Veľký Kolpašský tajch
GPS: 48.447294, 18.976004 [48° 26' 50.26'', 18° 58' 33.61'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Veľký Kolpašský tajch sa začal stavať v roku 1730 pod vedením sliezskeho majstra staviteľa. Celkový náklad stavby činil 90 000 zlatých. Hneď po realizácii výstavby sa začali prejavovať priesaky a následne trhliny, čím sa vlastne nádrž znefunkčnila. Príchodom Samuela Mikovíniho do Banskej Štiavnice v roku 1735 sa začal tento problém riešiť. Vďaka jeho vynikajúcim schopnostiam i skúsenostiam s výstavbou hrádzí na Dunaji sa prikročilo k oprave a k prestavaniu tohoto veľmi významnému tajchu. Aj keď táto oprava tajchu v roku 1735 bola neúspešná, nemožno pripísať vinu Mikovínimu, pretože nové trhliny vznikli okolo odvodňovacej rúry, ktorá bola v pôvodnej hrádzi. Nepredpokladal, že aj táto operácia bola nekvalitne vykonaná. K definitívnej a konečnej oprave a zvýšeniu hrádze došlo v roku 1746 opäť pod vedením S. Mikovíniho, ktorý v tom čase súčasne viedol aj výstavbu priečnej hrádze na Richňave. Po jej realizácii dosiahla výška hladiny vody cca 14 m a objem vody sa zvýšil na viac ako 700 000 m³. Náklady na prestavbu hrádze činili 34 915 zlatých.
Súčasne s opravou hrádze budovali sa aj prítokové jarky s celkovým nákladom 10 000 zlatých. Ukončené boli v roku 1754. Najdlhším bol Kolpašský (Talvízsky) zberný jarok v dĺžke 3 650 m. Celková dĺžka prítokových jarkov spolu s náhonným Kolpašským základným jarkom (4950 m) bola viac ako 10 km. Tieto jarky odvodňovali plochu väčšiu ako 7 km². Dômyselne bol vyriešený regulačný systém prítokov do nádrže resp. priamo do náhonného jarku cez rozdeľovacie objekty vybudované na prítokových jarkoch. Tento systém umožňoval pri prívalových vlnách odvádzať maximálne množstvo vody do nádrže a súčasne odvádzať vodu aj priamo do náhonného jarku privádzajúceho vodu na úpravárenské zariadenia na šachte František bez toho, aby sa voda odoberala z tajchu. Tento systém zabezpečoval stálu prevádzku úpravárenských zariadení v priebehu celého roka s racionálnym a dômyselným využívaním vody z tajchu a súčasne zabezpečoval jeho pravidelné plnenie.
Technické parametre Veľkého kolpašského tajchu:
- výška hrádze 14,2 m
- šírka hrádze 12 - 18 m
- dĺžka hlavnej hrádze 190 m
- dĺžka priečnej hrádze 68 m
- kóta koruny hrádze 598,5 m n. m.
Depresia po banskej činnosti šachty Ferdinand
GPS: 48.476835, 18.899707 [48° 28' 36.61'', 18° 53' 58.95'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Poklesové územie ako dôsledok vzniku miestnej depresie po ukončení banskej činnosti na šachte Ferdinand.
Malý Kolpašský tajch
GPS: 48.445957, 18.977334 [48° 26' 45.45'', 18° 58' 38.4'']
Obec: Banský Studenec
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malý Kolpašský tajch bol vybudovaný v roku 1774. Vznikol predĺžením hlavnej hrádze veľkého tajchu. Jeho význam spočíval v tom, že sa zväčšila plocha pre záchyt vody a tým sa umožnil aj jej zvýšený odber. Dômyselné bolo riešenie výstavby úpravárenských zariadení. Na ôsmich vybudovaných spádoch voda postupne poháňala celé batérie stúp, aby potom ešte v potoku Štiavnica spolu s vodou zo Štefultovskej doliny poháňala turbínu stupy Schweizer s výkonom 50 HP. Priemerný odber vody za rok sa blížil k dvom miliónom kubíkov vody. Aj tieto tajchy prešli od 1. júna 1995 do správy Povodia Hrona, š.p. B. Bystrica. V najbližších rokoch sa uvažuje s rekonštrukciu obidvoch tajchov. Vzhľadom na charakter povodia v okolí nádrže, na oboch stranách ohraničených úzkym pásom listnatých stromov a samotné tajchy dotvárajú ráz okolitej krajiny a vďaka klimatickým pomerom a prírodnej scenérii sú vyhľadávaným rekreačným miestom.
Technické parametre Malého Kolpašského tajchu:
- výška hrádze 6,5 – 9 m
- šírka hrádze 7 – 9 m
- dĺžka hrádze 90 m
- kóta koruny hrádze 598,5 m n.m.
Kysihýbeľské vodné nádrže
GPS: 48.458231, 18.937343 [48° 27' 29.63'', 18° 56' 14.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Prvá nádrž v tejto lokalite sa spomína v roku 1678 v súvislosti so Svätotrojičnou hutou. Táto nádrž mala nedostatočnú kapacitu a pravdepodobne zanikla po vybudovaní Belianskej a Halčianskej vodnej nádrže. Neskoršie sa spomínajú vodné nádrže, ktoré už nemali banskotechnický účel a boli vybudované pre rybolovné účely. Patrili svätobeňadickému opátstvu a v roku 1830 prešli do vlastníctva Baníckej a lesníckej akadémie. Boli využívané výlučne pre chov rýb. Po zániku Baníckej akadémie prešli pod správu školských lesov Strednej lesníckej školy. V druhej polovici 20. storočia mala rybníky v prenájme Miestna organizácia SRZ, ktorá ich využívala ako chovné nádrže pre odchov násady kaprov, šťúk a iných druhov pre štiavnické tajchy. V súčasnosti už Miestna organizácia Slovenského rybárskeho zväzu nádrže neobhospodaruje, tie sú zanedbané a postupne sa zazemňujú. Technické zariadenia (výpuste, prívodné jarky, sádka) sú buď nefunkčné alebo sú značne zdevastované, prípadne úplne chýbajú.
Tajch pri šachte Magdaléna
GPS: 48.436822, 18.871907 [48° 26' 12.56'', 18° 52' 18.87'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Zaniknutá vodná nádrž. Leží na ohradenom súkromnom pozemku a z blízkej lesnej cesty je takmer neviditeľná. Rozmery tejto malej vodnej nádrže obdĺžnikového tvaru sú približne 80x17 m. Ide o nádrž, ktorá v minulosti slúžila ako prepojovací objekt medzi náhorným jarkom z Veľkej Vindšachty so spodným náhonným jarkom z tajchu Evička. Objem tejto nádrže bol približne 4800m3. Zabezpečoval niekoľkodňovú špičkovú prevádzku na pohon čerpacích zariadení na šachte Magdaléna. V súčasnosti je v jarných a jesenných mesiacoch napájaný z vlastného mikro povodia, najmä z topiaceho sa snehu a z výdatných zrážok. Nádrž je posadená v malebnom prostredí v centre Štiavnických Baní, v tesnej blízkosti Révaiovského domu – bývalej budovy správy šachty Magdaléna, neskôr využívanej ako sklad a prípravovňa pušného prachu. Tajch pri šachte Magdaléna momentálne čaká na obnovenie náhonných jarkov a opätovné naplnenie vodou. Na obrázku nižšie je pravdepodobná lokalizácia opisovaného tajchu označená čislom 1, čislo 2 je poloha tajchu Spodná Vindšachta. Druhý obrázok znázorňuje situáciu okolia tajchu Evička, kde je pravdepodovne (vpravo hore) znázornená aj časť územia predpokladanej polohy tejto špičkovej vodnej nádrže. Je ale možné, že na tejto mape je zachytený bývalý tajšok, tak isto vyrovnávacia špičková nádrž pri čachte Leopold, ktorá bola oproti tajšíku pri Magdaléna šachte menej pretihnutá, resp. oválnejšia. Čiastočne obe vidno na ďaľšej mape...
Tajch Krechsengrund (Tajšok)
GPS: 48.437967, 18.854600 [48° 26' 16.68'', 18° 51' 16.56'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Výstavba nádrže sa začala v roku 1735 a predpokladané náklady na jej výstavbu presahovali 21 600 zlatých. Výstavbu hrádze viedol Samuel Mikovíni a z hlásenia banských úradníkov z 24. septembra 1737 vyplýva, že nádrž už bola hotová a jej výstavba stála vyše 24 000 zlatých. Táto nádrž bola pomerne malá, zo skupiny piargskych vodných nádrží bola však najvyššie položená. Mala len menší hospodársky význam a slúžila prevažne pre potreby šachty Königsegg. Nachádzala sa na mieste, ktoré sa vzhľadom na zvyšky tejto vodnej nádrže dodnes nazýva Tajšok. Po ekologickej stránke je v porovnaní s ostatnými tajchami piargskej skuiny vodných nádrží značne špecifický. Nielen polohou a veľkosťou, ale najmä vysokým stupňom eutrofizácie, ktorá je dôvodom aj jeho silného zakalenia. Eutrofizácia je procesom prirodzeného alebo umelého obohacovania vôd anorganizkými živinami (predovšetkým zlúčeninami dusíka a fosforu), ktoré spôsobujú postupné zmeny fyzikálno-chemických vlastností vody, biologického režimu vodných ekosytémov – hlavne stojatých vôd. Dôvodom takéhoto obohacovania živinami je najčastejšie poľnohospodárska činnosť v povodí (hnojenie), pasienkárstvo a chov dobytka spolu s každoročným hromadením organizkej zložky pochádzajúcej z jesenného opadu lístia. Vodné nádrže tohoto typu sú obyčajne plytšie, preto sa ľahko prehrievajú a sezónne dochádza k enormnému rozvoju siníc či rias spôsobujúcich takzvaný vodný kvet.
Tajch Bakomi
GPS: 48.43451, 18.85166 [48° 26' 4.24'', 18° 51' 5.98'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Bakomi sa začal stavať v roku 1735 a stavba bola dokončená už o dva roky. Dôvodom postavenia tajchu Bakomi podľa baróna Jána Nepomuka Mitrovského, komisára Dvorskej komory pre banské mestá, bolo to, že pokladal za nevyhnutné lepšie zachytiť zbytočne odtekajúce povrchové vody (po naplnení tajchu Veľká Windšachta) zo zberných jarkov z Krížnej, Sitna a Dekýša, ako aj vodu z dolného Krechsengrundu. Potrebu postavenia tohto tajchu zdôvodnil aj tým, že po jeho postavení by oberbieberštôlňanské stangenkunsty (čerpacie zariadenia) mohli byť o tri až štyri týždne dlhšie v činnosti ako dovtedy, rovnako ako aj trinásť stupových kolies so 78 tĺkmi. Po zameraní stavby geodetom Samuelom Mikovínim sa práce na stavbe tajchu Bakomi začali v júli 1735. V archívnom materiáli z roku 1737 sa už hovorí konkrétne o končiacich sa prácach na tajchu Bakomi. Pritom sa konštatuje, že tajch je hotový, zostáva zrovnať len niekoľko výstupkov a priviesť zberný jarok, pričom predpokladané náklady 21 600 fl. sa už vyčerpali.
So stavbou zberného Bakomského jarku (dlhého cca 800 m) sa začalo hneď po dokončení výstavby tajchu spod Veterníka (Krechsengrundu). Neskoršie sa začal budovať zberný Fliačsky jarok (v dĺžke 1 800 m) z neďalekej Krížnej (spod Pecín). Zároveň pokračovala stavba Hodrušského jarku, ktorý po dokončení dosahoval dĺžku cca 8 000 m.
Voda z tajchu sa odvádzala cez výpustný systém a odtokovou chodbou z hrádze do náhonného jarku, ktorým sa privádzala na čerpací a ťažný stroj s brzdiacim zariadením k šachte Siglisberg. Začiatkom druhej polovice 18. storočia bol tajch prepojený Novou richnavskou štôlňou, nazývanou aj Spodnou štôlňou Bakomi, s tajchom Malá Richňava. Odvtedy sa na dopĺňanie tajchu Bakomi mohla použiť aj voda z tajchov Malá a Veľká Richňava. Tým sa do značnej miery v priebehu roka predlžovalo obdobie prevádzkovania čerpacieho stroja na šachte Siglisberg.
V rokoch 1789 až 1791 sa vykonala dovtedy najrozsiahlejšia rekonštrukcia tajchu. Jej súčasťou bola výmena dreveného potrubia za železné, oprava výpustného systému a zároveň zabudovanie regulačného rozdeľovacieho zariadenia v odtokovej hrádzovej chodbe. Týmto zariadením sa dala voda z tajchu odviesť aj do jarku vybudovaného v telese vzdušnej strany hrádze ako súčasť náhonného jarku privádzajúceho vodu z Hlavnej richňavskej štôlne k šachte Siglisberg. Ďalšou možnosťou bolo vypúšťať vodu do tajchu Veľká Windšachta.
Pri výmene dreveného potrubia za železné v rámci rekonštrukčných prác sa neurobil zásek do hrádze. Na tento účel sa vyrazila dočasná štôlňa s výdrevou, ktorá sa po uložení potrubia zasypala a utesnila ílom. Na začiatku chodby zo vzdušnej strany hrádze sa vybudovala kruhovitá kupola z vyklinovaného kameňa, ktorá sa zachovala dodnes. Po čase sa začala prejavovať netesnosť na návodnej strane hrádze. Priesaková voda sa odvtedy odvádzala do tajchu Veľká Windšachta. Po znefunkčnení zberných jarkov v 20. storočí tieto priesaky v odtokovej chodbe spôsobili rýchle vyprázdňovanie vodnej nádrže. Odvtedy až dosiaľ je hladina vody v tajchu veľmi nízka.
Zberné jarky k tajchu Bakomi
Vodná nádrž Bakomi mala tri samostatné zberné jarky, a to Bakomský, Fliačsky a Hornohodrušský zberný jarok. Všetky tieto jarky sa budovali súčasne s výstavbou tajchu Bakomi v roku 1735. Bakomský zberný jarok bol vybudovaný zo spodnej Krechsengrundskej doliny v dĺžke cca 800 m. V súčasnosti je ťažko identifikovateľný. Spôsobila to výstavba chatovej osady nad tajchom Bakomi. Zachované ostali len fragmenty jarku.
Fliačsky zberný jarok bol vybudovaný spod Pecín v dĺžke 1 777 m a do tajchu vyúsťoval pod horou Bakomi.
Hornohodrušský zberný jarok so svojou dĺžkou 8 278 m patril medzi najdlhšie zberné jarky. Bol vybudovaný západne od Červenej studne. Je možné identifikovať ho podľa vybudovaného chodníka a lesnej cesty, ktoré vedú popri zbernom jarku. Zachovali sa aj drobné fragmenty pôvodného jarku.
Náhonný jarok od tajchu Bakomi bol spojovacím jarkom medzi vodnou nádržou Bakomi a Veľkou Vindšachtou. Úlohou tohto jarku bolo odvádzať prebytočné vody z tajchu Bakomi do Veľkej Windšachty, z ktorej sa realizoval hlavný odber vody na pohon banských a úpravníckych zariadení.
Základné parametre vodnej nádrže Bakomi:
– celkový objem vodnej nádrže 160 000 m3,
– výška hrádze 15,60 m,
– šírka koruny hrádze 12,20 až 13,30 m,
– dĺžka hrádze 113,80 m,
– kóta koruny hrádze 714,0 m n. m.
Veľký Vindšachtský tajch
GPS: 48.434346, 18.856062 [48° 26' 3.65'', 18° 51' 21.82'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Veľká Windšachta bol vybudovaný v rokoch 1712 až 1715 podľa projektu Mateja Kornela Hella. Cieľom bolo uchrániť prevádzku Hornej Bieberovej štôlne pred likvidáciou, ktorá jej hrozila vzhľadom na stúpajúcu podzemnú vodu v banských dielach. Financie na jeho výstavbu poskytla Dvorská komora. Vznik Veľkej Windšachty súvisel s veľmi neutešenou situáciou, ktorá najprv vznikla po odchode Rákocziovského vojska v roku 1708. Vojsko zanechalo po sebe spustošené bane. Neskôr, v roku 1710, vypukla morová epidémia. Pri nej z 10 000 až 12 000 obyvateľov v krátkom čase podľahla takmer polovica. Nedostatok ľudí, ale aj zvierat (ťažných koní) sa stal príčinou rozhodnutia na najvyšších miestach zlikvidovať baníctvo na Hornej Bieberovej štôlni. Ešte pred začiatkom likvidácie baní však prišiel hlavný strojník Matej Kornel Hell s návrhom vybudovať väčšiu vodnú nádrž (tajch). Z nej a z ďalších, už skôr vybudovaných tajchov (Spodná Windšachta, Evička) by sa voda použila na čerpacie zariadenia poháňané vodou.
Svojimi nákresmi nových, efektívnejších čerpacích zariadení na vodný pohon chcel M. K. Hell vyčerpať podzemné vody z baní, a preto svoj návrh predložil Hlavnému komornogrófskemu úradu a následne aj cisárskemu dvoru. Vzhľadom na nákladnú výstavbu tajchu nebolo jednoduché prijať jeho návrh. Hell však presvedčivým spôsobom svoj návrh obhájil. Na základe jeho návrhu sa v roku 1712 pristúpilo k výstavbe tajchu Veľká Windšachta a súčasne aj k výstavbe Dolnositnianskeho zberného jarku v dĺžke 5 167 km. Ten mal privádzať vodu do spodného tajchu. Za krátky čas voda z novovybudovaného banského vodohospodárskeho systému poháňala sedem čerpacích strojov, ktoré postupne vyčerpali zatopené bane, a baníctvo na Hornej Bieberovej štôlni bolo zachránené.
So stavbou tajchu úzko súvisela aj výstavba zberných a odtokových (náhonných) jarkov, a to Dolnositnianskeho, Širokého a Dolnodekýšskeho jarku. S výstavbou jarkov sa pokračovalo ešte v roku 1716, keď sa spolu s nimi dokončovalo aj zvyšovanie hrádze tajchu Veľká Windšachta. Tú ešte v roku 1713 počas jeho výstavby navrhol Matej Kornel Hell zvýšiť o 2,5 siahy. Tým sa malo päťnásobne zväčšiť množstvo zachytenej vody a ušetriť tak 220 párov koní na pohon čerpacích zariadení. V nasledujúcich obdobiach sa musela hrádza tajchu ešte niekoľkokrát opravovať pre vznik prasklín a priesakov a hrozilo jej pretrhnutie. Na žiadosť hlavného komorského grófa a Dvorskej komory prišiel v roku 1729 do Banskej Štiavnice Samuel Mikovíni, ktorý navrhol nákladnú opravu tajchu Veľká Windšachta. Na opravu boli privolaní odborníci zo Sliezska, ktorí navrhnutú opravu aj vykonali.
V rokoch 1731 a 1732 sa vykonávali práce na novom jarku z Krížnej (Široký jarok). Privádzal vodu do Veľkej Windšachty, pretože pôvodný zberný jarok postavený sedem rokov predtým sa úplne rozpadol. Ďalšiu veľkú opravu hrádze navrhol v roku 1747 opäť Samuel Mikovíni. Tá sa v tom roku aj zrealizovala. Značné opravy si hrádza tajchu vyžiadala aj v roku 1758. Na tieto opravy bolo z hlavnej pokladnice bystrickej komory poskytnutých 1 634 florénov. V roku 1788 sa na tajchu vykonala najväčšia oprava. Z dôvodu veľkých priesakov v odtokovej štôlni sa urobil zásek do hrádze, bola vybudovaná šachtica zo silného dubového dreva a zrealizovaná nová odtoková štôlňa, v ktorej bolo zabudované potrubie o priemere 300 mm. Súčasne bolo vykonané zvýšenie hrádze o 2,5 m, čo predstavovalo zvýšenie objemu vodnej nádrže na viac ako 300 000 m3 vody.
Zberné jarky k tajchu Veľká Windšachta
Tajch Veľká Windšachta mal dva samostatné zberné jarky, a to Hlavný piargsky jarok a Široký jarok. Ich výstavba sa realizovala začiatkom 18. storočia. Najvýznamnejšiu úlohu zohral Široký jarok, ktorý odvádzal najväčšie množstvo vody do tajchu Veľká Windšachta. Pôvodný Široký jarok sa budoval v rokoch 1716 až 1724, no do roku 1731 sa celkom rozpadol. Od tohto roku sa zároveň začali práce na novom zbernom jarku (jarku spod Krížnej). Náklady na jeho výstavbu predstavovali 8 800 florénov. V roku 1733 sa začali raziť dve vodné štôlne, ktoré boli súčasťou tohto jarku. Po roku 1738 bol Široký jarok prepojený s Hornositnianskym zberným jarkom a od roku 1779 znovu oddelený rozdeľovacím objektom na Krížnej do Hornositnianskeho jarku.
Druhým jarkom bol Hlavný piargsky jarok, ktorý bol vybudovaný od šachty Weiden a odvádzal povrchové vody jednak z Mocnej hory (spod kóty Vtáčnik, 800 m n. m.), jednak povrchové vody z okolitých kopcov nad Štiavnickými Baňami.
Náhonný jarok od tajchu Veľká Windšachta bol vybudovaný v roku 1715 v súvislosti s výstavbou tajchu Veľká Windšachta. Voda z náhonného jarku sa do roku 1749 využívala najskôr na pohon čerpacích zariadení s pákovým a kyvadlovým prevodom (stangenkunstov). Využíval sa aj stroj na vodný pohon s brzdiacim zariadením na dopravu rudy a hlušiny na jednotlivých banských šachtách. Následne sa voda z náhonného jarku využívala aj pre potreby stúp pod šachtou Leopold. Prepadová voda spolu s vyčerpanou banskou vodou sa využívala aj na pohon úpravníckych zariadení v Štefultovskej doline. Po roku 1749 sa voda z náhonného jarku začala používať aj na pohon vodnostĺpcových čerpacích zariadení, ktoré skonštruoval a v šachte Leopold postavil Jozef Karol Hell, syn hlavného strojníka M. K. Hella. Náhonný jarok bol od roku 1916 pod šachtou Leopold vedený v železnom potrubí, a to vo vzdušnom vedení potrubia, ktroré bolo upevnené na nosných stožiaroch. Toto potrubie vyúsťovalo pri vodnej štôlni pod Fuchslochom. Pôvodný náhonný jarok vedúci na šachtu Maximilián bol zároveň prebudovaný do betónového kruhového kanála, ktorý mal pri vrchu vybudované otvory a šachtice. Cez ne bolo možné vykonávať kontrolu, prípadne aj čistenie betónového kanála. Týmto kanálom sa mala dopravovať voda z náhonného jarku na elektrickú turbínu zabudovanú na 12. obzore šachty Maximilián. Aj keď kanál na prívod vody bol vybudovaný, tento zámer sa nezrealizoval. Dodatočne sa zistilo, že množstvo vody akumulovanej vo vodných nádržiach piargskej skupiny by nepostačovalo ani na trojmesačnú prevádzku turbíny, ktorá mala pracovať na šachte Maximilián.
Po vykonanej oprave v roku 1788 mal tajch Veľká Windšachta tieto parametre:
– plocha povodia 1,05 km2,
– celkový objem vodnej nádrže 305,820 m3,
– výška hrádze 15,2 m,
– šírka koruny hrádze 13,5 m (z toho v súčasnosti štátna cesta má šírku 7,0 m),
- dĺžka hrádze 237,1 m,
- kóta koruny hrádze 689,60 m n. m.
Tajch Evička
GPS: 48.434662, 18.863105 [48° 26' 4.78'', 18° 51' 47.18'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Evička bol vybudovaný ako druhý v poradí z piargskej skupiny vodných nádrží v roku 1638. Prvá väčšia oprava vodnej nádrže (tajchu) Evička sa vykonala v roku 1700 pod vedením hlavného strojníka Mateja Hella. Oprava sa realizovala spolu s opravou Spodnej Windšachty a skončila sa 1. novemra 1700. Banskí úradníci v ten deň ohlásili, že sa môže začať s napúšťaním vody do tejto nádrže. Ďalšia oprava sa vykonala v súvislosti s uvedením nového čerpacieho zariadenia na vodný pohon, ktoré bolo uvedené do prevádzky v roku 1715. Toto zariadenie skonštruoval M. K. Hell, ktorý ešte v roku 1714 navrhol vykonať nadstavbu hrádze tajchu Evička. Vypracoval aj rozpočet na túto opravu, ako aj na vybudovanie nového zberného jarku spod Sitna v celkovej dĺžke 2 037 siah s nákladmi 5 080 florénov. Jeho návrh počítal s vyvedením tohto jarku do tajchu Evička. Jeho návrh bol schválený, ale s tým, že voda z jarku sa vyvedie nie priamo do jazera, ale pár desiatok metrov pod tajchom do prirodzeného toku. Ním sa voda odvádzala do nižšie ležiaceho tajchu Spodná Windšachta. Práce na zvyšovaní hrádze sa začali v roku 1716 a skončili sa v roku 1718.
Na to obdobie bolo zabezpečené také množstvo vody ako nikdy predtým. Zakrátko sa však uvádzalo, že na hrádzi sa vytvárajú priesaky. Aby sa zabránilo možnému pretrhnutiu hrádze, bolo potrebné znova ju zrekonštruovať. Komorský gróf v roku 1729 využil prítomnosť Samuela Mikovíniho, ktorý posudzoval práce na rekonštrukcii tajchu Veľká Windšachta, a požiadal ho, aby vypracoval návrh na opravu hrádze tajchu Evička.
Pri oprave hrádze Samuel Mikovíni realizoval technológiu tesnenia hrádze s použitím tesniaceho jadra z hliny. Práce vykonal v nadstavbovej časti hrádze. Po vykonaní opravy od roku 1729 až do roku 1998 sa už väčšie opravy na tajchu nevykonávali. Po mnohé desaťročia už v rámci vybudovaného piargskeho systému v oblasti Štiavnických Baní slúžila vodná nádrž Evička potrebám najvýznamnejšieho baníctva v Rakúsko-Uhorsku. Ďalšia rekonštrukcia tajchu Evička sa vykonala v rokoch 1998 – 1999. Spočívala vo vybudovaní veľkokapacitného bezpečnostného prepadu, v oprave hrádzového telesa (predovšetkým návodného svahu – vyloženie kameňom...), oprave a sfunkčnení výpustného systému. Po vykonaní týchto opráv tajch dostal iný tvar a stal sa znova vyhľadávaným turistickým objektom. Ostatná rekonštrukcia hrádzového telesa a dnových uzáverov tajchu Evička prebehla v rokoch 2012 – 2013.
Z hľadiska plochy povodia a využitia tajchu Evička bolo jeho situovanie v teréne optimálnym riešením. V čase vzniku tajchu Evička si stavitelia vodných nádrží, v tomto prípade Matej Kornel Hell, nemohli dovoliť projektovať veľké diela kvôli technickým poznatkom. Preto bolo situovanie nádrže výhodné, lebo prirodzená plocha povodia tejto nádrže zabezpečovala dostatočné množstvo vody na naplnenie jej kapacity. Tým sa dá vysvetliť, prečo bezprostredne po jej vybudovaní nebolo potrebné privádzať vodu do tajchu umelo vybudovanými jarkami. Jediný zberný jarok, ktorý možno na starých mapách pozorovať, je Stankajský vodovod. Tento jarok bol pravdepodobne vybudovaný v období po roku 1715. Súvisí s výstavbou vodnej nádrže Veľká Windšachta, ktorá po svojom vybudovaní zabrala podstatnú časť prirodzeného povodia tajchu Evička. Tá sa mohla zásobovať len vodou z Veľkej Windšachty cez jej výpustný systém v hrádzi alebo zo Širokého jarku, na ktorom bolo vybudované stavidlo. Stavidlom sa dala voda púšťať do Evičky alebo Veľkej Windšachty. Primárne sa však voda z tohto jarku využívala pre druhý spomenutý tajch. Zdroj vody z Windšachty bol však nepodstatný, pretože väčšina vody tajchu sa využívala na pohon vodočerpacích zariadení na šachtách Leopold, Magdaléna a Karol, kam bola voda vedená náhonným jarkom. Z tohto dôvodu sa budoval zberný jarok (Stankajský vodovod), ktorý mal aspoň sčasti zabezpečiť dostatok vody pre Evičku. Stankajský vodovod plnil svoju funkciu do začiatku 19. storočia. V období okolo roku 1828 bola vybudovaná štôlňa Stankay na Colloredskom pomocnom jarku. Ňou sa previedla voda spod Pinkovho vrchu až k mlynu na Stávkach, čím sa funkčne vyradil tento jediný zberný jarok tajchu Evička.
Voda z nádrže slúžila na pohon úpravníckych a banských strojných zariadení, predovšetkým na pohon čerpadiel (stangenkunstov) čerpajúcich spodné banské vody v šachtách. Tieto zariadenia sa nachádzali v okolí šácht Karol, Magdaléna a Jozef. Použitá voda z pohonu banských strojných zariadení (čerpacej techniky) sa odviedla do geograficky nižšie položených zariadení na úpravu rúd (stúp), kde voda poháňala vodné kolesá. Ich energia sa prenášala do pohybu tĺkov drviacich rudu. Takto využitá voda z tajchu Evička sa dostávala do nižšej geografickej výšky. Keď sa dostala k ústiu Bieberovej dedičnej štôlne, spájala sa spolu s banskou vodou, ktorá sa touto odvodňovacou štôlňou dostávala na povrch. Posilnená ešte vodou z tajchu Spodná Windšachta vykonávala svoju prácu aj v stupových zariadeniach celej Štefultovskej doliny.
Technické parametre vodnej nádrže (tajchu) Evička:
– celkový objem nádrže 118 500 m3,
– výška hrádze 11,40 m,
– šírka koruny hrádze 12,0 m,
– dĺžka hrádze 195,17 m,
- kóta koruny hrádze 662,814 m n. m.
Veľký Richňavský tajch
GPS: 48.427277, 18.847045 [48° 25' 38.2'', 18° 50' 49.36'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Veľký a Malý Richňavský tajch patria v rámci banského vodohospodárskeho systému do skupiny piargskych tajchov, ktoré tvoria najdôležitejšiu skupinu v banskoštiavnicko-hodrušskom revíre. Richňavské nádrže ako jediné z tejto skupiny patria do povodia Hrona, ostatné do povodia Ipľa. Najstarší zachovaný projekt pochádza od Jána Tobiáša Brinna ešte z roku 1736. Richňavské tajchy sa však začali stavať až o dva roky neskôr (v rokoch 1738 – 1740), a to podľa projektu Samuela Mikovíniho. Prioritou tajchu bola jeho poloha v nadmorskej výške 725,51 m n. m. To umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených tajchov Bakomi, Veľká Windšachta), Evička, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šácht (Königsegg, Siglisberg). Ďalšou prioritou bol jeho objem s viac ako 1 mil. m3 vody. Umožnilo to v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody pre banské a úpravnícke strojné zariadenia. Objem vody v nich výrazne závisel od výdatnosti klimatických zrážok (dažďových a snehových). Na výstavbe tajchu pracovalo denne okolo 4 000 ľudí a dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava). Obidve boli spojené vodnou štôlňou, no hladina vody v tajchu Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny Veľkej Richňavy. Aj keď sa v jarných mesiacoch nádrž naplnila, cez priesaky v dne voda unikala. Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška vodnej hladiny v nej. Tieto problémy spôsobili, že vypúšťanie vôd z richňavských tajchov bolo komplikované. Preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie vody. Súčasne s výstavbou tajchu sa budovali aj prítokové (zberné) jarky a vodné štôlne s veľmi premysleným regulačným systémom rozdeľovania vody.
V čase zvýšených zrážok bol odber vody z tajchu odstavený, prípadne obmedzený. Niektoré zberné jarky dopĺňali vodou tajch a iné odvádzali vodu cez Hlavnú richňavskú štôlňu (Dolnovysocký a Dolnokopanický jarok) do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených tajchov (Veľká Windšachta, Evička). Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda sa musela privádzať z cudzích povodí Hrona a Ipľa. Celková dĺžka zberných jarkov bola 24,1 km. Najdlhší z nich, Dolnohodrušský zberný jarok, mal 8,6 km a Hornokopanický zberný jarok mal 4,7 km. Ostatné zberné jarky (Hornovysocký, Hornodekýšsky, Špitzberský, Hlavný zberný jarok, Horný piargsky jarok) boli síce kratšie, ale nie menej významné. Súčasťou zberných jarkov boli vodné štôlne. Najdlhšia, Hodrušská vodná štôlňa (zastávka NCH č. 3) mala dĺžku 600 m, Horná vodná štôlňa Bakomi (zastávka NCH č. 5) mala 400 m a Špitzberská vodná štôlňa mala 280 m. V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém richňavských tajchov vybudovaný a v prevádzke. Táto značne komplikovaná sústava regulácie vôd vznikala postupne, a to aj dodatočnými hydrotechnickými úpravami pôvodne projektovaného výpustného systému pre jednu veľkú vodnú richňavskú nádrž. Po prehradení Richňavského tajchu priečnou hrádzou a následnom vybudovaní Novej richňavskej štôlne (Spodná vodná štôlňa Bakomi) v roku 1751 sa ešte dômyselnejšie a racionálnejšie využívali vody z tajchu na pohon banských a úpravníckych zariadení. Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodami cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v priečnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Felixa.
Dňa 3. júna 1751 navštívil tajchy Veľká a Malá Richňava sám cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a v roku 1764 aj synovia princ Jozef II. a Leopold II., následníci trónu Márie Terézie. Títo významní panovníci rakúsko-uhorskej ríše nešetrili obdivom nad veľkosťou a dômyselnosťou richňavských tajchov, zberných a náhonných jarkov.
V rokoch 2014 – 2015 prebieha generálna rekonštrukcia výpustných zariadení, vodných štôlní a kamenného vyloženia návodnej strany hrádze oboch tajchov...
Parametre tajchu Veľká Richňava:
– celkový objem vodnej nádrže 769 900 m3,
– výška hrádze 23,4 m,
– šírka koruny hlavnej hrádze 21,8 m,
– dĺžka hlavnej hrádze 320,2 m,
– šírka koruny priečnej hrádze 3,5 m,
– dĺžka priečnej hrádze 187,8 m,
– kóta koruny hrádze 725,51 m n. m.
Malý Richňavský tajch
GPS: 48.429130, 18.844630 [48° 25' 44.87'', 18° 50' 40.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malý a Veľký Richňavský tajch patria v rámci banského vodohospodárskeho systému do skupiny piargskych tajchov, ktoré tvoria najdôležitejšiu skupinu v banskoštiavnicko-hodrušskom revíre. Richňavské nádrže ako jediné z tejto skupiny patria do povodia Hrona, ostatné do povodia Ipľa. Najstarší zachovaný projekt pochádza od Jána Tobiáša Brinna ešte z roku 1736. Richňavské tajchy sa však začali stavať až o dva roky neskôr (v rokoch 1738 – 1740), a to podľa projektu Samuela Mikovíniho. Prioritou tajchu bola jeho poloha v nadmorskej výške 725,51 m n. m. To umožnilo rozvádzať vodu do nižšie položených tajchov Bakomi, Veľká Windšachta), Evička, ale najmä náhonnými jarkami do najvyššie situovaných šácht (Königsegg, Siglisberg). Ďalšou prioritou bol jeho objem s viac ako 1 mil. m3 vody. Umožnilo to v dlhšom časovom úseku roka využívanie pohonnej vody pre banské a úpravnícke strojné zariadenia. Objem vody v nich výrazne závisel od výdatnosti klimatických zrážok (dažďových a snehových). Na výstavbe tajchu pracovalo denne okolo 4 000 ľudí a dňa 9. 7. 1740 ich pracovalo dokonca 5 283. Pôvodne bol postavený len jeden tajch, ale keďže zo severozápadnej strany hrádze začala presakovať voda, bola nádrž v roku 1746 rozdelená jednou priečnou hrádzou na jednu väčšiu a jednu menšiu nádrž (Veľká Richňava a Malá Richňava). Obidve boli spojené vodnou štôlňou, no hladina vody v tajchu Malá Richňava nikdy nedosiahla výšku hladiny Veľkej Richňavy. Aj keď sa v jarných mesiacoch nádrž naplnila, cez priesaky v dne voda unikala. Malá Richňava tak strácala objem vody, čím sa znižovala aj výška vodnej hladiny v nej. Tieto problémy spôsobili, že vypúšťanie vôd z richňavských tajchov bolo komplikované. Preto Samuel Mikovíni vyprojektoval zložitú, viacnásobnú sústavu vodných uzáverov a vodných štôlní, ktorými bolo možné regulovať rozvádzanie vody. Súčasne s výstavbou tajchu sa budovali aj prítokové (zberné) jarky a vodné štôlne s veľmi premysleným regulačným systémom rozdeľovania vody.
V čase zvýšených zrážok bol odber vody z tajchu odstavený, prípadne obmedzený. Niektoré zberné jarky dopĺňali vodou tajch a iné odvádzali vodu cez Hlavnú richňavskú štôlňu (Dolnovysocký a Dolnokopanický jarok) do náhonných jarkov na pohon banských a úpravníckych zariadení alebo do nižšie položených tajchov (Veľká Windšachta, Evička). Keďže tajch nemal vlastné povodie, voda sa musela privádzať z cudzích povodí Hrona a Ipľa. Celková dĺžka zberných jarkov bola 24,1 km. Najdlhší z nich, Dolnohodrušský zberný jarok, mal 8,6 km a Hornokopanický zberný jarok mal 4,7 km. Ostatné zberné jarky (Hornovysocký, Hornodekýšsky, Špitzberský, Hlavný zberný jarok, Horný piargsky jarok) boli síce kratšie, ale nie menej významné. Súčasťou zberných jarkov boli vodné štôlne. Najdlhšia, Hodrušská vodná štôlňa (zastávka NCH č. 3) mala dĺžku 600 m, Horná vodná štôlňa Bakomi (zastávka NCH č. 5) mala 400 m a Špitzberská vodná štôlňa mala 280 m. V roku 1747 bol už celý banský vodohospodársky systém richňavských tajchov vybudovaný a v prevádzke. Táto značne komplikovaná sústava regulácie vôd vznikala postupne, a to aj dodatočnými hydrotechnickými úpravami pôvodne projektovaného výpustného systému pre jednu veľkú vodnú richňavskú nádrž. Po prehradení Richňavského tajchu priečnou hrádzou a následnom vybudovaní Novej richňavskej štôlne (Spodná vodná štôlňa Bakomi) v roku 1751 sa ešte dômyselnejšie a racionálnejšie využívali vody z tajchu na pohon banských a úpravníckych zariadení. Hlavné ťažisko odberu vody bolo z tajchu Malá Richňava, ktorý sa dopĺňal vodami cez výpustný systém z tajchu Veľká Richňava zabudovaného v priečnej hrádzi alebo prečerpávacím zariadením frátra Felixa.
Dňa 3. júna 1751 navštívil tajchy Veľká a Malá Richňava sám cisár František Lotrinský (manžel Márie Terézie) a v roku 1764 aj synovia princ Jozef II. a Leopold II., následníci trónu Márie Terézie. Títo významní panovníci rakúsko-uhorskej ríše nešetrili obdivom nad veľkosťou a dômyselnosťou richňavských tajchov, zberných a náhonných jarkov.
Parametre tajchu Malá Richňava:
– celkový objem vodnej nádrže (súčasný) 26 500 m3,
– celkový objem vodnej nádrže (pôvodný) 500 000 m3,
– výška hrádze 17,3 m,
– šírka koruny hrádze 20,0 m,
– dĺžka hrádze 248,7 m,
– kóta koruny hrádze 725,51 m n. m.
Tajch Spodná Vindšachta (Suchý tajch)
GPS: 48.43551, 18.87684 [48° 26' 7.84'', 18° 52' 36.62'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Geopark Banská Štivnica (Objekt : 1MB-1–15)
Dôležitou súčasťou banskej výroby je proces úpravy nerastných surovín, počas ktorého sa rôznym spôsobom z vyťaženej rudy oddeľuje úžitková zložka od jaloviny. Prvé historické práce úpravníckeho charakteru, okrem ryžovania zlata z potokov spočívali v ručnom drvení a vizuálnom preberaní rozdrvenej rudy. Pracovné nástroje, ani iné doklady sa o tejto činnosti z najstaršieho obdobia nezachovali. Analogickým porovnaním oblasti Banskej Štiavnice s inými banskými revírmi vieme, že ku týmto prácam boli používané za tým účelom vyhotovené kladivá a podložky na drvenie rudy, z ktorej sa potom oddeľovala jalovina. Od 14. storočia sa v úpravníctve stretávame s prvými technickými zariadeniami na drvenie a mletie rúd, a to so stupami a rudnými mlynmi. Už v stredoveku sa ruda mlela v rudných mlynoch medzi dvomi kameňmi na pomerne jemnú frakciu. V stupách sa ruda drvila už pomocou mechanicky dvíhaných tĺkov a ich voľným dopadom. Z roku 1331 pochádza prvá zmienka o drviacom zariadení na rudu – stupe, ktorá sa použila v Kremnici. V roku 1337 v Novej Bani a v roku 1381 sa v Banskej Belej spomínajú podľa archívnych údajov rudné mlyny na mletie rúd. Najstarší údaj z oblasti Banskej Štiavnice o rudných mlynoch je z roku 1398. Predmety, ani nákresy zariadení z tohto obdobia sa nezachovali. V roku 1630 bolo v okolí Banskej Štiavnice len päť stúp, z toho tri patrili súkromným ťažiarom a dve eráru. Od konca 17. a najmä v 18. storočí počet stúp v oblasti Banskej Štiavnice a Štiavnických Baní značne stúpol. Bol to dôsledok ťaženia väčšieho množstva rúd o nižšej kovnatosti a tým aj potreby drvenia tohto zrudnenia. Zavedením stáleho prívodu vody a iným technickým vylepšovaním sa docielil nepretržitý chod drvenia, čím sa veľmi zvýšila výkonnosť stupových systémov. Je treba poznamenať, že rudné mlyny, v ktorých sa mlela ruda preddrvená v stupách, začali od 16. storočia ustupovať stupám z dôvodu, že v stupách pri vodnom drvení sa ruda mohla rozdrviť už na žiadanú frakciu a nebolo potrebné ju domlieť v mlynoch. V 18. storočí sa v oblasti Banskej Štiavnice stretávame s rudnými mlynmi už len ojedinele. Pri výroba koncentrátov drahých kovov v oblasti Banskej Štiavnice sa od 16.storočia po rozdrvení rudy v stupách ďalej pokračovalo v premývaní na žľaboch, ručných sádzacích sitách a sádzačkách. V stupových závodoch v súvislosti s rozdružovaním na splavoch boli v 17. až 19. storočí pri stupovniach budované tiež triediarne, v ktorých sa zrnitostne vytriedila rudná múčka vyrobená v stupách. V oblasti Banskej Štiavnice a Štiavnických Baní boli od 17. storočia za účelom spracovania starých háld obsahujúcich zvýšený podieľ úžitkovej zložky (rudy) vybudované úpravnícke zariadenia. Boli to premývacie závody so sústavou 7 ležatých trecích sít, ručných sít a splavov. Ťažené rudy už v bani boli triedené na bohaté rudy, stredne bohaté rudy a stupové rudy. Bohaté rudy šli priamo na tavenie do hutí, stredne bohaté boli ďalej spracovávané (podrvili sa a ručne sa z nich oddelila jalovina). Najzložitejšiu technológiu spracovania mala skupina stupových rúd. Boli to rudy, ktoré boli vo forme nepravidelných impregnácii s relatívne menším obsahom úžitkovej zložky. Tieto rudy sa museli drviť až na zrnitosť niekoľko desatín milimetra, aby sa z nich uvolnili drahé kovy. Voda potrebná na prevádzkovanie úpravárenských závodov bola privádzaná vodnými jarkami po spáde terénu kaskádovite z jednej stupy do druhej. Bol to veľmi dômyselný systém, kde sa využívala a ekonomicky zhodnocovala energia vody z vodných nádrží. Skúšanie nových energetických zdrojov a nových technologických zariadení pomohlo k ďalšiemu kvalitatívnemu vzostupu rudného úpravníctva. Dokumentuje to aj centrálny predpis - Inštrukcia pre úradníkov stúp, ktorá bola vypracovaná na základe nariadenia Dvorskej komory vo Viedni pri príležitosti prehliadky všetkých stúp v oblasti Banskej Štiavnice. Inštrukcia bola vypracovaná v Banskej Štiavnici dňa 20.3.1780 a bola určená úradníkom stúp v Banskej Štiavnici, Windšachte, Štatgrunde, Rybníkoch, Štefultove a Hodruši. Obsahuje 65 paragrafov zovšeobecňujúcich zásady pre úpravu rúd v stupách. Tento technologický predpis, podľa ktorého sa mala riadiť a prebiehať celá úprava podrobne opisuje každú činnosť v stupách od preberania rúd až po konečný produkt vyrobených koncentrátov. Aj v 18. a 19. storočí sa v úpravníctve v oblasti Banskej Štiavnice stretávame s použitím ručného drvenia a preberania rúd. Pri týchto prácach sa používali zvláštne tzv. „rozborné kladivá“, ktorými sa vykonával rozbor rúd po kvalitatívnej stránke na čisté rudy, prerastliny a jalovinu. Obsah kovu v rudách sa zisťoval tzv. malou skúškou v ohni, čo bolo tavenie rúd v malom. Každá partia haviarov si vyťaženú rudu sama ručne triedila do jednotlivých kategórii, ktoré boli potom odovzdávané do centrálnych rudných skladov. Pri ručnej úprave sa v obvode Banskej Štiavnice a v Štiavnických Baniach jednotlivé vybrané skupiny rúd rozdeľovali do 7-ich až 9-tich kvalitatívnych kategórií, podľa ktorých boli haviari za prácu platení. V oblasti Banskej Štiavnice v minulosti úprava rúd prebiehala najprv vo fáze drvenia (v rudných mlynoch, resp. v stupách), ďalej oddelenia rudnej zložky od nerudnej (v rôznych splavoch) a nakoniec zlatostrieborná zložka rudy sa získala amalgamáciou. Amalgamácia bol proces, kde sa drahokovové koncentráty miešali a vytierali s ortuťou. Pri tom vznikol plastický striebristý amalgám, z ktorého sa nakoniec prelisovaním vytlačila zvyšková ortuť. Takto získaný amalgám sa následne pražil v kelímkoch v osobitných pražiacich peciach (obr. č. 158), kde sa vplyvom tepla z amalgámu odparila ortuť, ktorá sa ochladením znova kondenzovala na kovovú ortuť. Po tomto procese sa zvyšková zlatostrieborná zmes ešte žíhala na železných platniach. Prevažná časť zlata a striebra z oblasti Banskej Štiavnice sa za zámenu odvádzala do kremnickej mincovne. Amalgamáciu striebra a strieborných rúd zdokonalil v roku 1786 Ignác Born (banský odborník a v rokoch 1770 – 1772 banský radca Hlavného komorsko- grófskeho úradu v Banskej Štiavnici).Touto technológiou (tzv. európska amalgamácia) sa strieborné rudy najprv pražili so soľou, prešli na chlorid strieborný a až tento produkt sa následne amalgamoval s ortuťou. Dosiahla sa tým väčšia rozpustnosť striebra v ortuti a tým vyššia výťažnosť. Tento proces bol v roku 1786 názorne predvedený aj zahraničným odborníkom z 12 krajín v huti v Sklených Tepliciach (11 km od Banskej Štiavnice). Pri tejto príležitosti sa konal aj kongres, na ktorom bola založená aj prvá medzinárodná spoločnosť pre banské vedy. Podľa súpisu v oblasti Štiavnických Baní bol napr. v roku 1770 na jednotlivých šachtách nasledovný počet úpravníckych zariadení: Pri šachte Königsegg boli dve stupy (horná a dolná), mali dve vodné kolesá a každá stupa mala po 9 drviacich tĺkov. Pri tejto šachte bola vybudovaná jedna splavovňa so 6 splavmi. Pri šachte Piarg pracovali horné, stredné a dolné stupy. Spolu mali tri vodné kolesá a 24 drviacich tĺkov. Pri stupách pracovali 2 splavovne, ktoré mali spolu 10 splavov. Pri Windšachte boli tri stupy s tromi vodnými kolesami a spolu 15 drviacich tĺkov. Pri stupách bola jedna splavovňa s 10 splavmi. Na šachte Špitaler boli dve stupy s dvomi vodnými kolesami, ktoré mali spolu 25 drviacich tĺkov. Pri stupách bola jedna splavovňa s 20 splavmi. Na šachte Leopold bola jedna stupa s jedným vodným kolesom a 10 drviacich tĺkov. Na šachte Magdaléna boli dve stupy s dvomi vodnými kolesami a 20 drviacimi tĺkmi. Stupové závody v oblasti Banskej Štiavnice z pohľadu energetického a vodohospodárskeho tvorili jeden komplex. Boli vybudované v banskoštiavnickej (mestskej), rybnickej, piargskej, štefultovskej a antolskej doline. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia pracovalo v nich celkom 35 stupových závodov. V 19. storočí bolo v oblasti Banskej Štiavnice vykonané mnoho pokusov a výskumov v oblasti úpravníctva na rôznych technických zariadeniach. Významným prínosom bolo zavedenie celoželezných kalifornských stúp. Veľkým prínosom bolo zavedenie nepretržite pracujúcich strojov skonštruovaných Petrom Rittingerom, Jozefom Schitkom, Antonom Péchom a ďalšími odborníkmi. V 20. storočí bol v oblasti Banskej Štiavnice pôvodný spôsob úpravy rúd nahradený flotačnou technológiou, ale rudy ťažené z regiónu Štiavnických Baní to už časovo nezachytilo.
VN Žibritov - revír SRZ
GPS: 48.3933, 18.9733 [48° 23' 35.88'', 18° 58' 23.88'']
Obec: Žibritov
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Kontakt: Malinovského 13, P.O. BOX 4, Krupina 963 01; tel: 0903017360; email: info@mosrzkrupina.sk
Revír v obhospodarovaní Mestskej organizácie SRZ Krupina. Vodná plocha nádrže pri obci Žibritov.
Číslo revíru: 3-6000-1-1
Rozloha: 0.7 ha
Organizácia: MO SRZ Krupina
Účel: lovný
Druh povolenia: miestne zvláštne
Charakter vody: kaprový
Úžívatel SRZ
Okres: Krupina
Stránka organizácie:
Správca: povodie Hrona
Objem zarybnenia: K2- 100 kg, Ka- 50 kg, Šr-100ks
Loviaci zodpovedá za čistotu svojho lovného miesta.
Rybník
GPS: 48.393562, 18.973078 [48° 23' 36.82'', 18° 58' 23.08'']
Obec: Žibritov
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Miestny rybník nad obcou pri ceste smerom do Svätého Antona je príjemným miestom oddychu a je samozrejme využívaný aj na rybolov.
Židovský cintorín
GPS: 48.455595, 18.897516 [48° 27' 20.14'', 18° 53' 51.06'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Web: http://www.webnoviny.sk/fotogaleria/22121-dom-smutku-ciduk-hadin-dostal-novu-tvar/5-foto/
Významnou kultúrnou pamiatkou v Banskej Štiavnici je tiež židovský cintorín, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Nového zámku. Do cintorína sa vchádza cez dom smútku (Ciduk hadin), ktorý je postavený v orientálnom tureckom štýle. Náhrobné kamene s rôznojazyčnými nápismi (hebrejsky, maďarsky, nemecky a slovensky) sú zhotovené hlavne z mramoru a majú rôzny tvar. Cintorín má rozmery asi 65x65 m. Hroby sú umiestnené od severu na juh. V nich sú pochovaní miešanie muži a ženy. Pochovávať v cintorína sa začalo v 90. rokoch 19. stor. V roku 1892 bolo založené pohrebné bratstvo (Chevra kadiša), ktoré zabezpečovalo pohreby a zapájalo sa do charitatívnej činnosti.
Medzi najstaršie hroby patria napr.: Cecilia Schäffer r. 1893, Heinrich Rosenzweig r. 1895, Hermann Ekstein r. 1896. Na cintoríne sa tiež nachádzajú pamätné hroby na zosnulých v koncentračných táboroch v rokoch 1942-1944: členovia rodiny Mesterovej, Drexlerovej, Sternovej, Wintersteinovej, Schlessingerovej, Singerovej, Schwarzovej, Gemeinerovej, Weissovej, Barokovej, Chrakovskej, Ilofskej.
Cintorín za Piarskou bránou – Panský cintorín
GPS: 48.45511, 18.892463 [48° 27' 18.4'', 18° 53' 32.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Spomedzi množstva významných osobností Banskej Štiavnice, pochovaných na tomto cintoríne spomenieme aspoň niekoľko:
Platzer Ferencz - číslo hrobu 503 Krutkovský Karol - číslo hrobu 101 Péch Antal - číslo hrobu 115,116,117,118,119 Schwartz Otto - číslo hrobu 115,116,117,118,119 Rónay Ferencz - číslo hrobu 131 Stuller Gyula - číslo hrobu 137,138 Tóth Imre - číslo hrobu 153,154,155 Goldbrunner Sándor - číslo hrobu 224,225 Csiby Lorincz - číslo hrobu 299 Rappernsberger Vilmos - číslo hrobu 335Pomník padlým
GPS: 48.226643, 18.864863 [48° 13' 35.91'', 18° 51' 53.51'']
Obec: Lišov
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
V strede obce sa nachádza pomník padlým sovietskym vojakom pri oslobodzovaní obce, do ktorého je text napísaný v azbuke. Je to údajne prvý pomník postavený v Československu po vojne. V súčasnosti pamätné miesto skrášľuje vstupná brána s pregolou a oddychovým miestom.
Dedičná štôlňa Glanzenberg
GPS: 48.457498, 18.899268 [48° 27' 26.99'', 18° 53' 57.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Odvodňovala banské diela pod Glanzenbergom. Najstaršia zmienka o nej je z r. 1560, no štôlňa je staršia. Štôlňa sa tiahne popod mesto v línii hlavnej ulice. Pod Radničným námestím sa rozvetvuje. V štôlni sú tzv. cisárske schody, ktoré vedú do pamätného priestoru na úrovni Hornej Svätotrojičnej štôlne. Tu sú pamätné tabule, osadené na pamiatku návštevy cisára Františka Lotrinského a ďalších príslušníkov panovníckeho rodu z obdobia rokov 1751 - 1852, ale tiež významých osobností súčasnosti. Ústie dedičnej štôlne je NKP lokality zapísanej na listine UNESCO. Dedičná štôlňa Glanzenberg je jednou z expozícií Slovenského banského múzea a sfáraním do nej má návštevník jedinečnú možnosť zažiť atmosféru podzemia.
František (Ferencz) štôlňa – (Antolská dedičná štôlňa)
GPS: 48.406174, 18.933047 [48° 24' 22.23'', 18° 55' 58.97'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Vďaka bohatej baníckej minulosti sú v banskoštiavnickom regióne zachované početné technické pamiatky, ktoré sú súčasťou zápisu na listinu UNESCO. Najstaršími technickými pamiatkami sú povrchové dobývky. Vznikali na rudných žilách Špitáler, Terézia a na Hlavnej žile. O čosi neskôr vznikali štôlne, horizontálne banské diela, ktoré slúžili na dopravu rúd alebo baníkov. Osobitnú pozornosť si zasluhujú tzv. dedičné štôlne, slúžiace na odvodňovanie banských diel. Za obcou Svätý Anton sa nachádza František (Ferencz) štôlňa.
Štôlňa František bola pôvodne razená ako odvodňovacia dedičná štôlňa, avšak skôr ako bola dokončená v celom svojom profile, narazila na tvrdé horniny, ktoré predĺžili čas jej razenia a tým, že bola na Štiavnické Bane medzitým prerazená Voznická dedičná štôlňa (Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.), stala sa štôlňa František už nepotrebnou. Posledné dva desaťročia prebihal aj v tejto štôlni pravidelný monitoring zimujúcich kolónií netopierov, ktyorý musel byť v roku 2010 prerušený pre dlhodobo zvýšenú hladinu vody (zatopenie) v štôlni.
Horné parkové jazierko pri Kaštieli vo Svätom Antone
GPS: 48.420731, 18.945372 [48° 25' 14.63'', 18° 56' 43.34'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Malá vodná plocha Horného parkového jazierka slúžila ako akumulačná a vyrovnávacia nádrž pre Dolné parkové jazierko, do ktorého z horného pritekala voda cez sústavu kamenných kaskád a vodopádov aby sa dostatočne okysličila. Napájaná bola vodou privedenou vodným jarkom zarezaným do svahu privádzajúcim vodu na kóte cca 480 metrov nad morom z doliny Kolpachského potoka, ktorý mal vyrovnaný celoročný prietok s dostatkom vody. V súčasnosti je voda Horného parkového jazierka sezónne značne ekologicky labilná, pretože sa v ňom hromadia rozkladajúce sa zvyšky opadnutého lístia. Táto masa organizkých zvyškov je ale dokonalým útočiskom pre množstvo chranených živočíchov, vrátane salamandry škvrnitej, mlokov, žiab a rôznych druhov vodného zmyzu.
Dolné parkové jazierko pri Kaštieli vo Svätom Antone
GPS: 48.420521, 18.944364 [48° 25' 13.88'', 18° 56' 39.71'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dolné parkové jazierko je vodou napájané z Horného jazerka sústavou kamenných kaskád a menších vodopádov tak, aby sa voda dostatočne okysličila a vytvorila príjemnú a malebnú atmosféru. Každoročne sa počas sviatočných Dní Svätého Huberta do Dolného jazierka vypustia pstruhy dúhové v lovnej veľkosti a hostia a návštevníci si ich môžu sami uloviť na udicu a nechať chtne pripraviť členmi miestneho rybárskeho spolku. Takmer pol hektárová nádrž dosahuje maximálnu hĺbku len do 2 metrov, preto je v letných mesiacoch prehriata, vďaka čomu v nej prežívajú okrem lekien a ďalších okrasných druhov rastlín aj ozdobné formy (farebné variety) KOI kaprov, jalcov, karasov a samozrejme aj nejaký ten neulovený pstruh dúhový... Dolné jazierko spolu s Horným bolo v rokoch 2011 až 2012 ekologicky vyčistené a revitalizované bioremediačným procesom, za čo patrí veľká vďaka fy. Malatech Water Slovakia, ktorá tento proces realizovala vo vlastnej réžii. Hrúbka dnových rozkladajúcich sa organických sedimentov a organických kalov sa v priebehu 1,5 roka zredukovala z pôvodných cca 60 – 65 cm na 0 až 5 cm, čím došlo k výraznej pozitívnej zmene ekologickej kvality a čistoty vody.
Antolský tajch
GPS: 48.428314, 18.951534 [48° 25' 41.93'', 18° 57' 5.52'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Táto dnes už zaniknutá vodná nádrž – tajch je súčasťou návrhového Zoznamu technických objektov lokality "Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia" nominačného listu lokality geoparku UNESCO z roku 1993. Vzdutie vodnej hladiny a akumulácia vody okrem toho, že slúžila ako zdroj vody odvádzanej zakrytým vodným jarkom do parkových jazierok ku kaštieľu vo Svätom Antone, bola vďaka výdatným výverom a stálym prameňom v doline Kolpachského potoka dostatočným zdrojom vody pre antolské, prenčovské a nižšie pozdĺž toku postavené mlyny v čase akútneho nedostatku zrážok. Dnes nám kontúry pôvodného tajchu pripomína len zamokrená bažinatá plocha medzi Kolpašským potokom a miestnou komunikáciou pozdĺž rovnomennej doliny lemovaná miernym obvodovým valom a samozrejme rozpadajúca sa kamenná hrádza neskôr spevňovaná betónom. Poniže pôvodnej hrádze je odberný objekt odvádzajúci vodu jarkom do parkových jazierok.
Rodný dom Andreja Trúchleho Sitnianskeho
GPS: 48.421632, 18.941198 [48° 25' 17.88'', 18° 56' 28.31'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Rodný dom Andreja Trúchleho–Sytnianskeho /1841 – 1916/, významného slovenského kritika, vydavateľa, botanika ale aj rímsko- katolíckeho kňaza, je už niekoľko desaťročí v katastrofálnom stave. Okrem iného preložil aj poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/. Je málo takých dejateľov na Slovensku, ktorým sa zachoval rodný dom.
Andrej Trúchly– Sytniansky /1841 – 1916/ sa narodil v spomínanom ešte stojacom dome, ktorý vybudoval jeho otec Štefan Trúchly /1815–1878/. Ten vykonával funkciu banského úradníka v štiavnickom banskom regióne. Ani takýchto domov, v ktorých bývalí strední banskí riadiaci pracovníci nemáme veľa zachovalých. Ukazuje sa, že máme radšej honosné sídla.
Vráťme sa však k osobnosti Andreja Trúchleho – Sytnianskeho. Vo svojom časopise Orol uverejňoval nielen diela už nežijúcich slovenských autorov, ako J. Čajaka, M. Dohnányho, Ľ. Kubániho, A. Sládkoviča, Ľ. Štúra, G. K. Zechentera-Laskomerského a ďalších , ale priniesol do Orla aj preklady klasických ruských autorov a rôznych zahraničných spisovateľov.
Už v roku 1875 preložil a uverejnil tri poviedky nórskeho spisovateľa B. Bjornsona /1832–1910/, ktorý sa stal o 32 rokov neskôr najväčším bojovníkom na ochranu ľudských práv malých národov v Uhorsku. Postavil sa najmä na obranu Maďarmi utláčaného slovenského národa. Nebolo to od A. Trúchleho – Sytnianskeho geniálne predvídavé, že jeho poviedky vyšli v slovenčine v roku 1875?
Trúchlemu nakoniec vládna moc zakázala literárnu činnosť a on sa vrhol na štúdium prírody, objavil a popísal 100 druhov machov, 500 lišajníkov, zaoberal sa šípovými ružami a hubami, bol blízkym spolupracovníkom Andreja Kmeťa a po ňom ostal pomenovaný jeden druh ruže – Rosa Truchlyana. Nakoniec vydával prírodovedecký **časopis Živa. **
Jeho rodný dom stojí v bezprostrednej blízkosti honosného kaštieľa vo Sv. Antone, je v neskutočne zanedbanom stave a jeho zadná časť sa už začala rozpadávať. Je to smutný pohľad na rodný dom človeka, ktorý toľko vecí pre slovenský národ vykonal. Pamätná tabuľa bola na tomto dome odhalená v roku 1930.
Nedá sa uveriť, že by sa nenašlo toľko prostriedkov, aby táto pamiatka nemohla byť majetkovo vysporiadaná.
Svätotrojičná dedičná štôlňa
GPS: 48.452461, 18.903707 [48° 27' 8.86'', 18° 54' 13.35'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Z technického hľadiska je štôlňa významná i tým, že tu bola postavená v roku 1828 železná koľajová konská dráha, ktorá zabezpečovala banskú dopravu až do prvej svetovej vojny. Momentálne slúži banské dielo len na účely vetrania. Súčasný kamenný portál štôlne je z roku 1888. Juhozápadná vetva dedičnej štôlne pokračuje k šachte Ondrej a s odbočkou k šachte Maximilián do banského poľa Piarg. Západná časť štôlne bola neskôr predĺžená o 800 m a otvorila žily Bieber a Terézia. Severovýchodná časť štôlne v dĺžke cca 350 m bola vyrazená až po cisárske schody, ktoré ju spájajú s vyššie položenou dedičnou štôlňou Glanzenberg. Šachta Alžbeta je na úrovni Svätotrojičnej štôlne voľne prístupná od prekopu krátkou spojovacou chodbou a kamennými schodmi. R. 1886 bolo vydané rozhodnutie o zabudovaní vodostĺpcového ťažného stroja na tejto šachte. Dňa 17.6.1919 vznikol na povrchu šachty Alžbeta požiar, ktorý zničil je povrchové objekty. Po požiari sa šachta opustila a vodostĺpcový stroj bol demontovaný. Roku 1935 sa vtedajší riaditeľ baní Ing. Arpád Bergfest podujal vybudovať na nárazisku šachty Alžbeta prvý banský skanzen. Upravené podzemné priestranstvo náraziska s vybudovaným vodotryskom zostalo ako pamiatka na realizáciu tejto pozoruhodnej myšlienky.
Haldy nad šachtou Weiden
GPS: 48.452776, 18.876892 [48° 27' 9.99'', 18° 52' 36.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
V oblasti nad šachtou Weiden je v pomerne malej vzdialenosti od seba vystupujú na povrch žily Plochá Daniel, Bieber, Himber a Terézia. Celá táto oblasť je poznačená výrazným prejavom po povrchovom dobývaní (pingy) a prítomnosťou rôzne veľkých háld potvrdzujúcich existenciu štôlní a šácht. Celý horninový materiál starých háld je tvorený pyroxenickým andezitom, medzi ktorým je možné nájsť aj veľké kusy žilnej výplne, tvorené najmä kremennou, cinoplovou (kremeň s hematitom) a kremennokarbonátovou mineralizáciou. Súčasťou haldového materiálu sú bežné vzorky tmavosivej až čiernej farby, ktoré sú tvorené sekundárnymi minerálmi mangánových oxidov. Z rudných minerálov v žilnej výplni je najčastejší galenit, sfalerit, pyrit a chalkopyrit.
Bieber dedičná štôlňa
GPS: 48.435690, 18.879644 [48° 26' 8.48'', 18° 52' 46.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1MD-1-1)
Dedičná štôlňa Bieber patrí medzi najstaršie a najvýznamnejšie banské diela v banskoštiavnicko – hodrušskom rudnom revíri. V oblasti Štiavnických Baní bola táto štôlňa niekoľko storočí hlavným banským dielom pre odvádzanie banských vôd na povrch. Po roku 1765 dedičnú štôlňu Bieber funkčne nahradila o 200 m hlbšie novovyrazená dedičná štôlňa cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. O vzniku dedičnej štôlne Bieber nie sú spoľahlivé informácie. O jej historickom význame svedčí údaj na stene chodby (1600 m vzdialenosti od ústia štôlne), kde je vyrytý rok 1400. Na základe tejto informácie je možné predpokladať, že počiatky razenia tohto banského diela spadajú do 12. – 13. storočia, kedy do tejto oblasti prišli nemeckí baníci a zaviedli technológiu hlbinného dobývania. Prvá písomná informácia o štôlni je z roku 1443, kedy sa nachádza o nej zmienka v súpise banských diel. Z roku 1497 existuje záznam, že daná štôlňa sa nachádza pri hute Juraja Biebera, a od vtedy toto banské dielo nesie názov Horná Bieberova štôlňa (Ober Bieber Erbstollen). Prvé presnejšie údaje o dedičnej štôlni Bieber pochádzajú z polovice 16. storočia. V tom období, okrem rosentrauchských baní v oblasti dosahu tohto banského diela už všetky ostatné ťažiarstva pracovali aj pod jej úrovňou a čerpali banskú vodu po jej úroveň, odkiaľ vytekala samospádom na povrch. V roku 1546 dedičná štôlňa odvádzala vodu aj z dobývacích priestorov Horného Fuchslochu (oblasť Hornej Rovne), za čo ťažiari platili štvrtinou ťažby. V rokoch 1570 – 1579 majitelia štôlne príjmy (za odvádzanie vody) nemali, nakoľko ťažiari banských prevádzok nevládali hradiť výdavky za čerpanie banskej vody a bane opustili. Od roku 1557 štôlňu pre odvod vody využívala banská spoločnosť pri šachte Tomatig, ktorá za túto službu odvádzala jednu štvrtinu ťažby z priestorov pod úrovňou dedičnej štôlne Tomatig. Počas 16. storočia najvýznamnejším vlastníkom dedičnej štôlne Bieber bola súkromná ťažiarska spoločnosť Brenner, ktorá vznikla v roku 1571. Prvý správca tejto spoločnosti bol Krištof Lindacker, ktorý správne odhadol ďalšie razenie štôlne smerom na sever ku klingerštôlnianskej doline, čím sa táto oblasť sprístupnila a ťažiarom sa umožnila ťažba z tejto časti veľmi bohatej žily Špitaler. Realizovaním tohto zámeru sa dedičná štôlňa stala najcennejším majetkom ťažiarstva, ktorý zabezpečoval spoločnosti dobrý dôchodok. V roku 1580 sa dedičná štôlňa Bieber prepojila so šachtou Eisenseil a začiatkom 17. storočia už bola napojená na všetky hlavné šachty v banskom revíri oblasti Štiavnických Baní. V 15. a najmä v 16. storočí rýchly postup banských prác do hĺbky spôsobil, že značná časť dobývok bola už pod úrovňou dedičnej štôlne Bieber. V roku 1604 sa spomína, že pod danou štôlňou sa použili piestové čerpadlá, čo je prvý údaj o takýchto zariadeniach v banskoštiavnickej rudnej oblasti. V roku 1619 bolo v štôlni zavedené čerpanie pomocou čerpadiel poháňaných konskou silou, ktoré namontoval kutnohorský strojník Andrej Knechtl. V roku 1625 postavil zuckmantelský strojný majster Peter Legner pri ústí dedičnej štôlne Bieber čerpací stroj s kývavým prevodom, ktorého koleso bolo poháňané vytekajúcou banskou vodou zo štôlne. V roku 1627 bola vyhotovená prvá mapa banských diel na Hornej Bieber štôlni, kde sa uvádza, že vo vzdialenosti 220 m severne od šachty Eiselseil boli na žile Bieber už pred tridsiatimi rokmi stroje na konský pohon. V roku 1630 ťažiarstvo Brenner malo mimoriadne úspechy, keď na protiklonnej žile (štruktúra, ktorá protiklonne a diagonálne prepájala žily Špitaler a Bieber) boli tak bohaté dobývky, že po dva roky táto banská spoločnosť mala produkciu striebra 40 000 mariek striebra (l marka = 280,64 g). Rok 1633 pre prevádzku bane bol veľmi nepriaznivý. V tomto období v dôsledku veľkej zimy nebolo dosť povrchovej vody na pohon čerpadiel a okrem toho sa pretrhla aj hrádza nad Hornou štôlňou Mohr, čo spôsobilo značný výpadok čerpania banskej vody. Nedostatok vodnej energie sa ťažiari snažili nahradiť ľudskou a konskou silou, avšak bez výraznejšieho efektu. V roku 1633 na úrovni dedičnej štôlni Bieber dvaja Francúzi (Fermin Mazelet a Bocquet) postavili čerpací stroj na princípe Archimedovej skrutky. Tento stroj sa z dôvodu malej výkonnosti neosvedčil. Počas prvej polovice 17. storočia výdavky na čerpacie práce sa stále zvyšovali, až vyústili do situácie, že ťažiari ich nevládali finančne znášať. Nakoniec v roku 1640 najväčší podielnik Brennerovho ťažiarstva, barón Ferdinand Geinger vyhlásil, že už nemôže ďalej platiť narastajúce prevádzkové výdavky a zo spoločnosti vystúpil. Týmto sa Brennerovo ťažiarstvo rozpadlo, baňu prevzal erár a dedičná štôlňa Bieber sa stala súčasťou erárneho závodu Horná Bieber štôlňa, ktorý dostal meno po tomto banskom objekte. Dostatok financií pre banské podnikanie v oblasti nemal ani erár, preto od roku 1644 ďalšie prevádzkovanie vo forme prenájmu vykonávala spoločnosť Siceli, ktorá sa po dvoch rokoch skončila s banským podnikaním a rozpadla sa. V roku 1646 dediči obchodníkov Gallisonovcov narazili štôlňou Ondrej na žilu Špitaler s veľmi bohatým zrudnením. Preto spoločnosť Hornej Bieberovej štôlne vyzmáhala prekop Katarína a 7.1.1648 sa prerazila do dobývok štôlne Ondrej. Pretože dedičná štôlňa Bieber bola o 16 m nižšie ako štôlňa Ondrej, na základe banského práva zaujala celú hĺbku tejto štôlne a stanovila pre ťažiarov výšku poplatkov za odvádzanie vody a privádzanie vzduchu. Dedičná štôlňa Bieber mala mimoriadny význam najmä v období od druhej polovice 17. storočia do roku 1765, keď v regióne Štiavnických Baní nastalo značné prehĺbenie ťažobnej aktivity a toto banské dielo odvádzalo vo svojej histórii najväčšie množstvo banskej vody. V tomto období v úzkom priestore (cca na ploche 1 ha) sa v oblasti Windšachty vyhĺbili štyri nové šachty, ktoré zvýšené prítoky banských vôd čerpali po úroveň dedičnej štôlne Bieber. Hlavnú odvodňovaciu funkciu dedičná štôlňa Bieber stratila v roku 1765, keď sa banícka oblasť Štiavnických Baní prepojila s o 200 metrov nižšie s novovyrazenou Dedičnou štôlňou cisára Františka, ktorej vyústenie je v hodrušskej doline. Dĺžka banských chodieb Bieber dedičnej štôlne bola 5670 m. S dedičnou štôlňou Bieber sa spája aj použitie strelného prachu prvý krát vo svete na rozpojovanie hornín v banie. Tento odstrel uskutočnil v roku 1627 Gašpar Weindl v banskom priestore Štiavnických Baní na závode Hornej Bieber štôlne. Z tejto udalosti sa zachoval písomný dokument. Dedičnú štôlňu Bieber prefáral počas svojho pobytu v banskoštiavnickom rudnom revíri dňa 12. júna 1751 cisár Štefan František Lotrinský.
Pamätná tabuľa Gašpar Weindl
GPS: 48.435685, 18.879644 [48° 26' 8.47'', 18° 52' 46.72'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa k pripomenutiu si historicky prvého úspešného použitia pušného prachu pri banských prácach v odzemí Gašparom Weindlom 8. februára 1627. Preukazateľne až následne po tomto úspešnom pokuse sa použitie čierneho trhacieho prachu rozšírilo do okolitých banských revírov a rovnako do celého baníckeho sveta...
Tajch Veľká vodárenská
GPS: 48.466663, 18.888654 [48° 27' 59.99'', 18° 53' 19.15'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Veľká vodárenská bol postavený okolo rokov 1 500 až 1 510 na náklady mesta. Slúžil na zásobovanie obyvateľstva pitnou či úžitkovou vodou, ale aj ako rezervoár v prípade potreby hasenia požiarov. Tajch sa napĺňal vodou jednak gravitačne z vlastného povodia, jednak stálym prítokom vody zo štôlne Šobov. Jej portál sa nachádza necelých 50 m severne od tajchu. Štôlňa Šobov bola vyrazená po žile Terézia a rozfáraná v dĺžke 600 - 700 m smerom na severovýchod. Drénuje tak puklinové vody z horninového prostredia. V súčasnosti je výtok banskej vody zo štôlne 2,5 l.s-1 a pravým stavidlom priteká do nádrže.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol až 12 m.
Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Veľká vodárenská:
- výška hrádze 10 m
- šírka koruny hrádze 16 m
- dĺžka hrádze 95 m
- kóta koruny hrádze 708,6 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 66 m
- dĺžka zátopovej plochy 67 m
- celkový objem 22 883 m3
Pamätná tabuľa pri ústí štôlne Šmintorín
GPS: 48.457924, 18.885636 [48° 27' 28.53'', 18° 53' 8.29'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa pri ústí štôlne Šmintorín umiestnená pri príležitosti odhalenia obnoveného a rekonštruovaného vstupného portálu v roku 2014.
Tabuľa na dome v ktorom žil štiavnický Nácko
GPS: 48.457838, 18.885461 [48° 27' 28.22'', 18° 53' 7.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
V roku 2010 venoval Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok pamätnú tabuľu legendárnej postavičke banskoštiavnického regiónu – Náckovi, pretože na základe vierohodných nepodložených informácií a na základe vedeckej analýzy ústne podávaných správ sa podarilo dokázať v ktorom dome býval po jeho presťahovaní sa z jeho rodnej Banskej Hodruše, vtedy mestskej časti (tzv. vonkajšej ulice) mesta Banská Štiavnica. Podobná tabuľa bola už predtým inštalovaná aj na jeho rodnom dome v Banskej Hodruši...
Pamätník SNP
GPS: 48.458961, 18.891938 [48° 27' 32.26'', 18° 53' 30.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätník účastníkom a obetiam Slovenského národného povstania.
Pamätná tabuľa na dome Deža Hoffmanna
GPS: 48.462445, 18.891276 [48° 27' 44.8'', 18° 53' 28.59'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Web: http://ziar.sme.sk/c/6393085/na-rodnom-dome-dvorneho-fotografa-beatles-odhalili-pamatnu-dosku.html
Na banskoštiavnickom rodnom dome Deža Hoffmanna (1912-1986), ktorý bol dvorným fotografom skupiny Beatles, odhalili v týchto dňoch pamätnú dosku. Stalo sa tak pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia.
Za iniciatívou umiestniť na rodnom dome Hoffmanna pamätnú dosku stojí obyvateľka Banskej Štiavnice Beata Nemcová a združenie Fórum starej Štiavnice. Ako Nemcová povedala, v piatok, 25. mája otvorili v Žiline aj pasáž, pomenovanú po Hoffmannovi. Jeho mama sa totiž po smrti Dežovho otca presťahovala z B. Štiavnice na sever Slovenska, kde budúci slávny fotograf prežil detstvo a mladosť.
Dežo Hoffmann sa stal medzinárodne uznávaným vďaka vynikajúcim snímkam osobností svetovej kultúry a umenia. Okrem Beatles fotil v 60. a 70. rokoch uplynulého stročia napríklad aj Rolling Stones, Yardbeards, Cream či Animals, ale aj hercov ako Charlie Chaplin, Marilyn Monroe, Marlon Brando či Sofia Loren.
Vodná nádrž – Tajch Červená studňa
GPS: 48.468572, 18.883447 [48° 28' 6.86'', 18° 53' 0.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch bol vybudovaný na rozhraní povodí Hrona a Ipľa na začiatku druhej polovice 18. storočia v nadmorskej výške 787 m n. m. Stavbu tajchu navrhol Jozef Karol Hell. Využil jeho strategickú polohu na vybudovanie náhonného jarku, ktorý privádzal vodu k šachte Amália na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja. Aj tento stroj skonštruoval Jozef Karol Hell a dal ho na šachte zabudovať v roku 1754. Stroj bol v činnosti len vtedy, keď bol v tajchu dostatok vody, a to najmä na jar a na jeseň. Práve v týchto ročných obdobiach bol tajch výdatne zásobovaný povrchovou vodou z troch zberných jarkov, severného, južného a západného, s celkovou dĺžkou viac ako 2 km. V tomto období bolo aj najviac vody v baniach. Keďže šachta Amália bola prepojená s ďalšími šachtami v Štiavnických Baniach, voda z tajchu zohrala významnú úlohu nielen pre spomínanú šachtu, ale aj pre ostatné šachty v tomto banskom revíre. V roku 1759 dodával tajch Červená studňa vodu aj do tajchu Klinger a následne aj na pohon vodnostĺpcového čerpacieho stroja zabudovaného pri šachte Žigmund. Tento stroj bol ako jediný v banskoštiavnickom rudnom revíre zabudovaný na povrchu.
Poloha tajchu je významná aj z geografického hľadiska. Bol vybudovaný v bezprostrednej blízkosti križovatky, z ktorej sa rozchádzajú cesty do troch, kedysi veľmi významných banských centier, Banskej Štiavnice, Hodruše a Vyhní.
Tajch mal tri zberné jarky a jeden náhonný jarok. Západný zberný jarok bol vybudovaný južne od štátnej cesty vedúcej z Banskej Štiavnice do Banskej Hodruše cez sedlo Červená studňa. Začínal sa v nadmorskej výške 790 m n. m. a pokračoval smerom na východ až k tajchu Červená studňa. Jeho celková dĺžka bola necelých 650 m. Týmto jarkom je v súčasnosti vedená lesná cesta, preto je prakticky zlikvidovaný. Severný zberný jarok sa začínal v úrovni 790 m n. m. a vo vzdialenosti 450 m východne od tajchu Rozgrund. V súčasnosti je slabo identifikovateľný, a to len na krátkych úsekoch. Výrazné kontúry jarku sú zachované v priestore severne od horárne na Červenej studni v lesnom smrekovom poraste. Jarok dosahoval dĺžku asi 500 m. Južný zberný jarok sa začínal v oblasti Paradajské, SV od kóty Paradajs. Na začiatku má jarok výrazné kontúry, no smerom k Červenej studni je prakticky zlikvidovaný. Dĺžka jarku je takmer 500 m. Náhonný jarok (obr. 34v) z tajchu Červená studňa bol v minulosti veľmi významný. Viedol vodu z výpustnej štôlne tohto tajchu až k šachte Amália v oblasti Horná Roveň. Tam sa voda využívala pre potreby banskej prevádzky. Na tejto šachte bol v roku 1754 uvedený do prevádzky vodnostĺpcový čerpací stroj, ktorý poháňala práve voda z náhonného jarku. Tento jarok aj spolu s vodnou štôlňou pri šachte Amália dosahoval dĺžku až vyše 3 400 m.
V roku 1755 zostrojil J. K. Hell v šachte Amália vzduchový čerpací stroj, ktorý poháňala voda z náhonného jarku vedeného z tajchu Červená studňa. Tento stroj bol skonštruovaný na hydraulickom princípe, pričom pohonným médiom bola tlaková voda a nový prvok zavedený J. K. Hellom stlačený vzduch. Činnosť tohto čerpacieho zariadenia spočívala v tom, že atmosférický vzduch sa v tlakovej nádobe stlačil vysokým tlakom stĺpca pohonnej vody. Funkčný princíp stroja bol takýto: Z vodnej nádrže (A) sa potrubím (B) tlaková voda dopravovala do kotla naplneného vzduchom (C). Následne stlačený vzduch z kotla (C) sa cez potrubie (D) dopravoval do nádoby (E), kde vytláčal banskú vodu naplnenú zo zásobníka (F). Čerpaná voda sa na vyšší horizont dopravovala potrubím (G). Tento postup prebiehal až do bodu, keď sa celá nádoba C naplnila vodou a nádoba E stlačeným vzduchom. Vtedy obslužný personál dopravné potrubia uzatvoril ventilmi, vodu z nádoby C a vzduch z nádoby E vypustil a celý pracovný cyklus sa opäť zopakoval. Za jednu hodinu prebehlo okolo 20 cyklov.
Parametre tajchu Červená studňa:
- nadmorská výška 787 m n. m.
- dĺžka tajchu 77 m
- šírka tajchu 66 m
- dĺžka hrádze 117 m
- výška hrádze 10 m
- sklon návodnej strany hrádze 40,5°
Vodná nádrž – tajch Klinger
GPS: 48.451426, 18.883449 [48° 27' 5.13'', 18° 53' 0.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Prvý projekt výstavby tajchu Klinger predložil začiatkom druhej polovice 18. storočia Jozef Karol Hell. Stalo sa tak v súvislosti so zabudovaním vodnostĺpcového stroja v roku 1759 na povrchu pri šachte Žigmund. V nadväznosti na tento projekt sa vybudovali zberné jarky a vystavala sa aj pomocná nádrž na Svätotrojičnom vrchu nad šachtou Žigmund. Tá bola so šachtou prepojená náhonným jarkom, vedeným čiastočne v špuntoch (drevenými žľabmi) po strmom úbočí. Tento systém mal zabezpečiť dostatok vody na pohon spomínaného stroja, predovšetkým v jarných a jesenných mesiacoch. Vodnostĺpcový stroj plnil svoju úlohu až do prerazenia Hodrušskej dedičnej štôlne Františka Lotrinského do šachty Žigmund. Potom stratil svoj zmysel a bol odstavený. Voda z pôvodnej nádrže Klinger sa začala využívať pre potreby šachty Maximilián, predovšetkým na prevádzku premývacieho zariadenia. Na tento účel slúžila pomocná nádrž vybudovaná pred šachtou. S pôvodnou nádržou Klinger bola prepojená jednak cez pomocnú nádrž nad šachtou Žigmund, z ktorej ako prepadová voda odtekala južným jarkom obopínajúcim Svätotrojičný vrch, jednak s neskoršie vyrazenou vodnou štôlňou spod sedla Dolná Roveň. Tá odvádzala vodu priamo z náhonného jarku z tajchu Klinger do pomocnej nádrže pre šachtu Maximilián. V súvislosti s razením Voznickej dedičnej štôlne, ktorá mala po vyrazení odvodňovať banskoštiavnický rudný revír, bolo potrebné zabudovať výkonnejšie čerpacie zariadenie. Takým zariadením mal byť nový vodnostĺpcový čerpací stroj. Na tento účel bolo potrebné prebudovať, a najmä zväčšiť tajch Klinger. Návrh na prestavanie nádrže, ktorá bola situovaná o niečo nižšie ako pôvodná, predložil profesor banskej akadémie Jozef Schittko. Výstavba novej nádrže sa začala v apríli 1829. Na jej výstavbu sa použil materiál z rozobranej hrádze pôvodnej nádrže a materiál dovážaný z oblasti Červenej studne. Stavebný materiál z Červenej studne sa dopravoval po koľajnicovej trati, ktorá bola vôbec prvou koľajnicovou traťou vybudovanou na území Slovenska.
Novovybudovaný tajch Klinger sa začal využívať na banské účely, predovšetkým pre šachty Ondrej a Maximilián, a to už na jar roku 1834. Rozhodujúcu úlohu zohral pri pohone vodnostĺpcových zariadení na šachte Ondrej. Najvýznamnejší ťažný stroj bol uvedený do prevádzky 21. apríla 1877. Zabezpečoval zvislú dopravu z najnižších obzorov až na povrch. Dĺžka spádu pohonnej vody z nádrže Klinger bola 250 m, spotreba vody 33 m3/hod. a výkon 22,4 kW. Po prerazení Voznickej dedičnej štôlne spomínaný stroj skončil prevádzku. Vzápätí sa voda z tajchu Klinger začala využívať v úpravníckych zariadeniach, v rokoch 1907 až 1921 znova na banské účely ako zdroj vody na výrobu elektrickej energie v šachte Ondrej. Vyrobený elektrický prúd striedavo poháňal ťažné stroje na šachtách Ondrej a Amália. Od roku 1850 sa tajch Klinger začal využívať aj na rekreačné účely, od roku 1923 aj na zásobovanie obyvateľov mesta úžitkovou vodou. V roku 1927 sa z nádrže Klinger k tabakovej továrni namontovalo vodovodné potrubie, ktorým sa voda privádzala do továrne na technologické účely. Podľa povoľovacej listiny zo 6. 8. 1908, schválenej banským riaditeľom v Banskej Štiavnici, mala továreň z tajchu zaistený odber vody v objeme 12 000 m3 ročne na 50 rokov. Od roku 1928 sa voda z nádrže znovu využívala aj na banskú činnosť, a to v množstve 26 000 až 30 000 m3 ročne na chladenie kompresorov na šachte Žigmund. V roku 1977 následkom prudkých dažďov sa hrádza preliala. Spôsobilo to deštrukciu v podhrádzi a poškodenie vzdušného svahu.
Od roku 1983 správcom tajchu Klinger sa stal podnik Povodie Hrona v Banskej Bystrici. Výsledkom prechodu správcovstva bola realizácia inžinierskogeologického prieskumu hrádzového telesa so zabudovaním piezometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd pod hrádzou a podložím. V roku 1993 sa vybudoval bezpečnostný prepad a vykonala sa úprava koruny hrádze a návodného a vzdušného svahu hrádze. V minulosti sa voda do nádrže privádzala zbernými jarkami z cudzích povodí, napríklad z náhonných jarkov nádrží Ottergrund a Červená studňa, z krátkej banskej štôlne Klinger a dlhej štôlne Klinger a čiastočne aj prirodzenou gravitáciou z vlastného povodia. V súčasnosti sa tajch využíva iba na rekreačné účely. Prítokové jarky sú dnes nefunkčné a zdevastované rôznou činnosťou. Keďže z tajchu Klinger nie je takmer žiadny odber, udržiava si priemernú prevádzkovú hladinu.
Tajch Klinger sa dopĺňal povrchovou vodou z dvoch zberných jarkov a jedného náhonného jarku. Voda z neho sa odvádzala prevažne na banské účely ďalším samostatným náhonným jarkom.
Klingerštôlňanský zberný jarok sa začínal v oblasti Galizon (časť obce Štiavnické Bane) približne na kóte 705 m n. m. Dosahoval dĺžku 1 450 m. Na veľkej časti má aj v súčasnosti zachované a dobre viditeľné kontúry a je v pôvodnej kamennej výmurovke. Zberný jarok spod Tanádu mal svoj začiatok v oblasti Horná Roveň asi 400 m od hrebeňa Tanádu. Začínal sa na kóte 850 m n. m. a pokračoval smerom na sever popri šachte Terézia a popri jej povrchových dobývkach. Smerom k vodnej nádrži Klinger mal pomerne veľké klesanie. Je zaústený do zbernej šachtice pri portáli dlhej štôlne Klinger a ďalej pokračuje asi v 50 m dlhom podzemnom kanáli. Následne sa spája s povrchovými vodami z dvoch doliniek a s banskými vodami z krátkej štôlne Klinger a dlhej štôlne Klinger. Vody sa spoločne odvádzajú jarkom až do tajchu Klinger. Celý jarok dosahoval dĺžku približne 1 200 m. Náhonnný jarok do tajchu Klinger, ktorý viedol vodu z tajchov Ottergrund a Červená studňa, dosahoval dĺžku 2 500 m. Využíval sa až v neskoršom období, keď nebola potrebná voda na prevádzku šachty Amália. Vtedy v roku 1759 boli vody úpravou náhonného jarku odvedené do tajchu.
Veľmi významným jarkom banského vodohospodárskeho systému bol náhonný jarok z tajchu Klinger. Zabezpečoval vodu na prevádzku šácht Ondrej, Žigmund a Maximilián. Pôvodný jarok obtáčal Svätotrojičný vrch vo výškovej úrovni 665 - 675 m n. m. Jeho dĺžka bola 1 250 m po tajch šachty Žigmund a odtiaľ ešte ďalších 1 300 m po tajch šachty Max. Jeho celková dĺžka aj s vodnou štôlňou bola 2 900 m.
Na náhonnom jarku z tajchu Klinger sa vybudovali dva pomocné tajchy:
Tajch šachty Žigmund bol vybudovaný v roku 1759 zároveň s Klingerom. Jeho úlohou bolo pravidelne dodávať potrebné množstvo vody pre vodnostĺpcový stroj postavený na povrchu pri šachte Žigmund. Objem nádrže pri maximálnej prevádzke bol 3 000 m3.
Tajch šachty Maximilián bol vybudovaný koncom 18. až začiatkom 19. storočia. Slúžil pre úpravnícke zariadenia, predovšetkým na premývanie rúd vyťažených z šachty Maximilián. Prepadová voda z nádrže odtekala ďalej na štôlňu Matej, kde slúžila na rovnaký účel. Voda do tajchu sa najskôr dopĺňala z tajchu šachty Žigmund za využitia náhonného jarku. V neskoršom období sa však nádrž dopĺňala priamo z tajchu Klinger. Voda sa dopravovala cez novovyrazenú vodnú štôlňu. Nádrž mala objem okolo 800 m3.
Hydrologické údaje:
- plocha povodia 0,97 km2 - dlhodobý priemerný prietok 0,35 m3/sHladina v nádrži:
- maximálna 674 m n. m. - minimálna 683 m n. m.Základné rozmery:
- výška hrádze 18,7 m - šírka hrádze 6,5 m - dĺžka hrádze 135 m - kóta koruny hrádze 685,5 m n. m. - celkový objem nádrže 132 000 m3Vodná nádrž – tajch Ottergrund
GPS: 48.461223, 18.880101 [48° 27' 40.4'', 18° 52' 48.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Ottergrund je situovaný na východných svahoch vrchu Paradajs (939 m n. m.) západne od Banskej Štiavnice. Patrí do systému banskoštiavnických vodných nádrží. S nadmorskou výškou koruny hrádze na kóte 801,28 m n. m. je najvyššie položenou vodnou nádržou v banskoštiavnickom rudnom revíre. Výstavbu tajchu Ottergrund povolila Dvorská komora vo Viedni rezolúciou zo dňa 28. 8. 1750. Potvrdzuje v nej návrh a rozpočet, ktorý dostala z Hlavného komornogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici a schválila náklady 4 500 zlatých na jeho vybudovanie. Územie, v ktorom sa realizovala samotná výstavba, sa nazývalo Ottergrund ešte pred samotným začiatkom výstavby. V protokole banského zasadania zo 4. septembra 1751 sa spomína, že výstavbu tajchu mal na starosti banský merač J. T. Brinn a celkové dokončenie prác bude o niekoľko týždňov, a to aj prác na samotnej nádrži, ako aj na príslušných jarkoch.
V roku 1751 a opätovne v roku 1753 bola správe Hlavného komornogrófskeho úradu (ďalej len HKG) v Banskej Štiavnici predložená požiadavka povolať prátra Franza, aby sa podujal na výstavbu vodočerpacieho stroja na šachte Amália v oblasti Hornej Rovne. V správe HKG sa ďalej uvádza, že na výstavbu vodočerpacieho stroja na šachte Amália sú vybudované všetky prekopy a banské zariadenia, ako aj povrchové vodovody (náhonné a zberné jarky) a vo výbornom stave je aj vodná nádrž Ottergrund. Z nej je možné dodávať vodu až k šachte Amália. Na základe týchto poznatkov je možné usudzovať, že v minulosti sa povrchová voda z tajchu Ottergrund vypúšťala cez výpustnú štôlňu do náhonného jarku, ktorý odvádzal vody z tajchu Červená studňa. V prípade potreby sa povrchová voda z týchto dvoch tajchov dopravovala náhonným jarkom až na šachtu Amália, kde slúžila na pohon banských zariadení.
Viedenská dvorská komora vo svojej rezolúcii z 5. 12. 1755 povolila budovanie zberných jarkov na prívod väčšieho množstva zrážkovej vody do tajchu Ottergrund. Informácie o stave tajchu a možnosti financovania ďalšieho projektu podával gróf Stampf v správe HKG v Banskej Štiavnici dňa 23. 3. 1778. V nej sa uvádza, že tajch je v tomto čase v zlom technickom stave a budú potrebné vysoké náklady na jeho trvácnejšie dobudovanie. Je tu vyslovená aj požiadavka spojiť vody Červenej studne s vodami z Ottergrundu a viesť tieto vody až na strojné zariadenia šácht Maximilián a Ján Baptista, prípadne až na plánované stupy v Štefultovskej doline. Cisársko-kráľovská komora vo Viedni však k financovaniu tohto projektu dala negatívne stanovisko. Odôvodnila ho vysokými nákladmi na tento projekt. Uznala však, že tajch Ottergrund môže v prípade vypuknutia požiaru v meste Banská Štiavnica slúžiť na jeho hasenie. V roku 1896 sa tajch spomína dokonca ako zdroj pitnej vody pre obyvateľov Banskej Štiavnice (budovy banského úradu, objekt Kammerhof).
Oprava tajchu Ottergrund sa začala 2. júla 1888 na základe inšpekcie Strojného inšpektorátu na Windšachte (Štiavnické Bane). Inšpekcia v tomto čase zistila zanesenie skrine uzatváracieho zariadenia, ako aj celkový zlý stav tohto mechanizmu. Zariadenie bolo natoľko zničené, že sa voda vo vodnej nádrži nedala uzavrieť, a tak sa stalo nefunkčným.
Vypustenie nádrže s cieľom vykonať opravy sa uskutočnilo 14. 6. 1889. Povolenie strojnému inšpektorovi dalo štátne banské riaditeľstvo v Banskej Štiavnici. Na opravy schválilo 736 zlatých a opravu požadovalo vykonať do konca roku 1889. V rámci opráv sa vykonala oprava uzatváracieho zariadenia tajchu, oprava hrádze a jarku na odvádzanie nadbytočnej vody, výmena drevených vodovodných žľabov a vyčistenie skrine nádrže.
Po roku 1990 nastal útlm baníctva na Slovensku. Útlmový program sa výraznou mierou dotkol aj správcu rozhodujúcej časti banskoštiavnického vodohospodárskeho systému, ktorým bol podnik Rudné Bane, š. p., Banská Bystrica. Medzirezortné rokovania vyústili do logického rozhodnutia delimitovať vodné nádrže do správy vodného hospodárstva.
Vodu do tajchu Ottergrund privádzali dva zberné jarky severný zberný jarok s dĺžkou takmer 450 m a južný zberný jarok s dĺžkou 650 m, ktorý mal dve vetvy, a to dolný a horný zberný jarok. Obidva zberné jarky sa západne od tajchu v úrovni 825 m n. m. spájali do takzvaného spoločného prívodného jarku s dĺžkou asi 100 m. Týmto jarkom sa voda následne privádzala až do tajchu. Pre zberné jarky v tejto oblasti je charakteristické to, že kvôli morfológii terénu mali atypické vedenie so strmým klesaním. Severný zberný jarok sa začínal vo výškovej úrovni 850 m n. m., južný zberný jarok v úrovni 900 m n. m. (horný) a v úrovni 875 m n. m. (dolný). Obidva jarky prudko klesajú na úroveň 825 m n. m., kde sa spájajú do spoločného prívodného jarku. Celková dĺžka zberných jarkov pre tajch Ottergrund bola 1 200 m. V súčasnosti sú zberné jarky na väčšine úsekov zlikvidované v dôsledku budovania a upravovania lesných ciest. V teréne je možné nájsť už len ich fragmenty, pričom ide prakticky len o kontúry pôvodných jarkov. Severný zberný jarok sa v dôsledku výstavby lesnej cesty prakticky nezachoval.
Náhonný jarok z tajchu Ottergrund sa začínal v ostrej ľavotočivej zákrute pri súčasnej chalupe na Koncovej ulici. Do neho sa odtokovým jarkom privádzala voda z Ottergrundu. Náhonný jarok tak spolu s vodnou štôlňou k šachte Amália (jej dĺžka bola takmer 250 m) dosahoval dĺžku asi 2 550 m a bol vedený v úrovni okolo 750 m n. m. Tento náhonný jarok bol prakticky spoločný pre dva tajchy, keďže okrem Ottergrundu odvádzal vody aj z tajchu Červená studňa. Voda sa ním dopravovala na šachtu Amália na Hornej Rovni, kde sa využívala na pohon čerpacích zariadení. Neskôr sa vody z tohto náhonného jarku využívali aj pre potreby štôlne Klinger a rovnako aj na dopĺňanie tajchu Klinger.
V súčasnosti je v správe Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica, odštepný závod Povodie Hrona Banská Bystrica, 20 historických vodných nádrží banskoštiavnického vodohospodárskeho systému. Od 1. júna 1995 patrí do Povodia Hrona, OZ v Banskej Bystrici, aj vodná nádrž Ottergrund s týmito parametrami:
- kóta koruny hrádze 801 m n. m.
- šírka koruny hrádze 5 m
- výška hrádze 7,2 m
- dĺžka hrádze 75 m
- hĺbka vodnej nádrže 6 - 8 m
- objem vodnej nádrže 5819 m3
- dĺžka severného zberného jarku 450 m
- dĺžka južného zberného jarku 650 m
- dĺžka náhonného jarku 2550 m
- dĺžka vodnej štôlne k Amália šachte 250 m
Vodná nádrž – tajch Počúvadlo
GPS: 48.406554, 18.854395 [48° 24' 23.59'', 18° 51' 15.82'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Počúvadlo, hoci je vzdialený viac ako 3,5 km juhozápadne od obce Piarg (dnes Štiavnické Bane) a spadá do povodia Ipľa, patrí do skupiny piargskych vodných nádrží. Na požiadanie hlavného majstra Jozefa Kornela Hella sa s výstavbou tajchu Počúvadlo začalo 14. apríla 1775. Dvorská komora vo Viedni po schválení projektu vyčlenila na výstavbu nádrže 71 485 florénov. Hlavným dôvodom realizácie tohto projektu bol nedostatok pohonnej vody na úpravnícke zariadenia a čiastočne aj na banské strojné zariadenia na Windšachte (Štiavnické Bane). Bolo to spôsobené najmä tým, že v tom čase bola vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského. To zapríčinilo, že predtým odtekajúca náhonná a vyčerpaná voda o 150 m vyššie mohla slúžiť na pohon úpravníckych zariadení s odtokom do povodia Ipľa. Nová situácia však už neumožnila túto vodu využiť, keďže jej odtok bol o 150 m hlbšie a odtekal cez podzemie do Hodruše a následne do povodia Hrona.
Už počas výstavby sa projekt zmenil. Na návrh merača Dembschera sa rozhodlo hlavnú hrádzu presunúť trocha nižšie, čím by sa pri nepatrnom zvýšení nákladov dosť výrazne zvýšil objem zachytenej vody, cca o 100 000 m3. Súbežne s výstavbou hlavnej hrádze sa práce rozbehli aj na ostatných objektoch, na výstavbe vedľajších piatich hrádzí, zberných a náhonných jarkov a vodných štôlní. Dvorská komora vo Viedni vysoko ohodnotila nápad J. K. Hella postaviť v týchto miestach novú nádrž a súčasne ho poverila vykonávať hlavný dozor nad prebiehajúcimi prácami na jej výstavbe. Zvláštnosťou výstavby tohto tajchu bolo najmä to, že na nej pracovalo podstatne viac žien, a to takmer o dve tretiny viac ako mužov. V lete roku 1778 práce na celom komplexe počúvadlianskeho tajchu finišovali. Preto sa začali vykonávať častejšie inšpekcie. Vykonával ich samotný komorský gróf Colloredo aj iní významní pracovníci. Stavba sa skončila a spustila do prevádzky 26. mája 1779. Za štyri roky výstavby sa preinvestovalo 102 322 florénov a 56 grajciarov. Havárie spôsobili prekročenie rozpočtu o vyše 30 000 florénov. Aj napriek tomu bol Hlavný komornogrófsky úrad veľmi spokojný. Počúvadlianska nádrž pozostáva zo šiestich zemných hrádzí. Tým sa výrazne líši od ostatných nádrží banskoštiavnickeho revíru, ktoré mali zvyčajne iba jedinú hrádzu.
Unikátom je aj prítok vody do nádrže, keď okrem vlastných zberných jarkov pozostávajúcich z južnej časti Hornopočúvadlianskeho, Schönlindenského a Tatárskeho jarku sa napájala podľa potreby aj vodou z uzla Krížna, a to z Dolnodekýšskeho, Hornositnianskeho a južnej časti Hornopočúvadlianskeho jarku. Tieto jarky boli spoločné nielen pre tento tajch, ale aj vyššie položenú Veľkú Windšachtu. Celková dĺžka prítokových jarkov bola cca 18 000 m. Pomocou nich bolo možné v priaznivých rokoch dopraviť okolo 2 miliónov m3 vody do obidvoch spomínaných tajchov. Náhonný jarok po vybudovaní celého komplexu spočiatku prechádzal cez tri vybudované štôlne. Neskoršie pribudli ďalšie štyri. Nahrádzali oblúkovité časti jarkov, z ktorých unikala voda.
Základné rozmery hlavnej hrádze:
– výška hrádze 29,6 m,
– šírka hrádze 14 – 19 m,
– dĺžka hrádze 195,3 m,
– kóta koruny hrádze 680,12 m n. m.
Základné rozmery vedľajších hrádzí:
Hrádza č. 1 Hrádza č. 2 Hrádza č. 3 Hrádza č. 4 Hrádza č. 5
Výška hrádze (m) 7 8 9 4 3
Šírka hrádze (m) 7 7 7 7 6,5
Dĺžka hrádze (m) 65 50 68 22 21
Kóta koruny hrádze (m n. m.) 680,084 680,13 680,103 680,308 680,283
Vodná nádrž – Veľký Komorovský tajch
GPS: 48.438178, 18.908790 [48° 26' 17.44'', 18° 54' 31.64'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Oba tajchy, Malý aj Veľký Komorovský sa nachádzajú na pravej strane Štefultovskej doliny a svojou zásobou vody posilňovali spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených tajchov piarskej skupiny vodných nádrží pre pohon v štefultovskej doline. Prvá zmienka o týchto nádržiach, ktoré su navzájom spojené, je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Maximálna hĺbka väčšieho (spodného) dosahovala len 2,5 m.
Vodná nádrž – Malý Komorovský tajch
GPS: 48.437327, 18.908146 [48° 26' 14.38'', 18° 54' 29.33'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Oba tajchy, Malý aj Veľký Komorovský sa nachádzajú na pravej strane Štefultovskej doliny a svojou zásobou vody posilňovali spojený tok, vychádzajúci z vyššie položených tajchov piarskej skupiny vodných nádrží pre pohon v štefultovskej doline. Prvá zmienka o týchto nádržiach, ktoré su navzájom spojené, je na Brinnovej banskej mape z roku 1742. Maximálna hĺbka väčšieho (spodného) dosahovala len 2,5 m.
Haldy štôlne Göllner
GPS: 48.441930, 18.871462 [48° 26' 30.95'', 18° 52' 17.26'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Rozsiahla a výrazná halda štôlne Göllner sa nachádza nižšie o svahu pod ústím štôlne Göllner v nadmorskej výške okolo 700 m, cca 180 m západne od Obecného úradu v Štiavnických Baniach. Najjednoduchší prístup k ústiu štôlne a k halde je strmou komunikáciou vedľa Obecného úradu smerom na západ ku objektu, ktorý sa nachádza v záhrade rodinného domu, ktorý je postavený práve na tejto rozsiahlej halde.
Halda šachty Ferdinand (starej)
GPS: 48.443223, 18.877504 [48° 26' 35.6'', 18° 52' 39.01'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
V historickom banskom regióne Hornej Rovni ( bývalý Horný Fuchsloch) cca 150 m juhovýchodne od šachty Ferdinand sa nachádza veľmi výrazná a objemovo veľká halda, ktorá podľa tvaru odpovedá pravdepodobne šachtovému horninovému odvalu. O šachte Ferdinand je údaj, že je situovaná o 6 m vyššie ako stará Ferdinand šachta – čo odpovedá miestu opisovanej Starej šachty Ferdinand. Na dostupných starých banských mapách v mieste haldy Starej Ferdinand šachty nie je zákres žiadnej šachty, ovšem tak výrazná halda dokumentuje v tomto priestore historické banské dielo.V pôdorysnom prekrývaní Starej Ferdinand šachty v hĺbke sa nachádza prekop štôlne Ondrej, ktorý v týchto miestach bol už značne vzdialený od poslednej vetracej šachty (Viliam) a z prevádzkových dôvodov bolo nutné vyraziť ďalšiu vetraciu šachtu a tou je pravdepodobne opisovaná Stará Ferdinand šachta. Bližšie údaje o Starej Ferdinand šachte sa nezachovali.
Pamätná tabuľa Andrejovi Sládkovičovi
GPS: 48.460759, 18.892133 [48° 27' 38.73'', 18° 53' 31.68'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa venovaná bývalému študentovi Evanjelického lýcea (v budove č. 16 na Námestí sv. Trojice) Andrejovi Sládkovičovi.
Pamätná tabuľa Viliamovi Šteffekovi
GPS: 48.458670, 18.889973 [48° 27' 31.21'', 18° 53' 23.9'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa Vilamovi Šteffekovi – sochárovi a rezbárovi, autorovi viacerých oltárov a sakrálnych plastík. Viliam Šteffek bol autorom zápiskov, na základe ktorých vznikla v roku 2005 útla kniha v štiavnickom dialekte "Pán Boh zaplac aj za malý luon". Autorom oublikácie bol jeho vnuk prof. RNDr. Jozefa Šteffeka, CSc.
Viac o profesorovi Šteffekovi: http://www.prvybanickyspolok.sk/novinky/4
Pamätná tabuľa A. Sládkoviča
GPS: 48.264638, 18.904799 [48° 15' 52.7'', 18° 54' 17.28'']
Obec: Ladzany
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa datovaná z roku 1934 a venovaná pamiatke básnika A.Sládkoviča, ktorý v Ladzanoch pôsobil ako pomocný učiteľ.
Hrob Sládkovičovej Maríny Pischlovej
GPS: 48.455691, 18.893116 [48° 27' 20.49'', 18° 53' 35.22'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Hrob Sládkovičovej lásky Maríny – Márie Gerzso (rodenej Pischlovej) na Evanjelickom cintoríne.
Evanjelický cintorín nad Klopačkou
GPS: 48.457020, 18.892514 [48° 27' 25.27'', 18° 53' 33.05'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Cintorín bol založený na prelome 18. a 19. storočia. Sú na ňom pochované významné osobnosti Banskej Štiavnice, napr. Karol Kachelmann – majiteľ železiarní vo Vyhniach, Štefan Farbaky, Anton Kerpely a ďalší – profesori Baníckej akadémie, Mária Gerzso rod. Pischlová – Sládkovičova láska Marína a iný. Autorom vstupnej kovanej cintorínskej brány je takisto tu pochovaný významný štiavnický rodák, kováč Karol Fizély.
Zoznam hrobov:
Heincz Hugo - číslo hrobu 2
Farbaky István - číslo hrobu 19, 20, 21
Gerszó Mária - číslo hrobu 29
Boleman István - číslo hrobu 34, 35, 36
Gretzmacher Gyula - číslo hrobu 42
Kachelmann Károly ml. - číslo hrobu 73
Kachelmann Gašpar - číslo hrobu 122
Kchelmann Károly st. - číslo hrobu 122
Weigl Samuel - číslo hrobu 146, 147
Remenyik Karol - číslo hrobu 156, 157
Rakšány Samuel - číslo hrobu 230, 231
Fizély Károly - číslo hrobu 258, 259
Czipszer Samuel - číslo hrobu 444
Szeberinyi Joannes - číslo hrobu 445, 446, 447
Porubszky Samuel - číslo hrobu 500, 501
Jezsovics Karol - číslo hrobu 356
Grillusz Emil - číslo hrobu 370
Fekete Lajos - číslo hrobu 296
Farbaky Gyula - číslo hrobu 297
Liszkay Gustáv - číslo hrobu 187
Kerpely Antal - číslo hrobu 132, 133, 134
Cintorín Lazaret
GPS: 48.456333, 18.892933 [48° 27' 22.8'', 18° 53' 34.56'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Leží za hranicou Piarskej brány, čo vzbudzuje domnienku, že tu boli pochovávaní obete morovej epidémie, alebo iných zákerných chorôb. V neskoršom období sa tu samozrejme pochovávalo podľa potrieb a prianí rodín bez akýchkoľvek špecifických dôvodov...
Haldy šachty Maximilián
GPS: 48.442687, 18.884439 [48° 26' 33.67'', 18° 53' 3.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Haldy a odvaly pod šachtou Maximilián.
Pamätník – busta Andreja Sládkoviča
GPS: 48.460706, 18.899686 [48° 27' 38.54'', 18° 53' 58.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Busta Andreja Sládkoviča v Botanickej záhrade SPŠ lesníckej je umiestnená na kamennom podstavci, na ktorý sa žiaľ stihli podpísať aj vandali... Celý areál je záhrady je oddychovou ale aj študijnou plochou. Nachádza sa tu mnoho lavičiek a príjemných zákutí.
pamätník – Socha Andreja Kmeťa
GPS: 48.458312, 18.895801 [48° 27' 29.92'', 18° 53' 44.88'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Andrej Kmeť sa narodil 19.11.1841 v Bzenici a zomrel 16.2.1908 v Turčianskom Svätom Martine. Pôsobil ako rímskokatolícky kňaz, slovenský archeológ, geológ, mineralóg, paleontológ, historik, botanik a etnograf. Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Už tu sa prejavila jeho životná záľuba – botanika. Na škole vyučovali významní členovia rádu piaristov v nemčine. Neskôr študoval teológiu v Ostrihome. Po štúdiách pôsobil ako miestny kaplán v Senohrade, neskôr ako farár v Prenčove. Od roku 1906 žil na odpočinku v Martine.
Pamätná tabuľa – (reliéf) venovaný Mariánovi Lichnerovi
GPS: 48.458982, 18.892113 [48° 27' 32.34'', 18° 53' 31.61'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Do plastiky ,ktorá znázorňuje všetky významné udalosti a osobnosti Banskej Štiavnice (napr. Mária Terézia, Dve jašteričky ,Baníci...) je umiestnená pamätná tabuľa Mariána Lichnera ,ktorý pôsobil vo funkcii primátora mesta Banská Štiavnica nepretržite štyri volebné obdobia, od roku 1990, do roku 2006. Zaslúžil sa o zapísanie Banskej Štiavnice a okolitých technických pamiatok na listinu svetového kultúrneho dedičstva Unesco, o veľký rozvoj školstva, kultúry, ako aj mesta Banská Štiavnica ako takého.
Pamätná tabuľa – Alžbeta Göllnerová–Gwerková
GPS: 48.459305, 18.897601 [48° 27' 33.5'', 18° 53' 51.36'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa venovaná PhDr. Alžbete Göllnerovej-Gwerkovej. Narodila sa 19.10. 1905 v Čiernom Balogu a zomrela 18.12. 1944 v Kremničke. Pôsobila ako literárna historička a pedagogička. V rokoch 1939-1944 pôsobila ako stredoškolská profesorka na gymnáziu a učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici. Počas pobytu v Banskej Štiavnice sa aktívne zapájala do práce v ilegálnom protifašistickom hnutí. Organizovala odboj v okrese Banská Štiavnica ,od roku 1940 viedla ilegálnu skupinu pokrokovej mládeže a pripravovala pre rozhlas relácie, vyzývajúce do boja proti fašizmu.
Pamätná tabuľa – 200. Výročie založenia Baníckej akadémie
GPS: 48.460189, 18.897765 [48° 27' 36.68'', 18° 53' 51.95'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa bola osadená pri príležitosti 200. výročia založenia akadémie v roku 1964.
Založenie Baníckej akadémii v Banskej Štiavnici v 18. storočí
Jednou z prvých školských reforiem Márie Terézie a zároveň najvýznamnejším činom na tomto poli bolo zriadenie Banskej akadémie v Banskej Štiavnici. Jej zriadenie sa realizovalo na základe rozhodnutia Márie Terézie z 13. decembra 1762, v ktorom sa okrem iného uvádza, že Banská Štiavnica, bola komisiou uznaná za najvhodnejšie banské mesto, kde bude mať škola všetky podmienky na rozvíjanie svojej činnosti. Dňa 13. júna 1763, bola ako prvá založená Katedra chémie a mineralógie a zároveň vymenovaný jej prvý profesor, ktorým sa stal Mikuláš Jacquin (1727-1817) rodák z holandského Leydenu.
Plastiky na múre oproti Radnici
GPS: 48.459034, 18.892254 [48° 27' 32.52'', 18° 53' 32.11'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Autorom pastík na múre oproti budove Radnice je akademický sochár Vladimír Oravec. Výtvarné dielo predstavuje podobizne najvýznamnejších dejateľov, ktorí boli pri rozvoji mesta a rovnako obsahuje histirické udalosit spolu so symbolmi 7-mich slobodných krášovských banských miest ako symbol spolupatričnosti a previaznosti ich spoločných dejín.
Dom č. 3 – Radničné námestie
GPS: 48.459013, 18.891642 [48° 27' 32.45'', 18° 53' 29.91'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Meštiansky dom – solitér v zóne mestskej pamiatkovej rezervácie s datovaním vzniku pred rokom 1500. Zmeny prostredíctvom stavebných úprav sú datované do 2. polovice 16.storočia, do 1. polovice 18.storočia, 1. polovice 19.st. a poroku 1929. Dom je 3-traktový, 2-podlažný, nepodpivničená s pôdorysom v tvare písmena L. V ústrednom zozname pamiatkového fondu je stavba evidovaná pod číslom 11716/1.
Areál šachty Terézia
GPS: 48.451607, 18.873769 [48° 27' 5.79'', 18° 52' 25.57'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Areál šachty Terézia nachádzajúci sa pri obci Horná Roveň.
Cintorín Frauenberg
GPS: 48.455688, 18.894032 [48° 27' 20.48'', 18° 53' 38.52'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Web: http://www.banskastiavnica.sk/o-meste/pamatihodnosti-mesta/chranene-hroby/cintorin-frauenberg.html
Významné osobnosti dejín Banskej Štiavnice pochované na Frauenbergu:
Baker Vojtech - číslo hrobu 11-12
Kupčok Samuel - číslo hrobu 440
Pelachy Ferencz - číslo hrobu 438, 439
Broszmann Eugen - číslo hrobu 436, 437
Kuti István - číslo hrobu 465, 466
Blattný Tibor - číslo hrobu 473, 474
Cseh Lajos - číslo hrobu 501
Faller Károly - číslo hrobu 497, 498
Rennert Gyula - číslo hrobu 533
Korbay František - číslo hrobu 516, 517
Szitnyai Jozsef - číslo hrobu 502, 503
Kollár Jozef - číslo hrobu 630, 631, 632
Horák Jozef - číslo hrobu 668, 669
Pomník významných lesníkov
GPS: 48.460550, 18.902327 [48° 27' 37.98'', 18° 54' 8.38'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pomník významných osobností lesníctva.
Evanjelický cintorín (Brána pokoja)
GPS: 48.455124, 18.905216 [48° 27' 18.45'', 18° 54' 18.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Evanjelický cintorín na tzv. Zvonovom vŕšku (Katzenhübel). Pri vstupe do cintorína je nad vstupnou bránou nápis "BRÁNA POKOJA".
Richňavská špičková akumulačná VN
GPS: 48.427970, 18.844142 [48° 25' 40.69'', 18° 50' 38.91'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dnes už neexistujúca malá špičková vodná nádrž, ktorej brehové kontúry rovnako ako pozostatok nízkej hrádze stále dobre vidno v doline vzdušného svahu Richňavského tajchu, neskôr Veľkej a Malej Richňavskej VN. Pôvodný Richňavský tajch bol kvôli netesnostiam hrádze rozdelený Samuelom Mikovínim na dva menšie, ktoré sú dodnes vzájomne prepojené vodnou štôlňou. Akumulačná nádrž v doline pri vyústení dnových výpustov oboch nových tajchov a pri ústí Hlavnej Richňavskej vodnej štôlne mala zvýšiť hladinu akumulovanej vody a vylepšovať tak špičkový prietok do systému piargskych tajchov Hlavnou Richňavskou vodnou štôlňou do Spodného náhonného jarku na Piarg. Z Richňavských tajchov sa tak voda spojila s vodou ktorú na pätu svahu hrádze zo vzdušnej strany priviedli Dolný Vysocký a Dolný Kopanický jarok. Hlavná Richňavská vodná štôlňa bola vybudovaná pravdepodobne v období rokov 1740 až 1750, preto môžeme predpokladať, že systém oboch vodných jarkov a samotná špičková vodná nádrž sú mladšie. Ide o jednu z najdlhších vodných štôlní s celkovou dĺžkou cez 900 metrov. Je predpoklad, že akumulovaná voda v nej sa využívala najmä v obdobiach s nadpriemernými zrážkami, teda hlavne na jar a na jeseň. Ak prišlo obdobie bez zrážok, pre ďalšie banské a úpravárenské účely v piargskej doline sa využívala predovšetkým voda z Richňavských tajchov. Približné rozmery hrádze tejto nádrže boli nasledovné. Dĺžka približne 28 metrov, šírka 2 metre. Výška na vzdušnej strane 3 metre. Nešlo o hlbokú nádrž, jej hĺbka pravdepodobne nepresahovala viac ako 2 metre. Predpokladaný objem sa pohyboval okolo 1000 m3. V súčasnej dobe je v teréne čitateľná najmä hrádza, jej korunou prechádza náučný turistický chodník. Celé dno bývalej nádrže je porastené drevinami a výrazne podmočené meandrujúcim potôčikom z vyššie položených málo výdatných prameňov. Hrádza je situovaná pri ústi Hlavnej Richňavskej vodnej štôlne, vzdialenej asi 6 až 8 metrov. Spomínaná nádrž je zakreslená na viacerých starých banských mapách a nákresoch blízkeho okolia oboch Richňavských tajchov.
Pamätná tabuľa (Karol Mitrovský von Nemischl)
GPS: 48.410340, 18.856229 [48° 24' 37.22'', 18° 51' 22.42'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Unikátom vyústenia výpustnej štôlne tajchu Počúvadlo je kamenná tabuľka, osadená na pravej stene pri východe zo štôlne. Hoci je Banská Štiavnica bohatá na technické pamiatky, nezachovalo sa veľa takýchto pamätníkov, ktoré by dané diela označovali. Jedným takýmto pamätníkom je práve táto tabuľka, ktorá sa v dostupných materiáloch spomína len veľmi zriedka, v mnohých prakticky vôbec. Tabuľka má latinský nápis:
DOMINANTE ILLUS: DÑO: DÑO CAROLO LIB: BAR: DE MITROVSKI
MONTANARUM CITTIJM INF: UNG SUP: CAMER GRAFFIO 66 MARUM CAES:
REG: APOS: MATTIUM CAMERARIO ANO 1773: EL 1776 AEDIFICATUM
V slovenskom preklade:
„Postavené za panovania najvznešenejšieho pána Karola Mitrovského, slobodného šľachtica, komorského grófa banských miest v Uhorsku, cisárskeho komorníka najvyššieho apoštolského majestátu v r. 1773 a 1776.“
Karol Mitrovský von Nemischl sa narodil 3.8.1738 v Banskej Štiavnici a zomrel 23.3.1816 vo Viedni. Hlavným komorským grófom bol v r. 1774-1777, v r. 1790-1798 bol riaditeľom Banskej Akadémie
Tajch Malá vodárenská
GPS: 48.467501, 18.886936 [48° 28' 3'', 18° 53' 12.97'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch Malá vodárenská bol postavený na konci prvej polovice 16. storočia. Slúžil ako posilňujúci zdroj vody tajchu Veľká vodárenská. Náklady na jeho výstavbu poskytlo mesto. Samotný tajch sa zásoboval vodou prirodzenou gravitáciou z vlastného územia, ale najmä po celý rok z neďalekého Prameňa sv. Jána a z iných menších prameňov. Prebytočná voda odtekala cez prepad do nižšie položeného tajchu Veľká vodárenská, s ktorým tvoril jednotný funkčný systém.
Prepojenosť tajchu Veľká vodárenská s Malou mala hlavný význam v tom, že vďaka stálemu prítoku z prameňa sv. Jána mal tajch Veľká vodárenská stály prítok vody a nemusel byť závislý len od prívalových vĺn na jar a na jeseň, ale bol výdatne zásobovaný po celý rok. Túto výhodu mesto využívalo na pravidelný odber vody pre obyvateľstvo počas celého roka (väčšinou len z prepadu) a pritom obidve nádrže ostávali plné. Tento funkčný systém slúžil pre potreby mesta viac než 100 rokov. Od roku 1627 sa ďalších 100 rokov využíval pri banskej činnosti ako energetický zdroj pre štôlňu Schmidtenrin. V nej v roku 1626 - 1627 zukmantelský strojník Peter Legler postavil čerpacie zariadenie s tzv. kývavým pákovým prevodom. Voda sa k čerpadlu privádzala dreveným potrubím až na pohon vodného kolesa, ktorého priemer bol až 12 m.
Od druhej polovice 18. storočia až do roku 1965 tajch slúžil opäť pre potreby mesta, neskoršie už aj ako rezervoár pitnej vody. Po roku 1965 sa tajch na tieto účely prestal využívať. Mesto získalo iný zdroj vody, a to z nádrže Rozgrund. Na tajchu od jeho vzniku bolo niekoľko vážnych havárií. Tie sa včas odstránili a tajch bol znova funkčný. Prvá havária bola už 22. januára 1633, keď sa zavčas rána pretrhla hrádza. Záplava spôsobila v meste pomerne veľké škody. Posledná havária telesa hrádze bola v roku 1977.
Od roku 1983 prešli oba tajchy pod správu š. p. Povodie Hrona Banská Bystrica a od roku 1997 pod správu Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., Banská Štiavnica.
Náhonný jarok z tajchu Veľká vodárenská viedol z pôvodnej výpustnej štôlne pod telesom hrádze až na štôlňu Schmidtenrin v oblasti Dolná Resla, ktorá bola v tom čase významným ťažobným závodom. Voda sa miestami dopravovala v drevenom potrubí, ktoré bolo vedené medzi domami a záhradami v tzv. Starom meste. Náhonný jarok bol vedený v úrovni asi 675 m n. m. a jeho celková dĺžka bola takmer 1 300 m.
Štôlňa Schmidtenrin a jej funkčné prepojenie s Vodárenskými tajchami.
Štôlňa bola vyrazená v nadmorskej výške 650 m západne od historického jadra Banskej Štiavnice v južnej časti Ottergrundskej doliny, nazývanej Dolná Resla. Ústie štôlne už v súčasnosti nie je viditeľné, no v mieste bývalého portálu je postavená kaplnka. Pred ústím štôlne sa nachádza odval, na ktorom bol v priebehu 18. storočia vybudovaný vodojem, redukčná komora vodovodu z Vodárenských tajchov. Štôlňa otvárala žily Bieber a Terézia v ich vrchných častiach. Prvá písomná zmienka o štôlni je z roku 1519 a v roku 1607 už dosiahla dĺžku 600 m. V roku 1650 bola otvorená v celej dĺžke banského poľa žily Terézia. Po vydobytí zásob bola opustená a začala sa využívať v druhej polovici 19. storočia. Slúžila na privádzanie vody z vodárenských tajchov na Svätotrojičný obzor šachty Alžbeta. V roku 1859 sa banská prevádzka v štôlni zastavila a do roku 1879 sa v nej vykonávali len sanačné práce. Koncom 19. storočia banský geológ Ľudovít Cseh navrhol geologický prieskum v opustenej štôlni, ale bez pozitívneho výsledku. V novodobej histórii závodu Rudné bane, n. p., v 80. rokoch 20. storočia sa štôlňa Schmidtenrin otvorila vyrazením dvoch prieskumných komínov zo Svätotrojičného obzoru Novej šachty. Vyrazením severnejšieho komína po prerážke vytiekla do štôlne stará základka. V úseku jv. pod tajchom Ottergrund sa vytvoril kráter až na povrch. Kráter, ktorý tvorila v podstate až na povrch vydobytá žila Terézia, bol neskôr zabezpečený vybudovaním oplotenia. Pre vznik prejavov poddolovania na povrchu sa ďalšie plánované dobývacie práce na žile Terézia nad úrovňou tejto štôlne neskôr už nevykonávali.
Parametre tajchu Malá vodárenská:
- výška hrádze 6 m
- šírka koruny hrádze 3 m
- dĺžka hrádze 32 m
- kóta koruny hrádze 733,49 m n. m.
- šírka zátopovej plochy 27 m
- dĺžka zátopovej plochy 31 m
- sklon vzdušného svahu 28°
- hĺbka tajchu 3-5 m
Belianska dedičná štôlňa
GPS: 48.484001, 18.943899 [48° 29' 2.4'', 18° 56' 38.04'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MD-1-01)
Belianska dedičná štôlňa má ústie v Kozelníckej doline v nadmorskej výške 428 m (pri štátnej ceste medzi Banskou Belou a Kozelníkom). Štôlňa sa začala raziť v roku 1524 za účelom odvodnenia banskobelianskych baní. Potreba razenia štôlne vyplynula z toho, že v 16. storočí dobývanie drahokovových rúd (zlato a striebro) v Banskej Belej bolo už v značnej hĺbke. Hydrogeologické pomery na ložisku charakterizovala vysoká presiakavosť a tým relatívne vysoké prítoky vody do banských priestorov. Tie boli v tom čase čerpacími zariadeniami ťažko zvládnuteľné. Razenie štôlne sa vykonávalo ručne pomocou kladiva a želiezka. V prvej etape štôlňa podfárala a odvodňovala najvýznamnejšie banskobelianske žily Juraj, Baumgartner a Goldfahrter v oblasti Vogelsang (centrálna časť Banskej Belej). V druhej etape sa štôlňa razila smerom k žile Siebenweiber, ktorú v roku 1624 toto banské dielo dosiahlo a následne sa pokračovalo s razením ďalej na sever. Celková vyrazená dĺžka chodieb Belianskej dedičnej štôlne bola 8 700 m. V roku 1746 sa navrhovalo predĺžiť štôlňu smerom do Banskej Štiavnice, ale tento zámer sa nerealizoval. V histórii štôlne sa zaznamenalo celkovo 11-krát jej opustenie a 11-krát jej opätovné zmáhanie. To dokumentuje aj celkovú históriu banskobelianskeho baníctva, ktoré bolo veľmi citlivé na rôzne vojensko-ekonomické problémy tejto časti bývalého Uhorska. Posledná rekonštrukcia štôlne sa uskutočnila v rokoch 1939 – 1950. Následne sa rozhodlo o ukončení baníckej aktivity v oblasti Banskej Belej a tým aj o ukončení prevádzkovania Belianskej dedičnej štôlne.
Dôvodom raziť túto dedičnú štôlňu bola potreba odvodniť banskobelianske dobývky, ktoré boli zatopené už v roku 1385. Príčina ich skorého zatápania spočívala v tom, že mäkká žilná výplň ľahko prepúšťala vodu. Impulzom začať raziť dedičnú štôlňu v roku 1524 bola okolnosť, že dobývky bane Siebenweiber dávali nádej, že sa touto dedičnou štôlňou dosiahnu ešte neporušené hlbšie časti žíl. Najvýznamnejším majiteľom dedičnej štôlne bolo mesto Banská Belá a dotácie na ňu poskytoval erár. Okolo roku 1629 vyhotovili prvú úplnú mapu Belianskej dedičnej štôlne. Belianska dedičná štôlňa vznikla v čase, keď staré a predtým výnosné banskobelianske bane boli už vyčerpané. Hoci baníctvo upadalo, dedičnú štôlňu stále predlžovali a udržiavali. Odvodňovala bane v okolí žíl Juraj, Goldfahrtner, Baugartner. Roku 1885 mala dĺžku 5400 m, jej konečná dĺžka bola 8700 m.
Haldy Maximilián šachty
GPS: 48.442945, 18.886575 [48° 26' 34.6'', 18° 53' 11.67'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 1EZ-1-06)
Biologická rekultivácia antropogénnych pôd (výsypky, haldy, odvaly, skládky, odkaliská) drevinami, zhrnutá pod pojmom "lesnícka rekultivácia", patrí v súčasnej dobe k najvýznamnejším a najpoužívanejším metódam biologickej rekultivácie. Pre úspešný výsledok biologickej rekultivácie háld, odvalov alebo inak antropogénne devastovaných plôch je dôležité zhodnotiť závažnosť jednotlivých stanovištných činiteľov, ktoré majú vplyv na vznik a vývoj založených kultúr, druhovú skladbu lesných porastov a technológiu zakladania lesných kultúr na haldách. Extrémna pôdna reakcia je častým faktorom, ktorý sťažuje prirodzenú obnovu vegetácie na znehodnotených pôdach ľudskou činnosťou. Rastliny sú prispôsobené len určitému rozpätiu koncentrácie vodíkových iónov. Hodnoty pH pod 3,5 a nad 8,5 znemožňujú život väčšine rastlinných druhov. Priemyslom znehodnotené pôdy možu obsahovať značné množstvo voľných kyselín a alkálií a kysličníkov vápnika, horčíka a iných prvkov tejto skupiny. Veľmi nízke hodnoty pH sú pre vegetáciu škodlivé priamo. Poškodenie rastu môže však byť vyvolané pri hraničných hodnotách pH aj viazaním živín, napr. hliníka alebo iných, vo väčších množstvách toxických kovov v pôdnom roztoku.
Erózia veľmi často sťažuje úspešnú rekultiváciu antropogénnych pôd. Silná erózia pozorovaná na mnohých recentných útvaroch je podmienená neprítomnosťou akejkoľvek vegetačnej pokrývky, nedostatkom humusu a často strmým sklonom. K zvlášť silnej erózii dochádza na výsypkách, ktorých povrch nevsakuje dažďovú vodu. Rozsah i stupeň erózie podmieňujú tiež nepriaznivé fyzikálne vlastnosti znehodnotených pôd.
Pôdna reakcia je úzko spojená s problémom toxických prímesí, pretože pri veľmi vysokom i nízkom pH sa do roztokov dostáva množstvo prvkom v koncentráciách tak vysokých, že poškodzujú rastliny. To platí predovšetkým o hliníku a mangáne, ktoré sa vyskytujú vo veľmi kyslých haldách. Každá ílovitá pôda uvoľňuje hliníkové ióny v styku s kyselinou sírovou. Aj mangán sa vyskytuje v mnohých pôdach v škodlivom množstve. Je pritom zaujímavé, že výsypkový materiál s vysokým obsahom organických látok nie je tak škodlivý pravdepodobne z toho dôvodu, že obidva tieto kovy sa stávajú neškodnými v spojení s humusom.
Výskumy posledných rokov dokázali, že pri správnom výbere drevín je možné zalesniť všetky výsypky, s výnimkou niektorých lokálnych častí výsypky zložených z toxických zemín. Hrubozrnnému materiálu chýba niekedy podiel jemných častíc, nutný v povrchovej vrstve ku vzklíčeniu, pretože malé množstvo jemnej pôdy je rýchlo spláchnuté vodou. Kamenistý povrch háld nielen bráni rekultivácii, ale zrážková voda rýchle presakuje do spodín, takže podmienky sú často horšie ako je tomu v skutočnosti. Rastliny však nepotrebujú k svojmu rastu mnoho pôdy. Skúsenosť získaná na jednom type znehodnotenej pôdy nemusí platiť pre iné stanovište.
Nedostatok živín sa často považuje za príčinu neúspechu pestovania rastlín na priemyslom znehodnotenej pôde. Aj keď veľká rôznorodosť matičného výsypkového materiálu nedovoľuje generalizovať, je veľmi pravdepodobné, že nedostatok živín môže byť často príčinou slabého rastu, zriedkakedy však podmieňuje úplnú neprítomnosť vegetácie. Dokonca ani nedostatok dusíka nevylučuje prirodzené osídlenie predvojovými rastlinami, pokiaľ sa neprejavia škodlivé účinky iných faktorov (nedostatok vlahy, toxické prímesy a pod.). Oveľa nepriaznivejšia je situácia pri zásaditej reakcii prostredia. Hnojenie chudobných pôd, ako aj pôd s extrémnou reakciou, je pri rekultiváciách zalesňovaním často nevyhnutné. Na kyslých pôdach kombináciou vápnenia s inými živinami (plné hnojenie) sa dosiahli podstatne lepšie výsledky ako samotným vápnením. Dobre sa osvedčuje hnojenie a úprava reakcie rôznymi odpadovými látkami podľa lokálnych možností.
Technologické postupy lesníckej rekultivácie
Úspech lesníckej rekultivácie nezávisí len od správnej voľby druhov lesných drevín, ale aj od súboru opatrení, zameraných jednak na zlepšenie fyzikálnych, chemických a biologických vlastností povrchovej vrstvy výsypkových zemín so zlepšením ich vzdušného a vodného režimu, jednak na kvalitu sadbového materiálu a na vlastné technologické postupy pri výsadbe. Úpravy prvej skupiny opatrení sa dajú uskutočniť technickými a biologickými zásahmi. Technické zásahy pozostávajú prevažne z nanášania vylepšujúcich materiálov na upravené plochy, napr. humóznej zeminy, spraše i ďalších vhodných substrátov. Pretože tieto zásahy sú nákladné a náročné na mechanizačné a dopravné prostriedky, venuje sa zvýšená pozornosť zásahom biologickým.
Príprava pôdy pred zalesnením sa môže vykonať na celej lokalite, čím sa zaisťujú základné existenčné podmienky pre prvé štádium lesnej kultúry. Podľa konfigurácie recentných útvarov sa používajú dva spôsoby:
a) na rovných plochách (plató) sa môže použiť príprava pre brázdovú výsadbu, kombinovaná s jamkovou prípravou. Prípravu pôdy na rovných plochách výsypiek treba vykonať v prvej polovici roka pre nasledujúce jesenné zalesnenie, alebo do konca jesene pre jarné zalesnenie. b)na svahoch so sklonom od 20o do 40o musí príprave pôdy pred výsadbou predchádzať technická úprava sklonov terasovaním. Osvedčili sa tieto parametre terás: šírka terasy 80 100 cm, horizontálna vzdialenosť medzi terasami priemerne 1,5 m. Pri sklone nad 35o treba čelo terasy spevniť prútovými zápletami cca 35 cm vysokými. Až na pripravených terasách sa vykoná príprava pôdy s prihnojovaním do jamiek, ktoré pri vzdialenosti 80 cm majú rozmer 40 x 40 x 50 cm. Terasové úpravy je vhodné vykonávať v júli a auguste s prípravou pôdy pre jesenné alebo jarné zalesnenie.Dedičná štôlňa Michal
GPS: 48.460871, 18.902651 [48° 27' 39.14'', 18° 54' 9.54'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Michal na žile Špitaler bola spojená s chodbami dedičnej štôlne Glanzenberg. Štôlňa bola prístupná po šachtu Michal do roku 1958. Samotné ústie bolo zabezpečené drevenou zárubňou a v úvodnej časti štôlne bola postavená drevená výstuž. Ústie štôlne je prekryté rekultiváciou terénu počas výstavby blízkeho internátu v rokoch 1958 – 1960. Počiatky razenia štôlne nie sú známe. Štôlňa je orientovaná do oblasti, kde v minulosti už od keltského osídlenia na žile Špitaler v časti vrchu Glanzenberg bola najrozsiahlejšia povrchová ťažba z celého banskoštiavnického ložiska. V prekopovej časti v dĺžke 200 m štôlňa sprístupnila žilu Ján a v dĺžke 470 m žilu Špitaler. Po prerazení žíl Ján a Špitaler dedičná štôlňa v ďalšej etape razenia smerom na západ sprístupnila a odvodňovala vo svojej úrovni aj žily Bieber a Terézia. Dĺžka prekopovej časti štôlne bola 2 194 m. Celková dĺžka banských chodieb v úrovni štôlne bola 4 200 m. Koniec prekopu štôlne bol prepojený s povrchom pomocou šachty Ján Jozef. Dedičná štôlňa Michal mala odvodňovaciu funkciu do začiatku 18. storočia. Odvtedy banskú vodu v tejto oblasti postupne začala odvádzať Svätotrojičná dedičná štôlňa, vyrazená o 20 m nižšie. V 18. a 19. storočí sa štôlňa využívala najmä na dopravu materiálu a vetranie banských diel v okolí šachty Michal.
Teplopotocký tajch
GPS: 48.468782, 18.873518 [48° 28' 7.62'', 18° 52' 24.66'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Teplopotocký tajch je formálne zaradený do súboru objektov ÚCT Banská Hodruša. To aj napriek skutočnosti, že neleží v povodí Hodrušskej ale Vyhnianskej doliny. Dôvodom k tomu je skutočnosť, že od rozvodia oboch dolín sa nachádza len niekoľko desiatok metrov, ale hlavne to, že je súčasťou Horného hodrušského jarku vedúceho prevažne povodím Hodrušskej doliny až ku Richňavským tajchom. Postavený bol pred rokom 1632. Zo 6. júna toho roku je zachovaný doklad ktorým sa rozhodlo o oprave jeho hrádze. Patrí do kategórie malých nádrží. Jeho poškodená hrádza (790 m n. m.) nad turistickým chodníkom (Horný hodrušský jarok) je v mieste zvanom Teplý potok zreteľná aj dnes. Tajch bol využívaný najskôr pravdepodobne pre potreby baníctva vo Vyhnianskej doline (Banky), mohol tiež slúžiť pre zásobovanie vodov tajchu Červená studňa ako aj Vodárenských tajchov. Až neskôr po vybudovaní Rozgrundu slúžil pre potreby Horného hodrušského jarku, ktorý začína práve pod spodným výpustom tajchu. Nadbytočné vody boli z tajchu odvádzané jarkom, vychádzajúcim z jeho prepadu do tajchu Červená studňa. Dnes je hrádza pretrhnutá, tajch zanesený a zarastený. Dĺžka koruny hrádze je 30 m, šírka koruny hrádze 5 m a max. výška na náveternej strane 5 m. Jeho kapacitu možno odhadnúť na 1000 m3.
Štôlňa Ferdinand
GPS: 48.474977, 18.911739 [48° 28' 29.92'', 18° 54' 42.26'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Geopark Banská Štiavnica (Objekt: 2MB-1-04)
Ústie štôlne Ferdinand a celý bývalý banský závod (rozsiahla halda a prevádzkové budovy) sa nachádzajú pod cestou pri križovatke štátnych ciest. Štôlňa Ferdinand sa začala raziť 11. 10. 1811 pod názvom Dedičná štôlňa korunného princa Ferdinanda. Ústie štôlne je v nadmorskej výške 552 m. Sprístupňovala žilné štruktúry Špitaler (v tejto časti pod názvom Siebenweiber), Bieber a Terézia. V období rakúsko-uhorskej monarchie dedičná štôlňa organizačne patrila pod ťažiarstvo štôlne Juraj. Počas razenia prekopovej časti štôlne v roku 1823 sa v horninách mezozoika (druhohôr) objavilo ložisko agalmatolitu (kusový pyrofylit). Neskôr sa stal významnou surovinou na výrobu ohňovzdorných tehál. Po roku 1863, keď sa v ťažiarstve štôlne Juraj výrazne utlmila ťažba drahokovových rúd, ťažil sa najmä agalmatolit. Po druhej svetovej vojne vznikol v okolí štôlne samostatný banský závod, ktorý ťažil polymetalickú rudu (olovo, zinok a meď). Vyťažená ruda sa nákladnými autami dopravovala do úpravne pri šachte František v Banskej Štiavnici. V roku 1951 sa vo vzdialenosti 1 040 m od ústia štôlne začala hĺbiť slepá šachta Ferdinand (nevyúsťujúca na povrch), dočasne nazývaná Bránik. Počas hĺbenia šachty v hĺbke 70 m došlo k silnému prítoku vôd, čo viedlo k opusteniu šachty. V rokoch 1978 – 1985 sa zmáhala štôlňa Ferdinand a prebiehali v nej prieskumné a dobývacie práce na žilách Bieber a Terézia. Po roku 1991 bola štôlňa v súvislosti s útlmom baníctva zatvorená. V súčasnosti sú povrchové objekty v prenájme.
Halda šachty Mária Mutter Gottes
GPS: 48.434335, 18.871282 [48° 26' 3.61'', 18° 52' 16.62'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Neveľká a dávno aplanovaná halda šachty Mária Mutter Gottes. Jej svah a zloženie je dobre rozpoznateľný len v doline Štefultovského potoka.
Halda šachty Ignác
GPS: 48.437218, 18.899553 [48° 26' 13.98'', 18° 53' 58.39'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Neveľká a dávno aplanovaná halda šachty Ignác. Jej svah a zloženie je dobre rozpoznateľný len v doline Štefultovského potoka.
Halda šachty Ján Baptista
GPS: 48.437702, 18.884962 [48° 26' 15.73'', 18° 53' 5.86'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Halda šachty Ján Baptista pod samotnou šachtou. Odval je roztiahnutý viac do šírky, preto nepôsobí príliš objemne. Pod pätou svahu haldy boli po roku 2010 postavená rodinné domy.
Halda šachty Špitaler
GPS: 48.438184, 18.873881 [48° 26' 17.46'', 18° 52' 25.97'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Zarovnaný povrch veľkej haldy šachty Spitaler, ktorá zrejme rovnako obsahuje hlušinu zo šácht Jozef a Karol.
Halda šachty Karol
GPS: 48.437801, 18.873705 [48° 26' 16.08'', 18° 52' 25.34'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Zarovnaný povrch veľkej haldy Karol, ktorá zrejme rovnako obsahuje hlušinu zo šácht Jozef a Špitaler.
Haldy šachty Eisenseil Baptista
GPS: 48.447759, 18.872450 [48° 26' 51.93'', 18° 52' 20.82'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Halda šachty Eisenseil Baptista (v strede, na päte svahu pod hranou veľkej haldy šachty Roveň).
Halda šachty Ferdinand (novej)
GPS: 48.444662, 18.875979 [48° 26' 40.78'', 18° 52' 33.52'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Veľká aplanovaná a rekultivovaná halda novej Ferdinand šachty na Hornej Rovni.
Nádrž pri tajchu nad Zigmundšachtou
GPS: 48.451311, 18.896478 [48° 27' 4.72'', 18° 53' 47.32'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Zaniknutá nádrž menších rozmerov pri významnejšom a väčšom tajchu nad Zigmundšachtou.
Socha štiavnického Nácka
GPS: 48.458509, 18.894952 [48° 27' 30.63'', 18° 53' 41.83'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Samotnú myšlienku realizácie takejto sochy predstavil pred niekoľkými rokmi Banskoštiavnicko-hodrušský banícky spolok. Návrh A. Gábrika zvíťazil v architektonickej súťaži, vyhlásenej banskoštiavnickým magistrátom. Porota vybrala jeho štúdiu spomedzi troch došlých návrhov. Samotnú myšlienku realizácie takejto sochy predstavil pred niekoľkými rokmi Banskoštiavnicko - hodrušský banícky spolok. Mesto tento nápad prijalo najmä kvôli skutočnosti, že postava Nácka je zviazaná s tým najcennejším, čo región má, a to je duchovné dedičstvo, spojené s baníctvom. Náklady na realizáciu sochy dosiahli 15.400 eur, vrátane DPH a odmien pre tvorcov návrhov sochy. Financovaná je z verejnej zbierky, kde sa doteraz vyzbieralo viac ako 7000 eur. Zvyšok bude uhradený z mestského rozpočtu. Postavu Štiavnického Nácka si zrejme vymysleli sami obyvatelia mesta pre radosť a uvoľnenie. Prvým veľaváženým interpretom náckovských vtipov bol v 50. rokoch 20. storočia (1953 až 1973) stredoškolský profesor Jozef Vášáry.
Neskôr desiatky rokov stelesňoval a výrazne spopularizoval postavu Nácka štiavnický baník – slávna firma – Jozef Osvald. Vďaka nemu a vďaka posledným výskumom náckológov dnes Nácka poznajú aj ďaleko za hranicami mesta či regiónu a pomaly sa prestáva veriť planým rečiam o tom, že by táto postava bola len niekým niekedy vymyslená...
Špičkový tajch nad Zigmund šachtou
GPS: 48.451449, 18.897420 [48° 27' 5.22'', 18° 53' 50.71'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
V súčasnosti už neexistujúce dva špičkové tajchy (vodné nádrže) menších rozmerov nad šachtou Žigmund a pri šachte Maximilián tvorili so známejším a dodnes existujúcim tajchom Klinger jeden vodohospodársky systém prepojený dômyselným systémom vodných jarkov (Lichner et al., 2005).
Voda z dnového výpustu tajchu Klinger bola vedená Žigmundským náhonným jarkom k rovnomennému tajchu nad šachtou Žigmund. Jeho dĺžka bola celkovo 1367 m. Jarok je pomerne stále dobre čitateľný v teréne. Úsek križujúci novú štátnu komunikáciu s premostením je dnes prerušený a úplne zanikol, zvyšná časť až po tajch nad šachtou Žigmund je v pomerne zachovalom stave. Podstatná časť vedie lesným porastom, miestami je vodný jarok poškodený ťažbou a pohybom lesných mechanizmov (čo sa v podmienkach štátnych aj mestských lesov deje ustavične), alebo je rozrušovaný prerastajúcou náletovou vegetáciou. V priestore na svahuSvätotrojičného vrchu zvažujúcom sa k šachte Žigmund boli tajchy dva. Jeden špičkový akumulačný a menší vyrovnávací, z ktorého bola voda priamo vedená na šachtu Žigmund. Od väčšieho tajchu nad šachtou Žigmund viedol vodný jarok vodu smerom do priestoru šachty Maximilián k rovnomennému tajchu – tzv. tajch pri šachte Maximilián. Východne od tajchu nad šachtou Žigmund, v tesnej blízkosti je jarok výrazne zarezaný do reliéfu a pokračuje približne 30 metrov, potom sa v teréne stráca. Približne 200 metrov sa v súčasnosti nachádza na súkromnom pozemku, ďalšia časť jeopäť prerušená novšou asfaltovou komunikáciou. Pod úrovňou tejto komunikácie je jarok niekoľkokrát výrazne prerušený násypmi, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou cesty. Časť vodného jarku prechádza popri šachte Anna, ktorá je zakreslená aj na historickej mape a ktorú môžeme aj dnes vidieť. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe miestnych komunikácií. Napríklad pri výstavbe cesty na Hornú Roveň sa nad jazerom Klinger aplanovali odvaly šachty Weiden. Rovnako sa tu pri výstavbe obchvatovej cesty z Banskej Štiavnici smerom na Levice likvidovali odvaly šachty Anna. Materiál z odvalov sa využil na výstavbu uvedených komunikácií. Celková dĺžka odvodného jarku od tajchu nad Žigmundšachtou po tajch pri Maximilián šachte bola 1583 metrov.
Časť tohto vodohospodárskeho systému je spojená vodnou štôlňou. Celková dĺžka je 290 metrov. Táto štôlňa bola doplňujúcim zdrojom vody z jarkov vedených od Štiavnických Baní pre potreby oboch tajchov, okrem Klingera, ktorý sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške. Do dnešnej doby sa zachovala len jedna jej časť a to jej severné ústie smerom k Banskej Štiavnici. Druhú časť neďaleko šachty Maximilián dnes nie je možné v teréne identifikovať, keďže sa nachádzala na miestne umelého násypu vzniknutého z dôvodu výstavby mosta pre cestu 524 - Pod Svätotrojičným vrchom.
Tajch nad šachtou Žigmund
V súčasnej dobe je bez vody. Situovaný je pod vrcholom Svätotrojičného kopca priamo nad šachtou Žigmund. V teréne sa javí ako výrazná depresia, ktorá vznikla výstavbou zemitej hrádze. Približne 50 metrov západne sa v hustom krovinnom poraste nachádza malá akumulačná nádrž, z ktorej viedol jarok kolmo na vrstevnice priamo k šachte Žigmund, pre ktorej účely slúžil. Jeho dĺžka bola 120 metrov. Celá plocha bývalej vodnej nádrže je porastená trávnatou vegetáciou, na dne rastú výrazne vlhkomilné rastliny, ktoré indikujú prítomnosť najmä akumulovanej zrážkovej vody počas celého roka. Tajch mal obdĺžnikový tvar, pričom jeho rozmery dosahovali približne 42 x 21 metrov. Tajch nebol hlbší viac ako 4-5 metrov. Z uvedených rozmerov je možné predpokladať objem do 4000 m³.
Technické parametre tajchu nad Žigmundšachtou
Kóta koruny hrádze: 665,6 m n. m. Šírka koruny hrádze 3 metre Hĺbka: 4-5 metrovDolný Michalštôlniansky tajch
GPS: 48.465841, 18.898650 [48° 27' 57.03'', 18° 53' 55.14'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Pravdepodobne prvá zmienka o týchto tajchoch je z roku 1736. Obidve nádrže boli menších rozmerov a nachádzali sa tesne pri Michalštôlne, tvorili jeden systém a voda z vrchného jazera dopĺňala spodný tajch. Tak, ako mnohé ostatné nádrže, aj tieto slúžili na pohon stúp a potrebám banskej prevádzky. Horné jazero je zasypané materiálom z Novej Bane, je možné identifikovať len zvyšky telesa hrádze, samotná plocha jazera je ako už bolo spomenuté, zasypaná hlušinou. Odhadovaná dĺžka hrádze horného jazera bola niečo málo viac, ako 30 metrov. Bolo situované západne nad spodným tajchom, približne 15 metrov od spodného jazera. Spodná nádrž je napustená po svoju maximálnu hladinu. Dĺžka hrádze je približne 30 metrov, šírka do 3 metrov, výška na vzdušnej strane okolo 3 – 3, 5 metrov. Teleso hrádze spodnej nádrže je situované vo výške 650 m.n.m. Výpustný objekt sa na nej nenachádza. Je napájaná vodou z vrchnej časti, pravdepodobne sa jedná o priesak z vrchnej nádrže, resp. cez nasypanú haldu z vyššie položeného zdroja. Okolie je porastené Pálkou a rôznymi náletovými drevinami. Tesne pod hrádzou spodnej nádrže sú budovy skladu piva. Je možné predpokladať aj podľa absencie živočíšstva, že kvalita vody spodnej nádrže je v nevyhovujúcom stave. Je smutné, že celé okolie tejto lokality je v nevyhovujúcom stave, neudržiavané, so zvyškami materiálu po rôznej stavebnej činnosti a pod. Ide o potencionálne turisticky veľmi zaujímavú oblasť Banskej Štiavnice.
Horný Michalštôlniansky tajch – zaniknutý
GPS: 48.465766, 18.897841 [48° 27' 56.76'', 18° 53' 52.23'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Pravdepodobne prvá zmienka o týchto tajchoch je z roku 1736. Obidve nádrže boli menších rozmerov a nachádzali sa tesne pri Michalštôlne, tvorili jeden systém a voda z vrchného jazera dopĺňala spodný tajch. Tak, ako mnohé ostatné nádrže, aj tieto slúžili na pohon stúp a potrebám banskej prevádzky. Horné jazero je zasypané materiálom z Novej Bane, je možné identifikovať len zvyšky telesa hrádze, samotná plocha jazera je ako už bolo spomenuté, zasypaná hlušinou. Odhadovaná dĺžka hrádze horného jazera bola niečo málo viac, ako 30 metrov. Bolo situované západne nad spodným tajchom, približne 15 metrov od spodného jazera. Spodná nádrž je napustená po svoju maximálnu hladinu. Dĺžka hrádze je približne 30 metrov, šírka do 3 metrov, výška na vzdušnej strane okolo 3 – 3, 5 metrov. Teleso hrádze spodnej nádrže je situované vo výške 650 m.n.m. Výpustný objekt sa na nej nenachádza. Je napájaná vodou z vrchnej časti, pravdepodobne sa jedná o priesak z vrchnej nádrže, resp. cez nasypanú haldu z vyššie položeného zdroja. Okolie je porastené Pálkou a rôznymi náletovými drevinami. Tesne pod hrádzou spodnej nádrže sú budovy skladu piva. Je možné predpokladať aj podľa absencie živočíšstva, že kvalita vody spodnej nádrže je v nevyhovujúcom stave. Je smutné, že celé okolie tejto lokality je v nevyhovujúcom stave, neudržiavané, so zvyškami materiálu po rôznej stavebnej činnosti a pod. Ide o potencionálne turisticky veľmi zaujímavú oblasť Banskej Štiavnice.
Tajch Rybník – zaniknutý
GPS: 48.445954, 18.913687 [48° 26' 45.43'', 18° 54' 49.27'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Rybník bola menšia vodná nádrž, ktorá sa využívala na pohon úpravníckych zariadení, ako pomocný vodný zdroj Malej a Veľkej Kolpašskej vodnej nádrže a ako napovedá aj názov - k chovu rýb. Prvá zmienka pochádza z roku 1727. Zánik sa datuje v roku 1960.
Kremencový lom Šobov
GPS: 48.471105, 18.898677 [48° 28' 15.98'', 18° 53' 55.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Povrchový lom na kremenec, čo je sekundárny kvarcit. Spracovávaný bol v závode DINAS Banská Belá počas celej 2. polovice 20. storočia. Lom bol činný takisto takmer do konca 20. storočia. Známy je výskytom holubníkových kremeňov - svetovej mineralogickej zberateľskej rarity.
Historické povrchové dobývky na Glanzenbergu
GPS: 48.463138, 18.893785 [48° 27' 47.3'', 18° 53' 37.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Zrejmä najstaršie štiavnické povrchové dobývky, pričom sapredpokladá, že boli dobývané už na prelome 2-3. storočia pred Kristom.
VN (Tajch) Rozgrund
GPS: 48.476824, 18.875589 [48° 28' 36.57'', 18° 52' 32.12'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Projekt vodnej nádrže vypracoval Samuel Mikovíni v roku 1741. Postavená bola v rokoch 1743 - 1744 pod jeho vedením. Náklady na výstavbu boli 34 588 zlatých a 41 grajciarov.
Hrádza bola zväčšovaná dvakrát, najprv v roku 1749 s nákladom 3 000 zlatých a v 2 polovici 18. storočia, kedy sa zväčšila o 1 siahu. Projekt na zvyšovanie hrádze vyhotovil Jozef Lill.
Plnenie vodnej nádrže Rozgrund bolo dômyselným spôsobom riešené z prevažnej časti z cudzieho povodia vybudovanými prívodnými jarkami.
Významným zdrojom povrchovej vody, ktorý zásoboval tajch Rozgrund vodou bol Teplý potok. Do Teplého potoka pritekala aj banská voda zo starej štôlne Roxner Ignác a voda zo zatopenej Ján Jozef šachty. Ďalší prítok do nádrže predstavujú banské vody zo štôlne Rafael a 2 prítoky z povrchových tokov. Okrem potokov a banských štôlní a šachiet dopravovali povrchovú vodu do vodnej nádrže Rozgrund aj 2 zberné jarky: Rozgrundský - západný zberný jarok a Schonlindenský - východný zberný jarok.
Od dnového výpustu (výpustná štôlňa) z vodnej nádrže Rozgrund, bol na dĺžke cca 100 m spoločný náhonný jarok pre Leopoldšachtovný aj Karolšachtovný jarok. Na rozdeľovacom objekte vo vzdialenosti 100 m od dnového výpustu, bolo možné vodu púšťať priamo do horného, alebo prepúšťať do spodného náhonného jarku.
V roku 1891 boli na vodnej nádrži Rozgrund realizované opravy, keď v rámci opráv sa vykonalo ubíjanie hrádze a údržba prevádzkových budov v hodnote 796 zlatých. O náklady na opravu sa podelili - Horná Bieber štôlňa, Spodné banské závody Ján Jozef Geramb, banské tažiarstvo Vindischleuten, obec Vyhne - Peserany, Karol Kachelman, banská spoločnosť štôlne Katarína a Ferdinand.
V rokoch 1985 - 1986 bol vykonaný inžinierskogeologický prieskum hrádzového telesa so zabudovaním pizometrických a hydropedologických vrtov na sledovanie režimu prúdenia podzemných vôd hrádzov a podložím.
V rokoch 1987 - 1989 bol vyčistený Schondlindenský jarok a sprístupených cca 20m štôlne dnového výpustu.
V roku 2004 sa pristúpilo k razeniu ostávajúcej časti štôlne vodnej nádrže Rozgrund a rekonštrukcii dnových výpustov. Neskôr do roku 2006 sa vykonala rozsiahla rekonštrukcia hrádzového telesa a výpustného systému doplnenie objektov na pozorovanie a meranie.
Voda z tajchu sa používala na pohon banských čerpacích a úpravárenských zariadení. Voda najskôr poháňala banské strojné zariadenia, najmä čerpacie stroje a následne ďalej vodu spolu s už aj vyčerpanými banskými vodami na vybudovaných viacerých spádoch vo Vyhnianskej doline poháňala ešte strojné úpravnícke zariadenia (stupy, splavy a pod.).
Pre plynulejšie zásobovanie vodou čerpacích zariadení v šachte Leopold bol na konci náhonného jarku vybudovaný menší tajšok (vodná nádrž malých rozmerov), ktorý sa nachádzal na vyvýšenom mieste vzhľadom k ohlubni šachty, čím sa dosiahla väčšia spádová výška a tým aj následne zvýšený výkon čerpadiel.
Po ukončení banskej činnosti v Rozgrunde, na Banskách a vo Vyhniach voda z vodnej nádrže Rozgrund slúžila taktiež aj pre potreby továrne Karola Kachelmana vo Vyhniach.
V súčastnosti slúži tajch na zásobovanie Banskej Štiavnice pitnou vodou. Využitie vodnej nádrže Rozgrund ako rezervoáru pitnej vody, bolo povolené v roku 1918 kedy v júni 1918 bola povolená výstavba Rozgrundského vodovodu a podľa údajov banského riaditeľstva z roku 1919 bolo povolené čerpať 60 000 m vody za rok po dobu 6 rokov.
V decembri roku 1927 vtedajšie Ministerstvo verejných prác v Bratislave vypracovalo odborný posudok v znení aby správa mesta vypísala verejnú súťaž na vyhodnotenie generálneho projektu na dodávanie vody z vodnej nádrže Rozgrund a ostatných prameňov, ako aj projektu na opravu existujúcej rozvodnej vodovodnej siete pre mesto Banská Štiavnica.
Až do vybudovania priehrady Meurad, vo Francúzsku v roku 1855, sa vodná nádrž Rozgrund pokladala za najodvážnejšiu zemitú vodnú nádrž na svete. Dokonca z hľadiska dnešných požiadaviek je mimoriadne progresívnou technickou stavbou ovzdušneného aj návodného svahu. Sklon na návodnej strane je 1:1,5 m a sklon na návzdušnej strane je 1:1,25 - 1:75.
Až do polovice 19. storočia patrilo nádrži Rozgrund tretie miesto vo výške hrádze medzi banskými nádržami postavenými v Európe. Druhé a prvé miesto obsadili Hrádze z okolia Banskej Štiavnice - vodná nádrž Veľká Richňava a Počúvadlo.
Dĺžka koruny hrádze - 125,00 m.
Šírka koruny hrádze - 6,0 m.
Výška hrádze - 30,20 m.
Objem vodnej nádrže
Stály objem - 87 247 m3
Zásobný objem - 445 192 m3
Retenčný objem - 43 281 m3
Celkový objem - 575 720 m3
Maximálna hĺbka - 22,3 m.
Nadmorská výška - 706,20 m. n. m.
Minimálna prevádzková hladina - 693,00 m. n. m.
Maximálna prevádzková hladina - 705,00 m. n. m.
Maximálna dovolená hladina - 705,80 m. n. m.
Dedičná štôlňa Hoffer
GPS: 48.486154, 18.860504 [48° 29' 10.15'', 18° 51' 37.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Hoffer bola v banskom revíri Banky v minulosti najvýznamnejším banským dielom, ktoré sprístupnilo a odvodňovalo niekoľko storočí takmer celý bančiansky rudný revír. Ústie štôlne sa nachádza vo vyhnianskej doline v nadmorskej výške 585 m. Prvé údaje o štôlni sú z roku 1497. Štôlňa Hoffer okrem toho, že odvodňovala rovnomenný banský revír, tiež zabezpečovala dopravu materiálu a vyťaženej rudy.
Z pohľadu ložiskového bolo toto banské dielo rozfárané na štruktúrach Ruml a Hoffer, kde sa v minulosti dobývali zlatostrieborné rudy. Z kvantitatívneho hľadiska pomer zlata ku striebru bančianske žily vykazovali relatívne vyšší obsah zlata ako štruktúry hodrušské. Tak isto aj žilná výplň bola viac kremenná ako v hodrušskej časti, kde prevahu tvorili karbonáty. Podľa francúzskeho návštevníka Jarsa, ktorý Banky navštívil v roku 1758 produkcia Hoffer štôlne bola 7 kg zlatostriebra (pričom obsah Au bol štvrtinový). Z technického hľadiska je významné, že v roku 1768 v tomto banskom diele postavil J. K. Hell dva vodnostĺpcové stroje, ktoré čerpali vodu z hlbších obzorov na úroveň dedičnej štôlne, odkiaľ na povrch vytekala samospádom. Pre pohon vodnostĺpcových strojov a iných banských zariadení bola postavená blízka nádrž Rozgrund. Podľa údajov zo Zlatej knihy baníctva, bančianske baníctvo v roku 1764 zamestnávalo 250 robotníkov, jedného vedúceho a dvoch revírnikov. Bane v tom čase mali tri šachty (Anna, Kunst, Leopold) a prevádzkovali aj stupy. Koncom 18. storočia sa objavujú v archívnych záznamoch aj údaje o ťažbe olovených rúd a výrobe Pb koncentrátov (vedľa rúd drahokovových).
Začiatkom 19. storočia sa evidujú správy o nedostatku bohatých rúd, pravdepodobne z dôvodu už vyťaženia kvalitnejších povrchových zón. Záznam z 18.1.1806 okrem iného tiež uvádza informácie o chudobných rudách, hoci dvojtýždňová výroba bola 8,5 kg zlatotostriebra. V 19. storočí vplyvom rôznych prevádzkovo – ekonomických ťažkostí počet zamestnancov neustále klesal (napr. v roku 1832 bolo zamestnaných 16 baníkov na ťažbe, ďalej 4 baníci na prípravných a prieskumných prácach). V dôsledku pokračujúcej nepriaznivej situácie dňa 29. mája 1858 bolo rozhodnuté, že práce na Hofferštôlňanskej bani sa zastavujú a bude sa vykonávať len údržba na dedičnej štôlni Hoffer (dokedy sa tieto práce vykonávali sa nepodarilo zistiť).V súčasnosti je ústie štôlne dobre identifikovateľné so zachovalým portálom.
Hoffeštôlniansky Tajch (Bančianska VN)
GPS: 48.479100, 18.859012 [48° 28' 44.76'', 18° 51' 32.44'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch vznikol v 2. polovici 18. storočia pre potreby Hofferštôlnianskeho ťažiarstva. V 19. storočí ťažiarstvo zaniklo a s nim zanikol aj pôvodný význam tajchu.
Slúži ako zdroj užitkovej vody pre obec Banky podľa, ktorej tajch aj získal svoje meno.
Dĺžka koruny hrádze - 78,0 m.
Šírka koruny hrádze - 1,2 m.
Výška hrádze - 7,15 m.
Objem vodnej nádrže - 20 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 9,4 m.
Nadmorská výška - 663,30 m. n. m.
Beliansky tajch (Belianska VN)
GPS: 48.471469, 18.912773 [48° 28' 17.29'', 18° 54' 45.98'']
Obec: Banská Belá
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Tajch vznikol pred rokom 1747. V druhej polovici 18. storočia i v 19. storočí slúžil tajch, spoločne s Halčianskym tajchom na pohon stúp v Kozelníckej doline.
Dĺžka koruny hrádze - 130 m.
Šírka koruny hrádze - 9 m.
Výška hrádze - 19 m.
Objem vodnej nádrže - 146 000 m3 (1855).
Maximálna hĺbka - 18 m.
Nadmorská výška - 556,75 m. n. m.
Dĺžka známych prítok. jarkov - 1 700 m.
Pamätná tabuľa – Štôlňa Pacher
GPS: 48.457276, 18.900015 [48° 27' 26.19'', 18° 54' 0.05'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa na budove správy ťažiarstva Štôlne Pacher.
Pamätník osloboditeľom
GPS: 48.457160, 18.899521 [48° 27' 25.78'', 18° 53' 58.28'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätník osloboditeľom v 2. svetovej vojne s postavou sovietskeho partizána ako príjma kyticu kvetov od dievčaťa. Na múre za sochou sú pamätné tabulky s menami civilných osôb,ktoré položili životy pri oslobodzovaní mesta v rokoch 1944 až 1945. Pod týmto priestranstvom boli pochovaní na jar v roku 1945 sovietski a rumunskí vojaci, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta. Na tomto istom mieste stála do roku 1918 socha Honvéda, ako pripomienka revolučných rokov 1848–1849. Po vzniku ČSR bola premiestnená do depozitárov múzea a dnes je vystavená v areáli Starého zámku.
Tajch pri šachte Matej
GPS: 48.441931, 18.891105 [48° 26' 30.95'', 18° 53' 27.98'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Táto malá vodná nádrž je situovaná v časti Štefultov. V súčasnej dobe je jej bývalá plocha zarastená predovšetkým krovinami ale v okolitom prostredí je stále ľahko identifikovateľná. Blízke okolie je tvorené drevinami stromovitého vzrastu. Išlo o menšiu nádrž, rozmermi cca 50 m x 7 m. Odhadovaná hĺbka bola 3 – 3,5 metra.
Predný katolícky cintorín
GPS: 48.454827, 18.905393 [48° 27' 17.38'', 18° 54' 19.41'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Ďalší z cintorínov na Zvonovom vŕšku (Katzenhübel).
Pamätník osloboditeľom
GPS: 48.440448, 18.872219 [48° 26' 25.61'', 18° 52' 19.99'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätník osloboditeľov v 2. svetovej vojne pred Obecným úradom Štiavnické bane.
Séčiho jazierko
GPS: 48.456791, 18.941008 [48° 27' 24.45'', 18° 56' 27.63'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Umelé Séčiho leknínové jazierko a zachytený rovnomenný prameň pitnej vody obklopený nádhernými jedincami vejmutovky, douglasky szelenej a sivej, smreka kanadského či sekvojovca mamutieho. Kvôli zachyteniu a odvedeniu vody z prameňa leknínové jazierko ako súčasť historického parkovo-lesníckeho preistoru pomaly zaniká a zazemňuje sa.
Dedičná štôlňa Kornberg
GPS: 48.44021, 18.90623 [48° 26' 24.76'', 18° 54' 22.43'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Dedičné (odvodňovacie štôlne)
Dedičná štôlňa Kornberg sa prvýkrát spomína v roku 1584, keď David Stöckhl a jeho spoločníci dostali ako dar štôlňu v Štefultove (dnes Sitnianska). Dostala názov „Kornberger Erbstollen“ (dedičná štôlňa Kornberg). Hlavným zámerom razenia štôlne bolo podfárať a odvodňovať pomerne blízku žilu Grüner, ktorá sa zo začiatku dobývala povrchovo. Po prerazení žily Grüner, čo mohlo byť okolo roku 1600, sa pokračovalo v razení smerom k žile Ján. V roku 1610 sa uvádza, že razenie štôlne pokračuje ďalej na sever a štôlňa sa stane najdôležitejšou dedičnou štôlňou banskoštiavnickej oblasti, lebo je najnižšou štôlňou na odvádzanie banských vôd. Pri razení dedičnej štôlne v časti medzi žilami Grüner a Ján boli vyhĺbené aj dve pomocné šachty, ktoré zabezpečovali prísun čerstvého vzduchu. V roku 1614 (v tom čase sa raziace práce vykonávali ešte ručne pomocou želiezka a kladivka) sa uvádza, že v čelbe je veľmi tvrdá hornina a ročný postup chodby je len 7 – 8 siah (banskoštiavnická siaha mala dĺžku 2,022 m). Väčšia vzdialenosť po hlavné banskoštiavnické žily, a najmä tvrdosť horniny rozhodli o prerušení razenia dedičnej štôlne. V roku 1649 gróf Lobkowitz rozhodol o pokračovaní razenia dedičnej štôlne Kornberg, ktorá podfárala a odvodňovala žily Grüner, Štefan a Ján. Odvodňovaciu funkciu dedičnej štôlne Kornberg od 18. storočia postupne preberala temer o 100 m nižšie vyrazená dedičná štôlňa cisára Františka (Hodrušská dedičná štôlňa). Jej dĺžka bola 2590 m a banská železnica v nej bola dlhá 2336m.
Podzemná hrobka
GPS: 48.439171, 18.870059 [48° 26' 21.02'', 18° 52' 12.21'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Podzemné priestory hrobky pod miestnym kostolom sv. Jozefa – bývalým kláštorom hieronymiátov v Štiavnických Baniach.
Pamätník obetiam fašizmu na Teplom potoku
GPS: 48.468818, 18.870986 [48° 28' 7.74'', 18° 52' 15.55'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná tabuľa venovaná 25 nevinným obetiam popraveným fašistami v roku 1945. Tabuľa bola osadená pri príležitosti 15. výročia SNP v roku 1959.
Malá Goldfusská vodná nádrž (tajch)
GPS: 48.471781, 18.916530 [48° 28' 18.41'', 18° 54' 59.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Teraz už neexistujúca Goldfusská vodná nádrž bola postavená pre rokom 1770 ako posilňujúci zdroj vody pod Belianskym tajchom. Mala posilniť hlavne prívod vody na pohon stúp v Belianskej doline. Nachádzal sa na ľavej strane cesty do Banskej Belej pod terajším odkaliskom Sedem žien. Tak ako Beliansky tajch slúžil pre potreby stúp, mlynov a huty v Banskej Belej. V súčasnosti je zanedbaná, je zarastená po korunu hrádze, rovnako ako aj jej okolie. Malá Goldfusská nádrž je národná kultúrna pamiatka na území, ktoré je zapísané na zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Veľká Goldfusská vodná nádrž (tajch)
GPS: 48.473317, 18.922758 [48° 28' 23.94'', 18° 55' 21.93'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
Dnes už zaniknutá vodná nádrž (tajch) Veľká Goldfusská vznikla v druhej polovici 18. storočia podobne ako Malá Goldfusská nádrž na posilnenie Belianskej vodnej nádrže na pohon stúp v Belianskej a Kozelníckej doline. V súčasnosti už neexistuje. Na jej mieste bola v čase prevádzky úpravne na Novej šachte retenčná nádrž do ktorej vtekala voda z odkaliska Sedem žien, pred jej úpavou v čističke odpadových vôd (v objekte bývalej ČOV je dnes píla). Po ukončení banskej činnosti po r. 1993 bola retenčná nádrž zlikvidovaná a terén v rámci rekultivácie odkaliska upravený.
Odkalisko Sedem žien
GPS: 48.474491, 18.920226 [48° 28' 28.17'', 18° 55' 12.81'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Odkalisko Sedem žien bolo klasickým úložiskom banského odpadu z úpravní rúd na Novej Šachte.
Negatívne vplyvy odkaliska na životné prostredie spočívali v zásahu do charakteru a využívania krajiny, v narušení pôvodných ekosystémov, v zmene procesov, tokov látok a energií pri realizácií výkopov, násypov, bariér a rigolov počas výstavby. Okrem hlučnosti a znečistenia z technických zariadení a dopravnej obsluhy sprevádzal prevádzku odkaliska aj únik kontaminantov do vôd Belianskeho potoka, do podzemných vôd a do ovzdušia.
Odkalisko je negatívne vnímané aj z estetického hľadiska, ale aj pre obavy z toxicity, prípadného vzniku havarijnej situácie a pod. V ostatnom období sa odkalisko ukázalo ako problematické v súvislosti so zvýšenou acidifikáciou, a s tým súvisiacou mobilitou toxických prvkov, najmä Al3+, ale aj Fe, Mn, Pb, Cu, Zn, Cd, Ni, Ba a iných prvkov, a následnou kontamináciou územia. Pôvodne sa odkalisko nepovažovalo za možný zdroj kyslosti, objavili sa však podobné negatívne prejavy ako pod lomom a haldou pod Šobovom. V porovnaní s acidifikáciou z lomu a haldy sa črtajú určité rozdiely. Výtok z odkaliska pôsobí pomalšie a prejavy acidifikácie a kontaminácie sú ťažšie rozpoznateľné.
Na halde je nevytriedený heterogénny materiál. Odkalisko má rovnorodý vytriedený veľmi jemný materiál (kal). Okrem neho je v odkalisku voda a flotačné činidlá na úpravu pH. Dopravovaný kal mal vzhľadom na používanie flotačných činidiel, ako ZnSO4, Na2SO3, KCN, CuSO4, Ca(OH) zásadité pH (okolo 12,5). Dominantnými minerálmi sú sfalerit a pyrit, kremeň, živce, Ca, Fe a Mg-karbonáty. Po vyčerpaní neutralizačnej kapacity, ktorú zabezpečovali flotačné činidlá začal proces postupnej acidifikácie (a kontaminácie). V roku 1996 boli zistené prvé ojedinelé výskyty nízkeho pH (3-4) na východnej strane odkaliska, už o rok neskôr boli prejavy oveľa výraznejšie a rozsiahlejšie, už aj na západnej strane odkaliska, kde vznikol 200-300 m dlhý pruh poškodeného okysleného územia, s podobným charakterom ako pás územia pod haldou. Z doterajších výskumov vyplýva, že acidifikácia postihuje len najvrchnejšiu vrstvu materiálu odkaliska charakteru prachovitého piesku až piesčitého prachu, ktoré sú priamo v styku so vzdušným kyslíkom.
Z odkaliska vytekalo v priebehu prevádzky okolo 109 m3/hod odpadových vôd do vyrovnávacej nádrže a odtiaľ do úpravne. Tu sa voda oxidovala, alkalicky čerila a filtrovala. Časť vody sa používala na cirkuláciu do závodu. Ostatná bola vypúšťaná do Belianskeho potoka. V súčasnosti sú všetky vody z odkaliska priamo odvádzané do Belianskeho potoka, čiže na tomto mieste opätovne nastupuje negatívny vplyv zakyslenia (a kontaminácie), ktorý sa stráca po sútoku potoka z Belianskeho jazera s Belianskym potokom. Vody vytekajúce z odkaliska sú veľmi podobné vodám z lomu a haldy na Šobove (nie sú až tak kyslé), podobne sa na ňom tvoria zrazeniny, výkvety sadrovca, červenohnedá toxická pôda s pH 1,2-2,9, taktiež tu sa vyskytuje podobné chudobné druhové zloženie ako na lúke pod Šobovským lomom, dokonca aj plochy bez vegetácie, hoci len malých rozmerov (do 10m2).
Odkalisko je časovanou bombou, zatiaľ sú prejavy acidifikácie a kontaminácie málo rozsiahle, možno však očakávať ich nárast čo do intenzity, tak aj plošného rozšírenia.
Haldy kremencového lomu pod Šobovom
GPS: 48.471148, 18.902888 [48° 28' 16.13'', 18° 54' 10.4'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Haldy a haldové odvaly kremencového lomu na Šobove sú výdatným zdrojom kýzových vôd vznikajúcich v telese haldy vplyvom presakujúcich dažďových vôd. Závažným zdrojom acidifikácie a kontaminácie sa v ostatnom období ukázalo aj Odkalisko Sedem žien. Odkalisko Sedem žien bolo najväčším úložiskom banského odpadu z úpravní rúd v okolí Banskej Štiavnice. V roku 1996 boli zistené prvé ojedinelé výskyty nízkeho pH (3-4) a poškodeného okysleného územia s podobným charakterom ako územie pod lomom a haldou. Vody vytekajúce z odkaliska sú veľmi podobné vodám z lomu a haldy na Šobove.
S acidifikáciou súvisí aj mobilita toxických prvkov, najmä Al3+, ale aj Fe, Mn, SO42-, Pb, Cu, Cd, Zn, Ba a iných prvkov, ktoré sú zdrojom kontaminácie územia. Zdroje acidifikácie a kontaminácie a zdevastované, najviac zaťažené lokality povodia Belianskeho potoka znázorňujú obrázky 10z a 11z . Pohyb acidifikovanej a kontaminovanej vody závisí od celkovej konfigurácie terénu (charakteru georeliéfu), od priepustnosti prostredia, od súčasného spôsobu využívania, existencie zberných jarkov, rigolov a kanálov, priepustov, bariér pre prúdenie vody. Acidifikácia a kontaminácia sa predovšetkým prúdením povrchovej a podpovrchovej vody dostáva v rámci povodia Belianskeho potoka do širšieho okolia zdrojov.
Časť podpovrchovej vody môže tzv. perkoláciou prenikať aj do hlbších horizontov horninového prostredia. Odtiaľ sa môže dostať opäť na zemský povrch ďaleko od zdrojov acidifikácie, teda mimo povodia Belianskeho potoka.
Prepadlisko na Žile Terézia
GPS: 48.45456, 18.87405 [48° 27' 16.42'', 18° 52' 26.58'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Po hlbinnej ťažbe zostali v podzemí vyťažené duté priestory. Tým sa porušila fyzická a hydrogeologická rovnováha v horninovom masíve a porušila sa súvislosť v zemskej kôre. Porušenie rovnováhy spôsobilo pohyby okolitých nadložných hornín žily. Na zemskom povrchu sa to prejavilo vznikom deformácií. Tvar a rozsah poklesov nadložných hornín závisí od množstva činiteľov. K najdôležitejším patria fyzikálno-mechanické vlastnosti nadložných hornín a ich stupeň hydrotermálnych premien. Tieto premeny vždy sprevádzajú vznik rudných žíl. Rudné ložiská viazané na rudné žily v štiavnickej oblasti sú vyvinuté väčšinou v podpovrchových úrovniach v pevných vulkanických horninách – andezitoch, kremitodioritových porfýroch a v hlbších úrovniach aj v dioritoch a granodioritoch. Preto aj vplyv hlbinnej ťažby na reliéf krajiny v tejto oblasti nie je až taký veľký. Poklesové kotliny (veľkoplošné deštrukčné javy) sa v tejto oblasti vôbec nevyskytujú. Vyskytujú sa tu ale topografické zmeny na zemskom povrchu spôsobené banskými prepadliskami a pingami. Tie nie sú plošne rozsiahle, ale sú početné a morfologicky výrazné.
Banské prepadliská sú plošne rozsiahle denivelácie terénu, ktoré vznikajú na povrchu nad vydolovanými priestormi. Sú to tvary, ktoré vznikajú na miestach zavalených starých šácht prepadnutím banských chodieb nachádzajúcich sa blízko pod povrchom a zavalením vydobytých dobývok a komínov. V štiavnickej banskej oblasti nachádzame viacero variácií. V porovnaní s pingami, s ktorými sú morfologicky rovnaké, majú strmšie steny a nepravidelný tvar. Vznikli prudkým jednorazovým poklesom, preto majú strmý okraj v mieste náhleho prechodu prírodného terénu do antropogénneho. Banské prepadliská označujeme aj ako „prepadnuté pingy“. Takéto prepadliská nájdeme práve na žile Terézia medzi Veľkým vodárenským jazerom a jazerom Ottergrund, Paradajsom a Tanádom a priamo pod Tanádom.
Banské prepadliská majú svoju vlastnú mikroklímu: konštantnú teplotu počas celého roka a charakteristickú vlhkosť, rozdielnu od okolitého prostredia. V zimnom období je možné z hĺbky (v niektorých prípadoch aj viac ako 200 m) pozorovať vystupovanie pár. Mnohé z banských prepadlísk dnes, žiaľ, slúžia ako skládky odpadu. Ľudia ich znečisťujú, hádžu do nich odpadky. Väčšina z nich je zasypaná sutinovým materiálom.
Odlesnenie krajiny
GPS: 48.46162, 18.88542 [48° 27' 41.83'', 18° 53' 7.51'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Geopark Banská Štiavnica (Objekt : 2EZ-1-07)
Pôvodné lesné porasty.
Intenzívny rozvoj baníctva v stredoveku sa nepriaznivo odrazil na zvýšenej exploatácii lesných porastov v oblastiach s ťažbou rúd. Drevná hmota ťažená v okolitých lesoch sa využívala jednak ako výstuž – výdreva v banských dielach, jednak ako surovina na výrobu drevného uhlia pre potreby následného spracovania rúd. Vzhľadom na rozmanitosť prírodných podmienok boli pôvodné lesné spoločenstvá pomerne pestré. V najvyšších častiach regiónu Banskej Štiavnice sa vyskytujú skupiny lesných typov Fagetum quercino-abietum. Hlavnou drevinou je buk lesný (Fagus silvatica) a jedľa biela (Abies alba) s výskytom borovice lesnej (Pinus sylvatica). Smrek obyčajný (Picea abies) je prevažne nepôvodný. Svahy Štiavnických vrchov sú pokryté prevažne skupinami lesných typov Fageto-quercetum. Prevahu má dub zimný (Quercus petraea) a buk lesný (Fagus silvatica), primiešane sa vyskytuje aj hrab obyčajný (Carpinus betulus) a javor mliečny (Acer platanoides). Severné časti svahov a svahové úžľabiny v južných častiach sú obsadené skupinou lesných typov Fagetum typicum. Hlavnou drevinou je buk lesný (Fagus silvatica), okrem neho sa vyskytujú aj hrab obyčajný (Carpinus betulus), javor mliečny (Acer platanoides), lipa malolistá (Tilia cordata) a dub zimný (Quercus petraea).
Výsadba ihličnanov.
Rozsiahla exploatácia lesov v štiavnickej banskej oblasti viedla k zmene vekovej skladby a drevinového zloženia. Začiatkom 19. storočia sa začala v lesníckej praxi intenzívnejšia výsadba ihličnatých lesov, ktoré mali z hľadiska banských potrieb väčšie uplatnenie. Ihličnaté dreviny v porovnaní s listnatými rastú pomerne rýchlejšie, ich kmene sú rovné, a teda lepšie využiteľné na stavbu rozličných konštrukcií. Obnova lesných porastov je rýchlejšia, boli teda ekonomicky výhodnejšie. V neskorších generáciách vplyvom menej optimálnych podmienok, než sú potrebné pre ihličnaté dreviny, klesala kvalita drevnej hmoty a častejšie vznikali poškodenia stromov vplyvom poveternostných podmienok.
Ohrozenie lesných porastov.
revažne rovnoveké zloženie porastov spôsobuje aj náchylnosť na premnoženie hmyzích škodcov a chorôb. V súčasnosti sú ihličnaté lesy rozšírené prevažne vo vrcholových partiách Štiavnických vrchov. Lesné porasty v okolí banských diel sa väčšinou ťažili holorubným spôsobom. Tým v tomto morfologicky členitom teréne výrazne poklesla ochranná funkcia vegetačného krytu. Na odlesnených plochách sa prejavuje intenzívna vodná erózia obnažených plôch a tým sa výrazne stráca pôdny kryt. Následná rekultivácia týchto plôch je časovo a finančne veľmi náročná a v mnohých prípadoch neúspešná.
Opatrenia na ochranu lesov.
Devastácia plôch lesov v priebehu viacerých storočí mala za následok zavedenie niekoľkých právnych nariadení a opatrení s cieľom ochrany lesov, ich postupného zveľaďovania a zakladania nových lesných porastov (v 16. storočí Maximiliánov lesný poriadok, v 18. storočí hospodárske úpravy Márie Terézie, v roku 1807 zavedenie štúdia lesníctva na Banskej a lesníckej akadémii). Tieto opatrenia sa pozitívne odrazili v celom lesnom hospodárstve štiavnickej banskej oblasti. Viedli k čiastočnej eliminácii najťažších zásahov človeka do lesnej pokrývky, ktorých stopy sú na niektorých miestach viditeľné dodnes.
Halda trosky pod odkaliskom Lintich
GPS: 48.432589, 18.926927 [48° 25' 57.32'', 18° 55' 36.94'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
V roku 1990 bola na pätu hrádze odkaliska navezená halda trosky (troska z výroby neželezných kovov, z alúvia potoka Štiavnica za účelom uvoľnenia pozemku pre stavbu čistiarne odpadových vôd mesta Banská Štiavnica. Halda plní v súčasnosti stabilizačnú funkciu hrádze odkaliska, ktorá je čím ďalej tým viac narúšaná nepovolenou ťažbou materiálu odkaliska.
Odkalisko Lintich
GPS: 48.43157, 18.92479 [48° 25' 53.65'', 18° 55' 29.24'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Bohatá banícka minulosť štiavnického regiónu zanechala v krajine okrem iných stôp aj množstvo odpadov v podobe háld hlušiny a odkalísk. Veľké štiavnické odkaliská (Lintich a Sedem žien) sú produktom úpravní rúd v rámci novodobej banskej činnosti (20. storočie), kedy najbohatšie ložiská boli už vyčerpané, kovnatosť rúd bola nízka a vďaka moderným mechanizmom sa mohlo vyťažiť čím ďalej tým väčšie množstvo horniny. Vznikla tak potreba uskladnenia veľkého objemu jemnozrnnej hlušiny. Kovy predtým uzatvorené v horninovom prostredí a prakticky neprístupné pre biosféru sa v nových podmienkach odpadov s veľkým reakčným povrchom uvoľňujú a prenikajú do životného prostredia. Stávajú sa tak toxické pre biotu svojou kvantitou aj kvalitou.
Charakteristika odkaliska Lintich.
Predstavuje depónium 585 000 t jemnozrnnej hlušiny s plochou 7 ha. Bolo vybudované na mieste starého tajchu s pretrhnutou hrádzou v roku 1956, kedy sem začína prúdiť odpad z flotačnej úpravne pri šachte František. Tajch v minulosti slúžil na čistenie vôd zo stupy Mohr. V lete roku 1975 bola ukončená prevádzka úpravne, čím končí aj ukladanie odpadov z flotácie na odkalisko Lintich.
Podložie odkaliska je tvorené amfibolicko – biotitickými andezitmi studenskej formácie štiavnického stratovulkánu.
Úpravňa pri šachte František vyrábala koncentráty Pb, Zn a pyritu. V rôznych flotačných stupňoch technológie separácie záujmových rudných minerálov od hlušiny sa používali ako prísady aj CaO, NaOH, NaCN. Odpad z procesu flotácie (tzv. rmut) ukladaný na odkalisko obsahoval Pb, Cu, Zn a S a predstavoval 76,6 % z ťaženej rudy. Rmut obsahoval zvyšky kyanidov, alkálií a flotačných činidiel.
Na odkalisku možno rozoznať 3 fácie, pričom každá fácia má inú zrnitostnú charakteristiku:
fácia hrádze – je tvorená prevažne hrubozrnnými časticami s veľkosťou piesku, ktoré sedimentovali ako prvé hneď v blízkosti žľabu, z ktorého bol rmut vypúšťaný na odkalisko. Žľab bol umiestnený na hrádzi odkaliska. fácia pláže - je tvorená menšími časticami ako fácia hrádze, ktoré sedimentovali ďalej od zdroja. Charakteristické je pre ňu striedanie jemnozrnných a hrubozrnnejších vrstiev, ktoré vznikali s posúvaním rozhrania lagúny a súše. fácia lagúny (obr. 64z) – je tvorená najjemnejšími časticami s veľkosťou ílu, ktoré sedimentovali v statickom vodnom režime lagúny.V roku 1990 bola na pätu hrádze odkaliska navezená halda trosky (troska z výroby neželezných kovov, obr. 62z) z alúvia potoka Štiavnica za účelom uvoľnenia pozemku pre stavbu čistiarne odpadových vôd mesta Banská Štiavnica. Halda plní v súčasnosti stabilizačnú funkciu hrádze odkaliska, ktorá je čím ďalej tým viac narúšaná nepovolenou ťažbou materiálu odkaliska (obr.63z).
Odkalisko Lintich predstavuje v súčasnosti environmentálnu záťaž, z ktorej sa do prostredia, hlavne do povrchových vôd uvoľňujú kovy, najmä Fe, Zn, Mn, Ca ale aj Pb, Cd a Cu. Pod odkaliskom sa nachádza prirodzené ílové tesnenie, ktoré migrujúce kovy (najmä Pb) účinne zachytáva. Do povrchových vôd sa uvoľňujú sírany, produkt zvetrávania pyritu a iných sulfidov obsiahnutých v deponovaných mineráloch. Prenikanie atmosferického kyslíka do sedimentov odkaliska pokračuje, čo má za následok zvetrávanie sulfidov a uvoľňovanie kovov.
Ťažké kovy prenikajú aj do rastlín, ktoré rastú na povrchu odkaliska. V rokoch 1977 a 1978 boli realizované snahy o rekultiváciu odkaliska a bolo tu vysadených 12 druhov drevín v celkovom objeme 3110 ks. V súčasnosti sú však mnohé z vysadených drevín uhynuté a na odkalisku voľne splaňujú jelša lepkavá (Alnus glutinosa), jelša sivá (Alnus incana), na niektorých častiach odkaliska sa pomerne dobre darí aj borovici lesnej (Pinus sylvestris), borovici čiernej (Pinus nigra) a breze (Betula sp.). Mnohé jedince borovice lesnej (Pinus sylvestris) najmä na hrádzi, kde rastú v piesčitom materiáli odkaliska bohatom na ťažké kovy a chudobnom na živiny, sú zakrpatené.
Na druhej strane sa na odkalisko dá pozrieť ako na ľahko prístupný zdroj suroviny, z ktorej je možné vyrábať stavebné materiály, pretože sedimenty odkaliska sú tvorené prevažne SiO2 a Al2O3. V súčasnosti je rozpracovaná metóda výroby stavebných materiálov z odkalísk pomocou hydrotermálnej litifikácie, ktorá čaká na aplikáciu v praxi. Novou perspektívnou metódou sa javí výroba polymérnych alumosilikátov technológiou LTS. V tomto prípade je potrebné experimentálne overenie a hlbšie preskúmanie v prípade aplikácie na odkalisko Lintich.
Využitie sedimentov odkaliska ako druhotnej suroviny má viac pozitív: odstránila by sa stará environmentálna záťaž, vyriešil by sa problém znečisťovania prostredia odkaliskom, šetrili by sa primárne surovinové zdroje a v prípade aplikácie technológie pri zdroji by sa vytvorili v regióne tak potrebné pracovné príležitosti. Uvedené technológie vyzerajú byť veľmi vhodné pre jemnozrnné sedimenty odkaliska, pretože obidve predpokladajú veľký reakčný povrch suroviny a sú energeticky pomerne málo náročné. Navyše sedimenty odkaliska sú ľahko prístupné pre povrchovú ťažbu. Surovinová základňa sa neobmedzuje len na odkalisko Lintich, v regióne Banskej Štiavnice sa nachádza viac odkalísk, ktoré by sa podobným spôsobom dali zhodnotiť (Sedem žien, Hodruša - Hámre...).
Halda štôlne Jazef
GPS: 48.461673, 18.891353 [48° 27' 42.02'', 18° 53' 28.87'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Štôlňa Jozef bola zaústená v údolí tesne nad historickým centrom mesta priamo na východe žily Jozef. Podľa názvu štôlne dostala aj žila, ktorá bola týmto banským dielom sledovaná a následne aj dobývaná svoje meno. Pôvod štôlne nie je známy. Pôvodná halda štôlne sa nachádzala pravdepodobne v priestranstve, ktoré koncom 19. storočia bolo rekultivované z dôvodu výstavby školského zariadenia (tzv. Centrálky).
Haldy šachty Roveň
GPS: 48.449044, 18.872004 [48° 26' 56.56'', 18° 52' 19.21'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Rozsiahla vyrovnávacia (planačná) halda a odvaly hlušiny pochádzajúce zo šachty Roveň na Hornej Rovni.
Povrchové dobývky na žile Terézia
GPS: 48.461710, 18.884106 [48° 27' 42.16'', 18° 53' 2.78'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Rozsiahle historické povrchové dobývky na žile Terézia na svahoch pod Ottergrundom.
Tajch pri šachte Maximilián
GPS: 48.444171, 18.886995 [48° 26' 39.02'', 18° 53' 13.18'']
Obec: Banská Štiavnica
Objekt: Vodné plochy (tajchy, vodné nádrže, rybníky, jazerá)
V súčasnosti už neexistujúce dva špičkové tajchy (vodné nádrže) menších rozmerov nad šachtou Žigmund a pri šachte Maximilián tvorili so známejším a dodnes existujúcim tajchom Klinger jeden vodohospodársky systém prepojený dômyselným systémom vodných jarkov (Lichner et al., 2005).
Voda z dnového výpustu tajchu Klinger bola vedená Žigmundským náhonným jarkom k rovnomennému tajchu nad šachtou Žigmund. Jeho dĺžka bola celkovo 1367 m. Jarok je pomerne stále dobre čitateľný v teréne. Úsek križujúci novú štátnu komunikáciu s premostením je dnes prerušený a úplne zanikol, zvyšná časť až po tajch nad šachtou Žigmund je v pomerne zachovalom stave. Podstatná časť vedie lesným porastom, miestami je vodný jarok poškodený ťažbou a pohybom lesných mechanizmov (čo sa v podmienkach štátnych aj mestských lesov deje ustavične), alebo je rozrušovaný prerastajúcou náletovou vegetáciou. V priestore na svahuSvätotrojičného vrchu zvažujúcom sa k šachte Žigmund boli tajchy dva. Jeden špičkový akumulačný a menší vyrovnávací, z ktorého bola voda priamo vedená na šachtu Žigmund. Od väčšieho tajchu nad šachtou Žigmund viedol vodný jarok vodu smerom do priestoru šachty Maximilián k rovnomennému tajchu – tzv. tajch pri šachte Maximilián. Východne od tajchu nad šachtou Žigmund, v tesnej blízkosti je jarok výrazne zarezaný do reliéfu a pokračuje približne 30 metrov, potom sa v teréne stráca. Približne 200 metrov sa v súčasnosti nachádza na súkromnom pozemku, ďalšia časť jeopäť prerušená novšou asfaltovou komunikáciou. Pod úrovňou tejto komunikácie je jarok niekoľkokrát výrazne prerušený násypmi, ktoré vznikli v súvislosti s výstavbou cesty. Časť vodného jarku prechádza popri šachte Anna, ktorá je zakreslená aj na historickej mape a ktorú môžeme aj dnes vidieť. Niektoré odvaly sa likvidovali pri výstavbe miestnych komunikácií. Napríklad pri výstavbe cesty na Hornú Roveň sa nad jazerom Klinger aplanovali odvaly šachty Weiden. Rovnako sa tu pri výstavbe obchvatovej cesty z Banskej Štiavnici smerom na Levice likvidovali odvaly šachty Anna. Materiál z odvalov sa využil na výstavbu uvedených komunikácií. Celková dĺžka odvodného jarku od tajchu nad Žigmundšachtou po tajch pri Maximilián šachte bola 1583 metrov.
Časť tohto vodohospodárskeho systému je spojená vodnou štôlňou. Celková dĺžka je 290 metrov. Táto štôlňa bola doplňujúcim zdrojom vody z jarkov vedených od Štiavnických Baní pre potreby oboch tajchov, okrem Klingera, ktorý sa nachádza vo vyššej nadmorskej výške. Do dnešnej doby sa zachovala len jedna jej časť a to jej severné ústie smerom k Banskej Štiavnici. Druhú časť neďaleko šachty Maximilián dnes nie je možné v teréne identifikovať, keďže sa nachádzala na miestne umelého násypu vzniknutého z dôvodu výstavby mosta pre cestu 524 - Pod Svätotrojičným vrchom.
Tajch pri Maximilián šachte:
Jeho identifikácia je dnes možná len na základe historických dokumentov. Dnes je priamo na mieste bývalej vodnej nádrže prevádzka píly, sklad drevného materiálu a paliet a prevádzková budova. Dno bolo zasypané stavebným materiálom, v teréne je možné vidieť len predpokladanú časť pôvodnej hrádze na západnej strane. Rozmermi patril k malým nádržiam. Jeho rozloha bola približne 1022 m², mal obdĺžnikový tvar s dĺžkou strán približne 14 a 73 metrov. Zánik je datovaný do prvej polovice 19 storočia.
Technické parametre tajchu pri Maximilián šachte:
Kóta koruny hrádze: 662,3 m n. m. do 4 metrov 3 metre Predpokladaný objem 3500 m³
Hrob a náhrobník Karola Braxatorisa
GPS: 48.198432, 18.929248 [48° 11' 54.36'', 18° 55' 45.29'']
Obec: Hontianske Tesáre
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
K ojedinelým pamiatkam o živote a diele národných a literárnych dejateľov v Honte sa radí hrob a náhrobník Karola Braxatorisa (1806 – 1869), evanjelického farára, brata Andreja Sládkoviča. Na kamennom podstavci je osadený náhrobník z mramoru s textom: „Tu odpočíva Karel Braxatoris ev.sl.b. kazateľ Tesársky spisovateľ cirkevných kníh 1806 – 1869. Pokoj prach jeho. Náhrobník bol postavený v roku 1870.“
Halda šachty Piarg
GPS: 48.438454, 18.865212 [48° 26' 18.43'', 18° 51' 54.76'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Obrovská halda šachty Piarg (označovanej aj ako Siglisberg) bola zrovnaná a upravená. Dnes je to miesto, na ktorom leží celé futbalové ihrisko.
Halda šachty Königsegg
GPS: 48.435752, 18.856631 [48° 26' 8.71'', 18° 51' 23.87'']
Obec: Štiavnické Bane
Objekt: Haldy, odkaliská, reliéf ovplyvnený banskou činnosťou
Obrovská, neskôr vyrovnaná halda šachty Königsegg. Po jej aplanácii bolo na zarovnanom povrchu postavené rekreačné zariadenie – podniková chata závodu Duslo Šala, dnes sídlo Chata Assisi.
Michal Buzalka
GPS: 48.419181, 18.940803 [48° 25' 9.05'', 18° 56' 26.89'']
Obec: Svätý Anton
Objekt: Pamätník, pamätná tabuľa
Pamätná socha Michala Buzalku, biskupa: 18.9.1885 - 2.12.1961 na stene kostola.