád, sa tiahne rozsiahle pásmo píng, ďalší neklamný znak banskej činnosti na tomto území. Na ďalších dvoch zastávkach si priblížite históriu obce Štiavnické Bane a oboznámite sa s problematikou odlesnenia krajiny. Zastávka č. 4 zasa upriami vašu pozornosť na vplyv výstavby vodných nádrží na krajinu. Hoci je to posledná tabuľa tohto chodníka, trasa pokračuje až k jej najnižšiem bodu - Richňavským tajchom (nadm. výška 745 m n.m.). Tu sa môžete vydať po ďalšej trase Geoparku Banská Štiavnica - Piargskom vodohospodárskom chodníku, ktorý vás prevedie po unikátnych lokalitách tohto regiónu. S problematikou zásahou banskej činnosti do pôvodného reliéfu krajiny sa stretnete v rámci Územného celku turizmu Štiavnické Bane okrem ekologického chodníka ŠB-10 aj na dvoch montanistických trasách ŠB-06 Piargsky okružný chodník a ŠB-07 Hornorovniansky chodník. Na zastávke č. 5 chodníka ŠB-07 je popísovaný vývoj a spôsoby dobývania žilných štruktúr v oblasti Fuchsloch, na zastávke č.11 zasa spôsoby lesníckej rekultivácie banských háld, rovnako je táto problematika rozvedená aj na chodníku ŠB-06 pri halde zo šachty Piarg. Veríme, že okrem zážitkov z prekrásnej prechádzky prírodou Štiavnických vrchov, získate aj množstvo nových poznatkov z informačných tabúľ.
Informačná tabuľa umiestnená na začiatku trasy chodníka Farárova hôrka – Richňava obsahuje všeobecné údaje o geologickej stavbe Štiavnického stratovulkánu doplnené schémou jeho vývoja počas 6-tich etáp. Nakoľko trasa chodníka prebieha po južných okrajoch hodrušsko-štiavnickej hrásti je podrobnejší výklad venovaný geologickej stavbe a hornínám na jej južných okrajoch doplnený geologickým rezom. Priebeh trasy s geologickými objektmi zobrazuje výrez topografickej mapy so stručným vysvetľujúcim komentárom doloženým výrezom geologickej mapy predmetného územia.
História obce Štianvické Bane
GPS: 48.444365, 18.861191 [48° 26' 39.71'', 18° 51' 40.29'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-01)
Štiavnické Bane, ktoré ležia juhozápadne od Banskej Štiavnice, vznikli spojením niekoľkých osád - Windšachty, Piargu, Siglisbergu a Galizónu. Na ich území sa už od ranného stredoveku sústreďovala banská ťažba, ktorá tu vrcholila okolo polovice 18. storočia. Koncentrácia technických pamiatok, súvisiacich s baníctvom, je natoľko jedinečná, že územie bolo vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu technických pamiatok.
Urbanisticko-architektonická štruktúra Štiavnických Baní je charakteristická neplánovanou výstavbou, podmienenou vtedajším zameraním - ťažbou rudy. Staršie veduty a neskôr aj fotografie obce, pripomínajú pohľady na priemyselnú aglomeráciu, kde funkcia bývania je len v podružnej úlohe. V tejto architektonickej skladbe plnej kontrastov - stavby drevených gápľov v blízkosti šácht, banské správne budovy, koniarne, stavby banských stúp a úpravovní - sú prepletené so sakrálnymi objektami, objektami opevnenia či prostými baníckymi domčekmi. Celá kompozícia je amfiteatrálne rozložená na svahoch, pričom prírodnému prostrediu konkurujú mohutné haldy vyťaženej hlušiny z priľahlých šácht.
Najstaršími zachovanými objektami sú fortifikačné stavby z polovice 16. storočia, ktoré boli súčasťou protitureckého opevnenia na Windšachte. Zahrňovalo opevňovacie múry, v nárožiach spevnených baštami. Dodnes sa zachovala tzv. kruhová bašta, pozorovacia a hlásna veža. Pôvodne bola štvorpodlažnou hranolovitou stavbou s delovými strielňami na najvyššom podlaží. K veži bola v priebehu 17. storočia pristavaná dvojpodlažná budova. Opevnenie malo murované brány, jedna z nich, tzv. Fuchslošská, sa v období baroka zabudovala do dvojpodlažnej budovy banskej správy závodu Windšachta.
Najväčším stavebným komplexom je bývalý Hieronymitánsky kláštor - trojkrídlová kláštorná rezidencia, ktorej južné krídlo sa pripája k severnej stene kostola sv. Jozefa. Takouto kompozíciou vznikol vnútorný obdĺžnikový dvor. Kláštor začali stavať v druhej tretine 18. storočia, dokončený bol v roku 1754. Kláštor má dve trojpodlažné a jedno dvojpodlažné krídlo. Časť priestorov je zaklenutá lunetovými klenbami, časť má strop plochý. Kostol sv. Jozefa je jednoloďovou stavbou s polygonalne ukončeným presbytériom, v uzávere ktorého bola v 19. storočí pristavaná neorománska veža. Loď kostola je zaklenutá valenou klenbou s lunetami. Na interiérovej výzdobe kostola sa podieľal sochár talianskeho pôvodu Dionýz Stanetti. Mimoriadne hodnotný je aj barokovo rokokový drevený organ. Bývalý kláštor s Kostolom sv. Jozefa je jedinou sakrálnou stavbou, ktorá sa v obci zachovala. Na starších vedutách z polovice 18. storočia sú vyobrazené ešte dva kostoly, podľa slohových atribútov pochádzali zo stredoveku.
Južne, v blízkosti kostola, je v miernom svahovitom teréne situovaná budova bývalej baníckej nemocnice, ktorá tu pôsobila už od polovice 17. storočia. Na miernom návrší západne od kostola stojí baroková zvonica - solitérna, dvojpodlažná veža so štvorcovým pôdorysom, ukončená zvonovitou strieškou s lucernou. Na jej steny boli neskôr umiestnené hodiny. Vo vrchole ďalšej zvonovitej striešky nad lucernou je dvojkríž a banícky znak. Fasáda si zachovala plastickú barokovú úpravu.
Na úpätiach svahovitého terénu Štiavnických Baní sa rozprestiera svojrázna zástavba baníckeho osídlenia - prízemné banícke domčeky od jednoduchých jednotraktových trojpriestorových kamenných alebo zrubových, až po dvojtraktové objekty, niektoré aj podpivničené, so zredukovanými architektonickými prvkami barokového slohu.
Severozápadne od kostola je situovaná dvojpodlažná baroková budova, v ktorej sídlila banícka odborná škola. V interiéri objektu sa ucelene zachovali prvky barokovej stavebnej etapy, vrátane detailov, ktoré ani neskoršie stavebné úpravy neodstránili. Na južnej fasáde je torzo slnečných hodín. Pozoruhodnou stavbou z obdobia najväčšieho rozkvetu Štiavnických Baní je aj budova bývalého banského meračstva s prvkami barokového slohu - dvojpodlažný objekt s manzardovou strechou. Jej originalita spočíva aj v tom, že z dôvodu citlivosti vtedajších meračských prístrojov nesmel v nej byť zabudovaný ani jediný prvok z kovu.
Na území Štiavnických Baní sa zachovalo aj viacero objektov banských správnych budov, z ktorých niektoé majú staršie renesančné jadrá. Väčšina z nich bola v baroku prestavaná v reprezentatívnom duchu. Význam baníctva v tejto oblasti dokumentuje množstvo technických pamiatok na území rezervácie - ústia štôlní, šachty, vodné nádrže, zberné a náhonné jarky, budovy bývalých stúp a úpravovní a všadeprítomné haldy ako pozostatky po šachtách. Pripomínajú unikátne technické riešenia banských postupov na svetovej úrovni vtedajšej banskej techniky.
Medzi svedkov dávnej a slávnej minulosti Štiavnických Baní patria aj desiatky vynikajúcich banských odborníkov, spolutvorcov jej dejín, z ktorých vyberáme len niekoľko najvýznamnejších mien. Matej Kornel Hell (1651-1743), vynikajúci konštruktér vodnostĺpcových čerpacích banských strojov či projektant niekoľkých vodných nádrží. Jeho stroje zachránili bane Windšachty pred zatopením a tak umožnili ďalšiu ťažbu rúd. Roku 1715 založil prvú banícku školu v strednej Európe. Jozef Karol Hell (1713-1789) bol žiakom, spolupracovníkom a neskôr aj nástupcom svojho otca Mateja. Zlepšoval už existujúce a konštruoval nové čerpacie mechanizmi. Na princípe Hellových strojov sa konštruujú ťažné stroje rôzneho využitia nielen v Európe, ale aj na celom svete. Samuel Mikovíni (1686-1750) bol prvým profesorom Baníckej školy na Windšachte, geodetom, kartografom. Zaoberal sa stavbou nových vodných nádrží a rekonštrukciou tých starších. Gašpar Weindl (?-1646), banský majster, ktorý ako prvý na svete použil pušný prach v baníctve na rozpojovanie horniny.
Odlesnenie krajiny
GPS: 48.441732, 18.853895 [48° 26' 30.24'', 18° 51' 14.02'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-02)
Celé územie Slovenska bolo pred nástupom ľudskej civilizácie porastené lesmi. Výnimkou boli iba územia, ktoré nemali vhodné pôdne podmienky, na ktorých sa prírodnými procesmi nemohol vyvinúť les. Príkladom sú lesostepi, skalné formy a samozrejme vodné plochy.
Pôvodné lesné spoločenstvá boli vzhľadom na rozmanitosť prírodných podmienok tejto oblasti pomerne pestré. V najvyšších častiach regiónu Banskej Štiavnice sa vyskytovali skupiny lesných typov Fagetum quercino-abietum. Hlavnou drevinou bol Buk lesný (Fagus silvatica) a Jedľa biela (Abies alba) s menším výskytom duba (Quercus sp.).
V súčasnosti sú svahy Štiavnických vrchov prevažne pokryté skupinami lesných typov Fageto-quercetum. Prevahu má Dub zimný (Quercus petraea) a Buk lesný (Fagus silvatica), primiešane sa vyskytuje aj Hrab obyčajný (Carpinus betulus) a Javor mliečny (Acer platanoides).
Významnejšia exploatácia (ťaženie) lesov v štiavnickej banskej oblasti nastala až s príchodom prvých usadlíkov baníkov. Baníctvo sa tu začalo pravdepodobne už počas obdobia Keltov, avšak spôsob dobývania (povrchovo) ešte nepotreboval také množstvo drevnej hmoty, aby viedol k vážnemu ohrozeniu lesných porastov.
Vážnejším zásahom do lesného krytu došlo až s príchodom nemeckých kolonistov. Priniesli nové metódy dobývania. Začalo sa dobývanie rúd podpovrchovo hlbinne. Pokiaľ sa v začiatkoch baníctva razili iba štôlne, ktoré boli krátke, nebolo z nich veľa odpadného materiálu, ktorý by zaberal veľké plochy na povrchu. Čím sa však bane prehlbovali, potrebovali viacej dreva na spevňovanie stien, aby sa nezrútili. Tu sa začala významná ťažba dreva. Najväčšie drancovanie lesov tejto oblasti nastalo však až začiatkom 18. storočia, kedy M. K. Hell a Samuel Mikovíni definitívne vyriešili problémy s čerpaním spodnej vody a s energetickým zdrojom na jej čerpanie. Rovnako sa v tomto období znovu prebúdzali bane po devastácii protihabsburgskými povstaleckými vojskami. V tejto dobe vyzerala krajina v oblasti Štiavnických Baní ako mesačná krajina. Bane postupovali veľmi intenzívne do hĺbky i šírky, čím sa dostávalo na povrch neporovnateľne viacej banskej hlušiny ako predtým. Neovplyvnil to ani nový spôsob dobývania na skládku. V tomto období vznikli veľké haldy pri mnohých šachtách (Kristína, Leopold, Karol, Magdaléna,.....). Množstvo dreva sa spotrebovalo aj pri výstavbe vodohospodárskeho systému. Neblaho prispelo k odlesneniu, resp. k ťažkému ba až nemožnému opätovnému zalesneniu podfáranie povrchu obrovským množstvom banských chodieb. Podfáraním sa územie významne odvodnilo, takže povrch takéhoto územia zostal veľmi suchý. Aj zrážkami spadnutá voda sa z územia rýchlo strácala do podzemia. Prirodzené lesné spoločenstvá sa s takýmito podmienkami nevedeli vyrovnať a tak krajina pustla. Ľudia museli rozmýšľať nad tým, ako získať nové zdroje dreva a tak začali s rôznymi pokusmi introdukcie cudzokrajných drevín, ktoré mali podobné ekologické nároky ako pôvodné, avšak boli odolnejšie voči nepriaznivým stanovištným podmienkam vzniknutým banskou činnosťou.
Lesné porasty v okolí banských diel boli väčšinou ťažené holorubným spôsobom, čím v tomto morfologicky členitom teréne výrazne poklesla pôdoochranná funkcia vegetačného krytu. Na odlesnených plochách dochádza k intenzívnej vodnej erózii obnažených plôch a tým k výraznej strate pôdneho krytu. Následne je rekultivácia týchto plôch časovo a finančne veľmi náročná a v mnohých prípadoch nie veľmi úspešná.
Devastácia plôch lesov v priebehu viacerých storočí mala za následok zavedenie niekoľkých právnych nariadení s cieľom ochrany lesov, ich postupného zveľaďovania a zakladania nových lesných porastov (v 16. storočí Maximiliánov lesný poriadok, v 18. storočí hospodárske úpravy Márie Terézie, v roku 1807 zavedenie štúdia lesníctva na Banskej akadémii).
Intenzívny rozvoj baníctva v stredoveku sa nepriaznivo odrazil na zvýšenej devastácii okolitých lesných porastov. Drevná hmota ťažená v okolitých lesoch bola veľmi potrebná pre normálny chod baní. Jej využitie bolo v stredoveku najjednoduchším a najekonomickejším riešením pre banskú prevádzku, pretože okolité lesy boli veľmi bohaté. Drevo z lesov bolo využívané najmä ako výdreva v banských dielach, ktorá zabraňovala prepadávaniu sa stien a stropov baní, čím sa zabezpečovala nielen stabilita baní, ale i bezpečnosť baníkov pri práci. Rovnako sa drevo používalo na výrobu rebríkov, ktorými sa fáralo do jednotlivých šácht a šachtíc. Už od počiatkov dobývania sa hornina rozpojovala pomocou ohňa a vody. Najskôr sa hornina zohriala nakladeným ohňom v bani, čím sa hornina roztiahla a potom sa prudko ochladila vodou, čím sa rýchlo zmrštila. Tým v nej vznikli trhliny a ľahšie sa pomocou kladivka a želiezka rozpojovala. Na takúto funkciu sa používalo drevo. Drevo ako surovina sa používalo i pre výrobu drevného uhlia pre potreby hutníckej prevádzky. V prvej polovici 18. storočia banskí konštruktéri zostrojili ohňový stroj, ktorý sa využíval ako ťažný stroj v niektorých baniach na Windšachte (teraz Štiavnické Bane). Ohňový alebo Atmosférický stroj využíval ako pohonnú silu paru, vzniknutú zohrievaním vody. Týmto spôsobom sa teda spotrebovalo veľké množstvo dreva. V neposlednom rade treba spomenúť využitie dreva na stavbu náhonných jarkov, ktoré boli väčšinou vedené v drevených výdrevách nad zemou.
Nezanedbateľnou čiastkou prispeli k odlesneniu štiavnickej oblasti i Protihabsburgovské povstania, počas ktorých povstalci plienili nielen krajinu, ale predovšetkým bane, pretože chceli týmto spôsobom ochudobniť kráľovskú pokladnicu. Po ich potlačení sa v súvislosti s presadením myšlienky vybudovania banského vodohospodárskeho systému bani rýchlo rekonštruovali a znovuotvárali. V tomto období bol teda enormný tlak na okolité lesné porasty.
Horná Roveň – antropogénne formy reliéfu
GPS: 48.447208, 18.864324 [48° 26' 49.95'', 18° 51' 51.57'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-03)
V štiavnickej a hodrušskej banskej oblasti sa antropogénna činnosť najviac prejavila pôsobením na dve zložky prírodného prostredia, a to na litosféru a pedosféru. Dôsledkom intenzívnej banskej hlbinnej a povrchovej ťažby je vznik a permanentný vývoj antropogénnych foriem reliéfu montánneho pôvodu. V tejto banskej oblasti ich môžeme vidieť vo všetkých typických formách a obmenách. Z geomorfologického hľadiska ich môžeme rozdeliť na akumulačné (banské odvaly, výsypky, odkaliská) a deštrukčné (povrchové dobývky, prepadliská, pingy a pingové polia, lomové dobývky).
Medzi najstaršie antropogénne formy reliéfu montánneho pôvodu patria v štiavnickej banskej oblasti povrchové dobývky, ktoré reprezentujú počiatky ťažby nerastných surovín. Zakladali sa na rudných žilách vychádzajúcich na zemský povrch a razili sa primitívnou technikou. Najvýznamnejšou lokalitou je štiavnické "Staré Mesto Glanzenberg", kde podľa historických nálezov ťažili strieborné rudy na žile Špitaler už Kelti. Výrazné povrchové dobývky je možné pozorovať aj v časti Štiavnických Baní Fuchsloch (zastávka č. 5 chodníka ŠB-07), i keď mnohé z nich sú už prekryté haldami z neskorších období, ako aj zástavbou rodinných domov.
Devastácia územia zasiahnutého vplyvom hlbinnej banskej činnosti sa prejavuje dvoma hlavnými znakmi, poddolovaním a s ním spojenými poklesmi zemského povrchu a tiež vznikom odvalov, tvorbou a vývojom ktorých sa mení celkový vzhľad krajiny. Hlbinným spôsobom v štiavnickej banskej oblasti ťažil človek stáročia vzácne a farebné kovy. Po vyťaženej rude ostávajú v podzemí duté priestory, ktoré spôsobujú deformácie povrchu. Pokles nadložných vrstiev sa prejavuje buď plynulým poklesom povrchu bez vzniku trhlín (poklesové kotliny) alebo náhlim prevalením, pri ktorom vznikajú pozdĺžne alebo lievikovité prepadliny (prepadliny, pingy). Tvar, typ a rozsah poklesov závisí od množstva činiteľov. K najdôležitejším patria fyzikálno-mechanické vlastnosti nadložných hornín. Vzhľadom na pevnosť vulkanických hornín nie je vplyv hlbinnej ťažby na reliéf krajiny veľmi výrazný. Poklesové kotliny, ktoré v uhoľných oblastiach predstavujú veľkoplošné deštrukčné javy v krajine, sa v štiavnickej banskej oblasti nevyskytujú.
Banské prepadliny sú tvary, ktoré vznikajú na miestach zavalených starých šácht, prepadnutím banských chodieb nachádzajúcich sa blízko pod povrchom, zavalením vydobytých komínov. V štiavnickej banskej oblasti nachádzame viacero variácií. Oproti pingám, s ktorými sú morfologicky príbuzné, majú strmšie steny a nepravidelný tvar. Vzhľadom na to, že vznikli prudkým jednorázovým poklesom, majú strmý okraj v mieste náhleho prechodu prírodného terénu do antropogénneho. Banské prepadliny označujeme ako "prepadnuté pingy". K tomuto typu prepadlísk môžeme zaradiť prepadliská na Terézia žile nad Starým Mestom v priestore medzi šachtou Mohr a Cherubín štôlňou, pod šachtou Gábor (dnes už zasypané odvalmi Novej šachty), na Špitáler žile na Starom Meste, na Bieber žile medzi šachtou Wolf a štôlňou Matej.
Pingy sú ďalšou konkávnou antropogénnou formou montánneho reliéfu, ktoré sú v štiavnickej banskej oblasti početne zastúpené. Vznikajú rýchlym, ale nie jednorázovým poklesom terénu nad vyťaženými priestormi nachádzajúcimi sa nehlboko pod povrchom. Pôdorys mávajú zvyčajne oválny alebo priekopovitý. Ich priemer sa pohybuje okolo 15 metrov. Najmohutnejšie pingy majú priemer až 25 metrov. Pingy v štiavnickej banskej oblasti predstavujú celú škálu povrchových foriem od plytkých depresií (2-3 m hlbokých) po lievikovité depresie až 10 m hlboké, ktoré sa na povrchu podobajú krasovým závrtom. V priemere zaberajú plochu okolo 40 m2. Usporiadanie píng býva niekedy lineárne, ak sledujú rudnú žilu (pingové ťahy).
Najväčšie pingové ťahy v štiavnickej banskej oblasti sú na Terézia žile medzi Veľkým a Malým Šobovom, nad šachtou Mohr a pod Tanádom, na Bieberovej žile nad štôlňou Klinger a Amália šachtou, na žile Špitaler nad štôlňou Bartolomej, na Štiavnických Baniach medzi šachtou Pavol a štôlňou Alexander. Široké a dlhé pásmo píng, sledujúce Grűner žilu, lemuje úpätie kalvárie a smeruje k Banskej Belej. Iné pingy sú rozložené nepravidelne, ich hĺbka aj vzdialenosť nebýva rovnaká. Vyskytujú sa aj ojedinele.
Najväčšia koncentrácia píng (pingové pole) sa nachádza v priestore priamo pred vami pod Tanádom v smere na haldu z Roveň šachty. Terén je posiaty pingami, ktoré vznikli na žile Bieber a Terézia. Najlepšie sú viditeľné v období s malou vegetáciou, kedy sa dajú evidentne rozlíšiť ich rozmnité tvary.
Akumulačné formy antropogénneho reliéfu montánneho typu v štiavnickej banskej oblasti predstavujú odvaly. Vznikali ako dôsledok hlbinnej ťažby rúd od 14. storočia až po súčasnosť. Nachádzajú sa v bezprostrednej blízkosti šácht a štôlní. Tieto formy montánneho reliéfu sú pre štiavnickú banskú oblasť typické a v konfigurácii terénu veľmi výrazné. Majú hlavný podiel na formovaní druhotnej krajinnej štruktúry v štiavnickej banskej oblasti. Odvaly v štiavnickej banskej oblasti bez výsypiek na Šobove zaberajú plochu okolo 50 ha. Ich kubatúra sa odhaduje na niekoľko miliónov m3. V teréne sú situované buď na strmých nezalesnených svahoch (odvaly šácht Amália, Terézia, Mária a Nová šachta), tiež na miernych zalesnených svahoch (na Dolnej Resle, pri štôlni Klinger, pri šachte Leopold) alebo ako odvaly v dolinách (pri štôlni Michal a Bartolomej, Matej a Ferdinand, pri šachte Ondrej, Žigmund a František). Krajinný obraz najmenej narúšajú odvaly na miernych a zalesnených svahoch. V lesnatom, mierne členitom teréne môžeme novovzniknuté umelé tvary pričleniť k pôvodnému reliéfu, takže po zalesnení splývajú s prírodnými formami.
Z environmentálneho hľadiska rozoznávame v štiavnickej banskej oblasti odvaly zalesnené (šachta Alžbeta a Wolf), odvaly s prevahou krovitej formácie (šachta Amália, Žigmund a Ferdinand štôlňa) a odvaly bez vegetácie (šachta Roveň Nová a Maximilián šachta, Michal štôlňa). Na spomenutých odvaloch bez vegetácie sa donedávna haldovalo. Z tohoto dôvodu tu ešte nevznikli priaznivé podmienky pre uchytenie vegetácie. Vegetácia na odvaloch plní z ekologického hľadiska funkciu protieróznu, protizosuvovú a krajinno-stabilizačnú.
Funkčné využitie značnej časti odvalov v štiavnickej banskej oblasti sa rokmi zmenilo. Niektoré odvaly sa využili pre priemyselnú zástavbu, individuálnu bytovú alebo chatovú zástavbu. Časť odvalov sa po rekultivácii využíva pre športové a rekreačné účely. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe komunikácií.
V súčasnosti je progresívny vývoj háld z hľadiska ich rastu zastavený. Súvisí to so zrušením prevádzky ťažby polymetalických rúd v štiavnickej banskej oblasti. Z krajinno-ekologického hľadiska možno tento fakt pokladať za pozitívny, nakoľko nedochádza k ďalšiemu záberu produktívnej poľnohospodárskej alebo lesnej pôdy na neproduktívny haldovací priestor a rovnako nedochádza k progresívnemu narúšaniu estetického vzhľadu krajiny vplyvom haldovania hlušiny z banskej prevádzky.
Dobývky na Fuchslochu
GPS: 48.444977, 18.875085 [48° 26' 41.92'', 18° 52' 30.31'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-04)
Výraznejšie ovplyvňovanie a pretváranie prírodného prostredia banskoštiavnického regiónu človekom je potrebné spájať s banskou činnosťou. Jej vplyvom došlo k odprírodňovaniu prostredia. Človek banskou činnosťou a s ňou súvisiacimi aktivitami nielen pretváral vegetačný kryt, menil štruktúru živočíšnych spoločenstviev, ale dokonca výrazným spôsobom menil i reliéf krajiny. Pôvodné prírodné tvary reliéfu, ktoré tejto oblasti vtisli za státisícročia prírodné reliéfotvorné činitele (voda, sneh, ľad, vietor, zemská gravitácia....) boli v priebehu pár storočí ľudskou banskou činnosťou v čoraz väčšej plošnej miere nahradzované antropogénnymi montánnymi reliéfnymi tvarmi (pingy, prepadliny, odvaly, výsypky, haldy).
Počiatky baníctva v tomto regióne siahajú pravdepodobne už do obdobia Keltov. Kelti dobývali povrchové východy žíl. Tie poznali na základe odlišností medzi žilnou a okolitou horninou. Predovšetkým pestrosť zloženia žilnej horniny bola výrazným diferenciačným prvkom. Tento spôsob bol najjednoduchší a najlacnejší, pretože potreboval iba primitívne nástroje želiezko a kladivko. Vzhľadom nato, že ťažili iba žilu, produkovali málo odpadov, čím vážnejšie nezasahovali do reliéfu krajiny. Reliéf menili iba lokálne, na malých plochách ohraničených východom žíl. Pri vyťažení žily na povrchu, púšťali sa títo prví baníci aj blízko pod povrch formou krátkych sledných štôlní. Pri ich razení sa už vytvárali pred ich ústím malé výsypky jalovej horniny. To však stále nemalo žiadny vážny vplyv na vzhľad krajiny. Rovnakým spôsobom sa podľa najnovších poznatkov pričinili o banskú činnosť aj slovanské kmene pred príchodom prvých nemeckých prisťahovalcov. Svedčia o tom mnohé slovanské názvy banských miest či osád (Štiavnica, Kremnica, Bystrica, Smolník, Ľubietová....). Technika, ktorú však používali nedovoľovala, aby sa dobývali hlbšie a dlhšie bane. Keď prišli prví nemeckí kolonisti, našli v niektorých osadách práve krátke kutacie a sledné štôlne, ktoré im pripomínali líščie diery "fuchslochy". Tak aj tieto oblasti nazvali. Údolie, v ktorom sa práve nachádzate dostalo tiež takéto pomenovanie "fuchsloch" a nieslo si ho po celý stredovek.
Vyspelejšiu banskú techniku a modernejšie metódy dobývania najmä hlbinných častí priniesli nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali do banskoštiavnického regiónu v polovici 12. storočia. Výrazný prílev nemeckých učencov a baníkov však zaznamenávame až po tatárskych vpádoch v druhej polovici 13. storočia. Postupnom do spodnejších častí sa obsah zlata a striebra v žilovine zmenšoval a preto bolo potrebné ťažiť omnoho viacej žiloviny na získanie rovnakého množstva drahých kovov. Týmto sa však dostávalo na povrch čoraz viacej jaloviny, nehovoriac o jalovine ktorá vznikala razením hlbších šácht a štôlní. Odpadový materiál po hĺbení a predlžovaní banských diel a jednak odpadový materiál zo spracovania žiloviny sa skládkoval na povrchu vo forme odvalov a háld. Tieto antropogénne formy už v tejto dobe výrazným spôsobom ovplyvnili vzhľad krajiny, keďže ich zastúpenie v krajine narastalo. Vznikali nepôvodné formy reliéfu, ktoré vytvárali plochú terasu a strmý svah, ktorý bolo veľmi ťažko znovuzalesniť. V tomto období dochádza aj k najvýraznejšiemu podfáraniu povrchu, čo sa prejavilo v prepadnutí nadložia a k vzniku druhotných vpadnutých (konkávnych) foriem reliéfu (prepadliny, pingy). Tieto formy sa v teréne prejavujú nepravidelným tvarom, chaotickým vzhľadom čím je jasne identifikovateľné, že na ich tvorbe sa nezúčastňovala sama príroda.
V 13. a 14. storočí dochádza aj k výraznejšiemu ovplyvňovaniu vegetačného krytu v banských oblastiach a ich okolí. Postupom baní do väčších hĺbok dochádza prirodzene k zvýšenej potrebe vystužovania banských stien, aby nedochádzalo k nežiadúcim závalom, čím by prišli o život baníci a znemožnila by sa ďalšia ťažby v bani. Najvýhodnejším materiálom na zabezpečenie bane bolo drevo, ktorého rástlo v okolí dostatok. Výberkovým spôsobom dochádza k redukcii lesných porastov. Opätovné zalesnenie je však už veľmi náročné ba až nemožné, čím krajina po úplnom odlesnení dostáva typický vzhľad "mesačnej krajiny". Drevo sa totiž okrem výstuží baní používalo na výrobu drevného uhlia (stavali sa tzv. miliere), ale i na rozpojovanie horniny v baniach tzv. ohňovou metódou.
Krátky útlm baníctva nastáva koncom 17. storočia, kedy sa najvýraznejšie prejavujú problémy čerpania spodných banských vôd. Ich čerpanie je veľmi nákladné a tak sa rozhodnú bane zatvoriť. Prichádza však Matej Kornel Hell s konštrukčný riešením čerpacích strojov a baníctvo v štiavnickom regióne "zachraňuje". Jeho vynálezom, ktorý bol v neskoršom období ešte zdokonalený, sa postup baní do väčších hĺbok ešte zintenzívnil, čo sa negatívne prejavilo v krajine v už spomenutom kontexte. Haldy, výsypky, odvaly narastali, zväčšoval sa dopyt po dreve... Jednu výraznú haldu môžete vidieť i za sebou. Je to halda Novej Ferdinand šachty, ktorá výrazným spôsobom podieľa na vzhľade okolia obce Štiavnické Bane.
Halda Piarg šachty – Lesnícka rekultivácia háld
GPS: 48.439102, 18.864785 [48° 26' 20.77'', 18° 51' 53.23'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1–05)
Piarg šachta je v súčasnosti zaniknutým banským dielom, rovnako ako mnohé ďalšie v blízkom okolí. V súčasnosti po ňom ostala len jazva v krajine, ktorá je využívaná už len ako futbalové ihrisko. Svahy haldy sú zalesnené, rekultivované. Problematiku spôsobov lesníckej rekultivácie banských háld vám priblížime v nasledujúcom texte.
Spôsoby lesníckej rekultivácie
Vlastný výber dendrologického materiálu je základným predpokladom úspešnej lesníckej rekultivácie. Stanovištné podmienky na antropogénnych tvaroch reliéfu kladú omnoho väčšie požiadavky znalosť ekologických nárokov jednotlivých druhov drevín než pri bežnej lesníckej praxi. Pri výbere treba brať do úvahy najmä tieto faktory:
-nároky jednotlivých druhov na pôdne, klimatické a iné podmienkyodolnosť proti emisiám -vysoké percento ujatosti po vysadení, morfológiu koreňového systému -melioračné účinky (množstvo vytvorenej koreňovej a listovej plochy) -vzrast a odolnosť proti biotickým škodcom a hubovým ochoreniam -sledované hospodárske ciele a celospoločenský záujem na zlepšovaní životného prostrediaZ produkčného hľadiska sa dreviny a kroviny rozdeľujú podľa významu do troch skupín:
-dreviny hlavné s významom hospodárskym -drevina vedľajšie s významom melioračným, ale čiastočne aj hospodárskym -Dreviny a kroviny pomocné s významom melioračnýmToto zásadné rozdelenie sa používa všeobecne v zahraničí i u nás v lesníckych rekultiváciách. Zalesnenie sa realizuje v niekoľkých etapách s nasledovnými variantami:
a) zalesňovanie len hospodárskymi drevinami, b) zalesňovanie zmesí hospodárskych a prípravných drevín, c) celoplošné zalesňovanie len hospodárskymi drevinami.Celoplošná biologická príprava antropogénnych pôd pestovaním predkultúr poľnohospodárskych plodín pred vlastným zalesnením sa v praxi z dôvodov zvýšených ekonomických nákladov nepoužíva. Pri zalesňovaní rudných háld sa najviac používajú dve etapy. Cieľom prvej etapy je zalesnenie pomocnými melioračnými drevinami a až v druhej etape sa začínajú formovať cieľové porasty. Cieľové druhy drevín sa vysádzajú spravidla až pod ochranu pomocnej vegetácie. Na výsypkách s pôdnou reakciou, ktorá je blízka neutrálnej, by sa malo prikročiť k realizácii druhej etapy vtedy, keď pomocné dreviny majú minimálne zastúpenie 40 % všetkých vysadených drevín. Rastliny, ktoré sa používajú k výsadbám v prvej etape biologickej rekultivácie háld, musia mať pôdotvorné vlastnosti a zároveň sa majú vyznačovať:
- schopnosťou rýchlej aklimatizácie a odolnosťou k veľkej amplitúde mikroklimatických podmienok (vysoké a nízke teploty, opakujúce sa suchá) i k nepriaznivým fyzikálno-chemickým vlatnostiam výsypkových materiálov -rýchlym prírastkom, zvlášť v prvých rokoch po výsadbe, aby čím skôr pokryli povrch pôdy, ďalej schopnosťou prijímať živiny z ťažko prístupných zlúčenín. Majú to byť také druhy drevín, ktoré v symbióze s mikroorganizmami sú schopné viazať atmosférický dusík. - silným koreňovým systémom a malou citlivosťou k zasypaniu alebo obnaženiu nižších častí kmeňa a koreňov - schopnosťou tvorby koreňových odnoží i prirodzeného zmladeniaHaldy Maximilián šachty
GPS: 48.442945, 18.886575 [48° 26' 34.6'', 18° 53' 11.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-06)
Biologická rekultivácia antropogénnych pôd (výsypky, haldy, odvaly, skládky, odkaliská) drevinami, zhrnutá pod pojmom "lesnícka rekultivácia", patrí v súčasnej dobe k najvýznamnejším a najpoužívanejším metódam biologickej rekultivácie. Pre úspešný výsledok biologickej rekultivácie háld, odvalov alebo inak antropogénne devastovaných plôch je dôležité zhodnotiť závažnosť jednotlivých stanovištných činiteľov, ktoré majú vplyv na vznik a vývoj založených kultúr, druhovú skladbu lesných porastov a technológiu zakladania lesných kultúr na haldách. Extrémna pôdna reakcia je častým faktorom, ktorý sťažuje prirodzenú obnovu vegetácie na znehodnotených pôdach ľudskou činnosťou. Rastliny sú prispôsobené len určitému rozpätiu koncentrácie vodíkových iónov. Hodnoty pH pod 3,5 a nad 8,5 znemožňujú život väčšine rastlinných druhov. Priemyslom znehodnotené pôdy možu obsahovať značné množstvo voľných kyselín a alkálií a kysličníkov vápnika, horčíka a iných prvkov tejto skupiny. Veľmi nízke hodnoty pH sú pre vegetáciu škodlivé priamo. Poškodenie rastu môže však byť vyvolané pri hraničných hodnotách pH aj viazaním živín, napr. hliníka alebo iných, vo väčších množstvách toxických kovov v pôdnom roztoku.
Erózia veľmi často sťažuje úspešnú rekultiváciu antropogénnych pôd. Silná erózia pozorovaná na mnohých recentných útvaroch je podmienená neprítomnosťou akejkoľvek vegetačnej pokrývky, nedostatkom humusu a často strmým sklonom. K zvlášť silnej erózii dochádza na výsypkách, ktorých povrch nevsakuje dažďovú vodu. Rozsah i stupeň erózie podmieňujú tiež nepriaznivé fyzikálne vlastnosti znehodnotených pôd.
Pôdna reakcia je úzko spojená s problémom toxických prímesí, pretože pri veľmi vysokom i nízkom pH sa do roztokov dostáva množstvo prvkom v koncentráciách tak vysokých, že poškodzujú rastliny. To platí predovšetkým o hliníku a mangáne, ktoré sa vyskytujú vo veľmi kyslých haldách. Každá ílovitá pôda uvoľňuje hliníkové ióny v styku s kyselinou sírovou. Aj mangán sa vyskytuje v mnohých pôdach v škodlivom množstve. Je pritom zaujímavé, že výsypkový materiál s vysokým obsahom organických látok nie je tak škodlivý pravdepodobne z toho dôvodu, že obidva tieto kovy sa stávajú neškodnými v spojení s humusom.
Výskumy posledných rokov dokázali, že pri správnom výbere drevín je možné zalesniť všetky výsypky, s výnimkou niektorých lokálnych častí výsypky zložených z toxických zemín. Hrubozrnnému materiálu chýba niekedy podiel jemných častíc, nutný v povrchovej vrstve ku vzklíčeniu, pretože malé množstvo jemnej pôdy je rýchlo spláchnuté vodou. Kamenistý povrch háld nielen bráni rekultivácii, ale zrážková voda rýchle presakuje do spodín, takže podmienky sú často horšie ako je tomu v skutočnosti. Rastliny však nepotrebujú k svojmu rastu mnoho pôdy. Skúsenosť získaná na jednom type znehodnotenej pôdy nemusí platiť pre iné stanovište.
Nedostatok živín sa často považuje za príčinu neúspechu pestovania rastlín na priemyslom znehodnotenej pôde. Aj keď veľká rôznorodosť matičného výsypkového materiálu nedovoľuje generalizovať, je veľmi pravdepodobné, že nedostatok živín môže byť často príčinou slabého rastu, zriedkakedy však podmieňuje úplnú neprítomnosť vegetácie. Dokonca ani nedostatok dusíka nevylučuje prirodzené osídlenie predvojovými rastlinami, pokiaľ sa neprejavia škodlivé účinky iných faktorov (nedostatok vlahy, toxické prímesy a pod.). Oveľa nepriaznivejšia je situácia pri zásaditej reakcii prostredia. Hnojenie chudobných pôd, ako aj pôd s extrémnou reakciou, je pri rekultiváciách zalesňovaním často nevyhnutné. Na kyslých pôdach kombináciou vápnenia s inými živinami (plné hnojenie) sa dosiahli podstatne lepšie výsledky ako samotným vápnením. Dobre sa osvedčuje hnojenie a úprava reakcie rôznymi odpadovými látkami podľa lokálnych možností.
Technologické postupy lesníckej rekultivácie
Úspech lesníckej rekultivácie nezávisí len od správnej voľby druhov lesných drevín, ale aj od súboru opatrení, zameraných jednak na zlepšenie fyzikálnych, chemických a biologických vlastností povrchovej vrstvy výsypkových zemín so zlepšením ich vzdušného a vodného režimu, jednak na kvalitu sadbového materiálu a na vlastné technologické postupy pri výsadbe. Úpravy prvej skupiny opatrení sa dajú uskutočniť technickými a biologickými zásahmi. Technické zásahy pozostávajú prevažne z nanášania vylepšujúcich materiálov na upravené plochy, napr. humóznej zeminy, spraše i ďalších vhodných substrátov. Pretože tieto zásahy sú nákladné a náročné na mechanizačné a dopravné prostriedky, venuje sa zvýšená pozornosť zásahom biologickým.
Príprava pôdy pred zalesnením sa môže vykonať na celej lokalite, čím sa zaisťujú základné existenčné podmienky pre prvé štádium lesnej kultúry. Podľa konfigurácie recentných útvarov sa používajú dva spôsoby:
a) na rovných plochách (plató) sa môže použiť príprava pre brázdovú výsadbu, kombinovaná s jamkovou prípravou. Prípravu pôdy na rovných plochách výsypiek treba vykonať v prvej polovici roka pre nasledujúce jesenné zalesnenie, alebo do konca jesene pre jarné zalesnenie. b)na svahoch so sklonom od 20o do 40o musí príprave pôdy pred výsadbou predchádzať technická úprava sklonov terasovaním. Osvedčili sa tieto parametre terás: šírka terasy 80 100 cm, horizontálna vzdialenosť medzi terasami priemerne 1,5 m. Pri sklone nad 35o treba čelo terasy spevniť prútovými zápletami cca 35 cm vysokými. Až na pripravených terasách sa vykoná príprava pôdy s prihnojovaním do jamiek, ktoré pri vzdialenosti 80 cm majú rozmer 40 x 40 x 50 cm. Terasové úpravy je vhodné vykonávať v júli a auguste s prípravou pôdy pre jesenné alebo jarné zalesnenie.Vplyv výstavby tajchov na krajinu
GPS: 48.436454, 18.847753 [48° 26' 11.23'', 18° 50' 51.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-07)
Voda je veľmi dôležitou zlúčeninou v biologickom živote každého žijúceho organizmu na Zemi. Prevažná väčšina organizmov (či už rastlín, živočíchov alebo človeka) má v tele viac ako 50% vody. Človek má v tele približne 70% vody. Voda je teda nevyhnutnou súčasťou fungovania metabolizmu všetkých živých organizmov. Inak to nie je ani s významom vody pre existenciu a fungovanie krajiny. Voda je jedným z najvýznamnejších modelačných činiteľov, ktoré ovplyvňujú formovanie krajiny. Voda vytvára doliny, úvaliny, kaňony, tiesňavy, úrodné nivy, ale i výmole či strže. Voda v krajine plní významnú úlohu i pri ovplyvňovaní podnebia danej oblasti, vytvára životné prostredie pre množstvo organizmov, či pôsobí ako zdroj pre rekreáciu človeka.
Vplyv výstavby banskoštiavnických vodných nádrží (tajchov) možno vnímať z hľadiska vecného i časového. Tajchy banskoštiavnickej oblasti sa začali budovať začiatkom 16. storočia. V tomto období plnili väčšinou funkciu zdroja pitnej a úžitkovej vody pre obyvateľstvo. Začiatkom 17. storočia sa v oblasti Štiavnických Baní začínajú stavať tajchy za účelom zabezpečenia technologickej vody pre pohon čerpacích zariadení pre miestne bane. Najväčší rozmach však dosahuje budovanie tajchov až v prvej polovici 18. storočia, kedy sa dobudoval zložitý a dômyselný banský vodohospodársky systém s navzájom poprepájanými tajchami. Voda týchto tajchov slúžila pre pohon ťažných banských zariadení, čerpacích zariadení, ako i úpravníckych zariadení pre spracovanie vyťaženej rudy. Takto vybudovaný vodohospodársky systém podmienil na svoju dobu nevídaný rozmach baní. S týmto rozmachom, ktorý znamenal ekonomický prínos pre túto oblasť, však išli ruka v ruke i negatívne dopady na krajinu. Zvýšením ťažby sa na povrch dostávalo čoraz viacej rudy a tým i hlušiny. Vznikali rozsiahlejšie a masívnejšie haldy hlušiny, ktoré pohlcovali pôvodný prírodný priestor, poddolovaním vznikali pingy, prepadliská, z úpravníckych procesov odkaliská. Krajina týmto dostávala čoraz viac nepôvodnú, človekom pretvorenú tvár. V tomto prípade výstavba tajchov ovplyvnila prírodnú krajinu negatívnym spôsobom, a teda možno jej vplyv označiť ako negatívny.
V súčasnosti nie je voda banskoštiavnických tajchov využívaná pre technologické účely, čiže nepoháňa žiadne technologické zariadenie. Banská prevádzka bola v Banskej Štiavnici definitívne ukončená v roku 1993. Negatívne dopady výstavby tajchov na krajinu už v prevažnej časti obrúsil zub času. Mnoho výrazných háld sa prirodzeným procesom sukcesie zalesnilo, či zatrávnilo (halda šácht Kristína, Siglisberg, Karol, Magdaléna....). Niektoré človek z časti pretvoril a využíva ich pre svoje aktivity (napr. na halde šachty Siglisberg je vybudované futbalové ihrisko, na šachte Leopold - tenisový kurt). V dnešnej dobe môžeme teda hodnotiť, s odstupom času, výstavbu vodohospodárskeho systému ako pozitívny vplyv človeka na krajinu. Voda tajchov má dnes predovšetkým klimatický, biologický a rekreačný význam v štiavnickej krajine.
Klimatický význam tajchov spočíva v ich ovplyvňovaní miestneho podnebia. Majú pomerne veľký povrch, čo je významné ako pre odparovanie, tak aj pre vyžarovenie či pohlcovanie tepla. Tajchy priaznivo vplývajú na vzdušnú vlhkosť. Nie menší je ich význam pri regulovaní teploty prostredia, najmä pokiaľ ide o zmenšovanie rozdielov medzi nočnou a dennou teplotou. Tento vplyv je badateľný najmä v lete a na jeseň.
Biologický význam majú tajchy v tom, že poskytujú životné prostredie pre rôzne organizmy, či už živočíšne alebo rastlinné. V tajchoch sa vyskytujú rastliny od planktónu až po cievnaté rastliny. V ich okolí sa vyskytujú dreviny. Zo živočíchov v nádržiach žijú rôzne skupiny bezstavovcov, zo stavovcov ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce. Predovšetkým ryby sú zaujímavé v súvislosti s využívaním tajchov pre rybolovné účely. V okolí tajchov sa síce celoročne nevyskytuje typické vodné vtáctvo, ale iba typické lesné a pasienkové vtáctvo. O to viac však využíva vodu tajchov sťahovavé vtáctvo pre odpočinok či nakŕmenie.
Rekreačný význam banskoštiavnických tajchov je za posledné desaťročia nesporný. Množstvo tajchov sa dnes rekreačne využíva, najmä na plávanie a vodné bicyklovanie (Počúvadlo, Veľká Richňava, Veľká Windšachta, Evička, Banský Studenec, Dolný hodrušský tajch). V ich okolí vznikli rekreačné oblasti známe nieln na Slovensku, ale i za hranicami nášho štátu.
Východ žily Špitaler
GPS: 48.448176, 18.877983 [48° 26' 53.43'', 18° 52' 40.74'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MŽ-2-02)
Žila Špitaler má v širšom okolí logostĺpika impozantný východ v podobe dokonale sanovanej (obytné domky) terénnej preliačiny, ktorá vznikla v dôsledku povrchovej ťažby rúd pravdepodobne ešte dávno pred príchodom nemeckých kolonistov v 12. a 13. storočí. Lokalita je významná aj preto, lebo v týchto miestach do podložia žily Špitaler odbieha žilná vetva s názvom "Plochá žila Ferdinand šachty" a od nej zase po 500 m "odbieha" jej podložná vetva - žila Wolf. V prípade "odbiehania" žily Wolf od Plochej žily Ferdinand šachty, pôjde s najväčšou pravdepodobnosťou o tektonický vzťah, na ktorý poukazujú početné grafiky bansko-geologických polohopisných máp z 2. polovice 19. storočia. V zmysle ich interpretácie je žila Wolf relatívne staršou žilou, ako štruktúrny systém žily Špitaler. V takomto prípade je viac ako pravdepodobné, že sa tu mohli uplatniť procesy remobilizácie užitkových zložiek vedúce k obohateniu rúd. Fenomén obohatených rúd v atypickej podobe („šošovice, pucne, pne, hniezda - podobné ako tie v rudnatých stĺpoch vo Wolfšachtovnom banskom poli na viacerých miestach"), ktoré autori z 2. pol. 19 storočia spájajú s miestami tektonickej aktivity boli známe aj z iných častí Špitaler žily (v priestore šachty Karol). Starší autori uvádzajú (Katzvinský in Bergfest, 1953), že v takýchto tektonicky exponovaných zónach sa vyskytovali bohaté rudy ( viazané na tenké 6 - 7 mm žilky, vyvinuté pozdĺž, alebo priečne na "bridličnatosť", kde boli vyvinuté aj "celkom tenké až nebadatelné vlasovité vrstvy, ktoré súviseli s tými širšími". Tieto netradičné textúrne typy bohatých rúd sa stali v rokoch 1830 - 1860 predmetom cieľavedomého preberania základok a háld a neskôr i opätovného vyberania v bani, pričom boli často viazané na "krížne pukliny ťažko rozoznateľné od matečnej horniny".
Šachta Abrahám
GPS: 48.447513, 18.870937 [48° 26' 51.05'', 18° 52' 15.37'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Predmetná oblasť z historického hľadiska patrí tiež montanisticky k najstarším o čom svedčia terénne prejavy (pingy a haldy). S najväčšou pravdepodobnosťou tu bola okrem šachty Eisenseil Baptista aj šachta Abrahám (veľká pinga v strede) a z údolia k nim vedená dedičná štôlňa Tonatig, ktorá ich odvodňovala. Uvedené otvárkové diela na žile Bieber sa spomínajú ako činné ešte v roku 1580, kedy ražba nižšiepoloženej odvodňovacej dedičnej štôlne Bieber dosiahla šachtu Eisenseil Baptista, pričom už v roku 1579 šachtu Abrahám.
Východ žily Terézia a Bieber
GPS: 48.448162, 18.870550 [48° 26' 53.38'', 18° 52' 13.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (1MŽ-2-01)
Významné žily Terézia a Bieber, na rozhraní centrálneho a južného banského revíru ložiska Banská Štiavnica (oblasť medzi šachtami Terézia a Baptista Eisenseil) majú v podpovrchových úrovniach veľmi "zblíženú" pozíciu, ktorú možno v povrchových východoch označiť ako určité vzájomné spojenie štruktúr. Pozoruhodnou je tu žila Bieber a jej mocnosť, za ktorú sa považuje rozsiahly žilník v zóne silne alterovaných, najmä argilitizovaných hornín, s mocnosťami do 40 m a s celkovým sklonom štruktúry 600 k juhovýchodu. Nadložné a podložné ohraničenie mohutnej štruktúry v týchto miestach, bolo často doprevádzané výskytom krátkych úsekov s bohatším zrudnením. Na rozdiel, žila Terézia je v mieste podpovrchového spájania sa, veľmi strmou štruktúrou (70 - 800 ), avšak rovnako so sklonom k juhovýchodu. Odlišná je aj jej masívno-kavernózna výplň s podstatným zastúpením kremeň-karbonátovej nerudnej zložky. Smerom na juh, vo vzdialenosti 150m od logostĺpika sa žila Terézia od mohutnej Bieber žily "odpája" a po 1000 m takmer úplne vykliňuje. Rovnako vykliňuje aj žila Pavol, ktorá je zase do podložia odbiehajúcou vetvou žily Terézia (vo vzdialenosti 300 m od logostĺpika). Jej postupné zanikanie na juhu banského revíru sa označuje ako "formovanie štruktúr konského chvosta"
Predmetná oblasť z historického hľadiska patrí tiež montanisticky k najstarším o čom svedčia terénne prejavy (pingy a haldy). S najväčšou pravdepodobnosťou tu bola okrem šachty Eisenseil Baptista aj šachta Abrahám (veľká pinga v blízkosti - logostĺpika) a z údolia k nim vedená dedičná štôlňa Tonatig, ktorá ich odvodňovala. Uvedené otvárkové diela na žile Bieber sa spomínajú ako činné ešte v roku 1580, kedy ražba nižšiepoloženej odvodňovacej dedičnej štôlne Bieber dosiahla šachtu Eisenseil Baptista, pričom už v roku 1579 šachtu Abrahám.
Východ žily Špitaler na Hornej Rovni
GPS: 48.444676, 18.875487 [48° 26' 40.83'', 18° 52' 31.75'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MŽ-1-01)
Žila Špitaler, vychádza na povrch v oblasti Štiavnických Baní len nenápadne, pretože je takmer dokonale sanovaná zastavanou časťou intravilánu obce. Na existenciu jej východov svedčia už iba rozsiahle prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice - pingy, druhotná depresia terénu), nachádzajúce sa práve v okolí tejto informačnej tabule. Ložiskový význam žily Špitaler na ložisku Banská Štiavnica vyplýva z jej unikátnych parametrov. Patri k najdlhším žilným štruktúram (10 km), k najintenzívnejšie dobývaným, ale aj k štruktúram s najstaršou montanistickou históriou. Aj v oblasti Štiavnických Baní musela byť dobývaná už pred našim letopočtom, a do 12. storočia boli takto vydobyté podpovrchové úrovne v značnom smernom rozsahu (intravilán obce, Horná Roveň). Prichádzajúci nemeckí kolonisti v prvej polovici 12. storočia našli pravdepodobne na týchto miestach (širšie okolie informačnej tabule) už len "Fuchslochy" (líščie diery), čo bolo základom pre prvý názov baníckej osady a jej členenia na horný, stredý a dolný Fuchsloch. Až neskôr osada dostala názov Windšachta, pričom pôvodné označenie "Fuchsloch" zostalo miestnym názvom pre toto údolie dodnes. V polovici 12. storočia, v dôsledku nástupu nových bansko-technologických metód (príchod nemeckých kolonistov) pri dobývaní rúd a ich spracovávaní, začala byť žila Špitaler známa a prístupná postupne aj v nižších hĺbkových úrovniach. Umožnili to nové otvárkové a ťažobné šachty - Wind (stará a nová), Ferdinand (stará a nová), Kamenná, Denná, Špitaler, Jozef, Karol, Leopold, Eleonóra, Magdaléna, Mária Mutter Gottes, Maximilian, Wolf (stará a nová), Kadavi a štôlne - Fuchs, Dorota, Klement, Durchschlag, Bobrovski, Stadkeit, Matej, Ondrej. Z nich významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Špitaler zohrali štôlne Bieber dedičná, Svätotrojičná, Hodrušská dedičná (František) a Voznická dedičná. Najstaršou z nich je Bieber dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť už v 13. storočí s cieľom podfárať nielen žilu Špitaler, ale aj ostatné žilné štruktúry v oblasti Štiavnických Baní. Už v polovici 16. storočia, v okolí Wind šachty, bola žila Špitaler dobývaná až 93 m pod úrovňou Bieber dedičnej štôlne. Preskúmanosť a dobývanie žily Špitaler dosiahli začiatkom 20. storočia úroveň Voznickej dedičnej štôlne (12. obzor), kedy bolo baníctvo v tejto južnej časti ložiska Banská Štiavnica definitívne ukončené. Žila Špitaler sa v severnej časti oblasti Štiavnických Baní (južný banský revír ložiska Banská Štiavnica) rozvetvuje na hlavnú žilu a viacero podložných, ale aj nadložných, niekedy protiklonných odžilkov. Najmä hlavná žila bola presledovaná a dobývaná až ku Windšachtovným jazerám (tajchom). V podloží hlavnej žily sú známe žilné vetvy - Plochá žila Ferdinand šachty, Wolf žila , Zvislá žila, Wasserbruch žila, Straka žila, Ján Nepomucký žila, Probovňa žila, Severná žila, Greisen žila, I., II., III. súklonná žila a v nadloží - Hornstein žila, Mittersinken žila, Východná žila, Červená žila a Althandler žila a iné. Štruktúry "konského chvosta" v oblasti Štiavnických Baní nadobúdajú vďaka prítomnosti plochých, ale aj protiklonných štruktúr miestami až charakter žilníka. Podľa historických údajov predstavovali uvedené vetvy a ich križovania s hlavnou štruktúrou, tie produktívne najvýznamnejšie akumulácie rúd. Štruktúry sú opisované a často graficky znázorňované vo veľmi komplikovanom tektonickom vzťahu, ktorý poukazuje na predpoklad možnosti nabohacovania určitých štruktúrnych uzlov, v dôsledku remobilizácie užitkových zložiek v priebehu mineralizačných procesov, t.j. ich "nakladania sa" pri regenerácii staršej mineralizácie. Smer hlavnej žily je severovýchodný a sklon 40 0 k juhovýchodu v pripovrchových úrovniach sa postupne smerom do hĺbky mení až na 600. Žilná výplň Špitaler žily v tejto časti ložiska je podľa historických údajov prevažne kremenitá, manganokalcitová, ale aj cinoplová (železom sfarbený kremeň s rýdzim zlatom). Nositeľmi užitkového zrudnenia boli aj tu sulfidy a sufosoli. Názvom " Milz" sa označovali mäkšie časti žilnej výplne, bohaté na zlato. Mocnosť ťažených štruktúr sa pohybovala od 0,15 m až do 4 m. Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd zo štruktúrneho systému Špitaler žily mala vynikajúce parametre, ktoré boli udávané v "lótoch" (priemerný 1 lót = 334 g/t Au+Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy boli ťažené ako "dobré vyberané" s obsahom 6 - 65 lótov, "dobré, ale aj stupové" s obsahom okolo 10 lótov, a "stupové" rudy k úpravárenskému spracovaniu s obsahom do 6 lótov. Pomer zlata ku striebru v ťažených rudách dosahoval 1 : 25, a najkvalitnejšie rudy obsahovali v 1 tone priemerne 0,5 kg zlata a 10 kg striebra . K najbohatším patrili podložné vetvy "Plochá žila Ferdinand šachty" a "Wolf žila", kde sa ojedinele vyskytovali "dobré vyberané" rudy s kvalitou až 150 lótov (2,5 kg zlata a 50 kg striebra v 1 tone rudy). V severovýchodnej časti oblasti Štiavnických Baní má rudná výplň Špitaler žily charakter zlato-strieborných rúd s určitým podielom užitkových sulfidických minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit), pričom smerom k juhovýchodu nadobúdajú rudy výlučne zlato-strieborný charakter. Pôjde tu o určitú zonálnosť, ktorá nebola v minulosti študovaná a je známa z oblasti centrálneho banského revíru ložiska Banská Štiavnica.V oblasti Štiavnických Baní, mineralizácia hlavnej žily Špitaler vystupuje najmä v "rudných stĺpoch" (stĺpy Terézia, Piarg, Karol) väčšej hrúbky, oddelených úsekmi malej hrúbky, či tektonického vedenia. Overený hĺbkový dosah je tu okolo 500 m, po úroveň 12. obzoru (230 m n.m.). Žila Špitaler je vyvinutá v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch a na ich vzájomných kontaktoch. Hlbšie časti žily sú v prostredí karbonátov a bridlíc mezozoika, granodioritu, ale aj hornín kryštalinika a paleogénu.
Šachta Ján (Ján Baptista)
GPS: 48.437709, 18.885766 [48° 26' 15.75'', 18° 53' 8.76'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-13)
Šachta Ján sa začala hĺbiť 14. septembra 1774 pod pôvodným názvom Ján Baptista. Zaústenie šachty sa uskutočnilo v blízkosti osady rodiny Gallisonovcov, ktorá sa v minulosti vyznačovala významnou ťažiarskou aktivitou v tejto oblasti. Situačne šachta bola zaústená v nadloží žily Ján v nadmorskej výške 603 m. Zámerom hĺbenia šachty Ján bolo zlepšenie dopravy a najmä vetrania už v druhej polovici 18. storočia značne rozfáranej a dobývanej žily Ján, ktorá v hlbších častiach bola prístupná len od šachty Maximilián. Pôvodne sa plánovalo šachtu Ján vyhĺbiť po úroveň dedičnej štôlne František, t. j. do hĺbky 198 m. Hĺbenie šachty sa realizovalo bez väčších prestávok a v roku 1777 aj dosiahla danú hĺbku. Následne sa rozhodlo ešte o jej prehĺbení o ďalších 80 metrov, čím v roku 1781 dosiahla úroveň 7. obzoru a konečnú hĺbku 278 metrov. Celkove šachta Ján bola obzorovo prepojená s tretím obzorom, ďalej obzorom cisára Františka a 7. obzorom. V rokoch 1777 – 1801 pomocou šachty Ján sa realizovali banské práce na treťom a najmä na úrovni dedičného obzoru cisára Františka, kde sa okrem sledných a dobývacích prác na žile Ján vyrazil aj 450 m dlhý overovací prekop do podložia (smerom na západ), kde bola prerazená Markazit žila a Dvanásta žila. Na Markazit žile, ktorá sa pri slednom razení javila veľmi nádejne boli aj dobývacie práce, ovšem pri ďalšom razení a znížení obsahu zrudnenia sa práce na tejto štruktúre ukončili. V úrovni siedmeho obzoru bol realizovaný prekop do nadložia a podložia, kde bola zachytená žila Ján a následne slednou chodbou a prekopom bolo prepojenie so šachtou Maximilián. V roku 1825 šachta Ján pre sťažené dobývacie práce na žile Ján a z dôvodu, že sa tu dobývala už len stupová ruda (ruda upravovaná v stupách) bolo toto banské dielo opustené a prevádzkové zariadenie demontované. V súčasnosti na mieste šachty Ján sa nachádza rozsiahla halda porastená rôznou vegetáciou.
Šachta Mária Mutter Gottes
GPS: 48.434221, 18.871079 [48° 26' 3.2'', 18° 52' 15.88'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-12)
Šachta Mária Mutter Gottes bola v minulosti najjužnejšou šachtou v oblasti žíl Ján a Špitaler. Zámer hĺbenia šachty je možné predpokladať z jej lokalizácie. Od najbližšej v minulosti prevádzkovanej šachty Magdaléna je šachta Mária Mutter Gottes vzdialená 420 m a týmto vertikálnym banským dielom sa malo technicky zabezpečiť sprístupnenie a overenie najmä žíl Ján a Špitaler smerom na juh, kde boli hlbšie zóny týchto štruktúr ešte neoverené. O začiatku a celkovom priebehu hĺbenia šachty sa nepodarilo získať bližšie informácie. V archívnych záznamoch z roku 1716 sa uvádza, že žily na juh od šachty Mária Mutter Gottes sú bez zrudnenia a samotná šachta sa využíva už len pre účely vetrania. Ďalej sa uvádza, že ak sa opraví šachta Siglisberg (neskôr premenovaná na šachtu Piarg) bude možné šachtu Mária Mutter Gottes – ako nepotrebnú opustiť. Zaústenie šachty sa nachádza cca 100 m v nadloží žily Špitaler v nadmorskej výške 638 m. Z podkladov starých banských máp, šachta Mária Mutter Gottes bola vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlni Bieber a chodbami tejto štôlne bola prepojená s ďalšími šachtami v oblasti Štiavnických Baní (napr. Magdaléna, Leopold). Podľa orientácie banských chodieb v okolí šachty Mária Mutter Gottes (sledná chodba po žile Špitaler a prekopy východným smerom k žile Ján a západným smerom k žile Bieber) bola oblasť medzi šachtami Leopold a Mária Mutter Gottes historickým prieskumným územím pre potencionálne rozšírenie dobývania zlatostrieborných rúd. Žiaľ, výsledky týchto prieskumných banských prác len potvrdili skutočnosť, že žilné štruktúry sú pre nízky obsah zrudnenia v tejto oblasti už nedobývateľné.
Šachta Jozef
GPS: 48.438852, 18.874437 [48° 26' 19.87'', 18° 52' 27.97'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-09)
Šachta Jozef sa nachádzala v oblasti, kde na ploche 1 ha bolo situovaných niekoľko šácht (najbližšia bola šachta Karol). Miesto hĺbenia šachty Jozef bolo určené 2. septembra 1686. Podľa historických záznamov, zámerom hĺbenia tejto šachty bolo čerpanie banských vôd, čo v tom období bol jeden z hlavných problémov banského podnikania v tejto oblasti (banská ťažba značne postúpila pod úroveň dedičných štôlní). V roku 1690 šachta Jozef (za štyri roky hĺbenia) bola hlboká 267 m a dosiahla úroveň piateho obzoru. Využívanie šachty pre odvodňovacie účely dokumentuje údaj z roku 1763, kedy tu stáli štyri atmosferické (ohňové) stroje na čerpanie banských vôd. Dva z nich čerpali vodu z piateho obzoru na obzor Piroch a ďalšie dva z obzoru Piroch na Bieber dedičnú štôlňu, odkiaľ štôlňou voda samospádom vytekala na povrch. Šachta Jozef plnila svoju významnú odvodňovaciu funkciu do roku 1765, kedy bane v oblasti Štiavnických Baní boli napojené na novovyrazenú dedičnú štôlňu cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. Dedičná štôlňa cisára Františka sa vyrazila výškovo o 200 m nižšie, ako dovtedy hlavná odvodňovacia dedičná štôlňa Bieber. Priestor okolo šachty Jozef bol svedkom dňa 3. októbra 1707 veľmi tragických udalostí. V čase Rákociho povstania sa veľmi zhoršilo postavenie baníkov. V roku 1707 najmä baníci z oblasti Štiavnických Baní výrazne prejavili nespokojnosť s pracovnými podmienkami, vyplácaním menej hodnotnými medenými peniazmi a celkovou zlou sociálnou situáciou. V čase nepokojov baníci si násilne vybrali peniaze z Bratskej pokladnice a odmietli fárať do bane. V dôsledku daného stavu vrchný administrátor Hlavného komorsko-grófskeho úradu Jan Gottfried Hellenbach požiadal o vyslanie vojakov, ktorí dorazili do priestoru Štiavnických Baní dňa 3. októbra 1707. Po neposlúchnutí výzvy k nástupu do práce a vráteniu peňazí Bratskej pokladnice vojaci pri šachte Jozef začali strieľať do davu zhromaždených baníkov. Podľa historických prameňov zastrelili 11 ľudí, dvaja podľahli neskôr, niektoré pramene uvádzajú až 15 mŕtvych.
Šachta Špitaler
GPS: 48.440129, 18.873769 [48° 26' 24.46'', 18° 52' 25.57'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-08)
Šachta Špitaler bola v oblasti historického regiónu Windšachty jedna z prvých šácht. Zaústenie bolo v nadloží žily Špitaler a spolu s blízkou šachtou Vind tvorili pravdepodobne na žile Špitaler v tejto oblasti prvé podzemné prepojenie pomocou šácht, ktoré bolo potrebné pre potreby odvodňovania a najmä vetrania. Prvé údaje o šachte Špitaler sú z roku 1668, kedy sa hovorí o obnovení jej prevádzky a žiada sa postavenie daľšieho gápľa, ktorý by mal vodu čerpať pomocou kožených vriec. Gápeľ, pravdepodobne na základe tejto žiadosti bol postavený v roku 1673. Podľa hlavnej banskej pochôdzky uskutočnenej dňa 30. júla 1698 bolo konštatované, že na šachte Špitaler sú dva gáple – jeden s dvomi čerpadlami v prevádzke a druhý rezervný. V minulosti toto banské dielo slúžilo najmä pre čerpanie vody a vetranie. V roku 1711 na šachte vypukol požiar, pri ktorom zhoreli dva konské gáple a výstroj v hornej časti šachty. Dym počas požiaru udusil dvoch banských robotníkov (behačov) na blízkej šachte Eleonóra, podľa čoho možno konštatovať, že v čase tejto havárie šachta Špitaler z pohľadu vetrania bola vťažným banským dielom. Po požiari sa na šachte opäť postavil gápeľ na konský pohon, ktorým sa ťažila ruda. Podľa historických záznamov šachta Špitaler bola suchá, preto sa využívala aj pre fáranie baníkov. Celkove bola šachta hlboká 177 m a prevádzkovaná bola do konca 18. storočia. Tesne nad šachtou Špitaler stojí výrazná poschodová kamenná budova, ktorá podľa mapových podkladov bola stavaná v druhej polovici 18. storočia a podľa vnútorných konštrukčných prvkov pravdepodobne mala slúžiť ako strojovňa pre parné atmosferické stroje (obr.č.199). Či tieto stroje tam boli aj namontované, nie sú písomné doklady. Pravdepodobne k tomu už nedošlo pretože šachta Špitaler sa z neznámych dôvodov ešte v 18. storočí prestala prevádzkovať. Samotné miesto bývalej šachty Špitaler je niekoľko metrov pod uvedenou kamennou budovou, kde je vidieť výraznú depresiu. Ku šachte Špitaler patrili dve stupy (zariadenia na drvenie rudy) a jedna splavovňa, v ktorej bolo 20 splavov.
Šachta Cigeiner
GPS: 48.444029, 18.870819 [48° 26' 38.5'', 18° 52' 14.95'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-2-03)
Šachta Cigeiner je historickým banským dielom nachádzajúcim sa v blízkosti východu žily Bieber. V okolí tejto šachty sa nachádzali ďalšie historické šachty (Litgen, Valentín, Stará, Kadavi a iné). Všetky tieto šachty sú pravdepodobne z obdobia, kedy sa v oblasti Štiavnických Baní začalo bansky podnikať hlbinným spôsobom, čo sa uskutočnilo v 12. až 13. storočí príchodom nemeckých baníkov do tohto regiónu. O prevádzkovaní týchto šácht je len veľmi málo informácii. Charakteristické pre tieto šachty je, že sú všetky viac-menej v okolí žily Bieber, čo dokumentuje historický záujem o túto žilu. S postupným prehlbovaním týchto šácht bolo nutné raziť ku ním prístupové štôlne, ktoré boli potrebné hlavne z dôvodu odvodňovania, vetrania a dopravy materiálu. Lokalizácia najstarších takýchto štôlní nie je známa. V neskoršej dobe (15.-16. storočí) funkciu starších štôlní nahradili nižšie situované štôlne (z nich je najznámejšia štôlňa Felix a štôlňa Fuchs). Podľa starých banských máp šachta Cigeiner (podobne aj šachta Valentín) bola vyhĺbená po úroveň Bieber dedičnej štôlne a šachta Litgen dosiahla 3. obzor Felix.
Šachta Eisenseil Baptista
GPS: 48.447947, 18.872115 [48° 26' 52.61'', 18° 52' 19.61'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1M –2- 01)
Eisenseil Baptista šachta je historickým banským dielom, ktoré sa nachádza v línii pingového poľa žily Terézia (pinga je jamovitým prejavom po povrchovom dobývaní). O pôvode šachty Eisenseil Baptista nie sú spoľahlivé historické informácie. Je možné len predpokladať, že ide o jednu z prvých šácht v tejto oblasti, ktorá po povrchovej ťažbe sprístupnila a umožnila dobývanie aj hlbších partií na žile Terézia. Je možné, že šachta postupne vznikla prehlbovaním jednej z píng v tejto oblasti. Dôvodom, že sa šachta Eisenseil Baptista zachovala ešte do obdobia, kedy sa už v jej dosahu dobývacie práce nerealizovali, mohol byť ten, že slúžila aj pre vetracie účely ďalších banských diel. V súčasnosti halda šachty Eisenseil Baptista sa nachádza na úpätí haldy šachty Roveň, ktorá je najmladšou vyhĺbenou šachtou banskoštiavnicko hodrušského rudného regiónu. V širšom okolí Eisenseil Baptista šachty boli aj ďalšie historické šachty (Cigeiner, Litgen, Valentín, Stará, Kadavi a iné).
Šachta Magdaléna (Správna budova)
GPS: 48.437279, 18.872330 [48° 26' 14.2'', 18° 52' 20.39'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1–14)
Banské práce v oblasti Windšachty (historická časť Štiavnických Baní) v 17. a najmä v 18. storočí značne postúpili pod úroveň dedičnej štôlne Bieber, ktorá zabezpečovala odvodňovanie tohto v tom čase veľmi významného banského regiónu. Preto v tomto pomerne malom plošnom priestore aj pre účel čerpania banských vôd sa hĺbilo niekoľko šácht, z ktorých jedna bola šachta Magdaléna. Bane v oblasti Štiavnických Baní (najmä časť Windšachty) v 17. a 18. storočí boli najvýznamnejším banským revírom celého banskoštiavnicko – hodrušského ložiska. V tomto období v oblasti Štiavnických Baní šachta Magdaléna bola najhlbšou šachtou, a z toho dôvodu sa stala zberným centrom banských vôd. Okrem čerpania banských vôd šachta Magdaléna slúžila aj pre účel sprístupnenia žilných štruktúr, najmä žily Špitaler. Kvalitu ťaženej rudy dokumentuje zápis z roku 1697, kde sa uvádza, že dobývky viazané na šachtu Magdaléna týždenne produkujú „len“ 400 –500 mariek striebra (1 marka =280,64 gramov), čo svedčí o veľmi bohatých v tom čase ťažených častiach ložiska. Celková hĺbka šachty bola 378 m. Šachta Magdaléna sa začala hĺbiť v roku 1695 a už v rokoch 1700 – 1701 Adam Unger na jej povrchu postavil dobre pracujúce vodné koleso, ktoré bolo poháňané vodou z nádrží Evička a Windšachta v Štiavnických Baniach. Dňa 8. mája 1708 strojný inšpektor Matej Kornel Hell uviedol do chodu na šachte Magdaléna pod patronátom Rákócziho generála Bercsényiho čerpací konský gápeľ, ktorý podľa zápisu z 23. júla pracoval dobre. Tento gápeľ sa nazýval aj Bercsényiho čerpadlo. Dňa 28. januára 1710 Matej Kornel Hell predložil návrh na postavenie čerpacích zariadení na pohon pomocou vodných kolies. Na základe tohto návrhu na šachte Magdaléna oba tieto čerpacie zariadenia boli sprevádzkované už v roku 1711. V roku 1730 sa konštatovalo, že nad šachtou Magdaléna sú ešte stále v chode tri staršie čerpacie kolesá – konštrukcie A. Ungera a M. K. Hella. V roku 1732 dostal banský správca erárneho závodu Horná Bieber štôlňa Michal Maximilián Kirschner povolenie na postavenie nového čerpacieho konského gápľa. Tento gápeľ bol postavený v roku 1733 nad šachtou Magdaléna. Do tohto čerpacieho zariadenia sa priahalo naraz 8 párov koní a vlastné čerpanie sa vykonávalo pomocou 16 piestových čerpadiel umiestnených v samotnej šachte. Tento čerpací stroj sa v roku 1740 z dôvodu čiastočnej opotrebovanosti a hlavne nižšieho výkonu z prevádzky odstavil a následne demontoval. V roku 1734 sa nad šachtou Magdaléna začal odstraňovať jeden čerpací gápeľ, pretože na jeho mieste sa mal postaviť parný (ohňový) čerpací stroj. Už v októbri 1735 sa v areáli šachty spustili do prevádzky dva ohňové stroje. V decembri 1738 sa nad šachtou Magdaléna dal do prevádzky najvýkonnejší ohňový čerpací stroj v celom banskoštiavnickom rudnom revíri,k torý štyrmi nad sebou postavenými piestovými čerpadlami dvíhal banské vody zo 7. na 5. Sarkoziho obzor s prevýšením 75 m. Za 24 hodín bol tento stroj schopný vyčerpať 856 m³ banskej vody a jeho obsluhu zabezpečovalo 11 pracovníkov. Pred postavením tretieho ohňového stroja boli pôvodné dva rozobraté a premiestnené na blízku šachtu Jozef. Na stavbe týchto ohňových strojov sa podieľali anglický mechanik Izák Potter a barón Jozef Emanuel z Erlachu. (Prvé ohňové stroje vznikli v Anglicku. Prvý ohňový stroj na európskom kontinente postavil v roku 1722 anglický strojník Izák Potter nad šachtou Althandel v Novej Bani). V roku 1753 došlo na povrchu šachty Magdaléna k požiaru, počas ktorého bol aj ohňový stroj značne poškodený a preto sa musel so značnými nákladmi opraviť. Okrem ohňových strojov boli na šachte Magdaléna v polovici 18. storočia aj tri žrďové čerpadlá (Stangenkunsty), ktoré boli poháňané podľa možnosti vodou buď z vodných nádrží, alebo z dedičnej štôlne Bieber. V roku 1771 bolo z týchto čerpacích zariadení už len jedno. V roku 1813 v jednej významnej dopravnej chodbe pri šachte Magdaléna došlo ku veľkému závalu, následkom čoho sa nemohla cez ňu odvádzať banská voda. Aj to bol jeden z hlavných dôvodov prečo sa táto šachta v roku 1816 opustila a rôzne zariadenia z nej boli demontované a premiestnené na iné šachty. V roku 1837 vznikla v opustených povrchových priestoroch na šachte Magdaléna prvá továreň na svete na strojnú výrobu drôtených lán. O zriadení tejto výrobne rozhodol Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici, v tom čase pod vedením hlavného komorského grófa Gabriela Mikuláša Schweizera. Prvá výroba drôtených lán sa uskutočnila za tým účelom viedenským mechanikom Wurmom skonštruovaným strojom, ktorý spletal lano z 12 drôtov. Tento stroj sa kúpil pre stredoslovenský banský obvod. Pôvodne vyrábané laná neboli ešte pradenovitého typu, čo malo následok, že takéto laná neboli dosť pevné a spoľahlivé (jednotlivé drôty sa po krátkom čase lámali).Neskôr následkom týchto skúseností sa výroba drôtených lán rozdelila na dve etapy. V prvej etape sa na osobitnom stroji vyrábali pradená a v ďalšej etape na inom stroji z týchto pradien plietli laná.
Prameň s pitnou vodou
GPS: 48.463209, 18.976285 [48° 27' 47.55'', 18° 58' 34.63'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Zachytený prameň pitnej vody a upravené okolie s krytým posedením pre unavených turistov.
Info centrum na vrchole Sitna
GPS: 48.403201, 18.877163 [48° 24' 11.52'', 18° 52' 37.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Web: http://www.banskastiavnica.org/zakladne-informacie/turisticke-informacie.html
Sezónne otvorené informačné centrum na najvyššom kopci Štiavnických vrchov (1009 m.n.m.). Sezónne otvorený stánok ponúka popri malej prírodovednej expozícii aj občerstvenie.
Info centrum obce Štiavnické Bane
GPS: 48.440750, 18.872408 [48° 26' 26.7'', 18° 52' 20.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Kontakt: tel: 045 692 91 16
Info centrum obce Štiavnické Bane je umiestnené v budove obecného úradu bez samostatného spojenia (tel: 045 692 91 16), otvorené od pondelka do piatka medzi 8.00 – 14:30.
Informačné centrum Banská Štiavnica
GPS: 48.459666, 18.892794 [48° 27' 34.8'', 18° 53' 34.06'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Kontakt: Námestie sv. Trojice č.6, 969 01, Banská Štiavnica, e-mail: ic@banskastiavnica.sk, tel.: +421 45 694 96 53
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/informacne-centrum-.html
Hlavné informačné centrum pre turistov v Banskej Štiavnici a regióne sa nachádza na hlavnom mestskom Námestí Sv. Trojice č. 6. TIK, okrem štandardných turistických služieb poskytuje predaj parkovacích kariet lístkov do múzeí a na kultúrne podujatia, organizuje obhliadky a sprievodcovské služby.
Tel.:/Fax: +421 45 694 96 53, Tel: +421 45 692 05 35
Otváracie hodiny:
každý deň:
máj – jún: 9:00 – 17.00 hod.
júl – august : 9:00 – 18.00 hod.
september: 09:00 – 17:00 hod.
október – apríl : 8:00 – 16.00 hod.
Náučný chodník Kysihýbel (3)
GPS: 48.454858, 18.934593 [48° 27' 17.49'', 18° 56' 4.53'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Vyhliadka na Kysihýbel
Infopanel kalvária
GPS: 48.461935, 18.912092 [48° 27' 42.97'', 18° 54' 43.53'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel s popisom kalvárie v Banskej Štiavnici a mapou objektov.
Prameň pod Tanádom
GPS: 48.450182, 18.872416 [48° 27' 0.66'', 18° 52' 20.7'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prameň pod vrchom Tanád v časti Horná Roveň.
Cyklistický infopanel pri kalvárii
GPS: 48.463302, 18.911527 [48° 27' 47.89'', 18° 54' 41.5'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informácie o cyklotrase a kalvársky vrch.
Cyklistický infopanel pri kalvárii
GPS: 48.461381, 18.912394 [48° 27' 40.97'', 18° 54' 44.62'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Informácie o cyklotrase a kalvársky vrch.
Infopanel - Svätý Anton
GPS: 48.422337, 18.941498 [48° 25' 20.41'', 18° 56' 29.39'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infotabuľa zhrňuje stručne obec Sv. Anton.
Infopanel - Múzeum vo Sv. Antone
GPS: 48.421732, 18.942896 [48° 25' 18.24'', 18° 56' 34.43'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel pri vstupe do areálu kastieľa.
Ľudovít Greiner
GPS: 48.420847, 18.943986 [48° 25' 15.05'', 18° 56' 38.35'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infotabuľa: Ľudovít Greiner.
Infopanel 1: Kaštieľ
GPS: 48.422117, 18.942208 [48° 25' 19.62'', 18° 56' 31.95'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel s informáciami o kaštieli.
Infopanel 2: Sýpka
GPS: 48.422224, 18.942221 [48° 25' 20.01'', 18° 56' 32'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel o miestnej sýpke.
Infopanel 3: Vilka
GPS: 48.421862, 18.943473 [48° 25' 18.7'', 18° 56' 36.5'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infppanel s informáciami o vilke, pri ktorej sa nachádza.
Infopanel 5: Záhradný domček
GPS: 48.420879, 18.942237 [48° 25' 15.16'', 18° 56' 32.05'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel o menšej budove so šindlovou strechou pri kaštieli.
Infopanel 4: Skleník
GPS: 48.421211, 18.942163 [48° 25' 16.36'', 18° 56' 31.79'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel o budove postavenej v druhej polovici 19 storočia, kde sa pestovali letničky.
Infopanel 6: Kostol
GPS: 48.419272, 18.941051 [48° 25' 9.38'', 18° 56' 27.78'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel o miestnom kostole.
Infopanel 7: Bašta
GPS: 48.419365, 18.940842 [48° 25' 9.71'', 18° 56' 27.03'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel o bašte a histórii obce Sv. Anton.
Infopanel 8: Božie muky
GPS: 48.418588, 18.939562 [48° 25' 6.92'', 18° 56' 22.42'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel Božie muky. Sv. Vendelín a Sv. Florián.
Infopanel 9: Súsošie Sv. Trojice
GPS: 48.420406, 18.940699 [48° 25' 13.46'', 18° 56' 26.52'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Súsošie Sv. Trojice: Sv. Anton Paduánsky, Sv. Ján Nepomucký.
Infopanel 10: Kaplnka
GPS: 48.422275, 18.940814 [48° 25' 20.19'', 18° 56' 26.93'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel s informáciami o kaplnke pod kaštieľom.
Prameň nad Ottergrundom
GPS: 48.460708, 18.876979 [48° 27' 38.55'', 18° 52' 37.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prameň pitnej vody nad tajchom Ottergrund, v blízkosti turistickej trasy.
Prameň pod Rosniarkami
GPS: 48.458445, 18.880313 [48° 27' 30.4'', 18° 52' 49.13'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prameň v cca 100 metrovej vzdialenosti od značeného chodníka. Ťažšie dostupný.
Východ žily Ján
GPS: 48.444757, 18.888105 [48° 26' 41.13'', 18° 53' 17.18'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MŽ-0-02)
Žila Ján, v oblasti Štiavnických Baní a Banskej Štiavnice sa v povrchových východoch takmer neprejavuje, pretože je dokonale sanovaná zastavanou časťou intravilánu mesta Banská Štiavnica (východ v údolí pod blízkym cestným mostom je sanovaný miestnou komunikáciou). Na jej prítomnosť svedčia už len ojedinelé prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice - pingy), ako aj okoložilné tektonické prejavy a hydrotermálne premeny v horninových odkryvoch, nachádzajúce sa práve v okolí tejto informačnej tabule (odkryv v záreze štátnej cesty). V histórii baníctva mala žila Ján predovšetkým význam v okolí Zigmund, Maximilian a Anna šachty (nachádza sa v blízkosti tejto tabule), kde sa najmä v podpovrchových úrovniach ťažili vysokokvalitné zlatostrieborné rudy, a to od tejto tabule do vzdialenosti 1 200 m na sever a 700 m na juh . Jej smerná dĺžka je však 7 km, ale preskúmaná bola len v dĺžke 4 km. Žila sa postupne stala viac známou až v období razenia dedičných štôlní Kornberg a Svätotrojičná a jej preskúmanie a intenzívne dobývanie umožnili viaceré otvárkové a ťažobné šachty - Anna, Maximilian, Zigmund, Ján Baptista, Alžbeta, Michal a štôlne - Matej, Ondrej, Ján, Glanzenberg, Michal,. Z nich významnú, najmä otvárkovo odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Ján zohrali aj štôlne Hodrušská dedičná (František) a Voznická dedičná štôlňa. Preskúmanosť a dobývanie žily Ján dosiahli v 60. rokoch 20. storočia úroveň Voznickej dedičnej štôlne (12. obzor), kedy bolo baníctvo na Ján žile ložiska Banská Štiavnica, definitívne ukončené. Žila Ján je v južnom banskom revíre vyvinutá v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch, v ryolitových porfýroch, a na ich vzájomných kontaktoch. Hlbšie časti žily sú v prostredí karbonátov a bridlíc mezozoika a paleogénu. V centrálnom banskom revíre už len v andezitoch. Mineralizácia hlavnej žily Ján vystupuje najmä v "rudných stĺpoch" (stĺpy Maximilian, Zigmund) väčšej hrúbky, oddelených úsekmi malej hrúbky, či tektonického vedenia. Overený hĺbkový dosah je tu okolo 350 m, po úroveň 12. obzoru (230 m n.m.). Žila Ján, v jej strednej časti (rozhranie južného a centrálneho banského revíru ložiska Banská Štiavnica) sa vetví na podložné vetvy - Gräfi žila, Podložná žila, Dvanásta žila, Markazitová žila a jedinú nadložnú vetvu - Východnú žilu. Smer hlavnej žily je severovýchodný a sklon 60 0 k juhovýchodu (obr. 216). Mocnosť ťažených štruktúr sa pohybovala od 0,15 m až do 3 m . Žilná výplň Ján žily a jej vetiev je prevažne kremeň-karbonátová s galenitom, sfaleritom, chalkopyritom a v pripovrchových úrovniach so zvýšeným zastúpením zlata a sulfosolí striebra. Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd zo štruktúrneho systému Ján žily mala vynikajúce parametre, ktoré boli udávané v "lótoch" (priemerný 1 lót = 334 g/t Au+Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy boli ťažené ako "dobré vyberané" (6 - 30 lótov), "dobré, ale aj stupové" (okolo 10 lótov), a "stupové" (do 6 lótov). Pomer zlata ku striebru v ťažených rudách aj tu dosahoval 1 : 25. Najkvalitnejšie rudy obsahovali v 1 tone priemerne 0,25 kg zlata a 5 kg striebra . Podľa novších údajov o kvalite ťažených rúd (20. stor.), smerom do hĺbky narastali obsahy olova, zinku a medi na sumárnu hodnotu 7 - 8 % v ťaženej rude a sumárny obsah zlata a striebra sa znížil na hodnotu 15 - 20g/t. Tento jav sa v geológii označuje ako „hĺbková zonálnosť zrudnenia“ vyskytujúca sa na polymetalických rudných ložiskách vo vulkanických oblastiach.
Séčiho jazierko
GPS: 48.456791, 18.941008 [48° 27' 24.45'', 18° 56' 27.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Umelé Séčiho leknínové jazierko a zachytený rovnomenný prameň pitnej vody obklopený nádhernými jedincami vejmutovky, douglasky szelenej a sivej, smreka kanadského či sekvojovca mamutieho. Kvôli zachyteniu a odvedeniu vody z prameňa leknínové jazierko ako súčasť historického parkovo-lesníckeho preistoru pomaly zaniká a zazemňuje sa.
Bankomat VÚB Drieňová
GPS: 48.453135, 18.916617 [48° 27' 11.29'', 18° 54' 59.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Tesco supermarket
Bratská 17
Banská Štiavnica
Bankomat VÚB mesto
GPS: 48.458724, 18.893087 [48° 27' 31.41'', 18° 53' 35.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Pobočka VÚB, a.s.
Radničné námestie 15
Banská Štiavnica
Všeobecná úverová banka
GPS: 48.458724, 18.893087 [48° 27' 31.41'', 18° 53' 35.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 123 000
Web: http://www.vub.sk/kontakt/pobocky/detail-pobocky.html?pk=7934075906031724
Kontakt:
Pobočka VÚB, a.s.
Radničné námestie 15
Banská Štiavnica
E-mail: banska_stiavnica@vub.sk
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Bankomat SLSP Billa
GPS: 48.449988, 18.907243 [48° 26' 59.96'', 18° 54' 26.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Billa
Križovatka
Banská Štiavnica
Bankomat SLSP mesto
GPS: 48.449988, 18.907243 [48° 26' 59.96'', 18° 54' 26.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Obchodné miesto SLSP
Radničné námestie 14
Banská Štiavnica
Slovenská sporiteľňa
GPS: 48.449988, 18.907243 [48° 26' 59.96'', 18° 54' 26.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 111 888
Web: http://www.slsp.sk/obchodne-miesta-a-bankomaty/410/BIS/banska_stiavnica_radnicne_nam_14_om/
Kontakt:
Obchodné miesto Slovenská sporiteľňa
Radničné námestie 14
Banská Štiavnica
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00 obedňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Bankomat PRIMA Banka
GPS: 48.457806, 18.897344 [48° 27' 28.1'', 18° 53' 50.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Web: https://www.primabanka.sk/pobocky-a-bankomaty/banska-stiavnica/kammerhofska-8/pobocka
Pobočka PRIMA banka
Kammerhofská 8
Banská Štiavnica
PRIMA Banka
GPS: 48.457806, 18.897344 [48° 27' 28.1'', 18° 53' 50.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 700 007; 041/5111 111, e-mail: info@primabanka.sk
Web: https://www.primabanka.sk/pobocky-a-bankomaty/banska-stiavnica/kammerhofska-8/pobocka
Kontakt:
Pobočka PRIMA Banka Kammerhofska 8, Banská Štiavnica
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok 8:00 - 16:00 - obedňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa - zatvorené
Bankomat ČSOB
GPS: 48.455629, 18.902556 [48° 27' 20.26'', 18° 54' 9.2'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Web: https://www.csob.sk/kontakty/pobocky-a-bankomaty?displayType=5&search=Bansk%C3%A1+%C5%A0tiavnica
Bankomat
Robotnícka 1
Banská Štiavnica
Bankomat POŠTOVÁ BANKA
GPS: 48.457125, 18.90061 [48° 27' 25.65'', 18° 54' 2.2'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Banky, bankomaty
Web: https://www.postovabanka.sk/obchodne-miesta/detail/?id=21326
Pošta
Kammerhofská 30
Banská Štiavnica
Bankomat VÚB
GPS: 48.169263, 18.884489 [48° 10' 9.35'', 18° 53' 4.16'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Web: http://www.vub.sk/kontakt/bankomaty/detail-bankomatu.html?pk=7934075906032462
Pobočka VÚB, a.s.
Okružná 142
962 71 Dudince
Všeobecná úverová banka
GPS: 48.169263, 18.884489 [48° 10' 9.35'', 18° 53' 4.16'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 123 000
Web: http://www.vub.sk/kontakt/pobocky/detail-pobocky.html?pk=7934075906031732
Kontakt:
Pobočka VÚB, a.s.
Okružná 142
962 71 Dudince
E-mail: dudince@vub.sk
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00 obdeňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Bankomat SLSP
GPS: 48.169871, 18.884189 [48° 10' 11.54'', 18° 53' 3.08'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Web: http://www.slsp.sk/obchodne-miesta-a-bankomaty/6673/BIS/om_dudince/
Obchodné miesto SLSP, a.s.
Okružná 131
960 42 Dudince
Slovenská sporiteľňa
GPS: 48.169875, 18.884186 [48° 10' 11.55'', 18° 53' 3.07'']
Obec: Dudince
Objekt: Banky, bankomaty
Kontakt: 0850 111 888
Web: http://www.slsp.sk/obchodne-miesta-a-bankomaty/400/BIS/dudince_okruzna_131_om/
Kontakt:
Obchodné miesto SLSP, a.s.
Okružná 131
962 71 Dudince
Otváracie hodiny:
Pondelok - Piatok
8:00 - 16:00 obedňajšia prestávka 12:00 - 13:00
Sobota - Nedeľa
zatvorené
Východ žily Bieber a Wolf
GPS: 48.444919, 18.869039 [48° 26' 41.71'', 18° 52' 8.54'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MŽ-0-01)
Žily Bieber a Wolf, vychádzajú na povrch v oblasti Štiavnických Baní i na miestach mimo intravilánu obce, kde na existenciu ich východov svedčia už iba rozsiahle prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice - pingy, druhotná depresia terénu), nachádzajúce sa nielen v okolí tejto informačnej tabule, ale aj v širokom okolí. Smerom na sever (priestor šácht Babtista Eisenseil, Abrahám, Krížova) môžeme i napriek intenzívnej rekultivácii terénu sledovať bansko-povrchovú aktivitu z dávnej minulosti, kde k žile Bieber v jej podloží sa od severu pripojila žila Terézia a tá, smerom na juh tvorí už len jej významnejšiu podložnú vetvu, z ktorej zase odbieha odžilok Pavol. Rovnako možno vnímať aj okolie významného križovania Bieber a Wolf žily (v priestore tejto tabule), alebo aj východy ďaľších, veľmi početných podložných, nadložných a protisklonných vetiev a odžilkov (v širšom južnom okolí), z ktorých mnohé na povrch ani nevychádzajú. Sú známe len z banských prác a smerom k povrchu úplne vykliňujú (zanikajú). Ložiskový význam žily Bieber na ložisku Banská Štiavnica spočíva v tom, že patrí k najvýznamnejším ale aj k najdlhším žilným štruktúram. Je pozoruhudne členitá na viac, alebo menej významných podložných a nadložných vetiev. V oblasti Štiavnických Baní je najmohutnejšou , najkomplikovanejšou, ale aj intenzívne dobývanou žilou. Rovnako, ako aj žila Špitaler, mohla byť žila Bieber dobývaná v oblasti Štiavnických Baní ojedinele už aj pred našim letopočtom (intravilán obce, Farárová hôrka, Horná Roveň), avšak je pravdepodobnejšie, že začala byť intenzívnejšie dobývaná až od prelomu 12. a 13. storočia, čomu nasvedčuje skutočnosť rovnomenného názvu Bieber dedičnej štôlne, razenej aj kôli tejto žile. V oblasti Štiavnických Baní je žila Bieber vyvinutá na mohutnom poklesovom zlome hodrušsko-štiavnickej hraste s amplitúdou poklesu okolo 150 m, v prostredí propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitov, andezitových porfýrov, menej kremenno-dioritových porfýrov a tiež na ich vzájomných kontaktoch. Hlbšie časti žily sú v prostredí karbonátov a bridlíc mezozoika, granodioritu, ale aj hornín kryštalinika a paleogénu. Žila Bieber sa v severnej časti oblasti Štiavnických Baní (južný banský revír ložiska Banská Štiavnica) rozvetvuje na hlavnú žilu a viacero podložných, ale aj nadložných odžilkov. Najmä hlavná žila bola presledovaná a dobývaná až ku Windšachtovným jazerám (tajchom). V podloží hlavnej žily sú známe žilné vetvy - Wolf žila, Pavol žila, Terézia žila, Olovená žila, Kuchajda žily , Veterník žila, Anton žila , Východná žila, Podložná žila, Maximilián žila a v nadloží - Wolf žila, Nadložná žila, Podložná žila, Zvislá žila, Krížne žily, Vorsinken žila, Krídla žila, Benjamin žila, František žila, Michal žila, Skärgeth žila, Roška žila, Florian žila, Ján Baptista žila, Jozef žila. Okrem toho sú v nadloží známe aj významnejšie protisklonné žily - Bohatá strieborná žila, Protisklonné žily č.1 až č. 3, a Jozef - Anton žila. Smer hlavnej žily je severovýchodný a sklon 60 0 k juhovýchodu a v niektorých jej častiach so žilníkmi sú známe mocnosti až do 40 m. Žilná výplň Bieber žily v tejto časti ložiska je podľa historických údajov prevažne kremenitá, "ryolitická" - mäkká, karbonátová, hlinastá, ktorá obsahuje cinopel (železom sfarbený kremeň s rýdzim zlatom), galenit, sfalerit, chalkopyrit a pyrit, ale len v severnej časti žily. V juhozápadnej časti sa vyskytovali výlučne len zlato-strieborné rudy. Na juh od šachty Königseg nemala žilná štruktúra Bieber už ekonomický význam, hoci jej smerný rozsah bol sledovaný až po obec Dekýš. Mineralizácia hlavnej žily Bieber vystupuje najmä v "rudných stĺpoch" (stĺpy Terézia, Piarg, Karol) väčšej hrúbky, oddelených úsekmi malej hrúbky, či tektonického vedenia. Overený hĺbkový dosah je tu okolo 500 m, po úroveň 12. obzoru (230 m n.m.). V polovici 12. storočia, v dôsledku nástupu nových bansko-technologických metód (príchod nemeckých kolonistov) pri dobývaní rúd a ich spracovávaní, začala byť žila Bieber známa a prístupná postupne aj v nižších hĺbkových úrovniach. Umožnili to nové otvárkové a ťažobné šachty - Baptista Eisenseil, Abrahám, Krížova, Kadavi, Wolf, Ferdinand, Maximilian, Stará, Cigainer, Litgen, Kristína, Piarg (Sigliesberg), Königseg, Karol, Leopold a štôlne - Fuchs, Denná, Vodná, Vetracia, Félix,). Z nich významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Bieber zohrali štôlne Bieber dedičná, Svätotrojičná, Hodrušská dedičná (František) a Voznická dedičná. Najstaršou z nich je Bieber dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť už v 13. storočí s cieľom podfárať žilné štruktúry v oblasti Štiavnických Baní. Preskúmanosť a dobývanie žily Bieber dosiahli začiatkom 20. storočia úroveň Voznickej dedičnej štôlne (12. obzor), kedy bolo baníctvo v tejto južnej časti ložiska Banská Štiavnica definitívne ukončené. Mocnosť ťažených rud v štruktúrnom systéme Bieber žily sa pohybovala od 0,15 m až do 4 m . Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd mala vynikajúce parametre, ktoré boli udávané v "lótoch" (priemerný 1 lót = 334 g/t Au+Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy boli ťažené ako "dobré vyberané", (6 - 65 lótov), "dobré, ale aj stupové" (okolo 10 lótov), a "stupové" rudy k úpravárenskému spracovaniu (do 6 lótov). Pomer zlata ku striebru dosahoval aj tu 1 : 25. Najkvalitnejšie rudy obsahovali v 1 tone priemerne 0,5 kg zlata a 10 kg striebra . K najbohatším patrili "protisklonné žily" a "Wolf žila". Štruktúry "konského chvosta" v oblasti Štiavnických Baní nadobúdajú vďaka prítomnosti plochých, ale aj protiklonných štruktúr miestami až charakter žilníka. Podľa historických údajov predstavovali uvedené vetvy a ich križovania s hlavnou štruktúrou, tie produktívne najvýznamnejšie akumulácie rúd. Štruktúry sú opisované a často graficky znázorňované vo veľmi komplikovanom tektonickom vzťahu, ktorý poukazuje na predpoklad možnosti nabohacovania určitých štruktúrnych uzlov, v dôsledku remobilizácie užitkových zložiek v priebehu mineralizačných procesov, t.j. ich "nakladania sa" pri regenerácii staršej mineralizácie. Veľmi typickým príkladom takéhoto tvrdenia môže byť "križovanie" Wolf žily (velmi plocho uloženej) s pravdepodobne mladšími žilami Bieber a Špitaler. Žila Wolf, ktorá je považovaná za podložný "odžilok" hlavnej žily Špitaler, prechádza aj do podložia žily Bieber. Pozoruhodná je jej priečna orientácia, plochosť uloženia 300-400, mocnosť 1,5-3 m a vysoké obsahy zlato-striebra v tmavokremenitej rudnej výplni.
Šachta František
GPS: 48.445553, 18.910802 [48° 26' 43.99'', 18° 54' 38.89'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
O vyhĺbení šachty František sa uvažovalo už koncom 18. storočia, ale s jej hĺbením sa začalo až v roku 1803. Ústie šachty bolo v nadmorskej výške 501,3 m a jej najnižší hĺbkový dosah bol 60,7 m pod hladinou mora (tj. celkové prevýšenie 562 m). Šachta mala obdĺžníkový profil 5,6 x 2,8 m. Zabezpečená bola drevenou výstužou, neskôr pri jej následných rekonštrukciách sa použila aj oceľová a betónová výstuž. Hlavným zámerom hĺbenia šachty bolo sprístupnenie a dobývanie blízkej zlato-striebornej žily Grüner. V minulosti to bola najvýchodnejšia ťažená štruktúra celého banskoštiavnického ložiska. Na hĺbkový dosah šachty malo vplyv razenie dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (po I. svetovej vojne premenovaná na Voznickú dedičnú štôlňu). V roku 1866 dosiahla šachta úroveň dedičnej štôlne a o rok neskôr aj prepojenie s týmto veľkolepým banským dielom ústiacim do rieky Hron. Pôvodné ťažné zariadenia šachty boli konský gápeľ a vodné koleso. V roku 1868 s cieľom zvýšiť ťažobnú kapacitu sa uviedol do prevádzky parný ťažný stroj. Vyrobila ho továreň K. Kachelmann vo Vyhniach. Bol to jednovalcový stroj s priemerom parného valca 342 mm. Mal výkon 14,71 kW a dopravnú rýchlosť 1,82 m/s. V roku 1894 bol tento parný stroj veľmi opotrebovaný. Preto sa nad šachtou František dal do prevádzky výkonnejší parný ťažný stroj s výkonom 40,5 kW a dopravnou rýchlosťou 2,26 m/s. Počas hĺbenia šachty medzi dedičnou štôlňou cisára Františka a dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. pracovalo pri ručnom čerpaní vody 27 baníkov. V dôsledku zvýšeného prítoku vody do šachty v roku 1867 ručné čerpanie vody nahradil parný stroj s výkonom 7,3 kW. Stroj poháňal dve zdvíhacie a jedno tlakové čerpadlo. Množstvo vyčerpanej vody bolo 134 l/min. Parný stroj nemal dostatočný výkon a nevládal vodu vyčerpať po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka. Preto sa rozhodlo na šachte František o namontovaní povrchového parného stroja s výkonom 73,55 kW. Stroj dodala továreň J. Sigla vo Viedni a do prevádzky bol uvedený v roku 1872. Pomocou tohto čerpacieho stroja a s použitím vŕtacích strojov sa začiatkom októbra 1876 dosiahlo prerazenie úseku dedičnej štôlne cisára Jozefa II. medzi šachtami Žigmund a František. Kvôli vŕtacím prácam v čelbe dedičnej štôlne cisára Jozefa II. (v časti medzi šachtou František a šachtou Žigmund) sa v roku 1874 dal do prevádzky parný kompresor s výkonnosťou 16,7 m³ nasatého vzduchu pri tlaku 5 atmosfér. Pretože tento stroj pre rozširujúce sa vŕtacie práce výkonom nestačil, v roku 1875 k nemu pribudol ďalší parný kompresor typu Sievers s výkonom 12 k a s výkonnosťou 39,4 m³/hod. nasatého vzduchu pri tlaku 5 atmosfér. V roku 1919 bol daný do prevádzky Humboltov elektrický kompresor, vyrobený firmou Flottmann, ktorý mal výkon 22 k. V roku 1894 parný ťažný stroj z roku 1867 bol už veľmi opotrebovaný a preto sa na šachtu František previezol stroj z 2. vetracej šachty dedičnej štôlne cisára Ferdinanda v Kremnici. Tento parný stroj bol dvojvalcový s priemerom parných valcov 300 mm a dĺžkou zdvihu parných piestov 700 mm. Priemer ťažných bubnov mal 3000 mm, výkon 40,45 kW a dopravnú rýchlosť 2,26 m/s. V rokoch 1912 – 1913 bol parný ťažný stroj prerobený na elektrický. V roku 1903 bola na šachte František uvedená do prevádzky povrchová elektrická centrála. Tvoril ju stojatý dvojvalcový parný stroj s elektrickým generátorom. Jeho výkon bol 104 kW a vyrábal striedavý prúd s napätím 500 V. Po I. svetovej vojne sa šachta prehĺbila o 50 m a dosiahla IV. hĺbkový obzor. Tam sa nafáral prameň termálnej vody s teplotou 48 – 50 ºC. Pracovné podmienky v hlbokých častiach šachty a na príslušných obzoroch boli pre vysokú teplotu (až 42 ºC) a vysokú vlhkosť veľmi náročné. V roku 1927 sa začala v areáli šachty František výstavba novej flotačnej úpravne, ktorá mala spracovávať najmä polymetalické rudy (olovo, zinok, meď). Úpravňa bola daná do prevádzky 1. augusta 1930 čo rozhodlo, že šachta sa stala centrálnou šachtou rajónu. Preto za účelom zvýšenia ťažobnej kapacity došlo k rekonštrukcii samotnej šachty a modernizácii strojného zariadenia. Celkovou rekonštrukciou sa dopravná rýchlosť ťažného zariadenia zvýšila z 2,25 na 4,5 m/sec. V roku 1957 sa musela ťažná veža na šachte vymeniť, pretože bola značne skorodovaná. Šachta František mala po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka štyri obzory a pod dedičnou štôlňou ešte šesť hĺbkových obzorov. Dobývanie v okolí šachty sa ukončilo v roku 1963, kedy sa hĺbkové obzory nechali zatopiť. Šachta však slúžila pre ťažobné účely ešte do roku 1975, kedy ju nahradila Nová šachta na Šobove. V roku 1930 bola pri šachte vybudovaná flotačná úpravňa rúd, ktorá v roku 1971 vyhorela. V priebehu niekoľkých mesiacov bola úpravňa zrekonštruovaná a pokračovala v prevádzke s kapacitou 70 kt rudy za rok. Úpravňa sa prevádzkovala do roku 1975, kedy jej funkciu prebrala väčšia, novopostavená úpravňa na Novej šachte na Šobove. V druhej polovici 60. rokov začala vedľa šachty František prevádzku strojárenská výroba, ktorej nosným programom bola výroba strojov a zariadení na úpravu a spracovanie nerastných surovín, výroba raziacích plošín RP-3 a RP-4 a šplhavých výťahov BBU-500. Doplňujúcim programom bola výroba mostových ložísk, využívaných v inžinierskom staviteľstve, ktorá pokračuje až dodnes. V roku 1977 sa v priestore šachty František začalo s výrobou tepelnoizolačných materiálov Calothermex. Základnou surovinou na výrobu bol diatomit z neďalekého ložiska Močiar. Dosky hydrosilikátového zloženia sa používajú ako tepelnoizolačný materiál do teploty 1000°C. Od ukončenia ťažby na šachte v r. 1975 ojekty šachty František slúžili ďalej ako pomocné a skladové priestory. Boli tu umiestnené niektoré pomocné úseky závodu RB š.p. (autodoprava, sklady, chemické laboratórium), dnes tu sídli súkromná firma STAVASTA.
Šachta František je Národná kultúrna pamiatka lokality, ktorá je zapísaná na zozname kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Šachta Mária
GPS: 48.443012, 18.905342 [48° 26' 34.84'', 18° 54' 19.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Prekryté ústie šachty Mária.
Pred vyhĺbením šachty Mária sa povrchové a blízkopovrchové časti žily Grüner najprv ťažili povrchovo a neskôr štôlňou Grüner. Počiatky povrchovej ťažby na žile nie sú známe, ale nie je vylúčené už obdobie keltského osídlenia. Na povrchu (za rodinnými domami typu „okál“) v mieste východu žily zostala do súčasnosti po povrchovej ťažbe výrazná smerná depresia. Šachta Mária s pôvodným názvom Mariahimmelfahrt Schacht (šachta Nanebovstúpenia panny Márie) sa začala hĺbiť v roku 1702 za účelom sprístupnenia hlbších častí zlatostriebornej žily Grüner. Pre hĺbenie a neskôr pre ťažbu rudy bol pôvodne nad šachtou Mária postavený konský gápeľ. V polovici 19. storočia bola šachta vyhĺbená po 5. obzor do hĺbky 231 m. V roku 1857 sa začala prehlbovať po 6. obzor. Počiatky hĺbenia z dôvodu nižšieho prítoku vody boli viac-menej bezproblémové a čerpanie sa dalo realizovať ručnými čerpadlami. Postupným prehlbovaním, keď prítok vody stúpol nad 77 l/min a ručné čerpadlá už výkonnostne nestačili, prikročilo sa k technickému riešeniu. Strojný inšpektor Ferdinand Hellvig navrhol postaviť parný stroj, ktorý by okrem čerpania vody zabezpečoval aj zvislú dopravu. Banský úrad v tom čase sídliaci na Vindšachte (dnes Štiavnické Bane) uzavrel zmluvu s továrnikom J. Siglom vo Viedni a v júli 1860 stroj podľa plánu F. Hellviga začal aj vyrábať. Stroj sa dal do prevádzky na šachte Mária v novembri 1861. Bol to prvý Wattov parný a ťažný stroj v dolnouhorskej banskej oblasti. Parný stroj postupne nestačil na dopravu aj na čerpanie zvyšujúcich sa prítokov vody. Preto sa zvislá doprava ďalej zabezpečovala konským gápľom a na čerpanie vody sa v roku 1866 použil výkonnejší parný stroj. Pôvodný parný stroj sa následne využil na zvislú dopravu s rýchlosťou ťažby 2,1 m/s. Elektrifikácia ťažného stroja sa uskutočnila v roku 1912. Jeho úžitkové zaťaženie bolo 800 kg. Elektrický ťažný stroj bol v prevádzke do roku 1965. Potom sa aj s ťažnou vežou preniesol do Banského múzea v prírode v Banskej Štiavnici. Šachta Mária, ktorá organizačne patrila pod banský závod Šachta František a šachta Mária, mala sprístupnených 13 obzorov. Pod úrovňou dedičnej štôlne Cisára Jozefa II. (Voznická dedičná štôlňa) mala šachta tri hĺbkové obzory, z toho posledný bol prehĺbený v roku 1911. V druhej polovici 19.storočia a najmä po 1. svetovej vojne ťažobnú funkciu šachty Mária postupne prebrala šachta František. V 20. storočí šachta Mária slúžila prevažne na odťažbu jaloviny a jej následné haldovanie. Zabezpečovala aj vetranie. Konečná hĺbka šachty bola 461 m.
Šachta Štefan
GPS: 48.438943, 18.896308 [48° 26' 20.19'', 18° 53' 46.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Betónovou šachtou prekryté ústie šachty Štefan.
Prvé údaje o banskom závode Šachta Štefan sú z roku 1786. Hlavným banským objektom tohto závodu bola šachta Štefan, ktorá sa nachádzala vo veľmi bohatom rudnom stĺpe žily Štefan. V tejto časti žily malo zrudnenie mocnosť 10 m so smernou dĺžkou 150 m. V druhej polovici 18. storočia to bolo najbohatšie, masívne ťažené zrudnenie na striebro (zlato malo len podradné zastúpenie) celého banskoštiavnického rudného revíru. V prvej polovici 19. storočia v závode Štefan pracovalo priemerne 400 baníkov. Šachta prinášala ročný zisk vo výške okolo 200 000 zlatých. Ťažba udržiavala rentabilitu banskoštiavnických baní do roku 1862, kedy sa už aj v tejto časti prejavoval pokles kvality ťaženej rudy. Okolo roku 1865 pracovalo na šachte už len 33 robotníkov, ktorí vyprodukovali len 49,6 kg drahokovového zliatku. V roku 1883 sa so 100 robotníkmi vyprodukovalo 0,7 kg zlata a 129,5 kg striebra v hodnote 9 379 zlatých. Šachta celkovo sprístupnila 11 obzorov a dosiahla hĺbku 315 m. Posledné prehĺbenie šachty sa uskutočnilo v roku 1905, keď sa spojila s dedičnou štôlňou cisára Jozefa II. Na zvislú dopravu bol nad šachtou postavený konský ťažný gápeľ a na čerpanie banskej vody vodné koleso s piestovými čerpadlami. V roku 1858 bol ťažný gápeľ zrušený a jednoduché vodné koleso prerobené na reverzné, slúžiace na zvislú dopravu. V roku 1890 sa vodné koleso demontovalo a v roku 1903 sa na šachtu preniesol parný stroj zo šachty František v B. Štiavnici, ktorý bol v prevádzke do konca jej ťažobnej aktivity, do roku 1909. V roku 1900 závod šachty Štefan prestal byť samostatným závodom a pripojil sa k závodu Šachta František a Šachta Mária. Dnes je v mieste ohlbne šachty betónová platňa s vyústením vetracej rúry.
Krechsengrundský tajch
GPS: 48.438109, 18.855080 [48° 26' 17.19'', 18° 51' 18.29'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MV-2-01)
Výstavba nádrže sa začala v roku 1735 a predpokladané náklady na jej výstavbu presahovali 21 600 zlatých. Výstavbu hrádze viedol Samuel Mikovíni a z hlásenia banských úradníkov z 24. septembra 1737 vyplýva, že nádrž už bola hotová a jej výstavba stála vyše 24 000 zlatých. Táto nádrž bola pomerne malá, zo skupiny piargskych vodných nádrží bola však najvyššie položená. Mala len menší hospodársky význam a slúžila prevažne pre potreby šachty Königsegg. Nachádzala sa na mieste, ktoré sa vzhľadom na zvyšky tejto vodnej nádrže dodnes nazýva Tajšok.
Prameň s pitnou vodou
GPS: 48.461857, 18.990018 [48° 27' 42.69'', 18° 59' 24.06'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Zachytený prameň pitnej vody vytekajúci z malého betónového záchytného objektu vedľa lesnej cesty.
Sixova stráň
GPS: 48.378002, 19.014283 [48° 22' 40.81'', 19° 0' 51.42'']
Obec: Žibritov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prístup: Tento zaujímavý prírodný úkaz nájdeme v JV časti Štiavnických vrchov, niekoľko kilometrov za Krupinou. Nachádza sa na plochom temene rovnomenného vrchu. Z Krupiny sa na Sixovu stráň dostaneme po ceste 3. triedy smerom na Žibritov, keď asi 400 m za odbočkou na Šváb odbočíme v mieste, kde začína cesta klesať do údolia, vľavo na lesnú cestu, po ktorej sa po 1,5 km (cca 20 minút chôdze) dostaneme na Sixovu stráň. Lokalita, žiaľ, nie je v teréne výraznejšie označená a nájsť ju je pre necvičené oko pomerne náročné.
Sixova stráň je opustený andezitový lom, v ktorom bola stĺpovitá päťboká odlučnosť horniny obnažená práve vďaka tejto ľudskej aktivite. Po ukončení ťažby sa horninová stena zachovala pomerne nepoškodené (to je najvýraznejší rozdiel Sixovej stráne voči lokalite Štangarígel, kde došlo k vypreparovaniu päťbokých andezitových stĺpov prirodzenou eróziou). Sixova stráň bola vyhlásená za chránený prírodný výtvor roku 1985 (výmera 0,83 ha). Ukážky podobnej stĺpovitej odlučnosti v lome Ficberg nad mestom Krupina boli podstatne tenšie a už dávno zmizli pri ťažbe dlažobných kociek.
Opis: Lokalita je fragmentom pôvodne rozsiahlejšieho ložiska pyroxénických andezitov, podobne ako Štangarígel. Je jedinečnou ukážkou stĺpovitej odlučnosti pyroxenických andezitov. Tvorí päť a šesťboké stĺpy, ktoré majú hornú časť ohnutú v podobe hákovania. Vo východnej časti steny je vyvinuté pásmo hydrotermálnej premeny horniny. Na dne lomu sa hlavne na jar a po dažďoch hromadí voda, ktorá vytvára akési jazierko (alebo skôr močiar) zarastený trstinou.
Ďalšie zaujímavosti v okolí: Z geologického hľadiska sú zaujímavé aj zvislé andezitové bralá a ich sutiny v národnej prírodnej rezervácii Mäsiarsky bok, ktorá sa nachádza v najvýchodnejšom výbežku Štiavnických vrchov.
Lokalita Sixova stráň predstavuje chránený výskyt päťbokej stĺpovitej odlučnosti andezitu. Prístup k tejto peknej lokalite bol pomerne orientačne náročný, pretože sem neviedla žiadna značkovaná turistická trasa. To však už neplatí, aj túto prírodnú pamiatku je možné navštíviť po značkovanom chodníku žltobielej farby.
Turistické značenie – náučný chodník začína pri ceste z Krupiny do Žibritova asi 300 metrov od odbočky na samotu Šváb (táto je označená peknou drevenou tabuľou). Pokračujeme stúpajúc až k miestu, kde hlavná cesta na krátkom úseku klesá a tu nájdeme začiatok značkovaného chodníka. Začiatok chodníka – vlastne lesnej cesty je označený bežným stĺpom so strieškou – podobne ako mnohé ďalšie turistické značky. Trasa nie je dlhá – asi jeden a pol kilometra, pričom hoci pretína viacero lesných ciest, netreba sa obávať a treba pokročovať stále priamo bez odbočenia.
Šachta Leopold
GPS: 48.438563, 18.871485 [48° 26' 18.83'', 18° 52' 17.35'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB-1-09)
Šachta Leopold bola v minulosti v oblasti Štiavnických Baní jednou z najvýznamnejších banských diel. Touto šachtou boli sprístupnené a ťažené bohaté rudné stĺpy žily Špitaler a jej blízkych štruktúr, a to až po najhlbšie dobývané celky ložiska v časti Štiavnických Baní, t.j. až po úroveň Voznickej dedičnej štôlne (s pôvodným názvom – Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.). Značný význam tejto šachty bol aj pri čerpaní banských vôd, ktoré sa šachtou Leopold do roku 1765 čerpali po úroveň dedičnej štôlne Bieber, neskôr už len po obzor Hodrušskej dedičnej štôlne. Šachta Leopold bola poslednou činnou šachtou (do roku 1910) v oblasti Štiavnických Baní. Vytýčenie miesta na hĺbenie šachty Leopold sa uskutočnilo 12. januára 1673 a v roku 1675 dosiahla hĺbku 45,6 m. V roku 1763 už šachta siahala po 11. obzor, kde mala hĺbku 352 m. Posledné prehĺbenie šachty (po úroveň Voznickej dedičnej štôlne) sa uskutočnilo v rokoch 1889 – 1890, kedy dosiahla konečnú hĺbku – 434,3 m. V roku 1910 šachta ukončila prevádzku, následne bola zasypaná a prevažná časť komplexu budov v jej okolí bola postupne asanovaná (do konca 20. storočia sa zachovali len niektoré pôvodné múry postavené z kameňa). Koncom 20. storočia sa v priestore pôvodného areálu šachty postavil tenisový kurt. V hĺbke 80 metrov šachta Leopold prekrižovala žilu Špitaler, ktorá podľa opisu bola v daných miestach vo vývoji intenzívnej hydrotermálnej premeny a tektonického porušenia, čo malo veľmi nepriaznivý účinok na prevádzku šachty. Na tomto mieste pôsobili na výdrevu šachty tak vysoké tlaky, že nestačila ani výstuž z drevených hranolov (vencov) o profile 50 x 50 cm. Šachta bola v týchto miestach často opravovaná, čo narúšalo plynulosť ťažby a značne sa tým zvyšovala nákladnosť prevádzky. V roku 1698 boli v prevádzke nad šachtou dva čerpacie konské gáple, ktoré postavil strojný inšpektor Matej Kornel Hell. V roku 1700 sa M. K. Hell zaviazal, že ak Hlavný komorskogrófsky úrad zabezpečí materiál, na povrchu šachty Leopold postaví ďalší čerpací gápeľ. Tento čerpací gápeľ bol v roku 1701 už v prevádzke a na jeho pohon sa priahalo až 9 párov koní. Dňa 20. apríla správa erárneho závodu Horná Bieber štôlňa schválila postavenie vodných čerpacích kolies na šachtách Leopold a Karol. Na šachte Leopold v roku 1720 namontovali dva takéto čerpacie stroje a do prevádzky boli dané v roku 1721. V roku 1728 boli nad šachtou Leopold dva čerpacie gáple. Do jedného gápľa sa priahalo osem párov koní a v šachte sa naraz cez sútyčie poháňalo 8 piestových čerpadiel. Tieto čerpacie zariadenia boli M. K. Hellom upravené tak, že podľa potreby sa mohli poháňať buď vodnými kolesami, alebo konským záprahom. V polovici 18. storočia (po roku 1743) bolo nad šachtou postavené reverzné vodné koleso, ktoré ťažbu horniny vykonávalo v okovách a vodu vyťahovalo v kožených vakoch. V tomto období (v roku 1749) boli nad šachtou aj dve jednoduché vodné kolesá, ktoré banskú vodu čerpali pomocou piestových čerpadiel. Každý z týchto strojov mal 6 čerpadiel a jeden z nich bol napojený na kývavý pákový prevod. Pretože šachta Leopold mala v určitom časovom období v oblasti Štiavnických Baní veľmi významné postavenie v čerpaní banských vôd, boli v nej namontované aj prvé vodnostĺpcové čerpacie stroje, ktoré skonštruoval hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell. Tieto stroje sa vyznačovali najmä tým, že boli v tom čase najhospodárnejšími zariadeniami na čerpanie banských vôd v Európe. Prvý z týchto strojov bol postavený v roku 1749 na úrovni dedičnej štôlne Bieber. Výkonnosť tohto stroja bola vyčerpanie 504 m³ banskej vody do výšky 212,7 m za 24 hodín. V roku 1828 profesor banskoštiavnickej Baníckej akadémie Jozef Schittko skonštruoval vylepšený vodnostĺpcový stroj, ktorý bol zabudovaný na šachte Leopold v úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne, ktorá sa v tom čase volala Dedičná štôlňa cisára Františka. Tento čerpací stroj dvíhal banskú vodu do výšky 93 metrov a jeho výkonnosť bola za 24 hodín vyčerpať 2148 m³ banskej vody. Posledné a najvýkonnejšie typy týchto strojov na šachte Leopod skonštruoval a namontoval strojný inšpektor Ferdinand Hellvig v rokoch 1857 až 1860. Na šachte Leopold sa na čerpanie banskej vody použil aj Wattov parný čerpací stroj, ktorý navrhol Ferdinand Hellvig. Tento stroj vyrobila firma Schutz vo Viedni a nad šachtou sa namontoval v roku 1865. Výkon stroja bol 110,325 kW. Pri dopravnej výške 102,3 m tento stroj bol schopný za 1 minútu vyčerpať 4,04 m³ banskej vody. Nad šachtou Leopold bol namontovaný aj parný ťažný stroj. Plán na tento stroj vyhotovil F. Hellvig a vyrobila ho Schulzova továreň vo Viedni. Do prevádzky sa uviedol v roku 1865. Ťažný stroj bol jednovalcový, s priemerom parného valca 300 mm a so zdvihom parného piesta 632 mm. Priemer ťažných bubnov bol 2,21 m, výkon 19,132 kW a dopravná rýchlosť 1,64 m/sec. V roku 1875 bola do areálu šachty Leopold premiestnená z blízkej šachty Magdaléna továreň na výrobu drôtených lán (na šachte Magdaléna bola prvá strojová výrobňa drôtených lán na svete). Po ukončení baníckej aktivity v Štiavnických Baniach v roku 1910 sa táto továreň. presťahovala do Banskej Štiavnice. Šachta Leopold v polovici 18. storočia patrila do banského poľa Siglisberg. Po odstavení šachty Magdaléna, šachtu Leopold pričlenili ku windšachtovým baniam, ktoré sa koncom 19. storočia oficiálne nazývali Uhorsko – kráľovský piargsky banský závod. Tesne pod šachtou Leopold bola séria pod sebou nachádzajúcich sa stúp (zariadení na drvenie rudy). V mieste jednej z bývalých stúp je postavený dom, v ktorého základoch sa nachádzali konštrukčné časti pôvodnej stupy.
Šachta Einfahrt (zaniknutá)
GPS: 48.451595, 18.886266 [48° 27' 5.74'', 18° 53' 10.56'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu. Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami (viď mapa). Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Šachta Gregor (zaniknutá)
GPS: 48.451227, 18.885867 [48° 27' 4.42'', 18° 53' 9.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Štôlňa Teofil sa nachádza v mieste, kde žila Špitaler na povrchu križuje viac-menej kolmo Klingerštôlňanskú dolinu. Celé okolie východu žily Špitaler bolo pravdepodobne objektom povrchovej ťažby ešte v čase keltského osídlenia. Napovedajú o tom výrazné smerné pingové polia, ktoré sú pozorovateľné najmä smerom na sever v oblasti Galgenbergu (Šibeničný vrch). S príchodom nemeckých baníkov v 12. a 13. storočí sa v oblasti zaviedla technológia hlbinného dobývania. Práve v údolných častiach sa zarážali sledné štôlne (banské chodby sledujúce zrudnené žily). Jednou z prvých banských chodieb na žile Špitaler mohli byť štôlňa Teofil a blízka štôlňa František. Úrovňou vyššie sú štôlne Handstadt a Vodná. V ďalšom štádiu bansky dobývaná žila Špitaler sa v okolí sprístupňovala prekopmi a šachtami (viď mapa). Z prekopových banských diel v blízkom okolí sú známe štôlne Ondrej, Bartolomej, Trojkráľová, Horná a Dolná Kráľovská štôlňa. V priestore medzi ústím štôlne Teofil a šachtou Ondrej boli v minulosti ďalšie dve šachty. Jedna slúžila na fáranie baníkov (šachta Einfahrt) a siahala po obzor Ján. Druhá šachta (šachta Gregor) siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorá tento banský revír aj odvodňovala samospádom.
Dajka kremito-dioritového porfýru
GPS: 48.476493, 18.907731 [48° 28' 35.37'', 18° 54' 27.83'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-1-08)
V opustenom lome v blízkosti Jergyštôlne (Juraj štôlňa) je odkryté intruzívne teleso kremito-dioritového porfýru prenikajúce cez spodnú stratovulkanickú stavbu v podobe dajky. Dajka je súčasťou intruzívneho komplexu Banisko (názov je odvodený od typovej lokality pri obci Banisko). Intruzívny komplex zahŕňa okrem dajok tiež formy ložného typu, silly a lakolity. K bližšiemu objasneniu terminológie a spôsobu vzniku intruzívnych telies odkazujem na úvodnú časť.
Mechanizmus intruzívneho procesu kremito-dioritových porfýrov.
Denudačným zrezom boli v oblasti hodrušsko-štiavnickej hráste odkryté ložné ako aj dajkové telesá kremito-dioritových porfýrov. V centrálnej časti hrasti prevládajú ložné intrúzie v podobe sillov a lakolitov ktoré prenikajú pri rozhraní medzi vulkanickým komplexom a horninami podložia ako aj v rámci spodnej stratovulkanickej stavby. Ložné intrúzie s plochou niekoľko km2 dosahujú hrúbku až 100 m. Vyznačujú sa zrnitým vývojom základnej hmoty. Zrnitosť základnej hmoty je výraznejšia s narastajúcou hĺbkou umiestnenia intrúzií.
Dajky vystupujú ako individuálne telesá, častejšie však tvoria dajkové roje. Šírka dajok kolíše od niekoľko metrov do 100 m, dĺžka od niekoľko desiatok metrov do 1,5 km. Jednotlivé dajky a dajkové roje sú orientované prednostne v smere SSV-JJZ V menšej miere v smere S-J až SSZ-JJV. Úklon dajok je prevažne v smere od centrálneho bloku. Dajky v niektorých prípadoch prenikajú ložnými intrúziami čo poukazuje na ich relatívne mladší vek vzhľadom k telesám ložných intrúzií. Vznik dajok a ložných intrúzií kremito-dioritových porfýrov spadá do obdobia formovania kaldery (Konečný 1970) a spája sa s poklesmi odlúčených podpovrchových blokov do vrchných úrovní magmatického rezervoáru. Pri odlúčení a poklese bloku vzniká nad jeho vrchným okrajom volný priestor, ktorý následne vyplní vystupujúca magma. Po jej utuhnutí a kryštalizácii vzniká teleso ložného typu – sill alebo lakolit. Naproti tomu magma vystupujúca po zlomoch pri okrajoch centrálneho bloku tuhne a kryštalizuje v podobe dajok.
Dajka kremito dioritového porfýru v lome pri Jergištolni – zloženie a textúry.
Hornina je hruboporfyrická, tmavozelenej farby (propylitizovaná). Výrastlice tvorí plagioklas do 4-6 mm, amfibol do 5-6 mm, biotit do 4-5 mm. Ojedinelé sú zrná kremeňa. Základná hmota je zložená z nepravidelných (allotriomorfných) drobných zŕn kremeňa a draselných živcov ktoré prevládajú nad zrnami plagioklasu, amfibolu a biotitu. Tmavé výrastlice a zrná v základnej hmote sú sčasti chloritizované, živce sú sericitizované. Odlučnosť je hrubobloková až hrubostĺpcová , orientovaná zhruba kolmo na priebeh dajkového telesa. Stĺpcová odlučnosť tohoto typu vzniká pri chladnutí a kryštalizácii magmatického telesa. V dôsledku zmenšovania objemu telesa pri jeho kryštalizácii dochádza k vnútorným napätiami, ktoré sa vyrovnávajú vznikom siete pravidelných puklín vymedzujúcich jednotlivé stĺpce – vzniká stĺpcová odlučnosť. Orientovaná stĺpcová odlučnosť je kolmá na okraje chladnutia dajkového telesa (kolmo na steny pri okraji dajok).
Celková dĺžka dajky dosahuje dĺžku 1,5 km pri maximálnej šírke do 120 m.
Opustený lom v doline Jergištolňe
GPS: 48.476634, 18.907341 [48° 28' 35.88'', 18° 54' 26.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-1-07)
BAZÁLNE SÚVRSTVIE SPODNEJ STRATOVULKANICKEJ STAVBY
Bazálne súvrstvie je obnažené denudačným zrezom na viacerých miestach v oblasti hodrušsko-štiavnickej hráste v blízkosti styku hornín vulkanického komplexu s podložím. V tomto prípade sa nachádza bazálne súvrstvie v blízkosti sedimentov paleogénu, ktoré tvoria jeho bezprostredné podložie. Sedimenty paleogénu predstavujú nesúvislé denudačné zvyšky uložené v depresiách na povrchu mezozoických hornín a tieto sú uložené na starších horninách kryštalinika. Bazálne súvrstvie tvorené brekciami, konglomerátmi a pieskovcami je uložené na sedimentoch paleogénu tak aj na starších horninách kryštalinika a paleozoika. V nadloží bazálneho súvrstvia sú uložené horniny štiavnického stratovulkánu tvorené v tejto oblasti striedaním lávových prúdov s vulkanoklastickými horninami. V tejto oblasti sú to epiklastické vulkanické brekcie, konglomeráty a pieskovce. Stratovulkanický komplex je prenikaný dajkami kremito-dioritových porfýrov intruzívneho komplexu Banisko.
Zloženie bazálneho súvrstvia.
Bazálne súvrstvie v menšom opustenom lome reprezentuje poloha zlepencov a pieskovcov postihnutá intenzívnou hydrotermálnou premenou – propylitizáciou. Táto premena silne zastiera pôvodný charakter sedimentárnej horniny. Sedimentárna hornina je touto premenou silne spevnená až homogenizovaná a pôvodný klastický charakter je takmer nezreteľný. Pri pozornejšom skúmaní je však možné rozoznať jednotlivé úlomky často silne zaoblené až charakteru drobných konglomerátov. Prevláda opracovaný andezitový materiál (obliaky s priemerom 2-5 cm) tvorené pyroxenickým a amfibolicko-pyroxenickým andezitom. Zriedkavejšie sa vyskytujú aj obliaky hornín podložia (horniny kryštalinika, mezozoika a paleogénu). Základná hmota (matrix), ktorá tvorí výplň medzi obliakmi je stredno až hrubozrnná účinkom propylitizácie silne spevnená. Pôvodná textúra klastickej horniny je propylitizáciou do značnej miery zotrená. Bazálne súvrstvie tvorené drobnými konglomerátmi a pieskovcami poukazuje na sedimenty riečneho – fluviálneho typu. Ďalšie odkryvy bazálneho súvrstvia vystupujú východne od Sklených Teplíc (dolina Kamenná v severovýchodnej časti hráste), kde je súvrstvie zastúpené propylitizovanými pieskovcami s polohami drobných zlepencov a tufizitovými brekciami. Odkryvy podobnej litológie sú aj v centrálnej časti hráste v Richňavskej doline pri Zlatne. V juhozápadnej časti hráste v blízkosti výstupu podložia na povrch (východne od obce Uhliská) bazálne súvrstvie reprezentuje poloha epiklastických vulkanických pieskovcov uložených v riečno-jazernom prostredí. Banskými prácami v oblasti Banskej Štiavnice boli na báze vulkanického komplexu tiež zistené jemnozrnné sedimenty s polohami lignitov.
Rekonštrukcia paleoprostredia v období pred vznikom spodnej stratovulkanickej stavby štiavnického stratovulkánu.
V oblasti Jergištôlne a Sklených Teplíc bolo prostredie v ktorom sa ukladali prevažne riečne sedimenty (týmto územím pretekala rieka). Sedimenty s polohami lignitov zistené banskými prácami pod Banskou Štiavnicou poukazujú na močiarno-jazerné prostredie, ktoré sa tu vyvíjalo v období spodného bádenu. Nie je možné vylúčiť, že močiarno-jazerné prostredie bolo s touto riekou spojené. Sedimenty v okolí Uhlísk na báze vulkanického komplexu svedčia podobne o existencii jazerného prostredia v tejto oblasti. Uvedené poznatky umožňujú niektoré závery o povahe paleoprostredia v období bezprostredne pred vznikom štiavnického stratovulkánu. V severnej časti Štiavnických vrchov bol v tomto čase evidentne členitý horský reliéf, ktorý v smere na juh prechádzal do rovinatejšieho terénu. Riečne toky smerujúce na juh napájali systém prietočných jazier a močiarov, prípadne vyúsťovali na pobreží do morského prostredia, ktoré v období bádenu zaplavovalo južné časti nášho územia.
Sedimenty paleogénu, pieskovce, zlepence, brekcie
GPS: 48.47828, 18.9019 [48° 28' 41.81'', 18° 54' 6.84'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štianvica (Objekt: 2G-1-06)
Zastávka: 3/01
Sedimenty paleogénu na tejto lokalite sú súčasťou horninového komplexu spolu s horninami paleozoika a mezozoika, ktorý tvorí podložie neovulkanických hornín štiavnického stratovulkánu.
Rozšírenie paleogénnych sedimentov v podloží stredoslovenských Neovulkanitov:
Paleogénne sedimenty v podloží stredoslovenských neovulkanitov sú rozšírené nesúvislé, tvoria len denudačné zvyšky pôvodne rozsiahlejších sedimentárnych súvrství uložených morskými transgresiami (záplavami) v oblasti stredného Slovenska v období paleogénu. Relatívne v súvislejšom a väčšom rozsahu sa tieto sedimenty zachovali v podloží neovulkanitov v severnej časti v priestore medzi Banskou Bystricou a Handlovou, kde sčasti vystupujú na povrch pri východnom a západnom okraji Kremnických vrchov a východne od Handlovej. Ich prítomnosť v podloží neovulkanitov v oblasti Krupinskej planiny a v severnej časti Pliešovskej kotliny (v oblasti Ostrej Lúky) bola zistená hlbokými vrtmi GK-4 a GK-8.
Paleogénne sedimenty v centrálnej časti Štiavnických vrchov.
V oblasti hodrušsko-štiavnickej hrasti sedimenty paleogénu sú zachované len útržkovité a nesúvislé. Denudačné zvyšky sedimentov vystupujú pri západnom okraji Vyhní, v oblasti chrbtu Ostružia (k. 601) východne od Vyhní, v doline Handerlová jv. od Sklenných Teplíc a na tejto lokalite pri Jergištôlni.
Litológia paleogénnych sedimentov.
Sedimenty paleogénu v povrchovom odkryve v bočnej dolinke severne od Jergištolne tvoria drobné až hrubé zlepence a pieskovce. Prevládajú obliaky mezozoických karbonátových hornín (vápence a dolomity, zriedkavejšie sú prítomné obliaky kremencov a kryštalinika. Základná hmota, ktorá tvorí výplň medzi obliakmi je piesčitejšia až piesčito-ílovitá, hnedá až načervenalá, prípadne sivozelená. Pieskovce tvoria vložky až polohy v zlepencovom súvrství. Pri Vyhniach sú prítomné vápnitejšie vrstvy s faunou numulitov. Konglomerátové súvrstvie predstavuje bazálne transgresívne súvrstvie eocénneho veku.
Paleogénne sedimenty v Štiavnických vrchoch boli uložené počas morskej transgresie.
Vrstevný sled paleogénnych sedimentov je výsledkom postupnej transgresie mora na predtým vynorené územie. Postupnosť transgresie mora je príčinou toho, že jednotlivé faciálne vývoje nie sú na celom území Slovenska súveké. V dôsledku erózie sa v oblasti štiavnických vrchov zachovala len časť vrstvového sledu, najmä bazálne transgresívne súvrstvie eocénneho veku v podobe zlepencov, brekcií a pieskovcov.
Morské transgresie na území južného Slovenska v období neogénu.
V nasledujúcom období počas spodného neogénu postupovali na území Slovenska morské záplavy, ktoré uložili mocnejšie súvrstvie sedimentov v oblasti Ipeľskej kotliny a sčasti v južnej časti Krupinskej planiny. V obmedzenom rozsahu sú neogénne sedimenty zistené aj v okolí Handlovej. Naproti tomu v centrálnej časti Štiavnických vrchov a v širšej oblasti Banskej Štiavnice, sedimenty staršieho neogénu nie sú prítomné. S tohoto je možné usúdiť, že táto oblasť bola v období spodného neogénu mimo dosah morských záplav alebo sedimenty sa tu uložili a boli následne v dôsledku celkového výzdvihu tejto oblasti denudáciou odstránené. Denudácia postihla aj staršie paleogénne sedimenty (zostali z nich len zvyšky). V severozápadnej časti hrasti v hodrušskej oblasti došlo po ich odstránení až k obnaženiu podložných mezozoicko-paleozoických hornín vrátane hornín veporického kryštalinika. Sedimenty paleogénu sa zachovali len v obmedzenom rozsahu pri Vyhniach a v doline Handerlovej (juhovýchodne od Sklených Teplíc). V období spodného bádenu bezprostredne pred vznikom štiavnického stratovulkánu v centrálnej časti Štiavnických vrchov boli ukladané sedimenty v riečnom a močiarno-jazernom prostredí. V južnej časti Štiavnických vrchov v tomto čase prebiehali extrúzie granatických andezitov. Južná časť nášho územia v období spodného bádenu bola zaplavená novou morskou transgresiou, ktorá postúpila do priestoru dnešných južných okrajov Štiavnických vrchov.
Kremito-dioritový porfýr, dajka
GPS: 48.477989, 18.902525 [48° 28' 40.76'', 18° 54' 9.09'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-2-05)
V opustenom lome severne od Jergištôlne je odkryté teleso kremito-dioritového porfýru. Hornina je tmavozelená (propylitizovaná) hruboporfyrická. Výrastlice tvorí plagioklas 2-3 mm, amfibol do 4-6 mm, biotit 2-5 mm. Tmavé výrastlice sú premenené, chloritizované. V dôsledku intenzívnej premeny a zvetrávania sa hornina rozpadá. Lokálne je pozorovaná silicifikácia. V pravej časti silne zasuteného a zahlineného lomu sú náznaky subhorizontálnej stĺpcovej odlučnosti, ktoré poukazujú na okrajové časti dajkového telesa.
Mezozoikum, vápence, dolomity
GPS: 48.4784, 18.89837 [48° 28' 42.24'', 18° 53' 54.13'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-1-04)
Na konci trasy náučno-turistického chodníka sa opäť stretávame s horninami predvulkanického podložia v podobe mezozoických kremencov a kremitých bridlíc spodného triasu. Horniny predvulkanického podložia vychádzajú na povrch v čiastkovom vyzdvihnutom bloku (šobovský blok) vo východnej časti hrasti.
Podložie štiavnického stratovulkánu.
Po sformovaní hodrušsko-štiavnickej hrasti v podobe asymetrického bloku s úklonom k juhovýchodu nasledovalo obdobie intenzívnej denudácie jej vrcholových častí. Postupne boli z jej vrcholovej oblasti odstránené horniny sarmatského vulkanizmu, ktoré tvorili vrchnú stratovulkanickú stavbu, vrátane horninovej výplne kaldery. Denudácia zasiahla až do stredných a nižších úrovní spodnej stratovulkanickej stavby (vo východnej štiavnickej časti hrasti. V dôsledku asymetrického výzdvihu, ktorý bol intenzívnejší v západnej (hodrušskej) časti hrásti, erózia tu odstránila aj spodnú stratovulkanickú stavbu a v rozsiahlej miere obnažila paleozoicko-mezozoické horniny predvulkanického podložia. Výskumnými prácami v tejto oblasti sa potvrdila pomerne zložitá stavba horninových komplexov tohoto predvulkanického podložia.
Intruzívne teleso dioritu
GPS: 48.4782, 18.89515 [48° 28' 41.52'', 18° 53' 42.54'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-1-05)
Subvulkanické intruzívne telesá reprezentujú tu časť magmy, ktorá po výstupe z magmatického rezervoáru nachádzajúceho sa hlboko pod vulkánom (5-15 km) nedosiahla povrch ale umiestnila sa v prostredí hornín v jeho podloží využívajúc pritom priaznivé litologické rozhrania medzi horninami. V tomto prostredí magma utuhla a kryštalizovala v podobe intruzívnych telies. Subvulkanické intrúzie vznikajú pod vulkánmi často v značnej hĺbke. V prípade súčasných vulkánov sú skryté pod ich stavbou. K obnaženiu intrúzií na povrchu dochádza výnimočne a to až po dlhom období (často až po miliónoch rokov) kedy erozívny zrez, odstráni povrchovú vulkanickú stavbu a odkryje podpovrchovú intravulkanickú úroveň, prípadne až subvulkanickú úroveň. Výnimočný prípad nastal v prípade štiavnického stratovulkánu a to v dôsledku výzdvihu hrásťového bloku v oblasti centrálnej vulkanickej zóny v závere vulkanickej činnosti. Intruzívne teleso dioritového zloženia sa nachádza na našej zastávke.
Odkryv pyroxenického andezitu
GPS: 48.48278, 18.8997 [48° 28' 58.01'', 18° 53' 58.92'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-2-04)
V záreze poľnej cesty odbočujúcej vľavo cez roklinu je odkryv v dĺžke cca 7 m a výške 1-2 m. Hornina je drobno až stredno porfyrická. Tmavozelená (propylitizovaná). Odlučnosť je bloková podľa plôch 120SE/70; 280NW/50; 60EN/55 (smery sklonov). Andezit je silne propylitizovaný a tektonicky postihnutý. Vyššie v smere poľnej cesty ku kóte 712 pokračujú plošné odkryvy premenených andezitov so striedaním pásiem intenzívnej a menej intenzívnej hydrotermálnej premeny (propylitizácie).
Odkryv spodnej stratovulkanickej stavby, intrúzie, hydrotermálne premeny
GPS: 48.48034, 18.90017 [48° 28' 49.22'', 18° 54' 0.61'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-1-03)
Skôr než začnete vystupovať poľnou cestou do sedla pod Širokým vrchnom, dovoľte niekoľko informácií o geologickej stavbe v tejto časti hodrušsko-štiavnickej hrasti. V nadloží bazálneho súvrstvia je uložený stratovulkanický komplex spodnej stavby budovaný prevahou lávových prúdov amfibolicko-pyroxenických a pyroxenických andezitov (posledné sú častejšie vo vyšších úrovniach stratovulkanickej stavby). Lávové prúdy sa striedajú so zriedkavejšími polohami vulkanoklastických hornín v podobe brekcií-konglomerátov a pieskovcov. V pokročilejšom období vývoja spodnej stavby sa v jej centrálnej zóne umiestnili početné ložné intrúzie andezitových porfýrov v podobe sillov a lakolitov. V predmetom území je to najmä teleso pyroxenického andezitového porfýru bohatého na augit, umiestnené vo vyššej úrovni stratovulkanickej stavby. V mladšom období v štádiu vývoja kaldery bola spodná stavba poklesnutá v podobe kalderového bloku a preniknutá početnými dajkami kremito-dioritových porfýrov (zastávka č.1 a bod LGS 2G-2-05) a ložnými intrúziami. Horniny spodnej stavby boli v tomto období intenzívne hydrotermálne premenené – propylitizované.
V záverečnom štádiu vývoja (5. etapa) kedy došlo k výzdvihu centrálneho bloku a sformovaniu hodrušsko-štiavnickej hraste boli horniny spodnej stavby podrobené tlakom a drveniu, najmä pozdĺž zlomov rozčleňujúcich hrasť na systém dielčích čiastkových segmentov. Zlomy smeru SV-JZ pri východnom okraji hraste boli využité pri výstupe hydrotermálnych roztokov a vzniku rudných žíl. Hydrotermálnymi procesmi boli horniny v bezprostrednom okolí rudných žíl postihnuté intenzívnymi premenami okoložilného typu. Nasledujúcou denudáciou došlo k odstráneniu hornín kalderovej výplne a mladších komplexov sarmatského veku. Podstatne sa znížila aj hrúbka spodnej stavby a v extrémnejšie vysunutých blokoch erózia odhalila horniny predvulkanického podložia vrátane dioritovej intrúzie (východne od Šobova a v doline Jergišolne ). Procesy hydrotermálnych premien ako aj ich produkty sú detailnejšie rozoberané v prípade lokalít Svätotrojičného náučného chodníka ŠB-02. Na tomto mieste uvedieme len skrátený výklad.
Propylitizácia – premena hornín.
Horniny v oblasti bansko-štiavnického rudného poľa sa vyznačujú nazelenalým až modrozeleným sfarbením. To bol aj dôvod prečo už v období stredoveku bol v baníckej praxi pre ich označenie zaužívaný termín „grünstein“ (zelený kameň). Po rozpoznaní ich vulkanickej povahy bol ich názov geológmi 18. storočia rozšírený na „grünstein trachyt“ (vtedajší trachyt odpovedá dnešnému andezitu). F. Richthofen, významný bádateľ 18. storočia počas svojho pôsobenia v Banskej Štiavnici použil pre uvedené horniny bansko-štiavnického rudného poľa termín „propylit“. Horniny ním označené ako propylity považoval za produkt erupcií magiem bohatých na vodu (priblížil sa tým k chápaniu úlohy vody v hydrotermálnych procesoch). Hoci sa neskôr ukázalo, že „propylity“ sú výsledkom mladších procesov nasledujúcich až po vzniku horniny (u nás sa o uvedený poznatok zaslúžil najmä prof. M. Kuthan) termíny „propylit“ a „propylitizácia“ vošli v medzinárodnú známosť a sú dnes v celosvetovom merítku používané pre označenie určitého druhu hydrotermálnej premeny hornín. Pod propylitizáciou dnes rozumieme pôsobenie mierne kyslých fluid (plynných a kvapalných) nasýtených CO2 a H2S na vulkanické horniny pri zvýšených teplotách. V horninách pritom dochádza k čiastočnému až úplnému rozkladu tmavých minerálov (pyroxény, amfibol, biotit) s obsahom Fe zložky. Táto zložka je využitá pri tvorbe sekundárnych minerálov skupiny chloritov (odtiaľ hornina nadobúda zelené sfarbenie). Uvedená premena je sprevádzaná albitizáciou plagioklasov a vznikom ďalších sekundárnych minerálov ako sú epidot, minerály skupiny karbonátov, pyrit, sekundárny kremeň a ďalšie.
Okoložilné premeny.V priebehu tvorby rudných žíl rudonosné fluida okrem rudnej zložky obsahujú tiež H2S, CO2, SO2, ClF. Tieto roztoky pôsobili na okolné horniny a výsledkom sú pásma hydrotermálnych premien sprevádzajúcich rudné žily. Tieto premeny v bansko-štiavnickom regióne opísal J. Forgáč (1966), ktorý rozlíšil premeny typu adularizácie (draselná metasomatóza so vznikom draselných živcov - adulárov), argilitizácie (vznik minerálov ílovej skupiny illit, kaolinit, montmorillonit) a silicifikácie (agregáty zŕn kremeňa). Nové skupiny minerálov (sekundárne minerály) nahrádzajú pôvodné horninotvorné minerály, výrastlice plagioklasov, pyroxénov, amfibolu a biotitu, tak aj minerály vznikajúce v štádiu propylitizácie. Zóny okoložilných premien sa vyznačujú svetlými farebnými odtieňmi (sivobiela, žltá, okrová) a v minulosti boli dôležitým kritériom pri vyhľadávaní rudných žíl bansko-štiavnického rudného poľa.
Horniny spodnej stavby, intrúzie a hydrotermálne premeny na trase chodníka BŠ-01.
V priebehu výstupu poľnou cestou do sedla od Širokým vrchom po trase chodníka sa budete stretať s horninami spodnej stratovulkanickej stavby preniknutej početnými dajkami kremito-dioritových porfýrov. Horniny spodnej stavby reprezentujú pyroxenické a amfibolicko-pyroxenické andezity a andezitové porfýry. Tieto horniny sú drobnoporfyrické (výrastlice plagioklasov a pyroxénov sú do 1-2 mm), tmavozelené, propylitizované. Andezitové porfýry, ktoré predstavujú ložné intrúzie sú jemnozrnnejšie.
Dajkové telesá kremito-dioritových porfýrov, ktoré prenikajú cez spodnú stavbu poznáte ľahko, sú to horniny hruboporfyrické (plagioklas, amfibol a biotit dosahujú 4-5 mm), zvetrávaním nadobúdajú svetlozelené odtiene.
Pásma intenzívnych premien s prejavmi argilitizácie so vznikom ílových minerálov (illit, kaolinit, montmorillonit), sa vyznačujú svetlým okrovým až žltobielym sfarbením.
Panoramatický pohľad na JV časť Štiavnických vrchov
GPS: 48.48509, 18.89519 [48° 29' 6.32'', 18° 53' 42.68'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-0-01)
Z vrcholu južne pod Studeným vrchnom sa pred Vami otvára panoramatický výhľad na juhovýchodnú časť Štiavnických vrchov. Horský reliéf v popredí panoramatického výhľadu je súčasťou východného okraja hodrušsko-štiavnickej hrasti – rozsiahleho bloku vyzdvihnutého v oblasti kaldery v záverečnom štádiu vývoja štiavnického stratovulkánu. Hlbokým erozívnym zrezom bola v tejto časti hraste odstránená kalderová výplň, vrátane vrchnej stratovulkanickej stavby, pričom došlo k odkrytiu nižších úrovní spodnej stratovulkanickej stavby. V extrémne vysunutom čiastkovom bloku na svahu Malého Šobova (k. 836) denudačný zrez odhalil horniny predvulkanického podložia tvorené mezozoickými horninami v podobe spodnotriasových kremencov a strednotriasových vápencov a dolomitov. Horniny paleogénu vystupujúce v doline Jergištôlne (zastávka č.3) nie sú z tohoto pohľadu viditeľné. Spodnú stratovulkanickú stavbu bádenského veku (v popredí panorámy) uloženú na horninách predvulkanického podložia tvoria lávové prúdy pyroxenického a amfibolicko-pyroxenických andezitov, striedané občas polohami vulkanoklastických hornín. Epiklastické vulkanické brekcie a konglomeráty vystupujú na svahoch a v oblasti plochého vrcholu Širokého vrchu (k. 777) v ľavej časti panorámy.
V pokročilejšom období vývoja bádenského stratovulkánu prenikali v jeho centrálnej časti cez spodnú stavbu početné ložné intrúzie andezitových porfýrov. Jedno s týchto telies – pyroxenický andezitový porfýr (typ Tanád) tvorí oblasť vrcholku kde sa nachádzate, ako aj svahy v ľavej a pravej časti v popredí panorámy. Do záverečného štádia vývoja 1. etapy patrí aj vznik subvulkanického intruzívneho komplexu granodioritu a dioritu umiestneného v prostredí hornín predvulkanického podložia. Dioritové teleso je odkryté vo vyšších úrovniach svahu pod Malým Šobovom (k. 836).
Predzvesťou vývoja kaldery v dôsledku prvých poklesových pohybov bol vznik depresie vo vrcholovej časti vulkánu s jazerným prostredím (2. etapa). Výsledkom sedimentácie v tomto prostredí sú polohy ílovcov a siltovcov s vložkami lignitov (červenostudnianske súvrstvie) vystupujúce v odkryvoch pod vrchom Kalvária (stredná časť panorámy). Nasledujúce mohutné erupcie popolovo-pemzových tufov, efúzie a extrúzie láv biotiticko-amfibolických andezitov zaplňovali priestor klesajúcej kaldery v hrúbke 350-500 m. Horniny vo výplni kaldery (studenská formácia) sa nachádzajú v rámci panoramatického výhľadu vľavo od Kalvárie v oblasti depresie a budujú tiež horské hrebene s vrcholmi Anderloch (k. 810) – Skalka (k. 882) – Tri kamene (k. 834) – Strela (k. 840) – Marcička (k. 738). Výplň kaldery je z vonkajšej strany voči spodnej stratovulkanickej stavbe obmedzená kalderovým zlomom (úsek medzi Sv. Antonom a Anderlochom).
Do obdobia vývoja kaldery spadajú tiež ložné intrúzie a dajky kremenno-dioritových porfýrov, ktoré prenikali v podpovrchovej úrovni cez horniny klesajúceho kalderového bloku. Tieto intrúzie sú odkryté v oblasti brekcie s kótou 836 (Malý Šobov) a jeho východného svahu. Mocná ložná intrúzia biotiticko-amfibolického andezitového porfýru (typu Paradajs), ktorá sa umiestnila pri báze kaldery, vystupuje v oblasti Šobova (k. 888) a hrebeňa s kótou 851 v pravej časti panorámy. Vrchnú stratovulkanickú stavbu sarmatského veku reprezentujú zvyšky lávových prúdov uložené na spodnej stratovulkanickej stavbe za kalderovým zlomom pokrývajúce vrcholy Breziny (k. 716), Jabloňový vrch (k. 738), k. 711, Káčerky (k. 670), Sásky vrch (k. 712).
Zlomy a zlomové zóny prevažne smeru SV-JZ pri východnom okraji hraste boli v záverečnom štádiu jej formovania využité pri tvorbe polymetalických a drahokovových rudných žíl. Tieto rudné žily prenikajú cez spodnú stratovulkanickú stavbu a staršie horniny podložia v pravej časti panorámy (žila Mária Emphagnis, žily Terézia a Bieber).
Morfologicky výrazný vrch Kalvária (k. 749) v strednej časti panorámy tvorí sčasti odkrytý bazaltový nek, ktorý predstavuje prívod k povrchovému bazaltovému vulkánu odstráneného nasledujúcou denudáciou. Vek bazaltového telesa určený radiometrickou metódou je 7,3 milióna rokov, čo odpovedá obdobiu panónu. V pozadí na horizonte sa črtajú siluety vulkanických pohorí Poľany a Javoria prechádzajúce do plochého reliéfu Krupinskej planiny.
Ložná intrúzia kremito- dioritového porfýru
GPS: 48.4846, 18.89107 [48° 29' 4.56'', 18° 53' 27.85'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-1-02)
Ložné intrúzie kremito-dioritových porfýrov (silly, lakolity).
A – Procesy vzniku ložných intrúzií
V štádiu vývoja kaldery dochádzalo v podpovrchových subvulkanických až intravulkanických úrovniach v rámci vulkanickej stavby k umiestneniu ložných intrúzií kremito-dioritových porfýrov. Vhodné podmienky pre ich umiestnenie nastali v prípade odlúčenia bloku od jeho nadložia a jeho poklesu do vrchných úrovní sčasti vyprázdneného magmatického rezervoáru. Nad odlúčeným blokom vznikol uvolnený priestor, ktorý bol následne zaujatý magmou vystupujúcou po zlomoch pri okrajoch klesajúceho bloku. Po jej utuhnutí a kryštalizácii vzniklo ploché teleso typu sillu alebo lakolitu (uvedené formy sme bližšie rozoberali na zastávke č. 2).
B – Pozícia vo vulkanickej stavbe
Ložné intrúzie kremito-dioritových porfýrov sú často umiestnené pri rozhraní medzi podložím a spodnou stratovulkanickou stavbou ako aj v spodných až vyšších úrovniach spodnej stratovulkanickej stavby, prípadne až na báze výplne kaldery (teleso Paradajs).
C – Charakteristické znaky
Pre ložné intrúzie je typický masívny charakter horniny, bloková nepravidelná odlučnosť, prípadne hrubostĺpcová odlučnosť v spodnej časti telies. Pri spodnom a vrchnom okraji sú v niektorých prípadoch prítomné pásma intruzívnych brekcií s uzatváraním úlomkov okolných hornín. V prípade ložných intrúzií nepozorujeme prvky charakteristické pre lávové prúdy, ako sú zóny napenenia (vesikulácie), prednostná orientácia výrastlíc v smere plôch laminácie (tečenia), lávové brekcie a pod. Ložné intrúzie sa vyznačujú často veľkým plošným rozšírením. Plošne najrozsiahlejšie teleso ložného typu sa umiestnilo pri rozhraní podložia a spodnej vulkanickej stavby v širšej oblasti Hodruše. Teleso tohoto mohutného sillu zhruba doskovitého tvaru s hrúbkou 150 až 200 m sa ponára juhovýchodným smerom pod komplexy spodnej stratovulkanickej stavby, kde je jeho prítomnosť zistená vrtmi a banskými prácami. Ďalšie ložné intrúzie (silly a lakolity) sa umiestnili v stredných až vyšších úrovniach spodnej stratovulkanickej stavby.
Ložná intrúzia kremito-dioritového porfýru v oblasti Studeného vrchu.
Ložná intrúzia v oblasti Studeného vrchu s rozmermi 1000 x 500 m je umiestnená vo vyšších úrovniach stratovulkanickej stavby (obr.č.24). Jej podložie tvoria pyroxenický andezitový porfýr a lávové prúdy pyroxenických andezitov. V nadloží v oblasti vrcholu je relikt biotiticko-amfibolického andezitového porfýru (± kremeň ± hyperstén). Horniny kalderovej výplne a produkty mladšieho sarmatského vulkanizmu boli odstránené denudáciou. Zložením odpovedá hornina kremito-dioritovému porfýru kyslého zloženia.
Hornina je hruboporfyrická so zeleným odtieňom (propylitizovaná). Výrastlice tvorí plagioklas do 3-5 mm, amfibol do 4-6 mm, biotit do 4 mm. Základná hmota je mikroallotriomorfne zrnitá, tvorená zrnami plagioklasu, kremeňa a tmavých minerálov. V dôsledku hydrotermálnej premeny – propylitizácie sú tmavé výrastlice, amfibol a biotit sčasti chloritizované. Základná hmota je sčasti nahrádzaná sekundárnymi minerálmi, najmä sericitom, kalcitom, chloritom a kremeňom. Odlučnosť je hrubobloková s náznakmi hrubostĺpcovej odlučnosti. Hornina v odkryve je silne zvetraná, ľahko sa rozpadá.
Propylitizovaný andezitový porfýr
GPS: 48.48307, 18.88519 [48° 28' 59.05'', 18° 53' 6.68'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2G-2-03)
Na východnom svahu Ambrózka (k. 794) náučný chodník BŠ-01 prechádza opäť cez oblasť spodnej stratovulkanickej stavby reprezentovanej v tejto časti pyroxenickým andezitovým porfýrom. Spodná stavba je v tejto časti prestúpená viacerými pásmami hydrotermálnych premien charakterizovaných argilitizáciou (s tvorbou ílových minerálov illit, kaolinit, montmorillonit) a silicifikáciou (prekremenenie). Premeny tohoto typu súvisia so vznikom rudných žíl.
Andezitový porfýr je miestami silne tektonicky drvený s pásmami tektonických brekcií.
V dôsledku propylitizácie nadobúda hornina tmavozelené až svetlozelené sfarbenie. Porfyrické výrastlice tvorí plagioklas do 1-2 mm a pyroxény do 1-2 mm sčasti až úplne chloritizované. Spodná stratovulkanická stavba vrátane pyroxenického andezitového porfýru je zo západu utínaná zlomom, podľa ktorého sa tektonicky stýka s dioritovou intrúziou vystupujúcou vo vysunutom bloku čiastkovej hrasti. Trasa náučného chodníka pokračuje k ďalšej zastávke č.7 s dioritovou intrúziou na severnom úbočí masívu Šobova – Haviarky k. 884. Oblasť vrcholu Šobova a Haviarky je budovaná ložnou intrúziou andezitového porfýru typu Paradajs.
Východ žily Mária Empfängnis
GPS: 48.48034, 18.89069 [48° 28' 49.22'', 18° 53' 26.48'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Žila Mária Empfängnis, hoci nepatrí k významným žilám na ložisku Banská Štiavnica, aj tak si z ložiskovogeologického hľadiska zasluhuje pozornosť. V minulosti sa považovala za najsevernejšiu časť žily Ochsenkopf. Podľa najnovších interpretácií ide o samostatnú žilnú štruktúru v nadloží severného zakončenia žily Terézia. Počiatky baníctva na tejto žile nevieme historicky doložiť. Môžeme však tvrdiť, že rovnako ako na ostatných žilách prechádzajúcich cez Jergištolňanské údolie z juhu na sever (Siebenweiber, Hirschgrund, Bieber, Terézia) spadajú do obdobia staršieho, ako je 17. storočie (kresané štôlne). Nasviedča tomu aj skutočnosť, že dobývanie žily Siebenweiber sa začalo niekedy v 14. storočí. Na východoch žily Mária Empfängnis môžeme sledovať pozostatky početných otvárkových ťažobných štôlní a šachtíc (pod cestou je ťažobná rýha na jej východe). K najvýznamnejším otvárkovým štôlňam patrili Mária Empfängnis (dolná a horná), Ludovika a Juraj. V 20. storočí bola žila preskúmaná aj na úrovni dedičnej štôlne Ferdinand, 5. obzoru slepej šachty Ferdinand a 12. obzoru Novej šachty v Banskej Štiavnici. V roku 1985 sa v tomto severnom banskom revíre ložiska Banská Štiavnica definitívne skončili všetky ťažobné a prieskumné práce.
Žila Mária Empfängnis ako samostatná žilná štruktúra sa nachádza v nadloží žily Terézia. Spolu so žilou Ochsenkopf tvoria severné zakončenie významnej žily Terézia vo forme štruktúr „konského chvosta“. Jej horninovým prostredím sú diority a kremennodioritové porfýry. V tejto časti ložiska spolu s intrúziou granodioritu umožnili vytvoriť komplikovanú geologickú stavbu s výzdvihmi blokov podložia vulkanitov. Dôsledkom toho je, že nielen žily, ale aj banské diela v tomto priestore severného banského revíru často prechádzajú horninami mezozoika, paleogénu a kryštalinika (vápence, zlepence a drvená žula). V nich boli nepriaznivé podmienky na dobývanie rúd. Spôsobovali to tektonické poruchy, silné zvodnenie, krasové javy a kaverny. Navyše, tento priestor je v tesnej blízkosti hydrotermálno-vysokosulfidačnej štruktúry šobovských kremencov. To ovplyvnilo vznik sekundárnych výplní kaverien v karbonátovom prostredí zložených z masy sekundárnych zílovatených hmôt, nazývaných v minulosti agalmatolit (dnes pyrofylit).
Žila Mária Empfängnis má severovýchodný smer a premenlivý sklon 40 – 90º na východ, ale aj 60 – 90º na západ. V geologickom reze vidieť veľkú premenlivosť sklonu v závislosti od hĺbky a unikátny geologický vzťah tejto žily k susedným žilám. Hrúbka žily sa pohybuje od 1 do 1,5 m. Okrem hlavnej žily sú známe aj jej menšie podložné a nadložné odžilky. Najväčší význam z nich mal nadložný odžilok Kremnenná žila (Kremenný zhluk). Bol objavený a dobýval sa v štôlni Mária Empfängnis v 1. polovici 19. storočia. Žila je málo vydobytá. Slednými chodbami bola v 20. storočí preskúmaná na úrovni 3., 5. a 12. obzoru. Z hľadiska charakteru mineralizácie ide o polymetalickú žilu „štiavnického typu“. V roku 1986 bola kvalita evidovaných zásob pri hrúbke žily 1,2 m takáto: Pb 1,1 %, Zn 1,5 %, Cu 0,18 %, Ag 3,8 g/t, Au 0,11 g/t.
Šachta Mikuláš
GPS: 48.479821, 18.918893 [48° 28' 47.36'', 18° 55' 8.01'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Mikuláš bola vyhĺbená na prelome 16. a 17. storočia s cieľom prepojenia Belianskej dedičnej štôlne so žilou Siebenweiber a jej možného ďalšieho razenia smerom na západ. Po prepojení šachty s dedičnou štôlňou sa výrazne zlepšili vetracie pomery a výrazne sa znížili náklady spojené s dopravou rúbaniny na povrch. Hĺbka šachty po úroveň dedičnej štôlne bola 148,4 m. Ťažbu jaloviny z razenej štôlne a neskôr aj rudy zo žily Siebenweiber zabezpečoval konský gápeľ postavený nad ústím šachty. Na začiatku 18. storočia bola šachta mimo prevádzky. Práce sa obnovili, až keď sa hlavným podielnikom stal erár (prostredníctvom ťažiarstva Hornej Bieberovej štôlne). V polovici 18. storočia patrila šachta Mikuláš pod ťažiarstvo šachty Mikuláš a štôlne Dávid. Vlastnilo ich až 42 podielnikov s najväčšou účasťou eráru. V roku 1763 pri dobývacích prácach v šachte Mikuláš pracovalo 50 baníkov. V tom roku ťažiarstvo šachty Mikuláš a štôlne Dávid vyťažilo rudu v hodnote 15 443 zlatých s nákladom 10 739 zlatých. Zisk bol teda 4 704 zlatých. Od roku 1829 šachta Mikuláš patrila pod erárny závod Štôlňa Juraj na Jergištôlni v Banskej Belej. Po dočasnom prevádzkovaní šachty v roku 1878 zásluhou riaditeľa banskoštiavnických baní Antona Pécha bola celá šachta zrekonštruovaná. Anton Péch mal záujem o prehĺbenie baní v tejto oblasti, ale po jeho odchode na dôchodok sa práce zastavili a neskoršie sa už neobnovili.
Východ žily Špitaler v centre mesta
GPS: 48.459388, 18.893683 [48° 27' 33.8'', 18° 53' 37.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Žila Špitaler vychádza na povrch v centre mesta Banská Štiavnica práve tu, kde sa nachádzame, v blízkosti Kostola sv. Kataríny postaveného v r. 1443 – 1491 (slovenský kostol od r. 1658). Podľa historických údajov východy žily Špitaler nielen na Glanzenbergu (jv. časť vrchu Staré mesto, 793 m n. m.), ale aj tu, v údolí potoka Štiavnica, sa začali povrchovo dobývať už pred naším letopočtom (Kelti, neskôr galskí Kotíni). V 12. storočí (1141 – 1162) pozvaní nemeckí kolonisti našli na týchto miestach už slovenskú osadu s názvom Štiavnica. Bola najvýznamnejšia z okolitých baníckych osád. Prevzali jej názov v podobe „Schemnitz“. V priebehu druhej polovice 12. storočia prebudovali osadu na veľké a významné mesto „Schebnyzbana“ (spojenie s osadami na Glanzenbergu a na východoch žily Špitaler a Grüner), ktoré malo už okolo roku 1230 dva veľké trojloďové románske chrámy.
V dôsledku nástupu nových technológií v dobývaní rúd a ich spracúvaní východy žily Špitaler na týchto miestach smerujúce do severného a južného svahu údolia potoka Štiavnice boli predmetom intenzívneho podpovrchového a hlbinného dobývania až do 14. – 15. storočia. V týchto miestach centra mesta neexistovala v tých časoch súvislá mestská zástavba. Tento priestor slúžil na ťažbu a spracúvanie rúd, a to nielen zo žily Špitaler, ale aj zo žíl Bieber a Terézia. Komplexná zástavba centra mesta na základe veľkolepého projektu so spoločnými základmi začala vznikať až v priebehu 15. storočia.
Ložiskový význam žily Špitaler na ložisku Banská Štiavnica vyplýva z jej unikátnych parametrov. Patrí nielen k najdlhším (10 km) a najintenzívnejšie dobývaným žilným štruktúram, ale aj k štruktúram s najstaršou montanistickou históriou. Prejavy povrchovej ťažby z dávnej minulosti sú známe na viacerých miestach východu žily na povrch. V centre mesta Banská Štiavnica sú pomerne dobre zachované v severnom svahu údolia potoka Štiavnica (súkromné pozemky) a vedú súvisle až do oblasti najväčších dobývok na Glanzenbergu. V severnom svahu je východ žily Špitaler druhotne zmenený na výraznú depresiu (povrchové vyťaženie rúd z východu žily). Súvisle ju sprevádzajú mohutné prekremenené skalné bralá (andezit) v jej podloží. V južnom svahu sú úplne sanované hustou mestskou zástavbou.
Žila Špitaler v centre mesta sa dobývala od povrchu nepochybne viacerými slednými štôlňami smerujúcimi do oboch strán údolia. Väčšina z nich sa dodnes nezachovala, ale príkladom môže byť štôlňa Michal (nový obzor) v priestore budovy Bergerichtu. Pri postupnom prenikaní ťažby do hĺbky (pod úroveň údolia) veľký význam v centre mesta mala šikmá šachta Kaufhaus vyhĺbená po úklone žily (miesto pred bankou je vyznačené v dlažbe) a dedičná štôlňa Glanzenberg. Z ďalšieho systému otvárkových a ťažobných banských diel, ktoré umožnili dobývať žilu Špitaler v centrálnej časti ložiska Banská Štiavnica čoraz hlbšie a hlbšie, treba spomenúť šachty Michal (stará a nová), Gregor, Ján, Alžbeta, Ondrej, Zigmund, Maximilian, Emil, Nová šachta a štôlne Hanstadt, Teofil, František, Kráľ (horná a dolná), Trojkráľová, Bartolomej a Michal (dopravná). Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Špitaler zohrali dedičná štôlňa Glanzenberg, dedičná štôlňa Michal, Svätotrojičná štôlňa, Hodrušská dedičná štôlňa (cisára Františka Lotrinského) a Voznická dedičná štôlňa (cisára Jozefa II.)
Žila Špitaler je v priestore centra mesta Banská Štiavnica vyvinutá v prostredí propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitov. Má severovýchodný smer a sklon 60 – 75º na východ. Aj tu je priemerná hrúbka žily 1,5 m. Mineralizácia vystupuje najmä v rudných stĺpoch (stĺpy Alžbeta, Ametyst, Heinz, Michal) s väčšou hrúbkou, oddelených úsekmi s malou hrúbkou či tektonickým vedením. Žila Špitaler sa smerom na sever a juh od centra mesta vetví na podložnú a nadložnú vetvu. Vrtmi overený hĺbkový dosah zrudnenia v rudnom stĺpe Michal je okolo 700 m po úroveň –100 m n. m.
Rudná výplň žily Špitaler v tejto časti ložiska bola v podpovrchových úrovniach prevažne kremenná, s malým množstvom karbonátov. Nositeľmi úžitkového zrudnenia boli aj tu sulfidy a sulfosoli. Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd v minulosti zo štruktúrneho systému žily Špitaler v podpovrchových úrovniach mala vynikajúce parametre. Udávali sa v lótoch (priemerný 1 lót = 334 g/t Au + Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy sa ťažili ako „dobré vyberané“ s obsahom 6 – 65 lótov, „dobré, ale aj stupové“ s obsahom okolo 10 lótov a „stupové“ rudy na úpravárenské spracovanie s obsahom do 6 lótov. Najkvalitnejšie rudy mohli obsahovať aj 0,5 kg zlata a 10 kg striebra v 1 tone. Za zmienku stojí skutočnosť, že počas prestavby už existujúcich dvoch gotických dómov z 15. storočia na „waldbürgerovský dom ťažiara Fritza von Friedenlieb“ (dnes Štátny ústredný banský archív) na prelome 16. a 17. storočia sa odkryl východ žily Špitaler (najskôr nevyťažené piliere). Zo ziskov z vydobytej bohatej rudy sa zaplatili náklady na jeho výstavbu.
Hlbšie, v podpovrchových úrovniach má rudná výplň žily Špitaler charakter zlato-strieborných rúd s určitým podielom úžitkových sulfidických minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit). Postupne s pribúdajúcou hĺbkou sa prejavuje „hĺbková zonálnosť mineralizácie“. V minulosti sa zistila a študovala na žilách práve v oblasti centrálneho banského revíru. To znamená, že ďalej od povrchu v rudách ubúda zlato a striebro, pribúda olovo, zinok a meď a v najhlbších úrovniach v rudách prevláda už len meď (Au-Ag zóna, vrchná Pb-Zn ± Cu zóna, spodná Pb-Zn ± Cu zóna, Cu zóna). V roku 1986 mali rudy v najhlbšie dostupných častiach žily Špitaler pri jej hrúbke 0,7 – 1,6 m takúto kvalitu: Pb 1,2 – 4,5 %, Zn 1,7 – 7,2 %, Cu 0,3 – 0,8 %, Ag 14,2 – 32,7 g/t, Au 0,14 – 0,16 g/t.
Východ žily Terézia na Hornej Rovni
GPS: 48.451242, 18.874827 [48° 27' 4.47'', 18° 52' 29.38'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (2MŽ-1-07)
Žila Terézia v oblasti Banskej Štiavnice veľmi výrazne vychádza na povrch najmä na východných svahoch horského hrebeňa Tanádu a Paradajsu (939 m n. m.). Tu sa dodnes zachovali rozsiahle prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice – pingy, druhotná depresia terénu). Ich unikátnu podobu a rozmery môžeme sledovať v širšom okolí tejto informačnej tabule, umiestnenej práve v priestore historickej šachty Terézia.
Žila Terézia patrí po žilách Špitaler a Bieber k najdlhším (6,5 km) a najintenzívnejšie dobývaným žilným štruktúram, ale aj k štruktúram s najstaršou montanistickou históriou. Aj ona sa musela dobývať už pred naším letopočtom. Do 12. storočia boli takto vydobyté podpovrchové úrovne v značnom smernom rozsahu (oblasť pod Tanádom a Paradajsom). Prichádzajúci nemeckí kolonisti v prvej polovici 12. storočia našli pravdepodobne v blízkosti najstarších povrchových dobývok už aj niektoré osady (Horná Roveň).
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov nastúpili nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Terézia v centrálnej časti ložiska Banská Štiavnica (centrálny banský revír) postupne v ďalších storočiach začala byť známa a prístupná aj v nižších hĺbkových úrovniach. V okolí jednej z najstarších šácht, šachty Terézia (845 m n. m.) (obr. 14ž) dobývanie dosiahlo do roku 1650 úroveň krátkej štôlne Klinger (706 m n. m.) a neskôr úroveň dedičnej štôlne Bieber (594 m n. m.). Do roku 1840 dobývanie dosiahlo úroveň Svätotrojičnej štôlne (555 m n. m.) a v roku 1909 sa dobývanie nad týmto obzorom skončilo.
Postup dobývania v smernom a hĺbkovom rozsahu umožnili ďalšie otvárkové a ťažobné šachty – Eisenseil, Baptista Eisenseil, Pavol, Weiden, Amália, Mohr, Alžbeta, Michal, Nová, Ferdinand (slepá) – a štôlne – Klinger (krátka a dlhá), 1., 2. a 3. obzor šachty Terézia, Gregor, Rozália, Šmintorín (Schmidterin), Matej, Cecília, Dolná Bärentatzen, Schabab, Valašská, Horná Juraj a Ján Baptista. Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Terézia zohrali štôlne – dedičná Michal, dedičná Bieber, Svätotrojičná, Hodrušská dedičná (František), dedičná Ferdinand a Voznická dedičná štôlňa.
Preskúmanosť a dobývanie žily Terézia zaznamenali v 20. storočí veľký rozvoj. V oblasti rudného stĺpa Michal sa dosiahla hĺbková úroveň 100 m n. m. (II. hĺbkový obzor). Tu sa banská činnosť na žile Terézia, ako posledná na ložisku Banská Štiavnica, v rokoch 1994 – 1995 definitívne skončila.
Žila Terézia patrí v centrálnom a severnom banskom revíre k značne rozvetveným rudným žilám (obr. 15ž). Sčasti to možno vidieť aj na povrchových východoch. Väčšina z jej vetiev však na povrch nevychádza. Z banských prác sú známe a dobývali sa významnejšie žilné vetvy – Nadložná, 1. a 3. Podložná, Himber, Pavol a Olovená. Významné je aj jej „spojenie“ so žilou Bieber v južnom priestore šachty Terézia a následné zaniknutie prostredníctvom vzniku štruktúr „konského chvosta“.
Hlavná žila Terézia má severovýchodný smer a sklon 50 – 80º na západ. Ten sa smerom do južného banského revíru postupným preklápaním žily mení na 70 – 80º na východ. Žila je vyvinutá na mohutnej tektonickej štruktúre poklesového charakteru.
Priemerná hrúbka hlavnej žily Terézia je 1,5 m a Nadložná žila dosahuje hrúbku 4,5 m. Mineralizácia žily Terézia vystupuje najmä v „rudných stĺpoch“ (stĺpy Piarg, Terézia, Barytový, Alžbeta, Ametyst, Michal, Ferdinand) s väčšou hrúbkou, oddelených úsekmi s malou hrúbkou či tektonickým vedením. Overený hĺbkový dosah je 600 – 700 m (po úroveň 100 m n. m.).
Žila Terézia je vyvinutá prevažne v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch a na ich vzájomných kontaktoch. V hlbších častiach je vyvinutá aj v granodiorite a v priestore kóty Šobov (888 m n. m.) a v prostredí dioritu a hornín podložia.
Rudná výplň žily Terézia bola v podpovrchových úrovniach južnej a severnej časti ložiska odlišná. Predpokladá sa, že Au-Ag zóna bola v severnej časti (na rozdiel od južnej) erodovaná (odstránená zvetrávaním terénu). V južnej časti (od šachty Mohr na juh) mala žilná výplň v podpovrchových úrovniach charakter kvalitných zlato-strieborných rúd, ktoré však v severnej časti takmer chýbali. Výplň bola prevažne kremenná, s malým množstvom karbonátov. Nositeľmi úžitkového zrudnenia boli aj tu sulfidy a sulfosoli.
Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd v minulosti zo štruktúrneho systému žily Terézia v podpovrchových úrovniach mala vynikajúce parametre. Udávali sa v lótoch (priemerný 1 lót = 334 g/t Au + Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy sa ťažili ako „dobré vyberané“ s obsahom 6 – 65 lótov, „dobré, ale aj stupové“ s obsahom okolo 10 lótov a „stupové“ rudy na úpravárenské spracovanie s obsahom do 6 lótov. Najkvalitnejšie rudy mohli obsahovať aj 0,5 kg zlata a 10 kg striebra v 1 tone.
V hlbších podpovrchových úrovniach rudná výplň žily Terézia má charakter zlato-strieborných rúd s určitým podielom úžitkových sulfidických minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit). Postupne s pribúdajúcou hĺbkou sa prejavuje „hĺbková zonálnosť mineralizácie“, ktorá sa v minulosti zistila a študovala práve na žilnej štruktúre Terézia. To znamená, že podľa zastúpenia 6 mineralizačných periód v zrudňovacích procesoch vzniku žily Terézia môžeme pozorovať hĺbkové zmeny v charaktere rúd. Povedané inými slovami, ďalej od povrchu v rudách ubúda zlato a striebro, pribúda olovo, zinok a meď a v najhlbších úrovniach v rudách prevláda už len meď (Au-Ag zóna, vrchná Pb-Zn ± Cu zóna, spodná Pb-Zn ± Cu zóna, Cu zóna).
Z ďalších úžitkových minerálov sú zastúpené sulfosoli striebra (polybázit, pearceit, Ag tetraedrit, pyrargyrit, akantit) a sporadicky aj scheelit. Z nerudných minerálov má dominantné postavenie rôzne sfarbený kremeň (ametyst) (obr. 11ž), často s jemne impregnovaným hematitom („cinopel“). Menej sú v rudách zastúpené baryt (obr. 20ž) , rodonit a karbonáty, ktoré tvoria viaceré variety (kalcit, ankerit, dolomit, rodochrozit, sideroplezit). Textúrny (vzhľadový) charakter rúd žily Terézia je podobný ako na iných žilách. Prevládajú brekciovité, krustifikačné, kokardové, drúzové a menej kolomorfné textúry rúd (v závislosti rôznych podmienok vzniku).
V roku 1986 rudy vo všetkých dostupných častiach žily Terézia pri jej hrúbke 1,2 – 1,5 m mali takúto kvalitu: Pb 1,1 – 1,9 %, Zn 1,8 – 3,0 %, Cu 0,2 – 0,3 %, Ag 10,4 – 14,6 g/t, Au 0,20 – 0,28 g/t.
Minerálny prameň v šachte František
GPS: 48.445553, 18.910802 [48° 26' 43.99'', 18° 54' 38.89'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/bs/zr-1.html
Prameň minerálnej vody vyviera na šachte František v úrovni IV. obzoru v juhozápadnej časti Štiavnického rudného obvodu. Teplota vody sa pohybuje v rozmedzí 48 - 48,5oC. Minerálna - termálna voda sa nevyužíva.
Minerálny prameň Kyslá
GPS: 48.17487, 18.8428 [48° 10' 29.53'', 18° 50' 34.08'']
Obec: Hontianske Moravce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-67.html
Prameň minerálnej vody sa nachádza západne od obce Hontianske Moravce, cca 1,5 km juhovýchodne od kóty 157,6; vľavo od poľnej cesty. Bol zachytený v roku 1962 kopanou studňou, vystuženou betónovými skružami. Je povrchovo veľmi znečistený. V budúcnosti predstavenstvo obce uvažuje o zvedení prameňa bližšie k prístupovej ceste a vybudovaní prelivovej vázy. Voda sa môže využívať na pitné účely.
Studňa s minerálnou vodu v obci
GPS: 48.170862, 18.879920 [48° 10' 15.1'', 18° 52' 47.71'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-68.html
Prameň minerálnej vody sa nachádza priamo v obci pred vežičkou. Bol zachytený kopanou studňou. Je zakrytý betónovým krytom. Prameň postupne strácal na výdatnosti, až zanikol.
Vrt minerálnej vody Kúpeľný S-3
GPS: 48.166645, 18.875544 [48° 9' 59.92'', 18° 52' 31.96'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-70.html
Vrt sa nachádza v areáli kúpeľov, v krytej nádrži. Voda z vrtu je odvádzaná do akumulačných nádrží, stadiaľ sa rozvádza do bazénov v kúpeľoch a do pitnej vázy. Vrt S – 3 predstavuje jediný zdroj pre kúpele Dudince. Voda sa používa na kúpeľné a rehabilitačné účely.
Šachta Albert
GPS: 48.437541, 18.896733 [48° 26' 15.15'', 18° 53' 48.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-2-21)
Šachta Albert bola v minulosti jedna z pomocných šácht pri dobývaní blízkej žily Štefan. Pre potrebu hĺbenia šachty bol pôvodne postavený konský gápeľ. Neskoršie za účelom čerpania banských vôd bolo v prevádzke vodné koleso, poháňané vodou z blízkej a úrovňou vyššie situovanej šachty Štefan. Šachta Albert mala zarazené tri obzory, pričom najspodnejší sa napojil na dedičnú štôlňu cisára Františka, ktorá odvádzala banské vody do Hodrušskej doliny. Po prepojení štefultovského banského revíru dedičnou štôlňou cisára Františka, šachta stratila čerpaciu funkciu a využívala sa najmä na fáranie baníkov a dopravu materiálu potrebného na prevádzku bane. Priestorovo patrila šachta Albert do banského poľa Friedenfeld. Ukončenie prevádzky tejto šachty, podobne ako ostatných v oblasti Štefultova nastalo v druhej polovici 19. storočia. V blízkosti šachty stála stupa (dnes prízemná budova zo severnej strany), v ktorej sa drvila ruda zo žily Štefan.
Vrt minerálnej vody Mier S-5
GPS: 48.166623, 18.875748 [48° 9' 59.84'', 18° 52' 32.69'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-72.html
Vrt S – 5 (ZV – 72) bol odvŕtaný v tesnej blízkosti vrtu S – 3 (ZV – 70). Pre pokles hladiny vody a veľmi malú výdatnosť sa vrt nevyužíva. Bol zlikvidovaný tamponážou.
Vrt minerálnej vody S-5/A
GPS: 48.166571, 18.875748 [48° 9' 59.66'', 18° 52' 32.69'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-84.html
Vrt sa nachádzal v areáli kúpeľov, v tesnej blízkosti starého vrtu S – 5 (ZV – 72). V súčasnosti sa nevyužíva, ale slúži ako náhradný zdroj pre kúpele Dudince.
Vrt minerálnej vody HVD-1
GPS: 48.166724, 18.874450 [48° 10' 0.21'', 18° 52' 28.02'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-85.html
Vrt sa nachádza v areáli kúpaliska, cca 10 m juhozápadne od bazéna. Zatiaľ je nevyužívaný, slúži ako náhradný zdroj pre kúpele Dudince.
Vrt minerálnej vody HVD-2
GPS: 48.167249, 18.875088 [48° 10' 2.1'', 18° 52' 30.32'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-86.html
Vrt sa nachádza v areáli kúpaliska cca 30 m severozápadne od bazéna. V súčasnosti je vrt uzavretý. Slúži ako náhradný zdroj pre kúpele Dudince.
Šachta Ignác
GPS: 48.437214, 18.899276 [48° 26' 13.97'', 18° 53' 57.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Šachta Ignác bola jedna z pomocných šácht pri dobývaní žily Štefan. Bola vyhĺbená za účelom čerpania banských vôd štefultovského rudného revíru. Šachta bola prepojená s povrchom štôlňou Ignác, ktorá je ešte aj v súčasnosti na značnom úseku schodná. So šachtami Albert a Štefan bola prepojená banskými chodbami v úrovni dedičnej štôlne cisára Františka. Najspodnejším rozfáraným obzorom šachty (dedičnou štôlňou cisára Františka) sa vykonal aj prieskum na žile Grüner, avšak výsledky potvrdili len nízky stupeň zrudnenia a to prispelo k zastaveniu ďalších banských prác pod úrovňou šachty Ignác. V širšom okolí šachty Ignác tvorí žila Grüner prevažne len tektonické vedenie so značnou hydrotermálnou premenou a bez výraznejšieho zrudňovacieho procesu. Na obrázku je miesto, kde kedysi stál gápeľ šachty Ignác a vedľa potoka možno pozorovať haldu.
Prameň Banky
GPS: 48.48049, 18.85919 [48° 28' 49.76'', 18° 51' 33.08'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Banky
655 m n.m.
rúrka, výdatný
Podparadajský prameň
GPS: 48.46103, 18.88408 [48° 27' 39.71'', 18° 53' 2.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
717 m n.m.
upravený prameň pri posledných domoch Ulice pod Paradajsom
Piargská brána - cintorín
GPS: 48.45522, 18.89258 [48° 27' 18.79'', 18° 53' 33.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
650 m n.m.
vodný zdroj na mestskom cintoríne
Veľký Kolpašský tajch - studnička I.
GPS: 48.45192, 18.97617 [48° 27' 6.91'', 18° 58' 34.21'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Veľký Kolpašský tajch - studnička II.
GPS: 48.45187, 18.97944 [48° 27' 6.73'', 18° 58' 45.98'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prameň pod Tatárskou lúkou
GPS: 48.4063, 18.86777 [48° 24' 22.68'', 18° 52' 3.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
878 m n.m.
Studnička na chodníku na Sitno, pod Tatárskou lúkou.
Starohorská studňa
GPS: 48.28194, 18.91317 [48° 16' 54.98'', 18° 54' 47.41'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Starohorská studňa
295 m n. m.
kohútik s pitnou vodou na parkovisku pred kostolíkom
Východ žily Mária Empfängnis
GPS: 48.4801, 18.89115 [48° 28' 48.36'', 18° 53' 28.14'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-1-01)
Žila Mária Empfängnis, hoci nepatrí k významným žilám na ložisku Banská Štiavnica, aj tak si z ložiskovogeologického hľadiska zasluhuje pozornosť. V minulosti sa považovala za najsevernejšiu časť žily Ochsenkopf. Podľa najnovších interpretácií ide o samostatnú žilnú štruktúru v nadloží severného zakončenia žily Terézia.
Počiatky baníctva na tejto žile nevieme historicky doložiť. Môžeme však tvrdiť, že rovnako ako na ostatných žilách prechádzajúcich cez Jergištolňanské údolie z juhu na sever (Siebenweiber, Hirschgrund, Bieber, Terézia) spadajú do obdobia staršieho, ako je 17. storočie (kresané štôlne). Nasviedča tomu aj skutočnosť, že dobývanie žily Siebenweiber sa začalo niekedy v 14. storočí.
Na východoch žily Mária Empfängnis môžeme sledovať pozostatky početných otvárkových ťažobných štôlní a šachtíc (pod cestou je ťažobná rýha na jej východe). K najvýznamnejším otvárkovým štôlňam patrili Mária Empfängnis (dolná a horná), Ludovika a Juraj. V 20. storočí bola žila preskúmaná aj na úrovni dedičnej štôlne Ferdinand, 5. obzoru slepej šachty Ferdinand a 12. obzoru Novej šachty v Banskej Štiavnici. V roku 1985 sa v tomto severnom banskom revíre ložiska Banská Štiavnica definitívne skončili všetky ťažobné a prieskumné práce.
Žila Mária Empfängnis ako samostatná žilná štruktúra sa nachádza v nadloží žily Terézia. Spolu so žilou Ochsenkopf tvoria severné zakončenie významnej žily Terézia vo forme štruktúr „konského chvosta“. Jej horninovým prostredím sú diority a kremennodioritové porfýry. V tejto časti ložiska spolu s intrúziou granodioritu umožnili vytvoriť komplikovanú geologickú stavbu s výzdvihmi blokov podložia vulkanitov. Dôsledkom toho je, že nielen žily, ale aj banské diela v tomto priestore severného banského revíru často prechádzajú horninami mezozoika, paleogénu a kryštalinika (vápence, zlepence a drvená žula). V nich boli nepriaznivé podmienky na dobývanie rúd. Spôsobovali to tektonické poruchy, silné zvodnenie, krasové javy a kaverny. Navyše, tento priestor je v tesnej blízkosti hydrotermálno-vysokosulfidačnej štruktúry šobovských kremencov. To ovplyvnilo vznik sekundárnych výplní kaverien v karbonátovom prostredí zložených z masy sekundárnych zílovatených hmôt, nazývaných v minulosti agalmatolit (dnes pyrofylit).
Žila Mária Empfängnis má severovýchodný smer a premenlivý sklon 40 – 90º na východ, ale aj 60 – 90º na západ. V geologickom reze vidieť veľkú premenlivosť sklonu v závislosti od hĺbky a unikátny geologický vzťah tejto žily k susedným žilám.
Hrúbka žily sa pohybuje od 1 do 1,5 m. Okrem hlavnej žily sú známe aj jej menšie podložné a nadložné odžilky. Najväčší význam z nich mal nadložný odžilok Kremnenná žila (Kremenný zhluk). Bol objavený a dobýval sa v štôlni Mária Empfängnis v 1. polovici 19. storočia. Žila je málo vydobytá. Slednými chodbami bola v 20. storočí preskúmaná na úrovni 3., 5. a 12. obzoru. Z hľadiska charakteru mineralizácie ide o polymetalickú žilu „štiavnického typu“. V roku 1986 bola kvalita evidovaných zásob pri hrúbke žily 1,2 m takáto: Pb 1,1 %, Zn 1,5 %, Cu 0,18 %, Ag 3,8 g/t, Au 0,11 g/t.
Východ žily Terézia pod Paradajzom
GPS: 48.45762, 18.87879 [48° 27' 27.43'', 18° 52' 43.64'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-1-03)
Žila Terézia (hlavná) vychádza na povrch v širšom priestore tejto tabule, a to veľmi impozantným spôsobom. Okrem rozsiahlych povrchových dobývok na hlavnej žile a jej nevydobytých častí (ponechané piliere) sú tu na jv. svahu vrchu Paradajs (939 m n. m.) miestami sledovateľné aj východy jej nadložnej vetvy.
Aj túto lokalitu východu žily Terézia na povrch možno zaiste spájať s počiatkami baníctva ešte pred naším letopočtom. Veľmi prekremenená a brekciovitá výplň rudnej žily odolná proti zvetrávaniu s viditeľnými sulfidickými minerálmi a ich oxidmi svojím vzhľadom nepochybne zaujala prvých hľadačov a prospektorov drahých kovov. Už v 11. storočí pred príchodom nemeckých kolonistov boli na týchto miestach staré povrchové dobývky. Kolonisti ich pomenovali ako „Schmitten Rinn“ v priestore „Ottergrundu“ (...ryha na území so zmijami). Na východoch žíl sa dobývali rudy ešte aj v 13. storočí (nemeckí kolonisti) za pomoci ručných rumpálov. Postup do hĺbky bol rýchly, lebo v rudnom stĺpe sa dobývali len najbohatšie polohy.
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov nastúpili nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Terézia v oblasti rudných stĺpov Barytový, Alžbeta a Ametyst (širšie okolie tejto tabule) postupne v ďalších storočiach začala byť známa a prístupná aj v nižších hĺbkových úrovniach. Zaslúžili sa o to najstaršie otvárkové štôlne Matej, Mohr-Cherubin, Rozália, Schmidtenrinn (dnes Šmintorin), Gregor a Svätotrojičná a šachty Mohr, Weiden a Terézia. Z historických údajov je známe, že v roku 1388 existovala „Baňa na ryhe“ (Grube auf der Rinne). Ťažiarstvo Schmitten Rinn bolo v 15. storočí podfárané viacerými štôlňami. Vystupovalo ako samostatný závod s vlastnými spracovateľskými objektmi. Z tohto ťažiarstva sa do roku 1522 vyvinulo stredisko Rösselovho ťažiarstva (Rössels Handlung), ktoré viedol komorský gróf Erazmus Rössel. Okolo banských zariadení ťažiarstva vzniklo rozsiahle banícke osídlenie (dnes Dolná a Horná Resla). V r. 1512 zásluhou E. Rössela tu bola postavená kaplnka Panny Márie Snežnej. Neskôr v roku 1580 bola prebudovaná na v poradí už šiesty kostol v meste (Frauenberský).
Najhlbšie úrovne rudných stĺpov v tomto priestore neskôr umožnili preskúmať a dobývať rudy nielen na šachtách Amália, Ondrej, Alžbeta, Maximilián, Michal a na Novej šachte, ale aj na otvárkovo-odvodňovacích štôlňach – dedičnej Bieber, Svätotrojičnej dedičnej, Hodrušskej dedičnej (František, alebo aj 5. obzor) a Voznickej dedičnej štôlni. Posledné ťažobné práce sa realizovali v rudnom stĺpe Alžbeta v 80. rokoch 20. storočia. V podpovrchových úrovniach sa ťažili nevyťažené rudné celky s vyšším obsahom zlata. Posledné prieskumné práce v podpovrchových úrovniach rudného stĺpu s názvom Barytový z novovyrazenej prieskumnej štôlne Terézia sa skončili v roku 1994.
Od hlavnej žily Terézia v tejto časti centrálneho banského revíru ložiska Banská Štiavnica odbiehajú viaceré nadložné vetvy. Hlavná žila Terézia má sv. smer a sklon 50 – 80º na západ. Ten sa smerom do južného banského revíru postupným preklápaním žily mení na 70 – 80º na východu. Žila je vyvinutá na mohutnej tektonickej štruktúre poklesovo-prešmykového charakteru. Zrudnenie vystupuje najmä v „rudných stĺpoch“ s väčšou hrúbkou, oddelených úsekmi s malou hrúbkou či tektonickým vedením.
Žila Terézia aj v týchto miestach v podpovrchových úrovniach je vyvinutá prevažne v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch, a na ich vzájomných kontaktoch.
V južnej časti žily Terézia (od šachty Mohr na juh) mala žilná výplň v podpovrchových úrovniach charakter kvalitných zlato-strieborných rúd. Tie však v severnej časti takmer chýbali. Výplň bola prevažne kremenná, s malým množstvom karbonátov. Nositeľmi úžitkového zrudnenia boli aj tu sulfidy a sulfosoli.
Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd v minulosti zo štruktúrneho systému žily Terézia v podpovrchových úrovniach mala vynikajúce parametre. Udávali sa v lótoch (priemerný 1 lót = 334 g/t Au + Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy sa ťažili ako „dobré vyberané“, „dobré, ale aj stupové“ a „stupové“ na úpravárenské spracovanie. Najkvalitnejšie rudy mohli obsahovať aj 0,5 kg zlata a 10 kg striebra v 1 tone.
V hlbších podpovrchových úrovniach rudná výplň žily Terézia má charakter zlato-strieborných rúd s určitým podielom úžitkových sulfidických minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit a pyrit). Postupne s pribúdajúcou hĺbkou sa prejavuje „hĺbková zonálnosť mineralizácie“. To znamená, že ďalej od povrchu v rudách ubúda zlato a striebro, pribúda olovo, zinok a meď a v najhlbších úrovniach v rudách prevláda už len meď.
Z ďalších úžitkových minerálov sú zastúpené sulfosoli striebra (polybázit, pearceit, Ag tetraedrit, pyrargyrit a akantit) a sporadicky aj scheelit. Z nerudných minerálov má dominantné postavenie kremeň, rôzne sfarbený (ametyst), často s jemne impregnovaným hematitom („cinopel“). Menej sú v rudách zastúpené baryt, rodonit a karbonáty, ktoré tvoria viaceré variety (kalcit, ankerit, dolomit, rodochrozit a sideroplezit). Textúrny (vzhľadový) charakter rúd žily Terézia je podobný iným žilám. Prevládajú brekciovité, krustifikačné, kokardové, drúzové a menej kolomorfné textúry rúd (rôzne podmienky vzniku).
Absolvujte „malý okruh“!
Upozorňujeme návštevníkov na možnosť odbočenia z trasy chodníka na „malý okruh“. Jeho trasa (200 m s návratom späť na chodník) je vyznačená od tejto tabule (pohyb po trase je na vlastné nebezpečenstvo)!
Uvidíte časť rozsiahleho areálu povrchových dobývok „Grube auf der Rinne“ (baňa na ryhe) na východoch žily Terézia. Nimi žilu dobývali pravdepodobne už Kelti pred naším letopočtom. Určitá časť žilnej výplne zostala dodnes nevyťažená (ochranné piliere pri dobývaní).
Východ žily Bieber v Starom meste
GPS: 48.46539, 18.89328 [48° 27' 55.4'', 18° 53' 35.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-1-04)
Žila Bieber vychádza na povrch v širšom priestore tejto tabule. Nachádza sa vo výraznom sedle kóty Staré mesto (793 m n. m.).
Pri pohľade na blízke východné okolie tejto archeologickej lokality vidíme zvlnený terén a viaceré pingy nachádzajúce sa priamo na východe žily Bieber. Ich podobu a rozmery vidieť nielen v okolí informačnej tabule, ale aj v jej širokom severnom a južnom okolí. Žila Bieber spolu so silne premenenými zónami hornín tu dosahuje hrúbku až niekoľko metrov.
Ložiskový význam žily Bieber na ložisku Banská Štiavnica spočíva v tom, že patrí k najvýznamnejším, ale aj k najdlhším žilným štruktúram (8 km). Rovnako ako iné žily, aj žila Bieber sa mohla dobývať v tomto priestore kóty Staré mesto ojedinele už aj pred naším letopočtom. Je však pravdepodobnejšie, že intenzívnejšie sa začala dobývať až od prelomu 12. a 13. storočia. Nasviedča tomu blízkosť žily Špitaler s historickými povrchovými dobývkami (Glanzenberg), vznik tunajšieho osídlenia a názvy tejto lokality ako súčasti vznikajúceho väčšieho mestského útvaru (Bana, Schebnyzbana, Staré mesto).
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov sa začali uplatňovať nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Bieber v oblasti rudného stĺpa Michal (širšie okolie tejto tabule) postupne v ďalších storočiach začala byť známa a prístupná aj v nižších hĺbkových úrovniach. Zaslúžili sa o to najstaršie otvárkové štôlne Mohr-Cherubin, Jozef, dedičná štôlňa Michal a šachty Gábor a Michal.
Najhlbšie úrovne rudného stĺpa Michal na žile Bieber neskôr umožnila preskúmať a dobývať nielen Nová šachta, ale aj otvárkovo-odvodňovacie štôlne – Hodrušská dedičná (František, alebo aj 5. obzor) a Voznická dedičná. Posledné ťažobné práce v tomto rudnom stĺpe sa realizovali v 80. rokoch 20. storočia.
Okrem hlavnej žily Bieber v tejto časti centrálneho banského revíru ložiska Banská Štiavnica v priestore rudného stĺpa Michal je v hlbších úrovniach ložiska vyvinutá jej významná podložná vetva s názvom podložná žila Bieber. V južnej časti rudného stĺpa v podpovrchových úrovniach je známa zase nadložná vetva hlavnej žily s názvom Jozef s dĺžkou 300 m.
Hlavná žila Bieber má severovýchodný smer a sklon 55 – 65º na juhovýchod, len niektoré diagonálne odžilky majú sklon na západ. Hrúbka hlavnej žily je premenlivá. Jej priemerná hrúbka je 2,2 m, v rudných stĺpoch však ojedinele dosahuje až 4 m. Výplň žily Bieber v centrálnej a severnej časti ložiska bola kremitá s cinoplom a sulfidmi Pb, Zn a Cu a chudobná na Ag.
Žila Bieber je v týchto miestach v podpovrchových úrovniach vyvinutá prevažne v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch, a na ich vzájomných kontaktoch. V hlbších častiach je vyvinutá v granodiorite a ojedinele aj v karbonátových a pieskovcových horninách mezozoika (xenolity, uzavreniny), kde sú miestami vyvinuté aj metasomatické polymetalické rudy.
Na základe charakteru mineralizácie a vertikálnej zonálnosti v tejto centrálnej časti ložiska (rudný stĺp Michal) sa predpokladá, že zóna obohatená o Au a Ag tu bola z väčšej časti erodovaná (odstránená eróziou terénu), resp. nebola vyvinutá vo väčšom rozsahu. Ostatné, nižšie zóny sú vyvinuté ako na susednej žile Terézia, ale medená zóna, ktorá tvorí najhlbšie časti žíl, vytvára v prípade žily Bieber v centrálnom revíre výraznú eleváciu. Na základe toho je možné predpokladať existenciu ťažobnej aktivity v dávnej minulosti, ale len v podpovrchových úrovniach žily, ktorá bola zameraná predovšetkým na zlato-striebornú mineralizáciu.
Ťažené rudy mali v roku 1986 vo všetkých dostupných častiach žily pri jej hrúbke 1,0 – 1,2 m takúto kvalitu: Pb 1,9 – 2,2 %, Zn 3,0 – 3,8 % Cu 0,2 – 0,4 %, Ag 14,6 – 26,6 g/t, Au 0,13 – 0,40 g/t. Nositeľom Cu zrudnenia je chalkopyrit v prevahe nad sfaleritom a galenitom a miestami sa uplatňuje aj bornit, covellín, scheelit a vzácne aj Cu-Ag-Bi sulfosoli. Z nerudných minerálov výrazne prevláda kremeň, menej sideroplezit, siderit, ankerit a v hlbších častiach aj kalcit. Textúry rúd (vzhľad rúd) smerom do hĺbky nadobúdaju masívny alebo vtrúseninový charakter.
Východ žily Špitaler
GPS: 48.4628, 18.89607 [48° 27' 46.08'', 18° 53' 45.85'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-1-05)
Žila Špitaler veľmi výrazne vychádza na povrch v oblasti Banskej Štiavnice na viacerých miestach, a to v okolí tajchu Klinger (obr. 8ž) a v oblasti Glanzenbergu (jv. okraj vrchu Staré mesto, 793 m n. m., do 17. stor. nazývaného Glanzenberg). Tu sa dodnes nachádzajú rozsiahle prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice – pingy, druhotná depresia terénu). Ich unikátnu podobu a rozmery môžeme sledovať práve v širšom okolí tejto informačnej tabule, umiestnenej práve tu, na lokalite Glanzenberg (obr. 9ž).
Ložiskový význam žily Špitaler (obr. 7ž) na ložisku Banská Štiavnica vyplýva z jej unikátnych parametrov. Patrí nielen k najdlhším (10 km) a najintenzívnejšie dobývaným žilným štruktúram, ale aj k štruktúram s najstaršou montanistickou históriou (obr. 21ž). Aj v oblasti Banskej Štiavnice sa dobývala už pred naším letopočtom. Do 12. storočia boli takto vydobyté podpovrchové úrovne v značnom smernom rozsahu (oblasť Glanzenbergu, Horná Resla, svahy potoka Štiavnica). Prichádzajúci nemeckí kolonisti v prvej polovici 12. storočia (1141 – 1162) našli na týchto miestach už viaceré slovenské banícke osady, nazývané Baňa, v priestore Glanzenbergu Staré mesto, Štiavnica v údolí potoka Štiavnica a iné. To bolo základom neskoršieho založenia a názvu väčšej baníckej osady a neskôr mesta Banská Štiavnica (Schemnitz, Selmeczbánya).
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov sa začali uplatňovať nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Špitaler v centrálnej časti ložiska Banská Štiavnica (centrálny banský revír) postupne v ďalších storočiach začala byť známa a prístupná aj v nižších hĺbkových úrovniach. Umožnili to nové otvárkové a ťažobné šachty Michal (stará a nová), Kaufhaus, Ján, Gregor, Alžbeta, Ondrej, Zigmund, Maximilian, Emil, Nová šachta a štôlne Michal (nový obzor), Hanstadt, Teofil, František, Kráľ (horná a dolná), Trojkráľová a Bartolomej. Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Špitaler zohrali dedičná štôlňa Glanzenberg, dedičná štôlňa Michal, Svätotrojičná dedičná štôlňa, Hodrušská dedičná štôlňa (František) a Voznická dedičná štôlňa.
V severnej časti ložiska (severný banský revír), kde sa žila Špitaler vetví na žily Hirschgrund a Siebenweiber, boli významné šachty Viliam, Ferdinand, Mikuláš, Pillersdorf a štôlne Hirschgrund (dolná a horná), Mária Heimsuchung, Dolná Juraj, Dávid (dolná a horná), Karol, Antal, Vyššia Hirschgrund a Jakab. Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žíl v tejto časti ložiska zohrali dedičná štôlňa Ferdinand a Belianska dedičná štôlňa.
Keďže ide o jednu z najvýznamnejších žilných štruktúr a zo všetkých žíl je najviac rozvetvená na podložné a nadložné vetvy (viac alebo menej významné odžilky), v stredoveku bola stredobodom veľkého záujmu.
Preskúmanosť a dobývanie žily Špitaler dosiahli v druhej polovici 20. storočia v okolí šachty Emil hĺbkovú úroveň 200 m oproti Voznickej dedičnej štôlni (12. obzor). V tom období sa banská činnosť na žile Špitaler v centrálnej a severnej časti ložiska Banská Štiavnica postupne končila.
Žila Špitaler patrí v centrálnom a severnom banskom revíre k najviac rozvetveným rudným žilám. Sčasti to možno vidieť aj na povrchových východoch. Väčšina z jej vetiev však na povrch nevychádza. Z banských prác sú známe a dobývali sa tieto žilné vetvy: Diagonálna, hlavná žila Viliam, 1. a 3. nadložná žila, hlavná žila Michal, 1. nadložná žila Michal, 1., 2., 3. a 4. nadložná žila Špitaler a 2. podložná žila Špitaler.
Hlavná žila Špitaler má sv. smer a sklon 60 – 75º na východ (rovnako aj jej vetvy). Ten sa smerom do južného banského revíru postupne mení na 40 – 60º. Výnimkou je Diagonálna žila so sklonom 50 – 80º na západ.
Priemerná hrúbka žily je 1,5 m, ale mineralizácia hlavnej žily Špitaler aj v centrálnej a severnej časti ložiska vystupuje najmä v rudných stĺpoch (stĺpy: Barytový, Margit, Alžbeta, Ametyst, Heinz, Michal) s väčšou hrúbkou, oddelených úsekmi s malou hrúbkou či tektonickým vedením. Vrtmi overený hĺbkový dosah je tu okolo 700 m po úroveň –100 m n. m. Žila Špitaler je vyvinutá v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch a na ich vzájomných kontaktoch. Hlbšie časti žily smerom do južného banského revíru sú v prostredí karbonátov a bridlíc mezozoika, granodioritu, ale aj hornín kryštalinika a paleogénu.
Rudná výplň žily Špitaler v tejto časti ložiska bola v podpovrchových úrovniach prevažne kremenná, s malým množstvom karbonátov. Nositeľmi úžitkového zrudnenia boli aj tu sulfidy a sulfosoli. Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd v minulosti zo štruktúrneho systému žily Špitaler v podpovrchových úrovniach mala vynikajúce parametre. Udávali sa v lótoch (priemerný 1 lót = 334 g/t Au + Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy sa ťažili ako „dobré vyberané“ s obsahom 6 – 65 lótov, „dobré, ale aj stupové“ s obsahom okolo 10 lótov a „stupové“ rudy na úpravárenské spracovanie s obsahom do 6 lótov. Najkvalitnejšie rudy mohli obsahovať aj 0,5 kg zlata a 10 kg striebra v 1 tone.
Hlbšie, v podpovrchových úrovniach má rudná výplň žily Špitaler charakter zlato-strieborných rúd s určitým podielom úžitkových sulfidických minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit). Postupne s pribúdajúcou hĺbkou sa prejavuje „hĺbková zonálnosť mineralizácie“. V minulosti sa zistila a študovala na žilách práve v oblasti centrálneho banského revíru. To znamená, že podľa zastúpenia 6 mineralizačných periód v zrudňovacích procesoch vzniku žily Špitaler môžeme pozorovať hĺbkové zmeny v charaktere rúd. Povedané inými slovami, ďalej od povrchu v rudách ubúda zlato a striebro, pribúda olovo, zinok a meď a v najhlbších úrovniach v rudách prevláda už len meď (Au-Ag zóna, vrchná Pb-Zn ± Cu zóna, spodná Pb-Zn ± Cu zóna, Cu zóna).
Z ďalších úžitkových minerálov sú zastúpené sulfosoli striebra (polybázit, pearceit, Ag tetraedrit) a sporadicky aj scheelit. Z nerudných minerálov má dominantné postavenie kremeň s jemne impregnovaným hematitom („cinopel“). Menej sú v rudách zastúpené karbonáty, ktoré sa vyskytujú najmä v hlbších častiach žily. Tvoria viaceré variety (kalcit, Mn-kalcit, dolomit). Textúrny (vzhľadový) charakter rúd žily Špitaler je podobný ako na iných žilách. Prevládajú brekciovité, kokardové a páskované textúry.
V roku 1986 mali rudy v najhlbšie dostupných častiach žily pri jej hrúbke 0,7 – 1,6 m takúto kvalitu: Pb 1,2 – 4,5 %, Zn 1,7 – 7,2 %, Cu 0,3 – 0,8 %, Ag 14,2 – 32,7 g/t, Au 0,14 – 0,16 g/t.
Východ žily Bieber
GPS: 48.45637, 18.87838 [48° 27' 22.93'', 18° 52' 42.17'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-1-08)
Žila Bieber v oblasti Banskej Štiavnice (centrálny a severný banský revír) vychádza na povrch na východných svahoch horského hrebeňa Tanádu a Paradajsu (939 m n. m.). Tu sa dodnes zachovali rozsiahle prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice – pingy, druhotná depresia terénu). Ich podobu a rozmery vidieť nielen v okolí tejto informačnej tabule, ale aj v širokom severnom a južnom okolí. Od šachty Terézia smerom na sever môžeme sledovať banskú povrchovú aktivitu z dávnej minulosti. K žile Bieber v jej podloží sa tu pripája žila Terézia a v nadloží žily Bieber sa zase odpájajú viaceré jej vetvy (plochá žila Daniel).
Ložiskový význam žily Bieber na ložisku Banská Štiavnica spočíva v tom, že patrí k najvýznamnejším, ale aj k najdlhším žilným štruktúram (8 km). Člení sa na viac alebo menej významné podložné a nadložné vetvy, z ktorých viaceré ani nevychádzajú na povrch. Rovnako ako iné žily, aj žila Bieber v oblasti Banskej Štiavnice sa mohla dobývať ojedinele už aj pred naším letopočtom (kóty Vtáčnik – Mocná hora, Staré mesto, osada Horná Roveň). Pravdepodobnejšie je však to, že intenzívnejšie sa začala dobývať až od prelomu 12. a 13. storočia. Nasviedča tomu rovnomenný názov dedičnej štôlne Bieber, razenej aj kvôli tejto žile. Jej razenie sa začalo v 13. storočí.
Žila Bieber v oblasti Banskej Štiavnice je vyvinutá na mohutnom poklesovom zlome hodrušsko-štiavnickej hrasti. Nachádza sa prevažne v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch a na ich vzájomných kontaktoch. V hlbších častiach aj v granodiorite a v priestore kóty Šobov (888 m n. m.) sa nachádza aj v prostredí dioritu a hornín podložia.
Žila Bieber sa v strednej a severnej časti oblasti Banskej Štiavnice rozvetvuje na hlavnú žilu Bieber, podložnú žilu Bieber, diagonálnu žilu Bieber, žilu Jozef a dve menej významné vetvy.
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov nastúpili nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Bieber v centrálnom a severnom revíre začala byť známa a prístupná postupne aj v nižších hĺbkových úrovniach. Umožnili to nové otvárkové a ťažobné šachty – Eisenseil, Hangend, Blur, Weiden, Amália, Gábor, Michal, Ferdinand (slepá), Alžbeta – a štôlne – Klinger (krátka a dlhá), Gregor, Šmintorín (Schmidtenrin), Mohr, Jozef, Xaver a Wolf. Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Terézia zohrali dedičná štôlňa Michal, dedičná štôlňa Bieber, Svätotrojičná štôlňa, Hodrušská dedičná štôlňa (František), dedičná štôlňa Ferdinand a Voznická dedičná štôlňa.
Hlavná žila Bieber má severovýchodný smer a sklon 55 – 65º na juhovýchod, len niektoré diagonálne odžilky majú sklon na západ. Hrúbka hlavnej žily je premenlivá. Jej priemerná hrúbka je 2,2 m, ojedinele však v rudných stĺpoch je až 4 m a v niektorých častiach spolu so žilníkmi je známa hrúbka až do 40 m. Výplň žily Bieber v centrálnej a severnej časti ložiska bola kremitá „s cinoplom“, sulfidmi Pb, Zn a Cu a chudobná na Ag. Zistilo sa, že rozhranie medzi rudami bohatšími na Au a Ag (oblasť južného revíru) a chudobnejšími je v okolí šachty Amália. Obsah Ag tam bol však celkove vyšší a obsah Au nižší ako na žile Špitaler. Mineralizácia hlavnej žily Bieber v centrálnom a severnom revíre vystupuje rovnako najmä v „rudných stĺpoch“ (stĺpy Terézia, Barytový, Alžbeta, Ametyst, Michal, Ferdinand) s väčšou hrúbkou, oddelených úsekmi s malou hrúbkou či tektonickým vedením. Overený hĺbkový dosah je tu okolo 500 – 600 m po úroveň 12. obzoru (230 m n. m.) a len ojedinele až po úroveň 100 m n. m.
Preskúmanosť a dobývanie žily Bieber dosiahli v druhej polovici 20. storočia prevažne úroveň Voznickej dedičnej štôlne (ojedinele aj hlbšiu, 100 m n. m.). V 90. rokoch sa banská činnosť na ložisku Banská Štiavnica definitívne skončila.
Ťažené rúdy v centrálnom a severnom banskom revíre v roku 1986 vo všetkých dostupných častiach žily pri jej hrúbke 1,0 – 1,2 m mali takúto kvalitu: Pb 1,9 – 2,2 %, Zn 3,0 – 3,8 %, Cu 0,2 – 0,4 %, Ag 14,6 – 26,6 g/t, Au 0,13 – 0,40 g/t. Na základe charakteru mineralizácie a vertikálnej zonálnosti v centrálnej časti ložiska sa predpokladá, že zóna obohatená o Au a Ag tu bola erodovaná (odstránená eróziou terénu), resp. nebola vyvinutá vo väčšom rozsahu. Ostatné, nižšie zóny sú vyvinuté ako na žile Terézia, ale medená zóna, ktorá tvorí najhlbšie časti žíl, v prípade žily Bieber vytvára v centrálnom revíre výraznú eleváciu. Nositeľom Cu zrudnenia je chalkopyrit v prevahe nad sfaleritom a galenitom a miestami sa uplatňuje aj bornit, covellín, scheelit a vzácne aj Cu-Ag-Bi sulfosoli. Z nerudných minerálov výrazne prevláda kremeň, menej sideroplezit, siderit, ankerit a v hlbších častiach aj kalcit. Textúry rúd (vzhľad rúd) smerom do hĺbky nadobúdajú masívny alebo vtrúseninový charakter.
Absolvujte „malý okruh“!
Upozorňujeme návštevníkov na možnosť odbočenia z trasy chodníka na „malý okruh“. Jeho trasa (100 m s návratom späť na chodník) je vyznačená od tejto tabule. Uvidíte rozsiahly areál početných píng po dobývacích šachticiach na východe žily Bieber, ktorými žilu dobývali pravdepodobne už Kelti pred naším letopočtom. Na východoch žíl sa dobývali rudy ešte aj v 13. storočí (nemeckí kolonisti) za pomoci ručných rumpálov. Postup do hĺbky bol rýchly, lebo v rudnom stĺpe sa dobývali len najbohatšie polohy.
Východ žily Bieber na Hornej Resle
GPS: 48.45614, 18.88572 [48° 27' 22.1'', 18° 53' 8.59'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-1-0)
Žila Bieber vychádza na povrch v širšom západnom priestore tejto tabule). Pri pohľade na lúky pod cestou a nad cestou chodníka aj napriek značnej rekultivácii ľudskou činnosťou vidíme silne zvlnený terén a viaceré haldy (pingy, štôlne) nachádzajúce sa priamo na jej východe. Ich podobu a rozmery vidieť nielen v okolí tejto informačnej tabule, ale aj v širokom severnom a južnom okolí. Hrúbka žily Bieber spolu so silne premenenými zónami hornín tu dosahuje až niekoľko desiatok metrov. Najbližšia žila v jej podloží (150 m) vo svahu Paradajsu je žila Terézia.
Ložiskový význam žily Bieber na ložisku Banská Štiavnica spočíva v tom, že patrí k najvýznamnejším, ale aj k najdlhším žilným štruktúram (8 km). Rovnako ako iné žily, aj žila Bieber sa mohla dobývať v tomto priestore širšieho intravilánu mesta Banská Štiavnica ojedinele už aj pred naším letopočtom. Pravdepodobnejšie však je, že intenzívnejšie sa začala dobývať až od prelomu 12. a 13. storočia. Nasviedča tomu blízkosť žily Terézia s historickými povrchovými dobývkami (Schmitten Rinn).
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov nastúpili nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Bieber v oblasti rudných stĺpov Barytový, Alžbeta a Ametyst (širšie okolie náučno-informačnej tabule) postupne v ďalších storočiach začala byť známa a prístupná aj v nižších hĺbkových úrovniach. Zaslúžili sa o to najstaršie otvárkové štôlne – Mohr-Cherubin, Schmidtenrinn (dnes „Šmintorín“), Gregor, Klinger (Krátka a Dlhá) – a šachty – Blur a Weiden.
Rovnako ako v prípade žily Terézia, aj v tejto časti ložiska možno predpokladať, že baníctvo na žile Bieber v 15. storočí spadalo pod ťažiarstvo Schmitten Rinn. Vystupovalo ako samostatný závod s vlastnými spracovateľskými objektmi. Z tohto ťažiarstva sa do roku 1522 vyvinulo stredisko Rösselovho ťažiarstva (Rössels Handlung), ktoré viedol komorský gróf Erazmus Rössel. Okolo banských zariadení ťažiarstva vzniklo rozsiahle banícke osídlenie (dnes Dolná a Horná Resla). V r. 1512 zásluhou E. Rössela tu bola postavená kaplnka Panny Márie Snežnej, ktorá bola neskôr v roku 1580 prebudovaná na v poradí už šiesty kostol v meste (Frauenberský).
Najhlbšie úrovne rudných stĺpov v tomto priestore na žile Bieber neskôr umožnili preskúmať a dobývať rudy nielen na šachtách Ondrej, Alžbeta, Zigmund a na Novej šachte, ale aj v otvárkovo-odvodňovacích štôlňach – dedičnej Bieber, Svätotrojičnej dedičnej, Hodrušskej dedičnej (František alebo aj 5. obzor) a Voznickej dedičnej štôlni. Posledné ťažobné práce sa realizovali v rudnom stĺpe Alžbeta. Na podložnej žile Bieber tam boli v hlbších úrovniach vyvinuté vysoko kvalitné metasomatické rudy. Tie sa tu ťažili až do skončenia ťažby ložiska v 90. rokoch 20. storočia.
Hlavná žila Bieber má severovýchodný smer a sklon 55 – 65º na juhovýchod, len niektoré diagonálne odžilky majú sklon na západ. Hrúbka hlavnej žily je premenlivá. Jej priemerná hrúbka je 2,2 m, v rudných stĺpoch však ojedinele dosahuje až 4 m a v niektorých jej častiach spolu so žilníkmi je známa hrúbka až do 40 m. Výplň žily Bieber v centrálnej a severnej časti ložiska bola kremitá „s cinoplom“, sulfidmi Pb, Zn a Cu a chudobná na Ag.
Žila Bieber v týchto miestach prebieha v podpovrchových úrovniach prevažne v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch a na ich vzájomných kontaktoch. V hlbších častiach je vyvinutá aj v granodiorite a ojedinele aj v karbonátových a pieskovcových horninách mezozoika (xenolity – uzavreniny), kde sú miestami vyvinuté vysoko kvalitné metasomatické polymetalické rudy.
Od hlavnej žily Bieber v tejto časti centrálneho banského revíru ložiska Banská Štiavnica na úrovni rudného stĺpa Ametyst odbieha významná podložná vetva. Je vyvinutá len v hlbších úrovniach ložiska (podložná žila Bieber).
Na základe charakteru mineralizácie a vertikálnej zonálnosti v centrálnej časti ložiska sa predpokladá (rudné stĺpy Barytový, Alžbeta a Ametyst), že zóna obohatená o Au a Ag tu bola z väčšej časti erodovaná (odstránená eróziou terénu), resp. nebola vyvinutá vo väčšom rozsahu. Ostatné, nižšie zóny sú vyvinuté ako na susednej žile Terézia, ale medená zóna, ktorá tvorí najhlbšie časti žíl, v prípade žily Bieber v centrálnom revíre vytvára výraznú eleváciu. Tomuto predpokladu zodpovedá existencia rozsiahlej ťažobnej aktivity v dávnej minulosti, ktorá bola predovšetkým zameraná na zlato-striebornú mineralizáciu, ale len v podpovrchových úrovniach žily.
Ťažené rudy v roku 1986 vo všetkých dostupných častiach žily pri jej hrúbke 1,0 – 1,2 m mali takúto kvalitu: Pb 1,9 – 2,2 %, Zn 3,0 – 3,8 %, Cu 0,2 – 0,4 %, Ag 14,6 – 26,6 g/t, Au 0,13 – 0,40 g/t. Nositeľom Cu zrudnenia je chalkopyrit v prevahe nad sfaleritom a galenitom a miestami sa uplatňuje aj bornit, covellín, scheelit a vzácne aj Cu-Ag-Bi sulfosoli. Z nerudných minerálov výrazne prevláda kremeň, menej sideroplezit, siderit, ankerit a v hlbších častiach aj kalcit. Textúry rúd (vzhľad rúd) smerom do hĺbky nadobúdaju masívny alebo vtrúseninový charakter.
Východ žily Špitaler nad Klingerom
GPS: 48.45315, 18.88601 [48° 27' 11.34'', 18° 53' 9.64'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Žila Špitaler v tejto časti intravilánu mesta Banská Štiavnica (Galgenberg) vychádza na povrch veľmi zreteľne v podobe dvoch ložiskovo významných vetiev žily. Od tejto tabule západnejšie (smerom k sv. krížu 70 m, v lese) vychádza na povrch hlavná vetva žily Špitaler a opačným, východným smerom (pod cestou na lúke, 30 m od tabule) zase jej nadložná vetva. Žila Špitaler sa vetví na úrovni severného okraja tajchu Klinger, pokračuje takmer 700 m na sever a tam sa potom vetvy spájajú. Najväčšia vzájomná vzdialenosť oboch vetiev, 70 – 100 m, je práve tu na Galgenbergu.
Na povrchovom východe hlavnej žily Špitaler je rozsiahle pingové pole, ktoré svedčí o intenzívnom povrchovom dobývaní. Rovnako impozantne, no pre návštevníka zaujímavejšie, sa prejavuje východ nadložnej žily Špitaler tam, kde môžeme sledovať zvyšky povrchovo ťažených rúd a početné pingy po ťažobných šachticiach (odporúčame navštevníkovi na obhliadnutie).
Ložiskový význam žily Špitaler na ložisku Banská Štiavnica spočíva v tom, že patrí nielen k najvýznamnejším, ale aj k najdlhším intenzívne dobývaným žilným štruktúram (10 km) s najstaršou montanistickou históriou. Rovnako ako iné žily, aj žila Špitaler sa mohla dobývať v tomto priestore širšieho intravilánu mesta Banská Štiavnica už aj pred naším letopočtom. Je avšak pravdepodobnejšie, že intenzívnejšie sa v týchto miestach začala dobývať až od prelomu 12. a 13. storočia. Nasviedča tomu nemecký názov Galgenberg (Šibeničný vrch – miesto popráv odsúdených) s dvomi sv. krížmi a viaceré štôlne v blízkom okolí.
V polovici 12. storočia s príchodom nemeckých kolonistov nastúpili nové banskotechnologické metódy pri dobývaní rúd a ich spracúvaní. V dôsledku toho žila Špitaler v oblasti rudných stĺpov Barytový, Margit a Alžbeta (širšie okolie tejto tabule) postupne v ďalších storočiach začala byť známa a prístupná aj v nižších hĺbkových úrovniach. Zaslúžili sa o to najstaršie otvárkové štôlne – Kráľ (horná a dolná), Trojkráľová, František, Teofil, Handstadt, Bartolomej – a šachty – Gregor, Ondrej, Alžbeta a Zigmund. Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Špitaler tu zohrali štôlne – Svätotrojičná, Hodrušská dedičná (František) a Voznická dedičná štôlňa. Posledné ťažobné práce v tomto priestore žily Špitaler sa realizovali v 60. rokoch 20. storočia.
V oblasti rudných stĺpov Barytový, Margit a Alžbeta (širšie okolie náučno-informačnej tabule) sa významné rozvetvovanie a opätovné spájanie žily Špitaler výrazne prejavuje aj v hlbších úrovniach ložiska. Hlavná žila Špitaler a jej nadložná vetva v širšom priestore Galgenbergu má severovýchodný smer a sklon 60 – 75º na východ, ktorý sa smerom na juh postupne mení na 40 – 60º. Priemerná hrúbka žily je 1,5 m, ale mineralizácia hlavnej žily Špitaler vystupuje najmä v „rudných stĺpoch“ s väčšou hrúbkou, oddelených úsekmi s malou hrúbkou či tektonickým vedením.
Žila Špitaler je vyvinutá v propylitizovaných (hydrotermálne premenených) andezitoch a v andezitových porfýroch, menej v kremennodioritových porfýroch a na ich vzájomných kontaktoch. Hlbšie časti žily smerom do južného banského revíru sú v prostredí karbonátov a bridlíc mezozoika, granodioritu, ale aj hornín kryštalinika a paleogénu.
Rudná výplň žily Špitaler v tejto časti ložiska bola v podpovrchových úrovniach prevažne kremenitá, s malým množstvom karbonátov. Nositeľmi úžitkového zrudnenia boli aj tu sulfidy a sulfosoli. Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd v minulosti zo štruktúrneho systému žily Špitaler v podpovrchových úrovniach mala vynikajúce parametre. Udávali sa v lótoch (priemerný 1 lót = 334 g/t Au + Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy sa ťažili ako „dobré vyberané“ s obsahom 6 – 65 lótov, „dobré, ale aj stupové“ s obsahom okolo 10 lótov a „stupové“ rudy na úpravárenské spracovanie s obsahom do 6 lótov. Najkvalitnejšie rudy mohli obsahovať aj 0,5 kg zlata a 10 kg striebra v 1 tone.
Hlbšie od podpovrchových úrovní má rudná výplň žily Špitaler charakter zlato-strieborných rúd s určitým podielom úžitkových sulfidických minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit). Postupne s pribúdajúcou hĺbkou sa prejavuje „hĺbková zonálnosť mineralizácie“, ktorá sa v minulosti zistila a študovala na žilách práve v oblasti centrálneho banského revíru. To znamená, že podľa zastúpenia 6 mineralizačných periód v zrudňovacích procesoch vzniku žily Špitaler môžeme pozorovať hĺbkové zmeny v charaktere rúd. Povedané inými slovami, ďalej od povrchu v rudách ubúda zlato a striebro, pribúda olovo, zinok a meď a v najhlbších úrovniach v rudách prevláda už len meď.
Z ďalších úžitkových minerálov sú zastúpené sulfosoli striebra (polybázit, pearceit, Ag-tetraedrit) a sporadicky aj scheelit. Z nerudných minerálov má dominantné postavenie kremeň s jemne impregnovaným hematitom („cinopel“). Menej zastúpené sú v rudách karbonáty, ktoré sa vyskytujú najmä v hlbších častiach žily. Tvoria viaceré variety (kalcit, Mn-kalcit, dolomit). Textúrny (vzhľadový) charakter rúd žily Špitaler je podobný ako na iných žilách. Prevládajú brekciovité, kokardové a páskované textúry.
Východ žily Grüner
GPS: 48.45221, 18.90103 [48° 27' 7.96'', 18° 54' 3.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MŽ-1-11)
Žila Grüner v oblasti Banskej Štiavnice (južný a centrálny banský revír) vychádza na povrch najmä na východnom okraji vrchu Kornberg (630 m n. m.) a mesta Banská Štiavnica v priestore medzi dodnes známymi šachtami Mária a František. Tu sa dodnes zachovali najrozsiahlejšie prejavy povrchovej ťažobnej činnosti z dávnej minulosti (ťažobné šachtice – pingy, druhotné depresie terénu). Ich podobu a rozmery vidieť v južnom okolí tejto informačnej tabule (vo svahu a na kopci za rodinnými domami). Možno reálne predpokladať, že práve veľký a strmý zárez do svahu za informačnou tabuľou vznikol v dôsledku povrchového vydobytia žily Grüner v jej širšom južnom a severnom okolí. Od šachty Mária smerom na sever až po cestu na železničnú stanicu môžeme sledovať povrchovú banskú aktivitu z dávnej minulosti (obr. 23ž). Okrem hlavnej žily Grüner sa v blízkom podloží nachádza aj jej významná súbežná vetva s názvom podložná žila Grüner, ktorá smerom na sever (od „Drevenej fabriky“) odbieha od hlavnej žily do podložia a tvorí samostatnú štruktúru (obr. 24ž). Severovýchodným pokračovaním žily Grüner sú menšie žily a argilitizované zóny s jaspisovou mineralizáciou medzi Kalváriou a Banskou Belou (žily Bursa a Rafael – Zlaté slnko). V južnej časti v oblasti Sitnianskej (v minulosti Štefultov) sa žila Grüner významne vetví. Na úrovni „Biotiky“ najskôr odbieha do nadložia žila František a potom na úrovni „horného cintorína“ historicky významná žila Štefan (názov odvodený od bývalej obce Štefultov). Protisklonná nadložná vetva žily Štefan sa nazýva žilou Schweizer. Až na ojedinelé výnimky (zárez novej cesty na sídlisko Drieňová a zárez cesty na železničnú stanicu) v ostatnom inraviláne mesta nie je možné sledovať povrchové prejavy východov významnej žily Grüner a jej vetiev.
Ložiskový význam žily Grüner na ložisku Banská Štiavnica spočíva v tom, že patrí k najvýznamnejším žilným štruktúram, hoci nie k najdlhším (4,2 km). Z historického hľadiska ide o veľmi dôležitý systém žilných štruktúr, ktoré sa vyznačovali vysokým obsahom zlata a striebra v ťažených rudách.
Podobne ako iné žily, aj žila Grüner v oblasti Banskej Štiavnice sa mohla dobývať ojedinele už aj pred naším letopočtom (obidve strany údolia potoka Štiavnička, svahy vrchu Kornberg). Intenzívnejšie sa začala dobývať až od prelomu 12. a 13. storočia s príchodom nemeckých kolonistov v r.1141 – 1162. Nasviedča tomu rovnomenný názov štôlne Grüner, razenej na juh po žile z údolia potoka Štiavnička (opačným smerom je razená štôlňa Claudius). Pravdivosť tohto tvrdenia dokazujú obidva názvy štôlní, ako aj to, že osada Štiavnica v údolí rovnomenného potoka a osada na Glanzenbergu na východoch žily Špitaler sa s blízkou osadou na východe žily Grüner spojili v druhej polovici 12. storočia do mestského útvaru.
V dôsledku nástupu nových banskotechnologických metód pri dobývaní rúd a ich spracúvaní po príchode nemeckých kolonistov, začala byť žila Grüner so svojimi vetvami známa a prístupná postupne aj v nižších hĺbkových úrovniach južného a centrálneho revíru ložiska Banská Štiavnica. Umožnili to otvárkové a ťažobné šachty – František, Mária, Štefan, Albert a Ignác – a štôlne – Grüner, Claudius, Mária, Nepomuk, Jakub, Katarína a Imrich. Významnú, najmä otvárkovo-odvodňovaciu úlohu pri hĺbkovom overovaní žily Grüner zohrali dedičná štôlňa Kornberg, Hodrušská dedičná štôlňa (František) a Voznická dedičná štôlňa.
Žila Grüner je najvýchodnejšie uložená žila na ložisku Banská Štiavnica. Je vyvinutá na mohutnom poklesovom zlome hodrušsko-štiavnickej hrasti. Nachádza sa v podpovrchových úrovniach v biotiticko-amfibolických andezitoch alebo na ich styku s andezitmi I. etapy, ktoré sú v hlbších úrovniach už len jediným okoložilným prostredím. V úrovni povrchu žila prebieha zónou argilitizácie (zílovatenia) a vybielenia a v severnom zakončení rudnej mineralizácie s prítomnosťou bohato zastúpenej jaspisovej mineralizácie (silicifikácia).
Hlavná žila Grüner a jej vetvy majú severovýchodný smer a sklon 50 – 80º na juhovýchod. Smerom na juhozápad v oblasti Biotiky a štefultovského cintorína sa žila stáva strmou a preklápa sa na sz. sklon. Odbieha od nej významná nadložná vetva, žila Štefan so svojimi protisklonnými nadložnými vetvami Schweizer a Fehér. V týchto častiach ložiska majú žily Grüner a Štefan strmý sklon, okolo 80º. Hrúbka hlavnej žily bola premenlivá, v rudných stĺpoch 10 – 20 m a vo vetvách 0,8 – 1,5 m. Hlavná žila sa dobývala v dĺžke 1 400 m, podložná žila a žila Štefan v dĺžke 500 m. Hlavná a podložná žila sa dobývali až po úroveň 50 – 100 m n. m. V polovici 20. storočia sa najmä na podložnej žile ťažili polymetalické rudy. Banská činnosť na žile Grüner sa skončila v 60. rokoch 20. storočia.
Žilovina v severnej časti hlavnej žily Grüner bola kremenná a karbonátová, miestami silne kaolinická, s pyritom, markazitom a Ag minerálmi. Na podložnej žile bola kremitá žilovina s polymetalickou mineralizáciou (galenit a sfalerit), v južnej časti s pyritom a chalkopyritom, relatívne bohatá na zlato. Zo striebronosných minerálov prevládal stefanit, argentit, polybázit a rýdze striebro.
Kvalita ťažených zlato-strieborných rúd zo štruktúrneho systému žily Grüner musela mať v minulosti vynikajúce parametre. Udávali sa v lótoch (priemerný 1 lót = 334 g/t Au + Ag). Z historických údajov je známe, že tieto rudy sa ťažili ako „dobré vyberané“ s obsahom 6 – 65 lótov, „dobré, ale aj stupové“ s obsahom okolo 10 lótov a „stupové“ rudy na úpravárenské spracovanie s obsahom do 6 lótov. Pomer zlata k striebru v ťažených rudách dosahoval 1 : 25. Najkvalitnejšie rudy obsahovali priemerne 0,5 kg zlata a 10 kg striebra v 1 tone. K najbohatším žilám patrili hlavná žila a jej nadložná vetva Štefan, kde sa ojedinele vyskytovali „dobré vyberané“ rudy s kvalitou až 150 lótov (2,5 kg zlata a 50 kg striebra v 1 tone rudy). Hlavná žila Grüner sa v minulosti intenzívne dobývala až po úroveň 50 – 100 m n. m. Ťažili sa tam ušľachtilé strieborné rudy s vysokým podielom zlata. Ročná ťažba predstavovala asi 500 kg zlato-striebornej rudy.
Evidované zásoby rúd v roku 1986 na hlavnej žile Grüner pri jej hrúbke 0,8 – 1,5 m mali takúto kvalitu: Pb 0,3 – 1,0 %, Zn 1,3 – 2,7 %, Ag 24,2 – 49,5 g/t, Au 1,2 – 4,7 g/t. Na podložnej žile Grüner mala ruda tieto kvalitatívne parametre: Pb 1,0 – 1,5 %, Zn 2,6 – 2,9 %, Cu 0,1 %, Ag 6,7 – 11,1 g/t, Au 0,2 – 0,4 g/t.
Východ žily Terézia (pod tajchom Ottergrund)
GPS: 48.46041, 18.88288 [48° 27' 37.48'', 18° 52' 58.37'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-2-01)
V týchto miestach vychádza žila Terézia na povrch impozantným spôsobom. V širšom okolí tejto lokality existovali ešte v roku 2003 (po oboch stranách oceľových mostíkov) rozsiahle a značne hlboké povrchové dobývky, ktoré bolo potrebné kôli bezpečnosti premostit a oplotit. K prvému premosteniu došlo v 80. rokoch 20. storočia, nakoľko došlo k prepadnutiu dobývok vplyvom podpovrchovej ťažby zlatostrieborných rúd, ktorá v tom čase bola realizovaná zo šachty Nová. Neskôr však, bolo zo strany správcu dobývacieho ptriestoru (Rudné Bane š.p. Banská Bystrica) rozhodnuté o ich úplnej likvidácii formou zasypania.
Takto zostala pre navštevníka chodníka „Po žile Terézia“ možnosť obhliadky len tej časti povrchových dobývok, ktoré sú situované v blízkom lese.
Jedná sa vlastne o úsek východu žily Terézia, ktorá je známa, ako lokalita, kde už v 11. storočí, pred príchodom nemeckých kolonistov boli na týchto miestach zaiste staré povrchové dobývky, kedže tieto kolonisti pomenovali, ako „Schmitten Rinn“ v priestore „Ottergrundu“ (...ryha na územi so zmijami). Z historických údajov je známe, že v roku 1388 existovala „Baňa na rýhe“ (Grube auf der Rinne). Ťažiarstvo Schmiten Rinn v 15. storočí bolo podfárané viacerými štôlňami a vystupovalo ako samostatný závod s vlastnými spracovateľskými objektami. Z tohto ťažiarstva sa do roku 1522 vyvinulo stredisko Rösselovho ťažiarstva (Rössels Handlung), ktoré viedol komorský gróf Erazmus Rössel. Okolo banských zariadení ťažiarstva vzniklo rozsiahle banícke osídlenie (dnes Dolná a Horná Resla) a bola na Dolnej Resli v r. 1512 zásluhou E. Rössela postavená kaplnka P. Márie Snežnej, ktorá bola neskôr v roku 1580 prebudovaná na v poradí už šiesty kostol v meste (Frauenbergský).
Zaujimavou historickou skutočnosťou zostane „navrat“ k opätovnej ťažbe Au-Ag rúd v podpovrchových úrovniach žily Terézia práve v týchto miestach, v období 80. rokov 20. storočia. V tom čase, ťažobná organizácia (Rudné Bane n.p., závod Banská Štiavnica), exportovala do zahraničia všetok flotačne vyrobený koncentrát z ťažby Pb-Zn-Cu polymetalických rúd. Z odpredaja koncentrátov podnik inkasoval platby v US dolároch, pričom okrem uvedenych kovov bolo preplácané aj zlato obsiahnuté v koncentrátoch. Kedže obsahy zlata tvorili významný podiel z celkovej hodnoty koncentrátu, tak bolo snahou ťažiť také rudy, ktoré mali aj vyššie obsahy zlata. Podľa vyjadrení pamätníkov tohto „návratu“ do Au-Ag zóny žily Terezia, nemožno plne akceptovať často používané tvrdenie o „celkovom“ vydobytí žíl. V tomto smere sú významnými poznatky, ziskané v rokoch 1989-1994 z banských prieskumných prác realizovaných z novorazenej štôlne Terézia v blízkosti šachty Weiden, ktorými sa okrem iného sledoval aj stupeň vydobytia žíl v podpovrchových úrovniach a ich možnosť exploatácie súčasnými banskými technológiami.
Východ žily Bieber
GPS: 48.45261, 18.8764 [48° 27' 9.4'', 18° 52' 35.04'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2MŽ-2-02)
Žila Bieber, v širšom priestore šácht Hangend, Weiden, Blur, z ktorých bola intenzívne dobývaná, na jej smernom úseku približne 600 m dosahuje impozantnú hrúbku a vo východoch na povrch je mapovateľná v rozsahu 20 – 50 m jej nepravej mocnosti. Aj v týchto miestach má žila skolon 600 k juhovýchodu. Za jej veľkú mocnosť sa „považuje“ rozsiahly žilník a prevažne „mäkká – hlinistá, ryolitická a kremitá“ výplň uvádzaná v historických záznamoch. Rovnako obsahovala zrudnenie (sulfidy, sulfosoli + Au), ktoré sa však vyskytovalo ako „bohaté“, často len v krátkych úsekoch. Nepriaznivým faktorom, pre jej lepšie overenie, bola zaiste jej nesúdržnosť, čo sa potvrdilo aj novšími prieskumnými prácami. Zvyčajne bola žila bansky sledovaná chodbami, či už po jej podložnom, alebo nadložnom tektonickom ohraničení.
V blízkom západnom okolí logostĺpika tohto objektu (na okraji blízkeho lesa), možeme sledovať existenciu početných ťažobných šachtíc (už len veľké a hlboké pingy), ktorými bola táto atypická žila od povrchu dobývaná. Rovnako o záujme, o žilu v minulosti, vypovedajú rozsiahle plochy s východmi žily, kde sú dobre sledovateľné sekundárne reliefy terénu (západné okolie šachty Weiden), po intenzívnej povrchovej ťažbe a kutaní.
Starohorská studňa – prameň s pitnou vodou
GPS: 48.281652, 18.913139 [48° 16' 53.95'', 18° 54' 47.3'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Prameň s pitnou vodou je osadený otočným kohútikom. Nachádza sa na parkovisku pred kostolíkom sv. Urbana vo výške 295 m n. m.
Nálezisko skamenelín
GPS: 48.189950, 18.924811 [48° 11' 23.82'', 18° 55' 29.32'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://honttesare.sk/obec/zaujimavosti/nalezisko-skamenelin
Uvedené nálezisko sa nachádza v obci Hontianske Tesáre, v katastrálnom území Dvorníky. Zatiaľ sme o ňom v literatúre nenašli žiadnu zmienku. Geologické pomery územia sú zhodné s popisovanou Tesárskou roklinou. Pre územie je charakteristická stredne silná až silná vodná erózia. Táto spôsobuje narúšanie svahov a miestami vystupujú na povrch vrstvy morských sedimentov. V hlbokej eróznej ryhe v spodnej časti mierneho severného úbočia kóty Baba, vo výške asi 200 m n. m., sa nachádzajú odkryté vrstvy jemnozmného pieskovca s bohatým výskytom skamenelín. Podobne na neďalekom poli na miestach s veľmi plytkou ornicou dochádza pri hlbokej orbe k vyorávaniu kusov materskej horniny, ktorá je pomerne ľahko drobivá a tiež obsahuje množstvo skamenelín. Nakoľko nie sme odborníci v tejto problematike, iba zo všeobecných znalostí usudzujeme, že by mohlo ísť o vyhynuté amonity, belemnity a numulity. V sedimentoch možno tiež nájsť odtlačky rastlín - listov aj dreva.
Nálezisko by si pravdepodobne zaslúžilo bližšie preskúmanie.
Autor článku: Ing. Ľubomír Pastucha
Šinkov salaš
GPS: 48.18428, 18.92111 [48° 11' 3.41'', 18° 55' 16'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://honttesare.sk/obec/zaujimavosti/prirodna-rezervacia-sinkov-salas
Územie rezervácie reprezentuje nálezisko chráneného a ohrozeného druhu flóry Slovenska - hlaváčika jarného (Adonis vernalis), ktorý na území stredoslovenského regiónu patrí k veľmi zriedkavým druhom. Predmetné územie patrí do oblasti panónskej flóry a okresu Ipeľsko-rimavskej brázdy. Situovanie územia do teplej klimatickej oblasti na výhrevný vulkanický substrát, ako aj jeho expozičné vlastnosti, vytvorili predpoklady pre rozvoj teplomilnej vegetácie. Na tomto území má hlaváčik jarný koncentrovaný výskyt a vzhľadom na zásahy do okolitých pozemkov v minulosti predstavuje refugium tohto druhu, ktorý sa sem stiahol resp. ustúpil následkom hospodárskeho využívania okolitých pozemkov. Ďalšie lokality v okolí boli zničené nadmernou pastvou a rôznymi agrotechnickými úpravami.
Niekoľkotisícová populácia hlaváčika jarného tu rastie v zárastoch bývalých kosných podhorských ovsíkových lúk ako i na okraji lesných dubových porastov, v lemových spoločenstvách. V okrese Krupina je to pravdepodobne jediná pôvodná lokalita s rozsiahlejším výskytom. Vzhľadom na horeuvedené dôvody a nutnosť zachovania nielen populácie druhu, ale aj fytocenóz v súčasnom floristickom zložení bolo navrhnuté toto územie vo výmere 2,315ha na ochranu v kategórii prírodná rezervácia. Prírodná rezervácia bola vyhlásená Všeobecne záväznou vyhláškou Krajského úradu v Banskej Bystrici č. 17/1999 z 11. 8. 1999, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 12. 1999. Na území rezervácie platí piaty stupeň ochrany podľa § 17 zákona číslo 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.
Autor článku: Ing. Ľubomír Pastucha
Turisticko-informačná kancelária
GPS: 48.167629, 18.879049 [48° 10' 3.46'', 18° 52' 44.58'']
Obec: Dudince
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Kontakt: tel: 0917/810 274; e-mail: tikdudince@gmail.com
Turisticko-informačná kancelária v Dudinciach je na kontaktnom telefonickom čísle dostupná v čace: Po-Pi 09:00-16:00
Arborétum Feľata
GPS: 48.19017, 18.99702 [48° 11' 24.61'', 18° 59' 49.27'']
Obec:
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Arborétum Feľata sa nachádza v katastrálnom území Dolné Rykynčice. Leží na náhornej rovine južných výbežkov Krupinskej vrchoviny na rozvodí Krupinice a Litavice v nadmorskej výške 357 m. Vzdialenosť od Dolných Rykynčíc je 7 km. Kedysi to boli kráľovské lesy. Neskôr patrili ostrihomskému arcibiskupstvu (1896-1934). V r. 1934 súčasť lesov ako urbár odkúpila za cenu 80 tisíc Kč obec Rykynčice. V r. 1958 ich bezodplatne prevzala Správa lesov v Banskej Bystrici-Lesný závod Šahy. Na základe zákona o reštitúciách roku 1994 celý areál Feľata Vrátane arboréta prešiel do vlastníctva pasienkovej spoločnosti č.2 Dolné Rykynčice. Projektantom a realizátorom arboréta bol lesník Ernest Koháry. Spočiatku to bola iba obyčajná zvedavosť, pretože ho veľmi lákala myš- lienka či by bolo možné v týchto podmienkach vysadiť cudzokrajné dreviny, či sa im bude vôbec dariť, keď tu prevládajú hrabovo-dubové lesy. 25. 11. 1958 vysadil vo väčšom množstve prvé cudzokrajné dreviny dovezené z arboréta Kysihýbeľ pri Banskej Štiavnici. Skôr ako vznikol tento vždyzelený klenot, v r. 1956 Ernest Koháry na ploche 0,5 ha založil lesnú škôlku pre potreby LZ Šahy. No však ešte v čase cirkevného vlastníctva týchto lesov (spomínaného ostrihomského arcibiskupstva) bola zriadená škôlka na ploche 0,2 ha. V blízkosti pôvodnej teda vznikla nová o rozmeroch 50 x 100 m, na ktorej už v r. 1957 boli vysadené prvé exotické dreviny. No za oficiálny dátum založenia arboréta Feľata sa počíta 25. november 1958, najskôr na ploche 7,58 ha, ktorá sa v r. 1981 rozšírila v rámci prevodu výmladkových lesov (dubín) na 15,77 ha. Ku koncu r. 1985 bolo b arboréte vysadených a evidovaných spolu 170 taxónov drevín, z toho 80 ihličnatých a 90 listnatých taxónov drevín. Získavanie výsadby schopného materiálu drevín sa realizovalo niekoľkými cestami: dopestovaním sadeníc zo semien vo vlastnej škôlke, nákupom zo škôlok z Českej republiky (Litomyšl, Říčany, Kroměříž) alebo darom z lesných škôlok a škôlok arborét z územia Slovenska (Banská Bystrice, Kysihýbeľ, arborétum Mlyňany, Liptovský Hrádok). Semená cudzokrajných drevín najmä tých, ktorých areál pri- rodzeného rozšírenia je na Severoamerickom kontinente boli získané prostredníctvom zahraničného obchodu dovážajúceho semená pre potreby štátnych lesov na Slovensku. Nájdeme tu vysadené stromy ako napr.: jedle, smreky, cyprušteky, smekovce, jedlé gaštany, tuje, sekvoje, platan ale aj jeffreyovu borovicu známu obrovskými šiškami a podobne. Z kríkov sú zastúpené napr.: hlohyňa šarlátová, cezmína, borievka, dráč, kalina vráskavolistá, vtáčí zob, pajazmín a iné. Arborétum Feľata bolo vybudované za odbornej i materiálnej pomoci pracovníkov Arboréta Mlyňany a dnes predstavuje cennú zbierku cudzokrajných drevín. Najkrajším miestom arboréta je Koháryho alej alebo platanova lúka. Arborétum Feľata je zaujímavé aj po stránke krajinárskej a poskytuje možnosť plnohodnotného oddychu v kvalitnom prírodnom prostredí. Je zaradené medzi cenné kultúrne pamiatky prírodného charakteru. Zachovali sa náhrobné kamene významných evanjelických farárov a šľachtičnej Horváth Valerné, rodenej Pongrácz Mária zo Szent Miklosi és ó-Vári.
Kameňolom Tepličky
GPS: 48.322125, 18.978935 [48° 19' 19.65'', 18° 58' 44.17'']
Obec: Hontianske Nemce
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Kontakt: mob: +421 902 920063, tel: +421 45 5591144, fax: +421 45 5591144
Web: http://www.mineral-cesko.com/sk-3/kontakt-4/contactid_292/kamenolom-teplicky.aspx
Spoločnosť KSR-Kameňolomy SR, s.r.o. zaisťujú ťažbu, výrobu a predaj drveného kameniva pre betonárky, obalovačky asfaltových zmesí, diaľničné a inžinierske stavby, kamenivo pre koľajové lóže a reguláciu vodných tokov.
Spoločnosť je súčasťou stavebného koncernu BAUHOLDING STRABAG SE, kde je výhradným výrobcom kameniva ve Slovenské republice.
Sortiment
Drvené kamenivo
0/4
0/2
2/4
2/5
4/8
8/11
8/16
8/22
16/32
Sterkodrva
0/32
0/63
Kamenivo s vybranými požiadavkami
16/22
32/63
63/125
Lomový kameň
Lomový kameň netriedeny
Otváracie hodiny: PO-PÁ 7.00 - 15.30 hod. Podľa dohody.
Šachta Karol
GPS: 48.438523, 18.873683 [48° 26' 18.68'', 18° 52' 25.26'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB–1–10)
Šachta Karol sa nachádza v historickej baníckej oblasti Windšachta (severná časť Štiavnických Baní), kde v jej blízkom okolí (v okruhu 300 m) sa nachádza ďalších päť známych historických šácht (Jozef, Špitaler, Eleonóra, Magdaléna a Leopold). Šachta Karol, na rozdiel od ostatných blízkych šácht mala funkciu najmä ťažobnú, aj keď v určitých obdobiach slúžila aj pre čerpanie banských vôd. Ďalšie blízke šachty slúžili najmä pre čerpanie banských vôd, vetranie, dopravu materiálu a fáranie mužstva. Ťažba rudy šachtou Karol sa vykonávala najmä zo žilných štruktúr Špitaler a Bieber a ich blízkych odžilkov. Halda šachty Karol spolu so šachtou Piarg patrí ku najväčším v oblasti Štiavnických Baní, čo tiež dokazuje jej významnú ťažobnú funkciu. V dolnej časti haldy (v blízkosti tzv. Suchého tajchu), haldový materiál zo šachty Karol čiastočne prekryl šlích (odpad z rudy po úpravníckom procese), ktorý sa tam ukladal najmä počas 18. a 19. storočia. Na halde šachty je možné nájsť z horninového materiálu prevažne rôzne premenený andezit (amfibol – pyroxenický) a lokálne aj kremennú, resp. karbonátovú žilnú výplň s ojedinelým zastúpením rudných minerálov (sfalerit, galenit, chalkopyrit, pyrit a markazit). Šachta Karol sa začala hĺbiť v roku 1687. Jej ohlbeň (ústie šachty) bola v nadmorskej výške 636,7 m. Hĺbenie šachty pokračovalo veľmi rýchle a už v roku 1697 dosiahla úroveň 6. obzoru. Neskôr šachta bola prehĺbená ešte po 7. Obzor, kde dosiahla hĺbku 317 m. Už v roku 1695 nad šachtou Karol boli v prevádzke dva ťažné konské gáple. Starší gápeľ zostrojil hlavný strojný inšpektor Adam Unger a druhý gápeľ postavil Matej Kornel Hell. V roku 1718 nad šachtou M. K. Hell vybudoval čerpací gápeľ, ktorý poháňali kone, ale bolo ho možné poháňať aj lacnejšou vodnou energiou. Bolo to prvé takéto zariadenie v celom banskoštiavnickom rudnom revíri. V roku 1728 boli nad šachtou Karol už dva takéto čerpacie gáple. Jeden poháňalo 8 párov a druhý 6 párov koní. V roku 1764 z týchto čerpacích gápľov existoval už len jeden, ktorý sa používal len v prípade potreby. V roku 1764 v šachte Karol existovali dva čerpacie stroje s kývavým prevodom (Stangenkunsty). V polovici 19. storočia sa v šachte dopravovalo reverzným vodným ťažným kolesom. V rokoch 1825 – 1828 sa pri šachte Karol postavili stupy (zariadenia na drvenie rudy) na parný pohon, ktorými sa upravovala chudobná ruda z odvalov šachty. Výsledky úpravy tejto rudy boli neuspokojivé, preto sa s tým v roku1841 skončilo. Od roku 1838 sa v oblasti Štiavnických Baní stala šachta Karol centrom baníckej aktivity. Robila sa tu aj centrálna evidencia vyťaženej rudy celého banského poľa. V roku 1867 k šachte patrilo 5859 m banských chodieb, z toho 2566 m s potrebou vystužovania. Údržba šachty aj príslušných banských diel (obzorových chodieb a komínov) bola veľmi nákladná. V roku 1895 bolo z dôvodu utlmovania banského podnikania v oblasti Štiavnických Baní prevádzkovanie šachty zastavené a následne aj samotná jama zasypaná. Po odstavení šachty Karol jej prevádzkovú funkciu prevzala blízka šachta Leopold. V roku 1905 orgány ministerstva financií v Budapešti nariadili obmedziť ťažbu rudy v banskom poli šachty Karol a následne prestalo fungovať aj samostatné banské pole patriace pod túto šachtu, ktoré potom bolo pripojené ku banskému poľu šachty Maximilián (obr.148). Ministerstvo tiež nariadilo zastavenie dopravy k šachte Leopold a tak celá táto v minulosti veľmi významná banícka oblasť bola spojená len s pomerne ďalekou šachtou Maximilián.
Infopanel Geoparku Banská Štiavnica
GPS: 48.440782, 18.87268 [48° 26' 26.82'', 18° 52' 21.65'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel Geoparku Banská Štiavnica (Územný celok turizmu: Štiavnické Bane) (Objekt: 1MB–0–01)
Informačná tabuľa sa nachádza blízko autobusovej zastávky pred Obecným úradom, odkiaľ je východzie miesto dvoch náučných chodníkov (Piargsky a Hornorovniansky), ktoré dokumentujú celú históriu baníctva v oblasti Štiavnických Baní. V južnej časti obce Štiavnických Baní je situovaný Piargsky okružný chodník o dĺžke 5,3 km a je na ňom 9 zastávok s informačnými tabuľami. V severnej časti obce sa nachádza Hornorovniansky chodník o dĺžke 5,8 km a je na ňom 12 zastávok, kde sa prezentujú na informačných tabuliach historické banské diela a východy žíl. Trasy jednotlivých chodníkov sú lokalizované v systéme tak, že v teréne môže navštevník kontinuálne naviazať na ďalšiu trasu. Priargsky okružný chodník začína aj končí pri Informačnej kancelíárii Geoparku, ktorá sa nachádza v budove Obecného úradu v Štiavnických Baniach.. V tomto mieste začína aj
Hornorovniansky chodník, na ktorý pri šachte Štefan naväzuje Štefultovský chodník dokumentujúci baníctvo Štefultova (miestna časť Banskej Štiavnice) a východnej časti Banskej Štiavnice v oblasti žily Grüner. Centrálna informačná tabuľa v textovej časti opisuje veľmi stručne históriu baníctva a základnú charakteristiku montanistických chodníkov v oblasti Štiavnických Baní. Grafická časť tabule informuje na topografickej mape priebeh jednotlivých náučných chodníkov a lokalizáciu jednotlivých objektov Geoparku. Ďalej na samostatnej mape sú lokalizované a označené jednotlivé banské diela v oblasti Štiavnických baní.
Šachta Kristína
GPS: 48.440908, 18.868057 [48° 26' 27.27'', 18° 52' 5.01'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB– 1 – 07)
Ohlbeň (ústie) šachty Kristína sa nachádza v nadloží žily Bieber v nadmorskej výške 711,4 m. Žila Bieber bola v blízkopovrchových častiach v okolí šachty Kristína dobývaná povrchovo štôlňami Denná a Vodná. Tieto štôlne neboli prepojené so šachtou Kristína, čo napovedá, že boli prevádzkované ešte pred hĺbením šachty. Z vyššie uvedeného vyplýva, že postupnosť dobývania žily Bieber bola nasledovná. V prvej etape žila Bieber sa dobývala povrchovo, čo časovo mohlo byť ešte v období keltského osídlenia. V ďalšej etape sa sprístupnili podpovrchové zóny žily a dobývali sa štôlňami Denná a Vodná, a až následne sa sprístupnili hlbšie časti, ktoré sa dobývali pomocou šachty Kristína. Okrem žily Bieber bola šachtou Kristína dobývaná aj významná žila Wolf, ktorá v širšom okolí tvorí viac-menej diagonálne prepojenie medzi žilami Bieber a Špitaler. Začiatok hĺbenia šachty nie je známy, ale o jej veku napovedá údaj, že v roku 1730 ju opäť zmáhali až po dedičnú štôlňu, t. j. do hĺbky 101 m. V roku 1763 bola šachta Kristína hlboká 133 m a siahala po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu. Podľa starých banských máp na šachtu Kristína pod úroveň Svätotrojičného obzoru po obzor Piroch naväzuje sledná úpadnica po žile Bieber. Daná úpadnica pravdepodobne nebola priamo spojená so šachtou, ale bola vyrazená o niekoľko metrov vedľa a spájala obzor Piroch s chodbou v úrovni Svätotrojičného obzoru. Pre účel dobývania žily Bieber bola úpadnica veľmi výhodná z dôvodu, že už nebolo potrebné raziť prekopové práce v jalovine, ale priamo z tohto banského diela sa mohli raziť sledné chodby a následne realizovať dobývacie práce. O ťažobných a čerpacích zariadeniach na šachte Kristína je len veľmi málo údajov. V roku 1764 na šachte boli dva banské gáple. Šachta Kristína je významná aj tým, že v nej 24.júna 1836 namontovali prvé ručne pletené ťažné lano zo železných drôtov v oblasti banskoštiavnicko- hodrušského rudného revíru. Lano bolo vyhotovené v nemeckom Clauthale podľa návrhu banského radcu Júliusa Alberta z Harzu. Toto lano na šachte Kristína sa použilo na ťažnom gápli s konským pohonom a bez poruchy bolo v prevádzke 3 roky a 10 mesiacov. Na základe veľmi dobrých výsledkov drôteného lana už v roku 1837 stredoslovenský banský obvod kúpil od viedenského mechanika Wurma stroj na pletenie drôtených lán. Zakúpený stroj sa sprevádzkoval v opustených priestoroch šachty Magdaléna v Štiavnických Baniach v roku 1837, čo bola prvá výrobňa strojom pletených lán zo železných drôtov. V blízkosti haldy šachty Kristína sa nachádza baroková poschodová budova z 1. pol. 18. storočia, ktorú dala vybudovať erárna banská správa pre účely prvej baníckej školy v Uhorsku. Škola začala vyučovať v roku 1735 a jej prvým profesorom sa stal Samuel Mikovíni.
Šachta Piarg (Siglisberg)
GPS: 48.439289, 18.865444 [48° 26' 21.44'', 18° 51' 55.6'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 1MB-1-08)
Šachta Piarg, ktorej pôvodné označenie bolo šachta Siglisberg, bola historickým baníckym centrom osady Siglisberg, pomenovanej podľa tejto šachty. Pokým ostatná historická časť Štiavnických Baní (Windšachta) bola v histórii vždy súčasťou mesta Banskej Štiavnice, obec Siglisberg bola násilne niekoľko storočí pričlenená a spravovaná panstvom hradu Šášov (hrad Šášov sa nachádza na Pohroní v obci Šášovské Podhradie). Ohlbeň (ústie) šachty Piarg bola v nadmorskej výške 622 m v tesnej blízkosti terajšieho obecného futbalového ihriska, ktoré sa nachádza na halde tejto šachty. Šachta Piarg, ako aj celý areál šachty sa nachádzal v blízkom nadloží žily Bieber, ktorú samotná jama v úrovni 5. obzoru prerazila. Šachta Piarg sa začala hĺbiť v roku 1715. Na starých banských mapách je vyznačená v blízkosti opisovanej šachty Piarg bližšie nešpecifikovaná staršia šachta, čo svedčí o tom , že v danej oblasti sa banícky podnikalo už pred založením šachty Piarg. Šachta Piarg v roku 1763 siahala po úroveň 10. obzoru, kde dosiahla hĺbku 303 m. V roku 1767, keď sa šachta prepojila s dedičnou štôlňou cisára Františka ústiacou do hodrušskej doliny, už bola šachta Piarg vyhĺbená po 11. obzor a dosiahla hĺbku 376,8 m. Neskôr bola ešte prehĺbená po 12. obzor (do hĺbky 455,5 m), ktorý odpovedá úrovni Voznickej dedičnej štôlne. V roku 1738 v šachte Piarg namontoval hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell tesne nad úrovňou Svätotrojičnej dedičnej štôlne dva vahadlové čerpacie stroje, ktoré dvíhali banskú vodu z hlbších obzorov po Svätotrojičnú dedičnú štôlňu, ktorou voda samospádom vytekala na povrch. Tieto dva čerpacie stroje boli v prevádzke do roku 1742. V roku 1743 cisársko – kráľovský geometer stredoslovenských banských miest Samuel Mikovíni postavil nad šachtou Piarg prvé reverzné vodné koleso, ktoré slúžilo na pohon ťažného zariadenia. Samotná ťažba sa vykonávala v okovách (pre ťažbu horniny) a v kožených vreciach (pre čerpanie vody). Toto postavené reverzné koleso bolo prvým zariadením tohto druhu v celom banskoštiavnickom revíri. V roku 1845 hlavný strojný inšpektor Ján Adriáni dal do šachty Piarg premiestniť vodnostĺpcový čerpací stroj profesora Schittka zo šachty Amália v Banskej Štiavnici a prívodné potrubie zo šachty Lill v Hodruši. Tento vodnostĺpcový čerpací stroj mal vypomáhať vodnostĺpcovému čerpaciemu stroju v šachte Leopold v Štiavnických Baniach. Pravdepodobne v roku 1852 sa nad šachtou Piarg postavilo nové reverzné ťažné koleso a konský ťažný gápeľ. V roku 1869 boli tieto strojné zariadenia aj s budovou v ktorých sa nachádzali vo veľmi zlom stave. Preto ministerstvo financií povolilo okamžitú opravu daných strojov a budovy. Šachta Piarg po dočasnom odstavení bola v roku 1897 zasypaná a prevádzkové budovy postupne prevažne asanované. Podľa zápisu z roku 1770 pri šachte Piarg pracovali horné, stredné a dolné stupy (zariadenia na drvenie rudy). Stredné stupy mali 6 drviacich želiez, dolné a horné stupy mali po 9 želiez. Pri stupách boli v prevádzke dve splavovne, v ktorých sa na základe rozdielnej špecifickej váhy zomletá ruda roztriedila na ťažšiu časť (rudnú) a ľahšiu (nerudnú). Halda šachty Piarg spolu s haldou šachty Karol v oblasti Štiavnických Baní patrí ku najväčším, čo dokazuje ťažobnú funkcii tohto banského diela. Prevažne z juhovýchodnej strany haldy nepravidelne v malom množstve možno pozorovať žilnú mineralizáciu tvorenú najmä kremeňom a karbonátmi, menej rodonitom a cinoplom (kremeň pigmentovaný jemným hematitom do mäsovočervena). Z rudných minerálov v žilnej výplni ojedinele možno pozorovať zrniečka galenitu, sfaleritu a pyritu. Veľmi ojedinelý je prítomný aj svetlý sfalerit – kleofán, ktorý vystupuje v najmladšej zrudňovacej mineralizácii celého žilného systému. Tesne pod haldou zo severnej strany sa nachádzalo ústie Vodnej štôlni, ktorou sa odvodňoval revír okolia žily Veterník.
Šachta Königsegg
GPS: 48.436487, 18.856571 [48° 26' 11.35'', 18° 51' 23.66'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Šachty, šachtové veže, zakryté ústia
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MB–1– 13)
Šachta Königsegg bola najjužnejšou otvárkovou a ťažobnou šachtou v rámci celého banskoštiavnického žilného systému. Táto šachta bola ťažobne orientovaná najmä na žilu Bieber, ktorá sa v hlbších častiach sprístupnila a overila až v prvej polovici 19. storočia. Žila Bieber vo svojom južnom pokračovaní v okolí šachty Königsegg mala podľa zachovaného dokumentu len kalcitový vývoj s ojedinelou impregnáciou galenitu. Z tohto dôvodu boli ďalšie banské práce na tejto žile v polovici 19. storočia pre beznádejnosť ukončené. Celkove všetky žily banskoštiavnického systému smerom na juh od šachty Königsegg vykliňujú, resp. prechádzajú do nebilančného vývoja. Neekonomický vývoj žilných štruktúr v okolí šachty Königsegg bol bansky potvrdený v úrovni Svätotrojičného obzoru a dedičnej štôlne Bieber. Samotné zaústenie šachty je 60 metrov v nadloží žily Bieber vo výške 701,9 m. Začiatok hĺbenia šachty Königsegg a jej prevádzkovanie nie je známe. Prvý údaj je z roku 1723, kedy bol na šachte daný do prevádzky Jozefom Emanuelom z Erlachu vylepšený ohňový čerpací stroj. V tom čase pravdepodobne išlo už o starú šachtu, nakoľko v roku 1752 prešla výraznou rekonštrukciou. V tom období stál nad šachtou aj konský čerpací gápeľ, ktorý bol pravdepodobne postavený už pri hĺbení šachty a v roku 1764 slúžil už len ako rezervné čerpacie zariadenie. Do tohto gápľa sa priahalo 8 párov koní. V polovici 18. storočia (po roku 1743) sa nad šachtou postavilo reverzné vodné koleso, ktoré malo na jednej strane hriadeľa bubon na navíjanie šachtového lana a na druhej strane kľuku spojenú cez šachtové sútyčie s piestovými čerpadlami. Šachtové sútyčie sa na kľuku pripájalo len pri čerpaní banskej vody. V roku 1758 hlavný strojný inšpektor Jozef Karol Hell skonštruoval nad šachtou atmosferický parný (ohňový) stroj, ktorý za 24 hodín bol schopný vyčerpať 503 – 554 m³ banskej vody (obr.č.169). Funkčný model takého stroja je možné vidieť v expozícii Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici (v objekte Kammerhof). V čase návštevy princa a následníka trónu Jozefa II. v oblasti Banskej Štiavnice v roku 1764, podľa knihy spracovanej pri tejto príležitosti (Zlatá kniha banícka) šachta Königsegg v tom čase bola vyhĺbená po úroveň dedičnej štôlne cisára Františka. Podľa údajov z roku 1812 sa pokračovalo v hĺbení šachty a v roku 1813 sa prehlbovanie skončilo. Celkove šachta Königsegg bola vyhĺbená do hĺbky 339 m. Podľa súpisu úpravníckych zariadení v oblasti Štiavnických Baní boli v roku 1770 pri šachte Königsegg v prevádzke dve stupy (horné a dolné), ktoré sa poháňali vodnými kolesami. Každá stupa (zariadenie na drvenie rudy) mala 9 drviacich tĺkov. Pri tejto šachte bola v tom čase vybudovaná aj jedna splavovňa so 6 splavmi. Halda šachty Königsegg je pomerne rozsiahla. Na jej ploche sú postavené rôzne objekty, z ktorých najväčšie je rekreačné zariadenie (hotel) postavené podnikom Duslo Šala. Z pôvodných prevádzkových banských budov na šachte zostala len jedna, ktorá sa nachádza len niekoľko metrov od miesta vlastnej šachty. Horninový materiál haldy je vplyvom poveternostných účinkov značne premenený. Z horninových reliktov možno identifikovať viac – menej premenený pyroxen - amfibolický andezit a zo žilnej výplne kremennú, menej karbonátovú mineralizáciu s ojedinelou impregnáciou pyritu, galenitu a sfaleritu. Doba ukončenia prevádzkovania šachty nie je známa, ale predpokladá sa, že to bolo okolo roku 1860. V mieste kde sa nachádzala ohlbeň (ústie) šachty v teréne je vyznačené logostĺpikom. Presnú lokalizáciu šachty si pamätajú ešte teraz žijúci (rok 2001) miestni obyvatelia, nakoľko cca do roku 1960 v jej mieste bola výrazná prepadlina zabezpečená oplotením.
Skalné bralá A-B andezitu
GPS: 48.386696, 18.869170 [48° 23' 12.11'', 18° 52' 9.01'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-12)
V oblasti vrcholu s kótou 689 sú vypreparované skalné bralá s doskovitou odlučnosťou podľa plôch 240 SW/80 (smer sklonu). Strmý priebeh odlučnosti (80º) podľa plôch fluidality naznačuje vnútornejšie časti extruzívneho telesa.
Pri odbočke na chodník je východ andezitu s doskovitou odlučnosťou 130 SE/35 (smer sklonu) súhlasne s plochami fluidality. Prechod do miernejšieho úklonu naznačuje okrajovú časť extruzívneho telesa s pohybom lávy pod miernejším úklonom. Súčasne pozorujeme prechod z hrubodoskovitej odlučnosti až blokovo-doskovitej odlučnosti do tenkodoskovitej odlučnosti, čo opäť charakterizuje okrajové časti telesa s rýchlejším procesom tuhnutia a vzrastom viskozity. Vejárovitá stavba plôch fluidality (zvýraznená doskovitou odlučnosťou) zodpovedá forme extruzívneho dómu.
Andezit je sivý, hruboporfýrický, obsahuje výrastlice plagioklasu veľké 4 – 6 mm, amfibolu do 5 – 6 mm a biotitu (do 3 – 4 mm). Základná hmota je mikroliticko-hyalopilitická. Zloženie zodpovedá amfibolicko-biotitickému andezitu.
Vnútorná stavba extruzívneho dómu
GPS: 48.387736, 18.872475 [48° 23' 15.85'', 18° 52' 20.91'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-39)
V stene opusteného lomu je možné pozorovať vertikálne až subvertikálne pásma fluidality oddelené plochami laminácie (ľavá časť lomu). Vznikali v čase ukončovania výstupných pohybov láv vo fáze tuhnutia. Na tento systém je naložený mladší systém plôch, ktoré prebiehajú zhruba kolmo na predchádzajúci. Tieto plochy odlučnosti zhruba kopírujú kupolovitú formu extruzívneho telesa a zodpovedajú systému kontrakčných plôch vznikajúcich v pokročilej fáze tuhnutia a kryštalizácie lávového telesa pri zmenšovaní jeho objemu.
V idealizovanom priereze extruzívnym dómom je možné identifikovať dva systémy plôch odlučnosti:
Prvý systém (a) s vejárovitým rozložením vzniká v záverečnom štádiu pohybu lávy vystupujúcej z prívodového ústia. Vejárovitý priebeh zodpovedá pásmam fluidality (smeru pohybu) lávy v záverečnom štádiu bezprostredne pred jej zastavením a stuhnutím. Tieto plochy, podľa ktorých sa deje oddeľovanie (odlepenie) jednotlivých častí pohybujúcej sa lávy na kratšie vzdialenosti, sa označujú aj ako laminačné plochy (resp. plochy laminácie).
Druhý systém (b) plôch odlučnosti vzniká v pokročilejšom štádiu chladnutia, keď pri kryštalizácii lávového telesa sa zmenšuje jeho objem. Vznikajú kontrakčné napätia, ktoré sa vyrovnávajú vznikom puklín a odlučných plôch nazývaných kontrakčnými puklinami, resp. kontrakčnými plochami.
Chladnutie lávových a magmatických telies sa začína od okrajov (kde odvod tepla je najintenzívnejší). Preto priebeh kontrakčných puklín spravidla kopíruje povrch lávového telesa. V typickom priereze extruzívnym telesom je priebeh kontrakčných plôch zhruba kolmý na priebeh plôch fluidality (laminácia). V skutočnosti však tieto geometrické vzťahy môžu byť oveľa komplikovanejšie.
Andezit je hruboporfýrický, sivý až zelenkavý (v dôsledku autometamorfnej premeny). Výrastlice tvorí plagioklas s veľkosťou 4 – 6 mm. Tmavé minerály sú v dôsledku premien sčasti chloritizované.
Autometamorfóza A-B andezitu
GPS: 48.388477, 18.883439 [48° 23' 18.52'', 18° 53' 0.38'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-38)
V opustenom lome pri lesnej ceste Pod Salašiská je odkryté teleso hruboporfýrického andezitu s blokovou odlučnosťou zodpovedajúce extrúzii, prípadne ložnej intrúzii (lakolitu). Tmavé výrastlice (amfibol, biotit do veľkosti 6 – 8 mm) sú sčasti až úplne hematitizované, plagioklas tvorí výrastlice do 6 mm, je relatívne menej postihnutý.
V prípade, ak po umiestnení lávového alebo magmatického telesa (lakolit, extrúzia, štoková intrúzia a pod.) dostatočne veľkého objemu nemôže prchavé zložky (magmatické plyny CO, H2S, Cl, F a H2O) rýchlo a spontánne unikať v priebehu chladnutia a kryštalizácie telesa, tieto zložky pôsobia zpätne na magmatickú horninu, pričom nastáva jej premena. Stáva sa to u podpovrchovej intrúzie alebo pri vniknutí telesa do prostredia tufov a vulkanoklastík, ktoré tvoria nad telesom hrubší pokryv.
Tieto prchavé zložky sa v záverečnom štádiu hromadia a pôsobia na už vykryštalizované časti magmatického telesa. Minerály sú podrobené premenám, pričom menej stabilné tmavé minerály (amfibol, biotit a pyroxény) sú chloritizované a menia sa na zmes sekundárnych minerálov (chlorit, epidot a ďalšie). V dôsledku toho hornina nadobúda zelené až modrozelené odtiene. Iným typom premeny je hematitizácia, keď v dôsledku oxidácie železa v mineráloch a základnej hmote sa z dvojmocného železa stáva trojmocné a vzniká hematit, ktorý preniká cez horninu a zastiera tmavé minerály. Hornina týmto pôsobením nadobúda hnedočervené sfarbenie.
Andezitové teleso sa nachádza v blízkosti kalderového zlomu, a preto nie je možné vylúčiť výstup fluidných zložiek pozdĺž kalderového zlomu a ich podiel na premenách horniny.
Autoklastická brekcia na okraji extruzívneho telesa
GPS: 48.386204, 18.886250 [48° 23' 10.33'', 18° 53' 10.5'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-13)
Na západnom svahu chrbtu Čierne Blato (k.574) je v záreze lesnej cesty odkrytý okraj extruzívneho telesa tvorený autoklastickou brekciou. Brekciu tvoria úlomky až bloky biotiticko-amfibolického andezitu premenlivej veľkosti (od drobných úlomkov do blokov s rozmermi 30-50 cm a viac). Obmedzenie úlomkov je prevažne ostrohranné (angulárne). U niektorých blokov je pozorovaný rozpad podľa siete trhlín na drobnejšie úlomky. Matrix (základná hmota) medzi úlomkami je zrnitý až lávový vo vzťahu k úlomkom je zastúpený v menšom objeme. Rozloženie úlomkov a blokov je chaotické.
Brekcia uvedeného typu vzniká počas rastu a priestorového rozširovania extrúzie. Vznikajúca pevná kôra na povrchu extruzívneho telesa (v dôsledku rýchlejšieho chladnutia a tuhnutia) nie je schopná sa s pokračujúcim rastom extrúzie plasticky vyrovnať, je podrobená tlakom a triešteniu na úlomky až bloky. Úlomkový materiál v priebehu pohybu nadobúda chaotickú orientáciu. Uvedeným procesom vzniká na povrchu extruzívneho telesa pásmo autoklastickej brekcie.
Extruzívna brekcia
GPS: 48.389068, 18.909521 [48° 23' 20.64'', 18° 54' 34.28'']
Obec: Počúvadlo
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-40)
Odkryv nad zákrutou lesnej cesty tvorí hruboúlomkovitá až bloková brekcia extruzívneho typu s úlomkami hruboporfýrického biotiticko-amfibolického andezitu. Väčšie bloky do 30 cm až 0,5 m sú výrazne napenené, s rôznym stupňom oxidácie, s augulárnym až subsférickým obmedzením, menšie úlomky sú prevažne ostrohranné (angulárne). Matrix je lávový, červenkastý (zoxidovaný), často silno napenený a spekaný. Úlomkový materiál je uložený chaoticky.
Úlomkovitý materiál tvorí hruboporfýrický andezit, sivý, sivo-ružový až hnedočervený (oxidovaný), pórovitý až celistvý a sklovitý. Výrastlice tvorí plagioklas, amfibol a biotit do veľkosti 4 – 6 mm. Brekcia predstavuje okrajové pásmo extruzívneho telesa.
Počas rastu extruzívneho dómu vzniká na jeho povrchu rýchlejšie tuhnúca povrchová kôra. Pri pokračujúcom zväčšovaní objemu extruzívneho dómu prísunom novej čerstvej lávy sa táto rýchlejšie tuhnúca povrchová kôra v dôsledku vnútorného napätia láme a rozpadá na úlomky až bloky. Tieto sú opäť stmelované tekutejšou (fluidálnejšou) lávou, bohatšou na plynnú fázu. Uvedeným procesom vzniká na povrchu dómatického telesa autoklastická extruzívna brekcia. Úlomkovitý materiál vznikajúci počas rastu extruzívneho dómu sa hromadí pri jeho úpätí v podobe chaotických hruboúlomkovitých až blokových brekcií.
Dómatické telesá v oblasti štiavnickej kaldery nevystupujú izolované, naopak tvoria skupiny vzájomne sa prekrývajúcich telies. Pásma extruzívnych brekcií zistené pri terénnom mapovaní umožňujú ich vzájomné rozlíšenie.
V pokračovaní asfaltovej cesty ďalej k juhovýchodu je pred nasledujúcou lokalitou č.8 (chrbát Darfel) možnosť vystúpiť lesnou cestou ku skalným bralám sitnianskeho andezitu na juhozápadných okrajoch chrbtu Biely kameň (pod kótou 606). Zo skalných brál je panoramatický pohľad na južné svahy Štiavnických vrchov.
Extrúzia A-B-H andezitu
GPS: 48.381744, 18.920658 [48° 22' 54.28'', 18° 55' 14.37'']
Obec: Prenčov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-45)
Extruzívne amfibolicko-biotiticko-hyperstenické andezitové teleso na lokalite Darfel vystupuje na povrch južne od okraja kalderového zlomu, kde predstavuje časť pôvodne rozsiahlejšieho telesa. Zo severu je teleso uťaté kalderovým zlomom a poklesnuté v rámci kaldery. Jeho prítomnosť v južnej časti kaldery potvrdil vrt PK-4. Extruzívne teleso vystupuje aj v celom rade skalných odkryvov pri štátnej ceste severne od Prenčova. Pri okrajoch telesa sú vyvinuté nesúvislé pásma extruzívnych brekcií, pričom pozorujeme postupný prechod od masívneho celistvého andezitu cez pásmo napenenia až do pásma brekcií s lávovým až zrnitým tmelom (matrixom). Brekcie tvoria úlomky pórovitého andezitu prevažne vo veľkosti 10 – 50 cm až bloky do 4 – 5 m so znakmi trieštenia podľa puklín. Externejšie sa nachádzajú brekcie pyroklastických prúdov s chaotickým uložením a epiklastické brekcie s náznakmi triedenia.
Extruzívne teleso odkryté v záreze lesnej cesty tvorí hruboporfýrický červenkastý (výrazne oxidovaný) autometamorfovaný andezit. Výrastlice tvorí plagioklas do 4 mm, amfibol do 4 mm a pyroxény, ojedinele je prítomný biotit. Tmavé výrastlice sú limonitizované a hematitizované v dôsledku autometamorfných premien. Hrubodoskovitá odlučnosť v smere fluidálnych plôch s orientáciou 105 SE/60 (smer sklonu) poukazuje na formovanie telesa výstupným pohybom (čo zodpovedá forme extruzívneho typu).
Pozícia extruzívneho telesa a vývoj štiavnickej kaldery
V záverečnom štádiu vývoja spodnej stratovulkanickej stavby (stredný až vrchný báden – 1. etapa) v oblasti stratovulkanického svahu vystúpili početné extruzívne telesá amfibolicko-pyroxénických až pyroxénicko-amfibolických andezitov (± biotit). Extruzívne telesá využívali pri výstupe zlomové systémy vo vyšších úrovniach stratovulkanického svahu. Tieto zlomy sa otvárali v súvislosti s prvými poklesovými pohybmi vo vrcholovej časti stratovulkánu bezprostredne pred vznikom vlastnej kaldery. Výstup extruzívnych telies sprevádzal vznik pyroklastických a úlomkových prúdov a hruboúlomkových epiklastických vulkanických brekcií. Na stratovulkanickom svahu extrúzie často prechádzali do krátkych a hrubých lávových prúdov.
Lahárové brekcie a epiklastiká
GPS: 48.393179, 18.931719 [48° 23' 35.44'', 18° 55' 54.19'']
Obec: Prenčov
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-41)
Názov lahar pochádza z Indonézie z oblasti budovanej činnými vulkánmi, kde bol použitý pre devastujúce lavíny bahna a kamenia ničiace ľudské príbytky. Lahar vo vulkanologickej terminológii predstavuje masu popola, bahna a úlomkov až blokov tvorených vulkanickým materiálom, ktorá sa účinkom gravitácie pohybuje po vulkanickom svahu. Táto lavína bahna a kamenia v podobe masového prúdu predstavuje veľké nebezpečenstvo a riziko pre obyvateľov a ich obydlia na úpätí aktívnych sopiek, najmä v tropickom pásme. Príčinou vzniku tejto pohybujúcej sa masy bahna a kamenia môžu byť výdatné dažde, ktoré sú časté v tropickom pásme a bežne sprevádzajú vulkanické erupcie. Ďalšiu príčinu môže predstavovať pretrhnutie hrádze kalderového alebo kráterového jazera, prípadne náhle roztopenie snehu a ľadu pri vulkanickej erupcii (Island). Impulzom na pohyb lahara môže byť zemetrasenie vulkanického pôvodu. Lahary často bezprostredne nasledujú vulkanickú erupciu a v tomto prípade sa transportuje materiál čiastočne v horúcom stave – horúci lahar. Lahary bez priameho vzťahu k erupcii sa označujú často ako studené lahary.
V záreze štátnej cesty južne od Sv.Antona v blízkosti kalderového dómu sú odkryté vulkanoklastické horniny spodnej stratovulkanickej stavby. Vyššie v ich nadloží je uložený lávový prúd. V rámci odkryvu vystupujú dve telesá chaotických laharových brekcií oddelené vložkou pieskovcov až siltovcov s úklonom na juh. V nadloží vrchného lahara je uložená opäť poloha epiklastického vulkanického pieskovca.
Spodný lahar (báza telesa nie je odkrytá) tvoria úlomky až bloky pyroxénických a amfibolicko-pyroxénických andezitov do veľkosti 30 – 40 cm s angulárnym až subangulárnym obmedzením (ostrohranným až sčasti zaobleným obmedzením). Drobnejšie úlomky sú výraznejšie angulárne. Matrix je piesčitý, hrubozrnný až piesčito-ílovitý. Drobno- až hruboúlomkovitý materiál je uložený chaoticky.
V nadloží lahara je uložená poloha epiklastického vulkanického pieskovca s vrstvičkou siltovca, ktorá predstavuje sediment uložený dočasným vodným tokom, prípadne splachom (v súvislosti s výdatným dažďom a pod.). Charakteristický je úklon na juh súhlasne s celkovými úklonmi stratovulkanickej stavby.
Vrchný lahar uložený ostro a diskordantne na polohe epiklastického vulkanického pieskovca a sčasti na povrchu spodného lahara sa vyznačuje odlišným litologickým zložením. V rámci lahara sú okrem angulárnych úlomkov prítomné veľké bloky andezitu okrúhlych (sféroidických) tvarov do veľkosti 1,5 – 2,2 m s charakteristickým rozpadom podľa radiálnych trhlín. Bloky patria k amfibolicko-pyroxénickému andezitu. Okraje blokov v porovnaní s vnútornou časťou sú sklovitejšie, povrch blokov je prevažne hladký. Rozmernejšie bloky prejavujú tendenciu uloženia v subhorizontálnom smere svojím dlhším rozmerom. Bloky pochádzajú z rozpadu žeravého lávového prúdu pri styku s vodným prostredím, prípadne sú výsledkom výlevu na zasnežený povrch. Matrix je zrnitý, tufovo-piesčitý, s obsahom drobnej pemzy. Uloženie laharovej brekcie je chaotické.
Predpokladáme, že vo vrcholovej časti stratovulkánu sa vylial lávový prúd na zasnežené alebo ľadové polia, čo spôsobilo rozpad prúdu na sféroidické bloky a úlomky. Úlomkovitý materiál v dôsledku svojej nestability na stratovulkanickom svahu sa dal následne do pohybu ako masový úlomkovitý prúd - lahar. Sféroidické bloky v čiastočne žeravom stave sa rozpadali a trieštili ďalej podľa radiálnej siete trhlín aj počas pohybu lahara. Spodný lahar s rôznorodým materiálom nevykazuje priamy vzťah k vulkanickej erupcii. Naproti tomu, vrchný lahar je možné označiť termínom horúci lahar. Niektoré lahary pokračovali zo stratovulkanického svahu ďalej na juh a po prekročení pobrežnej zóny sa pohybovali ďalej na morskom dne v podobe bahenných prúdov.
Informačná tabuľa
GPS: 48.409521, 18.856666 [48° 24' 34.28'', 18° 51' 24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: iG-0-02)
Informačná tabula v úvodnej časti obsahuje potrebné všeobecné údaje o geologickej stavbe štiavnického stratovulkánu a jeho vývojových etapách doložené vývojovou schémou. Nakoľko trasa náučného chodníka prebieha na severnom, východnom a južnom svahu masívu Sitna s výstupom na jeho vrchol, je osobitná pozornosť v úvodnom komentári venovaná vrchným úrovniam výplne kaldery, vrátane procesov pokalderového vulkanizmu, ktorého výsledkom bol predpokladaný sitnianský vulkán. Vulkanické formy a litológiu hornín zobrazuje geologický rez.
Priebeh trasy chodníka so zastávkami pri geologických objektoch je dokumentovaný výrezom topografickej mapy a geologická stavba výrezom geologickej mapy. Priebeh trasy a povaha jednotlivých geologických objektov sú uvedené v stručnom opise.
Epiklastické vulkanické brekcie, skalné bralá sitnianskeho andezitu, dolný hrad
GPS: 48.401644, 18.886181 [48° 24' 5.92'', 18° 53' 10.25'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-08)
Epiklastické vulkanické brekcie v záreze štátnej cesty cca 500 m severne od Počúvadlianskeho jazera sú súčasťou výplne štiavnickej kaldery. Úlomkový vulkanoklastický materiál epiklastického typu so zastúpením prevažne biotiticko-amfibolických až amfibolicko-biotitických andezitov patrí k studenskej formácii vrchnobádenského veku.
Úlomkový materiál s rozmermi prevažne 5 – 25 cm až blokmi do 1,5 m je prevažne ostrohranný (angulárny) až čiastočne zaoblený (subangulárny). Matrix medzi úlomkami je zrnitý, piesčitý, s drobnejšími andezitovými úlomkami a úlomkami pemzy. Okrem napenených (vezikulovaných) úlomkov svetlejších odtieňov sú prítomné úlomky s tmavou, sivočiernou, čiastočne sklovitou základnou hmotou. Uloženie materiálu je chaotické, bez známok triedenia a zvrstvenia.
Nízky stupeň opracovanosti a chaotické uloženie svedčia o krátkom masovom transporte úlomkového a piesčitého materiálu účinkom gravitácie. Chaoticky uložený materiál vykazuje textúry sutinových uloženín v podobe gravitačných osypov pri okrajoch extruzívnych telies, prípadne až s prechodmi do uloženín laharového typu.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Skalné bralá sitnianskeho andezitu južne od k. 1 009 Sitno predstavujú súčasť hradného opevnenia stredovekého hradu – dolný hrad. Ku skalným bralám je pripojená časť muriva, ktoré bolo pravdepodobne súčasťou hradnej veže, resp. obranného múru. Výstup na vrchol skalného brala, odkiaľ je panoramatický výhľad na krajinu, je možný len po vyznačenom pešom chodníku. Výstup na hradné murivo nie je povolený.
Skalné bralá tvorí stredne- až hruboporfýrický amfibolicko-pyroxénický andezit s biotitom. Andezit je tmavosivý, zvetráva do svetlejších odtieňov. Zloženie andezitu je identické s andezitovými bralami vrcholovej časti Sitna, lokality Sitience, Bieleho kameňa. Výrastlice tvorí plagioklas (2 – 6 mm), amfibol a biotit (3 – 6 mm). Základná hmota je mikrolitická až mikroliticko-hyalopilitická. Odlučnosť podľa subvertikálnych plôch vytvára hrubé skalné bloky. V rámci blokov je vyvinutá subparalelná doskovitá odlučnosť podľa laminačných plôch (plochy fluidality) s úklonom na juhovýchod.
Úlomkové prúdy (debris flows)
GPS: 48.418323, 18.868028 [48° 25' 5.96'', 18° 52' 4.9'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-09)
V záreze lesnej cesty na severnom svahu hrebeňa Almášskej lúky je východ epiklastickej vulkanickej brekcie. Brekciu tvorí úlomkový vulkanický materiál s rozmermi prevažne 5 – 15 cm, v menšej miere bloky do veľkosti 40 – 50 cm. Úlomky sú prevažne ostrohranné (angulárne) až sčasti zaoblené (subangulárne). Matrix je zrnitý, piesčitý, tvorí cca 50 – 60 % objemu. Uloženie je chaotické, bez známok triednosti a zvrstvenia. Charakter uloženia a nízky stupeň opracovanosti svedčia o náhlom masovom transporte prostredníctvom úlomkového prúdu (debris flow).
Úlomkové prúdy v priebehu vývoja a deštrukcie lávových telies boli pravdepodobne najčastejším spôsobom, ktorým sa masovo premiestňoval a nanovo ukladal úlomkový materiál v rámci kaldery.
Poznámka k termínu epiklastická vulkanická horninaVulkanické horniny po svojom vzniku v dôsledku povrchových činiteľov (dážď, tečúca voda) podliehajú rozpadu na úlomkovitý až jemnozrnnejší piesčito-ílovitý materiál. V dôsledku jeho nestability na vulkanickom svahu sa účinkom gravitačnej energie a vodného transportu vulkanický materiál premiestňoval a nanovo ukladal pri úpätí vulkanického svahu. Výsledkom je hornina tvorená úlomkovitým materiálom stmeleným jemnozrnnejším matrixom. Označujeme ju názvom epiklastická vulkanická brekcia. V prípade vysokého stupňa opracovania a triedenia materiálu (účinkom vodných tokov) vzniká epiklastický vulkanický konglomerát. Jemnozrnnejší materiál tvorí epiklastický vulkanický pieskovec, prípadne siltovec. Medzi epiklastické vulkanické horniny náležia aj úlomkové horniny vulkanického pôvodu premiestnené náhlym jednorazovým transportom v podobe masového prúdu. Horniny tohto typu zodpovedajú laharom, prípadne úlomkovým prúdom.
Uloženiny úlomkových lavín (debris avalanches)
GPS: 48.405804, 18.879314 [48° 24' 20.89'', 18° 52' 45.53'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Gaopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-06)
V záreze lesnej cesty v odkryve s dĺžkou cca 35 – 40 m je obnažená brekcia s chaotickým uložením úlomkového materiálu. Úlomky s rozmermi 5 – 25 cm až bloky do veľkosti 0,5 – 2 m a viac sú prevažne angulárne, často silno napenené a postihnuté premenami (sivobiele a zelenkavé). V rámci odkryvu sú chaotické brekcie rozčlenené na jednotlivé bloky (segmenty) podľa tektonických zón so znakmi drvenia. Brekcie v jednotlivých segmentoch sa odlišujú najmä vzájomnou proporciou úlomkov a zrnitého piesčitého matrixu, ako aj veľkosťou úlomkov. Niektoré bloky so zrnitým až lávovým matrixom sa blížia k typu extruzívnych brekcií.
V prípade niektorých rozmernejších blokov pozorujeme ich rozpad podľa siete hustých puklín pripomínajúci textúry typu „jig-saw“ (názov podľa skladačkovej hry; obr.č.45B). K vzniku úlomkového materiálu a jeho pohybu v podobe úlomkovej lavíny došlo pravdepodobne pri náhlom porušení stability extruzívneho dómu s jeho následným kolapsom a náhlou deštrukciou. V rámci lavíny okrem úlomkového materiálu sú zahrnuté aj bloky extruzívnych brekcií pochádzajúce z okrajových zbrekciovatených častí extruzívnych dómov často postihnutých hydrotermálnymi premenami. Tieto bloky nachádzajúce sa v lavíne sa počas jej pohybu tlakovo namáhali a trieštili na úlomky. Svedčí o tom hustá sieť trhlín, ktorá ich preniká.
Úlomkové lavíny (debris avalanches) v oblasti štiavnickej kaldery vznikali najmä pri kolapsoch a náhlych deštrukciách rozmernejších extruzívnych dómov. K vzniku lavín prispievali aj hydrotermálne premeny (v podobe plynných výronov a horúcich prameňov), ktoré znižovali pevnosť hornín a tým narúšali ich stabilitu.
V pokračovaní chodníka na východ (oblasť Jedlina) v zárezoch lesnej cesty nasledujú východy hrubých až blokových epiklastických vulkanických brekcií. Úlomkový až blokový materiál (do veľkosti až 2 m) pochádza z deštrukcie lávových telies, prípadne z deštrukcie pôvodných hruboúlomkovitých brekcií uložených v okolí extruzívneho dómu. Vyznačuje sa čiastočným zaoblením a náznakmi triedenia a uloženia v subhorizontálnych polohách. Tieto znaky sú výsledkom krátkeho transportu. V menšej miere sú prítomné aj bloky s angulárnym (ostrohranným) obmedzením a doskovitou odlučnosťou. Prevládajú bloky s pórovitou stavbou, často so znakmi hydrotermálnej premeny. Andezit v blokoch je výrazne porfýrický. Výrastlice plagioklasu sú do 4 – 6 mm, amfibol do 5 – 8 mm, nápadný je biotit do 5 – 8 mm. Matrix je piesčitý až piesčito-ílovitý, s častými úlomkami pemzy. Tvorí 50 – 60 %.
Pyroklastický blokovo-popolový prúd
GPS: 48.418309, 18.873735 [48° 25' 5.91'', 18° 52' 25.45'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-10)
Pyroklastický prúd predstavuje horúcu zmes plynov, popola, pemzy a úlomkov v pevnom až poloplastickom stave pohybujúcu sa po uklonenom zemskom povrchu v podobe turbulentného prúdu. Počas pohybu pyroklastického prúdu, a najmä v jeho závere, účinkom gravitácie sa zo spodnej časti prúdu ukladá na zemskom povrchu popolovo-pemzový materiál s úlomkami až blokmi poloplastickej žeravej lávy. V dôsledku vysokej teploty často nastáva v pyroklastickom prúde po jeho uložení spečenie až zváranie vulkanického materiálu na kompaktnú masu.
Podľa zloženia sa rozlišujú popolovo-pemzové pyroklastické prúdy obsahujúce viac ako 50 % objemu v podobe popolových častíc, kryštálov a pemzy (s nižším obsahom úlomkov čerstvej, juvenilnej lávy) a blokovo-popolové pyroklastické prúdy s prevahou úlomkov až blokov juvenilnej lávy nad matrixom.
Popolové a popolovo-pemzové prúdy vznikajú pri kolapse eruptívneho stĺpca v prípade plíniovskej erupcie. Naproti tomu blokovo-popolové pemzové prúdy vznikajú v prípade vulkánskeho eruptívneho stĺpca, keď do atmosféry sú vyvrhnuté okrem popola aj hrubšie úlomky až bloky juvenilnej lávy. Po poklese (kolapse) eruptívneho stĺpca a páde vulkanického materiálu na zemský pvrch po uklonenom vulkanickom svahu v smere od krátera roluje žeravá masa vulkanických plynov, popola a blokov, v podobe pyroklastického prúdu.
Ďalším spôsobom vzniku blokovo-popolového alebo blokovo-pemzového prúdu je kolaps – náhla deštrukcia extruzívneho dómu. Nastáva v dôsledku gravitačnej nestability (často pri raste extruzívneho dómu na uklonenom svahu) alebo v dôsledku vnútorného pretlaku plynov. Magmatické plyny sa udržujú pod vnútorným tlakom v dôsledku vznikajúcej povrchovej polopevnej až pevnej kôry. Pri náhlom poklese vonkajšieho tlaku vznikom trhlín na povrchu dómu magma prudko exploduje a mení sa na zmes popola, pemzy a útržkov žeravej lávy, ktorá sa pohybuje v podobe prúdu a unáša úlomky až bloky povrchovej kôry a stuhnuté časti roztriešteného extruzívneho dómu. Explozívne deštrukcie dómov sa v poslednom období pozorovali v prípade sopky Merapi (Indonézia) v rokoch 1984, 1994, 1997 – 1998, sopky Monserrat (1995 – 1996) a Mt. Unzen (Japonsko) v roku 1991.
Blokovo-popolové prúdy vznikajúce pri kolapse extruzívnych dómov prekonajú vzdialenosť 10 km a viac, pričom ich pohyb dosahuje rýchlosť až 100 km/hod. Blokovo-popolové prúdy v prípade uvedených sopiek sú známe ničivými účinkami na osídlenia pri ich úpätí, často s tragickými následkami na ľudských životoch.
Odkryvy uloženín pyroklastického blokovo-popolového prúdu vystupujú na ceste a v zárezoch lesnej cesty v oblasti Jedliny na sv. výbežku chrbta pod Almášskymi lúkami. Brekciu pyroklastického prúdu tvoria úlomky až bloky andezitu (do 35 – 45 cm), subsférické až subangulárne, uložené chaoticky. Matrix sivobielej farby tvoria úlomky pemzy a vitrokryštálový tuf s amfibolom a biotitom.
Uloženiny blokovo-popolových až popolovo-pemzových prúdov pochádzajú s deštrukcie extruzívnych dómov. Úlomkový až blokový materiál bol následne po explózii dómu transportovaný v plynno-popolovo-pemzovej mase. Na horúci stav poukazuje mierne spečenie a deformácia pemzy s pretiahnutím v horizontálnom smere.
V pokračovaní lesnej cesty na ohybe chrbta je ďalší odkryv tvorený dominantne pemzovými tufmi. Pemzové fragmenty veľké 2 – 5 cm, ojedinele do 10 – 25 cm, sčasti deformované a usmernené, tvoria cca 40 – 50 % objemu. Ojedinele sú prítomné úlomky amfibolicko-biotitického andezitu (2 – 5 %) do veľkosti 15 – 25 cm. Matrix je pemzovo-tufový až vitrokryštálovo-tufový, s drobnými úlomkami.
Redeponované pemzové tufy
GPS: 48.416657, 18.880258 [48° 24' 59.97'', 18° 52' 48.93'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-03)
V záreze lesnej cesty na ohybe je odkryv dlhý cca 25 m a vysoký 2 – 3 m tvorený redeponovanými pemzovými tufmi. Úlomky pemzy prevažne vo veľkosti 1 – 3 cm, sporadicky 5 – 25 cm, sú sčasti zaoblené. Menšie aj väčšie úlomky sú prevažne subhorizontálne usmernené. Pemza je sivobiela, svetložltá až okrová. Výrastlice tvorí amfibol a biotit.
Matrix je sivohnedý, svetlý, vitrokryštálový, s drobnými úlomkami pemzy. Ojedinele sú prítomné úlomky amfibolicko-biotitického andezitu do veľkosti 15 – 25 cm (tvoria cca 2 – 5 %). Úlomky pemz nesú známky druhotného premiestnenia s krátkym transportom a novým uložením v podobe redeponovaného pemzového tufu.
Pyroklastický popolovo-pemzový prúd
GPS: 48.413794, 18.884614 [48° 24' 49.66'', 18° 53' 4.61'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-11)
Na okraji chrbta s kótou 693 v záreze lesnej cesty je východ pemzového tufu v dĺžke cca 15 m. V zložení prevládajú úlomky pemzy vo veľkosti 1 – 5 cm (ojedinele až 10 cm) so subsférickým až nepravidelným obmedzením. Výrastlice tvorí amfibol a biotit vo veľkosti 3 – 6 mm. Matrix je sivohnedý, tufový, pomerne kompaktný, s drobnými úlomkami andezitu. Tvorí cca 60 % objemu. V nepatrnom množstve sú prítomné úlomky amfibolicko-biotitického andezitu vo veľkosti 2 – 4 cm. Uloženie je chaotické, bez známok triedenia a zvrstvenia.
Mierna kompakcia a náznaky deformácie pemzy poukazujú na zvýšenú teplotu v čase uloženia pemzového tufu.
Pemzové tufy sú produktom erupcie plíniovského typu. V súvislosti s kolapsmi eruptívneho stĺpca vznikali popolovo-pemzové prúdy, ktoré sa pohybovali od centra erupcie po uklonenom svahu do vnútornejších častí kalderovej depresie. Pri pohybe po vulkanickom svahu sa zachytili drobné úlomky andezitov a transportovali sa spolu s prúdom. Zdrojmi erupcií boli pravdepodobne zlomy pri okrajoch vznikajúcej kaldery.
Lahar s tufovo-pemzovým matrixom
GPS: 48.413160, 18.882919 [48° 24' 47.38'', 18° 52' 58.51'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-12)
V zárezoch lesnej cesty v niekoľkých odkryvoch vystupujú uloženiny laharových brekcií od zastávky č. 6 po odkryv v lesnej ceste na chrbte s kótou 718. Úlomky prevažne vo veľkosti 5 – 25 cm až bloky do 40 – 50 cm a viac tvorí hruboporfýrický amfibolicko-biotitický andezit. Úlomky až bloky sú sčasti ostrohranné (subangulárne) až mierne zaoblené (suboválne), rozložené chaoticky. Matrix je tufovo-pemzový (s prevahou úlomkov pemzy), prípadne piesčito-ílovitý s rozptýlenou pemzou.
Jednotlivé odkryvy laharov v zárezoch náučného chodníka sa líšia vzájomnou proporciou (pomerom) v obsahu úlomkového materiálu a popolovo-pemzového matrixu, ako aj veľkosťou a stupňom opracovanosti úlomkového materiálu. Svedčí to o prítomnosti viacerých laharových telies odkrytých v zárezoch lesnej cesty.
Pri porušení gravitačnej stability pemzovo-tufového a úlomkového nespevneného materiálu na vulkanickom svahu dochádzalo často k jeho zosúvaniu a ďalšiemu pohybu v podobe jednorazových masových prúdov – laharov. Pohyb tejto tufovo-popolovej masy s úlomkami až blokmi v smere do nižších úrovní kalderovej depresie riadila gravitačná energia. Porušenie stability voľného sopečného materiálu mohlo nastať v dôsledku výdatných dažďov (tie často sprevádzajú vulkanické erupcie). To napomohlo vzniku bahnitej kašovitej suspenzie tvorenej popolovo-pemzovým materiálom a jeho schopnosť tiecť a prechádzať do masového pohybu. V priebehu pohybu po vulkanickom svahu sa strhával úlomkový až blokový materiál uložený na vulkanickom svahu a transportoval sa spolu s popolovo-pemzovou masou (matrixom). Impulzom na masový pohyb voľného nespevneného sopečného materiálu na vulkanickom svahu mohlo byť aj jeho náhle nakopenie počas erupcie alebo seizmické otrasy v súvislosti s erupciou.
Rozdiely v zložení matrixu, ktorý v prípade laharových brekcií varíruje od popolovo-pemzového až po piesčito-ílovitý, odráža rôzne podmienky vzniku laharov. V prípade popolovo-pemzového matrixu je možné predpokladať blízky časový a príčinný vzťah k vulkanickej erupcii. Naproti tomu, v prípade piesčito-ílovitého matrixu je potrebný relatívne dlhší čas po erupcii, v ktorom nastáva zvetrávanie a rozklad vulkanického materiálu. Pre vznik lahara je dostatočná aj zrážková činnosť.
Lahary v oblasti štiavnickej kaldery pravdepodobne vznikali aj v súvislosti s deštrukciou extruzívnych dómov alebo v dôsledku náhleho nakopenia hruboúlomkového materiálu pri okrajoch extruzívnych dómov.
Extruzívna brekcia pri okraji extruzívneho dómu
GPS: 48.410739, 18.880934 [48° 24' 38.66'', 18° 52' 51.36'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-23)
V záreze lesnej cesty na východnom svahu Sitna (Bukovina) je odkryv v dĺžke cca 25 m v okrajovej časti extruzívneho telesa tvorený extruzívnou brekciou. Brekcia je zložená prevažne z úlomkov (5 – 20 cm) až blokov (do 0,5 m) silno pórovitého (napeneného) hruboporfýrického biotiticko-amfibolického andezitu. Drobnejšie úlomky sú angulárne, väčšie bloky sú subangulárne až subsférické. Rozloženie blokov je chaotické. Matrix medzi úlomkami až blokmi je lávový, silno napenený, jeho zastúpenie oproti úlomkom je výrazne variabilné. Rozhranie medzi úlomkami a lávovým matrixom je často neostré, rozplývavé. Extruzívna brekcia predstavuje okrajovú zónu sčasti odkrytého extruzívneho telesa.
V priebehu vývoja extruzívneho dómu vytláčaním silno viskóznej (málo pohyblivej) lávy v podobe kupolovitého telesa v dôsledku rýchlejšieho chladnutia vzniká na jeho povrchu polopevná až pevná kôra (obr.č.56A). Pri pokračujúcom raste a rozširovaní (expanzii) extruzívneho dómu v dôsledku prísunu novej čerstvej lávy je pevná kôra na povrchu extruzívneho dómu podrobená tlaku a napätiu a rozpadá sa na úlomky až bloky. Tie sú opäť stmelené napenenou, ešte tekutou a pohyblivou lávou. Výsledkom je vznik pásma extruzívnych autoklastických brekcií v okrajových častiach extruzívnych telies.
Výstup lávy pokračuje a tým aj priestorové rozširovanie extruzívneho dómu. Napätiam a lámaniu je podrobená aj okrajová extruzívna brekcia. Úlomkový materiál pochádzajúci z jej rozpadu sa hromadí pri úpätí extruzívneho dómu, kde vytvára uloženiny hruboúlomkovitých až blokových brekcií. V prípade, ak povrchová tuhnúca kôra nie je schopná naďalej odolávať vnútornému tlaku plynov a magmy, nastáva náhla explozívna deštrukcia s následným kolapsom extruzívneho dómu, vznikne blokový pyroklastický prúd, ktorý roluje v smere od kolabujúceho extruzívneho dómu.
Bielokamenské súvrstvie, popolovo-pemzový prúd
GPS: 48.408674, 18.885591 [48° 24' 31.23'', 18° 53' 8.13'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-24)
V záreze lesnej cesty v lokalite Veľké lúky na východnom svahu masívu Sitna sú odkryté uloženiny pemzových tufov bielokamenského súvrstvia.
Litologické zloženie
Hlavnú zložku tvoria úlomky pemzy veľkosti 1 – 3 mm (sčasti zaoblené) v jemnozrnnejšom tufovom matrixe tvorenom vitrokryštálovým tufom a drobnými úlomkami pemzy. V popolovo-pemzovom tufe sú časté rozptýlené drobné úlomky amfibolicko-pyroxénického andezitu s biotitom do 2 – 3 cm, ojedinele do 5 – 10 cm. Sporadicky sú prítomné úlomky amfibolicko-biotitického andezitu. Vulkanický materiál je uložený chaoticky.
Poloha popolovo-pemzového tufu je výsledkom masového transportu v podobe popolovo-pemzového prúdu. Popolovo-pemzové prúdy vznikajú v súvislosti s erupciami plíniovského typu pri kolapse eruptívneho stĺpca. O tomto procese sme sa zmienili už na zastávke č. 4 náučného chodníku ŠB-03. V priebehu pohybu masového prúdu sa zachytil úlomkový andezitový materiál z povrchu, po ktorom sa pohyboval popolovo-pemzový prúd. Nie je možné vylúčiť, že môže ísť aj o úlomkový popolovo-pemzový prúd, resp. popolovo-pemzový lahar, ktorý vznikol v priebehu plíniovských erupcií.
Na základe geologickej pozície a petrografického zloženia popolovo-pemzový tuf patrí k bielokamenskému súvrstviu, ktoré tvorí vrchnú časť výplne štiavnickej kaldery. V nadloží popolovo-pemzových tufov sa v priebehu pokračujúcej vulkanickej aktivity uložil lávový prúd sitnianskeho komplexu. Bielokamenské súvrstvie v celkovej hrúbke 120 m uložené v jv. časti kaldery a lávový prúd sitnianskeho andezitu v jeho nadloží predstavujú denudačné zvyšky predpokladaného sitnianskeho vulkánu sarmatského veku.
Lávový prúd Sitnianskeho komplexu
GPS: 48.402207, 18.888294 [48° 24' 7.95'', 18° 53' 17.86'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-30)
Skalné bralá v blízkosti asfaltovej cesty v podmorskej výške 800 m sú súčasťou reliktu lávového prúdu, ktorý buduje vrcholovú časť Sitna, kóta 1009. Skalný masív je uklonený na juhovýchod. Zvyšky lávového prúdu pokrývajú vrchol Sitience (k. 774, Biely kameň k.657) a pokračujú v celom rade izolovaných reliktov (ďalej na JV na stratovulkanickom svahu). V dôsledku nestabilného podložia tvoreného pemzovými tufmi sa lávový prúd rozpadol a vzniklo blokové pole na jv. svahu Sitna s blokmi sitnianskeho andezitu.
Petrografické zloženie
Andezit sitnianskeho komplexu je tmavosivý, stredne- až hruboporfýrický. Výrastlice tvorí plagioklas (2 – 6 mm), amfibol a biotit (3 – 6 mm). Základná hmota je mikrolitická až mikroliticko-hyalopilitická.
Rozpad andezitového prúdu je podľa strmých až vertikálnych plôch odlučnosti. Jednotlivé bloky sa vyznačujú doskovitou subparalelnou odlučnosťou podľa plôch fluidality (laminačné plochy) s priebehom 130 SE/15 (smer sklonu). Lávový prúd je uložený na bielokamenskom súvrství.
Prameň, Bielokamenské súvrstvie
GPS: 48.404386, 18.882275 [48° 24' 15.79'', 18° 52' 56.19'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-26)
Výstup prameňa v tejto úrovni 853 m nad morom je určite prekvapujúci a neočakávaný. Vysvetlením je skutočnosť, že pemzové tufy a redeponované tufy bielokamenského súvrstvia, ktoré sa nachádzajú v tejto úrovni sú výborným kolektorom (zberačom) dažďovej vody, ktorá cez súvrstvie presakuje a nasycuje ho. Podobne je dobrým kolektorom aj nižšia časť výplne kaldery tvorená pemzovými tufmi, epiklastickými brekciami a pórovitými lávovými prúdmi studenskej formácie. Po nasýtení sedimentárnej výplne kaldery v dôsledku zrážkovej činnosti voda migruje na povrch po otvorených puklinách alebo puklinových zónach. V prípade, ak vystupujúca voda narazí na prekážku, a v tomto prípade je to lávový prúd, voda sa pohybuje po rozhraní lávového prúdu a sedimentov k jeho okraju, kde vyteká v podobe horského prameňa. To je pravdepodobné objasnenie, prečo voda vystupuje v nadmorskej výške 850 m.
Ďalší prameň na južnom chrbte Sitna sa nachádza vo vyššej úrovni, v nadmorskej výške 970 m, v prostredí andezitového telesa. Vystupujúca voda v tomto prípade využila pri výstupe puklinovú zónu v telese sitnianskeho andezitu.
Niekoľko ďalších prameňov sutinového pôvodu vyviera v oblasti blokoviska na juhovýchodnom svahu Sitna.
Životodarné pramene horskej vody boli zrejme dôvodom, prečo vrcholová oblasť Sitna bola vyhľadávaným útočiskom ľudí počínajúc neolitom cez starovek až do obdobia stredoveku.
Skalné bralá na SZ okraji Sitna
GPS: 48.403090, 18.875264 [48° 24' 11.12'', 18° 52' 30.95'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-21)
Vrchol Sitna opradený povesťami a legendami bol vyhľadávaným miestom a útočiskom ľudí už od neolitu, známy Keltom aj Rimanom a nakoniec bol miestom stredovekého hradu. Masív Sitna dosahuje najvyššiu nadmorskú úroveň, 1 009 m nad morom, spomedzi ostatných hrebeňov a vrcholov vulkanického pohoria Štiavnických vrchov. Vrcholovú oblasť Sitna tvoria zvyšky lávového prúdu, ktorý vznikol v oblasti štiavnickej kaldery v období sarmatu (zhruba pred 13 miliónmi rokov).
Skalné bralá sitnianskeho andezitu
Západný okraj masívu Sitna je obmedzený strmými skalnými stenami padajúcimi do hĺbky 40 – 50 m. Skalné steny sú rozčlenené podľa subvertikálnych až vertikálnych odlučných plôch na celý rad kulisovitých blokov, na jednotlivé bralá. Vnútorná stavba brál sa člení podľa doskovitej odlučnosti s úklonmi 10 – 15º na juhovýchod. Doskovitá odlučnosť zodpovedá plochám fluidality (tečenia), ktoré vznikajú v záverečnom štádiu pri ukončovaní pohybu lávového prúdu (v čase bezprostredne pred jeho zastavením a stuhnutím). Tieto plochy doskovitej odlučnosti (označované aj ako laminačné plochy) sú orientované paralelne s povrchom, po ktorom sa lávový prúd pohybuje. Sú dôležitým kritériom pri rekonštrukcii formy lávového prúdu a smeru jeho pohybu.
Kombináciou odlučnosti podľa strmých až vertikálnych plôch a na ne kolmých plôch doskovitej odlučnosti vznikajú podivuhodné až bizarné formy skalných brál. Niektoré pripomínajú postavy alebo prilbice stredovekých rytierov, ktorí spia pod Sitnom, čakajúc na horšie časy, keď budú k dispozícii v plnej zbroji.
Skalné steny západného kraja masívu Sitna predstavujú súčasný denudačný okraj pôvodne rozsiahlejšieho lávového prúdu, ktorý pokračoval od SZ v smere na juhovýchod. Ďalšie zvyšky tohto prúdu tvoria vrcholy Sitience (k. 775) a Biely kameň (k. 657). Po prekročení kalderového zlomu lávový prúd pokračoval ďalej na stratovulkanický svah do vzdialenosti zhruba 10 km od Sitna. Lávový prúd pri svojej ceste na vonkajšom stratovulkanickom svahu sledoval paleodolinu smerujúcu od kalderového zlomu na JV k úpätiu stratovulkánu. Lávový prúd pritom zostúpil z nadmorskej výšky cca 950 m až na úroveň 500 m (severne od obce Devičie) a dosiahol vzdialenosť 17 km.
Lávový pokrov masívu Sitna sa ukláňa na JV cca 10-150 (pri sz. okraji je jeho báza v úrovni cca 950 m nad morom, pri jv. okraji je 750 m nad morom). Pri západnom okraji je lávový prúd Sitna uložený na povrchu amfibolicko-biotitického andezitu studenskej formácie, v smere k jv. okraju jeho podložie tvoria tufy bielokamenského súvrstvia. Bielokamenské súvrstvie podobne vystupuje aj v podloží reliktov andezitového prúdu vrcholov Sitience a Biely kameň. Na základe viacerých izolovaných reliktov lávových prúdov v južnej časti kaldery je možné usúdiť, že lávový prúd tvoril pôvodne v južnej časti kaldery rozsiahlejší a súvislejší lávový pokrov, ktorý bol z južnej strany obmedzený bariérou kalderového zlomu.
Lávový prúd smerujúci od Sitna na JV na vonkajší stratovulkanický svah bol súčasťou predpokladaného sitnianskeho vulkánu. Jeho centrum sa nachádzalo v južnej časti kaldery.
Predpokladaný vulkán, z ktorého svahov stekali lávové prúdy a pohybovali sa ďalej na vonkajší stratovulkanický svah, podľahol denudácii a bol úplne odstránený. Príčinou bol enormný výzdvih hodrušsko-štiavnickej hrasti, pri ktorom v dôsledku denudácie sa odkryli subvulkanické intrúzie a horniny predvulkanického podložia (širšia oblasť Hodruše a Vyhní).
Lávový prúd v oblasti Sitna s nadmorskou výškou 1 009, v súčasnosti predstavuje najvyššie položený relikt lávového prúdu. Pôvodne bol lávový prúd uložený pri úpätí predpokladaného sitnianskeho vulkánu. Vrchol tohoto vulkánu bol pravdepodobne o 1 500 až 2 000 m vyššie.
Masív Sitna a ďalšie vrcholy a hrebene pokryté zvyškami lávových prúdov sitnianskeho andezitu dosahujú najvyššiu nadmorskú úroveň v súčasnom reliéfe. Pôvodne však boli súčasťou rozsiahlejšieho lávového pokrovu uloženého v depresii v jv. časti kaldery na bielokamenskom súvrství. Dlhodobým účinkom povrchových erozívnych síl (vietor, dážď, tekúca voda a gravitácia) sa odstránili menej odolné horniny (pemzové tufy, vulkanoklastiká a telesá biotiticko-amfibolických andezitov). Lávové prúdy sitnianskeho andezitu viac odolné proti zvetrávaniu sa postupne obnažovali, až nakoniec sa ocitli v pozícii súčasných vrcholov a hrebeňov. Uvedený proces, ktorým nastal úplný zvrat v morfológii terénu (pôvodne depresia alebo dolina, nakoniec hrebeň), sa nazýva inverzia reliéfu. Lávový prúd sitnianskeho andezitu je priam exemplárnou ukážkou tohto procesu.
Pemzové tufy a redeponované tufy bielokamenského súvrstvia predstavujú materiál pomerne málo odolný proti erozívnym činiteľom. Lávový pokrov sitnianskeho andezitu uložený na bielokamenskom súvrství strácal podporu v svojom podloží, stával sa gravitačne nestabilným, dochádzalo k jeho rozčleneniu na jednotlivé bloky a ich pohybu so vznikom rozsiahleho blokového poľa (blokoviska) na južnom svahu Sitna.
Zloženie lávového prúdu
Lávové prúdy tvorí amfibolicko-pyroxénický andezit ± biotit, stredne- až hruboporfýrický, tmavosivý. Výrastlice tvorí plagioklas (1 – 4 mm; (do 30 %), hypersten (1 – 2 mm; 3,3 %), augit (do 2 mm; 2 %), amfibol (do 3 mm; 2,3 %) a biotit (1 – 3 mm; do 1 %). Základnú hmotu (do 62 – 70 %) tvorí vulkanické sklo, mikrolity plagioklasu, amfibolu a pyroxénov. Základná hmota je mikroliticko-pilotaxitická až mikroliticko-hyalinná (sklovitá).
Vulkanický nek Petrov vrch
GPS: 48.405932, 18.869406 [48° 24' 21.36'', 18° 52' 9.86'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-1-20)
Skalné bralá na JZ okraji kóty 949 Petrov vrch predstavujú prívod k povrchovému vulkánu – vulkanický nek. Pôvodný vulkán bol odstránený denudáciou.
V rámci vulkanických nekov sa rozlišujú:
neky s brekciovitou výplňou – označované aj ako diatrémy, alebo explozívne neky. Predstavujú prívody (vulkanické horniny) k povrchovým vulkánom, ktorými sú maary alebo troskové kužele. Sú bežné najmä v prípade bazaltových až bazaltovo-andezitových vulkánov. Brekciovú výplň explozívneho neku často prerážajú mladšie dajky. neky s lávovou výplňou, resp. lávové neky. Predstavujú prívodové systémy vyplnené v závere vulkanickej činnosti stuhnutou lávou (čo znamená často aj definitívny koniec vulkanickej činnosti upchatím prívodového systému). Lávové neky tvoria prívody k troskovým kužeľom, maarom, ale aj k stratovulkánom.Prierez nekových telies je spravidla kruhovitý, eliptický až nepravidelný, orientovaný v jednom smere. Často pozorujeme kombinácie lávových nekov s dajkami. Andezitové teleso v oblasti Petrovho vrchu (k. 949) sčasti obnažené (vypreparované) v prostredí amfibolicko-biotitických andezitov predstavuje kombinácie vulkanického neku s dajkou s dĺžkovou orientáciou v smere SSV – JJZ.
Štruktúrny a geofyzikálny výskum potvrdil, že ide o teleso s vertikálnym priebehom, ktoré zodpovedá výplni prívodného systému k povrchovej vulkanickej forme. Táto povrchová vulkanická forma sa nezachovala, bola odstránená denudáciou. Je možné predpokladať, že išlo o menší vulkán alebo stratovulkán menších rozmerov.
Pri jz. okraji Petrovho vrchu vystupujú skalné bralá s výraznou doskovitou odlučnosťou. Jej priebeh je premenlivý s úklonom na severozápad, ktorý sa mení od 40º až do 80º s náznakmi vejárovitého priebehu. Táto časť predstavuje okrajové časti neku.
Severovýchodne od vrcholu kóty Petrov vrch sú obnažené menšie skalné bralká s odlučnosťou podľa vertikálnych až subvertikálnych plôch zodpovedajúce telesu typu dajka.
Petrografické zloženie nekového telesa
Andezit neku a dajky je tmavosivý až sivočierny, stredne- až hruboporfýrický, s blokovou odlučnosťou. Priebeh plôch fluidality (laminácie) s doskovitou odlučnosťou je variabilný, mení sa od strmého úklonu až po subhorizontálny. Výrastlice tvorí plagioklas, hypersten a augit do veľkosti 3 – 4 mm a ojedinele zrná olivínu. Základná hmota je mikrohypidiomorfne zrnitá a mikrolitická, jemne zrnitá. Pri okrajoch telesa je prechod do pásma brekciácie.
Andezitová dajka
GPS: 48.407620, 18.870350 [48° 24' 27.43'', 18° 52' 13.26'']
Obec: Ilija
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1G-2-05)
Po chodníku pri východnom okraji Petrovho vrchu vedúcom okrajom lesa po lúke k severu sa dostanete na hlavný chodník a odtiaľ po menšom výstupe na chrbát severne od kóty 949. Zastavíte sa pri malej skalke tvorenej andezitom s doskovitou odlučnosťou podľa subertikálnych plôch. Charakter odlučnosti odpovedá telesu formovanému výstupnym pohybom lávy – andezitovej dajke. Dajkové teleso pokračuje k severu v smere klesajúceho chrbátu. S úlomkovým materiálom a blokmi v suti, ktoré pochádzajú z tejto dajky sa budete stretať pri zostupe z chrbtu v smere na Almášske lúky.
Petrografickým zložením dajka odpovedá vulkanickému neku Petrov vrch. Po dosiahnutí sedla Almášske lúky odbočíte k západu a zostúpite lesnými cestami k východziemu bodu trasy chodníka pri Počúvadlianskom jazere.
Náučný chodník A. Kmeťa Prenčov - Sitno
GPS: 48.358295, 18.924201 [48° 21' 29.86'', 18° 55' 27.12'']
Obec: Prenčov
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Kontakt: OÚ Prenčov, tel: 045 6995131, e-mail: juznesitno@stonline.sk
Web: http://www.naucnechodniky.sk/index.php?c=ch&id=2&ch=192
Kraj: Banskobystrický
Okres: Banská Štiavnica
Chránené územie: CHKO Štiavnické vrchy
Východisko: pri pamätnej izbe Andreja Kmeťa v obci Prenčov
Trasa: centrum obce Prenčov – Horné Majere – sedlo Vlčia jama – vrchol Sitna
Dĺžka: 9 km, prevýšenie 684 m
Čas prechodu: 3 hod.
Počet zastávok: 9
Zameranie a typ chodníka: prírodovedné, historické, archeologické samoobslužný, lineárny, obojsmerný, peší, letný
Náročnosť terénu: stredne náročný
Náväznosť na turistickú značku: modrá značka
Rok otvorenia, garant: 1996, Obecný úrad Prenčov, Mikroregión Južné Sitno
Textový sprievodca: nie je
Kontakt: Obecný úrad Prenčov
Tel.: 045 6995131
E-mail: juznesitno@stonline.sk
Aktuálny stav: niektoré z IP sa nepodarilo v teréne nájsť. Na náučných paneloch sú okrem informácií aj výroky Andreja Kmeťa. Na trase sú studničky
Šariansky vrch
GPS: 48.41392, 18.78196 [48° 24' 50.11'', 18° 46' 55.06'']
Obec: Vysoká
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Šariansky vrch pri obci Vysoká s kótou 759 m n. m.
Infopanel - banské múzeum v prírode
GPS: 48.421835, 18.941448 [48° 25' 18.61'', 18° 56' 29.21'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Informačná kancelária (TIK), Infotabuľa
Infopanel - banské múzeum v prírode pri parkovisku pod kaštieľom.
Vrt minerálnej vody Gejzír S-4
GPS: 48.166650, 18.875464 [48° 9' 59.94'', 18° 52' 31.67'']
Obec: Dudince
Objekt: Atraktivita geoturizmu (prírodný útvar, bralo, prameň, kóta)
Web: http://www.sazp.sk/slovak/struktura/ceev/DPZ/pramene/ka/zv-71.html
Vrt S – 4 (ZV – 71) bol odvŕtaný v tesnej blízkosti vrtu S – 3 (ZV – 70). Pre nízku výdatnosť bol zlikvidovaný. Voda do fontánky vybudovanej na mieste vrtu sa privádza z vrtu S – 3 (ZV – 70).