Veľký Kolpašský tajch
GPS: 48.447294, 18.976004 [48° 26' 50.26'', 18° 58' 33.61'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Veľký Kolpašský tajch sa začal stavať v roku 1730 pod vedením sliezskeho majstra staviteľa. Celkový náklad stavby činil 90 000 zlatých. Hneď po realizácii výstavby sa začali prejavovať priesaky a následne trhliny, čím sa vlastne nádrž znefunkčnila. Príchodom Samuela Mikovíniho do Banskej Štiavnice v roku 1735 sa začal tento problém riešiť. Vďaka jeho vynikajúcim schopnostiam i skúsenostiam s výstavbou hrádzí na Dunaji sa prikročilo k oprave a k prestavaniu tohoto veľmi významnému tajchu. Aj keď táto oprava tajchu v roku 1735 bola neúspešná, nemožno pripísať vinu Mikovínimu, pretože nové trhliny vznikli okolo odvodňovacej rúry, ktorá bola v pôvodnej hrádzi. Nepredpokladal, že aj táto operácia bola nekvalitne vykonaná. K definitívnej a konečnej oprave a zvýšeniu hrádze došlo v roku 1746 opäť pod vedením S. Mikovíniho, ktorý v tom čase súčasne viedol aj výstavbu priečnej hrádze na Richňave. Po jej realizácii dosiahla výška hladiny vody cca 14 m a objem vody sa zvýšil na viac ako 700 000 m³. Náklady na prestavbu hrádze činili 34 915 zlatých.
Súčasne s opravou hrádze budovali sa aj prítokové jarky s celkovým nákladom 10 000 zlatých. Ukončené boli v roku 1754. Najdlhším bol Kolpašský (Talvízsky) zberný jarok v dĺžke 3 650 m. Celková dĺžka prítokových jarkov spolu s náhonným Kolpašským základným jarkom (4950 m) bola viac ako 10 km. Tieto jarky odvodňovali plochu väčšiu ako 7 km². Dômyselne bol vyriešený regulačný systém prítokov do nádrže resp. priamo do náhonného jarku cez rozdeľovacie objekty vybudované na prítokových jarkoch. Tento systém umožňoval pri prívalových vlnách odvádzať maximálne množstvo vody do nádrže a súčasne odvádzať vodu aj priamo do náhonného jarku privádzajúceho vodu na úpravárenské zariadenia na šachte František bez toho, aby sa voda odoberala z tajchu. Tento systém zabezpečoval stálu prevádzku úpravárenských zariadení v priebehu celého roka s racionálnym a dômyselným využívaním vody z tajchu a súčasne zabezpečoval jeho pravidelné plnenie.
Technické parametre Veľkého kolpašského tajchu:
- výška hrádze 14,2 m
- šírka hrádze 12 - 18 m
- dĺžka hlavnej hrádze 190 m
- dĺžka priečnej hrádze 68 m
- kóta koruny hrádze 598,5 m n. m.
Objekt č. 11 – ul. Lesnícka (LVÚ)
GPS: 48.463396, 18.904965 [48° 27' 48.23'', 18° 54' 17.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.los.sk/
Lesnícka ochranárska služba (LOS) vznikla v roku 1993 keď bol Ministerstvom pôdohospodárstva SR schválený jej štatút (MP SR 20. 11. 1993 pod č. 403/93-700). LOS začala v takejto novej forme činnosť od 1.1. 1994. Jej postavenie a rešpekt (tak v radoch lesníkov, ako aj v poľnohospodárskych odborných kruhoch) posilnilo prijatie zákona NR SR č. 285/1995 Z.z. o rastlinolekárskej starostlivosti novelizovaného zákonom NR SR č. 471/2001 Z. z., podľa ktorého NLC-LVÚ Zvolen prostredníctvom LOS zabezpečuje rastlinolekársku starostlivosť v lesoch Slovenska. LOS každoročne spracováva správy o stave škodcov a uverejňuje ju v ročenke „Elaborát výskytu škodlivých činiteľov“. Spracovávajú sa každoročne hlásenia od cca 3000 subjektov z plochy 1,6 - 1,7 mil. ha, čo je cca 85% LPF. Získané informácie sa poskytujú zriaďovateľovi, štátnej správe, veľkým vlastníkom a obhospodarovateľom a všetkým záujemcom. LOS zabezpečuje ďalej kontrolnú, prognostickú a expertíznu činnosť z problematiky ochrany lesa, navrhuje prijatie a vykonanie opatrení na zlepšenie zdravotného stavu v lesoch a zvládnutie kalamitných situácií, kontroluje zdravotný stav lesov a navrhuje opatrenia na jeho nápravu.
Hellenbachov dom (Berggericht)
GPS: 48.459704, 18.892865 [48° 27' 34.93'', 18° 53' 34.31'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na mieste dnešného objektu na severnej strane námestia sv. Trojice, stáli koncom 15. storočia dva kamenné meštianske domy. Patrili bohatým banským ťažiarom, postavené boli v neskorogoticko- renesančnom slohu, v podbrání s veľkým priestorom na obchodovanie a s otvoreným dvorom, kde sa nachádzala studňa. V renesancii, koncom 16. storočia boli domy zjednotené s uličnou dispozíciou a prestavané v jeden celok, na rohu s poschodovým kruhovým arkierom na jednom stĺpe. Od poslednej tretiny 17. storočia dom patril významnej rodine baróna Jána Gottfrieda Hellenbacha (1659-1728), jedného z najbohatších obyvateľov Slovenska, lekárovi, prívržencovi Františka Rákociho II., majiteľovi baní, pivovarov, domov a rozsiahlych pozemkov vo viacerých krajoch Slovenska, ktorý v rokoch 1698 -1708 zastával funkciu hlavného komorského grófa, bol aj hlavou miestnych evanjelikov. Koncom 18. storočia Hellenbachov dom už chátral a majitelia sa menili. Preto Hlavný komorskogrófsky úrad v Banskej Štiavnici rozhodol, že v rokoch 1792-1854 sa v budove usídli Dištriktuálny banský súd, najvýznamnejšia banícka súdna inštitúcia - odtiaľ pochádza neskoršie pomenovanie objektu Berggericht. V rokoch 1854-1859 v ňom sídlil Banský kapitanát. Od roku 1860-1900 využívala objekt Banícka akadémia, boli tam posluchárne, knižnica, mineralogické zbierky, byt profesora geológie a mineralógie.
Pôvodne renesančný dom sieňového typu z polovice 16. storočia bol v polovici 18. storočia prestavaný v barokovom slohu. Fasáda domu je hladká s nadokennými rímsami a nárožným kruhovým arkierom. Máshaus domu i miestnosti na prízemí sú zaklenuté valenou klenbou. Stropy na 1. a na 2. poschodí sú ploché so štukovými rámami a ozdobami. V jeho zadnom trakte ústí Nová štôlňa Michal vyrazená po žile Špitáler, ktorej časť bola v roku 1974 opätovne sprístupnená pre návštevníkov múzea. Na začiatku 18. storočia dom patril hlavnému komorskému grófovi Jánovi Gottfriedovi Hellenbachovi (1659 – 1728). Na čelnej stene objektu sú umiestnené pamätné tabule na počesť panovníckych návštev v Banskej Štiavnici. Pri svojej návšteve v Banskej Štiavnici v roku 1851 bol v objekte ubytovaný cisár František Štefan Lotrinský, manžel panovníčky Márie Terézie a v roku 1764 časť sprievodu rímskeho kráľa Jozefa II. V rokoch 1792 až 1854 sídlil v budove Dištriktuálny banský súd a v rokoch 1854 až 1859 banský kapitanát. Neskôr využívala budovu Banícka a lesnícka akadémia a od roku 1927 bola sídlom Štátneho banského múzea Dionýza Štúra. V súčasnosti je v budove umiestnené geologicko-mineralogické oddelenie Slovenského banského múzea.
Malý Kolpašský tajch
GPS: 48.445957, 18.977334 [48° 26' 45.45'', 18° 58' 38.4'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malý Kolpašský tajch bol vybudovaný v roku 1774. Vznikol predĺžením hlavnej hrádze veľkého tajchu. Jeho význam spočíval v tom, že sa zväčšila plocha pre záchyt vody a tým sa umožnil aj jej zvýšený odber. Dômyselné bolo riešenie výstavby úpravárenských zariadení. Na ôsmich vybudovaných spádoch voda postupne poháňala celé batérie stúp, aby potom ešte v potoku Štiavnica spolu s vodou zo Štefultovskej doliny poháňala turbínu stupy Schweizer s výkonom 50 HP. Priemerný odber vody za rok sa blížil k dvom miliónom kubíkov vody. Aj tieto tajchy prešli od 1. júna 1995 do správy Povodia Hrona, š.p. B. Bystrica. V najbližších rokoch sa uvažuje s rekonštrukciu obidvoch tajchov. Vzhľadom na charakter povodia v okolí nádrže, na oboch stranách ohraničených úzkym pásom listnatých stromov a samotné tajchy dotvárajú ráz okolitej krajiny a vďaka klimatickým pomerom a prírodnej scenérii sú vyhľadávaným rekreačným miestom.
Technické parametre Malého Kolpašského tajchu:
- výška hrádze 6,5 – 9 m
- šírka hrádze 7 – 9 m
- dĺžka hrádze 90 m
- kóta koruny hrádze 598,5 m n.m.
Kysihýbeľské vodné nádrže
GPS: 48.458231, 18.937343 [48° 27' 29.63'', 18° 56' 14.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Prvá nádrž v tejto lokalite sa spomína v roku 1678 v súvislosti so Svätotrojičnou hutou. Táto nádrž mala nedostatočnú kapacitu a pravdepodobne zanikla po vybudovaní Belianskej a Halčianskej vodnej nádrže. Neskoršie sa spomínajú vodné nádrže, ktoré už nemali banskotechnický účel a boli vybudované pre rybolovné účely. Patrili svätobeňadickému opátstvu a v roku 1830 prešli do vlastníctva Baníckej a lesníckej akadémie. Boli využívané výlučne pre chov rýb. Po zániku Baníckej akadémie prešli pod správu školských lesov Strednej lesníckej školy. V druhej polovici 20. storočia mala rybníky v prenájme Miestna organizácia SRZ, ktorá ich využívala ako chovné nádrže pre odchov násady kaprov, šťúk a iných druhov pre štiavnické tajchy. V súčasnosti už Miestna organizácia Slovenského rybárskeho zväzu nádrže neobhospodaruje, tie sú zanedbané a postupne sa zazemňujú. Technické zariadenia (výpuste, prívodné jarky, sádka) sú buď nefunkčné alebo sú značne zdevastované, prípadne úplne chýbajú.
Tajch pri šachte Magdaléna
GPS: 48.436822, 18.871907 [48° 26' 12.56'', 18° 52' 18.87'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Zaniknutá vodná nádrž. Leží na ohradenom súkromnom pozemku a z blízkej lesnej cesty je takmer neviditeľná. Rozmery tejto malej vodnej nádrže obdĺžnikového tvaru sú približne 80x17 m. Ide o nádrž, ktorá v minulosti slúžila ako prepojovací objekt medzi náhorným jarkom z Veľkej Vindšachty so spodným náhonným jarkom z tajchu Evička. Objem tejto nádrže bol približne 4800m3. Zabezpečoval niekoľkodňovú špičkovú prevádzku na pohon čerpacích zariadení na šachte Magdaléna. V súčasnosti je v jarných a jesenných mesiacoch napájaný z vlastného mikro povodia, najmä z topiaceho sa snehu a z výdatných zrážok. Nádrž je posadená v malebnom prostredí v centre Štiavnických Baní, v tesnej blízkosti Révaiovského domu – bývalej budovy správy šachty Magdaléna, neskôr využívanej ako sklad a prípravovňa pušného prachu. Tajch pri šachte Magdaléna momentálne čaká na obnovenie náhonných jarkov a opätovné naplnenie vodou. Na obrázku nižšie je pravdepodobná lokalizácia opisovaného tajchu označená čislom 1, čislo 2 je poloha tajchu Spodná Vindšachta. Druhý obrázok znázorňuje situáciu okolia tajchu Evička, kde je pravdepodovne (vpravo hore) znázornená aj časť územia predpokladanej polohy tejto špičkovej vodnej nádrže. Je ale možné, že na tejto mape je zachytený bývalý tajšok, tak isto vyrovnávacia špičková nádrž pri čachte Leopold, ktorá bola oproti tajšíku pri Magdaléna šachte menej pretihnutá, resp. oválnejšia. Čiastočne obe vidno na ďaľšej mape...
Tajch Krechsengrund (Tajšok)
GPS: 48.437967, 18.854600 [48° 26' 16.68'', 18° 51' 16.56'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Výstavba nádrže sa začala v roku 1735 a predpokladané náklady na jej výstavbu presahovali 21 600 zlatých. Výstavbu hrádze viedol Samuel Mikovíni a z hlásenia banských úradníkov z 24. septembra 1737 vyplýva, že nádrž už bola hotová a jej výstavba stála vyše 24 000 zlatých. Táto nádrž bola pomerne malá, zo skupiny piargskych vodných nádrží bola však najvyššie položená. Mala len menší hospodársky význam a slúžila prevažne pre potreby šachty Königsegg. Nachádzala sa na mieste, ktoré sa vzhľadom na zvyšky tejto vodnej nádrže dodnes nazýva Tajšok. Po ekologickej stránke je v porovnaní s ostatnými tajchami piargskej skuiny vodných nádrží značne špecifický. Nielen polohou a veľkosťou, ale najmä vysokým stupňom eutrofizácie, ktorá je dôvodom aj jeho silného zakalenia. Eutrofizácia je procesom prirodzeného alebo umelého obohacovania vôd anorganizkými živinami (predovšetkým zlúčeninami dusíka a fosforu), ktoré spôsobujú postupné zmeny fyzikálno-chemických vlastností vody, biologického režimu vodných ekosytémov – hlavne stojatých vôd. Dôvodom takéhoto obohacovania živinami je najčastejšie poľnohospodárska činnosť v povodí (hnojenie), pasienkárstvo a chov dobytka spolu s každoročným hromadením organizkej zložky pochádzajúcej z jesenného opadu lístia. Vodné nádrže tohoto typu sú obyčajne plytšie, preto sa ľahko prehrievajú a sezónne dochádza k enormnému rozvoju siníc či rias spôsobujúcich takzvaný vodný kvet.
Tajch Bakomi
GPS: 48.43451, 18.85166 [48° 26' 4.24'', 18° 51' 5.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Bakomi sa začal stavať v roku 1735 a stavba bola dokončená už o dva roky. Dôvodom postavenia tajchu Bakomi podľa baróna Jána Nepomuka Mitrovského, komisára Dvorskej komory pre banské mestá, bolo to, že pokladal za nevyhnutné lepšie zachytiť zbytočne odtekajúce povrchové vody (po naplnení tajchu Veľká Windšachta) zo zberných jarkov z Krížnej, Sitna a Dekýša, ako aj vodu z dolného Krechsengrundu. Potrebu postavenia tohto tajchu zdôvodnil aj tým, že po jeho postavení by oberbieberštôlňanské stangenkunsty (čerpacie zariadenia) mohli byť o tri až štyri týždne dlhšie v činnosti ako dovtedy, rovnako ako aj trinásť stupových kolies so 78 tĺkmi. Po zameraní stavby geodetom Samuelom Mikovínim sa práce na stavbe tajchu Bakomi začali v júli 1735. V archívnom materiáli z roku 1737 sa už hovorí konkrétne o končiacich sa prácach na tajchu Bakomi. Pritom sa konštatuje, že tajch je hotový, zostáva zrovnať len niekoľko výstupkov a priviesť zberný jarok, pričom predpokladané náklady 21 600 fl. sa už vyčerpali.
So stavbou zberného Bakomského jarku (dlhého cca 800 m) sa začalo hneď po dokončení výstavby tajchu spod Veterníka (Krechsengrundu). Neskoršie sa začal budovať zberný Fliačsky jarok (v dĺžke 1 800 m) z neďalekej Krížnej (spod Pecín). Zároveň pokračovala stavba Hodrušského jarku, ktorý po dokončení dosahoval dĺžku cca 8 000 m.
Voda z tajchu sa odvádzala cez výpustný systém a odtokovou chodbou z hrádze do náhonného jarku, ktorým sa privádzala na čerpací a ťažný stroj s brzdiacim zariadením k šachte Siglisberg. Začiatkom druhej polovice 18. storočia bol tajch prepojený Novou richnavskou štôlňou, nazývanou aj Spodnou štôlňou Bakomi, s tajchom Malá Richňava. Odvtedy sa na dopĺňanie tajchu Bakomi mohla použiť aj voda z tajchov Malá a Veľká Richňava. Tým sa do značnej miery v priebehu roka predlžovalo obdobie prevádzkovania čerpacieho stroja na šachte Siglisberg.
V rokoch 1789 až 1791 sa vykonala dovtedy najrozsiahlejšia rekonštrukcia tajchu. Jej súčasťou bola výmena dreveného potrubia za železné, oprava výpustného systému a zároveň zabudovanie regulačného rozdeľovacieho zariadenia v odtokovej hrádzovej chodbe. Týmto zariadením sa dala voda z tajchu odviesť aj do jarku vybudovaného v telese vzdušnej strany hrádze ako súčasť náhonného jarku privádzajúceho vodu z Hlavnej richňavskej štôlne k šachte Siglisberg. Ďalšou možnosťou bolo vypúšťať vodu do tajchu Veľká Windšachta.
Pri výmene dreveného potrubia za železné v rámci rekonštrukčných prác sa neurobil zásek do hrádze. Na tento účel sa vyrazila dočasná štôlňa s výdrevou, ktorá sa po uložení potrubia zasypala a utesnila ílom. Na začiatku chodby zo vzdušnej strany hrádze sa vybudovala kruhovitá kupola z vyklinovaného kameňa, ktorá sa zachovala dodnes. Po čase sa začala prejavovať netesnosť na návodnej strane hrádze. Priesaková voda sa odvtedy odvádzala do tajchu Veľká Windšachta. Po znefunkčnení zberných jarkov v 20. storočí tieto priesaky v odtokovej chodbe spôsobili rýchle vyprázdňovanie vodnej nádrže. Odvtedy až dosiaľ je hladina vody v tajchu veľmi nízka.
Zberné jarky k tajchu Bakomi
Vodná nádrž Bakomi mala tri samostatné zberné jarky, a to Bakomský, Fliačsky a Hornohodrušský zberný jarok. Všetky tieto jarky sa budovali súčasne s výstavbou tajchu Bakomi v roku 1735. Bakomský zberný jarok bol vybudovaný zo spodnej Krechsengrundskej doliny v dĺžke cca 800 m. V súčasnosti je ťažko identifikovateľný. Spôsobila to výstavba chatovej osady nad tajchom Bakomi. Zachované ostali len fragmenty jarku.
Fliačsky zberný jarok bol vybudovaný spod Pecín v dĺžke 1 777 m a do tajchu vyúsťoval pod horou Bakomi.
Hornohodrušský zberný jarok so svojou dĺžkou 8 278 m patril medzi najdlhšie zberné jarky. Bol vybudovaný západne od Červenej studne. Je možné identifikovať ho podľa vybudovaného chodníka a lesnej cesty, ktoré vedú popri zbernom jarku. Zachovali sa aj drobné fragmenty pôvodného jarku.
Náhonný jarok od tajchu Bakomi bol spojovacím jarkom medzi vodnou nádržou Bakomi a Veľkou Vindšachtou. Úlohou tohto jarku bolo odvádzať prebytočné vody z tajchu Bakomi do Veľkej Windšachty, z ktorej sa realizoval hlavný odber vody na pohon banských a úpravníckych zariadení.
Základné parametre vodnej nádrže Bakomi:
– celkový objem vodnej nádrže 160 000 m3,
– výška hrádze 15,60 m,
– šírka koruny hrádze 12,20 až 13,30 m,
– dĺžka hrádze 113,80 m,
– kóta koruny hrádze 714,0 m n. m.
Veľký Vindšachtský tajch
GPS: 48.434346, 18.856062 [48° 26' 3.65'', 18° 51' 21.82'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Veľká Windšachta bol vybudovaný v rokoch 1712 až 1715 podľa projektu Mateja Kornela Hella. Cieľom bolo uchrániť prevádzku Hornej Bieberovej štôlne pred likvidáciou, ktorá jej hrozila vzhľadom na stúpajúcu podzemnú vodu v banských dielach. Financie na jeho výstavbu poskytla Dvorská komora. Vznik Veľkej Windšachty súvisel s veľmi neutešenou situáciou, ktorá najprv vznikla po odchode Rákocziovského vojska v roku 1708. Vojsko zanechalo po sebe spustošené bane. Neskôr, v roku 1710, vypukla morová epidémia. Pri nej z 10 000 až 12 000 obyvateľov v krátkom čase podľahla takmer polovica. Nedostatok ľudí, ale aj zvierat (ťažných koní) sa stal príčinou rozhodnutia na najvyšších miestach zlikvidovať baníctvo na Hornej Bieberovej štôlni. Ešte pred začiatkom likvidácie baní však prišiel hlavný strojník Matej Kornel Hell s návrhom vybudovať väčšiu vodnú nádrž (tajch). Z nej a z ďalších, už skôr vybudovaných tajchov (Spodná Windšachta, Evička) by sa voda použila na čerpacie zariadenia poháňané vodou.
Svojimi nákresmi nových, efektívnejších čerpacích zariadení na vodný pohon chcel M. K. Hell vyčerpať podzemné vody z baní, a preto svoj návrh predložil Hlavnému komornogrófskemu úradu a následne aj cisárskemu dvoru. Vzhľadom na nákladnú výstavbu tajchu nebolo jednoduché prijať jeho návrh. Hell však presvedčivým spôsobom svoj návrh obhájil. Na základe jeho návrhu sa v roku 1712 pristúpilo k výstavbe tajchu Veľká Windšachta a súčasne aj k výstavbe Dolnositnianskeho zberného jarku v dĺžke 5 167 km. Ten mal privádzať vodu do spodného tajchu. Za krátky čas voda z novovybudovaného banského vodohospodárskeho systému poháňala sedem čerpacích strojov, ktoré postupne vyčerpali zatopené bane, a baníctvo na Hornej Bieberovej štôlni bolo zachránené.
So stavbou tajchu úzko súvisela aj výstavba zberných a odtokových (náhonných) jarkov, a to Dolnositnianskeho, Širokého a Dolnodekýšskeho jarku. S výstavbou jarkov sa pokračovalo ešte v roku 1716, keď sa spolu s nimi dokončovalo aj zvyšovanie hrádze tajchu Veľká Windšachta. Tú ešte v roku 1713 počas jeho výstavby navrhol Matej Kornel Hell zvýšiť o 2,5 siahy. Tým sa malo päťnásobne zväčšiť množstvo zachytenej vody a ušetriť tak 220 párov koní na pohon čerpacích zariadení. V nasledujúcich obdobiach sa musela hrádza tajchu ešte niekoľkokrát opravovať pre vznik prasklín a priesakov a hrozilo jej pretrhnutie. Na žiadosť hlavného komorského grófa a Dvorskej komory prišiel v roku 1729 do Banskej Štiavnice Samuel Mikovíni, ktorý navrhol nákladnú opravu tajchu Veľká Windšachta. Na opravu boli privolaní odborníci zo Sliezska, ktorí navrhnutú opravu aj vykonali.
V rokoch 1731 a 1732 sa vykonávali práce na novom jarku z Krížnej (Široký jarok). Privádzal vodu do Veľkej Windšachty, pretože pôvodný zberný jarok postavený sedem rokov predtým sa úplne rozpadol. Ďalšiu veľkú opravu hrádze navrhol v roku 1747 opäť Samuel Mikovíni. Tá sa v tom roku aj zrealizovala. Značné opravy si hrádza tajchu vyžiadala aj v roku 1758. Na tieto opravy bolo z hlavnej pokladnice bystrickej komory poskytnutých 1 634 florénov. V roku 1788 sa na tajchu vykonala najväčšia oprava. Z dôvodu veľkých priesakov v odtokovej štôlni sa urobil zásek do hrádze, bola vybudovaná šachtica zo silného dubového dreva a zrealizovaná nová odtoková štôlňa, v ktorej bolo zabudované potrubie o priemere 300 mm. Súčasne bolo vykonané zvýšenie hrádze o 2,5 m, čo predstavovalo zvýšenie objemu vodnej nádrže na viac ako 300 000 m3 vody.
Zberné jarky k tajchu Veľká Windšachta
Tajch Veľká Windšachta mal dva samostatné zberné jarky, a to Hlavný piargsky jarok a Široký jarok. Ich výstavba sa realizovala začiatkom 18. storočia. Najvýznamnejšiu úlohu zohral Široký jarok, ktorý odvádzal najväčšie množstvo vody do tajchu Veľká Windšachta. Pôvodný Široký jarok sa budoval v rokoch 1716 až 1724, no do roku 1731 sa celkom rozpadol. Od tohto roku sa zároveň začali práce na novom zbernom jarku (jarku spod Krížnej). Náklady na jeho výstavbu predstavovali 8 800 florénov. V roku 1733 sa začali raziť dve vodné štôlne, ktoré boli súčasťou tohto jarku. Po roku 1738 bol Široký jarok prepojený s Hornositnianskym zberným jarkom a od roku 1779 znovu oddelený rozdeľovacím objektom na Krížnej do Hornositnianskeho jarku.
Druhým jarkom bol Hlavný piargsky jarok, ktorý bol vybudovaný od šachty Weiden a odvádzal povrchové vody jednak z Mocnej hory (spod kóty Vtáčnik, 800 m n. m.), jednak povrchové vody z okolitých kopcov nad Štiavnickými Baňami.
Náhonný jarok od tajchu Veľká Windšachta bol vybudovaný v roku 1715 v súvislosti s výstavbou tajchu Veľká Windšachta. Voda z náhonného jarku sa do roku 1749 využívala najskôr na pohon čerpacích zariadení s pákovým a kyvadlovým prevodom (stangenkunstov). Využíval sa aj stroj na vodný pohon s brzdiacim zariadením na dopravu rudy a hlušiny na jednotlivých banských šachtách. Následne sa voda z náhonného jarku využívala aj pre potreby stúp pod šachtou Leopold. Prepadová voda spolu s vyčerpanou banskou vodou sa využívala aj na pohon úpravníckych zariadení v Štefultovskej doline. Po roku 1749 sa voda z náhonného jarku začala používať aj na pohon vodnostĺpcových čerpacích zariadení, ktoré skonštruoval a v šachte Leopold postavil Jozef Karol Hell, syn hlavného strojníka M. K. Hella. Náhonný jarok bol od roku 1916 pod šachtou Leopold vedený v železnom potrubí, a to vo vzdušnom vedení potrubia, ktroré bolo upevnené na nosných stožiaroch. Toto potrubie vyúsťovalo pri vodnej štôlni pod Fuchslochom. Pôvodný náhonný jarok vedúci na šachtu Maximilián bol zároveň prebudovaný do betónového kruhového kanála, ktorý mal pri vrchu vybudované otvory a šachtice. Cez ne bolo možné vykonávať kontrolu, prípadne aj čistenie betónového kanála. Týmto kanálom sa mala dopravovať voda z náhonného jarku na elektrickú turbínu zabudovanú na 12. obzore šachty Maximilián. Aj keď kanál na prívod vody bol vybudovaný, tento zámer sa nezrealizoval. Dodatočne sa zistilo, že množstvo vody akumulovanej vo vodných nádržiach piargskej skupiny by nepostačovalo ani na trojmesačnú prevádzku turbíny, ktorá mala pracovať na šachte Maximilián.
Po vykonanej oprave v roku 1788 mal tajch Veľká Windšachta tieto parametre:
– plocha povodia 1,05 km2,
– celkový objem vodnej nádrže 305,820 m3,
– výška hrádze 15,2 m,
– šírka koruny hrádze 13,5 m (z toho v súčasnosti štátna cesta má šírku 7,0 m),
- dĺžka hrádze 237,1 m,
- kóta koruny hrádze 689,60 m n. m.
Tajch Evička
GPS: 48.434662, 18.863105 [48° 26' 4.78'', 18° 51' 47.18'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Evička bol vybudovaný ako druhý v poradí z piargskej skupiny vodných nádrží v roku 1638. Prvá väčšia oprava vodnej nádrže (tajchu) Evička sa vykonala v roku 1700 pod vedením hlavného strojníka Mateja Hella. Oprava sa realizovala spolu s opravou Spodnej Windšachty a skončila sa 1. novemra 1700. Banskí úradníci v ten deň ohlásili, že sa môže začať s napúšťaním vody do tejto nádrže. Ďalšia oprava sa vykonala v súvislosti s uvedením nového čerpacieho zariadenia na vodný pohon, ktoré bolo uvedené do prevádzky v roku 1715. Toto zariadenie skonštruoval M. K. Hell, ktorý ešte v roku 1714 navrhol vykonať nadstavbu hrádze tajchu Evička. Vypracoval aj rozpočet na túto opravu, ako aj na vybudovanie nového zberného jarku spod Sitna v celkovej dĺžke 2 037 siah s nákladmi 5 080 florénov. Jeho návrh počítal s vyvedením tohto jarku do tajchu Evička. Jeho návrh bol schválený, ale s tým, že voda z jarku sa vyvedie nie priamo do jazera, ale pár desiatok metrov pod tajchom do prirodzeného toku. Ním sa voda odvádzala do nižšie ležiaceho tajchu Spodná Windšachta. Práce na zvyšovaní hrádze sa začali v roku 1716 a skončili sa v roku 1718.
Na to obdobie bolo zabezpečené také množstvo vody ako nikdy predtým. Zakrátko sa však uvádzalo, že na hrádzi sa vytvárajú priesaky. Aby sa zabránilo možnému pretrhnutiu hrádze, bolo potrebné znova ju zrekonštruovať. Komorský gróf v roku 1729 využil prítomnosť Samuela Mikovíniho, ktorý posudzoval práce na rekonštrukcii tajchu Veľká Windšachta, a požiadal ho, aby vypracoval návrh na opravu hrádze tajchu Evička.
Pri oprave hrádze Samuel Mikovíni realizoval technológiu tesnenia hrádze s použitím tesniaceho jadra z hliny. Práce vykonal v nadstavbovej časti hrádze. Po vykonaní opravy od roku 1729 až do roku 1998 sa už väčšie opravy na tajchu nevykonávali. Po mnohé desaťročia už v rámci vybudovaného piargskeho systému v oblasti Štiavnických Baní slúžila vodná nádrž Evička potrebám najvýznamnejšieho baníctva v Rakúsko-Uhorsku. Ďalšia rekonštrukcia tajchu Evička sa vykonala v rokoch 1998 – 1999. Spočívala vo vybudovaní veľkokapacitného bezpečnostného prepadu, v oprave hrádzového telesa (predovšetkým návodného svahu – vyloženie kameňom...), oprave a sfunkčnení výpustného systému. Po vykonaní týchto opráv tajch dostal iný tvar a stal sa znova vyhľadávaným turistickým objektom. Ostatná rekonštrukcia hrádzového telesa a dnových uzáverov tajchu Evička prebehla v rokoch 2012 – 2013.
Z hľadiska plochy povodia a využitia tajchu Evička bolo jeho situovanie v teréne optimálnym riešením. V čase vzniku tajchu Evička si stavitelia vodných nádrží, v tomto prípade Matej Kornel Hell, nemohli dovoliť projektovať veľké diela kvôli technickým poznatkom. Preto bolo situovanie nádrže výhodné, lebo prirodzená plocha povodia tejto nádrže zabezpečovala dostatočné množstvo vody na naplnenie jej kapacity. Tým sa dá vysvetliť, prečo bezprostredne po jej vybudovaní nebolo potrebné privádzať vodu do tajchu umelo vybudovanými jarkami. Jediný zberný jarok, ktorý možno na starých mapách pozorovať, je Stankajský vodovod. Tento jarok bol pravdepodobne vybudovaný v období po roku 1715. Súvisí s výstavbou vodnej nádrže Veľká Windšachta, ktorá po svojom vybudovaní zabrala podstatnú časť prirodzeného povodia tajchu Evička. Tá sa mohla zásobovať len vodou z Veľkej Windšachty cez jej výpustný systém v hrádzi alebo zo Širokého jarku, na ktorom bolo vybudované stavidlo. Stavidlom sa dala voda púšťať do Evičky alebo Veľkej Windšachty. Primárne sa však voda z tohto jarku využívala pre druhý spomenutý tajch. Zdroj vody z Windšachty bol však nepodstatný, pretože väčšina vody tajchu sa využívala na pohon vodočerpacích zariadení na šachtách Leopold, Magdaléna a Karol, kam bola voda vedená náhonným jarkom. Z tohto dôvodu sa budoval zberný jarok (Stankajský vodovod), ktorý mal aspoň sčasti zabezpečiť dostatok vody pre Evičku. Stankajský vodovod plnil svoju funkciu do začiatku 19. storočia. V období okolo roku 1828 bola vybudovaná štôlňa Stankay na Colloredskom pomocnom jarku. Ňou sa previedla voda spod Pinkovho vrchu až k mlynu na Stávkach, čím sa funkčne vyradil tento jediný zberný jarok tajchu Evička.
Voda z nádrže slúžila na pohon úpravníckych a banských strojných zariadení, predovšetkým na pohon čerpadiel (stangenkunstov) čerpajúcich spodné banské vody v šachtách. Tieto zariadenia sa nachádzali v okolí šácht Karol, Magdaléna a Jozef. Použitá voda z pohonu banských strojných zariadení (čerpacej techniky) sa odviedla do geograficky nižšie položených zariadení na úpravu rúd (stúp), kde voda poháňala vodné kolesá. Ich energia sa prenášala do pohybu tĺkov drviacich rudu. Takto využitá voda z tajchu Evička sa dostávala do nižšej geografickej výšky. Keď sa dostala k ústiu Bieberovej dedičnej štôlne, spájala sa spolu s banskou vodou, ktorá sa touto odvodňovacou štôlňou dostávala na povrch. Posilnená ešte vodou z tajchu Spodná Windšachta vykonávala svoju prácu aj v stupových zariadeniach celej Štefultovskej doliny.
Technické parametre vodnej nádrže (tajchu) Evička:
– celkový objem nádrže 118 500 m3,
– výška hrádze 11,40 m,
– šírka koruny hrádze 12,0 m,
– dĺžka hrádze 195,17 m,
- kóta koruny hrádze 662,814 m n. m.
Veľký Richňavský tajch
GPS: 48.427277, 18.847045 [48° 25' 38.2'', 18° 50' 49.36'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Veľký a Malý Richňavský tajch patria v rámci banského vodohospodárskeho systému do skupiny piargskych tajchov, ktoré tvoria najdôležitejšiu skupinu v banskoštiavnicko-hodrušskom revíre. Richňavské nádrže ako jediné z tejto skupiny patria do povodia Hrona, ostatné do povodia Ipľa. Najstarší zachovaný projekt pochádza od Jána Tobiáša Brinna ešte z roku 1736. Richňavské tajchy sa však začali stavať až o dva roky neskôr (v rokoch 1738 – 1740), a to podľa projektu Samuela Mikovíniho. Prioritou tajchu bola jeho poloha v nadmorskej výške 725,51 m n. m. To umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených tajchov Bakomi, Veľká Windšachta), Evička, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šácht (Königsegg, Siglisberg). Ďalšou prioritou bol jeho objem s viac ako 1 mil. m3 vody. Umožnilo to v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody pre banské a úpravnícke strojné zariadenia. Objem vody v nich výrazne závisel od výdatnosti klimatických zrážok (dažďových a snehových). Na výstavbe tajchu pracovalo denne okolo 4 000 ľudí a dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava). Obidve boli spojené vodnou štôlňou, no hladina vody v tajchu Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny Veľkej Richňavy. Aj keď sa v jarných mesiacoch nádrž naplnila, cez priesaky v dne voda unikala. Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška vodnej hladiny v nej. Tieto problémy spôsobili, že vypúšťanie vôd z richňavských tajchov bolo komplikované. Preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie vody. Súčasne s výstavbou tajchu sa budovali aj prítokové (zberné) jarky a vodné štôlne s veľmi premysleným regulačným systémom rozdeľovania vody.
V čase zvýšených zrážok bol odber vody z tajchu odstavený, prípadne obmedzený. Niektoré zberné jarky dopĺňali vodou tajch a iné odvádzali vodu cez Hlavnú richňavskú štôlňu (Dolnovysocký a Dolnokopanický jarok) do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených tajchov (Veľká Windšachta, Evička). Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda sa musela privádzať z cudzích povodí Hrona a Ipľa. Celková dĺžka zberných jarkov bola 24,1 km. Najdlhší z nich, Dolnohodrušský zberný jarok, mal 8,6 km a Hornokopanický zberný jarok mal 4,7 km. Ostatné zberné jarky (Hornovysocký, Hornodekýšsky, Špitzberský, Hlavný zberný jarok, Horný piargsky jarok) boli síce kratšie, ale nie menej významné. Súčasťou zberných jarkov boli vodné štôlne. Najdlhšia, Hodrušská vodná štôlňa (zastávka NCH č. 3) mala dĺžku 600 m, Horná vodná štôlňa Bakomi (zastávka NCH č. 5) mala 400 m a Špitzberská vodná štôlňa mala 280 m. V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém richňavských tajchov vybudovaný a v prevádzke. Táto značne komplikovaná sústava regulácie vôd vznikala postupne, a to aj dodatočnými hydrotechnickými úpravami pôvodne projektovaného výpustného systému pre jednu veľkú vodnú richňavskú nádrž. Po prehradení Richňavského tajchu priečnou hrádzou a následnom vybudovaní Novej richňavskej štôlne (Spodná vodná štôlňa Bakomi) v roku 1751 sa ešte dômyselnejšie a racionálnejšie využívali vody z tajchu na pohon banských a úpravníckych zariadení. Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodami cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v priečnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Felixa.
Dňa 3. júna 1751 navštívil tajchy Veľká a Malá Richňava sám cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a v roku 1764 aj synovia princ Jozef II. a Leopold II., následníci trónu Márie Terézie. Títo významní panovníci rakúsko-uhorskej ríše nešetrili obdivom nad veľkosťou a dômyselnosťou richňavských tajchov, zberných a náhonných jarkov.
V rokoch 2014 – 2015 prebieha generálna rekonštrukcia výpustných zariadení, vodných štôlní a kamenného vyloženia návodnej strany hrádze oboch tajchov...
Parametre tajchu Veľká Richňava:
– celkový objem vodnej nádrže 769 900 m3,
– výška hrádze 23,4 m,
– šírka koruny hlavnej hrádze 21,8 m,
– dĺžka hlavnej hrádze 320,2 m,
– šírka koruny priečnej hrádze 3,5 m,
– dĺžka priečnej hrádze 187,8 m,
– kóta koruny hrádze 725,51 m n. m.
Malý Richňavský tajch
GPS: 48.429130, 18.844630 [48° 25' 44.87'', 18° 50' 40.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malý a Veľký Richňavský tajch patria v rámci banského vodohospodárskeho systému do skupiny piargskych tajchov, ktoré tvoria najdôležitejšiu skupinu v banskoštiavnicko-hodrušskom revíre. Richňavské nádrže ako jediné z tejto skupiny patria do povodia Hrona, ostatné do povodia Ipľa. Najstarší zachovaný projekt pochádza od Jána Tobiáša Brinna ešte z roku 1736. Richňavské tajchy sa však začali stavať až o dva roky neskôr (v rokoch 1738 – 1740), a to podľa projektu Samuela Mikovíniho. Prioritou tajchu bola jeho poloha v nadmorskej výške 725,51 m n. m. To umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených tajchov Bakomi, Veľká Windšachta), Evička, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šácht (Königsegg, Siglisberg). Ďalšou prioritou bol jeho objem s viac ako 1 mil. m3 vody. Umožnilo to v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody pre banské a úpravnícke strojné zariadenia. Objem vody v nich výrazne závisel od výdatnosti klimatických zrážok (dažďových a snehových). Na výstavbe tajchu pracovalo denne okolo 4 000 ľudí a dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava). Obidve boli spojené vodnou štôlňou, no hladina vody v tajchu Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny Veľkej Richňavy. Aj keď sa v jarných mesiacoch nádrž naplnila, cez priesaky v dne voda unikala. Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška vodnej hladiny v nej. Tieto problémy spôsobili, že vypúšťanie vôd z richňavských tajchov bolo komplikované. Preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie vody. Súčasne s výstavbou tajchu sa budovali aj prítokové (zberné) jarky a vodné štôlne s veľmi premysleným regulačným systémom rozdeľovania vody.
V čase zvýšených zrážok bol odber vody z tajchu odstavený, prípadne obmedzený. Niektoré zberné jarky dopĺňali vodou tajch a iné odvádzali vodu cez Hlavnú richňavskú štôlňu (Dolnovysocký a Dolnokopanický jarok) do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených tajchov (Veľká Windšachta, Evička). Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda sa musela privádzať z cudzích povodí Hrona a Ipľa. Celková dĺžka zberných jarkov bola 24,1 km. Najdlhší z nich, Dolnohodrušský zberný jarok, mal 8,6 km a Hornokopanický zberný jarok mal 4,7 km. Ostatné zberné jarky (Hornovysocký, Hornodekýšsky, Špitzberský, Hlavný zberný jarok, Horný piargsky jarok) boli síce kratšie, ale nie menej významné. Súčasťou zberných jarkov boli vodné štôlne. Najdlhšia, Hodrušská vodná štôlňa (zastávka NCH č. 3) mala dĺžku 600 m, Horná vodná štôlňa Bakomi (zastávka NCH č. 5) mala 400 m a Špitzberská vodná štôlňa mala 280 m. V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém richňavských tajchov vybudovaný a v prevádzke. Táto značne komplikovaná sústava regulácie vôd vznikala postupne, a to aj dodatočnými hydrotechnickými úpravami pôvodne projektovaného výpustného systému pre jednu veľkú vodnú richňavskú nádrž. Po prehradení Richňavského tajchu priečnou hrádzou a následnom vybudovaní Novej richňavskej štôlne (Spodná vodná štôlňa Bakomi) v roku 1751 sa ešte dômyselnejšie a racionálnejšie využívali vody z tajchu na pohon banských a úpravníckych zariadení. Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodami cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v priečnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Felixa.
Dňa 3. júna 1751 navštívil tajchy Veľká a Malá Richňava sám cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a v roku 1764 aj synovia princ Jozef II. a Leopold II., následníci trónu Márie Terézie. Títo významní panovníci rakúsko-uhorskej ríše nešetrili obdivom nad veľkosťou a dômyselnosťou richňavských tajchov, zberných a náhonných jarkov.
Parametre tajchu Malá Richňava:
– celkový objem vodnej nádrže (súčasný) 26 500 m3,
– celkový objem vodnej nádrže (pôvodný) 500 000 m3,
– výška hrádze 17,3 m,
– šírka koruny hrádze 20,0 m,
– dĺžka hrádze 248,7 m,
– kóta koruny hrádze 725,51 m n. m.
Tajch Spodná Vindšachta (Suchý tajch)
GPS: 48.43551, 18.87684 [48° 26' 7.84'', 18° 52' 36.62'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Geopark Banská Štivnica (Objekt : 1MB-1–15)
Dôležitou súčasťou banskej výroby je proces úpravy nerastných surovín, počas ktorého sa rôznym spôsobom z vyťaženej rudy oddeľuje úžitková zložka od jaloviny. Prvé historické práce úpravníckeho charakteru, okrem ryžovania zlata z potokov spočívali v ručnom drvení a vizuálnom preberaní rozdrvenej rudy. Pracovné nástroje, ani iné doklady sa o tejto činnosti z najstaršieho obdobia nezachovali. Analogickým porovnaním oblasti Banskej Štiavnice s inými banskými revírmi vieme, že ku týmto prácam boli používané za tým účelom vyhotovené kladivá a podložky na drvenie rudy, z ktorej sa potom oddeľovala jalovina. Od 14. storočia sa v úpravníctve stretávame s prvými technickými zariadeniami na drvenie a mletie rúd, a to so stupami a rudnými mlynmi. Už v stredoveku sa ruda mlela v rudných mlynoch medzi dvomi kameňmi na pomerne jemnú frakciu. V stupách sa ruda drvila už pomocou mechanicky dvíhaných tĺkov a ich voľným dopadom. Z roku 1331 pochádza prvá zmienka o drviacom zariadení na rudu – stupe, ktorá sa použila v Kremnici. V roku 1337 v Novej Bani a v roku 1381 sa v Banskej Belej spomínajú podľa archívnych údajov rudné mlyny na mletie rúd. Najstarší údaj z oblasti Banskej Štiavnice o rudných mlynoch je z roku 1398. Predmety, ani nákresy zariadení z tohto obdobia sa nezachovali. V roku 1630 bolo v okolí Banskej Štiavnice len päť stúp, z toho tri patrili súkromným ťažiarom a dve eráru. Od konca 17. a najmä v 18. storočí počet stúp v oblasti Banskej Štiavnice a Štiavnických Baní značne stúpol. Bol to dôsledok ťaženia väčšieho množstva rúd o nižšej kovnatosti a tým aj potreby drvenia tohto zrudnenia. Zavedením stáleho prívodu vody a iným technickým vylepšovaním sa docielil nepretržitý chod drvenia, čím sa veľmi zvýšila výkonnosť stupových systémov. Je treba poznamenať, že rudné mlyny, v ktorých sa mlela ruda preddrvená v stupách, začali od 16. storočia ustupovať stupám z dôvodu, že v stupách pri vodnom drvení sa ruda mohla rozdrviť už na žiadanú frakciu a nebolo potrebné ju domlieť v mlynoch. V 18. storočí sa v oblasti Banskej Štiavnice stretávame s rudnými mlynmi už len ojedinele. Pri výroba koncentrátov drahých kovov v oblasti Banskej Štiavnice sa od 16.storočia po rozdrvení rudy v stupách ďalej pokračovalo v premývaní na žľaboch, ručných sádzacích sitách a sádzačkách. V stupových závodoch v súvislosti s rozdružovaním na splavoch boli v 17. až 19. storočí pri stupovniach budované tiež triediarne, v ktorých sa zrnitostne vytriedila rudná múčka vyrobená v stupách. V oblasti Banskej Štiavnice a Štiavnických Baní boli od 17. storočia za účelom spracovania starých háld obsahujúcich zvýšený podieľ úžitkovej zložky (rudy) vybudované úpravnícke zariadenia. Boli to premývacie závody so sústavou 7 ležatých trecích sít, ručných sít a splavov. Ťažené rudy už v bani boli triedené na bohaté rudy, stredne bohaté rudy a stupové rudy. Bohaté rudy šli priamo na tavenie do hutí, stredne bohaté boli ďalej spracovávané (podrvili sa a ručne sa z nich oddelila jalovina). Najzložitejšiu technológiu spracovania mala skupina stupových rúd. Boli to rudy, ktoré boli vo forme nepravidelných impregnácii s relatívne menším obsahom úžitkovej zložky. Tieto rudy sa museli drviť až na zrnitosť niekoľko desatín milimetra, aby sa z nich uvolnili drahé kovy. Voda potrebná na prevádzkovanie úpravárenských závodov bola privádzaná vodnými jarkami po spáde terénu kaskádovite z jednej stupy do druhej. Bol to veľmi dômyselný systém, kde sa využívala a ekonomicky zhodnocovala energia vody z vodných nádrží. Skúšanie nových energetických zdrojov a nových technologických zariadení pomohlo k ďalšiemu kvalitatívnemu vzostupu rudného úpravníctva. Dokumentuje to aj centrálny predpis - Inštrukcia pre úradníkov stúp, ktorá bola vypracovaná na základe nariadenia Dvorskej komory vo Viedni pri príležitosti prehliadky všetkých stúp v oblasti Banskej Štiavnice. Inštrukcia bola vypracovaná v Banskej Štiavnici dňa 20.3.1780 a bola určená úradníkom stúp v Banskej Štiavnici, Windšachte, Štatgrunde, Rybníkoch, Štefultove a Hodruši. Obsahuje 65 paragrafov zovšeobecňujúcich zásady pre úpravu rúd v stupách. Tento technologický predpis, podľa ktorého sa mala riadiť a prebiehať celá úprava podrobne opisuje každú činnosť v stupách od preberania rúd až po konečný produkt vyrobených koncentrátov. Aj v 18. a 19. storočí sa v úpravníctve v oblasti Banskej Štiavnice stretávame s použitím ručného drvenia a preberania rúd. Pri týchto prácach sa používali zvláštne tzv. „rozborné kladivá“, ktorými sa vykonával rozbor rúd po kvalitatívnej stránke na čisté rudy, prerastliny a jalovinu. Obsah kovu v rudách sa zisťoval tzv. malou skúškou v ohni, čo bolo tavenie rúd v malom. Každá partia haviarov si vyťaženú rudu sama ručne triedila do jednotlivých kategórii, ktoré boli potom odovzdávané do centrálnych rudných skladov. Pri ručnej úprave sa v obvode Banskej Štiavnice a v Štiavnických Baniach jednotlivé vybrané skupiny rúd rozdeľovali do 7-ich až 9-tich kvalitatívnych kategórií, podľa ktorých boli haviari za prácu platení. V oblasti Banskej Štiavnice v minulosti úprava rúd prebiehala najprv vo fáze drvenia (v rudných mlynoch, resp. v stupách), ďalej oddelenia rudnej zložky od nerudnej (v rôznych splavoch) a nakoniec zlatostrieborná zložka rudy sa získala amalgamáciou. Amalgamácia bol proces, kde sa drahokovové koncentráty miešali a vytierali s ortuťou. Pri tom vznikol plastický striebristý amalgám, z ktorého sa nakoniec prelisovaním vytlačila zvyšková ortuť. Takto získaný amalgám sa následne pražil v kelímkoch v osobitných pražiacich peciach (obr. č. 158), kde sa vplyvom tepla z amalgámu odparila ortuť, ktorá sa ochladením znova kondenzovala na kovovú ortuť. Po tomto procese sa zvyšková zlatostrieborná zmes ešte žíhala na železných platniach. Prevažná časť zlata a striebra z oblasti Banskej Štiavnice sa za zámenu odvádzala do kremnickej mincovne. Amalgamáciu striebra a strieborných rúd zdokonalil v roku 1786 Ignác Born (banský odborník a v rokoch 1770 – 1772 banský radca Hlavného komorsko- grófskeho úradu v Banskej Štiavnici).Touto technológiou (tzv. európska amalgamácia) sa strieborné rudy najprv pražili so soľou, prešli na chlorid strieborný a až tento produkt sa následne amalgamoval s ortuťou. Dosiahla sa tým väčšia rozpustnosť striebra v ortuti a tým vyššia výťažnosť. Tento proces bol v roku 1786 názorne predvedený aj zahraničným odborníkom z 12 krajín v huti v Sklených Tepliciach (11 km od Banskej Štiavnice). Pri tejto príležitosti sa konal aj kongres, na ktorom bola založená aj prvá medzinárodná spoločnosť pre banské vedy. Podľa súpisu v oblasti Štiavnických Baní bol napr. v roku 1770 na jednotlivých šachtách nasledovný počet úpravníckych zariadení: Pri šachte Königsegg boli dve stupy (horná a dolná), mali dve vodné kolesá a každá stupa mala po 9 drviacich tĺkov. Pri tejto šachte bola vybudovaná jedna splavovňa so 6 splavmi. Pri šachte Piarg pracovali horné, stredné a dolné stupy. Spolu mali tri vodné kolesá a 24 drviacich tĺkov. Pri stupách pracovali 2 splavovne, ktoré mali spolu 10 splavov. Pri Windšachte boli tri stupy s tromi vodnými kolesami a spolu 15 drviacich tĺkov. Pri stupách bola jedna splavovňa s 10 splavmi. Na šachte Špitaler boli dve stupy s dvomi vodnými kolesami, ktoré mali spolu 25 drviacich tĺkov. Pri stupách bola jedna splavovňa s 20 splavmi. Na šachte Leopold bola jedna stupa s jedným vodným kolesom a 10 drviacich tĺkov. Na šachte Magdaléna boli dve stupy s dvomi vodnými kolesami a 20 drviacimi tĺkmi. Stupové závody v oblasti Banskej Štiavnice z pohľadu energetického a vodohospodárskeho tvorili jeden komplex. Boli vybudované v banskoštiavnickej (mestskej), rybnickej, piargskej, štefultovskej a antolskej doline. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia pracovalo v nich celkom 35 stupových závodov. V 19. storočí bolo v oblasti Banskej Štiavnice vykonané mnoho pokusov a výskumov v oblasti úpravníctva na rôznych technických zariadeniach. Významným prínosom bolo zavedenie celoželezných kalifornských stúp. Veľkým prínosom bolo zavedenie nepretržite pracujúcich strojov skonštruovaných Petrom Rittingerom, Jozefom Schitkom, Antonom Péchom a ďalšími odborníkmi. V 20. storočí bol v oblasti Banskej Štiavnice pôvodný spôsob úpravy rúd nahradený flotačnou technológiou, ale rudy ťažené z regiónu Štiavnických Baní to už časovo nezachytilo.
VN Žibritov - revír SRZ
GPS: 48.3933, 18.9733 [48° 23' 35.88'', 18° 58' 23.88'']
Obec: Žibritov
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Kontakt: Malinovského 13, P.O. BOX 4, Krupina 963 01; tel: 0903017360; email: info@mosrzkrupina.sk
Revír v obhospodarovaní Mestskej organizácie SRZ Krupina. Vodná plocha nádrže pri obci Žibritov.
Číslo revíru: 3-6000-1-1
Rozloha: 0.7 ha
Organizácia: MO SRZ Krupina
Účel: lovný
Druh povolenia: miestne zvláštne
Charakter vody: kaprový
Úžívatel SRZ
Okres: Krupina
Stránka organizácie:
Správca: povodie Hrona
Objem zarybnenia: K2- 100 kg, Ka- 50 kg, Šr-100ks
Loviaci zodpovedá za čistotu svojho lovného miesta.
Rybník
GPS: 48.393562, 18.973078 [48° 23' 36.82'', 18° 58' 23.08'']
Obec: Žibritov
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Miestny rybník nad obcou pri ceste smerom do Svätého Antona je príjemným miestom oddychu a je samozrejme využívaný aj na rybolov.
Dom smútku Ciduk Hadin
GPS: 48.455755, 18.897492 [48° 27' 20.72'', 18° 53' 50.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/536707-dom-smutku-ciduk-hadin-dostal-po-rokoch-novu-tvar/
Dom smútku Ciduk Hadin na banskoštiavnickom židovskom cintoríne získal po desaťročiach svoj pôvodný vzhľad. Postaralo sa o to občianske združenie Informačné centrum mladých Banská Štiavnica (ICM BS), ktoré na projekt reštaurovania vonkajších omietok získalo od Nadácie VÚB 30-tisíc eur. „Po celé desaťročia bola táto budova zohavená cementovým torkrétom (striekanou maltou, pozn. SITA), ktorý síce bol daný na nejakú prvú záchranu stavby, len neskôr sa ukázalo, že je to jednak veľmi neestetické a jednak ničiace vnútorné murivo,“ povedala pre agentúru SITA predsedníčka ICM BS Beata Nemcová. Ako ďalej uviedla, cementový torkrét odstránili pred rokom a po vysušení muriva sa v apríli začala rekonštrukcia fasád. Predchádzalo jej zameranie celého objektu a štúdium starých fotografií.
foto: Zdeno Vasilišin (zdenči)
Židovský cintorín
GPS: 48.455595, 18.897516 [48° 27' 20.14'', 18° 53' 51.06'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Web: http://www.webnoviny.sk/fotogaleria/22121-dom-smutku-ciduk-hadin-dostal-novu-tvar/5-foto/
Významnou kultúrnou pamiatkou v Banskej Štiavnici je tiež židovský cintorín, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Nového zámku. Do cintorína sa vchádza cez dom smútku (Ciduk hadin), ktorý je postavený v orientálnom tureckom štýle. Náhrobné kamene s rôznojazyčnými nápismi (hebrejsky, maďarsky, nemecky a slovensky) sú zhotovené hlavne z mramoru a majú rôzny tvar. Cintorín má rozmery asi 65x65 m. Hroby sú umiestnené od severu na juh. V nich sú pochovaní miešanie muži a ženy. Pochovávať v cintorína sa začalo v 90. rokoch 19. stor. V roku 1892 bolo založené pohrebné bratstvo (Chevra kadiša), ktoré zabezpečovalo pohreby a zapájalo sa do charitatívnej činnosti.
Medzi najstaršie hroby patria napr.: Cecilia Schäffer r. 1893, Heinrich Rosenzweig r. 1895, Hermann Ekstein r. 1896. Na cintoríne sa tiež nachádzajú pamätné hroby na zosnulých v koncentračných táboroch v rokoch 1942-1944: členovia rodiny Mesterovej, Drexlerovej, Sternovej, Wintersteinovej, Schlessingerovej, Singerovej, Schwarzovej, Gemeinerovej, Weissovej, Barokovej, Chrakovskej, Ilofskej.
Cintorín za Piarskou bránou – Panský cintorín
GPS: 48.45511, 18.892463 [48° 27' 18.4'', 18° 53' 32.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Spomedzi množstva významných osobností Banskej Štiavnice, pochovaných na tomto cintoríne spomenieme aspoň niekoľko:
Platzer Ferencz - číslo hrobu 503 Krutkovský Karol - číslo hrobu 101 Péch Antal - číslo hrobu 115,116,117,118,119 Schwartz Otto - číslo hrobu 115,116,117,118,119 Rónay Ferencz - číslo hrobu 131 Stuller Gyula - číslo hrobu 137,138 Tóth Imre - číslo hrobu 153,154,155 Goldbrunner Sándor - číslo hrobu 224,225 Csiby Lorincz - číslo hrobu 299 Rappernsberger Vilmos - číslo hrobu 335Objekt č. 7 – ul. J. K. Hella (Šomodiovský dom)
GPS: 48.454957, 18.893241 [48° 27' 17.85'', 18° 53' 35.67'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Solitérny meštiansky dom bez datovania vzniku. Pôdorys domu je v tvare obdĺžnika. Dvojpodlažný, nepodpivničený. Rodný dom publicistu, fotografa a cestovateľa Ing. Vladimíra Bártu (*1939).
Vínne pivničky – hajloky
GPS: 48.229348, 18.864787 [48° 13' 45.65'', 18° 51' 53.23'']
Obec: Lišov
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nádhernou ukážkou pôvodnej ľudovej architektúry sú murované pivničné domky, ktoré obyčajne boli pristavené nad alebo vedľa pôvodných funkčných kamenných (tufových) pivničiek. Tieto vínne domčeky – tzv. hajloky odrážajú svojimi fasádami a funkčným usporiadaním mentalitu a prácu vinárov. Množstvo osamotených pivničiek vyhĺbených do skalného podložia odzkadľuje bohatosť úrody a množstvo menších vinárov, ktorí dopestovávali vínnu révu a skladovali ovocie a zeleninu len pre vlastnú potrebu. Mnoho týchto domkov je dodnes funkčných, rovnako ako kamenné obydlia, ktoré sú roztrúsené po okolí, vyhĺbené do vhodného podložia.
Pomník padlým
GPS: 48.226643, 18.864863 [48° 13' 35.91'', 18° 51' 53.51'']
Obec: Lišov
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
V strede obce sa nachádza pomník padlým sovietskym vojakom pri oslobodzovaní obce, do ktorého je text napísaný v azbuke. Je to údajne prvý pomník postavený v Československu po vojne. V súčasnosti pamätné miesto skrášľuje vstupná brána s pregolou a oddychovým miestom.
Vodný mlyn
GPS: 48.232981, 18.998879 [48° 13' 58.73'', 18° 59' 55.96'']
Obec: Medovarce
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.medovarce.ocu.sk/index.php?ids=11&subaction=galeria&id=1
Architektonicky veľmi zaujímavý starodávny vodný mlyn, takmer v pôvodnom stave.
Vinárske pivničky, domčeky, hajloky
GPS: 48.233303, 18.998965 [48° 13' 59.89'', 18° 59' 56.27'']
Obec: Medovarce
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.medovarce.ocu.sk/index.php?ids=11&subaction=galeria&id=1
Aj v obci Medovarce sa nachádza viacero pôvodných vinárskych domčekov (hajlokov), ktoré boli postavené v miestach do skaly vyhĺbených vínnych pivničiek. Kolorit vinárskych obcí Hontu je s týmito stavbami neodmysliteľne spojený už odpradávna.
Mladá Hora
GPS: 48.293731, 18.942222 [48° 17' 37.43'', 18° 56' 32'']
Obec: Sebechleby
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Prvá písomná zmienka o vinárskej osade Mladá Hora je z roku 1219. Je to tretí najstarší záznam o pestovaní viniča na Slovensku. Najstaršie archeologické nálezy pochádzajú z mladšieho neolitu. V 80-tych vínnych pivniciach kopaných do tufového podložia sa spracováva, vyrába a skladuje víno. V blízkosti sa nachádza vodná nádrž Sebechleby, kde sa môžete okúpať a rybári môžu chytať ryby.
Svätoantonská mýtna a prepriahacia stanica
GPS: 48.424489, 18.939453 [48° 25' 28.16'', 18° 56' 22.03'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Existencia mýtnej stanice je archívne doložená pred polovicou 14. storočia. Mýtna a prepriahacia stanica bola súčasťou poštového systému, slúžila na vyberanie poplatkov za užívanie ciest, mostov, brodov a iných dopravných zariadení v obci. Cez obec viedla cesta, na ktorej sa nachádzala tzv. mýtna brána. Cesta podľa dochovaných informácií prechádzala cez dvor budovy mýtnej stanice, pokračovala cez budovu, vychádzala na druhej strane niekde za budovou terajšej predajne Jednota. Keď boli vystavené domčeky v okolí dnešnej predajne potravín, bola vybudovaná nová cesta a tým stará cesta zanikla. S ňou zanikla aj mýtnica. Objekt bývalej mýtnej stanice je od prestavby v 50. rokoch minulého storočia využívaný na kultúrne účely, konajú sa v ňom kultúrne a spoločenské podujatia. Objekt je národnou kultúrnou pamiatkou na území ochranného pásma kaštieľu vo Svätom Antone. Budova je zapísaná v Registri národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu Slovenskej republiky pod číslom ÚZPF 11807/0. Mýtna stanica je súčasťou historickej zástavby obce, ktorú tvorí rímsko-katolícky kostol svoj. Trojice a zvonica, kaplnka sv. Jána Nepomuckého, koháry-cobourgovský kaštieľ a murované viacpriestorové domy.
Skleník Kaštieľa vo Svätom Antone
GPS: 48.421375, 18.941914 [48° 25' 16.95'', 18° 56' 30.89'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Skleník patriaci ku Kaštieľu vo Svätom Antone prináleží ako stavebná súčasť k pamiatkovo chránených objektov a zároveň je samostatne zapísaný ako architektonická kultúrna pamiatka pod evidenčným číslom 1209/5. Vznikol v 2. polovici 19. storočia.
Horné parkové jazierko pri Kaštieli vo Svätom Antone
GPS: 48.420731, 18.945372 [48° 25' 14.63'', 18° 56' 43.34'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malá vodná plocha Horného parkového jazierka slúžila ako akumulačná a vyrovnávacia nádrž pre Dolné parkové jazierko, do ktorého z horného pritekala voda cez sústavu kamenných kaskád a vodopádov aby sa dostatočne okysličila. Napájaná bola vodou privedenou vodným jarkom zarezaným do svahu privádzajúcim vodu na kóte cca 480 metrov nad morom z doliny Kolpachského potoka, ktorý mal vyrovnaný celoročný prietok s dostatkom vody. V súčasnosti je voda Horného parkového jazierka sezónne značne ekologicky labilná, pretože sa v ňom hromadia rozkladajúce sa zvyšky opadnutého lístia. Táto masa organizkých zvyškov je ale dokonalým útočiskom pre množstvo chranených živočíchov, vrátane salamandry škvrnitej, mlokov, žiab a rôznych druhov vodného zmyzu.
Dolné parkové jazierko pri Kaštieli vo Svätom Antone
GPS: 48.420521, 18.944364 [48° 25' 13.88'', 18° 56' 39.71'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dolné parkové jazierko je vodou napájané z Horného jazerka sústavou kamenných kaskád a menších vodopádov tak, aby sa voda dostatočne okysličila a vytvorila príjemnú a malebnú atmosféru. Každoročne sa počas sviatočných Dní Svätého Huberta do Dolného jazierka vypustia pstruhy dúhové v lovnej veľkosti a hostia a návštevníci si ich môžu sami uloviť na udicu a nechať chtne pripraviť členmi miestneho rybárskeho spolku. Takmer pol hektárová nádrž dosahuje maximálnu hĺbku len do 2 metrov, preto je v letných mesiacoch prehriata, vďaka čomu v nej prežívajú okrem lekien a ďalších okrasných druhov rastlín aj ozdobné formy (farebné variety) KOI kaprov, jalcov, karasov a samozrejme aj nejaký ten neulovený pstruh dúhový... Dolné jazierko spolu s Horným bolo v rokoch 2011 až 2012 ekologicky vyčistené a revitalizované bioremediačným procesom, za čo patrí veľká vďaka fy. Malatech Water Slovakia, ktorá tento proces realizovala vo vlastnej réžii. Hrúbka dnových rozkladajúcich sa organických sedimentov a organických kalov sa v priebehu 1,5 roka zredukovala z pôvodných cca 60 – 65 cm na 0 až 5 cm, čím došlo k výraznej pozitívnej zmene ekologickej kvality a čistoty vody.
Hospodárska budova – sýpka pri kaštieli vo Sv. Antone
GPS: 48.422236, 18.942739 [48° 25' 20.05'', 18° 56' 33.86'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Murovaná sýpka patrí ako hospodárska budova ku komplexu objektov Múzea vo Svätom Antone. V súčasnosti slúži na výstavné a muzeálne účely ako sieň slávy slovenského poľovníctva. Pôvodne baroková stavba bola postavená v 2. polovici 18. storočia, v 19. storočí prešla čiastočnou rekonštrukciou.
Antolský tajch
GPS: 48.428314, 18.951534 [48° 25' 41.93'', 18° 57' 5.52'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Táto dnes už zaniknutá vodná nádrž – tajch je súčasťou návrhového Zoznamu technických objektov lokality "Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia" nominačného listu lokality geoparku UNESCO z roku 1993. Vzdutie vodnej hladiny a akumulácia vody okrem toho, že slúžila ako zdroj vody odvádzanej zakrytým vodným jarkom do parkových jazierok ku kaštieľu vo Svätom Antone, bola vďaka výdatným výverom a stálym prameňom v doline Kolpachského potoka dostatočným zdrojom vody pre antolské, prenčovské a nižšie pozdĺž toku postavené mlyny v čase akútneho nedostatku zrážok. Dnes nám kontúry pôvodného tajchu pripomína len zamokrená bažinatá plocha medzi Kolpašským potokom a miestnou komunikáciou pozdĺž rovnomennej doliny lemovaná miernym obvodovým valom a samozrejme rozpadajúca sa kamenná hrádza neskôr spevňovaná betónom. Poniže pôvodnej hrádze je odberný objekt odvádzajúci vodu jarkom do parkových jazierok.
Rodný dom Andreja Trúchleho Sitnianskeho
GPS: 48.421632, 18.941198 [48° 25' 17.88'', 18° 56' 28.31'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Rodný dom Andreja Trúchleho–Sytnianskeho /1841 – 1916/, významného slovenského kritika, vydavateľa, botanika ale aj rímsko- katolíckeho kňaza, je už niekoľko desaťročí v katastrofálnom stave. Okrem iného preložil aj poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/. Je málo takých dejateľov na Slovensku, ktorým sa zachoval rodný dom.
Andrej Trúchly– Sytniansky /1841 – 1916/ sa narodil v spomínanom ešte stojacom dome, ktorý vybudoval jeho otec Štefan Trúchly /1815–1878/. Ten vykonával funkciu banského úradníka v štiavnickom banskom regióne. Ani takýchto domov, v ktorých bývalí strední banskí riadiaci pracovníci nemáme veľa zachovalých. Ukazuje sa, že máme radšej honosné sídla.
Vráťme sa však k osobnosti Andreja Trúchleho – Sytnianskeho. Vo svojom časopise Orol uverejňoval nielen diela už nežijúcich slovenských autorov, ako J. Čajaka, M. Dohnányho, Ľ. Kubániho, A. Sládkoviča, Ľ. Štúra, G. K. Zechentera-Laskomerského a ďalších , ale priniesol do Orla aj preklady klasických ruských autorov a rôznych zahraničných spisovateľov.
Už v roku 1875 preložil a uverejnil tri poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/, ktorý sa stal o 32 rokov neskôr najväčším bojovníkom na ochranu ľudských práv malých národov v Uhorsku. Postavil sa najmä na obranu Maďarmi utláčaného slovenského národa. Nebolo to od A. Trúchleho – Sytnianskeho geniálne predvídavé, že jeho poviedky vyšli v slovenčine v roku 1875?
Trúchlemu nakoniec vládna moc zakázala literárnu činnosť a on sa vrhol na štúdium prírody, objavil a popísal 100 druhov machov, 500 lišajníkov, zaoberal sa šípovými ružami a hubami, bol blízkym spolupracovníkom Andreja Kmeťa a po ňom ostal pomenovaný jeden druh ruže – Rosa Truchlyana. Nakoniec vydával prírodovedecký **časopis Živa. **
Jeho rodný dom stojí v bezprostrednej blízkosti honosného kaštieľa vo Sv. Antone, je v neskutočne zanedbanom stave a jeho zadná časť sa už začala rozpadávať. Je to smutný pohľad na rodný dom človeka, ktorý toľko vecí pre slovenský národ vykonal. Pamätná tabuľa bola na tomto dome odhalená v roku 1930.
Nedá sa uveriť, že by sa nenašlo toľko prostriedkov, aby táto pamiatka nemohla byť majetkovo vysporiadaná.
Rodný dom Andreja Trúchleho Sitnianskeho
GPS: 48.421632, 18.941198 [48° 25' 17.88'', 18° 56' 28.31'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rodný dom Andreja Trúchleho–Sytnianskeho /1841 – 1916/, významného slovenského kritika, vydavateľa, botanika ale aj rímsko- katolíckeho kňaza, je už niekoľko desaťročí v katastrofálnom stave. Okrem iného preložil aj poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/. Je málo takých dejateľov na Slovensku, ktorým sa zachoval rodný dom.
Andrej Trúchly– Sytniansky /1841 – 1916/ sa narodil v spomínanom ešte stojacom dome, ktorý vybudoval jeho otec Štefan Trúchly /1815–1878/. Ten vykonával funkciu banského úradníka v štiavnickom banskom regióne. Ani takýchto domov, v ktorých bývalí strední banskí riadiaci pracovníci nemáme veľa zachovalých. Ukazuje sa, že máme radšej honosné sídla.
Vráťme sa však k osobnosti Andreja Trúchleho – Sytnianskeho. Vo svojom časopise Orol uverejňoval nielen diela už nežijúcich slovenských autorov, ako J. Čajaka, M. Dohnányho, Ľ. Kubániho, A. Sládkoviča, Ľ. Štúra, G. K. Zechentera-Laskomerského a ďalších , ale priniesol do Orla aj preklady klasických ruských autorov a rôznych zahraničných spisovateľov.
Už v roku 1875 preložil a uverejnil tri poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/, ktorý sa stal o 32 rokov neskôr najväčším bojovníkom na ochranu ľudských práv malých národov v Uhorsku. Postavil sa najmä na obranu Maďarmi utláčaného slovenského národa. Nebolo to od A. Trúchleho – Sytnianskeho geniálne predvídavé, že jeho poviedky vyšli v slovenčine v roku 1875?
Trúchlemu nakoniec vládna moc zakázala literárnu činnosť a on sa vrhol na štúdium prírody, objavil a popísal 100 druhov machov, 500 lišajníkov, zaoberal sa šípovými ružami a hubami, bol blízkym spolupracovníkom Andreja Kmeťa a po ňom ostal pomenovaný jeden druh ruže – Rosa Truchlyana. Nakoniec vydával prírodovedecký **časopis Živa. **
Jeho rodný dom stojí v bezprostrednej blízkosti honosného kaštieľa vo Sv. Antone, je v neskutočne zanedbanom stave a jeho zadná časť sa už začala rozpadávať. Je to smutný pohľad na rodný dom človeka, ktorý toľko vecí pre slovenský národ vykonal. Pamätná tabuľa bola na tomto dome odhalená v roku 1930.
Nedá sa uveriť, že by sa nenašlo toľko prostriedkov, aby táto pamiatka nemohla byť majetkovo vysporiadaná.
Pracháreň
GPS: 48.446275, 18.890052 [48° 26' 46.59'', 18° 53' 24.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Budova Prachárne slúžila ako sklad výbušnín.
Pamätná tabuľa Gašpar Weindl
GPS: 48.435685, 18.879644 [48° 26' 8.47'', 18° 52' 46.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa k pripomenutiu si historicky prvého úspešného použitia pušného prachu pri banských prácach v odzemí Gašparom Weindlom 8. februára 1627. Preukazateľne až následne po tomto úspešnom pokuse sa použitie čierneho trhacieho prachu rozšírilo do okolitých banských revírov a rovnako do celého baníckeho sveta...
Správna budova šachty Maximilián
GPS: 48.443161, 18.885457 [48° 26' 35.38'', 18° 53' 7.65'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Chátrajúca budova správy šachty Maximilián, stav v roku 2014.
Budova strojovne šachty Žigmund
GPS: 48.452604, 18.895273 [48° 27' 9.37'', 18° 53' 42.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Budova strojovne šachty Žigmund v Banskej Štiavnici bola postavená pravdepodobne v roku 1759 a čiastočnými úpravami prešla neskôr v 19. storočí a v 2. polovici 20. storočia. V roku 1759 bol na šachte namontovaný vodostĺpcový čerpací stroj.
Správna budova šachty Žigmund
GPS: 48.452661, 18.894817 [48° 27' 9.58'', 18° 53' 41.34'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Správna budova šachty Žigmund (takzvaná Šuhajda) s obrazom s baníckymi motívmi na prednej fasáde budovy je v zlom technickom stave.
Šachtová budova šachty Žigmund
GPS: 48.452942, 18.894919 [48° 27' 10.59'', 18° 53' 41.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Šachtová budova šachty Žigmund je viacpriestorová stavba, ktorá má na streche osadenú päťcípu hviezdu. V priebehu 20 storočia sa v šachtovej budove vymenilo niekoľko typov ťažných a čerpacích zariadení. V druhej 60-tych rokoch 20. storočia po havárii stien šachtového telesa bol areál postupne opustený a jednotlivé budovy slúžia už len potrebám živnostníkov a súkromných firiem.
Tajch Veľká vodárenská
GPS: 48.466663, 18.888654 [48° 27' 59.99'', 18° 53' 19.15'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Veľká vodárenská bol postavený okolo rokov 1 500 až 1 510 na náklady mesta. Slúžil na zásobovanie obyvateľstva pitnou či úžitkovou vodou, ale aj ako rezervoár v prípade potreby hasenia požiarov. Tajch sa napĺňal vodou jednak gravitačne z vlastného povodia, jednak stálym prítokom vody zo štôlne Šobov. Jej portál sa nachádza necelých 50 m severne od tajchu. Štôlňa Šobov bola vyrazená po žile Terézia a rozfáraná v dĺžke 600 - 700 m smerom na severovýchod. Drénuje tak puklinové vody z horninového prostredia. V súčasnosti je výtok banskej vody zo štôlne 2,5 l.s-1 a pravým stavidlom priteká do nádrže.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol až 12 m.
Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Veľká vodárenská:
- výška hrádze 10 m
- šírka koruny hrádze 16 m
- dĺžka hrádze 95 m
- kóta koruny hrádze 708,6 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 66 m
- dĺžka zátopovej plochy 67 m
- celkový objem 22 883 m3
Pamätná tabuľa pri ústí štôlne Šmintorín
GPS: 48.457924, 18.885636 [48° 27' 28.53'', 18° 53' 8.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa pri ústí štôlne Šmintorín umiestnená pri príležitosti odhalenia obnoveného a rekonštruovaného vstupného portálu v roku 2014.
Tabuľa na dome v ktorom žil štiavnický Nácko
GPS: 48.457838, 18.885461 [48° 27' 28.22'', 18° 53' 7.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
V roku 2010 venoval Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok pamätnú tabuľu legendárnej postavičke banskoštiavnického regiónu – Náckovi, pretože na základe vierohodných nepodložených informácií a na základe vedeckej analýzy ústne podávaných správ sa podarilo dokázať v ktorom dome býval po jeho presťahovaní sa z jeho rodnej Banskej Hodruše, vtedy mestskej časti (tzv. vonkajšej ulice) mesta Banská Štiavnica. Podobná tabuľa bola už predtým inštalovaná aj na jeho rodnom dome v Banskej Hodruši...
Dom štiavnického Nácka
GPS: 48.457804, 18.885394 [48° 27' 28.09'', 18° 53' 7.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dom legendárneho štiavnického Nácka do ktorého sa presťahovla a v ktorom žil po presťahovaní z rodného domu v Banskej Hodruši (dnes časť obce Hodruša-Hámre), ktorá bola vtedy takzvanou vonkajšou ulicou mesta Banská Štiavnica. Dokázať sa to podarilo až po niekoľko rokov trvajúcom vedeckom výskume ústne podávaných správ a po podrobnej analýze vierohodných nepodložených informácií. Na tento fakt upozornilo aj množstvo artefaktov, ktoré sa jednoznačne viažu k legendárnej postave štiavnického baníka Nácka ako aj množstvo písomností, ktoré sú predmetom ďalšieho skúmania "náckológov", znalcov o živote, diele a odkaze Nácka ďalším generáciám...
...ešte aj ten psík na dvore bol pôvodne asi jeho...
Pamätník SNP
GPS: 48.458961, 18.891938 [48° 27' 32.26'', 18° 53' 30.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätník účastníkom a obetiam Slovenského národného povstania.
Dom Deža Hoffmanna
GPS: 48.462396, 18.891319 [48° 27' 44.63'', 18° 53' 28.75'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://ziar.sme.sk/c/6393085/na-rodnom-dome-dvorneho-fotografa-beatles-odhalili-pamatnu-dosku.html
Na banskoštiavnickom rodnom dome Deža Hoffmanna (1912-1986), ktorý bol dvorným fotografom skupiny Beatles, odhalili v týchto dňoch pamätnú dosku. Stalo sa tak pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia.
Za iniciatívou umiestniť na rodnom dome Hoffmanna pamätnú dosku stojí obyvateľka Banskej Štiavnice Beata Nemcová a združenie Fórum starej Štiavnice. Ako Nemcová povedala, v piatok, 25. mája otvorili v Žiline aj pasáž, pomenovanú po Hoffmannovi. Jeho mama sa totiž po smrti Dežovho otca presťahovala z B. Štiavnice na sever Slovenska, kde budúci slávny fotograf prežil detstvo a mladosť.
Dežo Hoffmann sa stal medzinárodne uznávaným vďaka vynikajúcim snímkam osobností svetovej kultúry a umenia. Okrem Beatles fotil v 60. a 70. rokoch uplynulého stročia napríklad aj Rolling Stones, Yardbeards, Cream či Animals, ale aj hercov ako Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando či Sofia Loren.
Pamätná tabuľa na dome Deža Hoffmanna
GPS: 48.462445, 18.891276 [48° 27' 44.8'', 18° 53' 28.59'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Web: http://ziar.sme.sk/c/6393085/na-rodnom-dome-dvorneho-fotografa-beatles-odhalili-pamatnu-dosku.html
Na banskoštiavnickom rodnom dome Deža Hoffmanna (1912-1986), ktorý bol dvorným fotografom skupiny Beatles, odhalili v týchto dňoch pamätnú dosku. Stalo sa tak pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia.
Za iniciatívou umiestniť na rodnom dome Hoffmanna pamätnú dosku stojí obyvateľka Banskej Štiavnice Beata Nemcová a združenie Fórum starej Štiavnice. Ako Nemcová povedala, v piatok, 25. mája otvorili v Žiline aj pasáž, pomenovanú po Hoffmannovi. Jeho mama sa totiž po smrti Dežovho otca presťahovala z B. Štiavnice na sever Slovenska, kde budúci slávny fotograf prežil detstvo a mladosť.
Dežo Hoffmann sa stal medzinárodne uznávaným vďaka vynikajúcim snímkam osobností svetovej kultúry a umenia. Okrem Beatles fotil v 60. a 70. rokoch uplynulého stročia napríklad aj Rolling Stones, Yardbeards, Cream či Animals, ale aj hercov ako Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando či Sofia Loren.
Vodná nádrž – Tajch Červená studňa
GPS: 48.468572, 18.883447 [48° 28' 6.86'', 18° 53' 0.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch bol vybudovaný na rozhraní povodí Hrona a Ipľa na začiatku druhej polovice 18. storočia v nadmorskej výške 787 m n. m. Stavbu tajchu navrhol Jozef Karol Hell. Využil jeho strategickú polohu na vybudovanie náhonného jarku, ktorý privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja. Aj tento stroj skonštruoval Jozef Karol Hell a dal ho na šachte zabudovať v roku 1754. Stroj bol v činnosti len vtedy, keď bol v tajchu dostatok vody, a to najmä na jar a na jeseň. Práve v týchto ročných obdobiach bol tajch výdatne zásobovaný povrchovou vodou z troch zberných jarkov, severného, južného a západného, s celkovou dĺžkou viac ako 2 km. V tomto období bolo aj najviac vody v baniach. Keďže šachta Amália bola prepojená s ďalšími šachtami v Štiavnických Baniach, voda z tajchu zohrala významnú úlohu nielen pre spomínanú šachtu, ale aj pre ostatné šachty v tomto banskom revíre. V roku 1759 dodával tajch Červená studňa vodu aj do tajchu Klinger a následne aj na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja zabudovaného pri šachte Žigmund. Tento stroj bol ako jediný v banskoštiavnickom rudnom revíre zabudovaný na povrchu.
Poloha tajchu je významná aj z geografického hľadiska. Bol vybudovaný v bezprostrednej blízkosti križovatky, z ktorej sa rozchádzajú cesty do troch, kedysi veľmi významných banských centier, Banskej Štiavnice, Hodruše a Vyhní.
Tajch mal tri zberné jarky a jeden náhonný jarok. Západný zberný jarok bol vybudovaný južne od štátnej cesty vedúcej z Banskej Štiavnice do Banskej Hodruše cez sedlo Červená studňa. Začínal sa v nadmorskej výške 790 m n. m. a pokračoval smerom na východ až k tajchu Červená studňa. Jeho celková dĺžka bola necelých 650 m. Týmto jarkom je v súčasnosti vedená lesná cesta, preto je prakticky zlikvidovaný. Severný zberný jarok sa začínal v úrovni 790 m n. m. a vo vzdialenosti 450 m východne od tajchu Rozgrund. V súčasnosti je slabo identifikovateľný, a to len na krátkych úsekoch. Výrazné kontúry jarku sú zachované v priestore severne od horárne na Červenej studni v lesnom smrekovom poraste. Jarok dosahoval dĺžku asi 500 m. Južný zberný jarok sa začínal v oblasti Paradajské, SV od kóty Paradajs. Na začiatku má jarok výrazné kontúry, no smerom k Červenej studni je prakticky zlikvidovaný. Dĺžka jarku je takmer 500 m. Náhonný jarok (obr. 34v) z tajchu Červená studňa bol v minulosti veľmi významný. Viedol vodu z výpustnej štôlne tohto tajchu až k šachte Amália v oblasti Horná Roveň. Tam sa voda využívala pre potreby banskej prevádzky. Na tejto šachte bol v roku 1754 uvedený do prevádzky vodnostĺpcový čerpací stroj, ktorý poháňala práve voda z náhonného jarku. Tento jarok aj spolu s vodnou štôlňou pri šachte Amália dosahoval dĺžku až vyše 3 400 m.
V roku 1755 zostrojil J. K. Hell v šachte Amália vzduchový čerpací stroj, ktorý poháňala voda z náhonného jarku vedeného z tajchu Červená studňa. Tento stroj bol skonštruovaný na hydraulickom princípe, pričom pohonným médiom bola tlaková voda a nový prvok zavedený J. K. Hellom stlačený vzduch. Činnosť tohto čerpacieho zariadenia spočívala v tom, že atmosférický vzduch sa v tlakovej nádobe stlačil vysokým tlakom stĺpca pohonnej vody. Funkčný princíp stroja bol takýto: Z vodnej nádrže (A) sa potrubím (B) tlaková voda dopravovala do kotla naplneného vzduchom (C). Následne stlačený vzduch z kotla (C) sa cez potrubie (D) dopravoval do nádoby (E), kde vytláčal banskú vodu naplnenú zo zásobníka (F). Čerpaná voda sa na vyšší horizont dopravovala potrubím (G). Tento postup prebiehal až do bodu, keď sa celá nádoba C naplnila vodou a nádoba E stlačeným vzduchom. Vtedy obslužný personál dopravné potrubia uzatvoril ventilmi, vodu z nádoby C a vzduch z nádoby E vypustil a celý pracovný cyklus sa opäť zopakoval. Za jednu hodinu prebehlo okolo 20 cyklov.
Parametre tajchu Červená studňa:
- nadmorská výška 787 m n. m.
- dĺžka tajchu 77 m
- šírka tajchu 66 m
- dĺžka hrádze 117 m
- výška hrádze 10 m
- sklon návodnej strany hrádze 40,5°
Vodná nádrž – tajch Klinger
GPS: 48.451426, 18.883449 [48° 27' 5.13'', 18° 53' 0.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Prvý projekt výstavby tajchu Klinger predložil začiatkom druhej polovice 18. storočia Jozef Karol Hell. Stalo sa tak v súvislosti so zabudovaním vodnostĺpcového stroja v roku 1759 na povrchu pri šachte Žigmund. V nadväznosti na tento projekt sa vybudovali zberné jarky a vystavala sa aj pomocná nádrž na Svätotrojičnom vrchu nad šachtou Žigmund. Tá bola so šachtou prepojená náhonným jarkom, vedeným čiastočne v špuntoch (drevenými žľabmi) po strmom úbočí. Tento systém mal zabezpečiť dostatok vody na pohon spomínaného stroja, predovšetkým v jarných a jesenných mesiacoch. Vodnostĺpcový stroj plnil svoju úlohu až do prerazenia Hodrušskej dedičnej štôlne Františka Lotrinského do šachty Žigmund. Potom stratil svoj zmysel a bol odstavený. Voda z pôvodnej nádrže Klinger sa začala využívať pre potreby šachty Maximilián, predovšetkým na prevádzku premývacieho zariadenia. Na tento účel slúžila pomocná nádrž vybudovaná pred šachtou. S pôvodnou nádržou Klinger bola prepojená jednak cez pomocnú nádrž nad šachtou Žigmund, z ktorej ako prepadová voda odtekala južným jarkom obopínajúcim Svätotrojičný vrch, jednak s neskoršie vyrazenou vodnou štôlňou spod sedla Dolná Roveň. Tá odvádzala vodu priamo z náhonného jarku z tajchu Klinger do pomocnej nádrže pre šachtu Maximilián. V súvislosti s razením Voznickej dedičnej štôlne, ktorá mala po vyrazení odvodňovať banskoštiavnický rudný revír, bolo potrebné zabudovať výkonnejšie čerpacie zariadenie. Takým zariadením mal byť nový vodnostĺpcový čerpací stroj. Na tento účel bolo potrebné prebudovať, a najmä zväčšiť tajch Klinger. Návrh na prestavanie nádrže, ktorá bola situovaná o niečo nižšie ako pôvodná, predložil profesor banskej akadémie Jozef Schittko. Výstavba novej nádrže sa začala v apríli 1829. Na jej výstavbu sa použil materiál z rozobranej hrádze pôvodnej nádrže a materiál dovážaný z oblasti Červenej studne. Stavebný materiál z Červenej studne sa dopravoval po koľajnicovej trati, ktorá bola vôbec prvou koľajnicovou traťou vybudovanou na území Slovenska.
Novovybudovaný tajch Klinger sa začal využívať na banské účely, predovšetkým pre šachty Ondrej a Maximilián, a to už na jar roku 1834. Rozhodujúcu úlohu zohral pri pohone vodnostĺpcových zariadení na šachte Ondrej. Najvýznamnejší ťažný stroj bol uvedený do prevádzky 21. apríla 1877. Zabezpečoval zvislú dopravu z najnižších obzorov až na povrch. Dĺžka spádu pohonnej vody z nádrže Klinger bola 250 m, spotreba vody 33 m3/hod. a výkon 22,4 kW. Po prerazení Voznickej dedičnej štôlne spomínaný stroj skončil prevádzku. Vzápätí sa voda z tajchu Klinger začala využívať v úpravníckych zariadeniach, v rokoch 1907 až 1921 znova na banské účely ako zdroj vody na výrobu elektrickej energie v šachte Ondrej. Vyrobený elektrický prúd striedavo poháňal ťažné stroje na šachtách Ondrej a Amália. Od roku 1850 sa tajch Klinger začal využívať aj na rekreačné účely, od roku 1923 aj na zásobovanie obyvateľov mesta úžitkovou vodou. V roku 1927 sa z nádrže Klinger k tabakovej továrni namontovalo vodovodné potrubie, ktorým sa voda privádzala do továrne na technologické účely. Podľa povoľovacej listiny zo 6. 8. 1908, schválenej banským riaditeľom v Banskej Štiavnici, mala továreň z tajchu zaistený odber vody v objeme 12 000 m3 ročne na 50 rokov. Od roku 1928 sa voda z nádrže znovu využívala aj na banskú činnosť, a to v množstve 26 000 až 30 000 m3 ročne na chladenie kompresorov na šachte Žigmund. V roku 1977 následkom prudkých dažďov sa hrádza preliala. Spôsobilo to deštrukciu v podhrádzi a poškodenie vzdušného svahu.
Od roku 1983 správcom tajchu Klinger sa stal podnik Povodie Hrona v Banskej Bystrici. Výsledkom prechodu správcovstva bola realizácia inžinierskogeologického prieskumu hrádzového telesa so zabudovaním piezometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd pod hrádzou a podložím. V roku 1993 sa vybudoval bezpečnostný prepad a vykonala sa úprava koruny hrádze a návodného a vzdušného svahu hrádze. V minulosti sa voda do nádrže privádzala zbernými jarkami z cudzích povodí, napríklad z náhonných jarkov nádrží Ottergrund a Červená studňa, z krátkej banskej štôlne Klinger a dlhej štôlne Klinger a čiastočne aj prirodzenou gravitáciou z vlastného povodia. V súčasnosti sa tajch využíva iba na rekreačné účely. Prítokové jarky sú dnes nefunkčné a zdevastované rôznou činnosťou. Keďže z tajchu Klinger nie je takmer žiadny odber, udržiava si priemernú prevádzkovú hladinu.
Tajch Klinger sa dopĺňal povrchovou vodou z dvoch zberných jarkov a jedného náhonného jarku. Voda z neho sa odvádzala prevažne na banské účely ďalším samostatným náhonným jarkom.
Klingerštôlňanský zberný jarok sa začínal v oblasti Galizon (časť obce Štiavnické Bane) približne na kóte 705 m n. m. Dosahoval dĺžku 1 450 m. Na veľkej časti má aj v súčasnosti zachované a dobre viditeľné kontúry a je v pôvodnej kamennej výmurovke. Zberný jarok spod Tanádu mal svoj začiatok v oblasti Horná Roveň asi 400 m od hrebeňa Tanádu. Začínal sa na kóte 850 m n. m. a pokračoval smerom na sever popri šachte Terézia a popri jej povrchových dobývkach. Smerom k vodnej nádrži Klinger mal pomerne veľké klesanie. Je zaústený do zbernej šachtice pri portáli dlhej štôlne Klinger a ďalej pokračuje asi v 50 m dlhom podzemnom kanáli. Následne sa spája s povrchovými vodami z dvoch doliniek a s banskými vodami z krátkej štôlne Klinger a dlhej štôlne Klinger. Vody sa spoločne odvádzajú jarkom až do tajchu Klinger. Celý jarok dosahoval dĺžku približne 1 200 m. Náhonnný jarok do tajchu Klinger, ktorý viedol vodu z tajchov Ottergrund a Červená studňa, dosahoval dĺžku 2 500 m. Využíval sa až v neskoršom období, keď nebola potrebná voda na prevádzku šachty Amália. Vtedy v roku 1759 boli vody úpravou náhonného jarku odvedené do tajchu.
Veľmi významným jarkom banského vodohospodárskeho systému bol náhonný jarok z tajchu Klinger. Zabezpečoval vodu na prevádzku šácht Ondrej, Žigmund a Maximilián. Pôvodný jarok obtáčal Svätotrojičný vrch vo výškovej úrovni 665 - 675 m n. m. Jeho dĺžka bola 1 250 m po tajch šachty Žigmund a odtiaľ ešte ďalších 1 300 m po tajch šachty Max. Jeho celková dĺžka aj s vodnou štôlňou bola 2 900 m.
Na náhonnom jarku z tajchu Klinger sa vybudovali dva pomocné tajchy:
Tajch šachty Žigmund bol vybudovaný v roku 1759 zároveň s Klingerom. Jeho úlohou bolo pravidelne dodávať potrebné množstvo vody pre vodnostĺpcový stroj postavený na povrchu pri šachte Žigmund. Objem nádrže pri maximálnej prevádzke bol 3 000 m3.
Tajch šachty Maximilián bol vybudovaný koncom 18. až začiatkom 19. storočia. Slúžil pre úpravnícke zariadenia, predovšetkým na premývanie rúd vyťažených z šachty Maximilián. Prepadová voda z nádrže odtekala ďalej na štôlňu Matej, kde slúžila na rovnaký účel. Voda do tajchu sa najskôr dopĺňala z tajchu šachty Žigmund za využitia náhonného jarku. V neskoršom období sa však nádrž dopĺňala priamo z tajchu Klinger. Voda sa dopravovala cez novovyrazenú vodnú štôlňu. Nádrž mala objem okolo 800 m3.
Hydrologické údaje:
- plocha povodia 0,97 km2 - dlhodobý priemerný prietok 0,35 m3/sHladina v nádrži:
- maximálna 674 m n. m. - minimálna 683 m n. m.Základné rozmery:
- výška hrádze 18,7 m - šírka hrádze 6,5 m - dĺžka hrádze 135 m - kóta koruny hrádze 685,5 m n. m. - celkový objem nádrže 132 000 m3Vodná nádrž – tajch Ottergrund
GPS: 48.461223, 18.880101 [48° 27' 40.4'', 18° 52' 48.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Ottergrund je situovaný na východných svahoch vrchu Paradajs (939 m n. m.) západne od Banskej Štiavnice. Patrí do systému banskoštiavnických vodných nádrží. S nadmorskou výškou koruny hrádze na kóte 801,28 m n. m. je najvyššie položenou vodnou nádržou v banskoštiavnickom rudnom revíre. Výstavbu tajchu Ottergrund povolila Dvorská komora vo Viedni rezolúciou zo dňa 28. 8. 1750. Potvrdzuje v nej návrh a rozpočet, ktorý dostala z Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici a schválila náklady 4 500 zlatých na jeho vybudovanie. Územie, v ktorom sa realizovala samotná výstavba, sa nazývalo Ottergrund ešte pred samotným začiatkom výstavby. V protokole banského zasadania zo 4. septembra 1751 sa spomína, že výstavbu tajchu mal na starosti banský merač J. T. Brinn a celkové dokončenie prác bude o niekoľko týždňov, a to aj prác na samotnej nádrži, ako aj na príslušných jarkoch.
V roku 1751 a opätovne v roku 1753 bola správe Hlavného komornogrófskeho úradu (ďalej len HKG) v Banskej Štiavnici predložená požiadavka povolať prátra Franza, aby sa podujal na výstavbu vodočerpacieho stroja na šachte Amália v oblasti Hornej Rovne. V správe HKG sa ďalej uvádza, že na výstavbu vodočerpacieho stroja na šachte Amália sú vybudované všetky prekopy a banské zariadenia, ako aj povrchové vodovody (náhonné a zberné jarky) a vo výbornom stave je aj vodná nádrž Ottergrund. Z nej je možné dodávať vodu až k šachte Amália. Na základe týchto poznatkov je možné usudzovať, že v minulosti sa povrchová voda z tajchu Ottergrund vypúšťala cez výpustnú štôlňu do náhonného jarku, ktorý odvádzal vody z tajchu Červená studňa. V prípade potreby sa povrchová voda z týchto dvoch tajchov dopravovala náhonným jarkom až na šachtu Amália, kde slúžila na pohon banských zariadení.
Viedenská dvorská komora vo svojej rezolúcii z 5. 12. 1755 povolila budovanie zberných jarkov na prívod väčšieho množstva zrážkovej vody do tajchu Ottergrund. Informácie o stave tajchu a možnosti financovania ďalšieho projektu podával gróf Stampf v správe HKG v Banskej Štiavnici dňa 23. 3. 1778. V nej sa uvádza, že tajch je v tomto čase v zlom technickom stave a budú potrebné vysoké náklady na jeho trvácnejšie dobudovanie. Je tu vyslovená aj požiadavka spojiť vody Červenej studne s vodami z Ottergrundu a viesť tieto vody až na strojné zariadenia šácht Maximilián a Ján Baptista, prípadne až na plánované stupy v Štefultovskej doline. Cisársko-kráľovská komora vo Viedni však k financovaniu tohto projektu dala negatívne stanovisko. Odôvodnila ho vysokými nákladmi na tento projekt. Uznala však, že tajch Ottergrund môže v prípade vypuknutia požiaru v meste Banská Štiavnica slúžiť na jeho hasenie. V roku 1896 sa tajch spomína dokonca ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov Banskej Štiavnice (budovy banského úradu, objekt Kammerhof).
Oprava tajchu Ottergrund sa začala 2. júla 1888 na základe inšpekcie Strojného inšpektorátu na Windšachte (Štiavnické Bane). Inšpekcia v tomto čase zistila zanesenie skrine uzatváracieho zariadenia, ako aj celkový zlý stav tohto mechanizmu. Zariadenie bolo natoľko zničené, že sa voda vo vodnej nádrži nedala uzavrieť, a tak sa stalo nefunkčným.
Vypustenie nádrže s cieľom vykonať opravy sa uskutočnilo 14. 6. 1889. Povolenie strojnému inšpektorovi dalo štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. Na opravy schválilo 736 zlatých a opravu požadovalo vykonať do konca roku 1889. V rámci opráv sa vykonala oprava uzatváracieho zariadenia tajchu, oprava hrádze a jarku na odvádzanie nadbytočnej vody, výmena drevených vodovodných žľabov a vyčistenie skrine nádrže.
Po roku 1990 nastal útlm baníctva na Slovensku. Útlmový program sa výraznou mierou dotkol aj správcu rozhodujúcej časti banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, ktorým bol podnik Rudné Bane, š. p., Banská Bystrica. Medzirezortné rokovania vyústili do logického rozhodnutia delimitovať vodné nádrže do správy vodného hospodárstva.
Vodu do tajchu Ottergrund privádzali dva zberné jarky severný zberný jarok s dĺžkou takmer 450 m a južný zberný jarok s dĺžkou 650 m, ktorý mal dve vetvy, a to dolný a horný zberný jarok. Obidva zberné jarky sa západne od tajchu v úrovni 825 m n. m. spájali do takzvaného spoločného prívodného jarku s dĺžkou asi 100 m. Týmto jarkom sa voda následne privádzala až do tajchu. Pre zberné jarky v tejto oblasti je charakteristické to, že kvôli morfológii terénu mali atypické vedenie so strmým klesaním. Severný zberný jarok sa začínal vo výškovej úrovni 850 m n. m., južný zberný jarok v úrovni 900 m n. m. (horný) a v úrovni 875 m n. m. (dolný). Obidva jarky prudko klesajú na úroveň 825 m n. m., kde sa spájajú do spoločného prívodného jarku. Celková dĺžka zberných jarkov pre tajch Ottergrund bola 1 200 m. V súčasnosti sú zberné jarky na väčšine úsekov zlikvidované v dôsledku budovania a upravovania lesných ciest. V teréne je možné nájsť už len ich fragmenty, pričom ide prakticky len o kontúry pôvodných jarkov. Severný zberný jarok sa v dôsledku výstavby lesnej cesty prakticky nezachoval.
Náhonný jarok z tajchu Ottergrund sa začínal v ostrej ľavotočivej zákrute pri súčasnej chalupe na Koncovej ulici. Do neho sa odtokovým jarkom privádzala voda z Ottergrundu. Náhonný jarok tak spolu s vodnou štôlňou k šachte Amália (jej dĺžka bola takmer 250 m) dosahoval dĺžku asi 2 550 m a bol vedený v úrovni okolo 750 m n. m. Tento náhonný jarok bol prakticky spoločný pre dva tajchy, keďže okrem Ottergrundu odvádzal vody aj z tajchu Červená studňa. Voda sa ním dopravovala na šachtu Amália na Hornej Rovni, kde sa využívala na pohon čerpacích zariadení. Neskôr sa vody z tohto náhonného jarku využívali aj pre potreby štôlne Klinger a rovnako aj na dopĺňanie tajchu Klinger.
V súčasnosti je v správe Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica, odštepný závod Povodie Hrona Banská Bystrica, 20 historických vodných nádrží banskoštiavnického vodohospodárskeho systému. Od 1. júna 1995 patrí do Povodia Hrona, OZ v Banskej Bystrici, aj vodná nádrž Ottergrund s týmito parametrami:
- kóta koruny hrádze 801 m n. m.
- šírka koruny hrádze 5 m
- výška hrádze 7,2 m
- dĺžka hrádze 75 m
- hĺbka vodnej nádrže 6 - 8 m
- objem vodnej nádrže 5819 m3
- dĺžka severného zberného jarku 450 m
- dĺžka južného zberného jarku 650 m
- dĺžka náhonného jarku 2550 m
- dĺžka vodnej štôlne k Amália šachte 250 m
Vodná nádrž – tajch Počúvadlo
GPS: 48.406554, 18.854395 [48° 24' 23.59'', 18° 51' 15.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Počúvadlo, hoci je vzdialený viac ako 3,5 km juhozápadne od obce Piarg (dnes Štiavnické Bane) a spadá do povodia Ipľa, patrí do skupiny piargskych vodných nádrží. Na požiadanie hlavného majstra Jozefa Kornela Hella sa s výstavbou tajchu Počúvadlo začalo 14. apríla 1775. Dvorská komora vo Viedni po schválení projektu vyčlenila na výstavbu nádrže 71 485 florénov. Hlavným dôvodom realizácie tohto projektu bol nedostatok pohonnej vody na úpravnícke zariadenia a čiastočne aj na banské strojné zariadenia na Windšachte (Štiavnické Bane). Bolo to spôsobené najmä tým, že v tom čase bola vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského. To zapríčinilo, že predtým odtekajúca náhonná a vyčerpaná voda o 150 m vyššie mohla slúžiť na pohon úpravníckych zariadení s odtokom do povodia Ipľa. Nová situácia však už neumožnila túto vodu využiť, keďže jej odtok bol o 150 m hlbšie a odtekal cez podzemie do Hodruše a následne do povodia Hrona.
Už počas výstavby sa projekt zmenil. Na návrh merača Dembschera sa rozhodlo hlavnú hrádzu presunúť trocha nižšie, čím by sa pri nepatrnom zvýšení nákladov dosť výrazne zvýšil objem zachytenej vody, cca o 100 000 m3. Súbežne s výstavbou hlavnej hrádze sa práce rozbehli aj na ostatných objektoch, na výstavbe vedľajších piatich hrádzí, zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. Dvorská komora vo Viedni vysoko ohodnotila nápad J. K. Hella postaviť v týchto miestach novú nádrž a súčasne ho poverila vykonávať hlavný dozor nad prebiehajúcimi prácami na jej výstavbe. Zvláštnosťou výstavby tohto tajchu bolo najmä to, že na nej pracovalo podstatne viac žien, a to takmer o dve tretiny viac ako mužov. V lete roku 1778 práce na celom komplexe počúvadlianskeho tajchu finišovali. Preto sa začali vykonávať častejšie inšpekcie. Vykonával ich samotný komorský gróf Colloredo aj iní významní pracovníci. Stavba sa skončila a spustila do prevádzky 26. mája 1779. Za štyri roky výstavby sa preinvestovalo 102 322 florénov a 56 grajciarov. Havárie spôsobili prekročenie rozpočtu o vyše 30 000 florénov. Aj napriek tomu bol Hlavný komornogrófsky úrad veľmi spokojný. Počúvadlianska nádrž pozostáva zo šiestich zemných hrádzí. Tým sa výrazne líši od ostatných nádrží banskoštiavnickeho revíru, ktoré mali zvyčajne iba jedinú hrádzu.
Unikátom je aj prítok vody do nádrže, keď okrem vlastných zberných jarkov pozostávajúcich z južnej časti Hornopočúvadlianskeho, Schönlindenského a Tatárskeho jarku sa napájala podľa potreby aj vodou z uzla Krížna, a to z Dolnodekýšskeho, Hornositnianskeho a južnej časti Hornopočúvadlianskeho jarku. Tieto jarky boli spoločné nielen pre tento tajch, ale aj vyššie položenú Veľkú Windšachtu. Celková dĺžka prítokových jarkov bola cca 18 000 m. Pomocou nich bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 miliónov m3 vody do obidvoch spomínaných tajchov. Náhonný jarok po vybudovaní celého komplexu spočiatku prechádzal cez tri vybudované štôlne. Neskoršie pribudli ďalšie štyri. Nahrádzali oblúkovité časti jarkov, z ktorých unikala voda.
Základné rozmery hlavnej hrádze:
– výška hrádze 29,6 m,
– šírka hrádze 14 – 19 m,
– dĺžka hrádze 195,3 m,
– kóta koruny hrádze 680,12 m n. m.
Základné rozmery vedľajších hrádzí:
Hrádza č. 1 Hrádza č. 2 Hrádza č. 3 Hrádza č. 4 Hrádza č. 5
Výška hrádze (m) 7 8 9 4 3
Šírka hrádze (m) 7 7 7 7 6,5
Dĺžka hrádze (m) 65 50 68 22 21
Kóta koruny hrádze (m n. m.) 680,084 680,13 680,103 680,308 680,283
Vodná nádrž – Veľký Komorovský tajch
GPS: 48.438178, 18.908790 [48° 26' 17.44'', 18° 54' 31.64'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Oba tajchy, Malý aj Veľký Komorovský sa nachádzajú na pravej strane Štefultovskej doliny a svojou zásobou vody posilňovali spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených tajchov piarskej skupiny vodných nádrží pre pohon v štefultovskej doline. Prvá zmienka o týchto nádržiach, ktoré su navzájom spojené, je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Maximálna hĺbka väčšieho (spodného) dosahovala len 2,5 m.
Vodná nádrž – Malý Komorovský tajch
GPS: 48.437327, 18.908146 [48° 26' 14.38'', 18° 54' 29.33'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Oba tajchy, Malý aj Veľký Komorovský sa nachádzajú na pravej strane Štefultovskej doliny a svojou zásobou vody posilňovali spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených tajchov piarskej skupiny vodných nádrží pre pohon v štefultovskej doline. Prvá zmienka o týchto nádržiach, ktoré su navzájom spojené, je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Maximálna hĺbka väčšieho (spodného) dosahovala len 2,5 m.
Sídlisko Glanzenberg
GPS: 48.465999, 18.891886 [48° 27' 57.6'', 18° 53' 30.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.muzeumbs.sk/wp-content/uploads/2014/11/SM_UPUTAVKA_A3_4_11.pdf
Archeologická lokalita "Sídlisko Glanzenberg" sa už začiatkom 80-tych rokov 20. storočia stala miestom intenzívneho archeologického výskumu. K najväčšimu rozvoju osídlenia lokality spolu s výstavbou murovaného opevnenia s hradbami došlo v rozmedzí 12. až 17. storočia. V ústrednom zozname pamitkového fondu je lokalita evidovaná pod číslom 2922/1.
Pamätná tabuľa Andrejovi Sládkovičovi
GPS: 48.460759, 18.892133 [48° 27' 38.73'', 18° 53' 31.68'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa venovaná bývalému študentovi Evanjelického lýcea (v budove č. 16 na Námestí sv. Trojice) Andrejovi Sládkovičovi.
Dom č. 4 na ul. Pod Čevenou studňou
GPS: 48.462305, 18.891571 [48° 27' 44.3'', 18° 53' 29.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Meštiansky solitérny dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku pravdepodobne na prelome 18. a 19. storočia. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je renesančný. Pôdorys domu je štvorcový, dom je 3 podlažný, nepodpivničený.
Dom na ulici Kutnohorskej
GPS: 48.461558, 18.890219 [48° 27' 41.61'', 18° 53' 24.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rekonštruovaný banícky dom s obdĺžnikovým pôdorysom, jednopodlažný s podkrovím, podpivničený. Dnes súkromný dom prešiel vkusnou rekonštrukciou po prvej dekáde 21. storočia.
Dom č. 9 na ulici Kutnohorskej (Kollárov dom)
GPS: 48.462888, 18.887744 [48° 27' 46.4'', 18° 53' 15.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rodný dom národného umelca, maliara Jozefa Kollára (1899 – 1982). Pôvodne jednoposchodový objekt bol Kollárom neskôr prestavaný na dvojpodlažný dom s atelérom umelca na prvom podlaží. Fasáda dome je zdobená prvkami ľudovej tvorivosti s pôvodom z regiónov Slovenska mimo územia Štiavnických vrchov. Pôvod domu pravdepodobne spadá do 19. storočia, prístavba bola ealizovaná v 1. polovici 20. storočia.
Dom č. 8 na ul. Jána Bottu (Petöfiho dom)
GPS: 48.460060, 18.893562 [48° 27' 36.22'', 18° 53' 36.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V tomto dome býval počas svojich štúdií na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici v školskom roku 1838/1839 slávny maďarský básnik Šándor Petöfi. Do konca svojho života žila v tomto dome významná vysokoškolská pedagogička, prekladateľka a kronikárka mesta Banská Štiavnica PhDr. Nora Bujnová CSc. (1939 – 2013)
Bývalá triediareň rúd
GPS: 48.461929, 18.891878 [48° 27' 42.94'', 18° 53' 30.76'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Objekt jednej z bývalých štiavnických triediarní rúd. Tento zrekonštruovaný, pôvodne banský technický objekt dnes slúži ako obytný dom.
Dom č. 9 na ul. Daniela Licharda (baštička)
GPS: 48.460818, 18.893723 [48° 27' 38.94'', 18° 53' 37.4'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Jedna z pôvodných protitureckých bášt (zo 16. storočia) prebudovaná neskôr na obytný rodinný dom. Objekt uzatváral vchod do mesta Banská Štiavnica smerom od severu cez dnešnú Vodárenskú (predtým Novú) ulicu.
Pamätná tabuľa Viliamovi Šteffekovi
GPS: 48.458670, 18.889973 [48° 27' 31.21'', 18° 53' 23.9'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa Vilamovi Šteffekovi – sochárovi a rezbárovi, autorovi viacerých oltárov a sakrálnych plastík. Viliam Šteffek bol autorom zápiskov, na základe ktorých vznikla v roku 2005 útla kniha v štiavnickom dialekte "Pán Boh zaplac aj za malý luon". Autorom oublikácie bol jeho vnuk prof. RNDr. Jozefa Šteffeka, CSc.
Viac o profesorovi Šteffekovi: http://www.prvybanickyspolok.sk/novinky/4
Pamätná tabuľa A. Sládkoviča
GPS: 48.264638, 18.904799 [48° 15' 52.7'', 18° 54' 17.28'']
Obec: Ladzany
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa datovaná z roku 1934 a venovaná pamiatke básnika A.Sládkoviča, ktorý v Ladzanoch pôsobil ako pomocný učiteľ.
Hrob Sládkovičovej Maríny Pischlovej
GPS: 48.455691, 18.893116 [48° 27' 20.49'', 18° 53' 35.22'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Hrob Sládkovičovej lásky Maríny – Márie Gerzso (rodenej Pischlovej) na Evanjelickom cintoríne.
Evanjelický cintorín nad Klopačkou
GPS: 48.457020, 18.892514 [48° 27' 25.27'', 18° 53' 33.05'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Cintorín bol založený na prelome 18. a 19. storočia. Sú na ňom pochované významné osobnosti Banskej Štiavnice, napr. Karol Kachelmann – majiteľ železiarní vo Vyhniach, Štefan Farbaky, Anton Kerpely a ďalší – profesori Baníckej akadémie, Mária Gerzso rod. Pischlová – Sládkovičova láska Marína a iný. Autorom vstupnej kovanej cintorínskej brány je takisto tu pochovaný významný štiavnický rodák, kováč Karol Fizély.
Zoznam hrobov:
Heincz Hugo - číslo hrobu 2
Farbaky István - číslo hrobu 19, 20, 21
Gerszó Mária - číslo hrobu 29
Boleman István - číslo hrobu 34, 35, 36
Gretzmacher Gyula - číslo hrobu 42
Kachelmann Károly ml. - číslo hrobu 73
Kachelmann Gašpar - číslo hrobu 122
Kchelmann Károly st. - číslo hrobu 122
Weigl Samuel - číslo hrobu 146, 147
Remenyik Karol - číslo hrobu 156, 157
Rakšány Samuel - číslo hrobu 230, 231
Fizély Károly - číslo hrobu 258, 259
Czipszer Samuel - číslo hrobu 444
Szeberinyi Joannes - číslo hrobu 445, 446, 447
Porubszky Samuel - číslo hrobu 500, 501
Jezsovics Karol - číslo hrobu 356
Grillusz Emil - číslo hrobu 370
Fekete Lajos - číslo hrobu 296
Farbaky Gyula - číslo hrobu 297
Liszkay Gustáv - číslo hrobu 187
Kerpely Antal - číslo hrobu 132, 133, 134
Cintorín Lazaret
GPS: 48.456333, 18.892933 [48° 27' 22.8'', 18° 53' 34.56'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Leží za hranicou Piarskej brány, čo vzbudzuje domnienku, že tu boli pochovávaní obete morovej epidémie, alebo iných zákerných chorôb. V neskoršom období sa tu samozrejme pochovávalo podľa potrieb a prianí rodín bez akýchkoľvek špecifických dôvodov...
Dom č. 10 na ul. Botanická
GPS: 48.460691, 18.898396 [48° 27' 38.49'', 18° 53' 54.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Prízemný obdĺžnikový dom bol postavený ako jedna z dvoch technických budov v ktorých sa vyrábala elektrická energia, najprv pre budoby Baníckej akadémie, neskôr aj pre viaceré mestské budovy. Čelnú stenu zdobia reliéfy s hutníckymi a baníckymi motívmi. Od 2. polovice 20. storočia objekt slúži pre potreby najprv škôl: Strednej priemyselnej školy baníckej a hutníckej, Strenej priemyslelnej školu chemickej, neskôr pre Strenú priemyselná škola Samuela Stankovianskeho (po zlúčení dvoch predchádzajúcich).
Dom č. 11 na ul. Botanická
GPS: 48.460602, 18.898063 [48° 27' 38.17'', 18° 53' 53.03'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Prízemný obdĺžnikový dom bol postavený ako jedna z dvoch technických budov v ktorých sa vyrábala elektrická energia, najprv pre budoby Baníckej akadémie, neskôr aj pre viaceré mestské budovy. Čelnú stenu zdobia reliéfy s hutníckymi a baníckymi motívmi. Od 2. polovice 20. storočia objekt slúži pre potreby najprv škôl: Strednej priemyselnej školy baníckej a hutníckej, Strenej priemyslelnej školu chemickej, neskôr pre Strenú priemyselná škola Samuela Stankovianskeho (po zlúčení dvoch predchádzajúcich).
Pamätník – busta Andreja Sládkoviča
GPS: 48.460706, 18.899686 [48° 27' 38.54'', 18° 53' 58.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Busta Andreja Sládkoviča v Botanickej záhrade SPŠ lesníckej je umiestnená na kamennom podstavci, na ktorý sa žiaľ stihli podpísať aj vandali... Celý areál je záhrady je oddychovou ale aj študijnou plochou. Nachádza sa tu mnoho lavičiek a príjemných zákutí.
pamätník – Socha Andreja Kmeťa
GPS: 48.458312, 18.895801 [48° 27' 29.92'', 18° 53' 44.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Andrej Kmeť sa narodil 19.11.1841 v Bzenici a zomrel 16.2.1908 v Turčianskom Svätom Martine. Pôsobil ako rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Už tu sa prejavila jeho životná záľuba – botanika. Na škole vyučovali významní členovia rádu piaristov v nemčine. Neskôr študoval teológiu v Ostrihome. Po štúdiách pôsobil ako miestny kaplán v Senohrade, neskôr ako farár v Prenčove. Od roku 1906 žil na odpočinku v Martine.
Pamätná tabuľa – (reliéf) venovaný Mariánovi Lichnerovi
GPS: 48.458982, 18.892113 [48° 27' 32.34'', 18° 53' 31.61'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Do plastiky ,ktorá znázorňuje všetky významné udalosti a osobnosti Banskej Štiavnice (napr. Mária Terézia, Dve jašteričky ,Baníci...) je umiestnená pamätná tabuľa Mariána Lichnera ,ktorý pôsobil vo funkcii primátora mesta Banská Štiavnica nepretržite štyri volebné obdobia, od roku 1990, do roku 2006. Zaslúžil sa o zapísanie Banskej Štiavnice a okolitých technických pamiatok na listinu svetového kultúrneho dedičstva Unesco, o veľký rozvoj školstva, kultúry, ako aj mesta Banská Štiavnica ako takého.
Kollárov dom na ul. Mierová
GPS: 48.460832, 18.900728 [48° 27' 39'', 18° 54' 2.62'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dom, v ktorom sa v roku 1899 narodil maliar Jozef Kollár.
Protiturecká bašta
GPS: 48.441191, 18.874986 [48° 26' 28.29'', 18° 52' 29.95'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pamätná tabuľa – Alžbeta Göllnerová–Gwerková
GPS: 48.459305, 18.897601 [48° 27' 33.5'', 18° 53' 51.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa venovaná PhDr. Alžbete Göllnerovej-Gwerkovej. Narodila sa 19.10. 1905 v Čiernom Balogu a zomrela 18.12. 1944 v Kremničke. Pôsobila ako literárna historička a pedagogička. V rokoch 1939-1944 pôsobila ako stredoškolská profesorka na gymnáziu a učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. Počas pobytu v Banskej Štiavnice sa aktívne zapájala do práce v ilegálnom protifašistickom hnutí. Organizovala odboj v okrese Banská Štiavnica ,od roku 1940 viedla ilegálnu skupinu pokrokovej mládeže a pripravovala pre rozhlas relácie, vyzývajúce do boja proti fašizmu.
Pamätná tabuľa – 200. Výročie založenia Baníckej akadémie
GPS: 48.460189, 18.897765 [48° 27' 36.68'', 18° 53' 51.95'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa bola osadená pri príležitosti 200. výročia založenia akadémie v roku 1964.
Založenie Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici v 18. storočí
Jednou z prvých školských reforiem Márie Terézie a zároveň najvýznamnejším činom na tomto poli bolo zriadenie Banskej akadémie v Banskej Štiavnici. Jej zriadenie sa realizovalo na základe rozhodnutia Márie Terézie z 13. decembra 1762, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Banská Štiavnica, bola komisiou uznaná za najvhodnejšie banské mesto, kde bude mať škola všetky podmienky na rozvíjanie svojej činnosti. Dňa 13. júna 1763, bola ako prvá založená Katedra chémie a mineralógie a zároveň vymenovaný jej prvý profesor, ktorým sa stal Mikuláš Jacquin (1727-1817) rodák z holandského Leydenu.
Štaingrubňa
GPS: 48.459098, 18.898712 [48° 27' 32.75'', 18° 53' 55.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Miesto bývalej baníckej študentskej krčmy "Krčma Steingrübe", kde sa stretávali štiavnickí akademici a v jej okolí mnohí z nich aj bývali.
Plastiky na múre oproti Radnici
GPS: 48.459034, 18.892254 [48° 27' 32.52'', 18° 53' 32.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Autorom pastík na múre oproti budove Radnice je akademický sochár Vladimír Oravec. Výtvarné dielo predstavuje podobizne najvýznamnejších dejateľov, ktorí boli pri rozvoji mesta a rovnako obsahuje histirické udalosit spolu so symbolmi 7-mich slobodných krášovských banských miest ako symbol spolupatričnosti a previaznosti ich spoločných dejín.
Dom č. 3 – Radničné námestie
GPS: 48.459013, 18.891642 [48° 27' 32.45'', 18° 53' 29.91'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Meštiansky dom – solitér v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku pred rokom 1500. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav sú datované do 2. polovice 16.storočia, do 1. polovice 18.storočia, 1. polovice 19.st. a poroku 1929. Dom je 3-traktový, 2-podlažný, nepodpivničená s pôdorysom v tvare písmena L. V ústrednom zozname pamiatkového fondu je stavba evidovaná pod číslom 11716/1.
Fritzov dom
GPS: 48.458943, 18.893434 [48° 27' 32.19'', 18° 53' 36.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/fritzov-dom.html
Jadrom dnešného objektu sú dva gotické domy postavené najneskôr v priebehu 15. storočia, ktoré boli priamo napojené na banské štôlne na žile Špitaler. Na prelome 16. a 17. storočia boli stavebne zjednotené do poschodového palácového waldburgrovského domu ťažiara Fritza von Friedenlieb. Neskôr bol barokovo prestavaný. Od začiatku 19. storočia sa na vnútornom nádvorí domu usporadúvali mestské plesy, bola tu kresliareň, zbierky a knižnica akadémie. Radikálna bola jeho prestavba v poslednej tretine 19. storočia, kedy slúžil ako správna budova, teda sídlo rektorátu Baníckej a lesníckej akadémie. Z tejto prestavby pochádza bohato členená renesančná fasáda, na ktorej sa okrem bohatej plastickej dekorácie uplatnila aj sgrafitová výzdoba. V súčasnosti tu sídli Slovenský banský archív.
Radnica
GPS: 48.458897, 18.892522 [48° 27' 32.03'', 18° 53' 33.08'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/radnica.html
Pôvodne prízemný gotický dom zo 14.storočia, v ktorom zasadala mestská rada, bol v roku 1488 prestavaný na poschodovú budovu. Začiatkom 16.storočia bola k budove pristavaná kaplnka sv. Anny, ktorá bola v 18.storočí zbúraná a na jej mieste bolo postavené súsošie Panny Márie. Dnešnú podobu dostala radnica v rokoch 1787 - 1788. V interiéri radnice sa nachádza stropná baroková freska symbolizujúca spravodlivosť. V suterénnych priestoroch radnice bola mestská väznica. S budovou radnice sú spojené dva štiavnické divy. Vchod do radnice zo zadu a vymenené ručičky na vežových hodinách. Pri vchode do radnice je umiestnená tabuľa, pripomínajúca zápis Banskej Štiavnice na Listinu svetového, kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO
Žemberovský dom
GPS: 48.459175, 18.892452 [48° 27' 33.03'', 18° 53' 32.83'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/zemberovsky-dom.html
Štvorpodlažný objekt vznikol spojením a prestavbou dvoch starších gotických objektov v prvej tretine 16.storočia. Dnešná podoba je výsledkom prestavby podľa projektu J. Thallhera v roku 1803. Dom má obnovenú reprezentatívnu klasicistickú štukovú úpravu fasády a v interiéri zachované konštrukcie klenieb, kamenné ostenia portálov, štukovú výzdobu interiérov a kolekciu dverných a okenných výplní. Už v 15. storočí tu bola fara Kostola Panny Márie, dnešného Starého zámku. V polovici 18. storočia tu sídlila fara, prislúchajúca ku kostolu sv. Kataríny. Neskôr bol objekt v správe Banskej akadémie, kde od roku 1807 sídlila lesnícka katedra.
Žemberovský dom vznikol spojením a prestavbou dvoch samostatných domov zo 16. storočia a svoj terajší vzhľad dostal začiatkom 19. storočia podľa projektu Thalherra, stál pri zrode vysokého lesníckeho školstva v Uhorsku. Tu sa konali prvé prednášky z lesníckych náuk, tu začalo slovenské vysoké lesnícke školstvo svoju už viac ako dve storočia trvajúcu púť. Po nariadení cisára Františka I. založiť samostatný a verejný lesnícky ústav pri Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici 30. augusta 1807 a po vymenovaní Henricha Davida Wilckensa na miesto profesora 5. januára 1808, vyvstal problém umiestnenia tohto ústavu v Banskej Štiavnici. Pre celkový nedostatok učebných priestorov v meste a kvôli rovnomernému využívaniu miestností Akadémie stanovil Hlavný komorskogrófsky úrad začiatok lesníckych prednášok každodenne na šiestu hodinu ráno v existujúcich priestoroch využívaných baníkmi. Profesor Wilckens proti takémuto rozhodnutiu namietal a požadoval pre ústav samostatné učebné priestory. Hlavný komorskogrófsky úrad jeho žiadosti po prieťahoch vyhovel a prenajal časť Žemberovského domu (vtedy nazývaného Maršalkovský dom) na Trojičnom námestí. Tu 12. februára 1809 zahájil profesor Wilckens slávnostnou prednáškou vyučovanie na Lesníckom ústave. Prednášku profesor Wilckens adresoval poslucháčom baníctva, ktorým následne do konca školského roka v týchto miestach prednášal encyklopédiu lesníctva, keďže prvých 19 riadnych poslucháčov lesníctva nastúpilo až v školskom roku 1809/10.
Profesor Wilckens prednášal v Žemberovskom dome až do svojej smrti v roku 1832, po ňom tu v prednáškach pokračoval adjunkt Fridrich Schmall a hlavný lesmajster Juraj Lang. Od roku 1835 prednášal v Žemberovskom dome lesnícke náuky i druhý profesor lesníctva Rudolf Feistmantel. Ten sa od začiatku svojho štiavnického pôsobenia snažil zlepšiť priestorové podmienky výučby, keďže v Žemberovskom dome bola pre Lesnícky ústav k dispozícii iba jedna miestnosť. Jeho snaha bola úspešne zavŕšená v roku 1838, keď Dvorská komora zakúpila pre ústav budovu bývalej výletnej reštaurácie zvanej „Fortuna“. Po stavebných úpravách budovy sa do nej v roku 1841 Lesnícky ústav presťahoval. Význam zahájenia činnosti Lesníckeho ústavu pri Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici pripomína pamätná tabuľa, ktorá bola na budove Žemberovského domu odhalená v roku 1957 pri príležitosti 150. výročia založenia Lesníckeho ústavu. V roku 2007 bola tabuľa obnovená. Dnes je Žemberovský dom národnou kultúrnou pamiatkou a sídli v ňom Mestský úrad, Daňový úrad a kino Akademik.
Pischlov dom
GPS: 48.459200, 18.893133 [48° 27' 33.12'', 18° 53' 35.28'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/pischlov-dom.html
Dvojpodlažný objekt vznikol spojením dvoch starších gotických objektov v polovici 16. storočia. Pivnica, ktorá prechádza do banského diela, je pravdepodobne neskororománska. V baroku bol dom rozšírený o arkádovú dvorovú chodbu. Dom je klenotnicou architektonických konštrukcií a prvkov z rôznych časových období. Pozoruhodné sú kamenné okenné ostenia a portály, polychrómované drevené trámové stropy, klenby, interiérové nástenné maľby i štuková výzdoba. Počas poslednej obnovy bola na časti domu zreštaurovaná maľovaná kvádrová gotická uličná fasáda.
Židovská Synagóga
GPS: 48.458250, 18.893587 [48° 27' 29.7'', 18° 53' 36.91'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/synagoga.html
Synagóga je situovaná južne od Radničného námestia na trojuholníkovej parcele vklinenej zo severnej strany medzi Striebornú ulicu a z južnej strany medzi Novozámockú ulicu. Objekt vybudovali v roku 1893 na pozemku dvoch meštianskych domov, ktoré zakúpila židovská náboženská obec z dobrovoľnej finančnej zbierky v roku 1890. Pri jeho stavbe v úrovni prízemia ponechali základnú dispozíciu, nad ktorou postavili vlastnú sakrálnu stavbu v pôdoryse rešpektujúcu starší dom. Nad ním vznikol dvojpodlažný priestor zaklenutý valenou klenbou. Pôvodnú dispozíciu doplnil len obdĺžnikový rizalit, do ktorého umiestnili schránku na tóru. Z východnej strany orientovanej do parcely vybudovali svätyňu v podobe dvojpodlažného rizalitu. V dôsledku prudko stúpajúceho telesa Novozámockej ulice sa prízemie v smere pozdĺžnej osi objektu nachádza pod úrovňou terénu. Priestor prvého podlažia je prístupný cez južný bočný vstup z Novozámockej ulice. Zrušili sa vnútorné schodiská a každé podlažie sprístupnili samostatným vchodom z Novozámockej ulice. V roku 1941 vyšiel zákaz organizovať v synagóge bohoslužby. V päťdesiatych rokoch 20. storočia po jej zatvorení ako náboženského chrámu na prízemí umiestnili klampiarsku dielňu. Priestory na prvom podlaží sa využívali pre účely autoškoly.
V súčasnosti patrí k prevádzake Pivovaru ERB.
Belházyho dom
GPS: 48.458240, 18.890929 [48° 27' 29.66'', 18° 53' 27.34'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://www.banskastiavnica.sk/navstevnik/banicke-dedicstvo-a-historia/pamiatky/belhazyovsky-dom.html
Patrí medzi najkrajšie renesančné stavebné pamiatky. Dnes trojpodlažný rozsiahly objekt postavený na komplikovanom pôdoryse mal aj zložitý stavebný vývoj, ktorého začiatok súvisí s existenciou dvoch samostatných gotických domov z prelomu 14. a 15. storočia. Jeden z nich bol napojený na banskú štôlňu, ktorá sa datuje do 13. storočia. Najzásadnejšou prestavbou bola etapa z roku 1616, kedy objekt vlastnil waldburger Žigmund Eggstein von Ehrenegg. Vtedy sa oba staršie domy stavebne zlúčili a objekt získal nárožný arkier, ktorý je dodnes jeho ozdobou. Pôvab renesančného domu podčiarkla baroková prestavba z polovice 18. storočia, počas ktorej bola vybudovaná arkádová chodba a objekt získal dnešnú podobu. Vtedajší richtár Ján Belházy úlohu prestavby zadal umnému staviteľovi - len tak mohla vzniknúť jedinečná architektonická pamiatka, ktorá v sebe integruje prvky renesančného a barokového slohu.
V rokoch 1770-1900 bola v budove umiestnená katedra chémie s laboratóriami, neskôr aj katedra fyziky Banskej akadémie. V 70. rokoch 19. storočia bola v budove umiestnená aj banská škola.
Cintorín Frauenberg
GPS: 48.455688, 18.894032 [48° 27' 20.48'', 18° 53' 38.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Web: http://www.banskastiavnica.sk/o-meste/pamatihodnosti-mesta/chranene-hroby/cintorin-frauenberg.html
Významné osobnosti dejín Banskej Štiavnice pochované na Frauenbergu:
Baker Vojtech - číslo hrobu 11-12
Kupčok Samuel - číslo hrobu 440
Pelachy Ferencz - číslo hrobu 438, 439
Broszmann Eugen - číslo hrobu 436, 437
Kuti István - číslo hrobu 465, 466
Blattný Tibor - číslo hrobu 473, 474
Cseh Lajos - číslo hrobu 501
Faller Károly - číslo hrobu 497, 498
Rennert Gyula - číslo hrobu 533
Korbay František - číslo hrobu 516, 517
Szitnyai Jozsef - číslo hrobu 502, 503
Kollár Jozef - číslo hrobu 630, 631, 632
Horák Jozef - číslo hrobu 668, 669
Objekt č. 9 – ul. J. K. Hella (Pod zeleným stromom)
GPS: 48.453016, 18.891559 [48° 27' 10.86'', 18° 53' 29.61'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V tomto dome sídlila starobylá mestská krčma vyxhýrená zábavami štiavnických mešťanov a samozrejme štiavnických študentov. V 2. polovici 20. storočia bol obývaný ako obytný, žil tu napríklad obľúbený profesor Strednej priemyslenej školy baníckej Ing. Pavol Burda.
Pomník významných lesníkov
GPS: 48.460550, 18.902327 [48° 27' 37.98'', 18° 54' 8.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pomník významných osobností lesníctva.
Erdösova továreń (Penzión Cosmopolitan)
GPS: 48.456244, 18.902701 [48° 27' 22.48'', 18° 54' 9.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Bývalá prevádzaka továrne na obuv vznikla prepojením dvoch domov. majiteľmi boli Alexander a Dezider Erdös. Obuv sa tu vyrádala aj po znárodnení po II. sv. vojne, sídlila tu prevádzka Obuvníckeho družstva z Oslian. Dnes je tu Penzión s reštauráciou Cosmopolitan I. (Bowling).
Evanjelický cintorín (Brána pokoja)
GPS: 48.455124, 18.905216 [48° 27' 18.45'', 18° 54' 18.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Evanjelický cintorín na tzv. Zvonovom vŕšku (Katzenhübel). Pri vstupe do cintorína je nad vstupnou bránou nápis "BRÁNA POKOJA".
Richňavská špičková akumulačná VN
GPS: 48.427970, 18.844142 [48° 25' 40.69'', 18° 50' 38.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dnes už neexistujúca malá špičková vodná nádrž, ktorej brehové kontúry rovnako ako pozostatok nízkej hrádze stále dobre vidno v doline vzdušného svahu Richňavského tajchu, neskôr Veľkej a Malej Richňavskej VN. Pôvodný Richňavský tajch bol kvôli netesnostiam hrádze rozdelený Samuelom Mikovínim na dva menšie, ktoré sú dodnes vzájomne prepojené vodnou štôlňou. Akumulačná nádrž v doline pri vyústení dnových výpustov oboch nových tajchov a pri ústí Hlavnej Richňavskej vodnej štôlne mala zvýšiť hladinu akumulovanej vody a vylepšovať tak špičkový prietok do systému piargskych tajchov Hlavnou Richňavskou vodnou štôlňou do Spodného náhonného jarku na Piarg. Z Richňavských tajchov sa tak voda spojila s vodou ktorú na pätu svahu hrádze zo vzdušnej strany priviedli Dolný Vysocký a Dolný Kopanický jarok. Hlavná Richňavská vodná štôlňa bola vybudovaná pravdepodobne v období rokov 1740 až 1750, preto môžeme predpokladať, že systém oboch vodných jarkov a samotná špičková vodná nádrž sú mladšie. Ide o jednu z najdlhších vodných štôlní s celkovou dĺžkou cez 900 metrov. Je predpoklad, že akumulovaná voda v nej sa využívala najmä v obdobiach s nadpriemernými zrážkami, teda hlavne na jar a na jeseň. Ak prišlo obdobie bez zrážok, pre ďalšie banské a úpravárenské účely v piargskej doline sa využívala predovšetkým voda z Richňavských tajchov. Približné rozmery hrádze tejto nádrže boli nasledovné. Dĺžka približne 28 metrov, šírka 2 metre. Výška na vzdušnej strane 3 metre. Nešlo o hlbokú nádrž, jej hĺbka pravdepodobne nepresahovala viac ako 2 metre. Predpokladaný objem sa pohyboval okolo 1000 m3. V súčasnej dobe je v teréne čitateľná najmä hrádza, jej korunou prechádza náučný turistický chodník. Celé dno bývalej nádrže je porastené drevinami a výrazne podmočené meandrujúcim potôčikom z vyššie položených málo výdatných prameňov. Hrádza je situovaná pri ústi Hlavnej Richňavskej vodnej štôlne, vzdialenej asi 6 až 8 metrov. Spomínaná nádrž je zakreslená na viacerých starých banských mapách a nákresoch blízkeho okolia oboch Richňavských tajchov.
Pamätná tabuľa (Karol Mitrovský von Nemischl)
GPS: 48.410340, 18.856229 [48° 24' 37.22'', 18° 51' 22.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Unikátom vyústenia výpustnej štôlne tajchu Počúvadlo je kamenná tabuľka, osadená na pravej stene pri východe zo štôlne. Hoci je Banská Štiavnica bohatá na technické pamiatky, nezachovalo sa veľa takýchto pamätníkov, ktoré by dané diela označovali. Jedným takýmto pamätníkom je práve táto tabuľka, ktorá sa v dostupných materiáloch spomína len veľmi zriedka, v mnohých prakticky vôbec. Tabuľka má latinský nápis:
DOMINANTE ILLUS: DÑO: DÑO CAROLO LIB: BAR: DE MITROVSKI
MONTANARUM CITTIJM INF: UNG SUP: CAMER GRAFFIO 66 MARUM CAES:
REG: APOS: MATTIUM CAMERARIO ANO 1773: EL 1776 AEDIFICATUM
V slovenskom preklade:
„Postavené za panovania najvznešenejšieho pána Karola Mitrovského, slobodného šľachtica, komorského grófa banských miest v Uhorsku, cisárskeho komorníka najvyššieho apoštolského majestátu v r. 1773 a 1776.“
Karol Mitrovský von Nemischl sa narodil 3.8.1738 v Banskej Štiavnici a zomrel 23.3.1816 vo Viedni. Hlavným komorským grófom bol v r. 1774-1777, v r. 1790-1798 bol riaditeľom Banskej Akadémie
Manipulačný objekt (mních) dnového výpustu Počúvadlo
GPS: 48.409767, 18.856229 [48° 24' 35.16'', 18° 51' 22.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Tento výpust bol vybudovaný súčasne s dostavbou tajchu Počúvadlo. Voda sa ním vypúšťala do náhonného jarku, ktorým bola pomocou niekoľkých vodných štôlní vedená až na piargsku stranu, kde slúžila na pohon stúp a úpravníckych zriadení z tamojších šacht. Unikátom tohto výpustu je však najmä kamenná tabuľka, osadená na pravej stene pri východe zo štôlne. Hoci je Banská Štiavnica bohatá na technické pamiatky, nezachovalo sa veľa takýchto pamätníkov, ktoré by dané diela označovali. Jedným takýmto pamätníkom je práve táto tabuľka, ktorá sa v dostupných materiáloch spomína len veľmi zriedka, v mnohých prakticky vôbec. Tabuľka má latinský nápis:
DOMINANTE ILLUS: DÑO: DÑO CAROLO LIB: BAR: DE MITROVSKI
MONTANARUM CITTIJM INF: UNG SUP: CAMER GRAFFIO 66 MARUM CAES:
REG: APOS: MATTIUM CAMERARIO ANO 1773: EL 1776 AEDIFICATUM
V slovenskom preklade:
„Postavené za panovania najvznešenejšieho pána Karola Mitrovského, slobodného šľachtica, komorského grófa banských miest v Uhorsku, cisárskeho komorníka najvyššieho apoštolského majestátu v r. 1773 a 1776.“
Karol Mitrovský von Nemischl sa narodil 3.8.1738 v Banskej Štiavnici a zomrel 23.3.1816 vo Viedni. Hlavným komorským grófom bol v r. 1774-1777, v r. 1790-1798 bol riaditeľom Banskej Akadémie
Tajch Malá vodárenská
GPS: 48.467501, 18.886936 [48° 28' 3'', 18° 53' 12.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Malá vodárenská bol postavený na konci prvej polovice 16. storočia. Slúžil ako posilňujúci zdroj vody tajchu Veľká vodárenská. Náklady na jeho výstavbu poskytlo mesto. Samotný tajch sa zásoboval vodou prirodzenou gravitáciou z vlastného územia, ale najmä po celý rok z neďalekého Prameňa sv. Jána a z iných menších prameňov. Prebytočná voda odtekala cez prepad do nižšie položeného tajchu Veľká vodárenská, s ktorým tvoril jednotný funkčný systém.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol až 12 m.
Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Malá vodárenská:
- výška hrádze 6 m
- šírka koruny hrádze 3 m
- dĺžka hrádze 32 m
- kóta koruny hrádze 733,49 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 27 m
- dĺžka zátopovej plochy 31 m
- sklon vzdušného svahu 28°
- hĺbka tajchu 3-5 m
Teplopotocký tajch
GPS: 48.468782, 18.873518 [48° 28' 7.62'', 18° 52' 24.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Teplopotocký tajch je formálne zaradený do súboru objektov ÚCT Banská Hodruša. To aj napriek skutočnosti, že neleží v povodí Hodrušskej ale Vyhnianskej doliny. Dôvodom k tomu je skutočnosť, že od rozvodia oboch dolín sa nachádza len niekoľko desiatok metrov, ale hlavne to, že je súčasťou Horného hodrušského jarku vedúceho prevažne povodím Hodrušskej doliny až ku Richňavským tajchom. Postavený bol pred rokom 1632. Zo 6. júna toho roku je zachovaný doklad ktorým sa rozhodlo o oprave jeho hrádze. Patrí do kategórie malých nádrží. Jeho poškodená hrádza (790 m n. m.) nad turistickým chodníkom (Horný hodrušský jarok) je v mieste zvanom Teplý potok zreteľná aj dnes. Tajch bol využívaný najskôr pravdepodobne pre potreby baníctva vo Vyhnianskej doline (Banky), mohol tiež slúžiť pre zásobovanie vodov tajchu Červená studňa ako aj Vodárenských tajchov. Až neskôr po vybudovaní Rozgrundu slúžil pre potreby Horného hodrušského jarku, ktorý začína práve pod spodným výpustom tajchu. Nadbytočné vody boli z tajchu odvádzané jarkom, vychádzajúcim z jeho prepadu do tajchu Červená studňa. Dnes je hrádza pretrhnutá, tajch zanesený a zarastený. Dĺžka koruny hrádze je 30 m, šírka koruny hrádze 5 m a max. výška na náveternej strane 5 m. Jeho kapacitu možno odhadnúť na 1000 m3.
Prevádzková budova šachty Špitaler so strojovňou
GPS: 48.440307, 18.873638 [48° 26' 25.11'', 18° 52' 25.1'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Prevádzková budova šachty Špitaler so strojovňou pre ohňový stroj.
Galéria Jozefa Kollára
GPS: 48.460013, 18.892466 [48° 27' 36.05'', 18° 53' 32.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pozostáva z troch budov. Bošániho dom, Richterov dom a Jonášov dom.
Bošániho dom - dvojposchodový goticko- renesančný dom z 1.pol.16.storočia, čiastočne prestavaný v 1.pol.19.storočia. Fasáda klasicistická. Priečelie je na prízemí členené omietkovými pásmi, na poschodiach je hladké. Lavičky a rímsy okien sú kamenné, profilované. Do domu vedie renesančný portál zo 16.storočia s pilastrami. Vnútri domu je kované zábradlie. Na druhom poschodí nad vstupnou halou je bohato vyrezávaný trámový strop zo 16.storočia. Pozoruhodná je aj miestnosť s bohatou štukovou výzdobou na klenbe. Pred domom stála v 18.storočí nádrž s tečúcou vodou.
Richterov dom - pôvodne jednoposchodový neskorogotický waldburgerovský dom zo začiatku 16.storočia. Asi v 2.polovici 18.storočia bolo nadstavené druhé poschodie. Pri prieskume fasády r.1966 sa na nej odkryli gotické, renesančné i barokové prvky. Okenné ostenia na prízemí a 1.poschodí sú kamenné, profilované zo 16.storočia. Portál je polkruhový s pretínavým ostením. Pred domom bola v 18.storočí fontána sv. Donáta. V 1.polovici 18.storočia býval v budove Jozef Richter waldburger, historik a spolupracovník Mateja Bela.
Jonášov dom - renesančný dom sieňového typu z 2.polovice 16.storočia. Fasáda je neskorobaroková z 2.polovice 18.storočia s nadokennými festónmi a s nikou, v ktorej je baroková socha P. Márie. Máshaus má valenú klenbu, miestnosti sú plochostropé. Jednoposchodové dvorné krídlo má väčšinu miestností s drevenými stropmi. Pri návrate z poľskej Bukoviny, kde sa r.1783 konalo 2.delenie Poľska, bol v dome hostinec „ U Jeleňa". V budove sa narodil Jozef Jonáš, prvý kustos zbierok Uhorského národného múzea v Pešti, autor niekoľkých geologických štúdií.
Bývalá huta a železný hámor
GPS: 48.508659, 18.979991 [48° 30' 31.17'', 18° 58' 47.97'']
Obec: Kozelník
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
V písomných prameňoch zo začiatku 16. storočia, konkrétne z rokov 1518 – 1522 sa uvádza pôvodný názov obce Kozelník vo forme Železník, odvodený z výskytu železnej rudy v chotári. V blízkosti obce sa ruda spracovávala v hámri, známom už v 16. st. Hámor vlastnil začiatkom 19. st. Gašpar Kachelmann. Od neho hámor kúpil v roku 1836 banský erár.
Foto: Matej Petruf
Nádrž pri tajchu nad Zigmundšachtou
GPS: 48.451311, 18.896478 [48° 27' 4.72'', 18° 53' 47.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Zaniknutá nádrž menších rozmerov pri významnejšom a väčšom tajchu nad Zigmundšachtou.
Socha štiavnického Nácka
GPS: 48.458509, 18.894952 [48° 27' 30.63'', 18° 53' 41.83'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Samotnú myšlienku realizácie takejto sochy predstavil pred niekoľkými rokmi Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok. Návrh A. Gábrika zvíťazil v architektonickej súťaži, vyhlásenej banskoštiavnickým magistrátom. Porota vybrala jeho štúdiu spomedzi troch došlých návrhov. Samotnú myšlienku realizácie takejto sochy predstavil pred niekoľkými rokmi Banskoštiavnicko - hodrušský banícky spolok. Mesto tento nápad prijalo najmä kvôli skutočnosti, že postava Nácka je zviazaná s tým najcennejším, čo región má, a to je duchovné dedičstvo, spojené s baníctvom. Náklady na realizáciu sochy dosiahli 15.400 eur, vrátane DPH a odmien pre tvorcov návrhov sochy. Financovaná je z verejnej zbierky, kde sa doteraz vyzbieralo viac ako 7000 eur. Zvyšok bude uhradený z mestského rozpočtu. Postavu Štiavnického Nácka si zrejme vymysleli sami obyvatelia mesta pre radosť a uvoľnenie. Prvým veľaváženým interpretom náckovských vtipov bol v 50. rokoch 20. storočia (1953 až 1973) stredoškolský profesor Jozef Vášáry.
Neskôr desiatky rokov stelesňoval a výrazne spopularizoval postavu Nácka štiavnický baník – slávna firma – Jozef Osvald. Vďaka nemu a vďaka posledným výskumom náckológov dnes Nácka poznajú aj ďaleko za hranicami mesta či regiónu a pomaly sa prestáva veriť planým rečiam o tom, že by táto postava bola len niekým niekedy vymyslená...
Banícka nemocnica (Gerambovský dom)
GPS: 48.462168, 18.907333 [48° 27' 43.8'', 18° 54' 26.4'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Baroková kúria z 18. storočia bola pôvodne sídlom rodiny Gerambovcov, majiteľov a hlavných akcionárov Gerambovskej banskej únie, ako najväčšej ťažiarksej spoločnosti v banskoštiavnickej oblasti. V roku 1878 bola do tohto objektu presídlená banícka nemocnica z Piargu (dnes Štiavnické Bane), o ktorej slávu a zveľadenie sa pričinil vynikajúci banský lekár dr. Imrich Tóth, ktorý dlhodobo skúmal príčiny, dôsledky a hľadal spôsob prevencie pred chorobami baníkov, získanými dlhodobým pobytom od zemou alebo pri práci v hutníckych zariadeniach. Práve on ako prvý navrhol výsadbu tisícov orechov vo všetkých okolitých banských revíroch ako jeden z najdôležitejších zdrojov podporných látok a doplnku chudobnej potravy baníkov plnej olejov, stopových prvkov, vitamínov, dôležitých mastných kyselín, atď.
Piargska brána
GPS: 48.455514, 18.893315 [48° 27' 19.85'', 18° 53' 35.93'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Renesančná jednoposchodová budova, ktorá bola v 18. storočí barokovo upravená. Bola postavená v roku 1554 ako súčasť mestského hradbového systému, ktorý pozostával z dvojnásobného venca opevnenia. Tento bol vytvorený vzájomným pospájaním obvodových murív jednotlivých domov. Hlavné komunikácie boli uzavreté piatimi bránami. Z nich sa ako jediná zachovala Piargska brána.
Evanjelický kostol a.v.
GPS: 48.458570, 18.892891 [48° 27' 30.85'', 18° 53' 34.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Kostol postavil v r. 1794 - 1796 domáci staviteľ F. Sivák podľa projektu viedenského architekta J. Thallera. Rešpektujúc tolerančný patent Jozefa II. kostol nemá vežu a nachádza sa v uličnej zástavbe. Vonkajší vzhľad sa architektonicky prispôsobil okolitým domom. Len fasáda a zvýšená kopula svedčia o tom, že ide o sakrálnu stavbu. Zaujímavo je riešený interiér kostola s elipsovitým pôdorysom, ktorý je rozšírený do strán trojetážovými galériami, pripomínajúcimi divadlo. V kostole je cenný barokový organ od bratislavského majstra.
Kostol sv. Kataríny r.k.
GPS: 48.458942, 18.892751 [48° 27' 32.19'', 18° 53' 33.9'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Neskorogotický kostol sv. Kataríny bol postavený v rokoch 1488-1491, do roku 1500 sa pracovalo na vnútornej výzdobe kostola, až nakoniec bol 16. novembra 1500 vysvätený. Má jednu loď zaklenutú neskorogotickou hviezdicovou klenbou, ktorá prechádza do presbytéria. Loď lemujú po oboch stranách bočné kaplnky, ktoré sú od nej o polovicu nižšie. V r. 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov. Z pôvodného gotického zariadenia kostola sa zachovali kríž z 15. storočia, neskorogotická socha Panny Márie a kamenná krstiteľnica. Organ je z dieľne domáceho majstra z konca 18. storočia. Slovenským sa tento kostol nazýva od r.1658, kedy sa v ňom začalo kázať po slovensky.
Otváracia doba: od 25.6 do 10.9.2011 v časoch: Po-So od 9:00 do 17:00, nedeľa od 14:00 do 19:00. Finančný príspevok na kostol je 0,70€ / osobu, v cene ktorého je zahrnutá brožúra so základnými informáciami o kostole + prípadne výklad sprievodcu. Tel. kontakt: 0902 283 286
Kostol Nanebovzatia Panny Márie
GPS: 48.458428, 18.897019 [48° 27' 30.34'', 18° 53' 49.27'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Druhou pôvodne trojloďovou románskou bazilikou z 30.rokov 13.storočia je kostol Nanebovzatia Panny Márie. Tento kostol sa nazýva aj nemecký alebo farský. Stavba prešla viacerými stavebnými úpravami. Po požiari v roku 1806 dostal kostol spolu s hlavným oltárom pri rekonštrukcii dnešný klasicistický ráz a nový interiér. Kostol Nanebovzatia Panny Márie patril pôvodne dominikánom, ktorí ho spravovali do roku 1536. V rokoch 1575 - 1669 ho užívali evanjelici, od ktorých ho prevzali jezuiti. Tí ho spravovali až do roku 1773, kedy bol zrušený jezuitský rád. V roku 1776 zverili kostol svetskému kléru a stal sa hlavným farským kostolom. Pri budove kostola bola až do začiatku 20. storočia umiestnená budova kláštora.
Kostol Panny Márie Snežnej r.k.
GPS: 48.455891, 18.894272 [48° 27' 21.21'', 18° 53' 39.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1512 dal gróf Erasmus Rossel pod dievčenským vrchom postaviť kaplnku. Bola zasvätená Panne Márii Snežnej. Ku gotickej kaplnke bola v roku 1580 pristavaná loď na náklady mesta. Neskôr, po oprave pribudla ku kostolu drevená baroková vežička. Počas II. svetovej vojny kostol vyhorel. Kostol sa pýši unikátnou krúženou rebrovou klenbou, ktorá nadväzuje na staršie rakúske a české vzory. V súčasnosti kostol slúži ako dom smútku.
Kostol svätej Alžbety
GPS: 48.452615, 18.904429 [48° 27' 9.41'', 18° 54' 15.94'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Bol postavený v polovici 14. storočia ako jednoloďová gotická stavba pri mestskej nemocnici. V r. 1574 bol pri opevňovaní mesta proti Turkom prestavaný na bránu nazývanú krupinskou, budínskou či antolskou. Pri rozširovaní cesty v r. 1879 bola zbúraná a pozostalé presbytérium slúžilo ako sklad. V r.1894-95 bolo upravené v novogotickom slohu na kostol s vežičkou, ktorú postavili nad štítom. Novogotický oltár bol zhotovený podľa návrhu profesora Akadémie Dr. Ladislava Fodora, banskoštiavnickým rezbárom Jozefom Krausom.
Budovy Baníckej a Lesníckej akadémie – Chemické laboratóriá
GPS: 48.459906, 18.897136 [48° 27' 35.66'', 18° 53' 49.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená prvá škola na výchovu odborníkov pre bane, huty a hámre v Uhorsku. Po zriadení prvej vysokej školy technického charakteru na svete - Baníckej akadémie v roku 1762 sa mesto stalo centrom banskej vedy a techniky v Európe. Neskôr sa zlúčila s Lesníckym inštitútom pod novým názvom Banícka a lesnícka akadémia. Akadémia bola umiestnená v jedenástich objektoch. Jednalo sa o upravené meštianske domy, i novopostavené účelové budovy, ktoré sú dnes vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Sú to Belházyovský dom, Kammerhof, Berggericht, Žemberovský dom, Fritzov dom, Krečmáryho dom, bodova Fortuny, budova starej nemocnice, a tri budovy Baníckej akadémie umiestnené v hornej botanickej záhrade.
Budovy Baníckej a Lesníckej akadémie – SOŠ Lesnícka
GPS: 48.459586, 18.899255 [48° 27' 34.51'', 18° 53' 57.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená prvá škola na výchovu odborníkov pre bane, huty a hámre v Uhorsku. Po zriadení prvej vysokej školy technického charakteru na svete - Baníckej akadémie v roku 1762 sa mesto stalo centrom banskej vedy a techniky v Európe. Neskôr sa zlúčila s Lesníckym inštitútom pod novým názvom Banícka a lesnícka akadémia. Akadémia bola umiestnená v jedenástich objektoch. Jednalo sa o upravené meštianske domy, i novopostavené účelové budovy, ktoré sú dnes vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Sú to Belházyovský dom, Kammerhof, Berggericht, Žemberovský dom, Fritzov dom, Krečmáryho dom, bodova Fortuny, budova starej nemocnice, a tri budovy Baníckej akadémie umiestnené v hornej botanickej záhrade.
Budovy Baníckej a Lesníckej akadémie – SPŠ S. Mikovíniho
GPS: 48.460134, 18.898289 [48° 27' 36.48'', 18° 53' 53.84'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V roku 1735 bola v Banskej Štiavnici založená prvá škola na výchovu odborníkov pre bane, huty a hámre v Uhorsku. Po zriadení prvej vysokej školy technického charakteru na svete - Baníckej akadémie v roku 1762 sa mesto stalo centrom banskej vedy a techniky v Európe. Neskôr sa zlúčila s Lesníckym inštitútom pod novým názvom Banícka a lesnícka akadémia. Akadémia bola umiestnená v jedenástich objektoch. Jednalo sa o upravené meštianske domy, i novopostavené účelové budovy, ktoré sú dnes vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Sú to Belházyovský dom, Kammerhof, Berggericht, Žemberovský dom, Fritzov dom, Krečmáryho dom, bodova Fortuny, budova starej nemocnice, a tri budovy Baníckej akadémie umiestnené v hornej botanickej záhrade.
Starý zámok
GPS: 48.459556, 18.891220 [48° 27' 34.4'', 18° 53' 28.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na výbežku Paradajzu postavili obyvatelia mesta už v 13. storočí kostol P. Márie, okolo ktorého bol cintorín. Kostol bol postavený ako trojloďová bazilika so štvorcovým presbytériom na konci hlavnej lode. Na opačnej strane lode, v jej pôdoryse stála veža. V 15. storočí bol kostol a cintorín obohnaný múrom. Na prelome 15. a 16. storočia bola stavba prestavaná na gotický halový chrám. V 40. rokoch 16. storočia bol prestavaný na protitureckú pevnosť. Klenba nad hlavnou loďou bola zbúraná, čím vzniklo nádvorie. Z pôvodnej románskej stavby sú zachované obvodové múry pôvodného kostola, severný a južný múr presbytéria, sakristie, uhlové pilier, veže, kamenné ostenia na 1. poschodí. Gotickú prestavbu pripomínajú oporné piliere, rímse, točité schodište a konzoly. O stavebných úpravách v 16. storočí svedčia renesančné portály na 1. poschodí a pôvodné pomaľovanie v tzv. rytierskej sále.
V komplexe Starého zámku sa nachádza kaplnka sv. Michala - románska rotundová budova zložená z dvoch častí. Nadzemná časť, samotná kaplnka sa nazývala karnárium. Pochovávali sa odtiaľ telá zomrelých. Podzemná časť sa nazývala ossarium - kostnica. Do nej sa vkladali nezotleté kosti vybrané pri kopaní nových hrobov. Kaplnka mala polkruhovú apsidu a drevenú povalu. Zvyšky fresiek pochádzajú zo 14. storočia.
Vpravo od hlavného vchodu je hradná veža, pôvodne gotická s podjazdom, ktorým sa vchádzalo do zámku. Teraz má barokový vzhľad, ktorý dostala pri prestavbe na zvonovú vežu v r. 1777. Vo veži sú tri zvony.
Bašta nazývaná „Himmelreich" pochádza zo 14. storočia. Používala sa ako väznica a mučiareň.
Nový zámok
GPS: 48.455767, 18.896204 [48° 27' 20.76'', 18° 53' 46.33'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 - 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú stavbu. Pevnosť bola neskôr prestavovaná, takže dnes má štyri poschodia s nárožnými baštami a strieľňami. Budova mala brániť mesto pred prípadným vpádom Turkov od Levíc a Pukanca. Bola súčasťou signalizačného systému, ktorý podával správy o pohybe nepriateľa od Pukanca po Ľubietovú. Je nazývaný i Panenským zámkom, v súvislosti s pomenovaním kopca, na ktorom je postavený („Frauenberg"). Okolo zámku bolo až do roku 1848 rozmiestnených 21 diel. Až do 18. storočia sa tu uschovával pušný prach pre banskoštiavnické baníctvo.
Zvláštnosťou Nového zámku boli tzv. „živé hodiny", ktoré spočívali v tom, že sa obyvateľstvu oznamoval čas - trúbením štvrťhodiny, bitím na zvon celé hodiny.
Klopačka
GPS: 48.457749, 18.892320 [48° 27' 27.9'', 18° 53' 32.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dvojposchodová vežovitá renesančno-baroková stavba z roku 1681. Vo veži Klopačky je umiestnené zariadenie, ktoré klopaním oznamovalo baníkom čas fárania. Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, ale i pri pohreboch a požiaroch. Prízemie budovy sa v 18. storočí používalo ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom.
Kammerhof
GPS: 48.457855, 18.896107 [48° 27' 28.28'', 18° 53' 45.99'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Komorský dvor - Kammerhof je najväčším stavebným komplexom na území historického mesta. Bol vybudovaný v polovici 16. storočia, prestavbou viacerých meštianskych domov. Objekt bol viackrát prestavovaný a zväčšovaný, takže na ňom môžeme pozorovať všetky stavebné slohy. Vzácna je bývalá jezuitská kaplnka s renesančným portálom. V zadnej časti budovy stoja dve renesančné bašty. Cez horné nádvorie prechádza tzv. štiavnický poludník, označený kameňom pod renesančnou loggiou. Kammerhof bol sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne nachádzajúce sa na území dnešného stredného Slovenska. Dnes je Komorský dvor sídlom riaditeľstva Slovenského banského múzea a zároveň expozície baníctva a baníckeho školstva na Slovensku.
Zwittingerov dom
GPS: 48.458560, 18.893554 [48° 27' 30.82'', 18° 53' 36.79'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný trojpodlažný podpivničený dom je situovaný vedľa bývalej tzv. Kaufhaus šachty, ktorou sa fáralo do dedičnej štôlne Glanzenberg. Najstaršou etapou bol románsky objekt z 13. storočia, z ktorého sa zachovali zvyšky murív, kamenný polkruhový portál v suteréne a kamenná listová hlavica, dnes preomietnutá. Na prelome 15. a 16. storočia stáli na parcele dva gotické jednoposchodové objekty, ktoré zjednotila do sieňového, dvojposchodového domu renesančná prestavba. V baroku sa urobili ďalšie stavebné úpravy, predovšetkým v interiéri. Až v druhej polovici 19. storočia bol objekt nadstavaný o tretie nadzemné podlažie a získal dnešnú, plastickú klasicistickú fasádu a interiérovú výstavbu.
V dome s narodil prvý uhorský literárny historik Dávid Zwittinger (1743).
Špičkový tajch nad Zigmund šachtou
GPS: 48.451449, 18.897420 [48° 27' 5.22'', 18° 53' 50.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
V súčasnosti už neexistujúce dva špičkové tajchy (vodné nádrže) menších rozmerov nad šachtou Žigmund a pri šachte Maximilián tvorili so známejším a dodnes existujúcim tajchom Klinger jeden vodohospodársky systém prepojený dômyselným systémom vodných jarkov (Lichner et al., 2005).
Voda z dnového výpustu tajchu Klinger bola vedená Žigmundským náhonným jarkom k rovnomennému tajchu nad šachtou Žigmund. Jeho dĺžka bola celkovo 1367 m. Jarok je pomerne stále dobre čitateľný v teréne. Úsek križujúci novú štátnu komunikáciu s premostením je dnes prerušený a úplne zanikol, zvyšná časť až po tajch nad šachtou Žigmund je v pomerne zachovalom stave. Podstatná časť vedie lesným porastom, miestami je vodný jarok poškodený ťažbou a pohybom lesných mechanizmov (čo sa v podmienkach štátnych aj mestských lesov deje ustavične), alebo je rozrušovaný prerastajúcou náletovou vegetáciou. V priestore na svahuSvätotrojičného vrchu zvažujúcom sa k šachte Žigmund boli tajchy dva. Jeden špičkový akumulačný a menší vyrovnávací, z ktorého bola voda priamo vedená na šachtu Žigmund. Od väčšieho tajchu nad šachtou Žigmund viedol vodný jarok vodu smerom do priestoru šachty Maximilián k rovnomennému tajchu – tzv. tajch pri šachte Maximilián. Východne od tajchu nad šachtou Žigmund, v tesnej blízkosti je jarok výrazne zarezaný do reliéfu a pokračuje približne 30 metrov, potom sa v teréne stráca. Približne 200 metrov sa v súčasnosti nachádza na súkromnom pozemku, ďalšia časť jeopäť prerušená novšou asfaltovou komunikáciou. Pod úrovňou tejto komunikácie je jarok niekoľkokrát výrazne prerušený násypmi, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou cesty. Časť vodného jarku prechádza popri šachte Anna, ktorá je zakreslená aj na historickej mape a ktorú môžeme aj dnes vidieť. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe miestnych komunikácií. Napríklad pri výstavbe cesty na Hornú Roveň sa nad jazerom Klinger aplanovali odvaly šachty Weiden. Rovnako sa tu pri výstavbe obchvatovej cesty z Banskej Štiavnici smerom na Levice likvidovali odvaly šachty Anna. Materiál z odvalov sa využil na výstavbu uvedených komunikácií. Celková dĺžka odvodného jarku od tajchu nad Žigmundšachtou po tajch pri Maximilián šachte bola 1583 metrov.
Časť tohto vodohospodárskeho systému je spojená vodnou štôlňou. Celková dĺžka je 290 metrov. Táto štôlňa bola doplňujúcim zdrojom vody z jarkov vedených od Štiavnických Baní pre potreby oboch tajchov, okrem Klingera, ktorý sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške. Do dnešnej doby sa zachovala len jedna jej časť a to jej severné ústie smerom k Banskej Štiavnici. Druhú časť neďaleko šachty Maximilián dnes nie je možné v teréne identifikovať, keďže sa nachádzala na miestne umelého násypu vzniknutého z dôvodu výstavby mosta pre cestu 524 - Pod Svätotrojičným vrchom.
Tajch nad šachtou Žigmund
V súčasnej dobe je bez vody. Situovaný je pod vrcholom Svätotrojičného kopca priamo nad šachtou Žigmund. V teréne sa javí ako výrazná depresia, ktorá vznikla výstavbou zemitej hrádze. Približne 50 metrov západne sa v hustom krovinnom poraste nachádza malá akumulačná nádrž, z ktorej viedol jarok kolmo na vrstevnice priamo k šachte Žigmund, pre ktorej účely slúžil. Jeho dĺžka bola 120 metrov. Celá plocha bývalej vodnej nádrže je porastená trávnatou vegetáciou, na dne rastú výrazne vlhkomilné rastliny, ktoré indikujú prítomnosť najmä akumulovanej zrážkovej vody počas celého roka. Tajch mal obdĺžnikový tvar, pričom jeho rozmery dosahovali približne 42 x 21 metrov. Tajch nebol hlbší viac ako 4-5 metrov. Z uvedených rozmerov je možné predpokladať objem do 4000 m³.
Technické parametre tajchu nad Žigmundšachtou
Kóta koruny hrádze: 665,6 m n. m. Šírka koruny hrádze 3 metre Hĺbka: 4-5 metrovKrečmáryovský dom
GPS: 48.458570, 18.893811 [48° 27' 30.85'', 18° 53' 37.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pôvodne gotický trojpodlažný dom s románskym jadrom, renesančne a barokovo prestavaný. Zachovali sa v ňom konštrukcie a architektonické prvky z viacerých slohových období. V dvore domu bola studňa s tečúcou vodou. V budove začal r. 1764 prednášať prvý profesor Baníckej akadémie Mikuláš Jacquin.
Ružová ulica
GPS: 48.458994, 18.895099 [48° 27' 32.38'', 18° 53' 42.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Ružová ulica
Čillingerská brána- stála na mieste, kde sa Ružová ulica rozdvojuje na dolnú a hornú. Postavili ju ako súčasť protitureckého opevnenia v 2. pol. 16. storočia.
Elektráreň - pri hornom vchode do botanickej záhrady je budova bývalej elektrárne, ktorá zásobovala elektrickým prúdom školské budovy a laboratórium akadémie. Postavená bola na mieste starej mestskej bašty zo 16. storočia, ktorú v 18.storočí premenili na zvonolejársku dielňu.
Dolná ružová ulica
Kuglerov dom - neskororenesančný dom zo 17. storočia s valenou klenbou nad vstupnou chodbou. Dnes je v ňom evanjelický a.v. farský úrad.
Klementov dom - neskororenesančný dom z pol. 17. storočia priechodného typu s barokovou fasádou, v ktorej je reliéf sv. Trojice.
Kellerov dom - v jadre neskorogotický dom zo zač. 16. storočia s valenou klenbou nad máshausom. Fasáda klasicistická z 1. pol. 19. storočia. Na prízemí gotický portálik. Hlavný portál s pilastrami, jónskymi hlavicami a perlovou ozdobou. V portáli sú umiestnené postavy dvoch chlapcov držiacich štít s rodinným erbom.
Mikovíniho dom
GPS: 48.458727, 18.894637 [48° 27' 31.42'', 18° 53' 40.69'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na parcele boli pôvodne situované dva gotické objekty, ktoré boli v renesancii zlúčené predstavaným uličným krídlom. V baroku bol dom len nepodstatne upravovaný. V druhej polovici 19. storočia získal klasicistickú štukovú fasádu.
Okrem cenných konštrukcií stredovekých murív a renesančných klenieb sa tu zachovala kolekcia architektonických detailov z obdobia renesancie: kamenné portály a okenné ostene, kamenné pätky klenieb, mladšie štukové detaily klenieb, barokové dverné a okenné výplne.
V polovici 18. storočia dom patril významnému slovenskému meračovi, matematikovi a kartografovi Samuelovi Mikovinimu (1700-1750), ktorý v ňom ako prvý profesor na baníckej škole prednášal. Školu založil r. 1735.
Mestský árešt
GPS: 48.458343, 18.893267 [48° 27' 30.03'', 18° 53' 35.76'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Väzenská budova bola postavená začiatkom 18. storočia pre potreby mesta. Bola poschodová s jednoduchou prehľadnou dispozíciou a so striedmym členením fasád. Mladšie stavebné úpravy neboli radikálne, okrem poslednej v roku 1991, ktorá vnútornú dispozíciu prebudovala pre potreby banky.
Evanjelické lýceum
GPS: 48.460552, 18.892186 [48° 27' 37.99'', 18° 53' 31.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Na jeho mieste stála jednoposchodová budova, ktorú ev. cirkev kúpila pre potreby ev. lýcea r. 1688. Terajšiu dvojposchodovú budovu lýcea postavili v r. 1827-1830. Plány na budovu vyhotovil František Hauser. Najväčšiu zásluhu na jej postavení mal ev. superintendent Ján Szeberíni. Slávnostnú reč predniesol pri otvorení lýcea 25. Júna 1830 Ján Kollár. Pri požiari na Trojičnom námestí v r. 1851 budova vyhorela, no už v nasledujúcom roku ju opravili. R.1919 lýceum zaniklo. Na lýceu vyučovali mnohí vynikajúci pedagógovia a národovci a študovali na ňom viacerí neskorší významní básnici, ako Andrej Sládkovič, Petofi Šándor a i.
Joergesov dom
GPS: 48.460353, 18.892226 [48° 27' 37.27'', 18° 53' 32.01'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Jednoposchodový renesančný dom z 1.pol.16. stor. Dvorný trakt bol do výšky 1. poschodia postavený r.1567, ako o tom svedčí datovanie kamenného portálika na 1. poschodí. Arkáda okolo dvora a vnútorné úpravy sú z 18.storočia. Priečelie bolo naposledy upravované v polovici 19.storočia. Vstupný portál je polkruhovo sklenutý s kanelovými hlavicami pilastrov. Klenby nad priechodom i miestnosťami sú valené s lunetami. Vo dvore je dvojposchodové krídlo s kamennými profilovanými nadokennými rímsami. Na začiatku 19.storočia patril dom význačnému banskému lekárovi Michalovi Heinrichovi. Od začiatku 20.storočia bola v budove umiestnená významná Joergesova kníhtlačiareň.
Hellov dom-dostavníková pošta
GPS: 48.458826, 18.896819 [48° 27' 31.77'', 18° 53' 48.55'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Rozľahlý objekt s dvoma nadzemnými podlažiami a suterénom, dom má šesťkrídlový, veľmi zložitý a nepravidelný pôdorys s dvoma uzavretými dvormi. Už v prvej polovici 15. storočia stál na parcele objekt s vlastným opevňovacím múrom. V 15. storočí bol na parcele postavený prízemný, podpivničený dom. Prevratnou bola rozsiahla renesančná prestavba na prelome 16. a 17. storočia v niekoľkých etapách, pri ktorej okrem priestorového zväčšenia, objekt získal výtvarne cenné architektonické detaily kamenných sochársky bohato zdobených portálov, okenných ostení a klenieb. Od 17. storočia bola v objekte dostavníková pošta a zájazdový hostinec pre dostavníky. Pošta tu existovala do roku 1873 t.j. do spustenia prevádzky na úzkokoľajnej železnici. Objekt, aj keď v súčasnosti neobývaný a chátrajúci, je svojimi zachovanými historickými konštrukciami a cennými architektonickými detailmi z niekoľkých stavebných slohových etáp dominantou Akademickej ulice.
Kláštorný komplex s kostolom na Štiavnických Baniach
GPS: 48.439163, 18.870271 [48° 26' 20.99'', 18° 52' 12.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Kláštorný komplex bol vybudovaný v prvej polovici 18 storočia a je architektonickou dominantou Štiavnických Baní. V barokovom interiéri sa nachádza rokokový organ s palstikami baníkov. Oltár sv. kríža zdobia sochy autore Dionýza Stanettiho. V 19 storočí bola ku kostolu pristavaná neorománska veža.
Objekt č. 6 na ul. Michalská
GPS: 48.465999, 18.900046 [48° 27' 57.6'', 18° 54' 0.17'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Bývalá správa banského závodu štôlne Michal postavená v 18. storočí Gerambovskou banskou úniou. Pôdorys domu je v tvare písmena L. Dom je dvojpodlažný.
Dolný Michalštôlniansky tajch
GPS: 48.465841, 18.898650 [48° 27' 57.03'', 18° 53' 55.14'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Pravdepodobne prvá zmienka o týchto tajchoch je z roku 1736. Obidve nádrže boli menších rozmerov a nachádzali sa tesne pri Michalštôlne, tvorili jeden systém a voda z vrchného jazera dopĺňala spodný tajch. Tak, ako mnohé ostatné nádrže, aj tieto slúžili na pohon stúp a potrebám banskej prevádzky. Horné jazero je zasypané materiálom z Novej Bane, je možné identifikovať len zvyšky telesa hrádze, samotná plocha jazera je ako už bolo spomenuté, zasypaná hlušinou. Odhadovaná dĺžka hrádze horného jazera bola niečo málo viac, ako 30 metrov. Bolo situované západne nad spodným tajchom, približne 15 metrov od spodného jazera. Spodná nádrž je napustená po svoju maximálnu hladinu. Dĺžka hrádze je približne 30 metrov, šírka do 3 metrov, výška na vzdušnej strane okolo 3 – 3, 5 metrov. Teleso hrádze spodnej nádrže je situované vo výške 650 m.n.m. Výpustný objekt sa na nej nenachádza. Je napájaná vodou z vrchnej časti, pravdepodobne sa jedná o priesak z vrchnej nádrže, resp. cez nasypanú haldu z vyššie položeného zdroja. Okolie je porastené Pálkou a rôznymi náletovými drevinami. Tesne pod hrádzou spodnej nádrže sú budovy skladu piva. Je možné predpokladať aj podľa absencie živočíšstva, že kvalita vody spodnej nádrže je v nevyhovujúcom stave. Je smutné, že celé okolie tejto lokality je v nevyhovujúcom stave, neudržiavané, so zvyškami materiálu po rôznej stavebnej činnosti a pod. Ide o potencionálne turisticky veľmi zaujímavú oblasť Banskej Štiavnice.
Horný Michalštôlniansky tajch – zaniknutý
GPS: 48.465766, 18.897841 [48° 27' 56.76'', 18° 53' 52.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Pravdepodobne prvá zmienka o týchto tajchoch je z roku 1736. Obidve nádrže boli menších rozmerov a nachádzali sa tesne pri Michalštôlne, tvorili jeden systém a voda z vrchného jazera dopĺňala spodný tajch. Tak, ako mnohé ostatné nádrže, aj tieto slúžili na pohon stúp a potrebám banskej prevádzky. Horné jazero je zasypané materiálom z Novej Bane, je možné identifikovať len zvyšky telesa hrádze, samotná plocha jazera je ako už bolo spomenuté, zasypaná hlušinou. Odhadovaná dĺžka hrádze horného jazera bola niečo málo viac, ako 30 metrov. Bolo situované západne nad spodným tajchom, približne 15 metrov od spodného jazera. Spodná nádrž je napustená po svoju maximálnu hladinu. Dĺžka hrádze je približne 30 metrov, šírka do 3 metrov, výška na vzdušnej strane okolo 3 – 3, 5 metrov. Teleso hrádze spodnej nádrže je situované vo výške 650 m.n.m. Výpustný objekt sa na nej nenachádza. Je napájaná vodou z vrchnej časti, pravdepodobne sa jedná o priesak z vrchnej nádrže, resp. cez nasypanú haldu z vyššie položeného zdroja. Okolie je porastené Pálkou a rôznymi náletovými drevinami. Tesne pod hrádzou spodnej nádrže sú budovy skladu piva. Je možné predpokladať aj podľa absencie živočíšstva, že kvalita vody spodnej nádrže je v nevyhovujúcom stave. Je smutné, že celé okolie tejto lokality je v nevyhovujúcom stave, neudržiavané, so zvyškami materiálu po rôznej stavebnej činnosti a pod. Ide o potencionálne turisticky veľmi zaujímavú oblasť Banskej Štiavnice.
Tajch Rybník – zaniknutý
GPS: 48.445954, 18.913687 [48° 26' 45.43'', 18° 54' 49.27'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Rybník bola menšia vodná nádrž, ktorá sa využívala na pohon úpravníckych zariadení, ako pomocný vodný zdroj Malej a Veľkej Kolpašskej vodnej nádrže a ako napovedá aj názov - k chovu rýb. Prvá zmienka pochádza z roku 1727. Zánik sa datuje v roku 1960.
VN (Tajch) Rozgrund
GPS: 48.476824, 18.875589 [48° 28' 36.57'', 18° 52' 32.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Projekt vodnej nádrže vypracoval Samuel Mikovíni v roku 1741. Postavená bola v rokoch 1743 - 1744 pod jeho vedením. Náklady na výstavbu boli 34 588 zlatých a 41 grajciarov.
Hrádza bola zväčšovaná dvakrát, najprv v roku 1749 s nákladom 3 000 zlatých a v 2 polovici 18. storočia, kedy sa zväčšila o 1 siahu. Projekt na zvyšovanie hrádze vyhotovil Jozef Lill.
Plnenie vodnej nádrže Rozgrund bolo dômyselným spôsobom riešené z prevažnej časti z cudzieho povodia vybudovanými prívodnými jarkami.
Významným zdrojom povrchovej vody, ktorý zásoboval tajch Rozgrund vodou bol Teplý potok. Do Teplého potoka pritekala aj banská voda zo starej štôlne Roxner Ignác a voda zo zatopenej Ján Jozef šachty. Ďalší prítok do nádrže predstavujú banské vody zo štôlne Rafael a 2 prítoky z povrchových tokov. Okrem potokov a banských štôlní a šachiet dopravovali povrchovú vodu do vodnej nádrže Rozgrund aj 2 zberné jarky: Rozgrundský - západný zberný jarok a Schonlindenský - východný zberný jarok.
Od dnového výpustu (výpustná štôlňa) z vodnej nádrže Rozgrund, bol na dĺžke cca 100 m spoločný náhonný jarok pre Leopoldšachtovný aj Karolšachtovný jarok. Na rozdeľovacom objekte vo vzdialenosti 100 m od dnového výpustu, bolo možné vodu púšťať priamo do horného, alebo prepúšťať do spodného náhonného jarku.
V roku 1891 boli na vodnej nádrži Rozgrund realizované opravy, keď v rámci opráv sa vykonalo ubíjanie hrádze a údržba prevádzkových budov v hodnote 796 zlatých. O náklady na opravu sa podelili - Horná Bieber štôlňa, Spodné banské závody Ján Jozef Geramb, banské tažiarstvo Vindischleuten, obec Vyhne - Peserany, Karol Kachelman, banská spoločnosť štôlne Katarína a Ferdinand.
V rokoch 1985 - 1986 bol vykonaný inžinierskogeologický prieskum hrádzového telesa so zabudovaním pizometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd hrádzov a podložím.
V rokoch 1987 - 1989 bol vyčistený Schondlindenský jarok a sprístupených cca 20m štôlne dnového výpustu.
V roku 2004 sa pristúpilo k razeniu ostávajúcej časti štôlne vodnej nádrže Rozgrund a rekonštrukcii dnových výpustov. Neskôr do roku 2006 sa vykonala rozsiahla rekonštrukcia hrádzového telesa a výpustného systému doplnenie objektov na pozorovanie a meranie.
Voda z tajchu sa používala na pohon banských čerpacích a úpravárenských zariadení. Voda najskôr poháňala banské strojné zariadenia, najmä čerpacie stroje a následne ďalej vodu spolu s už aj vyčerpanými banskými vodami na vybudovaných viacerých spádoch vo Vyhnianskej doline poháňala ešte strojné úpravnícke zariadenia (stupy, splavy a pod.).
Pre plynulejšie zásobovanie vodou čerpacích zariadení v šachte Leopold bol na konci náhonného jarku vybudovaný menší tajšok (vodná nádrž malých rozmerov), ktorý sa nachádzal na vyvýšenom mieste vzhľadom k ohlubni šachty, čím sa dosiahla väčšia spádová výška a tým aj následne zvýšený výkon čerpadiel.
Po ukončení banskej činnosti v Rozgrunde, na Banskách a vo Vyhniach voda z vodnej nádrže Rozgrund slúžila taktiež aj pre potreby továrne Karola Kachelmana vo Vyhniach.
V súčastnosti slúži tajch na zásobovanie Banskej Štiavnice pitnou vodou. Využitie vodnej nádrže Rozgrund ako rezervoáru pitnej vody, bolo povolené v roku 1918 kedy v júni 1918 bola povolená výstavba Rozgrundského vodovodu a podľa údajov banského riaditeľstva z roku 1919 bolo povolené čerpať 60 000 m vody za rok po dobu 6 rokov.
V decembri roku 1927 vtedajšie Ministerstvo verejných prác v Bratislave vypracovalo odborný posudok v znení aby správa mesta vypísala verejnú súťaž na vyhodnotenie generálneho projektu na dodávanie vody z vodnej nádrže Rozgrund a ostatných prameňov, ako aj projektu na opravu existujúcej rozvodnej vodovodnej siete pre mesto Banská Štiavnica.
Až do vybudovania priehrady Meurad, vo Francúzsku v roku 1855, sa vodná nádrž Rozgrund pokladala za najodvážnejšiu zemitú vodnú nádrž na svete. Dokonca z hľadiska dnešných požiadaviek je mimoriadne progresívnou technickou stavbou ovzdušneného aj návodného svahu. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 m a sklon na návzdušnej strane je 1:1,25 - 1:75.
Až do polovice 19. storočia patrilo nádrži Rozgrund tretie miesto vo výške hrádze medzi banskými nádržami postavenými v Európe. Druhé a prvé miesto obsadili Hrádze z okolia Banskej Štiavnice - vodná nádrž Veľká Richňava a Počúvadlo.
Dĺžka koruny hrádze - 125,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,0 m.
Výška hrádze - 30,20 m.
Objem vodnej nádrže
Stály objem - 87 247 m3
Zásobný objem - 445 192 m3
Retenčný objem - 43 281 m3
Celkový objem - 575 720 m3
Maximálna hĺbka - 22,3 m.
Nadmorská výška - 706,20 m. n. m.
Minimálna prevádzková hladina - 693,00 m. n. m.
Maximálna prevádzková hladina - 705,00 m. n. m.
Maximálna dovolená hladina - 705,80 m. n. m.
Hoffeštôlniansky Tajch (Bančianska VN)
GPS: 48.479100, 18.859012 [48° 28' 44.76'', 18° 51' 32.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch vznikol v 2. polovici 18. storočia pre potreby Hofferštôlnianskeho ťažiarstva. V 19. storočí ťažiarstvo zaniklo a s nim zanikol aj pôvodný význam tajchu.
Slúži ako zdroj užitkovej vody pre obec Banky podľa, ktorej tajch aj získal svoje meno.
Dĺžka koruny hrádze - 78,0 m.
Šírka koruny hrádze - 1,2 m.
Výška hrádze - 7,15 m.
Objem vodnej nádrže - 20 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 9,4 m.
Nadmorská výška - 663,30 m. n. m.
Beliansky tajch (Belianska VN)
GPS: 48.471469, 18.912773 [48° 28' 17.29'', 18° 54' 45.98'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch vznikol pred rokom 1747. V druhej polovici 18. storočia i v 19. storočí slúžil tajch, spoločne s Halčianskym tajchom na pohon stúp v Kozelníckej doline.
Dĺžka koruny hrádze - 130 m.
Šírka koruny hrádze - 9 m.
Výška hrádze - 19 m.
Objem vodnej nádrže - 146 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 18 m.
Nadmorská výška - 556,75 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 700 m.
Budova Mestského kultúrneho centra (býv. kat. Gymnázium)
GPS: 48.458143, 18.896217 [48° 27' 29.31'', 18° 53' 46.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Objekt patril pôvodne rádu Jezuitov, pričom bol na rezidenciu prestavaný z dvoch, pôvodne gotických meštianskych domov. Aj preto je do objektu dodnes viacero vchodov. Nižšie položený, pôvodne Liempacherov dom bol v 18. storočí úplne zbúraný a začiatkom 2. polovice 18. storočia bol vybudovaný nový, opäť pripojený k vyššie stojacemu domu. Ten však, rovnako ako po obrovskom požiari objektu postavený nový zhorel a neskorším zastrešením voľného preistranstva vznikol priestor pre mestské divadlo so sálou. Objekt po rôznych zmenách majiteľov a účelov využitia opäť slúži ako mestské kultúrne centrum.
Budova Kammerhofu (Komorský dvor)
GPS: 48.457942, 18.895938 [48° 27' 28.59'', 18° 53' 45.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Komorský dvor - Kammerhof je najväčším stavebným komplexom na území historického mesta. Bol vybudovaný v polovici 16. storočia, prestavbou viacerých meštianskych domov. Objekt bol viackrát prestavovaný a zväčšovaný, takže na ňom môžeme pozorovať všetky stavebné slohy. Vzácna je bývalá jezuitská kaplnka s renesančným portálom. V zadnej časti budovy stoja dve renesančné bašty. Cez horné nádvorie prechádza tzv. štiavnický poludník, označený kameňom pod renesančnou loggiou. Kammerhof bol sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne nachádzajúce sa na území dnešného stredného Slovenska. Dnes je Komorský dvor sídlom riaditeľstva Slovenského banského múzea a zároveň expozície baníctva a baníckeho školstva na Slovensku.
Dom č. 7. – sídlo pohrebnej služby Requiem
GPS: 48.457981, 18.897105 [48° 27' 28.73'', 18° 53' 49.58'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Pôvodne renesančný dom z prelomu 16. a 17. storočia, upravovaný a prestavovaný aj v období baroka (v 18. storočí zaslepené okno na čelnej fasáde) aj v období klasicizmu, o čom svädšia štukové úpravy fasády a ďalšie znaky. Z konca 19. storočia pochádza aj úprava vstupných dvojkrídlových dverí z ulice.
Dom č. 11. na ul Kammerhofská (Lukovitzov dom)
GPS: 48.457555, 18.897915 [48° 27' 27.2'', 18° 53' 52.49'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Radový meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 17. storočí. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav sú datované v 2. polovici 17. storočia, v 19. storočí a v 1. polovici 20. storočia. Prevládajúcim slohom je renesančný. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 2-podlažný, podpivničený.
Dom č. 12. na ul Kammerhofská (Schlosserov dom)
GPS: 48.457747, 18.897862 [48° 27' 27.89'', 18° 53' 52.3'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 19. storočí na základoch staršieho domu pravdepodobne z 18. storočia. V dome býval významný štiavnický lekár, MUDr Rudolf Welward (1892 – 1949), ktorý ako prvý na Slovensku už v 20. rokoch 20. storočia využíval röntgen a aplikoval elektroliečebné procedúry. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 2-podlažný, podpivničený.
Dom č. 16 na ul. Kammerhofská (Thonhaiserov, Kappov, Janczyho dom)
GPS: 48.457697, 18.898623 [48° 27' 27.71'', 18° 53' 55.04'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Radový meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 2. polovici 19. storočia. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je secesný. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dispozične je objekt 3-traktový, 2-podlažný, podpivničený. V ústrednom zozname pamiatkového fondu je stavba evidovaná pod číslom 2515/1.
Pamätná tabuľa – Štôlňa Pacher
GPS: 48.457276, 18.900015 [48° 27' 26.19'', 18° 54' 0.05'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa na budove správy ťažiarstva Štôlne Pacher.
Dom č. 29 na ul. Kammerhofská (Villa Mária)
GPS: 48.457357, 18.900366 [48° 27' 26.49'', 18° 54' 1.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku na prelome 17. a 18. storočia. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav sú datované do 1. polovice 19. storočia, kedy bol na základoch starého domu postavený prakticky nový. Prevládajúcim slohom je novogotický. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 1-podlažný, podpivničený. Slúžia ako penzión.
Stará Pražovňa (Wetzlerova, Bálinthova budova)
GPS: 48.457175, 18.900773 [48° 27' 25.83'', 18° 54' 2.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
P;vodne technické objekty (sklady) zo začiatku 19. storočia (obdobia klasicizmu) boli zač. 20. storočia prestavané v secesnom slohu. Objket má lichobežníkový pôdorys so zložitou vnútornou dispozíciou, ktorej dnes dominuje otvorená hala cez dva podlažia. Pôvodne tu bolo sídlo pradiarne, tiež pražiarne kávy. Dnes kaviareň Pražovna - Irish pub & Disco Club.
Dom č. 10. na ul Kammerhofská (Kasstnerov dom)
GPS: 48.457570, 18.897857 [48° 27' 27.25'', 18° 53' 52.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Barokový meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie bez datovania vzniku. Pôdorys domu je v tvare obdĺžnika. Objekt je 2-podlažný, podpivničený. V roku 1975 sa podlaha pivnice prepadla a otvor ktorý vznikol sprístupnil Glanzenberg štôlňu. Pri ďalších prácach sa táto prefárala a dokázala sa pri tom existencia tzv. cisárskych schodov s pamätnými tabuľami významných členov panovníckej rodiny osadenými pri príležitosti ich fárania do tejto štôlne.
Pamätník osloboditeľom
GPS: 48.457160, 18.899521 [48° 27' 25.78'', 18° 53' 58.28'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätník osloboditeľom v 2. svetovej vojne s postavou sovietskeho partizána ako príjma kyticu kvetov od dievčaťa. Na múre za sochou sú pamätné tabulky s menami civilných osôb,ktoré položili životy pri oslobodzovaní mesta v rokoch 1944 až 1945. Pod týmto priestranstvom boli pochovaní na jar v roku 1945 sovietski a rumunskí vojaci, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta. Na tomto istom mieste stála do roku 1918 socha Honvéda, ako pripomienka revolučných rokov 1848–1849. Po vzniku ČSR bola premiestnená do depozitárov múzea a dnes je vystavená v areáli Starého zámku.
Rímsko-katolícka fara
GPS: 48.458311, 18.897646 [48° 27' 29.92'', 18° 53' 51.53'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Objekt z datovním vzniku do polovice 16. storočia so starším, zrejme gotickým jadrom. Stavebnými úpravami prešiel v 18. storočí. Pôvodne renesančný sloh bol doplnený barokovými prvkami. Dispozične je objekt 4-krídlový, uzatvorený, 2-podlažný a podpivničený.
Budova bývalého soľného skladu, neskôr Bryndziareň
GPS: 48.456838, 18.902243 [48° 27' 24.62'', 18° 54' 8.07'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dvojpodlažná budova bývalého skladu na soľ majiteľa Frdinanda Grubera. Objekt bol neskôr prevádzkou brindziarne.
Tajch pri šachte Matej
GPS: 48.441931, 18.891105 [48° 26' 30.95'', 18° 53' 27.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Táto malá vodná nádrž je situovaná v časti Štefultov. V súčasnej dobe je jej bývalá plocha zarastená predovšetkým krovinami ale v okolitom prostredí je stále ľahko identifikovateľná. Blízke okolie je tvorené drevinami stromovitého vzrastu. Išlo o menšiu nádrž, rozmermi cca 50 m x 7 m. Odhadovaná hĺbka bola 3 – 3,5 metra.
Predný katolícky cintorín
GPS: 48.454827, 18.905393 [48° 27' 17.38'', 18° 54' 19.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Ďalší z cintorínov na Zvonovom vŕšku (Katzenhübel).
Objekt č. 2 na ul. Dolná (Horný majer)
GPS: 48.456822, 18.901735 [48° 27' 24.56'', 18° 54' 6.25'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Nárožný meštiansky dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 16. storočí. Neskoršie zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je barokový. Pôdorys objektu je v tvare písmena L. Dispozične je objekt je 2-traktový, 2-podlažný, nepodpivničený. Od konca 19. storočia tu bola divadelná sála a neskôr kinosála. Bola sídlom reštaurácie "U Wintersteina", nskôr "U Sušického". Po 2. sv. vojne bola budova súčasťou OPP.
Pamätník osloboditeľom
GPS: 48.440448, 18.872219 [48° 26' 25.61'', 18° 52' 19.99'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätník osloboditeľov v 2. svetovej vojne pred Obecným úradom Štiavnické bane.
Objekt č. 11 na ul. Katova (Botanický ústav)
GPS: 48.456272, 18.899312 [48° 27' 22.58'', 18° 53' 57.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Dom v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku pravdepodobne v 19. storočí. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dispozične je objekt 1-traktový, 1-podlažný, podpivničený. Od roku 2000 je sídlom Botanického ústavu SAV ako jeho terénna stanica.
Objekt č. 2 na ul. Železničiarska (Stará stanica)
GPS: 48.450791, 18.911447 [48° 27' 2.85'', 18° 54' 41.21'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Objekt bývalej staničnej budovy v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku v 2. polovici 19. storočia (1872 – 1873). Zmeny prostredíctvom stavebných úprav nie sú datované. Prevládajúcim slohom je klasicistický. Pôdorys objektu je v tvare obdĺžnika. Dom je 2-podlažný, nepodpivničený. Počas prevádzaky štiavnickej úzkorozchodnej železnice (do roku 1948) tu bola zriadená hlavná budova železnice, po prestavbe budova slúži na bytové účely.
Akvadukt
GPS: 48.453623, 18.927618 [48° 27' 13.04'', 18° 55' 39.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Akvadukt bol vybudovaný na staršom vodnom jarku asi z roku 1730, ktorý privádzal vodu z Kolpašských vodných nádrží v Banskom Studenci do úpravárenských zariadení v Rybníkoch pri šachte František v Banskej Štiavnici. Postavený bol v súvislosti s výstavbou úzkokoľajnej železničnej trate Hronská Breznica - Banská Štiavnica v r.1871-1873, aby previedol jarok ponad železničnú trať. Akvadukt je trojpoľová oceľová trámová mostná konštrukcia, ktorá je uložená na murovaných koncových nosníkoch a dvoch pilierových podperách. Stredom mostu prebieha žľab z oceľového plechu. Objekt, ktorý sa pokladá za jeden z viacerých štiavnických divov, keďže ním tiekla voda „do hora", je od roku 1980 mimo prevádzky.
Budova železničnej stanice
GPS: 48.443987, 18.915053 [48° 26' 38.35'', 18° 54' 54.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Zložená stavba viacerých objektov s datovaním vzniku v roku 1949 ako jednej zo stavieb súvisiacich s Traťou mládeže z Hronskej Dúbravy.
Hraničný banský kameň
GPS: 48.466955, 18.901057 [48° 28' 1.04'', 18° 54' 3.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Jeden z mála hraničných banských kameňov, ktoré vytyčovali hranice banských polí jednotlivých ťažiarstviev v minulosti. Tento hraničný kameň vymedzoval hranice banského poľa štôlne Michal smerom k vrchu Šobov ešte v 1. polovici 20. storočia.
Séčiho jazierko
GPS: 48.456791, 18.941008 [48° 27' 24.45'', 18° 56' 27.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Umelé Séčiho leknínové jazierko a zachytený rovnomenný prameň pitnej vody obklopený nádhernými jedincami vejmutovky, douglasky szelenej a sivej, smreka kanadského či sekvojovca mamutieho. Kvôli zachyteniu a odvedeniu vody z prameňa leknínové jazierko ako súčasť historického parkovo-lesníckeho preistoru pomaly zaniká a zazemňuje sa.
Podzemná hrobka
GPS: 48.439171, 18.870059 [48° 26' 21.02'', 18° 52' 12.21'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Podzemné priestory hrobky pod miestnym kostolom sv. Jozefa – bývalým kláštorom hieronymiátov v Štiavnických Baniach.
Pamätník obetiam fašizmu na Teplom potoku
GPS: 48.468818, 18.870986 [48° 28' 7.74'', 18° 52' 15.55'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa venovaná 25 nevinným obetiam popraveným fašistami v roku 1945. Tabuľa bola osadená pri príležitosti 15. výročia SNP v roku 1959.
Dolná (Strieborná) huta
GPS: 48.437307, 18.922275 [48° 26' 14.31'', 18° 55' 20.19'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
V roku 1902 bola ukončená výstavba závodu a Dolná huta sa stala najmodernejším hutníckym závodom v Uhorsku. V tom istom roku skončila svoju činnosť Horná huta a bola prestavaná na robotnícku kolóniu. Závod Dolná huta spracovával banskoštiavnické koncentráty do roku 1969, kedy sa koncentráty začali na ďalšie hutnícke spracovanie vyvážať. V oblasti Štefultovského chodníka v časti Povrazník bola aj výroba lán pre potreby banskej činnosti. Táto prevádzka sem bola presťahovaná zo Štiavnických Baní (v tom čase Vindšachta) v roku 1909. Podľa informácie z roku 1921 zariadenie pozostávalo zo štyroch spletacích strojov pre rôzne hrúbky drôtu, z ktorých bolo možné dva použiť i na spletenie lán. Na jedenom spletacom stroji bolo možné vyrobiť laná dĺžky 1000 m. Od roku 1925 továreň dodávala laná pre podniky celého Slovenska (Podbrezová, Handlová, Prešov a iné).V roku 1928 došlo k likvidácii továrne a strojné zariadenie bolo odovzdané banskému riaditeľstvu v Příbrami.
Horná (Stadtgrundská) huta
GPS: 48.439438, 18.910992 [48° 26' 21.98'', 18° 54' 39.57'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
V oblasti Štefultovského chodníka boli v minulosti lokalizované centrálne hutnícke zariadenia, ktoré tavili rudu z celej banskošttiavnickej oblasti. Po období malých súkromných taviacich prevádzok sa podľa súpisu zariadení z roku 1619 dozvedáme, že v Hornej hute (pod Štefultovom) boli dve šachtové pece, tri pražiace a jedna zháňacia pec, veľké sklady rudy, uhlia a skúšobňa. O hute na Štefultove (pri pomníku sv. Jána) nie je záznam, pravdepodobne bola v tom čase mimo prevádzky. Podľa dostupných údajov sa získavanie drahých kovov v banskoštiavnickej oblasti vykonávalo procesom zolovnatenia. Pri tomto procese sa zlatostrieborný koncentrát tavil v olovenom prostredí. V dôsledku vysokej afinity olovo „absorbovalo“ zlatostriebro a v ďalšom procese v zháňacej peci sa oxidáciou silným prúdom vzduchu vytvárala tzv. glieda (PbO) a zlatostriebro (v banskoštiavnickej rude absolútna prevaha striebra). Glieda sa v dôsledku nižšej špecifickej hmotnosti akumulovala v hornej časti pece a mechanicky sa odstraňovala dovtedy, kým sa nedosiahol zlatostrieborný zbytok – tzv. silberblich.
V roku 1703 sa ako jedna z už erárnych hút pod Štefultovom uvádza Horná huta (Stadtgrundská) v Banskej Štiavnici. V roku 1740 bola obnovená práca v Stadtgrundskej hute, súčasne v Antolskej doline sa začala prestavba Siceliho huty, ktorá stála na mieste vyhorenej Brennerskej huty.
Komín na Lintichu
GPS: 48.432020, 18.919661 [48° 25' 55.27'', 18° 55' 10.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Komín a dymovod na Lintichu.
Chorobnosť pri ťažkých baníckych a hutníckych prácach v zlom prostredí bola vysoká. V roku 1873 nastúpil za chirurga a hlavného banského lekára v Banskej Štiavnici MUDr. Imrich Tóth, ktorý sa radikálne rozhodol riešiť hygienické problémy jednotlivých pracovísk. Významný úspech dosiahol pri liečení tzv. baníckej tunelovej choroby a označil za jej príčiny nedostatok hygieny. V tom čase bola medzi robotníkmi huty v Banskej Štiavnici rozšírená olovienka (saturizmus). Robotníci v hute prichádzali do priameho styku s výparmi olova pri rôznych technologických operáciách. Dostávali chronickú otravu olovom, ktorá sa prejavovala ochrnutím svalstva na rukách a zvyčajne umierali mladší ako 50-roční. MUDr. Tóth navrhol rad opatrení na zlepšenie situácie, ktoré smerovali do osobnej hygieny (ochranné pomôcky na dýchanie), stravovania (navrhol prideliť robotníkom 35-50g slaniny alebo 1l mlieka za zmenu). Z ekologického hľadiska bolo významným činom vysadenie 10 000 orechových stromov v chotári mesta Banská Štiavnica, ktoré ešte aj dnes nájdeme pri cestách v okolí Banskej Štiavnice. „Chcem, aby každé banícke dieťa malo za klobúk orechov“, vyhlásil doktor Tóth.
Najvýznamnejšie však boli technické opatrenia. Výpary z pecí sa mali odviesť tak, aby ich pracovníci nedýchali. Nad pracovným otvorom plamencových pecí vytvorili štvorhranné odsávacie zariadenia (odsávacie klobúky), ktorými sa plyny odsávali exhaustorom, pričom vyústenie tohto odsávania bolo komínmi 3 m nad strechou. Takýchto opatrení navrhol doktor Tóth niekoľko. Jedným z nich bolo v roku 1890 vybudovanie mohutného dymovodu do 50 m vysokého komína na vrchu Lintich nad hutou v Banskej Štiavnici. Bolo to ekologické dielo, ktorým sa postupne odvádzali všetky dymy z centrálnej huty, ale aj olovené výpary z plamencových a neskôr všetkých ostatných pecí.
Celý komplex sa skladal z troch častí: prašnej komory, dymovodu a 50 m vysokého komína. Na vstupe do dymového kanála bola mohutná prašná komora, vnútri vymurovaná červenými tehlami. Komora mala drevenú strechu. Táto časť slúžila na zachytenie najhrubších prašných častí. Odlučovací efekt sa dosahoval znížením rýchlosti prúdenia.
Ďalšiu časť tvorí dymovod, ktorý je postavený nad terénom, kopíruje povrch vrchu Lintich a má dĺžku 400 m. Kanál má klenbovitý strop, je z kameňa a vnútri je murovaný červenou tehlou. Je rozdelený na 9 sekcií vchodmi, ktoré boli pri normálnej prevádzke zamurované červenou tehlou. Kanál čistili dvakrát ročne – vtedy tehly vybúrali, aby sa doň mohlo vstúpiť. Rôznou výškou kanála sa dosiahla zmena jeho prierezu, teda zmena rýchlosti prúdenia. Tak dochádzalo k usadeniu ďalších jemnejších frakcií prachu a ochladením plynov aj ku kondenzácii prachových zložiek. Ešte aj v súčasnosti je na dne kanála 90 cm zachyteného prachu.
Poslednú časť komplexu tvorí komín, ktorý má v spodnej časti tvar osemuholníka, inak je prierez kruhový.
Z technologicko-ekologickej stránky toto dielo riešilo veľa problémov: zmenou rýchlosti spalín sa zachytávali prachové častice, ochladzovaním dymov z pecí a technologických operácií dochádzalo k ich kondenzácii a zachytávaniu v kanáloch. Nie je tiež zanedbateľné, že zachytené častice sa dali znovu spracovať. Komínom sa dosiahol prirodzený ťah a na odsávanie nebola potrebná energia. Komín mal nesporne aj rozptylový účinok a tak znižoval nebezpečné koncentrácie plynu (prevažne oxidov síry, dusíka, uhlíka).
Dymovod na Lintichu
GPS: 48.435352, 18.920959 [48° 26' 7.27'', 18° 55' 15.45'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Komín a dymovod na Lintichu.
Chorobnosť pri ťažkých baníckych a hutníckych prácach v zlom prostredí bola vysoká. V roku 1873 nastúpil za chirurga a hlavného banského lekára v Banskej Štiavnici MUDr. Imrich Tóth, ktorý sa radikálne rozhodol riešiť hygienické problémy jednotlivých pracovísk. Významný úspech dosiahol pri liečení tzv. baníckej tunelovej choroby a označil za jej príčiny nedostatok hygieny. V tom čase bola medzi robotníkmi huty v Banskej Štiavnici rozšírená olovienka (saturizmus). Robotníci v hute prichádzali do priameho styku s výparmi olova pri rôznych technologických operáciách. Dostávali chronickú otravu olovom, ktorá sa prejavovala ochrnutím svalstva na rukách a zvyčajne umierali mladší ako 50-roční. MUDr. Tóth navrhol rad opatrení na zlepšenie situácie, ktoré smerovali do osobnej hygieny (ochranné pomôcky na dýchanie), stravovania (navrhol prideliť robotníkom 35-50g slaniny alebo 1l mlieka za zmenu). Z ekologického hľadiska bolo významným činom vysadenie 10 000 orechových stromov v chotári mesta Banská Štiavnica, ktoré ešte aj dnes nájdeme pri cestách v okolí Banskej Štiavnice. „Chcem, aby každé banícke dieťa malo za klobúk orechov“, vyhlásil doktor Tóth.
Najvýznamnejšie však boli technické opatrenia. Výpary z pecí sa mali odviesť tak, aby ich pracovníci nedýchali. Nad pracovným otvorom plamencových pecí vytvorili štvorhranné odsávacie zariadenia (odsávacie klobúky), ktorými sa plyny odsávali exhaustorom, pričom vyústenie tohto odsávania bolo komínmi 3 m nad strechou. Takýchto opatrení navrhol doktor Tóth niekoľko. Jedným z nich bolo v roku 1890 vybudovanie mohutného dymovodu do 50 m vysokého komína na vrchu Lintich nad hutou v Banskej Štiavnici. Bolo to ekologické dielo, ktorým sa postupne odvádzali všetky dymy z centrálnej huty, ale aj olovené výpary z plamencových a neskôr všetkých ostatných pecí.
Celý komplex sa skladal z troch častí: prašnej komory, dymovodu a 50 m vysokého komína. Na vstupe do dymového kanála bola mohutná prašná komora, vnútri vymurovaná červenými tehlami. Komora mala drevenú strechu. Táto časť slúžila na zachytenie najhrubších prašných častí. Odlučovací efekt sa dosahoval znížením rýchlosti prúdenia.
Ďalšiu časť tvorí dymovod, ktorý je postavený nad terénom, kopíruje povrch vrchu Lintich a má dĺžku 400 m. Kanál má klenbovitý strop, je z kameňa a vnútri je murovaný červenou tehlou. Je rozdelený na 9 sekcií vchodmi, ktoré boli pri normálnej prevádzke zamurované červenou tehlou. Kanál čistili dvakrát ročne – vtedy tehly vybúrali, aby sa doň mohlo vstúpiť. Rôznou výškou kanála sa dosiahla zmena jeho prierezu, teda zmena rýchlosti prúdenia. Tak dochádzalo k usadeniu ďalších jemnejších frakcií prachu a ochladením plynov aj ku kondenzácii prachových zložiek. Ešte aj v súčasnosti je na dne kanála 90 cm zachyteného prachu.
Poslednú časť komplexu tvorí komín, ktorý má v spodnej časti tvar osemuholníka, inak je prierez kruhový.
Z technologicko-ekologickej stránky toto dielo riešilo veľa problémov: zmenou rýchlosti spalín sa zachytávali prachové častice, ochladzovaním dymov z pecí a technologických operácií dochádzalo k ich kondenzácii a zachytávaniu v kanáloch. Nie je tiež zanedbateľné, že zachytené častice sa dali znovu spracovať. Komínom sa dosiahol prirodzený ťah a na odsávanie nebola potrebná energia. Komín mal nesporne aj rozptylový účinok a tak znižoval nebezpečné koncentrácie plynu (prevažne oxidov síry, dusíka, uhlíka).
Spracovanie rúd zo žily Špitaler
GPS: 48.459617, 18.893437 [48° 27' 34.62'', 18° 53' 36.37'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Objekt sa nachádza na mieste, kde v minulosti prebiehala úprava drahokovových rúd a ich hutnícke spracovanie. Obidva pôvodné objekty sa nachádzajú v tesnom podloží žily Špitaler, ktorá bola v tejto časti v minulosti povrchovo dobývaná. Východ žily Špitaler je tesne za budovami a skalné bralo v záhrade hornej budovy tvorí priame podložie vydobytej žily. Pod cestou (ulica Horná Ružová) sa povrchové dobývky nezachovali, oblasť je rekultivovaná a zastavaná. Prevádzkové objekty (dom na ulici Horná Ružová č.1 a dom na ulici Dolná Ružová č.1) boli spojené podzemnou chodbou, ktorá mala pravdepodobne technologický účel. Pôvodné objekty boli prestavané na obytné účely, ale napriek tomu v nich zostali prvky, ktoré napovedajú o ich pôvodnom technologickom charaktere.V dome na Hornej Ružovej č.1 sa v minulosti vykonávala úprava rúd. Tento objekt je dnes národnou kultúrnou pamiatkou. Veľmi dôležitou súčasťou banskej výroby bol proces úpravy nerastných surovín, kde sa rôznym spôsobom z vyťaženej rudy oddeľovala úžitková zložka od jaloviny. Najjednoduchšou formou úpravy rúd bolo ich rozbitie kladivom na dostatočnú zrnitosť a následné ručné vytriedenie na základe vizuálneho posúdenia. Od 14. storočia sa v banskoštiavnickej oblasti drvenie rúd vykonávalo v rudných mlynoch a stupách. Ťažené rudy boli už v bani triedené na bohaté, stredne bohaté a tzv. stupové rudy. Bohaté rudy išli priamo na tavenie do hút, stredne bohaté boli ďalej spracovávané (podrvili sa a ručne sa z nich oddelila jalovina). Najzložitejšou technológiou sa spracovávala skupina stupových rúd. Boli to rudy, nepravidelne impregnované s relatívne nižším obsahom úžitkovej zložky. Tieto rudy sa drvili v stupách alebo v rudných mlynoch na zrnitosť niekoľko desatín milimetra, aby sa z nich uvoľnili minerály drahých kovov. Následne sa na princípe rôznej špecifickej hmotnosti oddelili rudné minerály od nerudných. V budove na Dolnej Ružovej č.1 sa v minulosti nachádzala hutnícka pec, kde sa tavili zlatostrieborné rudy vydobyté z povrchovej dobývky na žile Špitaler. Dôkazom prítomnosti hutnej pece v danom objekte je identifikovaná súvislá vrstva hutníckej trosky tesne pri základoch tohto domu. Poloha trosky bola odkrytá počas výkopových prác na ulici Dolná Ružová v roku 2003.
Banská Štiavnica bola v minulosti okrem ťažby rudy aj centrom hutníckej výroby, najmä hutníctva striebra. Najstaršia písomná zmienka o hute v Banskej Štiavnici je z roku 1390. Prvé taviace pece sa nachádzali v blízkosti povrchových dobývok, kde taveniu rudy napomáhal prirodzený ťah vetra. Nasvedčuje tomu aj názov horského hrebeňa „Offenhübel“ (Pecný vŕšok) nad Banskou Štiavnicou, kde sa pravdepodobne nachádzali skupiny jednoduchých taviacich pecí. Postupne sa pece modernizovali a centralizovali. Banskoštiavnické drahokovové rudy sa prevažne zhutňovali technológiou tzv. „zolovnatenia“, t.j. vnášaním bohatých rúd do roztaveného olova. Tak vzniklo olovo obohatené o striebro (resp. aj zlato). Intenzívnym vháňaním vzduchu do pece došlo k okysličeniu olova a vzniku tzv. "„gliedy“ (chemicky PbO). Glieda sa v peci akumulovala v hornej časti, mechanicky sa odstraňovala a na dne pece zostalo striebro, respektíve zliatina striebra a zlata.
Malá Goldfusská vodná nádrž (tajch)
GPS: 48.471781, 18.916530 [48° 28' 18.41'', 18° 54' 59.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Teraz už neexistujúca Goldfusská vodná nádrž bola postavená pre rokom 1770 ako posilňujúci zdroj vody pod Belianskym tajchom. Mala posilniť hlavne prívod vody na pohon stúp v Belianskej doline. Nachádzal sa na ľavej strane cesty do Banskej Belej pod terajším odkaliskom Sedem žien. Tak ako Beliansky tajch slúžil pre potreby stúp, mlynov a huty v Banskej Belej. V súčasnosti je zanedbaná, je zarastená po korunu hrádze, rovnako ako aj jej okolie. Malá Goldfusská nádrž je národná kultúrna pamiatka na území, ktoré je zapísané na zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Veľká Goldfusská vodná nádrž (tajch)
GPS: 48.473317, 18.922758 [48° 28' 23.94'', 18° 55' 21.93'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dnes už zaniknutá vodná nádrž (tajch) Veľká Goldfusská vznikla v druhej polovici 18. storočia podobne ako Malá Goldfusská nádrž na posilnenie Belianskej vodnej nádrže na pohon stúp v Belianskej a Kozelníckej doline. V súčasnosti už neexistuje. Na jej mieste bola v čase prevádzky úpravne na Novej šachte retenčná nádrž do ktorej vtekala voda z odkaliska Sedem žien, pred jej úpavou v čističke odpadových vôd (v objekte bývalej ČOV je dnes píla). Po ukončení banskej činnosti po r. 1993 bola retenčná nádrž zlikvidovaná a terén v rámci rekultivácie odkaliska upravený.
Vykopávky hutníckych a obytných objektov
GPS: 48.463906, 18.894885 [48° 27' 50.06'', 18° 53' 41.59'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2EZ-1-08)
V roku 1981 začalo Slovenské banské múzeum realizovať na lokalite Staré mesto archeologický výskum, ktorého doterajšie výsledky možno prezentovať na trase tohoto chodníka a v muzeálnej expozícii na Starom zámku s názvom Baníci prichádzajú. Na archeologicky skúmanej polohe – Plošina nad dobývkami sa odkryli pôdorysy murovaných stavieb, ktoré mali obytnú funkciu. Do suterénu viedli do skaly vysekané schody, pričom analogická situácia sa zistila na lokalite Treppenhauer v Sasku (Nemecko). Aj tam sú datované do 13. stor. V 15. stor. sa funkcia časti týchto objektov zmenila, pretože vstupné portály zamurovali, schody v suteréne prekryli zeminou a nad nimi postavili objekty technického charakteru. Pôdorysná situácia, početné nálezy trosky a ďalšie nálezy dokazujú existenciu redukčnej taviacej pece na získavanie železa a skúšobne rudy (testovali sa vzorky rúd kvôli ich možnej ťažbe). V r. 1985 sa skúmala priľahlá terasa a uskutočnil sa rez valovým opevnením. Kuchynská keramika 12. – 14. stor., prasleny, mince dokazujú využitie terasy na bývanie. Mohutný val vybudovali pravdepodobne v 16. stor. v čase protitureckej obrany.
Vývoj úpravníctva v okolí šachty František
GPS: 48.445852, 18.910629 [48° 26' 45.07'', 18° 54' 38.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Geopark Banská Štiavnica (2MB-1-19)
Nerastné suroviny sa málokedy ťažia v takej forme, aby sa mohli hneď použiť. S úžitkovými nerastami sa zvyčajne vyťaží aj veľké množstvo sprievodných jalových hornín. Vyťažená nerastná surovina často obsahuje viac úžitkových minerálov, ktoré je potrebné od seba oddeliť. Vyskytujú sa aj rudy, ktoré sú síce dostatočne čisté, ale majú nevyhovujúcu kusovosť, či vlhkosť pre ďalšie využitie. Súhrn všetkých procesov, ktorými sa surovina po vyťažení ďalej spracováva do formy schopnej odbytu a ďalšieho spracovania sa nazýva úprava. Pri úprave nerastných surovín sa využívajú poznatky z matematiky, fyziky, chémie, mineralógie a strojárstva. Úpravníctvo patrí medzi najstaršie technické činnosti ľudstva. Už v dobe kamennej to bolo vyhľadávanie a ťažba tvrdých nerastov (pazúrik, obsidián), ktoré bolo potrebné ďalej spracovávať, aby sa dali používať. Od doby bronzovej cez železnú až po súčasnosť sa tiahne dlhá niť vyhľadávania, dobývania, ale hlavne spracovávania nerastných surovín. Prvé písomné dôkazy o spracovávaní nerastných surovín sú známe z konca stredoveku, keď G. Agricola vo svojom slávnom diele „De re metalica“ (1556) popisuje ucelený systém spracovávania rúd. Mnohé princípy ním uvádzané sú v rôznych obmenách zdokonalené na súčasnú úroveň poznania a používajú sa dodnes.
Úžitkovú zložku z vyťaženej rúbaniny oddeľujeme na základe jej špecifických vlastností (zrnitosť, špecifická hmotnosť, elektrická vodivosť, povrchové napätie,...). Aby sa dokonale využili všetky úžitkové zložky v rúbanine, je túto potrebné po vyťažení podrviť a následne pomlieť tak, aby sa aj najjemnejšie zrnká úžitkovej zložky uvoľnili. Tento proces kedysi vykonávali baníci ručne, neskôr pomocou jednoduchých strojov (stupy, kamenné mlyny). Až do 20. storočia bola rozhodujúcou vlastnosťou pri úprave polymetalických rúd väčšia špecifická hmotnosť úžitkových minerálov ako okolitej horniny. Po vyťažení sa rudy drvili, mleli a ďalej spracovávali na rôznych typoch splavov a sadzačiek. Koncentráty získané gravitačným spôsobom sa potom ďalej spracovávali hutnícky alebo chemicky (amalgamácia). Banská Štiavnica, ako významné centrum baníctva v 18. a 19. storočí, významne prispela k vývoju a využívaniu nových úpravníckych zariadení. Rozhodujúcou sa ukázala byť úzka súčinnosť vedy a praxe, keď mnohé myšlienky (Schitko, Rittinger...), ktoré vznikli na pôde Baníckej akadémie (1762) boli úspešne odskúšané a uvedené do praxe v banskoštiavnických banských závodoch. Rozhodujúci vplyv na vývoj úpravníctva malo aj vyťaženie bohatých, ľahko upraviteľných rúd. Ťažba menej hodnotných rúd s nízkymi obsahmi úžitkovej zložky priamo pobádala k hľadaniu nových spôsobov úpravy. Za revolučný krok v procese úpravy rúd s nízkymi obsahmi kovov považujeme zavedenie flotačnej úpravy. Jedná sa o fyzikálno – chemický proces, keď vhodne zvolenými chemickými činidlami ovplyvňujeme povrchové napätie minerálov. Takto vieme dosiahnuť to, že niektoré minerály sa viažu („prilepia“) na drobné vzduchové bublinky a iné nie. Toto sa uskutočňuje vo flotačných celách. Sú to technické zariadenia, do ktorých sa privádza rmut (rozomletá ruda s vodou) z mlynov a stlačený vzduch tvoriaci drobné bublinky. Po pridaní vhodných reagencií (peniče, aktivátory, zberače) sa zmení povrch úžitkových minerálov tak, že sa tieto viažu na vzduchové bublinky a tie ich vynášajú na povrch do peny. Jalové zrnká zostávajú v rmute a odtekajú spodom do odpadu. Úžitková zložka sa zhromažďuje v pene, ktorá sa stiera z povrchu hladiny, zahusťuje, suší a ďalej hutnícky spracováva. Prvá flotačná úpravňa v Banskej Štiavnici bola postavená v roku 1930 pri šachte František. Všeobecne spočíva úprava rúd v niekoľko po sebe idúcich operáciách:
Prípravné úpravnícke procesy:
Drvenie – vyťažená rúbanina o veľmi rôznorodej kusovosti sa pomocou rôznych drvičov pripraví na vsádzku do mlynov. Mletie – rúbanina sa ďalej zmenšuje na takú zrnitosť, aby sa dosiahlo uvoľnenie úžitkovej zložky od jaloviny.Rozdružovacie procesy:
Gravitačné metódy rozdružovania –využívajú rôznu špecifickú hmotnosť jednotlivých zložiek rozdružovaného materiálu -splavy, sadzačky, cyklóny. Magnetické metódy – sú založené na využívaní rozličnej magnetickej susceptibility (príťažlivosti) jednotlivých zložiek rubaniny. Táto vlastnosť sa zvyčajne ešte pred úpravou zvyšuje, napríklad pražením rudy. Elektrostatické metódy – využívajú rozdielnu elektrickú vodivosť jednotlivých zložiek rúbaniny. Rádiometrické metódy – využívajú na rozdelenie minerálnych zložiek rudy ich prirodzenú rádioaktivitu jednej zo zložiek. Optické metódy – pri rozdelení minerálnych zložiek využívajú rozdielne optické vlastnosti jednotlivých zložiek (odraz svetla, fluorescenciu ...). Flotácia – na rozdelenie minerálnych zložiek rudy využíva rôznu afinitu jednotlivých minerálov k bublinkám vzduchu. Hydrometalurgia – zakladá sa na rôznej rozpustnosti minerálnych zložiek v kvapalnom prostredí.Pomocné úpravnícke procesy:
Po rozdružovaní sa nachádzajú odseparované minerály zvyčajne vo forme, ktorá ešte nie je vhodná na ďalšie spracovanie alebo transport. Najčastejšie je potrebné koncentráty odvodniť. Toto sa vykonáva v postupnosti: zahusťovanie – filtrovanie – sušenie. K pomocným procesom zaraďujeme aj skladovanie odpadov na odvaly alebo odkaliská, odprašovanie, vzorkovanie a kontrolu.
Zušľachťovacie procesy:
Sem patrí ďalšie spracovanie produktov úpravy, ako sú briketovanie a peletizácia, ktoré sú potrebné pre ďalšie technologické prosesy výroby. Úpravníctvo je dynamická vedná disciplína, sprevádzajúca ľudstvo odnepamäti. Je ovplyvnené rôznymi vednými odbormi a naopak rozvoj mnohých vedných odborov má pôvod v snahe ľudstva efektívne využívať prírodné zdroje.
Povrchové objekty šachty Roveň
GPS: 48.448646, 18.873956 [48° 26' 55.13'', 18° 52' 26.24'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Povrchové technické a banské objekty
Pozostatok povrchových objektov šachty Roveň. Zdevastovaná bývalá admnistratívna budova vpravo mimo záber je rekonštruovaná na ubytovacie zariadenie.
Tajch pri šachte Maximilián
GPS: 48.444171, 18.886995 [48° 26' 39.02'', 18° 53' 13.18'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
V súčasnosti už neexistujúce dva špičkové tajchy (vodné nádrže) menších rozmerov nad šachtou Žigmund a pri šachte Maximilián tvorili so známejším a dodnes existujúcim tajchom Klinger jeden vodohospodársky systém prepojený dômyselným systémom vodných jarkov (Lichner et al., 2005).
Voda z dnového výpustu tajchu Klinger bola vedená Žigmundským náhonným jarkom k rovnomennému tajchu nad šachtou Žigmund. Jeho dĺžka bola celkovo 1367 m. Jarok je pomerne stále dobre čitateľný v teréne. Úsek križujúci novú štátnu komunikáciu s premostením je dnes prerušený a úplne zanikol, zvyšná časť až po tajch nad šachtou Žigmund je v pomerne zachovalom stave. Podstatná časť vedie lesným porastom, miestami je vodný jarok poškodený ťažbou a pohybom lesných mechanizmov (čo sa v podmienkach štátnych aj mestských lesov deje ustavične), alebo je rozrušovaný prerastajúcou náletovou vegetáciou. V priestore na svahuSvätotrojičného vrchu zvažujúcom sa k šachte Žigmund boli tajchy dva. Jeden špičkový akumulačný a menší vyrovnávací, z ktorého bola voda priamo vedená na šachtu Žigmund. Od väčšieho tajchu nad šachtou Žigmund viedol vodný jarok vodu smerom do priestoru šachty Maximilián k rovnomennému tajchu – tzv. tajch pri šachte Maximilián. Východne od tajchu nad šachtou Žigmund, v tesnej blízkosti je jarok výrazne zarezaný do reliéfu a pokračuje približne 30 metrov, potom sa v teréne stráca. Približne 200 metrov sa v súčasnosti nachádza na súkromnom pozemku, ďalšia časť jeopäť prerušená novšou asfaltovou komunikáciou. Pod úrovňou tejto komunikácie je jarok niekoľkokrát výrazne prerušený násypmi, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou cesty. Časť vodného jarku prechádza popri šachte Anna, ktorá je zakreslená aj na historickej mape a ktorú môžeme aj dnes vidieť. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe miestnych komunikácií. Napríklad pri výstavbe cesty na Hornú Roveň sa nad jazerom Klinger aplanovali odvaly šachty Weiden. Rovnako sa tu pri výstavbe obchvatovej cesty z Banskej Štiavnici smerom na Levice likvidovali odvaly šachty Anna. Materiál z odvalov sa využil na výstavbu uvedených komunikácií. Celková dĺžka odvodného jarku od tajchu nad Žigmundšachtou po tajch pri Maximilián šachte bola 1583 metrov.
Časť tohto vodohospodárskeho systému je spojená vodnou štôlňou. Celková dĺžka je 290 metrov. Táto štôlňa bola doplňujúcim zdrojom vody z jarkov vedených od Štiavnických Baní pre potreby oboch tajchov, okrem Klingera, ktorý sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške. Do dnešnej doby sa zachovala len jedna jej časť a to jej severné ústie smerom k Banskej Štiavnici. Druhú časť neďaleko šachty Maximilián dnes nie je možné v teréne identifikovať, keďže sa nachádzala na miestne umelého násypu vzniknutého z dôvodu výstavby mosta pre cestu 524 - Pod Svätotrojičným vrchom.
Tajch pri Maximilián šachte:
Jeho identifikácia je dnes možná len na základe historických dokumentov. Dnes je priamo na mieste bývalej vodnej nádrže prevádzka píly, sklad drevného materiálu a paliet a prevádzková budova. Dno bolo zasypané stavebným materiálom, v teréne je možné vidieť len predpokladanú časť pôvodnej hrádze na západnej strane. Rozmermi patril k malým nádržiam. Jeho rozloha bola približne 1022 m², mal obdĺžnikový tvar s dĺžkou strán približne 14 a 73 metrov. Zánik je datovaný do prvej polovice 19 storočia.
Technické parametre tajchu pri Maximilián šachte:
Kóta koruny hrádze: 662,3 m n. m. do 4 metrov 3 metre Predpokladaný objem 3500 m³
Hrob a náhrobník Karola Braxatorisa
GPS: 48.198432, 18.929248 [48° 11' 54.36'', 18° 55' 45.29'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
K ojedinelým pamiatkam o živote a diele národných a literárnych dejateľov v Honte sa radí hrob a náhrobník Karola Braxatorisa (1806 – 1869), evanjelického farára, brata Andreja Sládkoviča. Na kamennom podstavci je osadený náhrobník z mramoru s textom: „Tu odpočíva Karel Braxatoris ev.sl.b. kazateľ Tesársky spisovateľ cirkevných kníh 1806 – 1869. Pokoj prach jeho. Náhrobník bol postavený v roku 1870.“
Rodný dom ThDr. Mons. Michala Buzalku
GPS: 48.419354, 18.935966 [48° 25' 9.67'', 18° 56' 9.48'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Web: http://sk.wikipedia.org/wiki/Mor%C3%A1lna_teol%C3%B3gia
18. septembra 1885 sa vo Svätom Antone narodil významný katolícky kňaz a teológ ThDr. Mons. Michal Buzalka. V rokoch 1908 až 1912 pôsobil ako kňaz v pastorácii na rôznych miestach: Teplá, Banská Štiavnica, nemocnica sv. Štefana v Budapešti, Skýcov, Vajnory. V rokoch 1922 až 1924 vykonával funkciu prefekta seminára v Trnave a zároveň tu vyučoval morálnu a pastorálnu teológiu. V rokoch 1924 až 1931 bol farárom v Zavare. V roku 1931 bol vymenovaný za rektora seminára v Trnave. Po prenesení seminára do Bratislavy v roku 1936 sa po zriadení Bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského stal prvým rektorom jej kňazského seminára a to až do roku 1940. Funkciu rektora seminára zastával opäť v rokoch 1942 až 1950. 15. mája 1938 bol v Ríme vysvätený za pomocného biskupa Trnavskej apoštolskej administratúry ako titulárny biskup konenský. V rokoch 1939 až 1945 zastával funkciu predsedu Katolíckej akcie a Združenia katolíckej mládeže. V roku 1940 bol vymenovaný za vojenského vikára Slovenskej armády. V tejto funkcii zotrval až do roku 1945. V roku 1945 bol za svoje aktivity počas Slovenského štátu uväznený na 4 mesiace.
V rámci represálií KSČ voči rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku bol Michal Buzalka 12. júla 1950 vzatý do vyšetrovacej väzby, kde bol podrobený fyzickému a psychickému týraniu. 12. januára 1951 ho štátny súd v Bratislave v procese spolu s biskupimi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Gojdičom odsúdil na doživotie. V rokoch 1951 až 1956 bol väznený vo Valdiciach, Leopoldove, Prahe- Ruzyni, Žiline, Ilave a v Prahe - Pankráci. Na základe jeho veľmi zlého zdravotného stavu, spôsobeného pobytom vo väzení, mu v roku 1956 prerušili výkon trestu. Následne bol internovaný v Domove dôchodcov v Děčíne a v Charitnom domove v Tábore, kde 7. decembra 1961 zomrel. Jeho telesné ostatky boli v roku 1964 prenesené do rodiska vo Svätom Antone, 12. februára 2003 boli prenesené do krypte katedrály sv. Martina v Bratislave.
Dom č. 5 na ul. Pod Červenou studňou
GPS: 48.462280, 18.891077 [48° 27' 44.21'', 18° 53' 27.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Významné objekty (architektúra, klopačky, vartovne)
Jednopodlažný podpivničený meštiansky dom s podkrovím. Prevládajúcim stavebným slohom je barokový. Dom hoci nie je kultúrnou pamiatkou, prechádza citlivou postupnou rekonštrukciou.
Michal Buzalka
GPS: 48.419181, 18.940803 [48° 25' 9.05'', 18° 56' 26.89'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná socha Michala Buzalku, biskupa: 18.9.1885 - 2.12.1961 na stene kostola.